(navigation image)
Home American Libraries | Canadian Libraries | Universal Library | Community Texts | Project Gutenberg | Children's Library | Biodiversity Heritage Library | Additional Collections
Search: Advanced Search
Anonymous User (login or join us)
Upload
See other formats

Full text of "Slovenské pohl'ady"

This is a digital copy of a book that was preserved for generations on library shelves before it was carefuUy scanned by Google as part of a project 
to make the worlďs books discoverable online. 

It has survived long enough for the copyright to expire and the book to enter the public domain. A public domain book is one that was never subject 
to copyright or whose legal copyright term has expired. Whether a book is in the public domain may vary country to country. Public domain books 
are our gateways to the pást, representing a wealth of history, culture and knowledge thaťs often difficult to discover. 

Marks, notations and other marginália present in the originál volume will appear in this filé - a reminder of this book' s long joumey from the 
publisher to a library and finally to you. 

Usage guídelínes 

Google is proud to partner with libraries to digitize public domain materials and make them widely accessible. Public domain books belong to the 
public and we are merely their custodians. Nevertheless, this work is expensive, so in order to keep providing this resource, we háve taken steps to 
prevent abuse by commercial parties, including placing technical restrictions on automated querying. 

We also ask that you: 

+ Make non-commercial use ofthe files We designed Google Book Search for use by individuals, and we request that you use these files for 
personál, non-commercial purposes. 

+ Refrainfrom automated querying Do not send automated queries of any sort to Google's systém: If you are conducting research on machine 
translation, optical character recognition or other areas where access to a large amount of text is helpful, please contact us. We encourage the 
use of public domain materials for these purposes and may be able to help. 

+ Maintain attribution The Google "watermark" you see on each filé is essential for informing people about this project and helping them find 
additional materials through Google Book Search. Please do not remove it. 

+ Keep it legal Whatever your use, remember that you are responsible for ensuring that what you are doing is legal. Do not assume that just 
because we believe a book is in the public domain for users in the United States, that the work is also in the public domain for users in other 
countries. Whether a book is still in copyright varies from country to country, and we can't offer guidance on whether any specific use of 
any specific book is allowed. Please do not assume that a book's appearance in Google Book Search means it can be used in any manner 
anywhere in the world. Copyright infringement liability can be quite severe. 

About Google Book Search 

Google's mission is to organize the worlďs Information and to make it universally accessible and useful. Google Book Search helps readers 
discover the worlďs books while helping authors and publishers reach new audiences. You can search through the fuU text of this book on the web 



at |http : //books . google . com/ 



Slovenské Pohlady. 



ČASOPIS 



zabavno-pouôný. 



Redaktor a vydavateľ: 



Joasef Škixltéty. 



ROCNIK XVI. 



Y TURČIANSKOM SV. MARTINE. 

TIi4A0U KinHTLAClABBKO-ÚCASTINÁBSKBHO SPOLKU. 

1896. 



AP 
51 

SG5 



^^^R^^^ ^^^H 






■ 


^^^H ^m 


1 


1 


^H 


^^^K Básne. 






^^^^B 


^^^^^^Kvs^- 




Strana ^^^^H 


^^^^Httillfttoý fltroni' Martin SUdkoviču 






^^H 


^^^^^^^R\ni poTion. Martin SIAilkosirnv 






^^^1 


^^^^B^ "^ ' ~ ......... ^ 






^^H 


^^^H 1 Somoiicky 






^^^1 


^^^^^B l'rtiti VH .t ..... , 






4S9 ^^H 


^^^^Lllusťn Dl ľu.^kina prekladá Samo Bodický. 


5t, 


sn] 


^^^^■m^bore ^c!< SládkovicoT . . 






104 ^^H 


^^^^^■BUiuie. 8 






^^^H 


^^^^VVutinautOVá s\:uiii.-i •) B , 






159 ^^^1 


^^^^^jAro > iliľHÍ. Linlmilii IVMlidVorin-ská. 






^^^H 


^^^^UAMk* r II ji 
^^^^^■■i bojom. 






isn ^^^1 






^^^H 


^^^^■b novn 






^^^H 

^^^M 
^^H 


^^^^H»Aio*«f 


^^^■ftl 






^^^1 


^^^^^^^^*' 






^^^H 


^^^Vxjaru>iU |HM 






^^^1 


^^^^LDuBia. 






^^H 


^^^^■^^tfrdná horha^ A. \ . kulcov. VraL tSoraolicky 






^^H 


^^^^^^M^naníc. Sotjtolický 






^^^H 


^^^^^^V^T 






^^^H 


^^^^^^^^I>t liiiiiif'^ti liuťiia. Hvie2doslAY 






^^^^^^H 
^^^1 


^^■^Kene^al. J. V 






4d0 ^^^1 


^^H K poťfilp ^ «< <»>< "Maková. Prel. Martin Sládkovičov.. 




■ < r* 


^^H 


^^^H X ttiksni ^ 






^^^1 
^^H 


^^^V Záltada. 1 ivoriQBká 


^V Pl«fteii nášho fudu. Janko C. . . 






^^H 


^^^H Novelly, poviedky dramatiokó kusy. 






^B 


^^^^Kjldeál'*. Liiihnila iWjavorínskíl 




..1, 


^^H 


^^^^Bmorpil a T^'bonky. ^vrto/.u- nnrliitn V.iíanHkv. Sľ. 9i, 177, 


iió. 


su. 


^^^^H 


^^B 


4^, 


679, 


741 ^^H 


^^^^v 1*0 m t)r nik. Timravu . . 






^^H 

^^^1 


^^^^^F s ^ 






^^Hl . reVtich. TV.* Í66, iiV* Ve-yi&O, "« 


i ViV, 


,eW, 


^^H 


^^^■■11*1 


2(18. 


330, 


^^^1 


^^^HPf> •ŇiirkfJdoliny.Jox.Ľ.Hoiahvi(07 


,257, 


, MSI, 


38Ô ^^H 


^^^^^ 






^^H 


^^^H ! .1. Maro 






^^H 


^^^H ^ I it'tre Loti. ťrcL •' 






^^^1 


^H 1 

^^H p ' '<nová. Prel. B. ^ 






^^H 


, . , . , 


. , 


^^H 


^^^H r , , 






^^H 

^^H 


^^^^k>i< Grifforofiô. Prolo/ll J. Maro iňX 
^^^■Ui ký. rr«l. B. 

^^^HB(^ i 


íieiV 


iúV, 






641 ^^H 




594, 


^^^VTryvitk i lriiu,<^tlif ialry. Jozef ťodbmiisky. 




'ISl, 


70ft ^^^H 


^^^Hf án »udra. v^cohrky 

^^^^ftúui^ atrr 7.jirhar. N. LachmauoTá. Prol. B. S 






^^H 


■ 


^ 


^^H 



Rospravy, Ôlánky. 

Strana 
Udalosti v Žiline a Jej NÚsedntve roku 1H48— 1849. Z latinského 

rukopisu Heurika Hújtikeho podáva Alexauder Lombardini. . . IG, 106, 169 

Slovenská svadba. Krištof Chorvát 3i), 113 

Dr. Bohuslav Sulek. Dr. Ivan Zoch 47 

Vseliŕo zo Spiôa. Štefan Mišík 613 

Skok ti^enčianskym Povážim do Turea. Joz. L. Holuby 524 

Pani&f Štefana Koreňa. J. K 641, 764 

Zniov. Alexander Lombardini 68'\ 669, 764 

lí L. N. Tolstého. Dr. Dušan Makovický 681 

Slovenský jasyk. 

• 

Povere£né a b^oénŕ bytnosti. J. B 260 

Svadobné obydige z okolia Jabrieko-tajovského. A. B— y 306 

Obyčaje a zvyky pri kroteniach. Z jatirícko-tajovského okolia. A. B— y 376 

Príspevky k slovenskej fraseologii z iVIyJavy. 8. S. Smetana .879, 438 

študovanie slovenčiny. Dr. František Pastrnek 431 

Slováci a Maďari na Juhu Nitrianskej stolice., Sk 434 

Výpis zo zápisnej knihy mesta K. Vypísal Fr. Sujanský 494 

Chodenie s Troma krármi. A. B-y 496 

Beseda. 

Rok 1895 64 

O hranici medzi Rusmi a Slovákmi v Uhorsku. Sk 126 

Veci slovenské. Sk 262 

Novgorodský trh. Z Nivy 448 

Z pozostalosti Jána Bottu. Sk 496 

Z listov Turgeneva, písaných francúzskym priateľom 499 

Zemianski verftovnici slovenski. Sbiera Uehor Uram 602 

Obyvateľstvo svobodných kráľ. miest v Uhorsku na počiatku 

XVlll. stoletia 676 

Pieseň Jánodikova. Ján Botto 696 

Literatúra. 

Literárne zmeny v Nemecku. Preložil VI 65 

Nová maďarská literatúra. Šk 60 

Dr. J. A. VVagncra !i^avy nebeské 63 

TovarySstvo. Sk 6t, 127, 189, ľ64, 381, 608 

Z vesny života. Básne Ľudmily Podjavorinskej. Sk 192, :n6 

Osveta 192 

Lipovianska maša. Napísal Dr. Gustáv Kazimír Zeŕhenter. Sk 266 

ťithara Sanctorum. Sk 3io 

íjfobrané spisy básnické Hviezdoslava 381, 611 

€eský Lid 388 

Ijaučckovo Cudské povedomie. Dr. K. . 506 

Sobrané spisy básnické Hviezdoslava. Sk 639, 697, 77u 

Náft Fud, Jeho biedy a ako mu treba žif. A. liielek 612 

Listy Filoloeické 612 

Ethnoloaische Mitteilungen aus Ungarn 676 

Obyvateľstvo Uhorska v dobe i>ragmatickej sankcie r. 1720—21. 

Dr. E. Stodola 700 



aok 1896. 



Sošit \. 



Slovenské 



-rf4-^. 



„Ideáľ\ 

^flbooetta to itmkéUo života. Od Ľudmily I^odijavorimk^, 

o«<)elA pri liJÄcom stolíka, hlavu rukou podopierajúc a divejúc 

'/ vidno bolo do ziibrady. Zdnlo sa, 
1 tífcíko mizne za horou, ako ueboskloii 
im xApade zahral (io ruzova, rapldiío meniac farby, až obelasel do 
^la a nebo posialo sa drobnými hviezdami. No ona natoíko za- 
niiená bola v svoje myšlienky, že ani nebadala priechod svetla 
UeM večerná. Spozorovala to až vte«ly, ked znovu chopila lístok 
prpd »ebou ležiaci, jehož obsah už nedal sa rozoznaf. Ale znula ho 
na£pamä( — ved precitala ho bezpočtukráí, ten malý lís(ok so 
shtorezom, aipáchajiui heliotropom, vystrojením upomínajúci ua 
pUbolisty. Bol to lístok dávnej priaíeíky, v celku do8( nesúvislý a 
Biedzuoým^obsíihovúl pozvanie^ k návšteve. 

a... Ži|eme sí tak ticho, ako možno len ▼ Ziiborí, v ústraní 

.", st í lo ti\ in medziiným, „ako vieš, hospodárstvo 

">! \fá!ike vedieme "^i "ami moj muž chcel ho dať 

im, i^e 1 hladat osobné pohodlie, 

vynára « , . u viac. V jn ani nevedela 

if so Záhorím! VŔetko máme tu tsSi príhodné, byt 

^ý 'íMi;, ujíwlii na pestovanie zelenín vftecnA, sad velmi pekne 

^vvsadeny. ani viac, (u ílocliovávaí môžem hodne hydiny íéojeza- 

"' ■ !ih ope- 

iizvlítóto 
— I niim hned xa dvorom, — ale i moreiatka už 

ttfnL; r. Viem, že potešíš sa i ty — len príd čím 

iik<yrGj! 1 tak nevjdely sme sa už desať, rokov]** 

,Dc!8a( rokov!" povzdychla, v mysli prijdúc ku tomuto od- 

«UiV€U. Potnoroc krátky rad rokov, ale jaká nekonečne dlhá doba, 

ke<f život vleéie mi tak ticho, ba — stirhopárne' Ked tak milo 

poíkrtne u tea ŕa« a ked vezme tak mnoho ' tak mnoho ! Jej vzal 

(*á desiatimi rokmi blaždo ju... No ved poskytol i ná- 

,, «.ľ wr,r,\H ju jaksii y,nčiterkou ručných prác* — predčasne 

p*' I ku titulu .starej slečny, zakotvil v jej ožie vždy 

'Trel kojnosf . . . 



Teréziine eôte vždy dost plné peiy stiahly sa na smutný úsmev. 
Len vc«ra nebola by za toUi slovo vložila otáznik, pivzradzujúci, 
že sama neverí v pravdivosť jeho znenia — a dnes... 

Párik kanárikov v klíetodke pri obloku zavesenej ako na povel 
zatsvehólil : susednú cbyžka rozjusnila sa a svetlo padá pootvoreuými 
dvenni až f?eni. Siriif tešia sa, že ešte môžu rozhíudet sa po izbe, 
ktorá. poldosvetlenA, vy/erú t;ík prijefuue. ľruli svetla padá na 
podlahu, bielu ako ^iúah , osvetľuje polovysokú skriňu vážneho 
útvaru, na nejž plno nakladeno kvet.istého porrellAnu. í^ú to všetko 
sialocky a mištičky, čo ešte matka Teiesiina. pani .lavorská, dostala 
do výbavy. Medzi nimi, v jednoduchom. brai;hovom rámci, vidno 
podobi/eti nmža, jehož číly uedajú su dobre rozozuat. Dvanásť 
rokov minulo, ío odobral sa do vecnosti, a ešte vždy ovinutý je 
diernym tiórom. Objíma podobizeň dľubyuí rámoofu — tak ako 
smutné rozpomienky a žiaí objíniajú pamiatku toho, koho podobizeň 
zobrazuje — — Nad jednou z postieí šereje sa počerný obraz, 
predstavujúci Spasiteľa. Stojí na zažlklom úzadí, jednou rukou 
ukazujúc k nebu, druhou žehuajúc. Po nebi rozlieva sa žiara, na 
Jeho tvAri nadzemský svit a výraz božskej veleby: kamkoľvek 
staneš si, On rovno pozoruje na teba. Obraz celo jednoduchý, ná- 
pad spracovaný nesóiseluekľHf, no nemôžeš pozret naň, aby nepre- 
nikol (a cit posvätnej úcty. 

Pod obrazom belie sa prikry vädlo postele, oproti nej druhá a 
medzi nimi vidno jednoduchý stôl. Kútik pri obloku je v tieni: 
ale toto pološero len doplňuje súlad tu panujúci. Len jej, Teresii, 
prichodí \Áto chyžka tak chudobnou, tak málo príjemnou, až ne- 
útulnou! Inokedy jej je dosl pekná; alo teraz, sediacej tu v polo- 
tme a v ruke ."ívierajúcej list od dávnej priateľky, kiorÄ už desať 
rokov je jeho ženou, napadá jej, že kedysi predstavovala si okolie 
svoje ináče, cele ináče... 

zabývajúc sa vyucô- 
ktorú dostáva pani 



Už osem rokov žjje tu 
vanlm ručných pr.*ic Žijii z pi 



.lavorská, vdova po okresnom uolarovi, ,1 / laktiež nie veľmi skve- 
lých dôchodkov za vyučovanie. Kým jej matka rindi, varí, umýva 
a zametá, ona neúnavne vštepuje asi tuctu mladých dievčat náuku, 
ako z jednohu očka tvorí sa panču.^ka n jako treba prikladať steh 
ku st^hu, aby z tt«j nekonečnosti stehov povstaly úhľadné papučky. 
Trpezlivé opátuje, čo riekla po sloknit, a len ked už prestane štebo- 
tíiva vrava dievčat, vtedy dopraje si chviikti oddychu, sediac tu pri 
obloku a dívajúc sa do záhrady susedného domu. No nni tá chvíľka 
netrvá dlho ; obyčajne vtedy je už hodne k večeru, v izbe nastane 
ácro a čo chviľu vojde pani .lavorská so svetlom v ruke, prinášajúc 
zároveň pravidelne dva hrnčeky kávy a mističku s maslom. Strovia 
skromnú večeru, a kým matka ticho čjtn si / T>ejnk<^j nábožnej 
kailiy, Teresia pilne točí kol- lani A., 

fMUi B., alebo výbavu pre si* Minku. 

.\ pritom nndchád/ajú ju lake zvláštne myšlienky! V taký ča« 
obyčajne dumá, ako luljlep^^ie bolo by účinkovat za národ, budit a 
dvíhaC národné povedomie v srdciach svojich žíaček. .Možno, iismíaJi 



by .♦• tvár 'ľeresiina pri íakycli myšlieultacli je velmi vážna 

A y oči tu i tu zalesknú sa opraviiivým nadšením... 

iiÄVda: j:08t!iva to zväčša iba pri tom iiadiíení, tušeumn len 
málýin kruhuni joj znáuiych. Na ťíuy je slabá, bárs ako horúce 
lúbt svnjo reč. Kedysi úf;ila, že pri Jt-ho boku i na činy by došlo. 
Ale čo môže í^Iahá, osamelA deva?! Nanajvýá /e priúča žiačky svoj- 
ekfm vjraÄoni za cudzie, že jej vplyvom časopisy našíiké vytisuu 
ÄO droch-troch doniov rudrie žurnály, že jej snahou mladé devy 
tUtoría krúžok, v ňoníž čítajú sa slovenské knihy a spievajú slo- 
fen»k<> piesne . . . 

,Ma1o je to, málo! Jo to len akoby bľaduéký iHuiec nadšenia 
a činnosti, o n<'jž snili sme kedysi...", dumá zavše, skláňajúc 
hlavii nízko nad prácou, a jej tvár ešte i dnes pri spomienke na 
nehu začervená sa, jako tvár šestnásťročnej dievčiny. 

A pritom vždy myslon zatanú jej všetky tie nadšené slová, 

klon*» kedysi n tomto predmete spolu vymenili. A zavše z tých 

roíj lorí sa pred jej duševným zrakom mladý študent 

so ^ uja v modrých očiacli, ako vykladá pred ňou svoje 

illinysty a plány do budúcnosti, jako zastávať bude právo svojho 

'fttdo nielen s advokátskeho poprišía. ale i v spoločenskom živote. 

A Ä toho obrázku utvorila si „ideál", ktorý teraz je poesiou 

jt^ života a vvplnuje medzery, ktoré život zabudol vyplniť. Ale 

" í j« (o už mladík, ktorého kedysi milovala íúbostou dvadsaťročnej 

^|r, je to akáiii iná, v jej mysli tajne vyrástla bytnost, muž sily 

taký alííi si ho sama vybájila — — 



Bol to malý i, ten román j* j 1 1 s lev tak pro- 

Stnni;v, '/^ mníai tohcelo by sa plai^i.>ova( takú ne- 

itap u osudu so životom. 

..u v tichom, dedinskom zátiší, ako kvetina, ktorú nik 

netl«*stuji^ Otec, notár v malej obci Záhorí, človek neprístupný váž- 
^Ofj&iJD citom A CO viac náruživý pijan, nevelmi dbal o duševný 
irot dcéry. Matka, tichá, jednoduchá a ustavične chorľavá žena, 
nerozumela jej a ani nesnažila sa porozumet. Modlila sa 
'celé dni, i ju už ako dieťa priúčala prekľač^t dlhú ujodlitbu, no 
jako ujlraa sa seroá a jedoostrarjuá výchova aké následky zanecháva 
v dutí dcérinej, o tom nenapadlo jej /amysleť sa. Ustavičná zrone- 
ní matky, jej až prepiata viera v silu modlitl)y, fiouž uiyslela 
' iného pričinenia, a rozorvaný život rodinný 
_ na dušu devv i tak náchylnej k melanchólii 

: z li>liú vyi^yvíi. hostam. Jej iuáče schopná, vnímavá mysel 

Ptúžlla |M) pokrm* . da ho v knihách: nikým neupravená, sama 
na 8i*ba zanechaná brala, čo padlo jej pod riiku. Pre dušu mladej 
dery bola tA ked aj nie úplne planá, ale hodne bezcenná lektúra, 
a Tvvolala iba chaos nejasných pojmov, krivé názory o živote a 

• 1 blúznenÍM, jeuíuž často podliehajú 
y m duéevnym žitnn. Tak prežila do 



svojho <lvudsiatcho roku. v tajuýcti duševných processoch, /mietajúc 
sa pod tliikoni čohosi noiirôitého, čo /iuralo 1< my z c<'rvt»nej, od 
liehovín nabubraiiej tvAro otca — a i z bíadcj tváre matky, z jej 
oéí, Utoré nstaviéne bíadaly kríz Spasitoía 

A tu zrazu v jej živote nastala ZTuena» litorA jaksi dopomohla 
jej k jasneiéiernu rozhfaflu: inurel jej otec, krátko pred smrtou 
trpiar. na ilelirium tremens. Teresiu ako by tá rana bola prebrala 
k životu: zažialila nad mŕtvolou otca, nakofko zazialiť raobla s ne- 
vrelou láskou, akú k m>bohcniu ťftila — a potom vydýchla si. 
Presfahovaly sa s matkou mi dedinu, uiíeniac ži( / pensíe a my- 
sliac si, že tam lacnejšie dá sa vyjsf, než v tneste 

A tu potom v život-e Teresiinom nastala uplnA zmeua: tam 
Bozoároila sa a mladým íuhajom, Eduardom Lilavakým. ktorý štu- 
^doval na útraty svojej tetky, dosf bohatej vdov}\ Súc sirotou, 
t Kduard už ako diefa rlostal sa do jej domu, ona uraicnila si vy- 
ťhovat bo, nie p- letajila preti nín», že z dediľtva uetbistane 

ani krajoiara, Iď i zanechať ebrehí na základinu |»re siro- 

tinec. Žijúc zváó^a v /euííkej spoločnosti a pod vplyvom nevrlej, 
ustavične rozdrVždeoej stiireny, zachodiacej s ním ako s bitkou bez 
vlastnej vôle, z ticbť^bo clilapca stal sa prod časom zvážnelý, avšak 
í.ílabý, nesamost-'itný mladík, znajnci iba vôfu tetky, /vykoí na po- 
^hodlie daí sa riadif. jej rukou. Pozdej^ie, pravda, zunovalo ho to, 
izačal hľadať možnosť samostatnosti, a ke(f nedalo sa, íiiienil ju 
nájsť aspoň tým, že učil sa čo možná najmenej a vyhľadával schôd/ky, 
kde čas príjenme sa minul. K svojmu šťastiu dostal sa náhodou do 
kruhov prebudených šuhajov, ktorých priateľstvo iriožno mlržalo 
ho nad priepastou mravnej zkazy, ilo nejž btd by mohol padnúť. 
No vplyvom svojich priateľov váiuoj&ie počal smýŕ^ľať o bndúcní>sti. 
áno, ich pouiocou dostíinúc rozhľad, on zamiloval si reč svoju 
8 celou vrelosťou svojho vznetlívélio ducha. 

Dlho nemohol sa rozhodnúť za svoje povolanie, ale tetka, trpiaca 
lám kou a poprí svojej nervóse e^te asi pol tuctom namyslených 
chorôb, určila ho za lekáj'a. Napriek tomu, že pri prvom vkročení 
do unulčej komory omdlel hrúzou a triasol sa neopísatelnou oškli- 
.¥OSťou pri púhom pohľade na mŕtvolu, bol by sa sf m 

'(tak veľký bol vplyv tetky*, keby práve v ten čas lúky < lO- 

bola aobrala voda, mlytiárom schválne z jazu vyrazená. Z ttd)0 
vykľúval aa dlhy process, pri com tetka lak zaujala sa za corpus 
juris, že okamžite zabudla ncrvósu i lA»nku a určila, že Kduard 
bude advokátom. Kduardovi imrllo to rozhodnutie ako manna z neba : 
8 radostou vrátil sa do domu tetky, t-un ndeňac stráviť zbyvajúci 
I čas do loivého i!kolskéh(» roku On zrazu nadobudol chuti k ta- 
kému obratu, s radosťou pomýšľajúc na svoje postnvenie, ku kto- 
rému však bo'o este tak daleko. Koumutické okolie, tichý /ivot 
v dedinskom zátiáí úplne zodpove<lal jeho rozpoloženiu tnysle, ('eJé 
dní bludil po poli a hore s knihou v ruke alebo zahrabaný do sro- 

jich myšlienok. Na takejto potull,' li?la pr;h'e tak 

ako on, bez cieľa. Jeho na prvý i . jej blmlá tvár 

K výraatoiii akejsi túžby v zraku a* jakymsi trpkým, skoro ironickým 



Hol Díndých pier, kioi} Uk kontrastoval r jg d 
jiítýiui funnauii utlelio tela. ľotom sťhádzali sa i 
f <lbriie tetky Ediianiovej, pre ktoiú Tcn-siu robila drobné rtičae 
'"'■»• Mladá deva zprvu hľadela pluclio, uodôverive, skorej vy- 
sp(ducnasti mludtka; alo pozdojáie ich povrchná isuámosC 
v i)omi'ľ, ktoi-y rškoro podobal sa priateľstvu a dosC 
|i « m v tii'hu lAskn. \ikdv slre nepadlo modzi uiiiii ani 

irko, z iir íiľuť ua lásku jednoho k dru- 

m. alo < ue rukr, zaphipolaiiie v zraku, 

'»• v tvári a k tomu vzajouiuw ujlčanie pretlumočilo to práve 
..>.ar<\ ako najvvi«luvuej8ie vyhnanie, 

Tertísia znovuzrodila sa v tom cite. Jej tiíiby loaly už určitý 

' lu, duSa rozhľad. Už uetrepotala sa ako 

.)jila sa v porite s\ojho tichého, bezuároc> 

blaha /ťoviia dotiiiskou, počala žit jedine pdtoiiniosti, 

SdaiiM .. I uiinulosť a netrápiac sa biidrícnosťou. Zvláštne 

i pn tom: vecf neľúbita tou láskou heŠMm, akou zvácéa 

'♦ ••'•■11 pii tom vždy na mysli tanie výbava... Jej 

počuť jeho hlas, rozjímať s ním i» živote, 

li íi lúrudĽ, A J.duard ť\e/. rozcítil sa cele; on stal sa básnikom — 

' íícc v pravom slova smysle, ale ako vôbec stávajú sa mladi 

^Tudia v jeho veku a v tik) ch okoluosfach — stal sa básnikom 

iou, duáoQ i srdcom^ ^'piyvo^l poesie, ktonl vraví k nám krásou 

ly, éumom bor>, gtgotaníni potôčka, ktorá gloriolou otáča 



iTii m- 
ona \u*\ 

k ludom, 



1 k 



*i a robí uíis tak iieki>neôiie blaženými, akie 
.ijorn, . . 

/uinela a tie/ bola šťastná. Jej 
kimi vyvinutá nedôvera k životu, 
samej sebe stopila sa v lúcach Eduardovho zraku, 
••♦j v ústrety svit krotkej, tichej, snivej, uenáružívi^ 
4uila t4ikmer od svojho šestn.isteho roku. Oproti 
lii . t dalej zostala uzavreuou a až do krajností ne- 

Hdi ľ' jo v jej ro /J I nmní a modlitbách; ale neraz, cítiac 

sa tom cito pred obrazom SSpasitefa, ruky majúc 

Ski^lii III na ústach zaplakala vrolými slzami. 

No ucCrvtUo to dlho, a ticliá, sotva nimi tušená idylla zrazu 
ti„j,^ ..r..r.,. .,, . prerušená, aby už nikdy neobnovila sa v svojom 
ucs pôvabe. Oo domu tetky Eduardovej prisťahoval sa 

ho ■ ' '' tátit takmer ani ne- 

íT.: sa roky staršia deva, 

Mii vidieckom oiebU?. v pomeroch dos: ne- 

f 'la ju u>. v útlom veku, a otec, poátový 

hozvediac sa od otca pred jeho smrťou 

príbuznej, prišla k nej zrovna so žiadosťou, že zostať 

— a už v prvý deň získala si náklonnosť tetkinu v takej 

Ml privolila. Istil ľáznp 

f:i Víl vvstupovaní u 

'•mu, že ustavicuo žila v m 
II JrHU^\ díMoy, iualu sm;, . . 



Inlk, len niviávno. 



I pre kuchyňu a hospodárstvo. Vi v prvé Uui zaujala posiaveuie 
domácej paoej (tetka pre láfiiku nevychádzala z izby) a energicky 
ujala sa správy celej domácnosti, lichotiac letke a usmievajiic sa 
na všetkých roztomilým úsmevom, počnúc od Kduarda až po sta- 
rého Misu, kociža. V dome zavládol iný, (HilejŔí ruch; váek'i holi 
ako zelekirisovaní prítonmostou mladej, ríi/nej velitoíky. a tetka 
žehnala chvílu, v ktorej Flóra prekročila jej prah. 

Leu Teresia chladla, keď videla ju po prvý raz pricbádzaC 
k nej, /.ave^5en^ na rameue Eduardovom, peknú, rozmarnú, smelú. 
A tá bíadosť častejšie a častejžie vytí^ka)H jemný rumenec, ktorý 
Štastie bolo vykúzlilo na joj tvár. . . l'lora síce nad.šene vinula ju 
k sebe, uisíovala ju, Ý.e budú /ií vo vernom priateľstve; ale zostiilo 
to zvíicša pri slovách. Boly si tak rozdielne čo do povahy, ze hlbšie 
priateľstvo nedalo sa mysleí medzi nimi. Flóra síce rada ju mala, 
ale Teresiina váznost haúla ju trochu. Tá zase bola príliš zavreuou, 
aby priateľstvo rozdávala na potkauie, a pritom s tichým žialom 
videla vo Flóre svoju sokyňu. Ani Eduard neušiel kommandu svojej 
trochu kokeltnej „šestreiiičky", Teresia často zapálila sa, vidiac, 
že ona zachádza s ním ako s chlapcom, hrajúc sa s nim vplyvom, 
aký mala naňho, a zase chovajúc ua k nemu blahosklonne ako 
stredoveká, rytierska slečna ku svojmu panoaovi. I Eduard začer- 
venal sa v takú chvíľu a rýchle sklopil zrak: ved tie pekné, zá- 
dumčivé oči Teresiine spočinuly na uom s výrazom tíik ziaľuyin, 
tak zvhtštnym. I snm cítil svoju slabost, ale vyinanit sa zpod vplyvu 
nemal sily. 

Vychádzky do poľa konali už traja, ale tie chvíľky cele utratily 
svoj poetický ráz. Už nebolo ich tichých rozhovorov, lebo Florin 
smiech zunel ustivične. Teresia kráčala mlčky, sotva usniejúc w 
ľI•'1^íoréníll vtipu ľlorinmu. 1 nadšenie a básnický vzlet Eduardov 
vnukol akosi... Ač nevyslovili to, oba cítili, že Flóra rozplašila 
tiché, spoločne vysnite sny, že rozplašila ich ideále, pre ktoré 
samy nemalý meno, ale ktoré tak blažily, tak spájaly ich. 

Plachý pohľad, jemný stisk ruky — to bolo všetko, v čom so- 
ila sa ich obaptdná nežnosi. ktorú oba len tajne, sotva 
1 \mi ><ebou a so sladkou tria.škou odvi'izili sa označit menom : 

iusku . . 

Dm tiiiiuii; sa. rýchlo jeden za druhým, a dom tetkin dosC 
skoro stal sa strediskom okolitej udádeže a Flora centrom, okolo 
nehož to vžetko otáčalo sa. Elle i tetka omladla v tom novom 
ruchu. A Eduard už tiež zvykol naň a t Itil sa pritom cele dobre. 
\>i necítil rozpaky, ked Flf)ľa kázala si od neho podávať varešky, 
zaväzoval fľaše zavárania alebo dočahovat rajničku, ktorá mihodou 
rísela privysoko. A sám smial sa s ňou, ked musel pristaviC si 
^•ioldek a ešte sa uačialuiuC. 

Ale ked potom pod večer \7prtívá(izal Terosiu 8 prechádzky a 
oni ua chvíľu osameli, tu nevadili mu zábavky v kuchyni, kde 
bolela sa zásterka Florina, aby mzahtadel sa na Teresiu pohľadom, 
v homi strctaly sa ich du^. 



I^ik Mlill sa počiatok školského ruku, kedt Edimrii mal udisC 
so aby zastal do radu luidúťich žrecov Spravedlností, 

... : u pred jeho určeným odchodom zrazu roznieslu sa po 
itkcill xvesí, že slečna Mora a pán liduard „zasnúbili sa". 

^Je to môj osud!** podumal Kduard, ked tetka neobyčajne lá- 
skaTe, ale ľľI** určite ponúkla ho k tomu kroku. Ako w? spomenutú, 
ona od smrti í^vojho muža zabývala sa plánom poručit celý svoj 
ílojí! prknv iimitiok na zAkladinu sirotinca, ktorv mal by sa ža- 
lo. ; teraz však lichotivá síurostlivost Florina pri- 
víta.... ,.é ., .. ..ku, k vôli vlastnť^mu pohodliu a i k vôli „šťastiu* 

9Tojicli prlbujtnýoh, týmto spôsobom pripiitat ich navždy k sebe. 

Fl« T 1.1 jej ozaj pekný návrh 8 radosťou Kduard za- 

čer keď „sestienička'*, teraz už jelin mlnducha, dovolila 

mw t ju na lice a omi sama potriasla mu ruku — tak jaksi 

po kv . . . 

♦ 

Zfest o uáhlom sasaiibent Teresia dozvedela sa až po slávnosti 
aktu. ' na vtedy už dva týždne mt^^kala u svojej tetky, učiíi *' 
s^rh y»rá<:, liývajiicej v hodne vzdialeioim stídičnom meste. Sli 

i pani Javoľskej. bola starou pannou a žila už od rokov 
Á ílávno žiadala bi Teresiu k sahe ua výpouioc vo vy- 

I žiaček. Teraz choríavela trochu, nuž mienila po- 
»v JU uii.-iĽ u seba. Ona obliibila si tichú, poslušnú Teresiu, a, 

sama ruda zabfvajúr sa knihami, zvláste pádla sa jej tejto vedo- 
1 slečny Anny b(da malá, ale obsahovala 
i, a tie teraz d opi ň o valy ešte predsa hnili 
obzor 1 n vedomostí, Zvláste spoločnost jemnocitnej, du- 
chom i ^ t , iisky vzdelanej tety Anny ílopomohla k tomu, že 

TcreHia za tie dva roky, čo strávila u nej, dozrela jaksi duševne 

a r ^ L -íl J g^ txdko samostatnosti a duševnej sily, že ked ukázala 

aa ona i^ama rázne vzala na sel)a ťažkosti vyučovania a 

ani vôbec nečakujúc za pomocuou rukou, smelo 

II jí'j tetii Anna svojím príkladotn ukázala. 

bola s tet<m Annou na návšteve, kde náhodou väčšia 

sp< itola sídená. Domáca pani stála v rodinnom pomere 

a 1 uirdovou a práve vtedy dostida chýr o jeho zasnúbení. 

' lu ťahom skosila nasníviincí svety nádejí Teresiiných ; 

ij iia pídilad cele cidadniľ. Možno, keby bol ni«»kto 

^ bol by znal. čo oná zvest pre ŕni znain 

tironudila: takto v^;ik ncobyčajue živo pM- 

sa u inokedy skorej sa stráuila. Jej len pred 

ch> .< vla sa červenou, mi svietily sa jej leskom, 

pr» oť* rozčúlenie. Nik nezbadal, že pri hlasitom 

k očiam, aby .sotrela zradnú vlahu, ktoid uá- 
1,1 sa na y^] ri.Mvy. 

•niský, 1 pri bernom úrade, pozoroval 

-to asi U:-_-:,... ročný, dosial svoboduý pán, 

^oal |»rij(fmného zovňajšku. V jeho sfiôsoboch i obloku (uídiokal 



Sa vždy élenio) bolo čosi úradnt^ho, |)áchiiude1]f« I^ancellárskou 
peduntiiosfou, nlu pntO!n robil dojem nmža zraleho, na nehož s d(V 
verou bola hy sa uiuhlu opret ľuka žiťuky... S Teresioii znali »a 
len knUk) čus ; pri prvej príležitosti ona skoro balu sa jťUo prís- 
neho a ci skúiiiaví'bo zraku, ktorý zavŔo postriolila na svojej tvári 
upretý, ale pozťlojšie nebolo jej nepríjenino pocuvntjelio neobyčajne 
melodicky zvučiaci hlas, níin^. vyslovoval sa vždy vá/ne a určite. 
V onen vocer pri rozchode pán Stromský pouiikol slečne Teresii 
»voj sprievod, ktorú zdvorilosf on už od rokov nepreukázal nikomu ; 
ale Teresia v svojom žiaľnoin polození mysle uovedela dostatočne 
ocenit toto vyznaniemmie. 

A sotva Jíoälala sama, Tcrosia prudko vrhla sa pri svojej po- 
stielke na kolená a zaplakala vrelými slzami — slzami, ktoré sú 
údelom väčSiny ideálne smVsíajiícich, íahko sa zamilujúcich diev, 
ktoré, pľv či neskoľ, ale zvacša do/ijii sa sklamania. I nl/y Teresiine 
boly fllzy sklanuinia. Až teiaz poznala, že milovala — ndlos'ala ce- 
lým srdci»m, a ze všetko, čo uzdravilo, blažilo a jaksi povznášalo 
ju, zničené akoby jedným fahom. Popri váeíkýcb povznášajúcich 
vlastnosfach doteraz bola jej láska tým, tím je dietatu shuiký pu- 
mlsok, a äist^j myslela, že dost silná bude zrickout sa a utlumiC 
tou lit: teraz videla, že nie je to hračka, nie, ale že láska je niečo 
(raleko hlbšieho, daleko opravdovejšieho, nežli sa ona nazdávala... 

A vtedy, kíačinc a zalievajúc sa slzami, nmíenila si stat sa 
silnou, ač už ani nenapadlo jej tlumiť to, čo až teraz ozvalo sa 
vÁtw a mocne. Nahliadala, že to takto muselo sa skončiť, že je t>o 
cele lofíický vývin (»koliiostí; ale zdalo sa jej, že tym rctzhoduuto 
je nad jej budúcnosfou. Mnoho počítiila o romantických lubosíach 
a hrdinkách, ktort^ po celý svoj život verné zostaly svojim prvým 

plamom Pravda. Kduard nikdy nevyslovil sa určite; aJe 

predsa výsledok prebdelej noci bol, že ona sklamala sa v lAske a 
že tym celý jej život utratil vSetko, <•< ' ' ' /Ho. Jasne predstavo- 
vala si dfalší svoj život, bezútešný a ' lý. ale zíiuioienila si, 
ie cit tento bude chrániť ne|)remeuno a \ -adla jej 
i tetii Anna, ktorá ešte i teraz, v svojich i i h, spo- 
mínala si jakéhosi študentika Uik vrúcne, ako keby bolo to bývalo 
len pred rokom, čo bacilly zahubily jeho mnohosíubny život. Ona 
rada vravela o ťiom, i o tom, že letí preto sa nevydala, aby mohla 
zostat vernou svojej láske; no susedky, ktortl ju znalý, tvrdily, že 
iba preto, bo neniohla urobit ináŕe. Teraz, v tomto žiaínoni roz- 
jímam, Tercsii javila sa teta Anna v istej žiare, a sama zaumieňo- 
vala si urobit ako ona a vopred videla sa z podol)ných príčin v tých 
istých okolnosCacli. I ona zaumieíiovala si zic práci: chcela pracovať, 
stat tia hodnou, smiž.ivou Slovenkou, aby on videl, /e je hodna toho, 
čo on pre ňu cítil. 

A to ju u p !'^ či meD.sie i 

a žial dovtedv j- j, kým sa mu • 

neprizreme. SíeAfastná láska najvaršmi boli, kym neznáme jej isté 
symptómy a kym — vedecky rečeno — neurčíme si istú dia^nosu — 



dtogoosu, ktorá ubyrajne v deviiídeiiiatdeviiC pľfpadoťb zo Hla ua- 

werenu je k iť'- ' in tejto vady. \ed — popri vÄetkých svojich 

skrniujiícich ach — predsa nepostráda iätvch pôvabov: 

lákalo sama v ŕisto ' 'i sfärach sa ' 'rjx 

láska prwi 9u jtovzmĺSii i mul kruh ■ h 

íodl a pred s^aujym srlKui ovíja ímví gloriolou iieroisinu, ktoi 
;>hDŽial, pr\i život nemú. ceny. 

Na dru^iý dch Teresia zdala sa byt o vula živáou uežli íno- 
teta Anna nevedela uadiWt sa uad lýra. Jej byiitrozraku 
c, že nie Je to veselost upra vdova, zdravá, ale nazdávala 
84, íaí »u tu axda prod/.nak)' zamilovanosti a trpezlivj čakala im 
dobrovolDé prí/nanie. 

1 |idD Strotnský, ktorý v teu d«*n urobil svoju prvú návštevu, 

[lal jtinenii v niilade Teresiinej, a keď ona t pri jeho nadledu- 

Icťj návšteve bola ešte vždy taká štebotiiá, tajne bol presvedčený, 

jedine on (ako zvacša váeíd pp. kandidáti ženby, i pán Stroiu- 

M trošičku uttinysleiiý!) je príčinou tejto blahodarnej zineuy. 

Po pÄr tyždiiľviíui pob>te u tety Anny Tcresia vrátila sa 

,ilo Záhoria, urobila poviumi návštevu u tetky Kdtiurdovej a — 

ofD jej hrdinskosí značne skleslá. Ona čakala, že Kduard pri 

qí>ri f,. cM;.,.ia,u i,„(|^» liíadei ospravedlnit sa aspoň slovconi, aspoň 

.ila zadumenos(, tajné vzdychy iže on rie/ vítií 

a sama chystala sa byt hrdinkou, 

silná šliapnut na vlastné srdce, keď 

0} jriio líiuho... A vrátila sa sklamaná. Kduard 

-Lj do blízkeho mebta, kam vystrojila ho Klori ua- 

lipit potrebné veci í nepotrebné tretky a, ustavične zasypávaný 

výini a novými zákazkami svojej snúbenice, sotva mal cHisu podat 

»ii ruku, vvslovit svoju radost nad jej návštevou a nad tým, 

bil 

Vnna hiierf žatým znovu a povážlivé oehon 
a Teresia prinútená bola ísť ju zastupovať. Za krátky čas vycvičila 
aa t r jemnejších prácach a pomaly ona prevzala v^;etky obtiže vv • 
uéovattia. 

A to blat ' ■ líovalo na jej myseľ. Vo dne zamestnaná 

^uénvaním i . nemala rasu zamýšľať sa, a p<>d večer 

t Teresiina tiež už bola sa 
.11, v manšetkách, na nichž 
Škdy nebolo am najmenšej škvrny, a s účelom vždy akurátne sče- 
1 ruvné polovice. Teresia vtedy vždy utúlila sa k tetu Anne 
ako z úkrytu, trpezlivo počúvala rozhovor, ktorý nikdy 
lítičil z medzi ' uosti. Teresia tupila, čo pri- 
' do ich jed i* bytu; nt^lndo jej to síce 

ue ani nevedela Icmí aa z toho, La> nskt^ho 

I sa tu o láske vravela lahodila jej zi i srdcu 

ako lahodí nam liek lekárov — v nehož nedôverujeme. 

?<i ':i nemohla sa vyznať v svojich citoch; ale oby- 

jne, w\ jeho hlas a dívajúc Ba na jeho úzke, aristokra- 

l[t% pecUve pestované ruky s akurátne ostrihanými nechtami, za- 



ť 



myslela m o tom druhou j, ktorj* ďaleko nebol tak vážny, ako tento, 
ale klof-y ehiis vždy bol jej tuk milý, tak ílníh}^ a uik blízky jej 
srdcu — stu níz inihi a drahší uežli v toui éase, ki^r spí^lu blitdilí 
poľom v rozhovore vážnom i žartov uom a kj?m ešte mohla úfat... 

A po íakychto myšlienkach, pritonj váetkoiri, žo jej matka 
6 lett)U Annou dlho do noci vychvalovaly výtecné vlnstiiosti nuíža, 
ako pán Strom«ký, Teresia v/.dy usínala v šlzácli. 

Na /MÍMníki! ítktobra — par dul pred svadbou Kduardovou, 
Teresin i sa s ním na stanici. Kduard pricluídzal 

sem v 1 ych záložitosŕac-h; Tore«ta zaiso nálíodou 

práve vyprevádzala matku, ktorá äla do »tisednélio mestečka na 
návitevu« a tak si^li sa, oba prokvapeai, /arazeoí, nenachádzajúc 
slov k zavtHlťiiiu rozhovoru, ľouovač cesta obocU viedla do numtí, 
Eduard ako dávno známy ponúkol sa jej za K|>rievodcu. Súc o sa- 
níote, icli shliadanie Im)1o ceh* inó, než v dt»mo tetkinom : Tcrosia ' 
bola bľadú a roztržiU, Eduard zuuilkly, vážny. Mlčky kráčali jeden 
pri druhom, on ukradomky pozorujúc ju, ona pri každom jeho po- 
hľade zachvievajiic sa nervuou, vnútornou triaákou... Jednoduchý 
éedý pláštik a klobúčik a kytičkou konvalií dodával jej isU^ho pô- 
vabu jednoduchosti, ktorý teraz na Eduarda, zvyknuvšieho na pestrú 
farbitosf, akú Flóra v obleku milovíila, urobil väčší dojem, nežli kým 
vídal ju denne. 

Prechádzali ueveíkým sadom, ktorý viedol od stauice k mestu; 
prvé za;):lklé listy ukazovaly sa v koninách líp, hriadky, sriadené 
v trávniku, pestrely sa astrami a cyníunii. Vlaitoým vzduchom niesol 
8a vzdialený hluk mesta a tiahly piskot rusiia vzdialujúceho sa 
vlaku. Šli etjte v^dy ndčky a, sami ne/najuc ako, /as»> vrátili sa 
bočnou Cťstičkcm, oba pod vpl}vom nevsedu inej 

týmto nenadálym stretnutím, spuniieíikaníi a oi i, čo 

teraz, ako oba inštinktívne tušili, malo sa ndat medzi uimi. 

A polom, ani sami neznalí, jako do»t;ili sa k prt>dmetu v ich 
okolnotitach ttik chúloHtivému. 8i)omiuuli uplynulé, pekuó, spolu 
zažité chvlíky, a potom Eduard p<tdotkol čosi o „náhlom prevrate", 
ktorý rozhodol nad jeho l)ud>icMoš(ou. ľreliovoril pár .^lov o osude 
(Eduard vedel tak pukne vravetli, ktorý zahráva si s človekom ako 
8 hračkou, cele día svojich ro/marov a lubovôle. Vylíčil jej svoju 
osamelosf a boj o existenciu, ktorý bolo by mu podKtúpit, keby 
neuchopil sa pomocnej niky, ktorá sa mu takýmto sjiôsobora po- 
dáva... Hovoril velmi rozumne a hovoril dllio... srdce Terosiiuo 
bilo prudko, nepoktgne, jt^j hlávka horela rozčúlením. . . Naslú- 
chajúc jeho sluváuí, v uichž leu-leu že uevybusil tlumený cit, a 
dlvajiic sa ua zlatý krúžok na jeho ruke, ona znizu /íakla sa — : 
ved on uz priuide^.al inej! Ale v pravde toto nepredvidau*^, dňveľnú 
„léte-á-tôtii" robilo jej omamujTicu rozkoš. 

Eduard skutočne bol rozcitcuy. Že sišiel by sa sTertMnu, ua. 
to nepomysUd vôhec. a sijdťic sa «i ňuu, v prvom okamihu zaujnlaj 

í Potom prekvapil h<» vvraz v tváii' 
tvrdil jeho tuiíeuie: videl, čo ona j 
ved strádanie zrejme zieralo z jej tvAre. , 



ho sni 

a v oci 

tak snažila sa utajit. 



A z chaosu rôznych citov, ktoré toto olyaveoie vyvolalo v jeho 
doži, vyziiťJ mu žiaí za premeškaným a navždy ztrateným. . . 

Neboi viazaný ani jidnym slovom, a predsa v tom okamihu 
BíUl sa vinným a hfadcl sa ospťax'oíllniť, uťzriajuc, fireôo a jako? 
~ Dl jeden Ĺ tých, ktorí lahko podliehajú dojmu, dajú sa uchvátiť 
okumHte vxi>!ftTiuvMemu cilu. Sú to zväčša sliibc povahy, dajúce 
"U iných — v živote síce môžu by c tiDnVini, ba 
1 . -.mi Kpolo«'no8ti, ale iba tak, jestli osud postaví ich 

prioiemDe ich vlastuosfani a spô8obn<Ks£am a jestli riadi ich pri tom 
CO aj l)ez ich vedomia — nejaká ruka, čo je to hneď aj slabá 
ka iionky. Na týchto právom možíio použit výrok, žo luôžu byt 
líce aaiiľ ' uí svojho osadu, ale chybujú im k tomu nástroje 
tak Sľ. <i8Ía po pomoci, ktorú im iui podávajú. 

Eduard prioále/al k takýmto. Povahou bol idealista, za dobro 
rA krásu labko sa odnševnujiici, ale zvykol da( :«a riadíč rukou te- 
doou, ktorej dáko val za všetko» počnúc ou útleho detstva, preto 
^dncs ani nenapadlo mu konať proti jí\j vôli. 

k teraz, ked videl, že sii.id mohlo by to byt aj iuáče ako 
lade, napadla ho malomvselnosf, vyplvvajúca z povedouúa, že je 
Ic! 

Teresia za celý cas nič nevravela, ale každ<^ jeho slovo za- 
chytávala do duše, aby uchránila ho pre chvilky, v nichž malo jej 
byC útechou a posilou. 

^ 'no vystúpili zo sadu a prešli uliciami a námestím, a 

ona a sa, až ked zíisrali pred bránon ich bytu. Mlčky po- 

liUla um ruku — a on, vzdychnúc a jaksi detsky-iiaľne dívajúc sa 
Jťj do tvare, riekol: 

„Vidite, slečna, ja sám myslel som, že bude to ináče...** 

Tvár Teresie vzplanula 

..Budteštastnf !" preriekla ešte a, neobzrúc sa, zmizla v dome 

í to pred desiatimi ľokn>i; ale Teresia lozp . ua 

to í i ešt<í dnes zacíti bía/iacu repbttu pii s|. na 

lit? tak nt»šťastn;i a predsa tak nevýslovné blíižena, s c»tom, 
cdy istou hrdosťou plnil jej srdce, prchala z jnvej a po- 
ledaej t to nepredvídanej fúbostnej schôdzky. 



Neíi'nstíTon náhodou pán Stroniský práve v ten čas už po tri 
I raz presolemi polievku a pripálenii pi*cienku, 
I pečienku a neslanú polievku (stravoval sa 
iie domrzelo ho a urýchlilo lúbostný proccss, 
IM (Mi.inrával sa v jeho mládeneckom srdci. 
>^\fi. rozčiitená práve prežitým a precíteným, udýchaná 
odu s matkou a tetou Auu(m mu)i, uaála 
I Miídueho. lioj čierno o<let)\ práve tak ako 

fly, lúfi isty slavnrísiuý výraz tváre a živsi záblesk i vreloat 
ikú i v slovách u/ v prvom okamihu daly Teresii tu^iC ciel 
Ifátevy. Tefeaia najprv xarazila sa a nerozhodne zastala, uevwliac 



či v/ilJuliť sa A či zostaf, uo ^pomiouka na Uličku, ku kl(»rčj ax 
teraz zuala sa b celou ľozhoduostou, doilutu jej smelosti vypočut 
pána Stromského, ak by „sa vyslovil"*. 

A vyshivil sa. No nie tým tóiiotu, aky otia očakávala: v jeho 
slovách m»bolo ani stopy po iíáľu/ivosti, l)íi nevravel ani o láske 
tak, ako si predstavovala, ľoľesia, ktorá piocitalu celr haldy ro- 
mánov, v nicUž len tuk hemžily «i prísahy a do zoskliveuía sonti- 
meutalne výlevy lúbostuýeh ďtov, s istou mrzutosfou sklamania 
počúvala tiché, i toraz rozvažité sslová nápaduíkovc. Vravel najprv 
sám o sebe, o ŕa^-kcsfadi, s ak<H«i Imlo sa mu b iHf, kym dosiahol 
postavenia, aké toraz zaiijima a ktoré ui dovoľuje mu rozAírit gar- 
consky byt o dve chyže a vy<iaí na domácnosf raz toľko, ako stojí 
ho stravovanie v hostinci. Polom par slovmi vylíčil život rodinný 
tak, ako si ho on predsUivuje : tichý, pokojný, v ňomž ako mui 
uul byt umom a silou, /nadajúcou hlavnó tažkosti, tak žena tná byť 
srdcom domácnosti, kíuihyňou práce, poriadku a lásky. 

Teresia mlrala. Už pri prvých slovách jej srdce ntisilo sa, 
lebo uz bola sa rozhodla, a preto kcif umný výklad pána Strom- 
ského siahal dalej a cfale], až (bispel k podrobnému rozbcraniu 
účtov pre kuchyiiu, Teresiioa ró/uymi dí»jmami prepiata pozoruost 
značne skle^ila. Dívajúc sa na sfiahobiele manšetty a rovno sostrú- 
hané nechty na rukách pána Štromského, ktoré on akurátne sloi^il 
na koleuách, zadumala sa o Kduardovi, kiory «lues zjavil .sa jej 
v novej ;íloľiol«: ako „obet pom^^roV* a „žertva osudu". Keby bola 
mohla súdiť chladnt^ a triezve, iste bola by videla svoj ideál celo 
v inom svetle; holá by videla nevyzralého mladíka, nemajúceho 
vlastnej vôle a energie k .naníosUitnéniu počínaniu si, ale klonia- 
ceho sa v tú stranu, kam iio už éi osud a či len vôfa tctkina 
stavala. 

Nti Teresin, jako vôbec v&ctci ideálne zalúbení, nemohla zľiecť 
sa I Mcj lásky osvetlenia, do ktorého si ho u/, na 

pOt I . \iltt a, jako predtým, v svoj^^ rozohnenej fan- 

lásii pricitovala mu skvelé vlastnosti muža „dokonalého'', aký, 
bohužial, nejestvuje a día zdravého pováženia jestvoval ani nemôže. 
Jej zdal sa vzorom muža, kej i nie nejaký moderný Lohen^rin, 
nuž suáíf muž, rozplývajúci sa citom, u.^tivičue n^jčiací o čomsi 
„vyssom"' a prechovávajúci predstavy a id^MÍf. kť»rvtn by ani Sám 
ueruzumel. Triezva, rozvažítá povaha nadl a teraz, i 

rozíriíite poslúchajúc zralé dôvody pána r:. ..i .. .. musí sa 

2i(, na akom základe založif život rodinný, ahy stal sa ozaj tichým 
prístavoni man/elskéh«> blaha, odhodlala sa rad.šej voliC samotu, 
než byt pripútiiuá k mu/ovi bez istchu vzletu a, jako sa donmie- 
vala, bt»z SI!' \. 

City, a! vyvolaly v duSi Teresiinej. musely 

zračil sa i na jej tvarí, lei)o pan Stromský práve v prudo rcci, , 
majúc sa konečne určite vyslovif, zrazu zastal a premeuiac tón, 
ako sa Teresii zdalo, na officiellný, ako na píMiiatku, znovu začal 
rozvijat svoje názory o ' ' * í •iného ro/umenia sa. 

Mužno, robil to preto, pniveuá prijala jeho j 



ts 



vynaiií^: «if«#«A. na/Háfsl ha « že ak rozvinie? svoju rucnícka jíchop- 

[ti a získa si, no poneváí niet niŕoho 

I vtedy, ketf vlastne hisku hľutlnmc, 

tenú, n a ri len potvAmoy nianover dosiahol práve 

Cikíi. .Ti.-i.. /.iiadala schválnosť a — usmiala sa. Táto mali- 

T pravde však vefadóležitá okolnost, spôsobila, že )4u 

vku zmiatol sa v rť»n ; začal síce znovu, 

c, prízvukujiic svoje zásady, no zbadajúc, 

rť»itt pnčuvíi bo len napolo, hovoril už nesúvislé, miatol sa 

/In^t'ur sa sám nad sebou On, ten vždy ťhladtiokrvnf, ro/- 

1} ., rozčulovíil sa, obávajúc sa, le pred mladou devo 

fr bol O celých pátnásí rokov, môže stať sa sniiej-nyio. 

|r f sa rozvážnym, rozčuľoval sa ešte viac, až sám sebe 

poniocník, na promenáde lásku vyznávajúci 

ilel"> kuchárke od advokátov. 

A k doplnemu jeho nezvyčajného a nepohodlného duševného 

it|K»ložeiiia dopomohla ežte i jedna malichernosf. Ako sedel proti 

bloko, v objemnej, starobylej leuoéke slečny Anny, lúč zapadajú- 

iliral na obloku, ožiaril chyái jarkým svetlom a vpad- 

vnv jasným [truhom, odrazil sa práve na jeho hlave. 

:vch okoltiosfarh mohlo byf aj prijemné, teraz 

lo len eňte viac ro/éniilo. Siahal do vrecka 

p|i ;. aby utrel znoj s cela, a zase pokúsil sa hovorit; no 

*i...«. , ..c pohfad Teresiiu na ňom je upretý, napadlo nm, >.e íuácí 

■?a sa no malú plešinkn na jeho hlave, k v6li ktorej od istej doby 

Mioval svojmu ucesii ra/ toíkej pozornosti ako predtým To vy- 

iciilo bo z nívnuvaby ; vidiac, že konečne treba urobiť konec scéne, 

»by nestala »a cele tnipnou, vstal a riekol doprosta, čo vlastne rhce. 

Terešia z;ollvala sa naňho pozorne a vnímavé: stál pred ňou 

ný akýsi, s postavou, na nejž vidno bolo, že ne- 

• iw * Tn«, rw jaro preletelo ponad neho, s plešinkou na hlave 

ístyni málo vznetlivým výrazom v očiíich — — stÄl rozpačité, 

tmu? í haneblive šeptajúc: 

ny cit opanoval ju — ako blesk mihol 
..u ■„ v'le iny. .. 

sama ako. vyiiekla osudné, pozdejfiie torko ráx 

I iKy I. tónom, že p.in Stromskf skoro urazený opufttiY 
, aby sa v ňom viarej neukázal. 

ilriík. ktorý b<>l by l»ývH| »Mhoíný 
iviť^ i svojho piárui uiobit ju ^ťa^tnou. 

fo bola prra a jedina nH)/n<'Si dost^f sa do kruhu jej miikkej po- 
|qi|if% ,. .tín..; .í»kI í>\K prnneraného a niôcí účinkovať v ňom. — 
v k) pre >enn poskytnúť môže uspokojenie. 

1 eelý rad rokov, ale všetky neprii.Ksh 

rul I yvlástnyi'h, du'iii iiľbv)irujní'»rh radostí. 

'. tícílO, t (U' 

n/ juksi Má 

ka ni4^iijf€b pnie" mioisto zomrelej tety Auny: usiavičn'^ 3ta- 



mpstnanie, lopota a Htarosf o existenciu knnocno spôsobilý, že ona 
juksi zabudla sa v práci, zabudla vlastné nároky na i^ivot. Mla<los(, 
opravdová mhidost srdca, javíaca sa v tiižbai'h po akomsi inom. 
h»pš(>ni žití a v nádejach v dosiahimtie tohožo, preHumtda ponad 
ňu, so sebou snberúí' ehe i len uiyšliouku lui možnosť premeny. 
Ko divuo! jťtj ritiiá rluAa pritom všetkom ue/trutihi vyšší vzlet — 
ba práve naopak: on utužil sa, rozhľad sUl sa jasnej<^ím, tú/ba po 
práci a zdarnom pôsobení stala sa určitejsou a počala sa usku- 
točňovať. Ona naála pole, na íiomž mohla pôsobif, byt, aspoň v ma- 
lom, užitočnou, a to ukájalo ju a povzbudzovalo k novej práci, 
ronuily učila sa poznávuC život a chápať ho tuk, ako j»n poznaní 
jeho najľahšie dajú sa premôcť jeho nesrovnalosti. Bohatá v citoch 
a pevná vo viere v dobro, s jasnou mysľou učila sa niest, čo život 
podával. Pravda, tu i tu nastala chvílka maloduŔnosti, často vy- 
plývajúcej jedine z povedoniia osiralosti alebo z podceňovania vlast- 
ných dufievnýcli síl, na kton'* musela sa opierat, stojac v svete 
osamelá. 

No v takéto posmumč chvílky obyčajne spomínala na episodky 
svojej prvej a jedinej ľúbosti, spomínala si, jako chystala sa byt 
pevnou pie život. iSpomínala si aj Eduarda — ač nie už so slad- 
kým citom ľúbosti, ani s trpkosťou odriekania: rozpomluala sa na 
neho 8 tichou rozkošou, ktorú hlavne nachádzala v myšlienke, že 
on dostojí a zodpovio predstivám, aké si o ňom a či hlavne o jeho 
činnosti už na počiatku bola utvorila. Nevidela ho už desat rokov, 
a za celý ten čas takmer nič nepočula o ňom, no v jej duši ešte 
v/dy žil jeho obraz vo farbách svetlých, pekných. Ona ešte vždy 
často zamýšľala sa o ňom, predstavujúc si jeho čiuuost a účinkovaine. 
Život otvoril mu pole [Kíkné, pole vdačnt*; žije 8 ludom, pozná 
ieho dobré i /h'* vlastnosti, vidí krivdu na nom páchanú s blízka, 
'bezprostredne, a »ak vidí, i kde a jako dá sa odpouíôcf. — slovom: 
osud postiivil ho iia j>ostat. s iiejž zdarné možno pracovať za národ, 
kcíf aj v u/.k)iu snivsle. IVvne verila, že on nespreneveril sa .svojim 
ideálom a. ač sama nezná, ako ujohol by uskutočnit jej sny, plné 
rnjčivých myšlienok, predsa vždy nachádza v tých spomi^Dkach 
isté ukájajúce nasladeuie. 

í. en dnes, sviernjúc v ruke list, ktorý čiartočne uviedol ju 
v duchu do knihu, v ňomž on je hlavoti, nenachádza v myšlienke 
na neho onoho obodrujúceho uspokojenia. Ten list vyrušil ju jakosi 
a razom zkrsla v nej neodolateľná túžba ptí obnovení svojich pred- 
stáv, ba — ač dávno prestala si na neho spomínaí s pocitom ľú- 
bosti — dnes, rozrušená a znepokojená lístkom jeho ženy, zatúžila 
osviežiť dávne dojmy, ktoré ako zlatistá niť viuuly sa jej tichým, 
temer suchopárnym žitím 



A na tretí deíi po obdržaní dopisu už bola na ceste. Kozhodia 
ha tak náhle, nasledujúc jedine myšlienku náhle zkrslúvjoj hlave: 
niôľt videť jeho a tajne zase obn()vi( upomienky, ktoré popri svojej 
jednoduchosti, skoro malicheruosti a vzdor tomu, že ich predmet 



A ? t 

I 



' uPchtiar. dlhý žial, predsa holý tak |>pkti<^, tak vjíI>ívô ! 

(ik<» cťlá ožila, (wviei^ela, že ani nemohla pľcčkat 

ťšto, zamestnaná prípravami na wstu, musela doma 



K", letuť lAuo, keď, markou vyprevádzaná* dala !>a ua 
ťH^fi. i voínou 3 sviežou, sama neznajtíc, preôo tak veími 

Si železnicou irvala vyše troch hodín, ce.^iovatelia prr 

r striedaly sa v okno vlaku, no ona tak zahrala sa 

ú <>k, '/.e h»n málo všímala si utnňflnyrh krás ľo- 

V. JU ;íiú prijmú? Či nie jo to tiojsíŕku nomit^stnc. vo ide 

ilt »mu. k nemu - ktorý... Ale vpd s Ftorou bolv priateľ- 

kyue, a to. ŕo mohlo hy ju hatit. hulo ti\k dávno, tak di'tvno. Orl 
^tí^rtv yn\i'T\\\o sa všetko: časí hotrel s duše všeličo, zahladil v srrtti 
n kedysi tnohol int byt zdrojom Ŕfastta — — On zabudol, 

]• s inou {Teresi.i pevne verila, že on $^'l8tný je tak, ako 

re nehtí vybájila), čas vytvoril z ndadóho. citlivého šuhaja 
j^uia, muia pnlce vážnej, blahodarnej. 
A ooa V . , . 

Ona tiež zmenila .sa. Tio pekuť' obrázky, ktoré v chviíach íúboíit- 
Mébo blúznenia vynorily sa v jej duši, zašlý sť^i farby dúhy — 
priétel život 8o svojimi hmlistými tienami, prácou namáhavou a čo 
ri. ' 1 a nutnou, v istom oldade i duchamornou 

N >i — : tn nebolo času zamýšíať sa. A jak i 

m Lu/ba po nežnosti, istení súlade a harmónii duÄe, 

ti - by híadala v ich domácnosti, kde sama bola ho 

mfttkoti, pred casoiu telesne, i duševne zostarnutou. nu> bolv 
HF p^i.r' ' Iky, ktoré obyčajne koncily «a slzami a modlitbou a 
po ni vinuostami zaso nn^itupovali duy keiT i nie šiantia, 

oia sa s osudom. 
-Ui\ na poslednej at-anici a ona vystúpi! ; 
zr 1 iftč rozčúlenie, aké už dávno nezacitila. .Myši. 

/' >'*' nuiúí už v nasledujúcom okamihu spatrí .i 

nadháňala jej krv do tváre. Holá toti^ hned po 
HV'j.Mu I oznámila Litavským svoj príchod a prosihi, 

aby čakali i. No, jako skoro s radosťou H(>ozorovala, 

ne|MÍtti. ' nikoho ten náčelník stanice behal 

snm^tnm. -i s dvoma babkami, kroré potom da!y 

a. íiodmky Teresitne ukazovaty desiatu, počasie 
ui) obyčajne o Jánei, nuž, znajúc cestu, ľo/l"Mlíi 
a luekvapí l,ita\>kych svojím príchodoui 
' ' ' sa thodníčkoiu, lahajncim sa t^ikmer ;t/ 
: zrajúce obilie, v iiomž v plnom kvefe 
valy obrazu lahfKÍy. 'ľeresia už <Uivno» 
Ml poli (viazaná vyučovaním, ona vôbec 
prcfo teraz uti*»euý obraz okolia vyvolal v jej Uukí 

' ňovanV i tým, /e pn dltiom čase odla s?i 

iiá bola milými upomienkami, v tiowt t'*' 
'^ tichý, krátky a čo vi ' ' 

, kíoľtí v dusí ženy /i 



16 



aé v skutočnosti vzniklý snácT z lujilej, malinkej episôdky. Predsa 
často stáva sa, že takýto sen vlíva potom na celý život ženy hlbším 
citom obrlarenej. ideálne smýňíajúcťj. 

Tercšia, zabratá do svojich upomienok, ani nebadala, jako mína 
sa ťľsta, už uzicIji pred sebou umU\ biele domky ZíUn>ria, vysokú, 
Stihlú vežu a hAjik, \>oá ním/ tiilila sa celá dedinka jak(» lastovičie 
hniezdko ku štítu domu, vtetly spaniiitala sa a rezkejMe pokročila 
napred. U^ vidno bolo pekný, o samote stojací dom asi stvrt ho- 
dinky od Záhoria — ciel jej cesty, sídlo IJtavských. Chodníček 
teraz už viedol po lúkách, kde práve sušila sa včera skosená, tuhú 
vôňu vydávajúca tráva. Teresia znala, že lúky tieto prináležaly 
tetke Eduardovej a Uik teraz jemu — a napadlo jej, ako blúdili 
kedysi tadiaľto... Ako bhidcvali, zabráni v rozhovor vážny i žar- 
tovný, alebo len v nemom zaduniení, v mlčaní, ktoré však tak 
dobre tlumoéilo ich obapolijL> city... 

To bolo pred desiatimi rokmi. A dnes?... 

Dnes, možno, nepoznali by sa ani... 

Teresia vzdyclíla. a v nasledujúcom okamihu slabo skríkla, 
ľrecbádzííjiic popri jelšovom kriku, z Uúio zrazu polo-vzpriamil sa 
ktosi. Teresia zíakla sa — no hneif napadlo jej, že to azda unavený 
pracovník utiahol sa ta oddýchnut si trochu, Bol to sná(f dohľadač 
nad hrabačkaud, kton^ na luke shrabávaly seno do kruhov. Zazrela 
nízku, územčistú postavu, pomerne až smiešne tučnú, hovejúcu si 
v tieui bez kabáta. cele voľne. Zaiste spal, lebo jako sa vzpriamil, 
jej krokami vyruáený, Zfihladel t>& na leresiu pohľadom polo-nepo- 
vedomým, poío-naívuym, tak naivným, že sotva mohla sa zdr/af 
smiechu, 

A tj)to stretnutie, aé náhodnó a cele bezvýznan)né, spôsobilo, 
iai sprostila sa istého pocitu stiesnenosti, aký opanoval ju pri [)o- 
híade na známe miestJi. O chviľu už veselé pozdravila sa s pani 
1/itiivskou, ktorá uadšene vinid;* ju k sebo a celá áfastná nad milým 
prekvapením \oviedlu ju do salónu. 



Udalosti v Žiline a jej susedstve 

roku IH4H-1K4D. 

Z Utíiukého rukopbu Hmricha Jlt^JHkeho 
podáTA Alexander Lombarďxni 

Henrich Hájsky, františkán a profossor n lume \ /iliuo' 

r. 1848— IH-ltí, svojmu knWovi a národu í^i mu oddaný a 

verný muž, s]n'sal po latinf^ky pod názvom: ^Iníaosíorum Fatorum 
Sulnani, eiuRque viciniam per 1>J;^. rf eum excipiontem lM4í»-nm 
aoonni invadentium, per eorum i testeín, pro suceessorum 

tiatitia adnotatio*" vtedajšie ndai«r^M * /.iiineajej susedstve Ruko- 
pis tento je pozoruhodný preto, že je písaný pod dojmami týchži 



1T 



zlostí skrz očitého svedka. Pôvodca písal to, co videl a počul, 

[tak Dám uniožnil videt tie udalosti v celkom inom svetle, než 

onv po'í'M... A-ri dejepiscov poslednej uhorskej revolúcie, čerpa- 

jfuňch z ijvých pramei'iov. dejepisci títo vgetky zlé a ne- 

áestné i<kuLK). ktoré sa v Žiline a jej vidieku vtedy pridaly, pri- 

pi6týií Hurbanovi, jeho spoločníkom a jeho ludu a celý priebeh 

ver.i znilzornujú na prednosť Madarov, kdežto pôvodca menovaného 

nikopí^iL jako to z ducha tohoto vidno, je v svojej celej rozprave 

< vín a tak verným, tiuntym zväčša odporujúcim tliiraačom 

;..u u.Ulostí, a preto s uááho stanoviska žiaducno je, aby som 

ľiie rukopis v známost uviedol. Nech teda rozpráva sám pôvodca: 

K. 1848 v Preáporku ' ti sa hlučný krajinský snem, na 

ktorom uzavreno, aby vied- anisterstvo, z Madaiov a Nemcov 

poxwtávajúce, hned bez odtaliovania rozpustené a pre Uhorsko vy- 

mt^novAn+s M.tvé z Madarov, snem však z Preáporka aby do Pesti 

|l> Na tfl skoro boli vyslanci do Viedne k Jeho veličen- 

'stHU Mi;uí> udobrenia vypravení, ktorí na Veličenstvo natoľko na- 

ehAli, že naveilený privolil na ií*h /.iadosti, a ministerstvo pre 

liorsko, 8 vytvorení!! -h 

lov, zo samých M ío. 

Na preSporskom sneme uzuvreno ešte, aby uhorské snemy nie 

i«c v Prešporku, jako kedysi, ale v Peátí, a to len v maďarskej 

reéi vydr/iavané boly, n z toho povstala nenávist a rôzne smýšlanie 

Dárodôv: vyslanci na snem aby nie zo zemanov, jako prv, ale aj 

z íodi! boli volení, aby vŔak madarsky vraveť vedeli, aby každý 

mal k a aby nenávidel trón a náboženstvo. 

movní vyslanci nie viac na stoličných domoch skrz 

|r >5krz íad vykríknutím alebo väčšinou hlasov boli vyvolení: 

jv.iL.> bol pre celé Uhorsko deň 2<J. júna ustálený a aj miesta 

~~ iié. Pred ustáleným č^isom tí. kiorí si žiadali byt vyvole- 

■ ' Za volebné miesta 

ŕr boly ; Žilina, Ky- 

Snéké NoVe Mesto a ( aca. 

V dfp VMÍMN totižto 20. júna, v utorok, (td fíajca a Strečna 

|<i ivami, v sprievode hlasu trúb a vykríkania fóljcn!) 

Hj"/.-*ívu imj/u> a žien pospiechalo. Poneváč nmohi sa zdali byt 

ilHíkoa omrA^em, aby vm;<la. nílsilenstvo alebo niečo podobné 

'\ ktoni bola najpoô a 

1 dal vyhlúHÍt. že niK tie 

iiou alebo palicou na volebné miesto, ktoré bolo mimo 
íí.. u, ui vujenskej j;izdeckej sííkole, medzi Žilinou a Budatinof 
"pri |>oioku Viivák rečenouj a Váhu. 

Kcd ' ' ' ' ilidátov, totižto Ifínáca Dualského a 

UAtundr, ho, okreuí toho, že zástavu Ordô- 

-\jrúiiy h veikym krikom potrhali a polámali, iné sa ne- 
IL i A«t í' 1! li'iliiM tiredpoludnim, pod predsedníctvom Ju- 

Pannt' > bola a zvítazil Ignác Dualský, žillo- 

Bert"^'^ ' :- ... M n.iiic, s vybaví-ním všetkých /ákouitostf, 

r>fbtt ia bola s pri slávnostných výkrikoch šlo sa domov^ 



v tjŕchto slramU-li stolice Tieunanskej zu vysluiicov vyvolení boli: 
v Žiline Ignác Dualský, v Kysuckom Novom Meste Mikuláš Mav- 
tinček a v (ľaci Jozef Vitolay. 

Zástup, ktoiT oíl líajcÄ bol sa v Žiline shromaždil, popoludní 
asi o 2'/2 boíline, aby sa nié zb'»lio nestíilo, žilinskon strážou s hu- 
dbou v (iol)ľoui poriadku vedeným až po t<»hplnii bol odprevadený. 
Takto ten deň luíjeinne 8a skončil. Na to nastal deň 21. júna, pre 
Žilinu veluii smutný. 

V doň tento, sv. Alojzovi ^asvatcn^, vydržiaval sa lichvací 
jarmok. Asi o 12\^ popoludní sedeli sme pri obede, ktosi pribehol 
ku bráne kláštora a tam ukrutne zazvonil ; skrz chlapca, ktorý na 
to ku bráne pospiechal, opýtaný* zakričal, li* v nieste hori, aby 
bránu otvoril, aby si na klústorských chodbách, jako na istejšom 
mieste, ľudia svoje veci ulo/ií mohli. Chlapec sotva začul toto, už 
otvoril bránu, a v tom pribehol druhý, oznauiujúc, že horia už veže 
na kostole sirotinca. Toto ]»očujúc, všetko sme na mieste nechali, 
a cestou, ktorou ktorý mohol, na miesto požiaru sme posplechall. 
Ale čo kto videl ? Len chaos, lebo každý prístup ku mestu a vý- 
chod z noho bol zahalený lichvou z mesta hnatou. Ja, ktorý toto 
písera, kým som do mesta prišiel, videl som, ze nielen ii;imestie, 
ale už aj na im ch rozličných piatich miestach horelo. 

Požiar v Dávidovskom humne, na juh od mesta dosť vzdiale- 
nom, (ŕsauľitenom, na roíach stojacom, nevedno kým spôsobený, 
napomáhaný vetrom, tak postupoval, že za pol druhej hodiny celú 
Žilinu plameňmi zakryl a celéum susedstvu slúžil za smutné divadlo. 

Vyjmúc kláštora františkánov, stavania gymnasíálneho, domu 
chudobných, ktoré len Roh všemohúci zachránil, a vyjmúc niekoľko 
humíen a niekoľko clialú[) v Kálove (predmestiei a mi východnej 
čiastke niekoľko domkov, za tri hodiny týmto požiarom ceh'i mesto 
8 dvoma kostolmi, štyrmi vežami, ich zvonmi, zvonku a zvnútra 
spustosenť^ bolo natoľko, že ani inrtvým v kryptách neodpustil, a 
preto plameň veľmi smrdel ; tak Žilina bola obrátená na srúcaninu, 
že potom vlastníci nepoznali ani len svoje pozeuíky, na ktorých nn 
domy stály. Väčšia časť mešťanov žilinských s detmi v hu m nach 
umsela tráviť viac nocí bez spánku. 

ľožiar tento njimo velikánskej škody, ktorú meátauom urobil, 
požadoval i étyri obete ludské. totižto osoby tieto v pivnici za- 
mestnané, nevedome ta zatvorené, zadusily sa dymom pred pivnič- 
ným oknom nakopených brvien. ') 

Ján Bielťk, miestny fariir, porazený, popoludní na diváni ^- 
diaci, nemohol sa s miesta pohnúť, musel byf odnesený a na koči, 
Indmi ťahanom, do nášho kláétora odvedený, kde aj so svojím ka- 
plánom, Jozefom Stranovskym, až do decembra býval, ľre kaplána 
vo farskom dome byt chytro bol zhotovený; ten aai 2"J. novembra 



Knrol Kvastay bol ten, čo pivnicu nevedome xatvoríl: Klára 
Kva>^.iv. r. Fotkman. jeho manželka, kuchárka, inlatoc a cite ktosi boli 
U, £o (ia xadu^ili. Á. L. 



iúH\ na s kláíitorom a prešiel naji»ľv do doiim chudobnýcb, po- 
tom do íuri$kébo. 

'z, keď nebolo h()&[>ôd a potiavnych článkov, 
niu iiú. a mešťania, opustiac svoje zhorené domy, 

eaujitli izby a tam podobne bývali do 1. novembra, 

kwf sa . ké prednášky. 

Nasledoval deň 22. júna a sliivuosC Bo/iebo Tela, ked mala by(, 
pcdta zvyku katolíckeho, verejná procesbla odbavovaná; ale oieleu 
Še se neodbavovala. ale poneváč plameň z veží a z väčších domov 
eiti* Ŕibal, veriaci zaujali povrsie a dusili olier'i ; nebolo ani len 
apiiMranej sv. omše, sotva sme mohli čítanú odbaviť, lebo sme sit 
tiáli, aby sa veci, pred k(>stolom kbištorským nakopené, od plai 
uecbytily a tak aby nebol spustošený aj klástorský kostol, ki i 
jediný bol od požiaru zachránený a ktorý mal aj ku farským služ- 
báiD duchovným slúžiť. Kláštorské chodby, tak aj v záhrade dom- 
ček, k uschovaniu kvetín a zelenín, dlhý čas zaplnené boly veciami 
Hl* - i títo so svojimi deťmi viac ako 14 dní na chodbách a 

v n U izbách nocovávali. 

iUi 21. októbra neprihodilo sa nič pozoruhodného; všetka vina 
bola, že toho pokojného času cvičily sa v zbrani gardy, v uichž 
brtlo vídať i íahsieho druhu farárov a kaplánov, šabľami opásaných, 
piiikanp ' 'i, odhodivších kňazské rúcho, zanedbavších sebe 

tfereni. fiovmi duší. Niektorí, zanedbajúc svoje fary, od- 

dali sa v i 1 mestách oduševhovat, sriadovaí gardy; ! 

pnr zriedka lepéie, nikdy svojim nekázali, teraz gardAni i i 

držiavalí ; nebolo videC katechetskú knihu alebo evanjelium obracat, 
ale vynášať knižky, v ktoiych bolo vojenské cvičenie obsažené, ktoré 
vždv pri sebe malí: také na poli usilovne čítavali, nazpamät sa 
učiT" ■ ' ' ■ ivali. Zilinci však pokrývali svoje domy, a 

ka^ bli/ila, hotovil si útulok. Mestské In-ány, 

ktoD' b<dy nii velku prekážku, mi rozkaz mešťanostu I elio 

sváľíí'é it-i>Hi v okolí kláštora rozobraný, mesto {geometrie... . .:^eué» 
iii* >my poválnné, majítelom inde miesta vykázané boly, 

ini.Mroiu mesta nestalo sa však nič. 

Uprostred falošných chýrov do 21. októbra sine pokoj požívali, 
••» sme však poŕuli, že vojsko (ahá zo Sliezska na *' 
jíiko bolo vľiiveuo. lotrom a zlým človekom, K 

• dobytka a života a ku Žiline ťahá; ale po- 
.i,» ueuloidi sme sa dozvedieť o jeho lotrovstvách 
)ý v strachu zotrvával, ktorétío nás pozbavil barón 
Kého soľného úradu kontrolór, ktorý 22-ho 
k nám včas ráno prišiel a povedal, že na 
f ľa, ale cisárske, riadne, 
tistvá robí, ale za peniazu 
po. by. ťolio vodcu pomenovať nevedel, ale vravel, 

if ...-i a dnes na noc že príde. Tu isté vojsko v ten 

út 3V2 hodine aj vskutku prišlo, a nie s vodcom lo- 

tr«Ui, zjym cjuvekfiui, ale mu' <*:<tuejším, vodcom bimuui> 

M^rálom, flbldoiarschalMi* i< u, a v liudatiuo zostrilo 



• •-' 



Docuvat, kturiiiuu siiiť aj z uás iwekturí až k mostu v úslivty ÔH 
a í<uje videli, že uio lotii, nie koristitelia a vrabovia. jako Ivossu- 
thovi priatelia faloAiie vraveli, ale naši ľudia, nám znAmi, kniínvskí 
vojaci, čestní dôstoj u id boli. 

Menované vojsko ^i{niini<^ovHké, prenocnjúc v Budatínť, nahledu- 
jikeho dňa, tofižto 2.'>. októbra (v pondelok, v jarmok sv.-íiálHky) 
asi okolo 4. hodiny popidudňajsoj do Žiliny prišlo, 8o šiestimi de- 
lami len cez meMo preálo a na námestí Z(Mastky pod podstíeiiumi, 
^čiastky v humnách prenocovalo; konulci s delami na roliach /a 
záhradami pH strA/.ovskej ceste ležiacich strávili noc. Diia 24. toho 
mesiara generál Simnnic, v Hudatíne prenocujiic, o raňajšej (3. ho- 
dine tiahol so svojím vojskom a ňio.stimi delami proti Trenčínu; tí, 
do v i^iline prenocovali, a^i o U. hodine (kIíkIí ľu Tiím a my sme 
ich 8 vŕšku Frambova až po l>trážov ocami »{' '\. 

V den len nestalo m níc znamenitého: nu . ; ..;! deň 2ŕ>-ty, 
ked asi o 3. hodine popol udiiajsej 8o ť» sliezskych vozov, ktoŕó 
Šimouiéovskéniu vojsku potravu boly viezly, vracalo sa domov do 
Sliťzska so 7. vojakmi, vo vozoch spiacimi, ktorých zo škôl a z kňaž- 
stva pre nemravn<>sf vyhnatí mladíci s pridruženými mešťanmi (len 
podlá mena) žilinskýuu v okolí kláštora na verejnej ulici zbroja 
pozbavovat počali: k týmto piibehli mešťania podobného druhu po- 
tnáhaí, totiž uŕitelia normálnych škôl, podriadíter siroHuca, kňaz; 
oa týchto krik potom prileteli viacerí ozbrojení z mesUi, a aby sa 
videlo, že .^tachetne éinia, svoje puM<y pred mužmi ináí smýšľaju- 
limi nabili a tých chudákov i)od strá/ou dr/ali. potorti na ro/kaz 
mešťanostu odviedli aj s vozmi ílo mesťi s triumfom; sta 

putom preložil vojakov k madarskému vojsku. Totn nesi. )Iá- 

znovsívo vystavilo Žilinu novému nebezpet^enstvu vypilenia 

Dňa 2<). októbra večer prišla parda Tekovskej stolice; lu roz- 
kaz mešťanostu boli z nej dvadsiatipiati do kláštora uujiestt»ní, ktorí 
holi naším ťratrtuu, tade (luii-' *, známi; tít<». v jedálni pre- 

nocujúc, nasledujiicehe dria N' proti Trenčínu u>li. 

Sotva svitlo 27. októbra, nie že by boly tiahly, ale vrazily 
•^ardy proti Trenčínu, ozbrojené kópiami, alabardami, kosami, moty- 
kami, kosákmi, hrabliami a podobnými, až do smiechn; najväčší 
smiech zapríčinila mojň-liičanská ^^arda, pozostávajúca asi z 2.'> 
mužov, samými kosami ozbrojených, na čele ktorých stál bradatý 
žid, s veľmi dlhou palicou, na ktorej sotva nn tri piade vtdký kosák 
hol pripravoný: tiito asi o 11',. ho<line ku ľrenčlnu pospiechala, 
a kii/dý, kto ju videl, nemoh<»l sa sndechu zdržaf: bolo možuo po- 
;..f ii.'fu slová; „.laká to pekná jíarda, už mame vítuzstvo v rukách!" 
! večer 27. októbra priala parda z I.evlc a ich okolia, po- 
/ostnv.'xjuca z viac ne/. 2<hm» mužov, so seliou vedúc, jako na núť, 
i knplánu, menom »Sántíi. a spievajúc: „(\ivoz léjjy, Maria, boltlog- 
. Z tejto tak početnej sardy sme len my tridsiatiiíh 
jtili; v noci o .-i. hodine odišla, 
fiska, skvelá a po nelej st<dici vychválená garda 2.H. októbra 
^. ..T i útla, a to v nepftľiíuiku, v najväč;^om hluku; l-^íť n<*chcejuci 
boli surent, schovaní vyhladávaní. nájdení sa vyfahuvali, matky bedá- 



•2\ 



knír. nmn^elkv xaindlievaly, detí plakuly. ŽUÍiia do "J. hodiny po« 
iióla na innžov vyi>nt/duona nalitlko, /e uaslcdujÍ'icclio 
x íu) muža videť, vynímajúc ľšíanov a biednych^ nebolo. 
i'Káai v kiátotore luúo oitpusí<»no. 

V ttiu istý deň nú iiuo ^ardy s jedri' * od Ter- 

phftv^j, Bf!f»j, Vaťíiia, I s diubej oď Vi:, Uosiny, 

v Žilinu tt jcj priestranstvo uutolko. zv uebolu po- 

kde by uebol býval opil) p\ľdista. Vodcov týchto 

boli farári, grófi, zemani a iiie«(aui, uáš kláštor 

1 1 J. i vínom, a pre solwtný deŕi len chlebom. 

i*? cí»z Žilinu íahaly jako-tak v dobrom poriadku, 

m poriadku, ani po tej ceste, ale pri 

oni zle prijaté, ro/uhnaté, do Váhu vo- 

imi a ncL'estami, ktorý jako mohol, vrátil sa domov. 

..^... „.. *.iula ai pu Pruské blúdila, ľo 4-dňovúm blúdení \r^*^^'' 

M domov a sotva sa mohla chlebum misýtit. 

Poéiaiok mesiaca novembra zdal sa byt stilym, riadfiviii, w 

preto diia L slávilo 8a Veni Šancte a pocaly sa školské prednAáky, 

katfie sa v unn roku sbrnul do Žiliny väcsí počet mlädežp. ľo» 

lievá>" víak v.setci madarismoín, najšpatnejsim kossuthisinom a re- 

▼ol m smrdeli, a tiaáa mládež tým počula sa inipräf^novat 

a 1' (i. gnlkami a vojenským cvičením sa zapodievala, čo ked 

iMi M .. delá študentom kotiÍLškovaQ(> a nsestskej vrchuosti 

niektorí sa ákole oddali, ini však rozlúdili sa 

i I do táborov a tAit? .rofítall. 

b. H W novembra išit*l rhvr oIovÍ, ale čo 

oinlii ttvľ v i.r.iv.lr. to /iadťU pii\-. - I ivý sprievod, 

do keď sa vrátil, oznámil, že v Tešíne a jeho 8Ú- 

s alť kade pôjde, že nevedno. < iardy aj z iných 

rozkázano v Žiline sa sísť, zaplavily Žilinu; 

a dolu ' íii. iMt drevo, soI a inó 

, ,1, máso - 

ló. iuniMubni« v deň sv. Leopolda, všetka hŕba gardistov udiala 
do Ďšoty aby oepriatefa v priechode cez hranicu prekazila; preto 
kJáltorRky kr>lý koč odviezla, čomu sa quardian protiviť nesmel, 
?odcovia boli sami szol|.«a- a táblabir«»via. Žilinská i^arda, aby 
,ýcb neiwda i»hovárauá, pod vodcom Ignácom Toniborom, lekár- 
ram niekoľko iUii zotrvala a zavšivavená 
ti všetky nasledovaly ju, lebo tabla- a szolga- 

tt neniaii súcich bytov a madarske ^ardy buly v (^afach po- 
Vrátily sa pred tiiuou do Žiliny tým istým obCažcné, 
jourda iilinská 

(itd bez \' ' ' ľského. 1 ' 

l«í noiti ne| . ,1 v Slie;, 

bytov ^ardtäuuii zaujatých 
, pustí'íia. 

iOokatid«BU 



22 



Vianočný strom. 

O, zima tiež je baba slávna, 

jiiž škoda haniť v nevôli; 

jej štedrosť zvlášte býva zjavná: 

čo má, vždy rada nastolí. 

Zas zrem ju vchádzať v naše svety, 

jej rtoma milý úsmev hrať, 

v jej srdci tuším lásky vznety — 

ju pozdravujem nastokráť. 

Zo snahu, z Fadu zručnou rukou 
ju vidím útle kvietky tkať — 
HFa, koFko bielych všade pukov, 
ni na jar toľko niet ich snácf. 
A toto útle biele kvieťa 
čie bude? inu, zvláštny taj: 
neznáte betlehemské dieťa? 
nuž tomu v počesť nebodaj. 

Nač pospomínať všetky krásy, 

ktorými zima teší nás: 

let sánok s hrkáločiek hlasy, 

lic rumených na Tade jas, 

šat lesklý (v lúčoch slnka) stromov, 

chomáčov snahu milý shon, 

i bclulinké čiapky domov — — 

ospieval mnohý napokon. 

To všetko ešte všetko nenie: 

No zabehnite do hory 

a čujte, prosím ponížene, 

čo mladá jedFa hovorí : 

»Už pôjdem — s Bohom, posestricc! 

už nedočkám tu večera — 

Už s Bohom, hory chumelice! 

už blízka zvoní sekera . . . 

)»Miía kŕdeľ dietok čaká svieži 
s radostnou tuchou na večer, 
mne vstrety srdce matiek beží, 
mňa čaká život krásny ver' — 
že krátky? nech! to stojí za to: 
mňa prizdobia, ó, prekrásne: 
to budú čačky, blyskot, zlato, 
kol mňa však tváre prešťastné! 

»Za okamih ten šťastia sladký, 
za detských očiek blahý kmit. 



28 

za tichú rozkoš otca, matky 
dám vďačne v obeť žitia zbyt, 
i rada umrem naposledy 
vonného plamu vo vznete — « 
Tak jedľa vraví. Čože tedy 
na reč tú, bratia, poviete? 

Ja vítam z duše slávnu dobu, 
dar nebies hriešnym nížinám, 
čo tíši sváry, zášť i zlobu 
a nesie pokoj Boží nám. 
V palácoch a chatkách radosť tróni, 
plá stromom jarká lúčov smes — 
»Cas radosti« mi v ucho zvoní 
a srdcom zchvieva tichý ples . . . 

Martin Sládkovičov. 

"^^ 

Podivný pohon. 

(I. ž— s.) 

>>i3a vskutku« — volá jeden z chasy — 

»tú pFuhu zlapať narádzam, 

už tomu svrchované časy, 

bo škandál, čo tá stvára nám: 

sem prišla, parom zná ju zkade 

a tuliti — už buntoší 

a bije, zrádza, loptoší — 

hej, zlapať; o hlade a smäde 

ju nechať skrotnúť v temnici, — 

ba vyšvácať ju po líci, 

po hlave, ušiach, vyrvať vlasy, 

i vyklať oči (pluha kásil), 

rty zdriapať, uši obtrhať, 

klin vraziť v čelo drzo-smelé, 

vykrútiť väzy, zlámať hnát, 

rozštvrtiť, ubiť, zabiť cele!« 

Zas druhý : »Všetko prikrývam, 

veď pFuha priamo v oči kole« — 

(»i mňa, i mňa« — čuť vôkol v kole), 

»sprebíja hlavy jasné nám« — 

(»i mne, i mne,« — čuť vôkol zase) 

»ak necháme ju, v krátkom čase 

nám misu od úst odtrhne — 

nuž návrh toten milý mne.« 

Viac ešte takých rečí znelo, 
i zavŕšili poradu: 



u 



»Na pohon tedy rúče, smelo, 
sme predsa chlapci do radu!« 



Už dávno bola podozrivá 

a mnohým tŕňom do oka, 

od. mnohých z duše hlboká 

nenávidená od jakživa. 

Jej jasný zjav, jej majestát, 

jej beloskvúci, jasný šat, 

jej čelo otvorené, jasné, 

jej oko krotko-prísne krásne, 

jej mierno rozvlnená hruď, 

jej vlasu mäkké, zlaté skrutky, 

joj súmerný a lepý úd, 

no zvlášte úsilné jej skutky — 

to všetko bolo predmetom 

ich zášti (iste duše čierne) 

či aspoň — povedano mierne — 

nepohodlným veľmi zlom. 

Ju pomlúvali neprestajne, 

stíhali verejne i tajne, 

jej chystali i Sibeň, meč, 

i oheň, kríž — a — divná reč, 

no pravdivá — aj zahubili 

ju neraz takým spôsobom 

a plesy vrahov zhlaholily — 

No ona spala krátkym snom 

a vrahom v desné prekvapenie 

i z prachu zase povstala 

a novú áru začala — 

jej prácam dosiaľ skonu nenie — 

I u nás koná úkol svoj 

a bije pre výborný boj : 

to mnohým do iiláv kliny vtĺka — 

i vyšli na ňu sťa na vlka, 

na dámu — (rytierskosti vzor) — 

pobrali budzogáne, kuše 

i kyje, smečky — »Hor* sa, hor'!« 

— sa túžili — »hrom jej do duše I 

jej sekatúr už máme dosť — 

ba zdrapíme ju, nech som Kubo 1« ■ 

I započali pohon hrubo, 

ich snahám všetka poctivosť. 



Kdes* v Tatrách horskom na úpätí 
sa belely jej vzdušné šaty, 
ked lovci ju tam zočili : 



25 



»Toť! Za ňou, druzi premili!« 

V tom jeden z lovcov budzoj^áňotii 

už hodil po nej nadšene, 

strom schytil ranu blízky; na ňom, 

hľa, budzogáň už drepenie. 

A divno: ona neuteká, 

pokojne, ticho stojí tam — 

To zháklo vodcu: »SIuSí nám 

dať pokoj zbroj i, kde niet príeka« 

— zavelel — »najviac smečku snácf« - 

Hej, ona stojí — hladže, hlad — 

ba sťa by )>tu soni<^ hovorila, 

»>čo žiadaš, chasa ušrachtilá?« — 

>»Si väzňom v mene zákona 

i pôjdeš s namí,« vodca rečie. 

Nič ona v prieky nekoná 

(preds' žiadno zvláštno nebezpečie) 

podáva sa im bez slova, 

na líci smelosť, hrdosť v zraku, 

len čelom malý nádech mraku, — 

ísť s nimi pred súd hotová. 

Už ona jasná, čistá, slávna, 
v pobľadlom líci bezpeč zjavná, 
čo vinník stojí pred súdom — 
nu, darmo: to jej osudom. — 

Vyšetrovanie zahájeno : 

'>Nuž vra\te rúče, premilá : 

najsamprv vaše ctené meno?« — 

»Mňa zovú: Pravda« — vetila — 

^>A odkial, prosím, pochádzate ?»> — 

»Ver' z výšin nebies nebodaj« — 

»>Nám neznámy to veru kraj, 

no ničto — kolko rokov máte?« — 

»Jaj, kolko, kolko — srátam hnecf — : 

som stará sťa ten Boží svet« — 

»Jak? predsa v mladistvej ste kráse'< - 

»Ja v strasťach mladnem zas a zaso« - 

»A prosím, vaša výživa 

či zamestnanie ?« — »Z rosy žijem, 

zo sĺz tých, ktorým pribýva 

z dňa na deň krivdy ; tie ja pijem 

a chlebom čistej Tudskosti 

ich zajedám, — no nczahálam — 

síc nezvyklá som k vlastným chválam, 

no všade práce v hojnosti : 

tmu, krivdu, zlobu v nivoč miesim, 

i svietim, teším, káram, kriesini 



26 



a — kto by všetko vyrátal« 

»Hm! nerozumiem — pocfme dial: 
Ci, kedy trestaná ste boli ?« — 
»0, veru veFa — veľa ráz 

— ver' poznám všetky trestov školy — 
no bezzákladne zas a zas« — 

»A teraz cítite sa vinnou ?« — 
»Co? ani neviem, čo je to — 
ja, prosím, nie som ztadeto« — 
»Dosť! Teraz podme cestou inou: 
počujme totiž žalobu« . . . 
Zalobník, sťa by do hrobu 
už zvonil Pravde, číta prísne 
a vinu k vine skladá, tisne: 
Nespratná táto osoba 
lud tichý mámi, k vzbure svádza 

— vraj život jeho: — poroba — , 
nás tupí, haní, špatné zrádza; 

jej každý dych : nôž v oko nám, 
jej každé slovo: kameň hlave — 
a preto, v dobrom stojac práve 
spoň uväzniť ju narádzam . . . 

»Co na to poznamenať máte?« 

— tak sudca k Pravde — »uznávatc?« - 
I vetí: »V celku uznávam, 

no, čo tu tŕňom, vinou vám : 
to, trochu ináčr vyslovene, 
je mojou ctnosťou, úkolom: 
v tom trvať mienim nezomdleno, 
jak dosial, tak vždy napotom« — 



Či uväznili Pravdu? Veru 

mne zbytočná tu odpoved, 

sám odpovie si každý hned — 

No moja mienka: Do äteru 

keď škovrán s plesom pospiechal, 

alebo chrabrý orol-král, 

ked polet slávny k slncu koná — : 

ja vždycky splesám : to hla — ona . . . 

Martin Sládkovičov. 



.WK - 



Koreň a výhonky. 

N'fffpno od Svetosára Ilurbuna Vtijannkiho. 

Druhá ôasf. 

I. 

Pod korcov^ŕm kolesom. 

v 

Í4v<'' iom dome bol natresnutý a vydával l.ilosuc zvuky. 

A čím f' tôn, tým hlasnejší. Už svet bol pozabmlol nn i>ľO- 

lu Is I tíiiri bol súlad, t<*raz, koif harmónia : a, 

ii^om r« lit onej. Lenóra chránila sa každej v^ ^ti, 

lala dobrodružstvá, nečasto vychádzala, nesvnhivala k sebe 
I -^ M'«no»ti, ale kam raz vyšla, už pritiahla k sebe oddaný, 

v; k^t prislft do lioliova, všetko ožilo, ro/.taUinlo sa; 
3Uv^ : ' hry, Umec bol bujuejši, ženské svobod- 

mjii' . Suuiii naľakala sa, a ucluid/alu bez ud- 

bierky k Iwiru.-skc, u ktorej mala kone, a s ktorou sa zase sišhi. 
'ŕi> ste to len urobili žene," dohovárala iUniska Jánovi Dre- 
1 oa trhu v Rohové. Ona pomykala ho za rukáv a vtiahla 
KLitiu najbližšieho domu; na rukách lengala na jej taška. 
vica. anjel ! Jaká je zúbožená, vy tyrann ! Nie že by ste si 
■ perlu... Nikam nechodí, viidne tam v bláznivom 

g ukázal sa nový prorok Mabomed! A keď príde. . . 
L chviin vyjasní sa jej tvár, tu razom zmizne. íSpolocnosí čaká, 
ona už leti hradskfM! '•" <v.nh.> ví/^.i.íí' T.nnvr. sa nosí, zúfa. 
rynitinl" 

T ' ŕbil sa, j;iKii \/a\, Kt^a stai pr'jti smelým človekom. 

ulel- 'Ir/ym. 

.Nik jej Ale v;iak viete... nie ja!** 

,Pfiy, !i ian! Na miesto aby ste (fakovali osudu, 

Titn hodil na lono taký pokla*!, vy skaredíte sa a hneváte fatum 1 
obtte výčitky, na miesto aby ste sa korili takej kráse a milote... 
letky 5Ú to, čo upomínatt% hra ťantásie, rozruch mladosti a ^enia- 
, V ■ ' Tiuku Kábelovú, jestli ste rhceli mat 

a MU. Svet nejde tak, jako si vy myslíte, 

iif oiinunnom majetku smiesno je smýáfaC, jako 

ftki mai. . : luiari! Hanbite sa!** 

láoovi \hAo nevoľno; on skutočne hanbil sa. Nie síce pre to, 

" * ' >vjila liiruska, prestup ujúc s nohy na Dohu 

mechom, ale pre svoju čudnú, ne\7sloviteími 

tavné rozhorčený, vnútorne n ľiíý, no 

a lichotily, tešilv ho. K^íe i t itá, zlá 

ift k, nič neňetriaci j/i/yk l)ol postrachout širokého 

« ' ymknúí sa z čarovnéiio kráža Lenóry, j* - ívU; ju 

110 1 

" pokračovala Ráruaka, „ume .srdce 
sľuby otiberáte! Vaáe detí hľadia na 



km 



tft 



im kosom, jal<o na netvora Tŕ do seba ľatvorená Míiria opovťižila 
sa neodvetic na víúdnu, uiattM'tíkii otázku. Sluhovia, znajúc vašu 
hrnbosf, gAuia a zle počúvajú. Ešte i Jožo nechcel priahat, ,pán 
nekázali", odvrkol Iíike! Ej, Janíčko, JanlíJkol Váž otec bol iný 
kavalier!" 

,A žandannský officier? A útťík?* Jiiu sám nevedel, jako ho 
stručná starena voviedla <lo intímneho tonu. 

lUľuska splašia tučné ruky. „Daj ti mi Bože, jaké kríky pre 
jednu oinflettu! Sedliak, sedliak! A grófka Dumaní, čo to bola 
T kúpeíoch trenčianskych, hovoria, pochádza z kráľovskej krve? 
Znáte jej liaison s dvorným hercoiu? Nuž čo »a stalo? Zostala 
íírir; .j mu^. stal sa kom ' A Vevúnička, a Kapponyička,j 

M( kaV ('i mám )s( |. leb<t vysSiel Lenóra je popr' 

nich jHuva panna orleánska. Nití tak, Janíčko I Znala som vás mla- 
díkom, u vždy som vás rada videla. Dajte biednemu vtúčkovi svo- 
bodu, ináč zahynie v klietke." 

„Vtáčik bol na svobode. Prečo sa vrátil. Nezatváram ani teraz 
dvierka." 

„Nehovorte tak, ja poznám život, po/nám vaše dobré srdce 
Vyplňte, čo ste síúbili, ona sverila sa nji!" Tvar Káruskina bola 
červená jako fiivonka, malé ooká uabehly slzami. 0»a mt)cnu po- 
tiahla Jána za rukáv. „Dtinnagel dáva velku hostinu v čínskom 
pavillone. On prosil ma oddat vám pozvánku**, v tom vytiahla 
z tašky vkusnú obálku z pozlateného kartónu, „prijmite a stúbto, 
že prijdete so žonon a privediete vaäo dcéry... MenovÍt/» vas 
dcéry. Celý Rohov je zvedavý, chýr o ich kráse i\ i ide 

.stolicou, a vy ich ukrývati^ pred svetom. Čo je to za ^ ^ 

„Mojou zásadou je uevozic dievky moje do Robova. Oo je 
koho do ich krasy alebo nekt'^v^^ 

„To je už cele po barl^ Nedarme vám pan^Uvom na- 

dávajú do barbarov! Viete, ju .-sa s politikou nezaobiíľám. Ale uz 
tolo je predsa zu viel ! Mladým devám nedopriat zábavy, tanca, 
)*vtítii! Či chcete z nich mať mníšky V Ibívorím, cely Rohov s okolím 
prahne videt lie vaše nežné kvety. Nikdy Rohov ešte nevidel takej 
zábavy! Má to byC „ländlichcs fest" vo francúzskom vkuse, i holuby 
budú strielaf, i ohňostroj bude. kostýmy ! Oh, Dúnnagel — ked sa 
rozoženie, divy tvorí. . . ** 

Ján dľ>-al med/' ku. 

„Nu, braťo! I'i -to! 

Len sa neškareďte! Ja som gama rul i 
bava prítažlivosti . . . Jaká pre míia zui .1. 

driemkaC a pliest panéochu. Ale ja tak pn» druhých, ľravda, býval, 
časy, bývalý. I ja som zažila sveU, a jakého svetól Terajšie čas 
nedajú na nnl poľ<>vnaf, vš«tk" v* nnkyslé, rozdrážeué! V^ade 
pr< iri!" 

, HU slov, a rád by sa bol 
vymknúc Ale ked robil pohyb k odchodu, lUriiska u^ ho mala za 
rukáv a prtčala znova. 

„Treba bíadet i do budúcnosti. Nakŕmit a odet deti, to neuio 



Bravo, mňj milý Otollo! 

'■]r<\-:.. ].;•' 11) na nemá zá- 
\ '. in- ŕ.dku slabej kávy,. 



Of...- 



iwtvin ti v 



je sUra( sii i u iuO. Co oko nevidí, srdce n»'- 
71 ie, už treba potný<^ľať na /.<níťhA. Vodťla bycli 

^iraMij-'iii, ii.ikiijVm/ prHrbol jti OrcivaiíHky, a tichým pohybom 
miuena oRvohodil svoj nikáv; ^(á baba nehovorí zo seba/ [to- 
dumal, a iil sa zpod brány. ^■ kassint* naňho 

(tori^ali íi II. iKlnna-^el bral bo pod ranieno, po- 

Kovsii* stolicno-politické Ujnosti s otvorenosfou príateí- 
^•4iu, t.ii.ui ho do kariet^ do driúnoj besedy. Jún, ktorý už od 
kor uebol v podobnom valuoni kruhu, píl nad obyéuj, rozčúlil sa 
W i v<)i * \ ;íe dal DQnnaglovi ruku. že príde na jeho zA- 
hftvn. . . í I na voz, neskoro v nori, mal hlavu (iúkú, víuo, 

d hluk, vrieskav«» husle ciiiílnovc, lichotiví^ reči rohov- 

^ .^ to všetko zunelo mu v ušiach. 

deň zobudil ho tuhy bôí hlavy, a temer hlasno z i 

'•'t mraviiľj mucaciny. Najviac mrzelo ho to, že u 

CO vžetkíí pohovoril, Citovým ludom je nebez- 

Rozpomíiial sa, že po hre a pijatike dlho 

?• •eínici* bočnej, malej izbe kassína, oddelenej 

y, lozreiínil sa o svojich rodinných, i politických, í ná- 

_ _ očiach, potom prišli ta ešte i iní, Sáplaty, slúžny, Ilybka, 

pOTsíaU hádka, on horlivo háuul sa... Z dvorauy hučala <lo rose- 

'- " "• '"ľ treskot l)iilardových gúí a nesriadený madarsky spev 

■lirov. Paniíítiil sji. ý.v udrel raz pastou na stôl... ie 

J lli von hodne poilnajdteho n<ív«>lio 

ri iiijak m'Vťd«.'l si vysvetlit, jako mohol 

i. / cliaosu t^-mnych rezpomienok, jako bôíuy ptiiikt, 

'• i'iijde ua „hindliches fesť*. so ženou í detmi. 

"," pomyslel ai. a nevládol hlavu zdvíbiiiit 

^inko <lralo sa šalokátrami. Ženina posteľ btda 

irt hol(» j;ik<''>ii tľúpOí' ticho. 

rýka sa dcér. po- 
gOB . >tník. Darmo chvá- 

li »otti sa, že otcove iiriochy zahtadím, že jeho odôt**penie od 
6ho korefia uaiiravim návititom k zemi, k národu, k índo^ 
iiiy návrat !• 

I^nóra vošla ua palcoch. On zažmúril oči a pritvoril sa spiacim. 
V rwiiMim f>olo«Mľfv v krásnych nedbalkách, pru/ne naklonila sa 
fltll ti M pretvaroval sa. otvoril oci. 

pýtala sa » milou rahostajnosfou. „Aui 
. . . inú, isabavíl hí sa." Ona položila iiiilkkíi 
_!•« jT MT. ..i r .* >adla na elastickú itiatrarn. 
i\i novélio! Ita... priniesol som pozvani< 
l.«nóra ii alebo lu'ľhcela ponií o tom. „^ ííurusKuu 

^ttfli hovf»nf ma zadržali. Zle sa cítim." 

m ti čaju, vypi bez cukni.'' Ona vstala Ui- 

-i., íHífivli.íin, že Jan nrviloutU obdivoval joj 

ivii t;isy splyvaly uedbalkovým 

kom, 1 sa: lUruškit, /o-i >.i, ilobre ihrala 



Okolo mtluiliiia Vítal .Klu, a »>l>ltíčeMy cílil ešte viac následky 
včerajšej pohulauky. l^enóra bola cely deň namá vduka a íúl)ezno8Í. 
.ÍHU uíjak nevedel y farhou von. On totiž pevrio uzavrel odviesť 
dcéry na Cbudobku, aby boly daleko od itoknš?cuia, a on uby ne- 
mohol splnit, čo posíiiboval. * 

Na tretí den bi>lo víietko uchyslané. lA^nóra neukázala sa ceiy 
deii, ked zvedela o nezlomnej vôli .lanovej. Ked Jánov trochu staro- 
dávny határ vyehádzal z bnUiy na ciedinskú cestu, stretol sa h elo- 
{lantným kočiarom baronessy. V kočiare sedela baronessa 8 (Hese- 
brechtoin Ktiiiom Lotharoni. MAria pozrela na otca <llhým. trtlpnym 
pohfadoni, ťitla Juika zapvľila sa a zlobno, hrdo hodila hlavou. 
Batáľ ticho klátil sa horo zlou, skalnatou cestou. Vsaíle kresali 
brvDJi, tvili do^ky, aby pokryli pohorené domy, Mnoh<^ boly už pod 
slamou, len tu i tu čnel čierny, obhorený komín ponad nekryt»i 
ešte povalu. Hranice po'.oobhorených trámov černely sa po ilvo- 
roch. Koričanci rýchlo zotavili sa. Húževnatá »ila vílzí v Tude, 
ktorá ukáže sa až po väčšej pohrome. 

Jaknáhle minuli dedinu, tak tvrdo navštívenú, z ktorej ešte 
vždy páchol /ostyduuty dym, ačkolvi^k už dva mesiace prešly. cestt»- 
vatelia v/jli sa do lepšej nálady. Počasie bolo jasiit!*. teplé, aékoívek 
jaseň už poslala predíinaky svojho príchodu. Zorané struiská už 
černely sa, sttomy. ovocíuj oblažené, klonily ratolesti až nad samá 
hradská, tak že neraz prialo uhýbaC sa na vysokom határe. Dediny 
z pravá i z íava ukazovaly sa v milej, spokojnej tichosti. Slnko 
bolo efite dost vysoko, ked « hradskej na pravo ukázala sa hú.št 
vysokého stromovia a nad stnnnovíin biely front Vrábeíovho mlyna 
s okrúhlymi oblôčkami. V hlbokej doline ležal mlyn, tak že rovno 
8 hradskej nebolo možno k neniu vozm(». Holo treba zajsC popri 
úom, a potom vrátlf sa s punktu, kde i hradská nížíla sa. Neveľký, 
al« tnhý a stály horský potolí rúiil sa a vysokélio, hodne naklone- 
ného žiabu na (diromné Konové koleso. >l;do kde vidno tak velké 
koleso, jako mal udyn nn C'hiidobke, Iíediuský technik, ktorý ho 
konštruoval, mal dobrý, prirodzený rozum. Ústroji I úzke, štíhle 
kolo 8 nebývalým diametrom, aby využil uovefkú vodu A skutočne, 
mlyn na Chudobke bol chýrny, ačkoívok neznal nič o nových ameri- 
kánskych zdokoualenii«ch a údel ticho, po starosvetsky. Kanále a 
žiaby buly tak vedené, že voda, jasná j*iko krysUil, s vysoká pa- 
dala' do korcov a vrtela ohromné kolo junáckou silou. <)ua triejítilu 
sa na koh^ na vodmi Innlu, tak že pri slnku povstávala okolo ko- 
le.sa dúha. Pod kolesom bola bujná zeleň, húština, okolo veľkej 
piiohlbnc, vždy zvretej večným vodopádom. 

Okolio udvna bolo krásne svojmi divokou prírodou. Vrábeľ a 
jeho pred í i!i sa o takzvané i t-nie prírody a 

dali jej u rástlo vše'tko, . lué vlhkos(<m, 

bujn(» a ^v^»hodno, Viaoeľ usp«»k»»jil sa tým, ze uedaleko kolesa 
ustrojil biidkií. lv>!<^ bolo dobre posedeť; v parné dni bolo tam 
vittžno, a v il teplo, lebo vietor nemohol ta j>roniknút. 

Hostia p»i-n .r -j>'ŕZorovane. S hradskej ich nevidel nik spúáfat 
na pre liúi^tinu, ktorá objímala tento [M>žehnany kútik xerae; ked 



f^^.»»-,i: í hannijťir, na tiilynHkíi cestu, kryly icb vciké sta- 

.liin pouiíilial ílcémm z vozu. Hlasuo, uiiiklio 
uui/iic sa odhodlane im kolo, hlasno ílo Simiu rupčai 
I 'oln celt* nadšená touto novou hudbou. Vx dávno ju 

ti ^Ab, jak milo, jak milo! Tu ľuj!" riekla, naťahujiic dlhým 

8ľí-_^,... ::tŕpl« nohy. 

,ŽidÍA, židia!* bolo pocut detský hlas, 8 2 h»ištiuy vynoril sa 
hosý, osemročný chlapček, a rýchlo preberajik bielymi/tučnými 
nôckami, letel k mlynu. Ján chutne zasmial sa. „No, ale ste na- 
ozaj ešte v zdravom vzduchu," podumal „Skutoční autochtoui. " 

Na krik malého »yiika vyšla z dvier Judka, zašloniac rukou 
oéí pred slnkom, práve sviefacím na udyn. 

,Ah, ty prašma/ riekla, usmievajúc sa plnou, ešte vždy 
peknou tvárou. Ona ihnecf poznala Jána i dcéry. Ale neletela iiu 
t ústrety. StAla ticho, .s rukami nad oČiami a prívetivo usmievala 
sa. Jánovi bola síce tetkou, ;»le mladšou o dva roky, tak že v íium 
videla viac strýca, než on v nej tetku. 

,l)aj mi opatriC kone, Judka," riekol Jan, blížiac sa k schod- 
kom, vediietra k dverám. 

-Starý, starý!" vtdala Judka, obrátiac sa tvárou do dvier. No 

A$ bol zahlušený neustálym klepaním udyua. Zdalo sa, že 
piiv, ohromný dom potriasa sa tým klepaním. Páchlo zbožím a 
niúkoii. Veraje, schody, ziibradlie v nich, všetko bolo zabielene 
inltnrm prachom. 

Ján podal Judke ruku, ktorú ona jaksi nezruČne chytila, zá- 
sterkou otrela rí tvár a bozkala ho na líce. „Milí, milí!" riekla, 
,lk)h ■ • : - I! Porfte, dievčatká,** doložila, ke<t videla, jako 
ohe 1! j)red schodkami, nevediac čo počaŕ. 

— u nás samy hurt, samý tresk. Zastav!" zavolala 
M BI" iidadého mlynára, ktorý ukázal sa u žfabu. „Ináč ne* 

durolrtro sa muža.*^ Mladý mlynár skryl bvoju kučeravú, miikou u.i- 
p..jr.>v^iH". i.í .v H H o chvílu prestal kleyot, leu votla ôumela oiákkyi" 

l'i lU. 

.>a m-uuycajii*' zamlknutie mlyna Ján VrábijI bežal príkrynji 
scbodami mlvnioe, jako by ho Turek hnal. < ♦n diepčil zvyknutými 
Bohani že bvs myslel, musí padnút. Cestou pDzrel na 

pa)i*cti vĽ Htálo, mihntd na vreteno, či hádam tam ne- 

tUla 1 chyba. No u dvier už spoznal príčinu slávnostného 

nstavcuui. i. •n'«* " tisol ruku Jánovi. 

.A ty. p zavolal na ženu. „tu hosti, milých host 1 

^' ' ' ^ie."* t.>u viedol rodinku do bytu, ktorý 

^ ;u stavom, ale pred&H 9 osobitnými mu- 

uiuo. Tri velkt^ izby, zariadent^ \h\ meMian- 

.J'.', len že nie vytiržano. Mievsalo sa tam se- 

8 I starobylé s uovozavedeným. Vrábel pochádzal 

I ; tak daleko nesiahal jeho rodokmeň, že by bol 

) nemlyuárovi „My sme celí z múky," hovorieval, 



liá nová, trochu nízka atmosfára^ inie«a- 



39 



uiiia, pozostávajúca z toliu, co viddi na Lipovej, a /. toho, €Oiuu 
zvykli v Novom Sade a Krásnom dome. No zarazenie trvalo ne- 
dlho... Malý Jožko, čo ich tak nepekne privítal, zaujal čo chviía 
živú, priaioískťi Julku. Ona skoro skrotila jeho divokost a pritiahla 
]\{) tak silno k sebe, že r.hlápil neodchodilo od jej aukntce. Pomaly 
vvliczlv zka<lľsi i tri dievčence, na slAvu Judky luid ret^eno, rele 
v lipovianskycli íatočkach. Najstaršej holo stniíist rokov. Najviacej 
okúňal sa scdcmnástročný syn Janko; on hol určený za mlynára, 
nevychádzal z domu, Víac detí nebolo pod rodičovskou strechou. 
I)ve dcéry boly už vydaté a jeden syn bol na cestách s Mišom 
DrevanskVrn. Ladislava čakali na skoro z ľešti. 

No .Janko nesmel dlho okúi'iaC sa. Vyzvali ho, aby ukázal 
dievčencom mlyn, ktorý zase poral klepkal a potriusaí celou stavbou. 

Hodne zmútený previedol devy celým mlynom, ummfal ae- 
srozumiteíné pre nich technické výrazy a ponáhlal sa tak schodami 
u mlynicou, že devy sotva stačily za ním. Ich dusil nezvyklý múčny 
prach a odusmafiovalo hučanie a trasonio. 

„Toto je i»alernť koleso," riekol Janko. Vrstvou múky na jeho 
tvári prebíjal sa zdravý rumeú jeho ešte temer detských líc. On 
ukázal prstom na rýchlo otilčajuce sa suché kolo, zapadnut*? šedým 
pj-athom. Hnadel, na ktorom krúti lo sa, čiahal cez otvor v múre. 
„ľalce kola /Adier.ijú do vretena," riekol už smeUic mladý Čič«- 
rone, „od toho sa vrtí." 

,A to všetko rob! tolký hurt?* pýtíila sa Julka, keď videla 
vrtiace sa vreteno. Mala uši temer zafahnuté nezvyklým hnitom. 

„Nie ono natoíko*.. Ono vrtí horný kameíi, vlastne pras- 
Hcu..." Janko zmiatol sa. ^Ale hurt robí vlastuo pohrnáč. udiera- 
júc na žabkovij obruč." 

,Jako?" pýtala sa Julka, nepočujúc pre mlynský klepot slová, 
jej cele nové. Šuhaj naklonil sa k jej úíku a repefoval povedané. 
Mária bez záujmu, ale trpeli ve išla mlynom. Devv obdivovaly po- 
tom vrchný žernov, krúUaci sa tak rýchlo, žo im strašne bolo. 
ľozerali, jako striasa sa kôš, jako sype sa potí>m polo-zondeté 
zbožie, jako (o všetko ide svojim riadom. Janko ukazoval im i lub, 
i žajbro, i hlavnicu, ktorou regulujú ieruovy. Julke už išla hlava 
dookola, jako onen vrchný kameťi mlynský. Vyšli i príkrymi, za- 
múčenými schodami, kde n>elači nasýpali zbožie do košov, prešli 
rýchlo i Äalandu, )>a(:hnn('iu la/kýnj vzduchom. Dávno neotvoronó 
obloky b<»ly pokryt<'' miičnym prachom. 

„host na prvý ra// riekla Julka, ked vyšli von z mlynský cli 
dvier, Jej botinky boly zaprášené a ona veselo dupkala po tvrdej 
uchodenej zemí pred mlynom, aby striasla prach. 

„Ty si, Mária, zai^ ' i,** smiala sa Júla; a ' ' ,••, na 

temné vlasy Márie naj. iiného práNku, že pi sa na 

$G4laHté, no i na tvári .luJky o.sialy stopy mlynskej visity : bida za- 
bielená ua líc i a čele. 

Pod kolesom v drevenej búdke našly uA zakrytý stňl, Judka 
vrlHa sa okolo icčen\ jako nejaká mkidá nevestni. Všade bola, raz 
v kudiyni, raz u ätola^ raz v komore. Jej silné ruky mibaly sa 



Tiade, a txdor objemu svojmu pohybovala sa íabko» ueoútene. 
8 Utoa grácioa, ktorú diiva iba istota a 8ila, 

VpiíavT ^.,,]«j v búdke s Jánom Dľevanským, zahĺbení v nii.c- 
ftelom r Diťvčencom dali udice. Obe sedely nad prie- 

blbftou, ueaaicJio od toho miusta, kde veselá záplava do biela 
Spenenej vody rútila sa korcovým kok'som nadol. Tam už bola 
voda richíl, hlbokú, uchádzala plavnýni tokom pod husté olšie, 
ktoré tvorilo nad riečkou hustý baldachýn. Obom skoro podarilo sa 
vl chylit po rybke, čo ich opravdu tešilo. 

^'■'^ -o, jako u vás?* spýtal sa Yrábeí, ked Jndka odbehla, 
pr» sa širokým, mocným driekom. 

,t 'I Verf viete, čo ma tlačí. A neviem 

DÍ^ak n I dna uu chodí na hrdlo, i jeho rodina. 

. jake maju spôsoby človeka obrraí. Raz to« raz 

..-i :,. ..,í; veci dalej pojdú, neviem, či vycb"v:iiii deti! Zle 

je, de!- 

Vrábeí riekol s hnevom: 

,A kdeže je poriadny kocar na Robiuovu pagáž! Hej, prišli 
bj na môat* 

Jľo sa f;ibko povie I I ja som si to často hovoril Ale niet 
om už proboval, i rozsobáš, i hriech, i s vadu 
..,,,.....,. ., . . u_, som pre mier. Draho platím ho!" 
-Ke«f len dávate a dávate! Odoprel!" 

Jak bývajú íudia múdri v dielach cudzích. Vrábeľ dobre rann, 
iJe «áin nevedel odopret synovi a žene požiadavky, prevyšujúce 
tlly k torau škodné, ba /AÍhubn*^ pre mladého človeka. 

. f.e oni prídu priamo pýtat? I to sa robilo, ale tam 
L\ Ale to ide ináč. . . Prídu hotové kontá od reme- 
^v.ii.n..,, nuj-v.v. Úpisy, ženou podpísané, zmenky, ňou žirované. . . 
V dome iníôa sa vôetko, jako by na uheii hádzaí. Čo odišla Tinka 
Kábelová odo mňa a váetkým zavládla ženina Nemkn Rika, ni> 
▼Setko, iako by dlaňou pTasol. I.eu peniuze a peniaze. A žij< 
pritom iH>Htie, nič uenadobúda sa. Žena v Rohové opáli každý 
ttlep kiiždv ki/iih a kupuje nepotrebné veci, ktoré sa povaluju 
po (mkazia v komore. Kosí za pásom kíúče, ale 

priiiíru >í.'LhT, [U/ . uuujesa nemilosrdne. Smutný som, veru, smutný, 
a 90 strachom hfadim do budúcnosti." 

/rak, to je Q u I lovck obyčajne počína s dlzo- 

Hroi. pachtí sa pol ^ .>, a ked uz by mal žif sebe 

du, i dctom — musí chudák odobrat sa z tohoto 

, 1... Ale i ti, jako vy. čo .ste zdedili mohutné zá- 

[kladjr, jako íad, vyhodený na breh rozvodnenou riekou 

;iRpoíi pre Reha vydávali tažko uashromaždcné 

"n. Poznám desať, dvadsať našich bidí, ktorí 

u i. . . Jeden ' 'ych 

a . ^ iským íjroáoní 'i«»8ť, 

'izme si hlienu, ktorá rozfŕka ^Tose na márnosti, rretí od- 

■""^ precudzotu; átvrtý, ktMÍ nadobudol kapitiil, sám zkazi 

! Kde sa máme potom brat? Musíme hynút. I ja už 



banujem, í^ som dal Lacka do dkol! Boh vie, čo r. oebo bude. 

Mal sotr ho ucchaf pri mlyne!** 

JmJka priuicslu luisu chutuej, voňavej baraniny, zaôula posledné 
slová mužovu a zaskarcnlila sti. 

„No Icu žaluj, ustavične žaluj na svoje die(al čože nŽ len 
chceš otl nebo!" Krásne, veíké oči Judky len tak sviotily hnevom 
a sút^asne i materinskou láskou. 

„I ty obanuješ/ riekol tirho Vrábel. A on ani nevedel, že 
Judka podpísala úpis na päťtisíc úžernikovi .Jonášovi IlaberwiesR-, 
rovi v Rohovť, aby vyrucila syna z uebozpcŕnych klfpiet v ľe§ti. ' 
Bola v tom zamiešaná i história so založenVin indexom kamaráto- 
vým. Vrábel o tom všetkom nemal potuchy ; i lo, o čom vedel, 
bolo dosC smutné. Vedel, že Lacko zkiiáky neskladá, ba od ätudu- 
jiicich Lipovanov dozvedel sa, že nebol dva semestry ani zapísaný 
na universite. 

„Obanuješ, Judka!" dotvrdil Ján; „i láska rodičovská má mat 
hranice." 

„Ale môj nemá žiadnej lásky! Syn bál sa prlsf na ferie, robil 
u advokáta. Nevideli sme bo oď Vianoc. Nasilu som ho domov 
zavolala. Boh dá, tieto dni príde." 

Prišly dievčence, večera bola tichá. Ján Orevanský ponáhíal 
sa domov. [)urmo ho zdržiavali. Mesačné svetlo umožŕiovalo nočnú 
cestu. 

„O dva týždne prídem pre vás," riekol Ján, aadajiic do batára. 
Julka mu ešte raz bozkala ruku, stojac na stupenke. 

„Dolu, dietíi, kone trhnú." Ona odskočila rezkým skokom a 
posielala za otcom rukou bozky. 

Dievčence, jako by v cudzine ojmstené, cítily letmo ból roz- 
lúčky, ačkoívek krátkej. Im nechcelo na Spat. Večer bol teplý, 
jasný. Preniesly si lavičku z búdky a sailly jako dve laslovice ku 
kolesu. 

Voda šumela, plieskala do korcov, z nich prelievala sa po 
bokoch; hlavný prúd vylieval sa dolu z korcov a dunel v spenenej, 
velkymi vlnami rozhúpanej prielilbni. Mesiac stál temer v úplnku 
na<l nou líradskou a menil vodné prúdy, i- kvapky ^ 

v (. iité striebro, Julka nolo/ila hlávku i i Márie a 

hľadela do krásnej hry vodnej. IínsUt stromy lahuuko sumely nad 
hlavami ndtuiych diev. 

„Nikdy som eštc nezažila taký večer," riekla Julka s tichým 
vzdvchom. „Mne je, jako bych prene.'^ená bola do cudzích svetov. 
Ťažko uverit, h^ sme na í'hiidobke u ujca Vnihía." 

„Mne í lym veje ud kolesa... Jako by dro- 

bunké hmli i íly mi na tvár, Atén Ŕum! Pozoruješ, 

nenie jednotvárny. . . raenl »a..." Mária zatíchla, počúvajúc. 

„Spieva, spieva," doložila Julka, ^tiikú večnú, tiahlu molodiu 
bez kouca... Mirko takú raz nútil, tuším nemerkú." 

„Z Tannháusera — pamätám — ale počúvajme..." 

Devy zatíchly. Mesiac, tn»chu zmenšený, vystuiioval výš a výš. 
Šum stromov zatlchol ~ nastalo úph\é bczvetiie. Len voda ,8pie- 



xní:í« ^vf.Tii np^oQ^énú melodÍii — takt do nej vnášaly samé po- 

: rozoznávala i melódiu, jakési d»mn»^ rečitativo . . , 

I ^'11 ' ' . padajúceho z tak ohromnej výšky, atuní 

IttÄK r'lijy valčík. I koleso jako by vrtelo sa vo 

xtdv Jedna hudba a dve rozdielne ozveny v dušiach. 

uLStne siroty/ riekla razom .lulia, nakloniara sa 

k ttehu M&iňe> «a ue&(astué!'* 

,Jula, iiž som to raz od teba počula! Nehreš proti Bohu! Či 
tj ňek, čo je siroba? Všetko máš, čo ti treba, otec nás tak miluje, 
dáva nám všetko, chráni. A ten večný otec, íAmhore, odpóáta 
Bám všetky hriechy, netresce. .laká tu siroba?** 

,Acb, Mariška, ty si silná... ale mne je často veľmi úzko! 
Tr ničtiho nebojíš sa, véetko ticho znášaš. (Ji nám je dobre doma "^ 
( dom ? Ešte i ui protivná Nemka osopila sa na mn;i 

puíii iiiuika na nás vrčí.** 

^ľozri. jako luuí sa tá krásna voda v lúčoch mesiaca, jako 

a hádže sa pod kolesom. A titm dalej, tá samá vírivá voda, 

1)01 stemnela a ticho, pekným, širokým, tichým tokom tratí sa 

oliím... Jaké taje skrýva? Nemôžem dlho hladeí na tichú 

Ona ma tak vábi . . . ** 
,To iste víla na teba volá, ciiráĎ Baľ" Julka prišla do vesel- 
iebo tónu. 

,Adi, Juliska," pokračovala Mána, „i mne je Cazko, nevýslovné 

Ico, Ale nie preto, /.e di»m náš je tak znepokojený a že hynie 

rlobro, Viež, ja uesílarám sa o seba. Ale ťažko mi je pre otca, 

>re äu, pre macochu. Ona je iste najnešťastnejšia medzi 

iii . 

,A Mirka ti nenie túto?'* spýtala sa Julka. 

„I tnho, i toho! Písal mi, žh má u/ u Linhardta pekuy piai. 

Zkúáku složil — mohol by i samostatne vyst.iipiť. O pol roka mohol 

""by sa ieniC... len moje privolenie chybí. Oo mu mám ešte po- 

fedtii} Odpís^Ua som mu, že ani lou myslet nemôžem na manžel- 

ITO « ntm, že toa pri tej myšlienke úžas a strach napadá ... Ale 

eterí! Otcovi písali ľredstav si, jaké je to hrozné, muset tak 

Ito zarmútiC dobn-ho človeka. Dobrý je, viem, nosil by ma na 

"in, ked srdce moje pri ňom stydoe. 

i.'dni, uiôžem naňho myslef priateísky, 

puc ho. Alu ked sblízi sa, ked vidím pokorný svit jeho čicr- 

očú, mráz ma (»bide, a v duši mi nevdojak mocne zazvučí 

ilé, oezmeniteínó : nikdy." 

.Fantasti ' ''^ lyšlaš si lásku k našim koričianskyra svät^, 

I oelÄsku k Mirkovi. \ln«> je hrozne na noho hladet, 

iíoni mjrsí pre teba. A Anička zase 

^hfi. Sven r lych. Ale to len tažko! Ne- 

[* k'o k lomu pľisla — ona je lak romantická, jako ty.., 

L\ - ' •"' ^^^ '"* '^" /.imok. Na samom vrcholí, v samote, meď? 

tkala sa a vyznala mi svoje dievčenské sny 

irab — nonjohol príat. Ona je thl blúznilka^ 

aJo . I e. Chceli ju tri razy vydaí... Nie a nie, 

3* 



H 



Ďurko, jej otec, je celý neš(aatný! Dcéra Drevanských, lli-roči] 
©Šte svobodná. To nestalo sa ešte v rodine! Tam vydávajú sa v pilt- 
uástoin roku." 

Mária sipila niečo, ale Anna sama sa jej nezdôverila. Jutke 
bolo tiež tažko prehovoriť so sestrou o vyzunní Anny. 

„Ach, boly to peknú, u pritom trápne chvíle! Vieft, jako vwl 
Zámok, temer nad mestom, do dvorov vidno, a»poii do Závodských. 
Ôum mesta nedorúža až hore, tam je posvätné ticho, taká jasná 
samota, vzdor tomu, že vUMh mesto, role, lúky, rieku, jako hadí 
sa pod Lipovon, že vidíš nad vozom na bielej hradskej kone mo- 
hutné jako mravce. Temeno je úzke, nedlhé^ holá; len jakjisi zvhl^tne 
voňavá tráva rastie tam, klinčeky také ohnivé, rudé jako plamienky 
kníšu sa večerným vetierkom na dlhých, strnnistých stopkách. A 
pod krokom to tam duní, jako by celý kopec Ind prázdny. A musí 
byC prázdny 1 Stará Beta povedela. že v Zámku sú ohromné siene, 
pokladmi preplnené, chránené zmokaml. Nu — ale k mojej Anne I 
Anna híadela dlho k dolnému kostolu. Šutá, nedokončená veža 
jagala sa v slnku. Tu razom obráti sa ku mne, ovinie mi hlavu 
svojimi pružnj^mi ramenami. „Nehľad mi do očú," riekla, „tak 
nemôžem." „Co nemôžeš?** pýtam sa udivená. „Nemôžem ti po- 
vedat, éo chcem, ŕo ti musím povedaf," a v tom cítila som na 
tvári prúd sĺz. Tak plavno, teplo tiekly mi po líci. Potom sme 
si sadly. Ona zakryla si tvár zásterkou a položila hlavu na moje 
lono. Rozpovedala všetko jarnými, nehľadanými sli»vami. 1 ja som 
plakala, obe sme plakaly. Vísak mi bola milá. Mne svioralo sa 
srdce, ke<f som počula jej skromné, beznádejné slová, Ach, kebys' 
bola videla rumeň na jej tvári, keJ som jej násilne stiahla s nej 
zásterku. Kto by si to bol pomyslel u nej. tak zdravo vyrastlej, 
pracovnej, nevzdelanej I'' 

Mária obdivovala .lulku. Ona rozprávala s takým citom, že 
Márii bolo bôlno. 

„No — tu má.^ moje tajomstvo,' riekla .lulka, „už ma pálilo 
na duM. I ty bys* mala už raz vyhovorí t sa. Holo by ti lahsie!* 

„Žiadneho nemám... no predsa..." ľotok áumel tak melo- 
diósno, večer bol fak krásny, teplo-vlhký, devy boly osamote, ich 
srdcia nevdojak otváraly sa jako kvety lotosu v bleskoch mesiaca, 

„Julka — i ja mám \nvd tebou tajnosí. , . ale ma nevyzradls!* 

Julka pritisla líce k lícu sestry a bozkala ju na ústa. . . 

pDušička, Marinka — nikdy,.. Vetf ty ma rada... poznáš 
ma jako samú seba " 

„Ja vás idem zanechať,'* riekla konečne zvočným, prsným 
hlasom, ktorý prebil i hučanie vody a neustály klepot ndyna. 

Júlia trhla m a oddialila svoju tvár od tváre Márie, No táto 
pokračovala: „Zanechat. a ziisnúbit sa — s Kristom. On ujíia vola, 
ja len jeho milujem. To m».ja celá tajnost... Nie zo zvedavosti 
alebo z povery chodila som imdzí svätých v Koričnom. Nenachá- 
dzala som tam, čo som híadala, v plnej miere, ale predsa čiastočne. 
Posvátuý oheň, vieru, na.^!a som. No nie Ondrej ma volá, ale míia 
volá vnútorný hlas, u volá ma On — ktorého milujem neskonalé." 



b9 



ÍAie vea H!^!BB^!9tcÍ milovaL, i miliij^mí 
mofitteVA sft ott^c v lipovskom c-hráincl Ale preto...* 

!iío! To je inél Juližka, ty al ho nevidela, uevidelA, 

Jatke boio úzko okolo srdca. Máriin hlas triasol sa rozCuleDÍm, 
&]UitickfiD citom vrelo to v jej pršiaci). 

„A ty?* spýtala sa Júlia. Mráz prešiel po jej chrbátku. 

.Jasotn 11 * ' vifiam Ho, ked Boh dáva mi slastntí chviie! 
On pHehádjsa v . ružových a volá mu dlhým pohľadom pro- 

krísaych, uebcskych zrakov. Ach, jeden svit tých očii — a duáa 
je cele Jeho, ccleV 

»MAría! To sú íantasmy! Ty nie dobre modlíé sa! To je po- 
nič* 

,Nehres!* zavolala prísne Mária; Ja viem, že je to Boží prí- 
f«t Vo mne v- i po ňom. ja som Jeho, a musím by( Jeho. 

Ja Hu mtlujeui ica môjho, a horím a plam jako hvieicda 

Tečenia... Ja pocítila som dotkuutie Jeho ruky... Un ju položil 
nii filftvti t»,oju a chce mať ma cele, tak juko ja som v 5íom, a On 
<* som bola deckom, už vtedy nevedome milovala som Ho!" 

> V Márie bolo tolko pravdivého citu, jej hlas bol Uk 

STloeii} '.. že Júlia zdesenú povstala s lavičky. 

„MÄijii! To nenie kresťanská láska ku Spasitelovi," riekla 
JôUa pevno, ,toiuu neučí nás evanjelium. Chod k Lipov^kómu. 
Ponuf sa, opýtaj sa. Ja tí neviem udat dôvody, som ešte mludó 
ducko. Ale vnútorný cit mi hovorí, m to nenie to, čo učí apoštol 
Pavel. Mária — ja sa ía bojím I Ja sa o teba trasiem." 

Ju" ' ' f^ úzkostlivé a ona pocítila chlad. Už dávno 

jej l»o1 — jej ílllié motllitby, jej nemecké knihy, 

kť ;\íili4 od t<ihovsk*>lio kníhkupca, zdaly sa jej prepiate a 

T\ /.praktickej polfožnosti. Nad ]>o8íeíou Márie bol krurifiv 

20 kosti na železnom úzadí. Niekoľko ráz zastihla M 

jakú m- viacne bozkávala. Až teraz jej napadly tieto jedn' •' 

, Nehovor, Julka; ja ľutujem ta, že nevieŔ pocítiť tú i 
lrt« t ja, iť H Boh nedoprial byť Uik blízko ku Sjia 

j«h Ml žije, (>M hýbe sa. ruky zdvtha... liiiuy na -s 

Jeho rukttch horia jako plam stolistej ruže, a tvár Jeho jasá nebe- 
skvtri iitiŕriivin svetlom. On sklái)a sa nad podušku moju v tichej 
m na na čelo — potom mizne, a hlava moja osvieti sa 

vy>Miu ivMiHnj. ktorí vy nepochopujete. A nepochopuje ma nik, 
ani tr. én i^i mi najbližšia. Ondrej ma počul, sklonil hlavu, a uveril. 
y> llo hľadá vždycky, a nemôže nehľadat, Jeho 

Voíla šumela vždy hlasnejšie — vôkol cárila už ticha noc. 



K* 



M"' len vodopád rútil sa bočuým žľabom. 
1 1 la k devám. 

> stane! T ■ ' *ľln som vám nasUala, 
ľodte, ^ moje. Bude už i tak 



ekUtiflo." 

Dievč«acL« uložila Judka do malej izbietky, majúcej obloky dn 



_á8 

mlynského sadu. Mlyn zase počal klepa(, žernovy hrmely jakoby 
podzemným hrmotom, a devám zdalo sa, že i postele sa pod nimi 
lahúnko potriasajú. Julka dlho nemohla zasnúC. Nepriame, ale dosC 
veľké svetlo plnmesiaca hmlistým polo-jasnom plnilo malú, podlho- 
vastú izbičku. Periny Máriine zoáuáCaly: Júlia videla, jako Mária 
zdvihla hlavu a spustila nohy nadol s postele. Biela jako duch, 
vynorila sa zpod duchien. Ona kľakla na dlážku u obloka a šeptala. 
Ťažké vzdychy sumely izbou. Ticho vstala, sklonila sa nad sestrou, 
vystrela nad ňou ruky, jako ku požehnaniu. Potom, jakotajúc zu- 
bami, šuchla pod periny. „Bože môj," podumala Júlia, „ona je 
ztratená pre svet." No únava a mladosť vzaly svoje, Julka, so 
slzami v očiach, tuho zaspala. 

(Pokr»ČOT»nie.) 



•M» 



Strach! 

Na Tatru vyliezol si kýsi muž. 

» — Tá noha takoj ťa tu zdrtí!« 

vykríkol, zaklial a dupkal už, 

a táraj ček sa štmgom vrtí. 

Slúchali velikáni: čo to predsa? 

var' obrov, bohov dávnych nástraha? 

slúchali, hladeli: 

alebo boj snád orlov, druzgot macka? — 

až s pomocou skla kýhos' dozreli: 

na bradovičke mohutného pleca 

jak bezo všetkej bázne 

a pritom vskutku nehorázne 

(hja, hosť to vera mrcha!) 

si harcuje a skacká . . . 

kto? čo? nu — blcha! 

A celým veľkým prahôr domom, 

kde klenba a kde podlaha, 

rykotom Tura, Niagarou, hromom 

sa rozniesol smiech, hrozné: chachaha! 

H. 



*w» 



Preč odleteli . . . 

1 reč odleteli okrýdleiií pevci, 

pipíška iba po snahu sa brodí, 

je pusto, hlucho, zima putná rieky, 

ni vrabec, chudák, z humna nevychodí; 

preč odleteli tí, čo krásne peli, 

ni zralosť hrozna vyčkať nevedeli. 



3d 



Zem detí-kvety do lona si vzala, 
tam hreje ich a ony vyprávajú 
o milencoch, čo kytky, vence vili, — 
snád o mne hanu — nedbám, ale Ihajú, 
čo púček ruže svedči opozdený, 
dnes odtrhnutý, vodou napojený. 

Však tvár mu vädne — mať mu v zemi drieme — , 

čo sirota sa bez jej hrudi zmorí; 

preč odleteli tí, čo krásne peli, 

na kvetoch leží kliatba Kykymory. 

Ba či sa vrátia kvety, vtáci milí? 

Oj, vrátia. — Mne už čakať neradili. 



-•M»- 



Somolický. 



Protiva. 

K.ed spúšťaš hlas a oči blesky tratia, 
môj vtedy tón sa obyčajne dvíha; 
ač pritom často napružený zlyhá, 

je predsa nerád, ak ho v letku pätia. 

Ty chváliš zem, jej žírnu, štedrú hrudu, 
a zrakom hladáš otvor k zlatej bani, — 
mňa okuzlujú drobné kvety v stráni, 

kov drahocenný — srdce môjho ludu. 

Však nepochopíš duše mojej vznety, 
ni lásku, lúbiac tvojej lúky kvety? 
(Pre krivdy rodných nebolí ťa hlava!) 

Ja žiť chcem krásnu — ty sa trimaš pôdy, 
do nejž nás i tak oboch vedú schody: 
tam vyrovná nás na mohyle tráva. 



Somolický. 



Slovenská svadba. >) 

Sostavil Krištof Chorvát. 

Prípitky začne starejší, obyčajne na biblické motívy (Sbor. I, 
164.) Odpovedá (dakuje) zriedka sám mladý : obyčajne ho zastupuje 
niekto z úradných osôb. Potom si už všetci zdravkajú jeden dru- 
bénin : Nech nás Pán Boh živí a dá šťastie novomanželom ! Tak- 



»} Slov. PoWady 1895, č. 12. 



4h 



zvAné pripíjame tm vtat^c známo iui jr k-u f. ihl-mw^ rt|iiľvunej pri 
hostine : 

V tom volacom dvore dobrá voda, Bože! 
nie kaidý áuhajko napiť su j^j môže. 
Voíačí šuhajko — ten z nej píjaC môže, 
vofačí žubajko nahral si jej môže. 
Pripíjal diťvcine na zelený vmec 
Suliaj čiornooky, žvárny to mládenec: 
,Pán Boh li daj zdravia, abys" bola moja!" 
„Pán Boh daj, Šuhajko, aby pravda bola!** 

íSbor. U, 65. Veršovaný prípitok Slávia 735.) 
Zauímavý je spôsob vinšovania, ako sa kde tu v Novohrade 
sprevádza. Do izby, kde hodujú, prídu tri osoby : BrucháČ, Výskok 
a Hvizdák, a spustia takýto rozhovor: 

H. Hej, chlapci! Brucháč, Výskok a Hvizdik, pocTine si za- j 
«kočiČ, svadba je! 

B. Ticho, tichože, veď si ty nato sem neprišiel, aby si skákal, 
ako cap. 

V. Ja som chlap, ako cap, aj od zeme viem taocovaC: poza 
búdky, poza pen, potíže, milá, potíže ven! 
H. Ja viem aj madar verbunkor. 
V. A ja zas német kabipot. 

B. Ako ste sa vy rozgurážiii, a ešte ste ani vínko nepili. 
H. Ci vám \n Brucháč nepovedal, aby ste ticho boli, že sme 
my nato sem neprišli, aby sme tu hajdnkovali. 
V. Ale mohla svadba nebyt! 
B. Dobre, dobre! Ale ty si tu ostatný hosť, vendég — lojest: 
inendík — či počuješ, čo tí besedujem? 
H. No, čože tu teda budeme n»bi(? 

B. RozmlúvaC a premyéfovnC o stave manželskom, jakožto na- 
rízenl božskom. 

V. Asnácf sa ty chceš ženiti — a za prestiipiti. 

Veď si ešte učneín nehyl — ani i uerobil. 

H. Za to sa ja veť oženit môžem, lebo ja mám aj frajerku ! 
V. Asnáíf brezovú .Marku? 

B. Áno, igen is! asnárf si ty veštec — ty ai sa musel so zu- 
bami narodiť. 

V. Či ju naozaj lak volajú Y 
H. „Poď jíem" — tak ju volajú. 
B. Veď je to Uhrinka, ty blázon! 
H. Tefla — gyere ide, lelkera! 
V. Da vor' je Nemkyfta. 
II. No hát, kom hír, majn sact 
B. Nie se IM ' í í — zná ta mnuho rečí. 
neb na . hlavou jak komk dosvedčí, 

a zná stcbouú i za tri hodiny, 
pospomína inei$t;i i mnohé dediny, 
a pritom je krásna i bohatá dosti — 
s takou budem miti vseho do sýtostí. 



41 



H. "" ^ "' 11 81 nepomyslí na ue reei, Ktorô 

I nti I ako si luáš ženička vybrafi. 

V. II ja iiA zaíujilol, hraŕťkovei, znovu mi pripomeňte. 

B. ' - . čo o knise začal on mluviti? 

Sjmku ! jestli se chceš dobre oženiti : 
relmt krAÄuu noben krása na ča8 trvá, 
pekná býva py^uá, a často sa zdúva. 
Kdyby si krásnu vzal, jinýni by se smábi, 
tebe by pod posteí jak psíka vebuala; 
nesmel by si odtud ani vyknknúti, 
au i líospodárem a jej uiužem sbiti. 
H. ľočkajže! Ja poviem, čo o bohatej hovoril: 
Bohatú si neber, ueb nechce robiti, 
a chce každého dne druhy nápoj pi ti, 
tebe chudobného za nič by držeia, 
panství by nad tebou piovozovat chcela. 
Ona by jídaia tučnú hovädzinu, 
a tebe by dala kyslú chlípaniuu; 
ona by teu, rum i víno píjala — 
tebe by srvátku, vodu predkladala. 
Slovem: na to by si musel prestávati, 
byť by i záprdky dala ti papati. 
V. No, dosC I Nepapulujte toľko a nemudrujte, lebo by ste ma 
už r^ckélio skonŕtiudovali) a naostatok by ste mi aj moju frajerku 
ihousiil. 

fl. Treba ti*be! Radnej na to ani nemysli; ktery je nu v tom 
ive, že 8C má n musí tento stav považovať jako takovy, 

je TeUoe ji ačpráve velice potrebný a užitečný. 

V. Pravdu nii^, nebo jiste v raji narizeu jest od Hospodina. 
B. Sára Bôb, kterV všecko spravuje a rídi, 
za dobré to uznal pro vsech vôbec lidí, 
a i od ná» ršechnecb patrne se vidí, 
íe stav ten manželský polebčujt^ bídy. 
Není tu človeku dobre samotnému, 
lúže v bíile takovénm? 
! k boku Adatiiovému 
pri p by pomáhala jemu. 

^'V . je verní a dobrí manželé 

.. jako nejlepáí prálelé, 
'- II spojení, jako v jednom tele: 
/ivota dny síi jim veHftJť^. 

, ■ " .i»ľé 

B* llej« taký čas jestli takého hnilíaka dostane ženička na 
livdio, môže bo dobre inustrovaC — ani žraC nedaC takému. 

V. A éi by sa také privilégium mohlo naleznutiV Ved je muž 
keby mi žena nedala jest, áiel by som do krčmy 



1^ 



.1 poviem : 
pri tomto zde hodováuí, 



Ann, který nechťt* žftny poslúchati, 
lakového môžu pod posteí vehnati, 
íineb vzíti metlu, uekdy i pruslícu 
a dobro vymastit tú jeho zudiúcu. 
H. To, to, pajtáš Brucháé, len ty opakuj, dosvedčuj, žfi je to 
žení<^.kám svobodno, poti>m nás rady budií mat ženi(^ky, a kerf »i 
budeme Jedlo prosiť, vt(»dy Dám haluí^ky navaria. 
V, Treba tebe obzerance! 

B* Ba veru opekance s makom, teraz sa aj tak veľa maku 
urodilo. 

V. \o, neopakujte tie vaše paftkrty, ale urobme za dosť nai^ej 
povinnosti. 

H. Tak jest! ja radej i /;< 
a všerkyni společne i 
Já všem žádám požplinaiu 

a novým milým manžel úni ^ vašim iíprínmVm prátcláin, 
tóž víušuji, aby dále — živi byli v zdraví stále» 
v lásce, kresCíinské svornosti — bez hrícbu, roztržitosti, 
aby jicb Biih puželimival — jejich kroky, a jim dával, 
cožkoli môÄ' byt dobľéli<» — v tomto svete príjemného. 
8 tím již, milí isvailobuiri — a veselí bodovnici, 
venec prátelský, rodina — bucftež vždycky po/ehnaná. 
Vám se my komendnjemc — do lásky 8e poničíme. Amen. 
ViošoYiiíkoY alebo pohostia, alebo im sosliierajú peniaze. 

Družičky tu i tu spievajú a ženy im pomáhajú. Pi<:sii(' sn im- 
lostné, o svobode, o výdaji a ženbe. VesuloKÍ stúpa^ ro/inm- vn síri, 
smiech, iixity, vtipy lietajú od stola k stolu, /ačíuu sa t i vn, 

bujuá veselost ľudová, custo dr^ná, ale v/dy priama, *; <'ti 

mladší hádžu po sebe a po mladých lieskovcami, hrachom a novšie 
i chlebovými guíoókami a prominclami. Vyznám toh«>to dobre po- 
stihuje Nemcovej .Babička'', hovoriac: „Aby je ľáubAh také tak 
íd)s\ ' ' iiu požehnaním". (Vyd. Bartoňovo \XH1. 21MJ.) Z iných 
pov zvykov spomíname: Ked nevesta nechce do 5 rokov 

zlalumí, uech jni hostine sedí na íavej ruke iBošácl. Jestli chce 
dievča, aby ju jej budúci uebijaval, pusti si z malička na pravej 
ruke krv a dá ju pri hostine v červenom víne vypit mladožeuichovi. 
Je-Ii v orechu, ktorým hádžu mladí po sebe, dvojiU.^ jadro, bude 
aj £ nich jeden pár. 

I piesňami sa domŕzajú. Mladým zaspievajú : 

Ženila sa Psoía, brala Mizériu, 
kázala si varií )>t>lirvku wynívií. 

Ženích <•' ^ , 

iievestji ■ losl, 

(Pohl, XU, 663.) 

už ani pred starejším nemajú rušpektu a posmievajú 



Tu pot<im 
sa mu : 



Ach beda, prebeda, s povaly sa trúsi: 
pánu starejiiicmo optoanely fúzy. 



i3 



: atorejšovia, krivú ruku máte: 
Ty pojeto, a núui nie ncdúte. 
fKáš starejší Dťvie, co družici treba: 
pri pobúri víaa, po okružku clilcb. 

(Turec. Sláviu 73U a Ežo Vlk. U)3.) 
Alebo v MikaSovttkej doline: 

Stirf svat, starý svat, nevedzel vypytac, 

aui Iru nevedzel otčenáša čítac. (INilil. XIV, 523,) 

jJTiac vyst4)ji družba. Do neho sypú sa družičky ako 08y» vy- 
' Bjúc mu jeho službu, postavu attf. : 

Družba, milý družba, jaká tebe služba? 

Falicka zlánianá, niotiizkom sviazaoá. 

Družba, milý družba, za čo tebe služba? 

Za krajfiar, za babku, za fajku tabaku. 

Družba, milý družba, ved si ako búžva, 

Ä my sme družičky, ako tie ružičky (Slávia 730.) 

_y MalohoDte so družičky ešte stipravejšie : 

Netná družba stremeíia — leu z koprivy koreňa, 

družba sedla — len z koňaciebo rebra, 

u sviňa zeilla — oatal ilružba bez sedla. 

No dnižbovia im to neodpustia a dojedajú zle-nedobre: 

Svatovské, svatovské, šak sce není párué, 
j()doa malé zuby — druhá jako hrable. 
Svatovské, *vatov8ké, čo si nespieváce, 
lebo by sce jedli, lobo sa hnevôce! 

(ľoh? XIV, r>23. Slávia 730.) 
k aby sa 1^ äirokej da6o u^lo zo spoločného, zaspievajú jej : 

Široká, &iroká, jako hu:^ dzivoká, 
Ľhytajce ju, svaci, až vám neulecí. 

fctai-íí i»nňujú si len poháriky, ale to im nevadí, aby i z nich niekto 
si, tu ŽJirtovnú, tu vážnu. Vše sa pustia i do svojich polo- 
'■ im iatc nezostanú dlžný. V Mžovi Vlkolinskom sa aj 
doiiátu vvexunu'uujú , cbcejúc tým ukíizovat svoje 
"chu j»ľeriedené a zmotané. Ten i onen 
a podpláai ich, aby mu „jeho" zahrali. 
<6vyk preäávama kom známy mi je len z Turca. Po pečienke 
jrbcní ».i Hii ,iíi i(oíja predávaf. Kôii je z hliny (ľravno) alebo 
dreva i v&emožne okni-^lený ; sú ua úora dve pierka, cu- 

itd., vôbei: liružica, ktorá ho stroji, snaží sa 
Nii'kto vezme koňa a predáva: chiMií od 
(am „iskákat". ukazuje zuby. chváli 
i dáva v Právne 1 zl., z ostatných 
i", po 10 kr. šuhaji snažia sa » kotia 
r»..».-^, 1 s<^nt predavač potríaíta ním nad stolom, 



^U k rl 
ko a QAl;i 

CflB TÍJU» %fi/f<é«ik« 



14 



vlimití pred liružickaun ovocie, cukríky cupkajú dolu, a chasi 
8Í lapá. Keíí je už hodne obtrb«ny, pojedná sa predavač s niekyuij 
a predá koňa. Sosbierané peninze patria 1. družici. V Hlaf.uici 8t 
rejsí vyzve prítomných, al»y darúvali na koňa. IVi predávaní stav 
sa zo samej horlivosti kupcov a predavača i také, na co možno 
applikovať liólove slová o drsnej veselosti svadobníkov: „quod vel 
recoľdari piget. . ." 

V dolnom Liptove donášajú mladému páru takzv. „ratolesť^ — 
mladá jedličku alebo šípovú vetev, ozdobeuú stužkami, cukroví- 
nami, ovocím a peniazmi. I v Báéke jo „dar na ratolesť* známy, 
ale doná.>ial sa az na druhý deň ráno, „ua domovo"*. Vo Vajuoroch 
a Bystrici (Pres|>orok) donáša sa hne<f na začiatku hodov stromček, 
ozdobený cukrom a horiacimi sviečkami. 

Uečňovauky humorístíckť'lio obsahu boly oblúbeué, I dnes ešte 
počul som na jednej svadbe v Turci recňovat známy monológ ^ 
„Zenit a či nežeuit?" Toto téma muselo byt veľmi oblúbené, kotT 
i Michalko vo svojom „Zpňsobe** z r. 1814 ho variuje. Iná rečňo- 
vanka je na pr., že žiak, mendík alebo kostolník, usadiac sa pod 
pec, po čas hodovania hovorí: 

Vidím vás sedeC pri stole — asnácf už máte mozole 

na nohách od raucovauia — a od velkého skákania. 

Už ste niektorí zachrípli — ktorí ste si viac zachlípli. 

Ja dávno pod perou sedím — veími smutne na vás hladím. 

Akú ste mi chuC robili — keif ste smačne jedli, pili; 

predsa st^^ mi nič nedali — aspoň kúsok chleba malý 

Jak by mi bol vefmi smačný — lebo som ako pes lačuý. 

Pnuiesli vám hoviidzinu — tiež aj s chrenom baraninu, 

i cifrovaué brdárky — čo narobily kucliárky; 

za tým priáiel zváč s hurkami — s kullauú a s pacalami. 

Oo ste stľovit nevládali — to ste detom rozdávali. 

Vedeli ste bez pocliyl>y — že ešte pečené ryby, 

kury, kapúny, slepice — morky a ešte kačice 

budú na stôl prinesené — vefmi chutne pristrojeué. 

Na tie ste si chut robili — a tupé zuby brúsili. 

Dobrtí sú tak<5 pečienky — tie lúbia muži aj žienkv: 

kade na stôl priletely — hnecíky vám do úst vletcly, 

aj koláče neostaly — ktoré pri pečienkach dali aUT. 

Kcíf mu niečo dajú. iTalej reční: 

Ale na to nič nedbajte — jedzte, pite a skákajte, 
hoftpodár vám nezávidí — keď vás ou veselých vidí 
tu, ako statočných ľudí. — A čo ste tuná s'trovili, 
to jemu v uedlLfj chvíli ~ vynahradí l*án lloh mil>. 

Timko, uverejňujúc tieto YOťk\ udáva, Že ich zná z úst ludu* 
Odtlačenť? boly už r. 1814 v Michalkovom „Zpňsobe* a odtiaí do- 
staly sa temer do všetkých sbierok rečí svadobných. 

ľreijtvm bývala kaša s medom nevyhnutné pri svadbe jedlo; 
ňou sa končila hostina. Niekde i teraz. Ku koncu bontiny objaví 



n 



SA vq d?er<Uľh kuchárka, nesúc honlcu kaéu. Ruku má poviazauú 
popálila si j«. V Mikušovskej doline privítajú ju spevom : 

A tej na^jt'j kuchárce — skapaly jej nikávce, 
a to také s fodrámi — vyšívané dracvúmi! 

_pddí\júe kttÄu, pýta si uáliradu. V Gemeri ju družba odporučí: 
"tíHvárajt^ ruku vaSu. kuchárka prosí za ka§u 1** Hostia sa zdráhajú : 
fr.MíuMP kaša vám prismudla! Je horká, oepouiedovali ste ju ! atcf., 
fft hádžu do veíkei varechy svoje podiely. V Turci sa to 

ifjľ u;* vyzvanie starejsieho, ktorý určí aj poftlatok pre kuchárku, 
na opttriÍÄ. umývačku, čo rozbila hrnce a narobila si škody atd. 
<» ciele sbierajú. V Hácke ide po vei^eri 
m mu po krajeiari. Na Dlhej I>úk«^ vy- 
hrajú tiež pre cigánov takzvanú ,,ruudu". Položia na stôl tuiiier 
kAŽdV kladie do neho, co chce, V okolí lYesporka vyberá po cas 
tiny družička do vink<t takto: , Pochválen Pán .ležiS Kristus! 
losiko milá, červená, bllá, prentaíi malučko, nech já promluvím 
iloTÍčko lebo dve, bude-li sa to lúbit pánom hosfom lebo ue. Páni 
pani prítclé, nemjejte uii za zle, že já pred vašu dobrotu 
Stopujem, dve-tri slovíčka oznamujem; já seui vyslaná predkem od 
PáOA Boba, od svadebného otca» od svadebnej materi, od jej ich 
aka, mladého žeuicha, od jej ich dcérky, mladej nevesty. Táto 
iLia ndadá nevesta — ona vás prosí a žádá, že ona svuj zelený 
do* ^' t a bere na hlavu ozdobu ženskú, za její 

i»ý \ s oriem čepec, za její červenú stužku 

ú htttlvu. IVito naša mladá nevesta keJ by sa byla skóreč 
livl.i h v nám nečo prichystala, hnsičku rosochnatú, t<lepičku 
tiku smaženú, ale ona sa ovšem nezdo vedela, aé 
•MM'ui "MiyMMi (inti hned do mestečka be/ala, na ceste svuj zelený 
YÍoek vilA, svoju bdú i^atku šila, tak sa ona samu sebe ledva zhoto- 
« čo ji bylo možno, to nám predložila, A já staríií družička 
lojfrn jako ružička, a ty, družbo starší, mládeneckú švárny, ujáš-li 
vat, ja mám vúlu predával její víuek zelený; nelákaj sa, 
...uhý, len za tristo tolary, nemyslite si, že sem ho já po 
ch, po dolách sl)írala ; lež sem ho já v chráme Pánu kupovala, 
sem bo já sem dodala. Štyri vrané kone sem strhala, dva 
lám« Toz4^ zláiimla. Táto naša mladá nevesta mi její vínek dare- 
s uím po poli kotúlala, ale já sa s ním po polí 
rad^i ho tebe, milý dru/bo, darujem, a ty, ked 
98, <iaj si lio l)ar uderit tia buben. Jeden seilem, jedenást sedeni- 
Rt — to urobí tolar jetien peUáz jednosto dvesto tristo tisíc, 
by dal každv tolko, ro já dám, kúpili by ú vranieho koná a 
]i ' '.i a rtkali by si: vítaj, dušičko moja I* 

Pl( hf* íanierika vidličky a ide pcidla radu 

it ' i podobne družba „do vínka" alebo 



(konci stitrejáí rečou podukovaccm : „Milí páni 

luiíue v písme svatéin, že každá vec má svtij dw: 

ati w^ a čas se nuútiti, čas jest príchodu a čas od- 



46 



chodu. Ponevádž tedy nám ľán Bôh zavdal Ukú príle^itosC, čas 
radí>8ti anebo vpRelí v tomto poctivom pnbvtku, f.f* v tomto sva- 
debtMui kťtnduktii sradujlcínii téz sme se radovali, dary božské: po- 
krmy a nápoje / požehnaní iJo/ilio sme požívali, a již na ten cas 
u/mivánie býti jístý äis, aby sme odešii a sa odebrali : tak podeko- 
váuí cinínu' nasenm pilnú príteli za tu pocti vosf, /e ste nami ne- 
pohŕdali, air k tumnfo koixUiktu 8vadt?bnímu jako/to svých prAtolór ' 
povolali. A tak podekovánl činíme za všecky božsko dary. kterť" 
ste pred nás predkladali, pokrmy i niipoje. Nech vám nám HoRpodin 
litrovú hojne a bohaté vynahradí, na duši i tele obohatí. My sa 
btideme chcef za vašu lásku co najskorej vším dobrým odslúžit a 
odineiiiC." (Iná odobi(?rka Nár. Nov. 1HU4 i\ 142.) 

V okolí Právna aj zaspievajú: „Bože. buď tobé chvála atd. 

U Goralov je zaznamenaná i hádka, jakú (láva starejsí pri 
svadbe pred odobierkou z domu : 

„Pan Bog stvoril nebo i žem i vsistko stvorene," odberá sa 
starosta, „Tak tez stvoril uebieske ptactvo Í žemske hrobactvo. 
Tak tez stvoril aji Jadama pyrsego človeka. Ten Jadam zel pare 
rokuv, hodžel po raju, po slebodže, i vidžal, ze kazda ždžverina 
ma pare, a on nima zadnej pare. I prsemúvil ku Pánu tak: „Pane! 
CO je za pršiťina, ze kazda ždžverina ma pare, a ja nimam zadnej 
pare?" 1 dopusčil Pan na Jadama sen. Jadam zasnul. Tak mu 
Pan Bog vejon z levego boku žebro, i sUda še mu opravdživa 
malzonJía jego. Pršeco mu jom nevejou z ^love?" 

A starosta tázave meria poslucháčstvo. 

„Prieto, ze be nebela nad glovom jetío. Pri^eco mu jom ne- 
vejon 2 nogeV 

„Pršeto mu jom npvej«>n z tio;,'e, ze be jom nemiel za pod-J 
noge. Ale mu jom vejon zjei^o levejío boku, abe jom miel za svo-l 
jim vieruom malzouke. I zakázal jim Pan x jednegu stromu ovoco 
neuži vač. Ale satan k» obíok do gadovoj sknre i vcvlok šc na ja- 
bloň, a práegadal ku Jeve: „.levo! pršeco neuzivade z tego stromu 
jabka? Tak be ée bela roz krajsa, i mondrejsa jako sam Pan Bog." 
ľak .leva vžeua jedno jabko, i zakoiišela i .ludarí»ovi z tego težj 
dala. Tak sičko ruho é nik spadlo. Bo oni mieli vtede také odženo»j 
jako me mame teraz pazdure. Tak ostali nage i pokršeli ée za 
íUcove dr>.evo, bo še Ijaňbilí. Ale Pan Bog sičko znal i volal: „Jevo, 
dže *i?* Ona š<? ozvala: „ilav jek!" — „Vehoč!" ozkazal Pan, 
i práemúvil k Jeve i ze na<:o ze /akazanego stronui jedli. „Takj 
jeŔée barz pr&egľžesili a pndž<Me z raju na dru<f;e šviat.*' A Je vo j 
Pán Bog dal moteke a Jadamovi šekyre. „Idče na druge éviati' 
wracujče a robŕe, jedno druge sanujče. Te ič s motekom kopáč, 
lileba sa dorabiač, a te, Jadam! zo ^kyrom drževo rombač." — 
Tidc joé i te moja dživko Zosul atJ. 

Po hostine, áisto i medzi íiou, pustia sa do tanou A ked s4J 
do8( oaveselili, uložili mladých, odoberú sa domov. 

(DokonO«nl*.) 



-*♦♦.- 



'47 



Dr. Bohuslav Šulek. 

i^nácf ani jeden národ na svete Dodal toíko obľancov druhým^ 

,...;.,.., ,...r..,io|i^ ajio siahy, zaznany slovensk.^ národ. Tu je 

, ako sa sám zval, „episr.opus e»:clesiae slavo- 

' sveta, ktorý preslávi] ŕechtív. jeho vnuk, 

v liťrline akadémiu a jehož otec bol Slovák 

iskv; tu je slávny Itelius, ktorého prisvojujú 

tnaliar Kupecký, tu Kollár, éaíárik, tu í'etro- 

f d. atd., tu i Šulek, ktorý pomihal prebddxač 

ii „Hoľvatsko Hoľvatoni!" 

Kicieo na pamiatku zosnalťMiiu oslávencovi, ale k poučeniu 

litáíii -ieto riadky, vynímajiir icb / borvatskeho listu 

O^sof >j u nás vedelo, kt^ bol Šulek a ako si bo uctia 

Horvau, a tú úoi do smrti Slovákom. 

PnbrAríiM 51 K|j\f«y básnik Ivan Trnski, teraz ni ostatný z lite- 

oslavuje Šuleka vzletnou, ale bóluou básňou ; 

ijH'sIo Ťa od Tatier k uám, aby si fiás bodril 

^' malý, slabuSký feloui, ale veliký a mocný du- 

~dto(ii 11, st*tl si sa Iloľvatom perom i stvorila* 

DÍm I a I s' nás múa i Pieradoviia : meno Tvoje 

la. dokiaf len bude Hoľvatov, tisíci vzdycbajii 

ii«u i J ... M .1 mlaď naša pôjde chodníkami, čo si ich Ty 

Tjéliapal, za slávou a ctou!"* Takto Trnski, a Obzor pokračuje: 

ked všetci Slovania počali sa cítit detuu 
jedn* .y, ktorej Hob vykázal veliké úlohy, ale 

im pi /il ;ij velikú povinnosť: aby «a hrntslct^ moihi nrhuu 

'Mi>. ly tie časy, ked Slovák Ján Kollár básuil íi,\í\'\\\ Slávy 

a ňou prebodiJ aj Horvatov. Vtedy siuc dostali od Slovincov 
Vráza^ a pozdejsie od Slovákov Hohuslava Šuleka. Oba sa 
tajigali ako jasné hviezdy na tmavom obzore horvatskom, oba 
Ti ^\ 'dčenia o slovanskom bratstve v Horvaistvo, tre- 

vbovali o práve i budúcnosti Horvatstva, bol 
itei ..L.: *.. ... ..postolom, lebo on to právo rozjasnil i rozpo- 

QQ znal loíko dôvodov u prednášal ich s toľkou istotou, 

sú a 6 toíkým presvedčením, vv presvedčil všetkých sv(»jiťh 

llo% a nadi^hnu) irii íHJuAevrieriíifi, Za to horntt.'i/ci^ firávo bojoval 

M. bojoviil v spisoch, v nopnčet- 
K" previevala základná mv>lieuka: 
^ ika 9aino»utn<»su iiorvaiäk<» Uorvutom! Tak hovoril roku 184>^ 
'Maďarom, tak 1>^49, ked prikrojili pre celu monarchiu dr/^ivny 
iv. tak IH61— í», keď mámili Horvatov do Viedne, a 1HÍV7— 8, 
' ' feáti. Šulelv Itoi dielami hrom * to- 

I borvatslí4»j sai. ti, on bol n -u 

*»U . fiiii u;á : na pravo, ale iwviio cestou starých juihikovl 

Tu 'íVTH.vHkú :, tú horúcu lásku k domovine, tú zmuzilú 

xalMidne mu horvaLský národ nikdy. 



48 



Kolko rodných bratov podfahlo materialismu, eRoismu, kolkí 
l&li ohodníkumi osobnej slávy a zisku! énlek, ktorého nezrodilo 
Horvatsko, bol rodolub nezištný, on slúžil verne, iskrenne, oddane 
«vätej vcťl. a tým, ktorí luáraili láskavými slubmi jeho slaté pero, 
zahrmel: ja svoje pero nepredám! — Nusa mlad nech sa učí od 
neho ! 

Ako apisovatel stvoril Šulek celú literatúru. On pisal formálne, 
aiipráve Nehorvat, tak krásne, že sa Horvati uäli od neho jazyku, 
ktorý tečie mliekom i medom, kt^)rý každý rozumie. Čo písal, písal 
oa čase, vždy tak, ako bolo treba. Hned zahrmel v politických 
ČláDkocb a odbil nepriatel^ký nápad, hneď písal knihy pre uárodoé 
Školy, hned prírodovedecké knihv, hned jazyknzpytné átúdie, hneď 
vj'svetloval ústavu a sobnil čo uevidet uopodvratué dôkazy pre hor- 
vatskó štátne právo, hned spisal olironnié slovníky, hneď tvoril 
názvoslovie vedecké, hned byslril hiivtoriii a hned zase názvoslovie 
vojenské atd. A trebárs máme, chvalabohu, dost plodných spiao- 
vatelov, plodnejšieho od Šuleka nemáme, a sotva ich i mat budomo. 

On bol plným právom velký učenec, ale ktorému ho odbortt 
pridelit, to nejiíe tiik lahko, Bitl prírodozpyttíe, bol filológ, bol 
jurista, bol hist(^>ľik, bol politik, a v každom obore výtečnlk, učenec. 
On bol Horvatom to, čo Švajčiarom Casaubon, čo ľranr.úzom Sal* 
masius a Scaligrr. A túto hlbokú vedu aobral on neúnavným uče- 
ním, neunavenou prácou od i-ána do noci, od mladosti až do smrti, 
starec 80- ročný bol ako učenec i spisovateľ vzletný ndadík, vy- 
trvalý muž. 

Maličký telom, ale velký duchom, umom i vedou, veľký zá- 
sluhami, sostupuje, ačpráve telesne celý dolámaný, duj^evne ne- 
zlomený do hrobky horvatskych preporoditelov '), kde nm vďačný 
národ vyznačil slávne miesto, ale jeho hviezda bude sa skviet na 
obzore horvatsk* ho rodu ako vzor do nekonečna. Mnoho očí hor- 
vatskych prelieva slzy ; my, tt^^iac národ, nemôžeme potečít seba, 
u hádžuc ostfitnú hrudu horvatskej zeme na hrol) Tvoj, modlfmo 
sa k Bohu: Pomiluj, Bože, poniiluj dušu jeho a pomiluj horvatský 
národ, za ktorý on žil, pracoval i trpel ! 

Šulekova rodina bola slávna už v druhej polovici predošlého 
stoletia na Slovensku; z uej po&lo srn roduvernych evanjelických 
kňazov a učiteíov. Jeden zo znamenitejáích bol počiatkom nášho 
st(detia Ján Sulek, učiteí v Mo.^ovciach v Turci, v rodnom moste 
Jána Koll.ira; má vtĺke zásluhy o KollAra, lebo on prebudil v iiora 
v vanskú, lásku k Slovanstvu, on počal už v tie ČAsy 

líii kého ducha svojimi spisy, ľísal síce najprv latinsky, 

ale .skoro uvidel, že treba k Slovákom hovoriť v ich reči, a to 
i robil, ťozdejáie pre&iel za kňaza do SobotišCa v Nitre, kde roku 

*) V prekrásnom cnilteri horvatskom. v '^' ': xl 

krásne arkády a tam hrobuice pre svojich bIúm h 

preniesol kosti vActkych „Illvrov*', Preradoviča, iiogoviča, Kuliiiljfvica 
»ld., ako i itáílo i^ulrka. (lUýr, illyrisiiiu'j = v 30. a 40-ty(h n,k>»rh 
Q Uorvatov ^oaba spujiC Uterámo južných Slovanov. Hed,) 



h), s i,a?:(iuu osujoro tleti. NAs Bohusiav 
n^iw Rpetlpr ä) ^oík'Ui bratôv. Narodil sa 20, apnla 181ít 
!;iv dal mu krstný otec B< íudroň, 

r u , ul si otca v pilnosti, v n» ' i ijóení, 

trebárs toJesue slabý, vstával s otcom včas ráno a aéil sa i pra- 
ako chlapec čitaval chorému otcovi a na smrteínej 
Ij Jifc Kollárovu Sláiy dcéru. A ketf bol áisto i sám 

'citoí ' ' I im Kolláľuvých Zpiewanôk. 

> v SoliOtišti, a odhavil latinskú 
graii koly, uavšt<.>voval domácich remeselníkov 

?iU. , . s tu zase i>iel do poIa a pozoroval prí- 

a täk si M vedecké pozorovanie: co videl, to nž aj 

icL Kerf skolil/ -i.mh.uii školu, dali ho na lýceum pre^porské, 
sa (imiil s najumnejšími žiakmi a hyval jeden das so Zochom, 
?T ; preto holi i vrúcni printelia, Tiim žil 

iiľoni, s llodžom i ííurhanom a pracoval 
Binii na prvých p<iciatkoch prebudenia Slovenska. Tu dostal 
aitini IH.'íb prvt^ číslo ííorrutúých Novín a trebárs neznal 
nky, on ich číial a vysvetľoval svojim kamanUora. Tak pri- 
tia buditelia Slovenska horvat^^tine a spojili sa v kolo 8 Hor- 
Btmi, ktnrí vu*dy študovali v ľresporku. 

Vpi ' Sulek deväf rokov, teoloj^iu, p llo- 

_«ofiii. í' in pilne študoval botaniku. J\ mcÍI 

Ik, sioiii kandidatikum, ale ho Stromský nevysvatil, poneváč 
vA vlCťU nahluchlý, pritom maliŕký a hrbatý, ^ulek prelo chc«l 
daf fia spisová tcfst vo i odisí do Nemecka na dalŔie učenie. No 
mn ochorel otec. Hohuslav šiel k nemu a kaplanoval pri 
aŕpMvfl n*»bo! vyívíítený, a/ do jeho í<mrti. Po smrti otcovej, 
roku 1H8S k svojnni bratí)vi Michalovi, 
na Save. ľu sa pilne uäl horvatsky, 
ftbiac ti horvatstinu, odišiel 21. augusta 18.'3d do Zábreba, 
ItSpi! aai sadzača do tlačiarne Županovej. Vo dne sádzal li- 
ierky, a fM uoci číUil knihy a učil sa. a kedy-tedv napísal aj článok 
r • ' v Záhrebe. 

;:oval ho svojíTo 
\\ rodiny i urobii ln) faktorom v tlačiarni. 

, i.om Županovym, klerikom a skrze tohoto 
rn, ktorý ho pozval za faktora do svojej tlačiarne, 
'lin*'''' ^'''"•i;- "'J' j. 

Nft nebn ilpk faktorom tlačíarskym, lez stal aa novi- 

'. sveril H)U roku \M'^ n 1 ^'^i- 

ivorila sa politickú borba tii, 

^najur umííarsky odbíjať v ílyrských nnrndnijťh no* 

-,;. -. u v.ri vrn líspechom macfarské nápady. Pritom 

raphia ilhjrira, v ktorom srt tituly váe- 

h, ktoré spísali 
t nn Slovensku 

■ M|.('. ,i! i-rle* 






to 



hrade (doma nedala ccnsúra) list Ľranislav. v ktoioru ostro iia-^ 
padal ma<farouov a Ícli stránku, a zadával im Í censuro smrtiié 
runy. Kťby nebol §ulek nie viac napísal, len Jh ' / bolo by 
mu meno už dosť oalíiveno; ale on išiel cfalej, pr*:: ; redakíMU 

Gajo>7ch Naruthiýfh Novín, a teraz ešte len začala wi bojiit niik 
bol vo svojom elemente, i stvoril horvatské novinárstvo, leba v.^i tko, 
čo bolo predtým, bol dilettautinmus, ktoré zvlážt roku 1848 bránilo 
a obraniio Horvutstvo od Košúta. Kerf Gaj 1849 dal svoje Nar. 
Novine do služby liacbovi. ^ulek vystúpil z i*edakcie a založil so 
svojimi jeduomysernikmi list Slavenski Jn</, no už 4. ••íslo pritiahlo 
mu process; ale ho predná nemohli odsiidií do /alára, ako chceli, 
udatné sa vybojoval. Koku 18.V) predsa podlahoj, nemecká vláda 
zabránila mu list. Mesto Záhreb vy volilo ho za čestného svojho 
meštana. No áulek ked nemohol pracovať na politickom poli, dal 
sa na druhé pole, a uezahálal, ale vydal knižky : Austrijski drémni 
ustav., Niqmta/i sa onc, hojc uci citafi a Aíalu čihxttku sa počefnifce. 
Ale Čím sa len ukázala možnost politickej borby, hned bol nanovo 
hotový a založil Jtu/oshwťftďť uovim'; no i tie mu konečne za- 
bránili. I zanechal nanovo politiku, ale pracoval vo dne v noci a 
začal písaf Ŕkolskc knihy. Najprv vydal: Sto malih pripoviedaka, 
potom botamku pre vjšsie gymnásía, stvoril vedecké horvatskó 
názvoslovie, napísal kuihu o Koniarsfve, a od 1858— IHííi) redigoval 
a temer i sám jdsal (ako uáž Lichard) znamenitý (tuspodarski list. 
Na znak uznania národ 1S<3(> vyz: '.čil Suleka zlatým perom. Okrem 
názvoslovného slovníka h<»rvat8ko-taliansko-nemeckého vydal 18ti() 
velký borvatsko-nomecký a nemeckohorvatský slovník, ktorý, tre- 
bárs sa orto^írarta premenila, eSte dodnes je najlepší. 

Ke(í abftolutisnms začal sa nioaf, i^ulek vydal, aby prebudil 
ústavnosť,, ktorá bola u;^. zaspala, v pravý čas epochálne dielo 
fín^atsko-ugaraki ustav, v ktorom jasne dokázal (rak ako to u nás 
Jakoboy už r. 1664 v svojich Slzách národa Slovenského), že je 
pomer Horvatov s Marfarmi koiudinovaný a nie subordinovauy. 

Zttvládala úsfavnost, otvurily sa vráta snemovne a vstúpila hor- 
vatská dvorná kancellaria do života, Šulek stal sa zasí' žurnalistom 
a politikom ako redaktor ľosora, i napísal dielo Našf: pravice, 
1. j. sbierku všetkých práv horvatských od roku 1102— lbH8, Táto 
kniha prišla vhod každému, z nej sa naučili poznávať Horvati svoju 
slávnu minulosť. 

Počas vládania horvatskej dvornej ' ', 

pri fii)oluúčinkovaní predných literátov, //y , ,,:'.« 

fjňénik gnanatvetwffa nasiivlja^ ktorý vydala vláda r. 1874 a 75, 

Ďalej spísal Pnrmini zakonik ili fíziku, Lučhu ea svakoga, a 
v spolku R Hivmi kľMsnf íliflo- Xorf^vjŕki Lsnnii, 2 knihy, ktoré 
Yydal;i ' / ustav ih kníistitucija líči 

politici. - , liurskom. Okrem toho písal 

Šulok krásne, vedecké pojednania, poučné i zábavné články do 
vrtkých časopisov, e^te i do Katol. listu, v ktorom vyšiel jehii 
znamenitý článok historicky o dalmatin.sko horvatských prímasoch. 



51 



to mw> 

Za 

Tojeiiski. 



t' i'.fj; Memoria liogerii JosepUi BoškovK 

'lie. 

äuiPk, roUoiu Siovák, učil Hoľvatov písaf národným duchom 
ji 5p;,^.,ru.ni, uviedol národnú syntax do spisbv, lebo pred ním písali 
lat] .ecko-tJilíauskou syntaxou (nevedeli na pr., práve tak 

' iaľ nevodia, položif slová: sa, mu, tí, ho at(f.}, 
v protivník rieki^l <> ^ul^kovi, /e je nebezpečne 

tak jasno napísať, že 

iiť, že šulek stvoľil aj terniiiíoiofíiu horvatskú 
,......* l>ranstvo i žandarnieriu horvatskúl, terminológiu 

pre pci^tu, telegraf a železnicu tak podarené, /e je to milá vec. 
Pre úrady domobranskt^, žundárske, poštárske, telegraíski^ i želez- 
niéo^ prt»lo^il do h'nvat^tihy haldu kníh a — uUšitAšoy. 

í bol na poíltiľkoľu poli v žuninlistike, Žuľnalistika 
má svoju reč, svoj sloh. svoje obraty i figiiry. má 

8V<' y t<in; tenfo tón robí, že je jeden žurnál mocnejší 

od n*un-.i-. iit-bárs by bol i men$í. Tento tón znal Šulek, tomu 
uSau piinčil on horvatakú mlaď, tomu tónu dakujii Horvati, že boU 
v >' lojším nepriatelom so svojou vecou zvítaziť. 

Za poučoval národ, éo má a ako u)á v ka- 

ždom momente rubit, a ako jednotlivci, ketf ho posbíchli, nikdy 
neohanovali, tak aj národ, b^b<) on txil v/Ay duchom svojím nad 

situáciou. 

'j^ v í-*- c,-..i.-^g|f^^,j, ,,^j.j, j„, ^.qI^ jg4j^ Bohu&lav sám 

I íirat Ľudovít bol roku Iš48, ako kaplán 
iiuiiiauov v iiibokiiM v do stoličného výboru v Nitre, Kecf 

ilofíMisky hdvíiril, v, io za buriča a zavreli v Komárne, kde 

1S49 v kazamatoch umrel ako martýr slovenský. Ešte mladäf brat 
ViWm vfltupil medzi slovenských dobrovoluíkov, no neštastml ná- 
hoda vydala ho nepriateľom do nik, matíarskí revolucionári obesili 
" ' ' pri Hlohovci, fienerál Šiínunié, mzoženiic pozdejsie 
zaujal niohover. a dal Holuby ho a Šuleka, týchto 
lUi kťj veci, riadne pochovať. 

í Bohuslav velmi slabý, malej, hrbatej i»ostavy, 
chi I nahluchlý; pozdejšie ztralil cele sluch a muselo sa 

f ui... ..i.-.araC písomne; ale to išlo tak rýchle, /e m človeku ne* 
<uxiovalo hodiny s uím vysedeC pri jeho písacom stolíku ; on hovorí] 
kráfloe, a kedf si napísal čo len pár slov z toho, čo si chcel po- 
▼edat, on ra už ro/utnel. Ešte v Pre^porku ako žiačkovi i>repichol 
mu vo) oa ulici sj^odmi <^nmbu a vybil dva zuby, a v Záhiebe zlouiil 
í'I lihiir rak u htje«i nohu, hned oboje asi desal ráz, tak že sa žar- 
že záhreb8k<5 noviny majú stáhi vesC: „éulok hí 
"i ku, alebo oboje.* \ nebolo tich.šieho, triezvej- 
lebo i . . človeka od l^uleka : nelámal si údy po horách, 

ľ uoci, ale po ro>'nýchf bielych uliciach záhrebských u a 
ini. 

mal najviac oddaných priateľov medzi katolíckymi 
1 boly náboženské city svätými. 



I r. 



tt 



Šulťk l>oI JL'dnýiii z hlavných rluéevných zakladatelov Julio- 
slovanskej akudemíe (ktorej je mäcennm biskup Strossmaver) u od 
jej zttložťuia tlo koncil zivoih hol jej prvým fajomuikom; v líade 
akadémie má mnoho vedeckydi chinkov, medzi ktorými vy/n»ŕujil ' 
8a (ilAnky: iVtvM Slovau'm ctia íipn a Pohľml ua pravek SI r 

so stanovišťa hotanickŕho, z ktorých prác výfahy holý uvm , 
i v besednici našich Nár. Novín. Akadémia vydala i jeho epochálne 
dielo: Jugoslavrnski imenik htlja, tlie! o O dartinisíne at(f. 

Roku 18G1 ospieval Šuleka Ivan Tnjski v novosad»kej Dawicí, 
kde vychvoluje jeho ctuosti. liéinkovanic i diela. 

Oženil sa Šulek pozde; o8tíd po iioín malý synček Bohuslav. 

Zavialy 30. novembra čierne zástavy po Záhrebe, na mestskom 
dome, na akadémii, na učitefskom dome, na Matici, na universite 
atrf., lebo Sulek bol členom všetkých spolkov horvatských. Telo 
mu odniesli na cmiter a vystavili v mrtvačnici krásne dekorovanej 
(lebo pre veíkú vzdialenosť cmitera „Miroííoja" od mesta pohraby 
vydržiavajú t^a z mrtvačnice). Pastor Kohiček držal kázeň s krásnou . 
odbierkou; po tejto, na žial nemecky povedanej reči, lebo pastor* 
Koláček ešte nevii^ horvatsky, oslavoval ho predsedník akadémie 
Torbar ako akademika, iiniversituý professor lirusina ako učenca a 
ŕilosof Lorkovič dal mn ostatné s Rohom v mene mládeže, ktorá 
síobuje stúpat cestou ^niekom pre&liapanou. 

Po prežehnaní spustili ho do hrobky v arkádach, ktoré národ 

nádherne v * svojich ^preporoditeíov", takzvaných „Ilircov**, 

z ktorých ♦ ii žijú. Tam spočíva nás Slovák í^ulek pri boku 

svojich spolupracovníkov, gpolubuditeľov horvatského národa. Večná 

mu pamíatkA a sláva! «^ r fr t 

* l)r. Ivan Zoch. 



•t«^ 



Eugren Onegin. 

z i'uikiQA prekladá Samo tíodický. •) 
Piata hlava. 
I. 

V ro'ľ tento dlho jascnný čas 
Hmlou i-ahaľuje každý deň; 
Priroda čaká zimošný mrkt^ — 
Sňah padol v januári len 
Tretieho nocou. Prcbudiac .sa 
Tatiana vídi, ie zinmá krása 
Že sad I krovy premení 
A dvor je celý ibiclcný, 
Na okne šumný obraz skvie sa. 



•ké Púh' 



rcki«du, liotove«ftbo potl U*2 v wmMUSnej kaihc. Vtdx Sk 

Mi. II. Bšä, 



_6á_ 

Stromovie. striebri íňava, 
Na dvore straka škreklavá, 
Na mäkko postlaný kraj lesa 
Blýskavým zimy čalúnom — 
Skvie, belie všetko sa na ňom. 

II. 

Je zima . . . Sedliak výskajúci 
Na vlačiach obnovuje púť, 
A jeho kôň sneh voňajúci 
Rád cestu cvalom prebehnúť; 
A keď do snahu brázdy vrýva 
Kĺbitka letí odvážlivá; 
Povozník v saňach sčupený 
Má pás a kožuch červený. 
Hľa, behá samopašný chlapec, 
Do sánok psíka posadiac, 
Na koňa seba pretvoriac; 
Pochábel, zamrzol mu palec: 
I bolí ho i smiešne mu, 
Mať z okna hrozí malému. 

m. 

No, môže byť, že také práve 

?o vôli obrazy nie sú. 

To prírody len zjavy hravé — 

A k vyššiemu sa nenesú. 

Nadšenia rozohriat>' bohom, 

Rozkošným, iný básnik, sloliom 

Sňah prvý kreslil dojemne, 

I zimnej nehy odtiene: 

On očaril, ja uverím vám, 

Vo veršoch kresliac plamenných 

Prechádzky v sánkach večerných; 

Do borby ale s ním i:a nedám, 

Ni s tebou, drahý spevče môj 

ľinlandky mladej, nechcem boj. 

IV. 

Tatiana (dušou Ruska ladná, 

Zač? ani sama neznala) 

Ač i jej krása je vždy chladná. 

Len ruskú zimu kochala. 

V deň mrazný inovať na hore 

A sánky, trvanlivé zore, 

Lskrenie sňahov ružových, 



&4 

Hmlu večerov troj-krárových. 
DFa dávnych zvykov sváticvali 
Tie večere, sa v dome ich 
Húf sišiel dievok .slúiehnvrh, 
Hy paniam svojim há^I 
Tá chasa, slečnám, kdtj„.».., 
Sľubuje muža vojaka. * 

V. 

Podaniam rada vcri Taňa 
Stariny prostonárodncj, 
1 sny, i karát vykladania, 
Pred/naky chvíle mesi^lncj. 
Čo zbadá, všetko nepoliojí, 
Tajomne každý predmet stojí 
Pred iiou, chtiac niečo pošepnúť, 
Predcity ticsnily jej hrúd. 
Uhsný kocúr hore sediac, 
Kecf mmčiac pyštek umýva : 
To istý príznak zakrýva, 
Že prídu hostia. Zase vidiac 
Nového s dvoma rohy kmit 
Mesiaca z lava vychodit 



BESEDA. 



Rok 1895. 

i^otri'bovali by sme aspoň za pár rokov viac STobodného dychu 
a viac prostriedkov národno-kuitiirutOio žitia, aby sino sa mohli 
lepšie iMK'liválií v fakejlo nibrikt*. Literárna cinnosf sloven ' 'o 
za poslediivch rokov, i teraz ja\ila sa hlavne v trudoch, i i 

v časopÍRorh. Toho, co vyŔlo wiuiosUitnť, v kuížiiom forimtU*, bolo 
▼ tomto roku ešte menej, než ol>yčajne. 

Svojou monografiou Kostol a fara v Iítúlci, vydanou u Knlh- 
tlačiaľskeho ťicast. spolku v Turnaiiskom Sv. Martine, Štefan Mišťk 
iUcá7.al vytečny príklad, ako uiôžpuip konat užitocnii litoriíruu prácu 
i v 8v<>' n liľuhu; vedia koí^tola a fary v užšom suiyslc, 

opisuje jximery ľudu, jí'ho povahu a kultúrny stav, podávaj 

vzácne nanKinpisnti prl8i)ovky a zaznacujo i pohyb íuduat^jstí. iN'ada.í,] 
od Martioa Kollára íodtisk / , Tovarišstva H.") nemá tejto obzvláitue 
cennej stránky, o dbyvateístve nepouiM nás. Vr. V, Sasioek u Salvu 
v Ružomberku vydal krátky Deýph Slovákov. Svoje Lacné knižky 
Salva rozmnožil svázkami i?, a 3., zo Síov^nfikých PovfisH A. ií. 
éki ! toho roku vydal pár sošitov, J. 

O. , k Zo sivota u neho vyóiol však 



u 



' '1^ Ako prílohu k hospodárskemu cASopisu Ob/oru 
} I sípisok výteŕiiŕho piidiiĽotía Maiíurski.^ho O bani 

f ' !* ) Teu istý vydávať' ' 'iiifi 

niln«i pre nás svojou Ír rd- 

miu?«jii^ uapiaautiu J.-iunm M(»(:koiii. N'ihtrš pov>tiiiiia, ustrojenia, 
v\v!Ti.>v.*ňia saa%*Tiiledku nčinkovania KMiitlaĹiarskeho účast. spolku 
I m Sv. Mariinr a jeho kníhtlačiarno za prvých 25 rokov 

tio jestvovania vydal Ján rraticisci, spnívca tohož6 
Iku. \\ ko-nakladatelský spolok v Turčianskom Sv. Marrine 

tačal vydavut Slort-udú Kulhílcu: prvým jej číslom je populárny 
frpjí? tlr. Júna Wagnera Zjarif twhŕské Pred samými vianočnými 
> i prišlo Osvaldovo Tovori/.isttw ÍL zaokryt trochu defiirit 

t v, No lu treba spomenuC i Komenského Spkilegium, nielen 

i vyšlo n nás {v Ružomberku u Salvu), lož i pre slovenskú 

T.-amiuva vydavateľa dr. Jána Kvacalu, professora juriovskej uni- 
r»iry 

ba bol činný v tej miere, ako i predošlé roky. 
Vvíi t-nt^ boly: Letfťuthj čili ÔltAnie o Svätých a 

íl, čas( VIÍL, od Andreja Tnichlého; sošit VlU. 
X... r,., v....^.y pre náš TwJ a tiež A. Truchlého Dejiny sv. Cirhrr 

STÍ2uk 11 

Okrem »tarších našich kalendárov (na rok 1896) dostali sme 
t Ameriky Jednotu, kalendár sostAvený od 8t Furdeka v Cleve- 
ie; v ôom sú i práce v Amerike nrtpíSiUi»\ najmä básne samého 
n*;t-avitfía. K;ilľudár Uhorsko-krajinskélio vzdelávacieho spolku 
ý Domový) je už velmi madaronsky. (I v Salvovom 
LT.^w.m ^rv< U' n.tn ndári mohlo vystat oslavovanie (udť od nás vetmi 
IC|>ekne tidpatUych.) 

1 II. dielu G. sošit Tamže, 
T Tiji spevokol vydal pektiý sošit 

if4%ur:^trvov. 



Lileráriie zmeny v Nemecku. 

ilVednáika tf. Sud^rmarmt tia litor/irnom kongresao v DraŽdanoúh.; 

[v posliHÍnú chvíľu pred otvorenim kongressu dostalo sa ml 
D^bo vyzvania, aby som hovoril pred vaun, namie«to náŔho 
euého majstra Kridricha Spiellja;4e..a. Dovoľte mi, aby som 
i]a 8 vami a pre vals vynlovil svoje míľntovanie, 2t» jeho nevi- 
fír..^ r,tt tomto mieste, — toho muža, ktorý predovšctkými na.4u 
naplnil jasom a obrazmi, čo by nám ten pri tejto sláv- 
il nebol asi všetko povcilal. 

tilo sa v nemeckej literatúre od tých íias, éo on 

A ked SI dovolim o týchto zuienácli 

. , 11 za odpustenie uaíiich cudzích hosrí, 

retl nimi domáce záležitosti. Suád ich bude trochu 

idiuii /^r.nri, ako zoí)razuje sa náÁ literárny boj, na ktorý sa 

Jv»li len Ä vlaŕej i»erspektlvy — ak vôbec mali času vsimnát 



Lé 



si ho — v lilave dovelui, ktorý sám stojí v l"n»o/.. Mtky h rád 
díval by sa ponad ňu. 

Dorlstla nová generácia a híadl si prerazit (isui s nctu vzbudzu- 
júcou silnú lakťov Zo nie jo foto^.ná 8o stu'íiou ííenenicioij, že ne- 
dopriada do na tú nif, ktoni otcovia naši piiadli, to je to, 

("ojej v}'Lita uistka uUvšho národa. Myslím, že neprávom... 

Ved ona dozroln pod cele inakžlml vlivy. Ako teraz má odtajil 
tento ich bifagV 

Teu krásny, kvetnatý pacos, ktorý bol potešeuíai naéich ro« 
díéov, vymizol zo životi, Neniilosidne vecná striezlivosť naSich 
štátnikov ho zmietla. Leu niekedy, ke<f z piieŕinka vytiahneme 
diela oných básnikov, čo sa v tridsiatyrh rokoch soHkupili, ako 
.ujladé Nemecko'*, alebo tých, čo v roku 184H písali krvežížnivé 
piesne, alebo ouých, 60 v šesfdesiatych rokoch do sveta vyspevovali 
svoje ideály o občianskej svobode, vteiJy [»o vieme 80 závisti vý m 
vzdychom: „Akí tí boli mladi, akí horúci! Ako ľahko ím bolo 
upravit si život od písarieho stolíka día svojich snov." 

'i'o zmenilo sa časom! TrudJie vhníbávame sa dnes do zmätku 
sveta zj.ivov, vyrveme drobček z neho, obraciame ho sem i tam a 
opíšeme velmi svedoudte. Samovolny tok ťautásie je zahradený; 
to nepravdepodobné, co naši rodičia nevideli, alebo nechceli videt, 
gt-alo 8a uesmíeruou mocou, a stavia sa do cesty krok za krokom 
tvorbe i pôžitku. Naše uowleck*.^ svedomie žiada od nás miesto 
romanticky rozčleňujúcich sa dejov exaktu*^ pozorovanie, miesto 
kvelúcej fantastiky íuitskĹ» dokiimenty. miesto zvučnej polopm^sie 
v dikcii subtílne podanie reči, bežnej v opisovanej triede povolania 
a spoločnosti. 

Prosím vás, nevrhajte predo míia to slovo „naturalismus*^. 
Dov(dte mi úprimne povedaC svoju mienku: nieto vôbec žiadneho 
uaturalismu. a nemôá^ by(. Prostriedky rečové, ktorých možno po- 
užit či v románe, či v dramate, nedovolia nám spravit princípom 
absolútne napod«»benié prírody, A iného sniysbi to slovo nemOý^e 
ma(, ak nemá byf uesmyslom. Možno plastika a malba by to vo- 
dely, ale poesia nie, práve tak, ako architektúra a muzika. Wa aj 
v najnaturalistickejáom diele básnickom — odpustte mi tento hrozný 
superlatív — tolko bolo načim premenit a preroiúf. toľko /trati sa 
zo „suroviny" na dlhej ceste lozpomietiok obraznosti a zaodetia 
v reč, že vyjde na svetlo Božie niečo celkom inrho, ako čo nám 
príro<ía podáva na pekné napodobenie. Namietne niekto, že jestvuje 
taká tendencia. To je pravda — ale tá bola aj vMy lien cesty 
umelecké, ktorými chceli sa akoby dokradnút k prírode, boly ror- 
Hôné, a práve najvýstjednejňí idealismus mienil zachytit jej naj- 
tajnejšiu súcnosf, vzdiaíujúc sa od nej na vonok. 

Nuž to je jedno! Či má to pouíenovanie oprávnenia, činenia, 
predsa je — officiellne síce neuznaná, ale predsa mocná — gruppa 
básnikov, ktorá kráča pod jeho zástavou ; a /a iiou celá litoráľua 
generácia, stojaca viac-menej pod lýmitiež vplyvy, ktoré i onií 
viwily, i možno ich tedy bez ^ ' 'a spolu menovat. 

Myslím, že nepomýlim, to, že váčsina vás nie ste 



&: 



iceYinl ékolo ottlaralístickej — aspoň nie jej výstredným v;*- 

líom — A ÍÄ tiež ufcítiiui ísii ku my, vej mi usiídcuo, že práve 

jícrnej- ,. mnou do krvo bojujú. No ale ke^f som 

urel ml ii 8i dovolil to malŕ potešenie^ lánjat za 

icb »v< Ba, ako ľcstnv člov»*k. dľ^.lm to za svoju povin- 

<>sf — L_ . .etko hevycltajú týuíto poetom. Brodia sa v bahne, 
ciUiv, Domravnosti, cyuisme, — celý slovu ík dal by sa 
h^na^u i tých slov, ktoré protivuíťi na nich nasnášalí. 
A iVioio prostieluju eiôf. 

" ' \ práve z popudu alebo spolu- 

_^j»ra<' y spravili sme v poskíduoui tlesať- 

V ka2<ioni smere oiiromné pokroky, tak vo výbere látok, tJik 
komposícii, ako v reči. 
A \m by »om rád dokázal. 

Kg«J cuy potíU pocítime neprenio/ittínĽ nutemc k tvoriíe, u to 
ftUra sa čafttejjUo, ako by ate suúlT mysleli, lebo leuošenie je už 
ioderué, -- /;. i) zásoby predstáv, ktoré nuhľomidila v a;is 

pamäte Ä K - jedine z tejto vie tvon(, teu je Hohom 

!i(ULOý. Ale usiluejsie, menovite ua počiatku vyvinú, dobíjajú 
nás tio odobrazeuia, ktoré \\i iní pred nami vlial i do iMívnvch 
A vplývajú tak mocne na tú trošku naáeho vlastného, že 
' ttiym matným životom počne žil len potom, ked sa 

Uno frú vídy mohutne osobnosti, stojacie pri vchode ka/dého 

iíbiloMa. ktorých vlivu nemôže sa nikto vymkuúí dotial, kym 

ú»íIdou prácou nevymanil sa z ich čarovného knUu. 

i.»»v Äj tu. Mená Zola, Ibsen, Tolstoj sú vám už ua jazyku, a 

tí cmUIoí, FUubert, Maupa^sant, Dostojevský - práve tak velkl 

umelci, ali) ÚAhhi tempťranientoni, radia sa k nim. 

Kto x iiád mlAdsich niťco pozoruhodného vydá, môže otvorene 
vedJl^ /.e by bez vlivu týchto mužov nebol tým, čím je. 

Nepotvárajte ma z nedostatku piety, že v cudzine hladám lo, 

10 jo i doata dosť. Kto je v étadiume stavania sa, ten musí 

v" • ré rôznorodé veci. Naôt ctení majstri — Freytag, Heyse, 

ti — tí veru netvorili nadarmo, — a my sme nie ne- 

■\ duchaplné tie ich i)ooity a obrazy, plné 

isU'oty, ale búrka, prevalivšia sa cez nás 

záindn, východu a severu, bola mocnejšia, ako oní. 

\í- í^'n-k* povstala aj vo vlastnej zemi. 

av, ktorý povst^'tl, z póla nevedonje, z póla s resignácion 
r*<u-íivin ii >voju dennú prácu, počal sa vzdorovité hýbat. Naň 
obrátili »;a /rakv vm tkv«'h s úzko«fnu a zaíliv<Mtím. Tmavé byty 

iié, z blata pó- 
re, a čo z nich 
llto — bieda- lu opanoval majetnú triedu podivný cit tráp- 
ni. .i..,., uA..-.\ ^ ..ir,,,t..,|yQ^tj. ^\j{o horiaco Menetekel stAla 

>re. A básnictvo, ktoré, ked správne 

vý manometer, k ' * ' sa 

to maJn necitliví i >t{ 



&9 



bolo, tedy videly, — a čo videly, poiovnávaly s obrazmi zdedenými 
po našich starydi. 

To všetko spolu neharmonovalo. Tie ružové idylly, ktoré nám 
tak dlho podávali pod iiiťno III „norfiicschichteu'', tie už boly dávno 
pominuté, l^iicujúci lud dávno u^. nemal toho jadrného prítulného 
humoru, plného veselosti a neviny, ktorý nás Uik dlho oduševňoval 
v takzvau,ýťh „obrazoch z ludového života**. 

Nezazlievajte to našim poetom, ke<í chcú mať dcasť ua staro- 
Bťach tyrhto čias a keJ píšu krvou srdca svojho to, čo im sviera 
srdce. Ved všetci 8toneme pod tým jarmom, A beda tomu, kto ho 
ueciti. 

Ale zniena vo voľbe látky, ktorú chcela previesC nová generácia, 
išla aj (falej. Ona zasiahla až k stredobodu všetkého básnenia, ku 
pomeru medzi nmzom a /enou. Sn^i literárni starí, s malýnd vý- 
nimkami, ľúbili do popredia ^tavat myslenie a ľúbosl mladého^ 
dievčatka, jej históriu zasnúbení:!, a konečné spojenie sa s ľúbeným 
mužom, A mnohočitané noviny siály na stráži, aby k volí moraiite 
naoko — hovorím naoko — neprekročilo sa velmi toto téma. Tak 
dostal tento motív lásky istú zalieŕavú úzku jednotváruost, ktorá 
snád mohla posíačif jemne sostrojenej žene, ale muža, zvyknutého 
svojim povolaním a drsnými zkúsenostami sirsie kruhy života pre- 
zerat, odvykla pomaly od potreby čítania belletne. 

Je samozrejmé, že týmto spôsobom znemožnená bola užitočná 
dalšia práca A tu zase bolo to len dotieranie a búreuie „mladších", 
opierajúcich sa o veíké v«ory cudzie, ktoré snažilo sa vydobyt 
nové kraje života, hlsky pre básnictvo. S umeleckým idealismom. 
ktorý nemožno prenachvalif, vzdali sa hmotného zisku, plynúceho 
zo Hpolupracovníctva pri veľkých rodinných listoch, aby mohli vo 
svojich chmiobných izbičkách tJik od srdca básnicky sa vybúrit. 
Pravda, uevystaly ani chyby. Ked prísno zauzdenú ndádež zrazu 
vypustia, upadne do výstredností. A zrazu zaplavené bolo Nemecko 
potopou tenkých žltých svázočkov — lebo hrubšie uapisat nepri- 
pustilo štúdium prívetivých modelov, — svázocky, ktoré dávaly na 
pospas ľo/liéné suiutné dobrodružstvá, zbytočne zreteľné a často 
mizerne nemecky. Tak povstala romantika .švadiien a trafika kel- 
ueriek, ktorej usmial sa zrelší muž a na iiomž zhr.izila sm jemno- 
citná žena. Ale mladíci tých časov, teraz ostareli, sami usmievajú 
sa nad tvmi literárnymi hriechami, a poncváč medzi nimi holi ozíy 
znamenité talenty, okúsime eóto s potešením, ua aké to skvostné 
vluo dozrel vtedajší absurdný mušt. 

A potom: kdežto predtým takáto zamilovaná história končila 
sa pri oltári, teraz vynucuje náš záujem aj dobra jej po celý život. 
Nehľadím k mnoho využitkovanému tematu nevery manželskej, to 
poskytovalo všetkým dobám a národom motívy — Germánom väčšinou 
tragické a liománom väčšinou veselé. Ale do dušn^ných dôverných 
stykov v manželstve, — do toho najdôvernejšieho a uajtivjnejšieho 
pomeru medzi mužom a ženou, — snaží sa dnes vniknúc reprodu- 
kujúca obraznost, aby vysvetlila, aby vyjasnila, nepravdu zrútila, 
omylom rozputnajié u|)evnila. Tu jest-o nevyzpytatelných problémov, 



69 



tiui len téllf klA ifiáif sa zachytí t najvaiuorucj^i smysei 
ftĎD samým prožitých. A tolo In* nemalo bví úkolom vá/neho^ 
bésaenia? 

A mimo roimžel8tva je tu osud u sauH»to stojacej mladej a 
st:i Da viastuú píis^ vlastnou silou na vlastných zá- 

ia j tvrdý boj o bytie, tejto osud je to, čo našu mladli 

tr I vždy ponúka k novým tvorbám. Tu stojíme pn>d 

Vt ■ 'Jiktom, ktoľý spolu s pokusy emancipačnými 

ét vyzýva k rozmýšľaniu panujúcich a štast- 

«> km tu zem. Nové časy žiadajú nové mravy, — 

Ä L, , . Ĺ ten je ztrateuý i svojej dobe. 

Je pochopiteíné, že oproti takým pAlčivým a hlbokosiahajúcim 
problémom nemô>.e obstát nevinná romantika rytierov a herosov 
Ale i z konania moderného pomaly vylučuje sa všetko i bez na- 
l»'i ' día obyčajného stnyslu ujonujeme ron 

1\L obecenstva krok sta krokom svedomie ! 

J»' dej zo života, p wlelený s psychologických stanovi 

pui..., ..: svojom najvnútornejšom smysle a bytí - ved kavil> 
oead mA sroj smysel, — to je to, ôo vyvýjíilo sa v rozpravnej 
' ' --* - a tam, kde toho posial niet, žiada sa vedome i nevednTur. 

; prfAlo piulobiiym vývinom. Ale ked nám zdá sa vi 
viéic A MA'- iiilue dej, dľa zásad dramatických splc> 

trnf a do 1 íý priostrený, dráma neviídelo lak za- 

svoju čistotu slohu, a ukazuje nepopicratelnú uáchylnosf 
-. c^^'t^kéiDu podaniu, a táto náchylnosi mohla by sa stat nebez- 
IMíénou nemeckému javisku, keby ju nevyvaišovaia posiaT neslýchaná 
BOAha za i ' ni vyhĺbením posi.iv. 

A tak; lainostť technickí ii(» 

sformovama, ktorými va^ tiťjdcm trápil. Kto f^ám nepíše, tomu ich 
Detreba, a kto pí^e, má i fak svoje vlastné. 

Ale nuisím priznať, ýfí sú pokroky veliké i na tomto poli. 

Mr-*' "^ širokosť, zo všetkých chýb k smrti odsudzujúca naj- 

m ^ila präcísnej. vecnej presnosti. Pamätáte sa na tie 

íl románov, — takej dĺžky, že 
. Kde Ich nájdete teraz? Kde 
njiietL* teníz ui pohdUlnu apostrofu na „milého čitatela" a tie 
ninolié piivátne diškursy autorove s ním, až p(»tom asi týmito 
ílofami: .ale teraj; pozrime, čo stalo sa s na.ším l>on .Vlfonsom". 
aJebo Ť - ---Ml spôsobom nadviazal niť vypravovania. Iúní 
upoyoi -n |>ri*d pätnástimi rokand vo svoji^j ^'IVrhnik'' 

romäi) mu neuveiili, a p 

hD<*íf lávu ((dpoved. >' 

ibi - vtiMiy ešte nevedeli náležiUi važit si dvadsat- 

it»*.«^,v "'H a mravov. 

Alo a vn techniku opustili v mnohých veciach, 

oi' le ponecháva primnobo miesta dramaticky pri- 



Ľ^ 



I A iiľ4iiia! Náš miláček a h 
i bv BOin o ňom zvláštr sv« 



I; ! Na&i pýcha a 
u pred vami od- 



Riť. Ale čas vymeraný uplynul. Musím postúpU miesto s^ 
zaslúžilejším. 

A CO je suiysol eojťj tejto dllicj rtíä? 

Nemyslite, že je naša literuluni „mladších" zjav zvrhlosti;' 
nemyslite, že i^enerácia. chcejúci* teľa/, zuiocíiif sa kormidla, je ne- 
hodmi svojich preílcboiicov. Ona v mnohom zhrešila, ale to bnly 
hriechy mladosti. na<lbytku sily. To prismelé, éo s pustým krikom 
a zvucaním tamtJimov robilo sa nápadným, «'o s pustým výsmechom 
v nohy brýzlo našich velactcných majstrov, to upudA bez ozveny 
do zapotnenutia. l'ž tri rody takých ndudých krikíúuov videli sme 
dognzdovttt v poslednom pol druhu desafroci. Ich o.sud bud vý- 
strabou všetkým, ktorí chut majú chodit svojimi cestami. Praví 
talenty však udržia sa, vykrystalisujii a dozieju. Nepovedítl '^''"' 
vAm ich mená Ich diela nech hovoria za nich. 

I^n o to jedno vás prosím, dôverujte umelei'kému oddaniu ^a 
veci, svätej snahe v pravde usilujúcich sa. Oni to vážne myslia. 
Ved viete: preborif su načim cez spustu tiižkých díisov, striast 
načim so seba kráž zúfalosti a vystúpit s vydýc'hnutjui si na výéky , 
jasného posudzovania ľudí. I 

Či doba ide s nimi? Kto to môže vediefV Ci neobťažía sa' 
hanbou a pohaneniamiV Nech! Len si ich vófa čistá. 

A ten úzkostlivý výkrik poesie, tiahuucí sa teraz svetom, ne- 
ozýva sa nikde hlasnejšie, ako v ich srdciach. 

Ale poesia nie je úpravne tančenie medzi ružovými zAbound, 
nieje zbabelé pohrávauie s pohodlnými citami, nie je blbé maziiaiiie 
sa s mrtvýnii synd)olmi. 

Poesia je vážne spolu praco vanie ua ideáloch budúcich čiaft,] 
Poesia je náíloj — je spása ! 

A ^! iie SH na to, že na^i básnici tento najvysfti ciel j 

vždv pe\ I pred ocami. 

Preložil K/. 



Nová tuaclarská literatúra. 

Ak<> dobré sú časy pre madarskú literatúru, vidno z nasledti- 
júcich štatistických dát: Koku IHTíl vyšlo 117u rozliéuých spisov 
madarskych, novín a časopisov nmdarskych bolo 217; roku 18H0 
vyŔlo 2111 spisov, novm a časopisov mali fí\^\ nárok 1 8l).'i pádnej 
7n(K» sidsov, novín a časopisov vÄak asi l(KH). Vzrast veliký I 

Ale kto pozná trochu pomery, tomu tie veíké čísla sotva budú 
imponovať — najmä pri n(»vinácli a časopisoch. Madárské noviny 
vydávat posledného času stalo sa mániou ako v Pesti, tak i na 
vidieku; ved ey;te i v nasej Orave pomýlení slovenskí ľudia stĺkajú 
akýsi ^Hirado''. Čo tyká sa váak formy i obsahu, ceny, jadra kniž- 
nej literatúry, sami rozsudnl Ma(fari nemôžu v nej najst nijakej 
útechy. Akademik a universitný professor Ž. Beothy '), píšuc o ro- 

*) A magyar frodaloiu tdrtéocte. 1300. SoÄlt H6. atr. 751. 



(H 



náf^" "•^'^'ii^kofD, hovorí, že v najnovšom čase široko a nápadne 
uV na nom účinok francúz>kelio natuľalisníu. , Najmä ph 

fTzenci tohlo sinom majú íky, ktoié so stanovi; " 

IKM^tĺP íl ní4r<>f!n*^ho zivoU Zi. /Ji/neho povsinmufia. 

Dá- r. iiiľiiv, iiiaífaľské snahy, nnuľaťhka r«c, 

kť .. — . 'avniie predpokladá vmitorm'i s[)f)jitos( s ma- 

ibrekoii Dii a s madarským fudoin, tej spojitosti živt^ ctt< n <- 

aacienk*: (imu^i iuiiito spisovatelini uenachodia svojich mihijiituli 
itamiéoT. Kraiw.M/skť* vzory ako bv ich dľžaly chytených. Nám 
ti ' ' ií^dkoin ohľa/.ov z hlavno 

Bit HOt eí-te nemá uároduéh" 

cbiirmktcnj, uleiiu ma ho nam cudzí, kdpžto práve opak toho hol 
by /í'lifíTriv Vi^kr v svojom charaktere maďarskou môže sa stiif 
Iŕi a poetické prostredku vanie tohto vlivu je drn^ 

▼♦ í 'ti'ľatúry. Tak sa zdĺi, ako by večná uáchyl- 

D« Lého básnictva, že totiž pomadarčí a v shížhu 

Dl: . cokofvek d'ífitane z cudziny, čo taký ne- 

«ľ. iiie cely nás nánidný vyviň a bolo hlavnou 

«i básnictva: ako by táto náchylnosť a schopuosf začaJa 

Poéujle len, íodía. V dobe všeobecnej macTarisilcie, ked ma- 

' ' "' ^ / ^• tisnú i do najskrytejšej slovenskej dediny. 

|] -ľavdftvý ííiadarí^ký duch hynie. 

i ^slovuje sa Pavel Erdčlyi M. „Nemo/ 

tiúif - ui naša piúsa javí vo väčšine jalo^ 

ioIavoHt myšlienky, poetickej Ri!y, umeleckého predstavenia; žt 
kresU ttk<> svety, tak(i pomery, v ktorých sme my cndzi; že za- 
nedbáfm p<*)Todiiú čintotu a krásu nášho jazyka. Ticlio, temer ne 
JbAcUao Idemr k <<•' '. spráchuivelosti, ako chorý, chodiaci 

f ÄTOJej ttemort, V^ Co jeden krok, je bližšie k nemu... 

Ak»» by kiJzlo pnesie, teplo vzn♦^'^enej duáe išlo hynút, ako l>y iila 
|H** ticlívi'h tiA^íiIí \»'\>\ vyschla v niišej literát lire, a nastúpila umelá 
jri ovoty. . . CítaC knižku za knižkou, potkniat 

Ift > nj,j:^i"iti tu na nemadarskú, tu na nelodickii veto, 

curaziC &ft nnd i inravnŕho citu, zakaždým nanizit na ne 

^\ <'trie l)ezpoefickej, dn 

Uj nad ty m, že rieka ua 

triikiri. tduva sa v pn^strednosti, ako v ujori pit^sku.' 

T' i" "••vvhuutne muselo nastúpiť. Ako uc- 

iiula . ! farbu a vzácny pel národný, aku 

lumiaU >;. rKou k, ti jo ona vo väčšine plodom ľudí, ne 

majúcich I rhnraktťru? Z každvch troch po madarsk) 

iMindch, s ídari. hi 

hntf, nfeli iiiassu m.ii: 

u^ '^iobu'f lío vA;^.enej s^pulocnostu íijMsovaieJov d<Mju 

U •''►••» '.»;t;.i>i,t uiuoh'í takých íudí, ktorí známosť ma I.u 

»l In a nctu k nemu nedostali s materinským 



^ak, ia9&, étolo 313 a 352. 



mliekom. Znovufoľinovany život, znovuformovaná spoločnosf na- 
hádzaly do tóbora literatúry nových elcmouttiv, a vo velkom počte. 
Títo, noživeui z našich starých tradícií, Doznajiici c'istota nášho 
ľudového jazyka, áuu nemajúci o nej ani len tušenia, takrečeno 
iiepnpľaveiií cliytili sa pera A svojou pilnosťou, svojou gardou, 
množiacou sa nefirestAJne, dnes už skutočne zaujali pre seba vefkú 
časC literatúiy. VvH(»j tento hol urobený nielen massami, lež i vehni 
rýfhle, m krátky čas. Tak potom, ho<iiv8í sa jedným razom on 
nás jazyk, písavôi cudzo a nmoho, vtrlili náš literárny jazyk temer 
do krísy- Nielen nuuíarskíhnu jazyku, oni faloSne rozumejú Í ma(faŕ-| 
sk^Smu tíveiu a prcvráteuo lio predstavujú." 

S touto biedou ruka v ruke prišla i druliá. V boji za udržanie 
svojej národnosti Marfari boli si vychovali takých ľudí, ako Jósika, 
Kemt^ny, Eotvos a Jókai; mali Petotiho a .\ranya. (Petôtiho, sloven- 
ského Petroviča, nedostali ccstnmi terajšej maďarisácie. Narodil sa 
v Malom Kôrósi, hodne nemadarskom; ale slovenskí jeho rodičia 
odtial Ali zase dalt^j, medzi čírych Madarov, na pustu, kde dietíi 
úplne presiaklo duchom toho, čím bolo okružované.) Vtedy Madan 
opierali sa ešte len na svoju vla.stuú silu. Dnes, ked nemajii dos( 
týcli ludí, ktorých madarské matky rodia, ale chceli by pretvorif 
na svoju duchovnú podobu každého syna iíírej Da.^ej krajiny — 
dnes, na vrcholí svojej moci a slávy, nemajú básnika (náš Pod- 
hradský hovorí, že národ bez básnika je ako dedina bez chrámu), 
nemajú temer vôbec spisovatela, ktorý st^l by vyše prostred nos? ti. 
(Jókai dávno odspieval svoju pieseň.) Majú len žurnalistov spôsob- 
ilých, v spolku so Židmi vycibrených. Mladšie pokoleuie spísovateí- 
8ké doma teda nenájde vzorov. ^Cast mladých spisovateľov — 
hovorí Erdélyi — bez kiiiiky dala sa zaujat bleskom cudzích umov;( 
bez kritiky prilimli najmil k veľkýní |»o8tav;ím ruskf^ a francúzskej 
literatúry. Svojim tradíciám nefMirozuuíeli, vedení cudzím duchom, 
najnovšie zmocneli pod siUiýui účinkom ducha nemeckého a hlavne 
francúzskeho, do školy korenuej madarskej spoločnosti, sviežeho 
ľudového jazyka, na minulosti založených (radicíf oni nechodili. 
V tyrht<j okoluostftcli skrýva sa cudzota vedľa cudzoty, celé jej 
množstvo. Alo hy do pnn mmJnrshho holi naruš mnoho nnstepiU 
a rosraHÍQJúc*f sa trw/ ' ' " m'wodué udáiínihj. Bez obrazu 

rečeno, dnes veíká . j ;;ardy je cudzieho jazyka, 

ale poma<ľarčená, v hl»vnot:i mestt; narodená a žijúca; ačprávo 
dušou a srdcom je madarská (I), ale v jej jazyku necítime bohatost, 
silu a srdce madarnkého genla. t'd našich spisovateľov, ktorí aú 
nemeckého a íilovanského pôvodu, práve tak nemôžeme požadovať 
čistú madarčinu, ktorí učili sa jazyku v hlavnou) meste, alebo ktorí 
odknkávali Uijuosti cudzí* v a cud "" 

Na pr. vychytený \h lenc feiii .;i é;ovinistického 

^Hudapesii Hirlapu", ktorý od roku 1><ÍMJ viac kníh pustil na trh, 
je Nemček z Banátu. z Vršca, otcovským menom iierzo^. Kokíl 
1HH<; robil oste nemecké literárne próby: roku 1893, ako uznaný 
liellťtrista matľarský. bol už čienom vice-akademie, Ivisfaludyho 
spolku. (Szinuyei: Magyar iruk élete és munkái, 1895, stí*. 73í>.) 



ErdtUýi Dovon o rTrnnutf tých ri» vch elementov do 

mnl^rskej litenitiny ako o nejakej nepi j invásii v krajine. 

A i»ÍIi pľoti tťj invásíi? lirúiiiii sa. ako hráneva sa proti 

ri ľoľiaiiua krajina, kažilý národ? Naopak; ešte i dncu 

; i tomu 2 Dicb, kto takto zúfale zalamuje nikami, 
uif'vu iMVfK literárne prarovaŕ schopný, ale kaž«lý loptoš, ktorý 
odtrhne sa o<i »vojej krve a pripojí sa k nim. 

K uiu štatistických dát, uvedenýcli na počiatku, dokla- 

/ '\ Pallasovskej Knižnice ( l^allas-kouyvtár) póvod- 

■feh :„....«. .....1 prac je len oa 10 sväzkov — ostitné si'j pre- 
klady; zo «8 svá/.kov knižnice Athenäa (Athenaeum Olvasótára) 
•10 - kladv: Všeobecnej románovej knižnice (Epyetemes llegénv 
ti IT-i sväzky — z tých preklady zapluily 108 sväzkov. 

íl našej Utcraliny - citujeme ešte z Kr- 
'Í^Kii , a, ale účinok, zásluha a cena literatúry 

8 proldemaiičná. Tak su vidí, ako by nám hrozil 
.^i„^..,,u«..>aiu8. V duchu, ? ponímaní, v ideáloch chodíme za 
^ ixíml vjtory a v nich hladáme svoju slávu. Jednoduchý, ale sta- 
ny typ madarsk" iliaka, hranatý, ale silný typ niacfarskej 

Milŕy už temer n •. Najmilst su im predstavitelia nových 

upoločensUých vrstus, oUovia vlasti, bankári, poduj ímatelia, fabri- 
lôuití, kapitalisti, blýskaví vojaci, bezzemi rnugmiti. No všetky tieto 
lijíriry robia sa viacdía vzorov, než día živých figúr. Nie sú to 
iívé typy, le^. kópie postáv z cud/ích diel. Uujelec, klorý videl 
icb niekde v ľarí/i a pil s nimi šampanské, ani by si nepomyslel, 
ie kď ihy v kópiách builú vzkriesené. To 

máie Júre, ktorej vzdorujúca sila je zlo- 

iDeoá, ud svujtch pôvodný cli tradícií upustila, vlastného ducha za- 
^o*]!i T*kéto zjavy môžu vystúpit leu vtedy, ked spisovatelia sú 
i k tomii. aby pôvodnú literaturu dalej rozvíjali, i k tomu, 
uiM i^ codineinu vlivu protipustavili. . . U prostred našich po- 
■Mnrov fnmcúzsky vliv je i neprirodzený. Náš svet ešte nie je zá- 
pAdnyin svetom, a pravdepodobne ním ani nebude nikdy.** šk. 



Literatúra. 



^i;i\\ iM-lM-skf. Napísal dr. .lán A. N\at;ner. lurcuu.sKy Sv. 

I. \iii..aii Ixiliktipecko-nakLidatefského spolku. 181)5. Strán 

lÄ, Í5**. tVji > :;m kŕ. 

ližkíi tik it • iiiaia by byt vítanou. Kto by sa nerád pou<^il 

[tá»m, éo je povetrie, čo sú oblaky, co je slnko, búrka, dúha, rata 

...,,if^ hviezdnatí^ nebo. veôeruá hviezda, čo je me^' ■ ' 

i*U». čo .sú zatmenia, čo .sú vlasatice alebo k< 

^i'h hviezdach, alebo o tom, co je 
ira? U tomto všetkom totiž je rei 



64 



V knižke dr. \Vafj;nera. Na pr. slnce vída obyvaU'ľstvn /cuh' l/i/do. 
denne, ale zato väčšina íiidí i na našich pokí h 

čože vie o ňom? Teinor'len toíko, že od neho n».(im >>riiu i 
Ka oblaky kukáme, keď bojíme sa díižda alebo ke(í si ho žiar 
pľáve preto uetreba poutUf «a o nich základne? Alebo o metiiaci a 
)eho žtvľtiach? 

Knižka naša ľátaná je vlíistno na šiľnk<^ obecenstvo, mt ludf, 
ktoľl nemali príležitosf ani v skoblch, ani v živote poučit ea dô- 
kladnejšie o zjavoch na nebi; pôvodca vyhýba nielen sňstavnosti, 
ale i iiŕeným fonnáuj a píše, rozpráva tak, aby ho každý ľahko 
mohol pochopif. Na pr. je rec o vzdialenosti slnca od zeme, i čí- 
tanie, že je alnce od nás na 20 uiillionov míl? Nuž rnnme u 
chop o tej vzdialenosti? 8otva. ľáu \Va»ítier ju vysvetľuje ! 
Povedzme, že za deíi prejdeme 10 míí. Ked by tak kto každodenne 
po 10 nílí prešiel, za rok prešiel by 3í>50 ml í. Tou chôdzou ne- 
obišiel by ani zem, lebo obruč, ktorú by sme okolo zeme obtiabli, 
bola by 54»)() míľ dlhá. Ale náš pešiak išiel by len ďalej, rovno 
smerom k slnku: za desat rokov prešiel by už 3(jr)()() míí, a ke(f 
povážime, že by sa bol vydal na cestu v 20. roku svojho veku a 
dožil by vysoký vek HO rokov, bol by teda cestoval 60 rokov, ak 
by bo Icu v starobe sily neboly opustily — a koľko prešiel? 
210.00C) míľ! Bola by to temer len stotina tej cesty k slncu. Nuž 
keby sme probfjvali železnicou, mysliac si, že už ide až do slnca. 
Uýchlik prejde za hodinu 10 míľ, za <loň (= 24 hodinv) 240 míľ, 
/a ľi»k :U">r>kráf 240, to jest 87G()0 míľ, za desat rokl/v !^7G(KX); 
ale povedzme, že je to už zdokonalený rýehlik, ktorý prejde i viae 
než 10 míľ za hodinu a za desať rokov okrúhlym číslom 1,000,(H)0 
mll, prešiel by teda za desat rokov jednu dvadsiatu čast ceéty 
medzi zemou a slnkom, alebo po dvesto rokoch dorazil by na slnce. 

Pri tejto snahe, populárnym byt, pôvodca vydr/í dôsledne, a 
mieru zachová, triviálnym sa nestane. Kni/l i 

aj člorek, ktorý bude ciicef osviežiť svoje 

zjavoch, ako i taký, ktorý dôkhwJnc obznámcny je s predmet. mu 
Leu — tiik sa nám vidí — posledné články sú menej srú2umiĹLliii:, 
menej dôkladné. 

Typografické vystrojenie knižky je úhľadné, solídne. Cena 
lacná — za šest hárkov hodného furmáin len ao kŕ. 

/jftvt/ ftehenf^^ dr. Jána \V;' nskff 

Ktiiénire, ktorú Kníhkupecko-n ^ na vy- 

dávať H tým cieľom, aby sa roz«inla všade, kde rozumejú sloven- 
Bk(^mu slovu. K. 

TovnryÄKtvo. Sborník literárnych prác. V fltornc\nu iiamät 
prv*Hio „I ho íovary.šsfvrt** založil a z pomoci pria 

lefov slov. il f V. Ittcharä OsvaU, II. V Ružut 

berku. Tlačou ku ne Karia í>äIvu. iHVlf*. Strán 'MH, i^, 

a mnohými vyobnu. t'ena ,'{ zl. — Bude o íiom obšírnejšia 

amienka! 

^é* 



soéit a. 



Slovenské Polilady. 



■'ŕí 



^»o 



Pomocník. 

z deimfkA dievôatan SpísnlA Timrava. 

Ifttnsko ohlucbot, í zrak siahol mu a tiobol v 8tave vUc néit 
eti. Preto dnes po vela rozmy^fani a radení sa sadol ku stolu, 
Ico spustiac sa na stolec, a odpísal svojmu priatťlovi Somošovi 
— 6 ktorý íu však nrschndil sa pre diaľku — aby poslal mn syna, 
1«U I na učiíeííštvo, za pomocníka'. Kmí list bol na- 

^nnf, ^ , utrel oci od sĺz a zavolal rauniícktj, aby ho 

ci dobre napísal. Tíi precitala a — dal'i zavolat atArii 
— .1 liarku s dolného konca dediny, ktorá bola jej tajomofkom, 
by sa tioradila s ňou, ako sa bude iíU ke(f príde pomocník, 6o 
ri( a kt ^1 da( mu na bývanie. Usniesly t^a, že každý týž- 

Jeo mosi lla fahaf a v nodeíu pečienka piecť, tak to robia 

i a Krátiuovtikyrh, súsodiiých uŕiteíov, ktorí tiež majú pomocníka. 
|}Q zo tmch, CO sme mali, vyvolily moju; lebo bola najnieušia a 
východ do liyvacej izby a pitvorca školskej siene. Ja, vy- 
Dá ich necmi z obyčajných myšlienok, utiahla som sa do mojej 
Mčkr. wtóiaiiúc si tam ua prostred, a snivo pozrela som po nej, 
^Éálor za vľizy, 

lui u> tíVbiide moja," mrmocem si, a predstaviac rí, že 
bude sititora n zdala sa mi zrazu cudzou, zvláštnou 

Ucísi u slávnosti - ..^ (>m na diván, dajúc líce do dlane, a 

som si predstavovať v duchu budúceho pomocníka, s havran- 
iu •'■-r ■ " h očú, pntíiilivóho ducha, zvláštnej dobroty 
a ~ lo zrkadla, io viselo naproti — žiadala som 

«, aby äa ou ilu mua zalúbil. 



Duae priala odpoveď na tatnškov dotaz. Somoä písal, ie jeho 
lyn xdAČne pnjnM? miesto pri otcovi, a že kerf je taká potreba 

mä, ' : ŕ' ' ' J . -: .^t^^jj.j-^ Mamička dala sa 

do r 1 Kntu s dnlu<^h<t konca 

puiiáuc. í I veía. 

[nta rotlí niovala 

— a potoDi i mamička zaiuily snovat planý o mne a 
. I" ^učeníkovi. Ja rojtéuíovala s(>n> sa, hnevala a nechcela 
»iii poéQ(. KonixHf, kťJ Kata neustúpila, s pleskom odiála 

6 



66 



8ora preč. V býyacej izbe potom sadla som na obdiafú kanapu a 
roziiiýí?rulu, ako zmcuí sa nás život, aký ioaksí bude náž dom, ja 
a véetku do8lautí slávnostnejší niter. I te^ibi »om sa, nko budciu 
môct pred Estou Krásuovskýeh vraveC po každom druhom slove: 
^Nás pomocník to povedal... náá pomocník to spriivill" ako to 
ona robieva. Ui ma nebude íutovat, že v celej na,sej dedine nieto 
gavaliera. I odpísala som jej e§te v ten deŕi, čo ^& veci dejú sa 
teraz u mls. 



Dva týždne minulý, a pomocníka nemáme. Tatusko hnevá sa 
a zlostne utiera boíuvé oči orl sĺz. Mamička vatlí sa nti (-eľad ne- 
únavne, a ja 8om ostala najhoršie, musím totiž ja brat do raky 
odznak ucitelsky, ferufu (slečna a feruľa?), a učit deti. Všetkých 
dovedna icii je (iu, a ked ja objavím sa v klase, to akoby nič. 
Robia áepot, kričia, smejú sa, natolko neimponnjem im, že sa 
chlapci koľko ráz do vlasov oddajú pred mojimi očami. Ja trepem 
prútom na tdfeí, ahy pozdvihla svoju auktoritu, no ani to nepo- 
môže. Vťla ráz vzdychám, zmučená ich neposlusnoslou : „Cožc je 
to, že ani nad týmito drobiz*:ami nemám moci? Ak tak nebudeuí 
iinponovat ani — pomocníkovi.* 



Dnes večer konečne prišiel netrpelive čakaný. Slnce už za- 
padalo, a ja, vypustiac deti zo Ŕkoly, ležala som v bývacej izbe 
na obdratom diväni, opustiac ruky, v ktorýcli ani iskiy vlády ne- 
bolo viac. od preukazovania auktority. Mamička miešala na Ktíoráku 
— v tej izbe totiž máme i sporák — pariacu sa polievku, melinky 
v mlieku zavárané, čo tatuško nesmierne lúbil, a on prechodil sa 
po izbe Ca^^kýrn od staroby krokom, ruky majúc na bedrách, kecf 
zaklopali na dvere. Rýchlo zdvihla som sa a napravila účes na 
hlave, od ležania pi.>stra|iatený, hodiac zrakom do zrkadla. Do izby 
vstúpili dvaja páni. Jeden tučný a nízky s veíkou jdešivou hlavf)u, 
jejž tvár zdala sa zrkadlom veíkej dobroty. Druhý, mladý, strednej 
výšky, ôtihlej postavy. Na čele černely sa mu havrauué vlasy, pod 
deloni lígotaly sa čierne oči, Iskriace, až priiskriace. Srdce za- 
búchalo mi, vidiac ho v pološere stáí. I poponáhľala $om sa za- 
pálit svetlo, a vykonajúc to. prosila som ich čo najmilšítn Idasom, 
aby 8i posadali. Starý sadol htted bez ceremónie, ale mladý ostal 
stÁt Páčilo sa mi, že po.stava jeho je rovnt^ho <lr/ania a nápadne 
pekných pliec. I núkam osohitne aj tohoto, aby si oddýchol, na- 
klouiac hlavu ako mak a tak zdvihnem zrak k nemu — mamička 
totiž vravela, zo iňké zdvihnutie očí mi dobre svedčí — a v fú 
chvíľu ostanem ako oparen^i. Sršiace svetlo nezacloueuej lampy 
padalo dúškom na jeho tvár a osvetlilo mu jamkavc, rapavt* Hra. 
Ivan Somoá bol veľmi spätný. — Ako by ma bolo postihlo veľké 
noátastie, osula som bez včde, a onedlho vyšla som z izby, za- 
tvoriac sa do malej, čo bola už pre neho pri[>ravená. Tam, skla- 
maná do f^runtu srdca, sadla som na divánik, ovcsiac hlavu. Akože 
budem pred Estou pyáno rozprávať : „Náá pomocník toto riekol, 



$7 



mAí gnvaliur toto mi spravil?* Iia<Iáej by nebol prišiel, radšej bv 
mi stŕply rulcy každý deh o<l dokazovania auktorit.v . . 



i / j^v.'iii'n y:«ujjui ^(Muos svnje jRistavenie. iuíu^kn spokojne 
ntíiini 81 nčí od sj/, niaini'ksi <lá poknj íVfiidi a je láskavá. Leu 

f od K^?ty, v ktorom 
niti loa nevýslovné; 
idmc ôomoša a prirovnajnc ho k ich poľnoc!iíko\i Idacikej 
ludbiíbo podbradku, modrých očii, bude "^n (hirhotat a pôjd*- 
do oida 80 svojimi éiipínv.>nu po/nilmkami. 

r >oiu sa ani uesbovánirn a ledva pozrtMn naň; napadlo 

mi v 11, vidiac moje fnniigovanie jeho, tiež ueobzre sa o mím. 



rvlr, 



líuni 



10 všetci vo vykúrenej bývacej izbe v pološere. Práve 

I.. íiiila z uovin cbyniik mamičke a bola 8t)ra červená od toho 

v. xe Somos tiež tám stál, opretý* naproti o nízky kredenc, 

u -^ íaIs ' h dymu svíetily jeho čierne ako noc oči. 

rN- itj'ií ■' :uo zaujestnanie?" oslovila som ho žar- 

UD, ale j» tajéiiuu /luuiyseíuostou, ked mamička odišla a apa ne* 

" i r Ak. 

u» sa!* povie on íiegmatične a vystre sa. ^Ja som 
"* i zazívue ako by celkom obyčajné reči bol povedal. 
m . 8a po izbe, vystierajúc chrbát a plecia, sekaným 

že odíde do svojej izby urazený; ale on, 
l"« lajnejäie, sndol k tatu.^kovi a dajúc si jednu 

iku na okraj »toln, dni hon objal operadlo stolca a tuk začal sa 
st 8 Dtra o diurnisukých platoch, ^ko by len oni dvaja boli 
Muc Im)1o veľmi do hnevu ; no neciicela som odíst a zutekaC 
«,Má on izbu; nech ide ta!" myslím &i a nehnem sa. 
fiAiti Um mlčiae, k^m nebolo treba ísť spať, IVitbm, k«(f 
zby, vstíila som, vystrúc ruky mul hlavu 
svoje pohnutie, riekla som k mamičke: 
•sa, 00 ste sa sbovárali s Katou?... Len by Ht« ma 



bimIjlI 

aoáif 
v>«^. 



lincA r 



tij sa!* odvetí ona dáko uevrlo a s planou vôfou; 
ľly večer nepovíidala slova. Uspokojená 
nebola ešte veíká. ale mláčky v kola- 
/. dvor, čo nám drevo vozily. boly pri- 
; í*a čerstvé ívery iWvm rožfŕkant.^; želiar 
>(. Nebo bolo hvíezAlaini posíato, ale bez- 
.10 dvora v dela som, >.e okno na Somo8(»vej 
On sám stdel na div.ániku u okna a vietor 
Úujúc uifíje kroky po zamrznutej 
uiíia, sadol opäť. ^Načo drzittí okno 
mimuvoľue, mysliac si, že kurivo ide do 
..bo čo — nám na ékodu. 
»yjii jei, at dusí," odvetí on a poáucbá tvár rukou, ako by 



Otvorené. 



68 



nm bolo zunovano so iiiDou sa shovámt; potom doložil oedt 
B Kachle sií p<»kaz»>nť." 

„Vlani, kťd ja b/vala som tam, nikdy sa nekadilo..." 
„Bola toto vaša izba?** nato on lahostajne a neočareny, i do- 
loží zažívajúc: „nó..." 

Neodvctiac nič, vrátila som 8u dnu^ ale nemohla som zatajiť 
ncvolu, že on, kedykoívek ahovára sa äo mnou, zíva naveky. 



Dnes priala Esta s otcom a s ich pomocníkom. Starif usadiU 
sa k medovcu a vínu v bývacej i/l»e, ja zaviedla som Estu a Ľudo- 
víta — ako volali ich pomocníka — do liostovsk^j izby; ked sa 
bolo totrž zakúrilo v nej. Esta bfíla zaujímavé dievčatko; Eamo- 
pašné, švitonió s maiičkymi očami a trochu nahnutým židovským 
noštekom. Ludf>vit m:il peknú hladkú tvár s tučnou líradou a mo- 
dť/mi očami. Držal 8a elegantne a bol si povedomý svojej hodnoty. 
Vravel veími j)okne, veími lichotivé, pripodobiiujúc mís k hviezdam 
a riižiam, a hladel náui zalúbeuo do tvári, prižmurujúc modré 
velké oči. 

,.\ kde je ten tvoj gavalier?" naraz stopla ma Esta laktlkom 
a doloží smejúc sa: „Ty toho ani neukážeš; azdaj sa bojíš, že ti 
ho učarím?" 

„Áno, áno...« nakrívi hlavu Ľudovít; „slečna Estika tomu 
rozumie sa veími, veími I . . . " 

pMóže§ ho očarií,* jisfujem ju, šepnúc jej, aby iný nepočul: 
„Ved je to len taký.. ." 

„Len taký?"* opytuje sa živo, a z maličkých očí álabá jej san 
pasná ^kodoradoBt. 

„Oatatne..." vravím, nidem ho zavolal* 

Somoäa našla som pti pánoch, v oblakoch dymu chodiC sem 
a ta. I zdalo sa, že sa uikily tak dobre necítil, ako teraz, medzí 
tými dvoma starci : tatuškom a Krásnovským. Pristúpila som k nemu. 

„Ja som myslela,** vravím, „že Skripty píšete v klase, že sa 
neukážete ľodte do hostovskej. . » chcú vás videt... slečne na 
poklonu." 

Somoíi počúval ma, hladiac si čierne fúzy tenkými prstami, 
potom urovnajúc ai plecia lepšie, riekol: „Kedmachcú videt, nech 
idú sem!" S tým odvrátil sa I.' ' ■•, ale ostrý výraz jeho oéú 
zdal sa vravef; „K»'d 'h'-e sa uitovat na mne, ponížte sa 

predo mnou!...* • som ha a ostala stáC nerozhodne, ľo- 

vedat odkaz jeho i som ešte; štítila som sa totiž, že taký 

ne^'alantný človek žije pod naáou strechou. Vrátiac sa k nim, ozná- 
mila som teda, /e Somoá má súrnu prácu, značí lajster detí, za- 
meškavších Ŕkolu, čo SA zajtra musí odoslat. Estji nedoverivo po- 
zrela na mňa — snád pre nioj neistý hlas — a bolo mi ju ťažko 
zdržiavať... jej zvedavosť nedala pokoja, a vždy len žiadalo sa jej 
ísf do bývacej izby. fár ráz zdržala som ju, nechcejúc, aby sa dfa 
vôle Ivana stalo; iio konečno odišla predsa. O chvífu túžil za uou 
laidovit, a ja, rozbúrená, musela som ich nasledovat. K poteéenlu 



60 



od ' 

Í5tÚpÍU KU 

^No tí y si ty 
Stane sa * 



...,.1.1, „-jj^ niamiíka prikrývat stôl na večeru, o uo- 
I vbelila 80IU dmi. Pani jn'áve odstupovali 
ky, k.vm sa prikryje stôl, äikaf, a volajú- 

, práve ketf som ja oproti dvere i.i Pre- 

krútauc hlavu, a pozrel ku mne ponad rovné plecia 
vri>, výrazným pobladoui. Vedela som, že jeho po- 
je Uky,.. Kecí zatvorily sa dvere za nim, Esla 
ii.in% bozkala ma nu líce, čelo i ústíi a štebotal;; talito: 
npšta.Htu^í dievča na svete. Jeden gavaliLU' do- 
', a ani ten nič nestojí. VeíTsaieu bezpečne 
ptanocníkovi!** 



tc...^ dosviedcam ja trpko. 
..M o,. i>rikryl. povcceralo sa — trojaká štrúdla, čo mamička 
prípravila. kapiin a ovocie — a riad odložil sa sUrej Kate, ktorá 
ilvermt umvvala, oblizovala a miešala sa do kuždého rozhovoru, 
ipk»JM** d«» Ptarvcb i^iftov. 

í i víťazne a doM>flcky dobre. S úsmevom 

sklonne zbadajuc, ako my obe holdujeme 
nUt ob; ho svojou íuheznosfou. Zbadal i to, že na Ivana 

ani nt-u^ťvim', napili prsia sebavedome a tiež — día nááho 
'íkladu — fumijíoval Somoša. Ivan zas dvoril starým pánom, 
' starý v našej izbe. nevynímajúc ani starú Katu, 
>, lúbezne a nevinne, že nevdojak i nam pozoť- 
ivosí 8a tA. ľotom šiel si opret rovné plecia o vereje 

|Tojč'> .. , a hladel na náš. Moja vola rástla, kecf som videla, 

on nezbadá vyp.'ilť^ho Ľudovíta, aj E^tike dá pokoj svojím po- 
lom, ale ^^ ' ■ 'iae na mňa. Myslela som, žo jeho bolí srdce, 
poseváŕ ho i- , a ja, chtiac zostriť jeho bóí, ešte s váršou 

i uQ obiciCiU som sa k Ľudovítovi, hádžuc väe pohľadom 

ako by riekla: „Vidís, čože si ty nie taký I..." I čakám, 
Nly on zronený odíde preč, trucujúc; ale on len híadel a hladul, 
)4Ívnic4ijúc oči, te ma íjo začalo mýlit. I prizrem sa mu lepšie a 
llm, ze jeho pohíad nemá ani zbla urazenosti, ale ligoce sa takým 
i, ako by cJtil lútost nado mnou, Zbíkla som v lícach, čo on 
badal, v^'diar, že som ho pochopila, usmial sa v »ef)e, a po- 
idi tsme sa do hry „oUi/ka a odpoved**, pri ktorej 
t svoju duchaplnost a čítal nie to, čo bolo na- 
aI sám čím zAbavnej^ie oUlzky, aby sme sa smiali. 
• i-Hv n.csla lui tiullu. Smiať nechcelo sa mi na Ludovíto- 
DáDadocb, a čo jako som sa premáhala, uezdolela som zlú 
,Keby appM " zbadal, /e som ho )• ' 'la 

ai, ,.bol by - dlvaf, koíko chrel a i-o- 

lI» ma aspou tu, ze (uliÁieí a nevidí, aká su nitiuu premena. 
tv) iiii tjxnechal za dlho. O chvíľu vrzly dvere na jeho 
ot: a neobzrúc sa o nič, i^íel bez okolkov sadnút si 

le. <.'< ' 1 ^ • I k la som podráždená; takou pochopil všetky moje 
Leraz, {nyslíac si, že zlílc sa uti troelm poliitovania, milo- 
o moe- bkľúlla sem hlavu, so mi, 

v auve ukázaC, že Ito preuu i.> i^u 



70 



sklopila som Ijo zm^lenA. Somožovc blýskavé oči boly upret*^ ua 
mne honice, ako by ma lúbil, u uie ako som oíakávala, í4 láskavou 
íúbeznostiíu. Ilnov môj vy«iľl ua zimu* a ja í i\) zabudla som, čo 
som cbcfla robif. Úplne zmyienoj /.azMávalo sa mi len, žt» mi 
smysly berie k sebe, a v tom laku zdvihnem /rak k nemu pro* 
sebiie, aby zmenil moc svojich oni. On usmial sa a, sii/uí pochopujúc 
ma, odvižt.il oči. Medzitým Ksta zbadala — ač zabjUala sa s Ľudo- 
vítom — moje dvíhanie očú na Ivana. Bola prekvapená zprvu; 
potom dusila smiech v sebe, Zbíkla som v lícach, spamätajúc sa, 
a mrzelo ma velmi. Ked my dve ti\y sme spal do hosťovskej izby 
a zastaly sme si k otvorenému oknu ochladit sa i pohliadiiut mi 
nebo, ako to robievajú všetri mladí ľudia, naskutku ospravedlnila 
8oni sa pred ňou. 

„'Py si nemysli," vravím, „že «a mne páči Somoš a zaíiibená 
Bom doň. Ja som len preto tak pozerala na neho, lebo mi bolo 
íiito chudáka, že je taký hocaký, aj aby sa nenahneval celkom a 
neodišiel od nás. nechajúc apu." Dol- 
tvár, či uverila. Híadela na nebo / 
V tú chvilu ozvaly sa kroky pod oknom a na osvetlenom miest 
začernela sa hlava Ivanova. Prešiel akoby nezbadajúc nás, ale k€ 
zašiel zpred okna, skrútol hlavu a pozrel mne do očú, ako by 
liekol: „ľočul som!" 

Od Kstinej návštevy Ivan naveky tak si usporiadal robotu, že 
ked treba ustanoviC sa k jedeniu, on nikdy nemôže [>ri8f. Mamiŕka 
hnevá sa, že mu jedlo vychladúva a on potom planó jie, i bála sa, 
že nebude spokojný s kostom, bude ju ohovárat a to ď' i, 

do ušú Krásnovskej, klorA pomocníka cliovalu ako by mul 
vjtučif. ho. Tatu.^ka je tiež neísp-^kojný, že sa ^muoi^ skoro neukážd 
v nasej izbe, lebo nieto, kU^ by jeho zvedavosť uknjil, ke(f sa niečol 
vravelo a on nepočul. Mandčka uui, ako Utuíika ohluchol, nerada 
sa s ním vehí shovárala a ja hnnbila som sa vehni kričať, že to po- 
čujú na ulicu alebo — pomocník do svojej izby, a nazdajú sa, že 
sa utdím. Ja cítila S(km, že Somoš nechce sa so mnou sí&(, preto 
ueprichodí. Yykutal tými svojimi čiernymi očami, že chcem vy- 
hovoriť svoje slová pred Estou povedané a ulobriť ho dákosi, i ne- 
dopiial mi už toho. Konečne dnes prišiel na volanie; no t« nine 
zachcelo sa ukázať, že mô/em žiť, i ketf jeho uevidlui, teraz te^la 
ja neukázala som sa v izbe. 



Už päť dni, čo som nevidela Ivana, Poneváč to napatllo i ma- 
mičke, uľ<d)ila som dnes konec 

Bola nedeía a ja do poludnia kI t i 

uzimená, nešla som sa utiahnut do hosťovskej izi»y, kôt ^a ne- 
kúrilo k)m odstautí obed, /ko som to robievala od {lialich dní, alo 
šla som do byvacej ku sporáku a hriala som si nad oim škrabla 
ruky. O chvíľu prišiel s som od zimy Ivan — zabudli 

mu do i^by zakúriť pre il uo obedu ; búla totiž „hostina*', 



71 



r|ianííftt!v.i i>o«<vri!eDta cluilrau — sliodil svrcbník 8 rovn/ch pliec 
t Ä šiel i*ovno ko mne. Začervenala som sa na- 
jiivmiMi .4 enuanja sa ku8 0(1 iieho, ukradomky pozrúc, akú má tvár. 
iUpavé líca holý mu osinuté, oči iskrily sa mu a on usmieval sa 
l';i. Už zase uháiíol, žo som sa zaradovala jeho prítom- 
ní vmy'lilo ma to t^mz, i mue i jemu — ako sa zdalo — 
liadaio &n /.aveselK. Skrahiiutó ruky — uistovul ma — skôr sa 
i2ofarejú cid teplej pary. ťbtiac použit teda jeho rady, dala som 
ilaň nad hmec vrelej vody, ale on vzal mi ju a pritiahol ku svojim 
tom^ počnúc dýchať na ťiu. Usmieval sa, že ja oehránila som mu 
lom. a jeho on Ipskly sa obzvláštnym leskom, kým ja vše, vše 
'podr nemu. 

I sme hostí všetci spolu. Skutočne aj prišli 
iie<l iní /asiiažtiué, v teplých ručníkoch farské dievčence 

' • J dediny a Esta s otcom i pomocuíkom. Ale ledva že 

odina, ja ostala som bez vôle. Ivan Somo!> totiž ledva od- 
jv» 1 1 uä iijii. slová, ale zabával dievčatá cudzie, a to tak maj- 
■ ^ > - t:ilv»u ľúbeznosíou, že Ľudovít, ktorý najprv nadýmal 
,teuý utiahnut sa, 
liv pomyslela, že tento tvoj Somoš vie byt takým 
mi v odchode Esta, sadajúc na sane. „Môžeš 
,..v .,, -loú zalúbit." 
zem!" myslím si ja roztrpčeno, vracajúc sa s bieleho, sňaho- 
wiinj iivora. V izbe sadla som na obdraty diván, dajúc si hlavu do 
dUne smutno i pred mamičkou a apom. Bola som zronená a fúto 
' ni bolo za všetko, ale najväčšmi, že som toľko ráz pozrela na 
Ivana, ked mi ruky zohrieval. Pochopila som už teraz, že on len 
Plo ukáxal sa milým, aby mój žiaf teraz tým väčší bol. 
aTurekľ šepcem rozžalostená, 80 slzami v očiach. 



Od , hostiny* ja ostala som ako skala tvrdá a studená ku {kh 
Dcoflcovi. Ledva som sa zasmiala a vážnost moja nemala hraníc. 
fnn usiloval ^« '-"'Vf.gelit ma, a ja bola by som myslela, že oba- 
Dral a z p* je taký, keby nebola som zbadala pri ňom 

ikýsi tajný umih v, v ítino ttnla, že on opát má niečo za lubom — 
4ko 9A lo vraví — nt'/niakla som ani dnes, ked on s jasavými 
očauá sadol ko mne t . diván, kdo ja plietla som pod- 

bradník prr- krstné v •: ral nás s mamičkou zabávat tak, 

dievčatá, soberúc všetku svoju lúlwznost. Na 
m .,« «. . ŕ/právat o Ŕkole, čo sa dnes prihodilo. Tu zvýéil 
aby počul dubro i tatuska, obrátiac sa viac k nemu. a roz- 
Ival, ako kostolníkov ťlilapec, keif druhý spieval a otváral ústa, 
"il Diu prst do nich, a že ak*> to bolo smiešne. On sám vraj 
na iMJvftčáiuí, a preto ani tiemohol potrestal toho chlapca. 
.Nn vr-íf TV tie deti naučít«? poriadku!'* ohlásim sa ja, neberúc 
iU mamičkinom a apovom, ale odsudzujúc Ivana 
^i. '^m smiaC sa na ich aamopašil Potom boiy by 

oeri y...* 



n 



Ivan usmial sa na moje horlenie s j&kýmsí potešením, potom 
riekol: 

„Co ja pokazím, vy ponaprávate. . ." 

„Čo by ja naprávala?** spytujem sa cbladoo. 

a No, že nie'?'' hovorí on a vstane s vážnejšou tvárou. „Taká 
krásavica všetko zoslachtí, kde sa ukáže!" 

Pozrela som naň, či sa posmieva, 6i čo. No on prechodil sa 
tak strmo, že nebolo možno preskúmaC výraz jeho tváre, u riorora 
zmizol za dvermi svojej izby. 

„Prečo^e,'* spytujem sa mamičky po chvíli, „on vravi, /- j4, 
napravím?... Keď on je tu, leu nebudem ja ehodif do klasy na*j 
právať V . . , " 

Mamička len potiahla pleciami, nič neodpovedajúc; iste bol 
namrzená pre čosi. 

„Spýtajteže sa apu,* prosím ja nanovo. 

Mamička zakričala na apu — snárf uie veľmi vdačne — a ta- 
tuška najprv zakýval lilavou, potom utrel si oči od sĺz, snímuc oku- 
liare, a riekol: „\ som vam nevravel? Volali ho na próbu do 
Chmelova.* 

,Čo ú?" zvolá mamička, akoby zobudená. 

„No áno... list prišiel včera,* 

„Nuž a ty že ako budeš, ak ho vyvolia?" 

„Nuž ako?... nijakí Kdeže teraz nájdeš človeka, v pol zimy? 
Ale je už viac ako pol — bude ona učit,'* i kývol hlavou ku mne. 

„Ja. . . ja?. . . Pre Pána. . . pre Pána. . ." vravím z.ijikavo, 
Ke(f zmohla som sa ako mak z ))rekvaponia, spýtala som sa tatu^ka: 

„A či jemu slobodno leu U\k hockedy odis't? Nepustiť hol...** 

„Nepustit ho!" opätoval on takým hlasom, ako by sa hneval 
na mňa. „Cirkev je veliiii dobrá... Chmeloví)... a ja som tiež 
nie zlý." Podbradník pre krstnó vypadol mi z rúk a ja potratila 
aom chuť dalej pľaťí)vaf. Odišla som do izbiitky pomocuikovej, 
sadnúc si tiim nu divduik, a ztade pozerala som (ii/kvui pohtadom 
na každý predmet Ivauov, nič nemysliac. Keif zvečerilo sa a od- 
znela pieseň žiakov, i modlitba a ich samopaáné kroky -v pitvorci, 
zacítila som túžbu ís( do klasy. Pobrala som sa hnetf. Ivan tam 
sedel eftte na svojom mieste a pred ním žiača, prváčik, v košieľke 
a halienke, pri černej tabuli všuk kľačali dvaja chlapci. Ked som 
vstúpila, Somoš ostal vážuy; iste hned uhádol, čo je so mnou. a 
už zas inak (djrátil kepeň, Akoby mu ani nebolo tum, on daiej učil 
8i žiačika, a ja prediodila souí sa sem a ta. obzerajúc školské pred- 
ra»'ty. Prešla asi stvrfhodina, a deti, tie čo klačaly. začaly sa lie- 
velit a prosiť sa domov. Ale ich oo nepustil, vážne vyťahujúc 
hodinky. 

„Ľáttó Ktvrt máte,.." 

„To i mne bude veín ČHkatl...* myslím si, ačpráve nevedela 
80m, čo chcem tj\m. I poberám sa von. No ledva otvorila som 
dvere, začula som jeho hlas: „Mňžete odísf!" 

Zastala som vo dverách, prepustiac žiakov von, potom ob/rola 
8om na nazpáť. Ivan tam stál pri tabuli, hľadiac za odchádzajúcimi, 



n 



jL Hené oti llgútaly sa mu v pološere ako lBkiy> Itj^cblo vrátila 

.Vás volali ua próbu?...'' spytujem sa áoptom, aé iný tam 
ebol, okrem nds, zastanúc 8i blízko neho. „Áno/ na to ou váitne 
> odstúpi krok (falej. ^Neodídite!" prosím ja zas len šeptom a zdvi- 
D«m oči k ueniu« 

,Stauica je (j()0-zlatová, odpovedá on e^te vážnejšie a doloží, 
idvoríl** ttlo (.'hinduo sa liklouiac; gĎakujeín vám, že ma zdržiavate." 
IV \ sa hhovor. Ja vyšla som von a hiieif, zntvoriac dvere, 

fcc»-(j 'iii slzy z očú. Vyšla som na dvor a ztade dookola — 

by tiM rodiča nozba<lali — prešla som do hosfovskej i/by. Tam 
" ila som dlho; a pórom, keď obíahcila som si týra srdcu, han- 
sum sa, že som sa dala tak zachvátit. 



1 ua próbu, bol vyvolený, opustil uás, a ja chodím 

,4o >i u držiac svoju „auktodtu** v ruke. Taluíko chodí 

ti nerobí nič, leu sedí Uim, aby žiaci predo muou 

lali iv^if,^,. .>n útočne oni i trasú sa predo mnou, kým tiituška ue- 

loní. zabudniir sa, ustatú hlavu a nezadrieine; no potom je po 

-íad dľieniaiiím otcovým do rozpustilej radosti, 

nieto kouľa-kľ.HJa. Dnes sla som do školy 

I í) sa mi každému osobitne napísať ua vrcíi 

...v.. ..4o tľťlia; ale napísala soui ju na tabulu, pri- 

aby si to spísaly do škripL Susedov chlapec, veími 

stal hued a ozuámil ml, že to pán pomocník tak 



Ber< 

«A či &i 
okríknera sa 



nenej, ako pán pomocník vedel?" 
, iiá, že zaspoinuel SoujoM, toho, 

tak be/citne odišiel preč, lahostajne sa lúčil a ktorého ja každý 
ieä čakám a liemôžem vyčkat. 

,Ty aa vs^ik nazdáš, že už múdrejšieho nieto od toho?-' 
,Ej, ve<f Ondm ' ti, z«to tik vraví...* ohlási sa ko- 
itololkov syuóťk s bi ; mx očkauii. 

«nad Lo mal?'' 
-Näfrad^^ľ" pochválil sa sám Ondrlk. 

i^'^f u hnod pod si klakuúC ku tabuli!'' 

hol prekvapoDo tiči, nevediac, akosi to vysvetlil, 

potL>i voL ľozdejáie rozvoselil sa a kecf soiu uchíadeta 

• ' krivé zúbky. V tú cbvííu ozvaly sa pod 

ikiMi il sa vrch tvrdého čierneho klobúka. Poéla 

aoiD k (iktiu * — vidiiu ^omoša. V srdci nastal mi tdicat; hned 

jf.n> v.fif í )n. Inkovi, a ked som bola so pár detí vybozka- 

aa /i tváričky za dobré lekcie — či boly dobré, 

lu IM zaspievaC, podlá stavu svojho ducha: .Díky 

u ty 

'i U múdrej Äí. 

hcú ku UíUúW pre aeposlušnost ; 
■• BflUipiia som. Ĺiziiam, me je súca zalúbeuá žeuäká uči( delL 



T4 



A Ak by prifiiel teraz Somoš?... A iste príde «u loi prizreť ako 
„kolleízovi". 1 (lala som im zaspievať, ako obyäýne, ve^írnú, a 
čakala som. kedy vstúpi Ivan. 

Hned, uko sa vyprázdnila škola, prišla uii stará Kata ozn&mK, 
že je tu Somoš, aby som šla. 

.Dolup," odpoviem cez plece. 

„Hádam prišli na pýtanky," drapká stará Kata (falej. 

„Dobro!"' odvetím zase len to. „Chocfte pomôct mamičke, nc- 
klebette." 

„\ii/ ale iicch idú." 

J'ojdem, ked sa mi bude chceC!** zavolám a sadnem ku tátli, 
kde i>rv dťti sedely, aby som napísala úlohy na písanky. Stará 
Kata pobrala sa s vyhrážkami, a ja písala som do tmy, a ked ne> 
vidola ííom písať, sedela som len tak asi pol hodinu. Konečne, 
ke(í som videla, že darmo čakám Ivana, sobrala som sa s nevládnou 
tvárou — lebo prečo by som sa ja mala pri všetkom píikoriO — 
do izby. Tam bol vskutku pekne odetý, ako na pytanky; Čierne 
fúzy boly mu v bezúhonnom poriadku a čierne oči jasaly mu ob- 
zvláštne. Vstiipila som a on sa obzrel... Unedf vedela som mu po 
tvári, že vie, prečo som nepriala. PrivífAli sme sa ako cudzí ; 
zdvorilé, ale chladno, nič nepovediac jeden druhému. On sadol 
k ľtcovj na stolec ku obdratému divánu, ja naproti, nemiešajúc sa 
ani slovíčkom do rozhovoru. Všo pozrel on ku mne, ako by riekol : 

„Ty myshs, že tvoje prijatie prekriiovalo moje úmysly?-* 

pHáfka a tetuška!" zjičal o malú chvíľu, obrátiac sa tvárou 
k mamičke, „myslím, nlu'idnete, prečo som príáiel...** Tu zast^il, 
ako by rozmýšľal, ako povedať dalej. Potom potrhne pleciarai, ako 
by riekol: „nebudem veľa cifrovat,'* a dopovedal so smiechom: „Zle 
človeku bez ženy*. Toto tik smie.^ne vypadlo, že mať i stará Kata, 
i ja -- ač som veľmi nechcela — daly sme sa do smiechu, a ta- 
tužka, vidiac to, neustal sa spytovať: „Na čom sa to smejete, na 
čom?" 

„Kišasonku pýtajú!*' prišla mu zavolať do ucha stará Kata, 
ktorá vôbec rada viedla predok v naí«ej ilomácaosti. Tatuška spo- 
kojne kývol hlavou, pozdejšie však vidiac, že sa len smejeme, na- 
hneval sa. 

„Čo na tom smiešneho?" okríkol nás. „Ak dievča chcd «a vy- 
dať, nech Ide/ 

^Áno, nech ide..." dosvedčí i mamička. 

Tu zraky obrallly sa na miia. Bola som červená, od zdržiava- 
ného smiechu i hnevu pre jeho spôsob vypýtauia. Žiadalo aa mi 
tiež niečo proti jeho vôli vykonaf. 

„Z.ijťľu . "í . ." vravím ^ ' '^•, 

„Tak diit - i odvety on ■ ja do zajtra neosta- 

nem tu/ 

Vedela s*Mn, že iioiiial úmyoel ešte dnes odíít, cesta do Chme- 
ľová trvá dve hodiny, vcéor bid tmavý; ale on chce ma prinútiť, 
aby > dala doee a on víťazil všade. 

,' vraví vážne, ^jestli je vám na íarchu odpovedať, 



TV 

KumÍ o o (i i 
istÝ, /p tir n*' 

r 



bude to znamenať, že muu usiysimv .a pohladí 
,vft, ha «.tšfo i ZHzfvd tijnť*. 



í 



a fvár lioľcla mi. On je 
um si pomstive, „ve^f tebe 
recíeín : 



vezú u 



Linost. 

,u,..A-Ífi." 

nií manijŕka užasmitá, a v svojej horlivosti no- 
ai: „IJluzniŔ SH, diovcii? Či nevieš, aká je liobrá 

A uj stiiiíi Kata prichodila sa uii lírozif. 
i /fjoti tváre)!!, zahodil kc(»eti ua rovD«* plecia a 
iik, šiel sa odpomcaf, nič ncpouiylouy. Mamičloi 
stAla na prostred izby a jej staix^ Hca íervenaly sa vzrušením, a 
xsgiiDíIa zlé tsíubujiicim pohľadom ua mňa. Ku tej pristúpil najskôr 
Ivan, bozkal jej ruku lictive, pofom šiel k otcovi. 
* ...V a CO to znamená?'* 

▼4bi vysvetlia/ odpovedá Soinoš a odberie sa ai ndo 
m ^ko by jemu nič neprijemn^ihii neb'^lo sa stalo KeíT 

1^1 ^*re za ním, gtaríi Kata ^!a vysvetlit apovi» čo sa 

ít. ka oddala sa do tnťia: „Clo si ro vykonala?.,. Čí 

ty uv,M.3, /r ta len samú niAme a že čakáme len na to, že by si 
M vydala, aby sme mohli potom k tebe ísfVl Či ty nevieš, ze otec 
tv ^ >m bez pomocníka, a ptnnoiníka nieto kde 

v. vidíš Ivana; tak prečo si neprišla po škole 

•em. [trecif ai uli odkázala a tu sedela potom aUo zo skaly?" 

,.1a'\ luMoirka," bnínim sa ja íiitostívvm hlasom, ^^'y ^ o©" 
ro/iii \'y to ni nemôžete pochopil!** 

■ mT som azdaj i ja bola dakedy mlada. . / 
!n /.aíiibená íifboli . . .** 

k drtf, trucovať a zle zaiíhodif. s mla- 
dým ľravda/ zaboril n)amička s červe- 
t ti, ,njy sme i:iku lásku nepoznali, ale tu, ktorá všetko 
/n "ko trpí a sa nenadýma . . ." 

\ k 9001 do izbiee, čo bola Ivanova a teraz op&C moja, * 
t»' ' velmi (a/ko. Za^jadalo sa mi ua svieži vzduch do 

tí i rt^iu M '-^^íitoii ílolii, ako sa do (Jhnielova ide. Na 

WtíhU* u«ii !;ila som čierny titín. To Šomos *^r mi 

tam a obr.i . pristúpila som a zdvihla oči k ii^imi. 

i ftoni aa s jeho pohladom. 
- ' ' »v?* spytujem sa utlumeuo. 

ti ta a čakAm,^ povie on šeptom a pritiahne ruku 
noju k a^gjmi rtom; ^iebo škoda (a predsa luuät daiuj...* 



I' 



'* u boku Ivana. ' uaša jo plnä 

...a. jesto z čoho vyii.- loc a mamička 

k nám už pol roka. Dni idú dobre a hladko, len 

r^ že nemusím byt vo všetkom poslušná mužovi. 

ovttľ, odvrkovat cbladuiK buči{ t»d neho, čo trvá 

Muž zíva no rovné plecia, tvári 

I ■ a — '/■' ' 



-•M- 



t« 



„Ideál". 

Sflhouctta /o zeuekého života Od Ludmuy iufijttvonnsk^^, 

(Uokon^anle.i 

Objímuc ju ešte asi dcsat ráz, pani LítavskA usadila Toreaiu 

na pohovku, zahrňuj úc ju otázkami, ua ktoré uestadla odpovedat 
a na ktor*^ odvety aui neóakala. Ako vravela, boh velmi uiile pre- 
kvapená, kťď Teŕesia prišla tak ucnadále. Že oztidmila svoj piíchodt 
to bolo jej podivno. lebo oni vôbec /ia<lnu zprávu neobdržali. Ináč© 
bol by Eduard išiel na stanicu 9 kočiarom. A ten (pani Litavská 
mysltiia svojho mužai ešte ani teraz netuší, aké prekvapenie ho 
očakáva. Je totiž v poli (poín6 práce sú teraz v pi au m i)nide); on» 
chudiak, ani nevie, kde prv prizret. Vôbec : dedinský život je iic- 
pretr/irii reíaz práce a starostí. I ona má ich A'>, cez hlavu. Ttt 
na pole myslet (nemôže predsa so všetkým na muža čakat!), tu 
práca záhradná, driii»e/, kuchyňa, deti atd. atd. 

Teresia, [lod návalom ofázok a vysveMovania, ktoré len tak 
plynulý z uat pani Litavskej, ani nestačila postihnúť jej slová. Oua 
viacej pozorovala ju samu, ac toto pozorovanie už v prvých chví- 
ľach priviedlo ju do istej zádumčivosti. Celou cestou myslela na 
zmenu, aká asi udala sa R Kduardom, s jelio ženou i celým domom 
vôbec. Fiora bola práve taká, ako sa dulo očakávať; ale neht»la to 
už tá svižká. rozmarná Flóra: stAla pred ňou žena vážna, povedomá 
svojej nezbytm)8ti v dome a. jako už pri prvých slovách dalo sa 
súdiť, povedomá i Rvojej dôležitosti a vážnosti v kruhu rodinnom, 
čo Teresii za])áčilo sa. Jej ho<iná postava, pravda, ztratila na peknom 
útvare, pohyby nemalý už onej svižnej ele^^aucie, ktorú kedysi ua 
Flóre tak obdivovala: rozvitá, až v tučnotu prechádzajúca, s la- 
l(»čkom pod bradou a už aj s istou, ac slabou zvädlobfou pleti, 
robila ďíjem o vela starš'j, dômyselnej dátny. ľri jej už hodno 
meoej pluych perách javila sa rlost ostrá črU, pre/ľii<lzujúca vraj 
panovitosC ; ale jej malé, dienie oči žianly prijemne a veselé, akoro 
tak, ako kedysi. Teresia všimla si aj obleku, čo pani Litavaká 
aj spozorovala, lel»o, začervenajúc sa trochu, vyhovárala sa, že ua 
dedine, pn ustaviŕných prácach a h' 's. ani nieto času myslet 

nn iM' veci. Ona kedysi rada oblí ^ vkusne, ale teraz — pri 

u t;t\ičnej práci a starusiach o hospiMiurstvo. záhiadu, kuchyňu, 
(i<i:, hydinu aUf. atd. .. . Iíostia i tak zriedka pnjdú a strojit sa 
snáťf k vôli čeladi . . .** 

„A muž?" spýtala sa Teresia, sama ueznajúc, ako prlÄla k te] 
otázke, 

Pani Litavská sa chutne ro/ t ,♦» vbehly deti, 

chlrtiícc asi osemročný s dvoma :•■ :;ajúc na hosťa, 

ne, aby rozho<lla med/i nimi roztr^rku o jakúsi hračku. 
ľ . i.;UiV.iv.i vyhovorila trochu ich detskú nevšímavosť oproti ho- 
- i, všetky musely ísť vyriecť uau^^enú pokloitti, ale poneváč bnedT 
1 1,1 I-. -M ]) . - ilnne, sliediac po veciach tui /.i.>te nových a matka 
III .:. 1 . -i ..ij ....jMwnínať, aby uečiahaly ua i^knnu, zaklaďenú ozdob- 



77 



0^ tretkamí, dofi( Bkoro. vybovArajúc sa hotovenfm obedu, so 
hnlä deti too a nechala Tercsin sainotnii. Navrbla jej, aby oh 
rn' • " 'rt, a ívláší súsedoú chyžu, ktorá m pre óu urdila, od 
{I j ku pohodliu. 

iíiscsui preéta do susednej izby, z nej/ vidno bolo rad izieb, 
jej dnbre x&ámyeh cáte z tVcb čias, kecf chodievala sem k tetke 
i ). Ale nebolo tn takmer ničoho, čo bolo by upomínalo 

!ja ... ..-s: všetok nábytok bol novy, zuriadeuie moderné. Salón, 
ako si hoeď poväimla^ robil dojem mestského salónu, vyjmiic pár 
|)r - -' ' lajúcicb žiadnej umeleckej ceny a pri- 

pi i/.by. Ináče všetko bolo tu vkusné, len 

p: 1 a uhlíiďenosCou. Hosťovská, ktorú domáca 

pj . 1, bola pravé tak akurátne vy-^trojená, po- 

»kyiorAÍA možo<l* p»ihodlie, ba i mnohé nepotrebné toalettué po- 
ii3A.lv ^i,o keby bola bývala vystrojená día nárady „dámy vel- 
k- ■*, autorky veladôležitéj knihy: „Zdvorilosf ? salóne a 

v aoriiuru'tsti*. 

í'hlfidzajúr si vIasv pred veíkýra, pohybujiícim sa zrkadlom^ 
T' M malú chyžu s podlahou na bielo vy- 

dr akami z lacnej látky, s nízkym sťdom, 

jin trnmi loíko pracovala, a — usmiala sa... 

Vúéilo sa jej tu, ale predsa prvý dv»jera nebol tiiký. ako si ona 
priala. Dom Lilavskych robil dojem zámožných ludl, poukazoval 
un " ' ' denosť; ale Teresia už v prvom okamihu 

»l I domu slovrnskťho^ rodiny slovon-^kej. 

V 9a r,]ŕ. viizby kníh, ktoré nesplodila literatúra 

nlf'VfM .,„ce, časopis našský nevidela. No, možno, že 

|í' no je v jeho izbe! tešila sa v naivnej mysli, 

iut wit /e to ani jnáče byt nemôže, len ako si ona pred- 



kr 



priítann<m m 
tu 



nka aapoíi čiastočne ju neklamala, 
toho vyrušila ju staršia dcérka pani Litavskej, 
ui tt^la" iste pozd:ila sa, lebo nechajúc sestru i bra- 
•1' ona prišla ju pobaviC. Ako Teresia spozorovala, 
diéta, ale, hUf následkom nedostatočného do 
'. liozprávala, že menuje sa Ile!» i' 
n zvala ju pozref svoje bábiky. To 
. že už povaha tiahla ju k dušičkám laliko 
o citu, i pret*i, že už od rokov ustavične 
ľreto uerozmyéíajúc veľa, chopila sa [»odávanej 
s{ cez chodbu do izby, kde vraj Heleoka svojp 



iila. Bola to vKi.stue ihyža ro- 
a zároveň za spálňu jedálnu 
[J iituĽťho pámi, i'retti Teresia váhala trochu vstúpit ta 

• tiiiííV! i.:iiu>j; no istá zvedavosC, ktorá lilavue po- 
bi .. vábila ju dalej. . . 

.Mr ui.i :^-iuiui» I i»<uadnycb izieb m(»žno cdc Í8te Si5diť rn 
eluuiikter adadit rodiny: ou javi sa hlavne, výrazne a ueodäkriepi 



n 



teíne v cliyži, kdo rodina shroina^rfuje sa, kdo žije sama sebe a uie 
pre svi< jeho fiožiadavkítm a predsudkom... 

Tu, v tejto chyži, zapratanej liábytkoui vykiizanym z pľednýcli| 
izieb, panoval duch iny, cele iný, že T»*re8ia nevedela >i vysvetlit 
ako srovnáva sa tu až s pedantnou prísijosfou poriadku, panujú-* 
ceho v chyžiach, do niťlíž bola uvedenjt 

No Teresui <fuleko nebola íuk prísna, aby n»'prŕ»zrela pohodené 
detské satocky, zabudnutú «álocku a zbytky raiiujek na stoU 
stopy rúčky na obloku — ona v6bec neuspela váiiunut si toho. Jej 
pozornost ohi-atená bola hlavne ku stolíku, na nomž zazrela knihy, 
časopisy a papiere, ku stolíkn, pri uonr/. iste Kduaid pracovával. 
Ju tak zanunalo, čím asi zaniestuáva sa, co <'"íta, ŕo pnicuje, jal< 
kedysi pred desutroclni bola ai predstavovala jeho budúcu činnosť 

Nu Uitni i»koro bola by sa zasmiala nail tými íivojimi preď- 
stavaoii . . . 

Nebolo tu ničoho zvll^tneho, ničoho vynikajúceho, ba ani len 
20 všednosti vystupujúceho. Zazrela síce ca-sopisy na^sktS ale ninoht^ 
boly eŔte v obálke, ínó už odhodené, ro/driapaiu'í ; mimo toho le- 
žaly tu hromady hosp(id/irskych účt»v, fusaný^h na papieri ne- 
čiarkovanom, neladue a rôznou tiutou, akási kniha o umelojo na- 
právaní pozemkov, uedokurenú cigara, zastrčená miest > zAlky v tiu- 
tovej sklienke, zadat) dopis s ohromnou kvapkou na titulnom 
riadku, dolu manu propria ktoi-ehosi z detičiek a konečne nad ste* 
líkom rad í'ajek, nimiž páchla cela chyža. 

Teresia nechtiac a neprezerajúi: pre/rela toto a rýchle ohr.itila 
sa k odchodu, obávajúc sa, /e ju niekto nájde. Tušila, že domárej 
panej bolo by asi málo pnje:nno zvediet, že nazrela do sviityne 
rodinnej, ktorá nemala byt opatrená. 

Pojmúc Ueleuku za ruku, po!)rjila Ba chodbou do hosťovskej: 
no pri dvedlch zrazu zastAla a, trochu rozpačitá, mechanicky sa 
uklonila. . . 

Vo dverách stál mu2 nízkej postavy, v bielom, plátenom 
obleku, na iiomž vidno bolo stopy lôžka v sene improvi 
muž až smiešne tučný, s okrúhlou, červenou, zdravhn .. n 
tvárou a s pleéíukou ua temeni. 

Teresia poznala v ňom imivno-smieánu fi^íúru, kt(»rej ťiV"^"r 
zasmiala sa, ked prepla popri nej ua lúkách a ked ún pnlorozí 
zahfadel s^i ua íiu. 

A k f^vojmn zadiveniu poznávala v riom i uiekdajiíiieho hniimi 
gvojirli ';> snov — Kdnanla LitavHkí'*ho. 

Z . . yd\ dverí vyšla domáca pani. .\ni netušila, jaKo inišla 
vhod, aby ukončila trochu trápne rozpaky Teresiine. 

V nasledujúcom okamihu však ľeresia už ^památala ^.» u i-n 
stole bola už celo pokojná — nepotrebovala sa ani nút't k tomu. 
Len, sediac v kruhu l^iUiVvsKvch. mttjúc po pravt*) strane dennicu 
pauiu, po lavej jej muža a proti sebe tn nádejné prírastky ľi»diny, 
jaksi zadala ^i otázku, kde sa ona tu vzala mnlzi nimi a ó<» tu 
TÍAfitne hludá. Miesto odvety bolo jej, ako by sedela v kruhu fudl 
cudzích, neznámych, jej duchom i srdcom tak dalekych! 



TU 



l^oh m KaiDft sebou vzntknuváia myšlienka, ale uŽ neTl&dala 
^ a zase vpaiJuúC do toho tóuu^ s akj^m zľítala sa 
- . -kou. 

nrcir tiiéil sa okolo veci cele všedných, ho! cele takej po- 
im. 'j'ľ.i> uhyc^ajue vedie sa medzi osohaiui, stojacími v rodinnom 
>!iieľtv .»!•» {♦»»^t.tv«.mjiu i sroyšíaním rozdielnymi. Spoiníiuvli rodinu 
MK' ch i (fttlších známych, novinky i »tusje historky^ 

ked Toľesia tn bývala so svujou matkou. Eduard 
rravd o uebohej tolRe, jako žila a jako skouéila, trpiac oervosou 
■1 až do oHtíitnčho dna. Podotkol, akV pekný pomník dal 
[í (ved bola to predsa šíacljetná du.^a!) a reč svoju skončil 
'l [tri kupovaní pomníka v hlavnom meste aké znamenité 

II .0 Žlatrh'í cháiika^ Pani Litavská upozornila mu^a, 
iste ,u Zlat»-*ho jeleňa"; on tvrdil, že nie, ale ,u Zla- 

i..- , pani odporovala, až vyvinula Sii z toho tuhi'i debatta, 

mala byC zábavnou, ktorá vóak, podporovaná trochu prirAz- 
odporiijúcírnt slovami pani Litavskej, bola dosť nechutná, 
i pre Teresiu trápna. Preto prišlo práve vhod, že slúžka 
• I a tak prerušila ^faI^ie dôvody. M^'dzi inými, práve 
ifoÄ!\ ! kami IVresiu zazrela i Stircdmr yniiny^ č<» vyvolalo 

I mtití pocity H čiasíoOue zabladilo divný dojem, pod akým 
*/ni:> >.;i takmer od okamAenia svojho príchodu. 

I reč na pole, na ňomt Eduarda chcela postiliniU v jeho 
iui> .'-1 o národe. Ako po/.orná čitatelka našich časopisov, 

trof.i i,;ila s predmetu na predmet, tešiac sa, že vybŕdli 

x roziioviuu bťv.vy/namiK'ho a íuJkveho, ktorý unavoval ju, zvlášte 
tfl rdal sa jej ešte prázdnejším, než skutočne bol. 

ird zprvu vravel vážne a rozumne i vravel o veía viacej, 
TtM^< h-.jvsi), uo Teresia dosí skoro zbadala, že dakeUy nevie, o čo 
ide, fieniá dosttiiočného rozhľadu; spozorovala to i paai Litavská, 
lebo vyp" i tak, že pri uí*uvičnýcl» prácach a sta- 

fw«»ťafh H u na čítanie a ani nie je div, že mnohé 

viaeué. Ona nestihne, a Eduard, ten zase ôo by 
1.1)1 jaksi od toho. 

A'ŕ* bránil sa, zbadajúc udivený poblad Tere.siin» 
i\ v tvári celý červený. 

že nio?!" dorážala pani aui nie cele v žarte. oNerax 
TrtvlUi u - ale čože, ked nevezmeô si času aui k článkom hospo- 
dárikyiu, uieto k politike. ..** 

,Cože robiť V Mám svoje sUrosti a — politika od jakživa ne- 
»r<i»rt-ii» ma veluii/ vravel, žmurkajúc a nepokojne ubzerajúc sa 
iL ,A1© aby si videla, huerf teraz niem a prečítam si. . 
'■ '^ ru si na pohovku u pospím si!" napodobim- 

mla ojhu fiMi/H „Chod Icu, chod, ved vidno U 

r i& diivih' spanie a nudlé sa medzi nami. 

1, ipzanrr-li, ..k..." 

ihviiu az sem niesol sa zdravý chrapot pána 
LKa\^». .,-'. ■ ... ; ..,j4^vho svoj riaiiuy popoludňajší spánok. 

Teresiu sobrala pani Litavská pozret hospodárstvo, záhradu, 



80 



komoru ; a]e onn len napolo počúvala dôkladné vysvetľovania hosti- 
tefky, tak bola zabratá do svojich myšlienok. Už po doterajších 
zkúsenoafach cítila istú skleslosC mysle, aká u nej ohynijno na- 
sledovala, ke(f zkusila, že nenie niečo tak, ako si to ona predstavo- 
vala. A<^. život nešumtd jej tichým, lahodným tokom, jej predstavy 
riadne zahrávaly do ružová. 

Dom a vôbec celá (1 -'' Litovských bola krásne zariad 

véade panoval vzorný p . a bolo poznaC roku domácej p^ ^ 

To vsí*tko slúžilo jej ku cti, ale Tu Teresia jaksi zarazila 

6a a trpko sa usmiala. Ona sama neznala, čo vlastne chce; ale 
nehol to tu ten život, aký ona myslela a o jak<»m by ona bola 
snila, keby život bol ]»odal možnost k uskutočneniu. Ona videla 
v nmnželstve sdmienie dvoch duší, súzvuk dvoch sŕdc, odni/ajúci 
sa venie v každom slove; ona videla v Ďorn podporovauie.sa v t] 
vzájomné odpúšťanie si. Jej zdalo sa to ako nóilisti?, v ňoai 
plóuje sa výchova oboch strťlu navzájom: ak by jeden osvedčil sa 
zlým vychovávateľom, aby druhy tým ráznejšie chopil sa svojej 
úlohy. Tu síce tiež, ako dalo sa pozorovať, panoval istý, bežne po- 
žarlovaný súzvuk ; ale čože, kerf práve lepšie by bolo, keby sa 
mienky boly rozchodily! Ako na prvý pohľad bolo možno videí, 
pani Litavská bola vzorná tíAzdiua a jej muž popri nej dobrý ho- 
spodár; ale pritom do úzadia ustúpil, ba zanikol, ztratil sa tea^ 
krásny pomer jednoho kti druhénni — pomer, ktorý popri star 
stach a lopotení o fysicky život v pnU)mno8ti i budúr-r *■ n^ 
zostat asylom v ňomž snsústredneno živí a udržu.ie sa i^ :\ 

čast citov, k a snažení oboch strán. Z ^ 

zHina, a j* . i/diua, — z Eduarda, z ine., > 

Eduarda jej vplyvom st;il sa síce muž práce, no nie práce blaho- 
darnej, ale práce, ktorá stavia jedine v je<inom smere: v smere 
pozemského dobrobytu. Teresia v duchu pomenovala to prácou 
eí^' ' ' i, zvláŔte keď badala, že ani (ía'šie ciele uepordvihujú sa 
D:u -st — a 10 ju bolelo. 

ríťtt* nni neznala dostatočne ocenií pi'nosf pani I,ito^ 
ktorá stavala pred íiu na o<liv výtvory svojej činnusti v podôb' 
konečného radu tiiaš so zaváraním, v ujnožstve sukniých húb, zeleniny 
a pre čeíatf naschránených zásob strukovín e^te od dvoch»troch 
rokov. Fočú^^ala ju ticho, bez slova, dívajúc sa na jej tvár, ktorá 
pri tom výklade žiarila tak jasne, že Teresia, v prúde reči ucho- 
piac ju za iTjku, riekla: 

..Ty si asi veľmi, veľmi šťastná?'* 

„Nuž — áno. Chvalabohu, m.ira všetko, čo"'8om si kedy za- 
žiadala; Boh požehnáva nám našu prácu. Keby len boly priaznivé 
časy pre tohoročnú úrodu, aby sa mohlo niečo odloiit..." 

„Más hodné, zdravé deti...** prerušila ju Teresia. 

„Ach, áno! Ale to je práve hlavné závažie starosti. Vidíš..." 
pani LÍtav<iká usmiala sa, ^moja Klenkn je sotva osemročná, a ja 
už ÄtAľám saotiu... Vieé: chcem, aby moje deti kedysi poriadne 
boly zaopaireoé a nie piiívo posledné partie... Som ínatkal" do- 
ložila, jako na omluvu, vidiac podivný výraz, aký pri tých slovách 



éi 



šA na Miň Teresitoej. „Ty iste odsudzi^eá ma, že už teraz 
nýiXňm oa vecí tak dalekó . . . ^ 

,Nie, neodaodzujero/ preriekla Teresia vážne, „len iHvíra sa, 
ideš v »taro8(acb tak (faleko, a bližšie, o vola vážnejšie ne- 
it$i nepovtimouté. Hľad najprv vystrojiť dušu dcéry, bľad vy- 
i>?a( jej vlastnosti, ktoré budú jej venom, niajúcim v živote 
DQ |>te dulo, a — keď už chceš mysleC tak daleko — majúce 
DQ i pre muia vzdelaného, akého iste budeš si pre nu prlat...'* 
Teresia zarazila sa, lebo tvár pani Litavskej nachmúríla sa 
CmeliiL 

.Viem, iío myslíš," preriekla akýmsi chladnej^m tónom; „tebe 
wdk aa, že ár nevychovám tak, ako treba?" 

,Naskrz< i vôbec vravím len o budúcnosti a — že trápil 

starostami, ktoré — na ktoré ešte času dosf." 

,Daéa moja, ty si bola od jakživa trochu podivná a nade 

Ijmienky rojtcbodily sa vždy," prerušila ju Litavská trochu netrpe- 

,Ja vychovat chcem dcéry svoje tiik, aby boly z nich dobré 

aé a nie blúznilky, ktoré pre svoje rozumkovanie zabúdajú 

svoje povinnosti, ale i hlavný ciel...* 
.Aký ciel myslíš?" spýtala sa Teresia, celá červená v tvári. 
.Nôž: vydat sa." 

,A, to je krásne 1* rozosmiala sa Teresia so silným prídechom 
iroiiie v blase. „Teda to má by( hlavný cief : vydaC sa, bez ohľadu 
t^ schopnosti siahajú (falej od varešky a smetáka, vydat 

I*' aby si bola istá, že jej vlastnosti oblažit môžu muža, 

bude luu tým, čim oz^ mámubyC: nielen strojom mechanickej 
ale dnSoQ, srdcom jeho domu, jeho ozajstnou pomocou 

pnici, úľavou v povinnosCach , útechou v bojoch a protiveu- 

íl • 

nDoftt, prosím fa. Vravíš o veciach, ktoré, odpusť! vidíš vo 
velmi Jdeáluom* svetle, a veru divím sa, že v tvojom veku — ** 
^ — pani ľitavská na okamih zamlčala sa — „no, že ešte vždy más 
§♦ riekla bych : nevyzralé náhfady. Myslíš, že ti nerozumiem? 
ive zato, že rozumiem ti cele dobre, vravím: híadaj muža, ktorý 
by si také vlastnosti n ženy a pritom prezrel i chudobu, 
kedy-tedy presolenú polievku, pripátenú zápražku a pečienku ako 
■ *?a...* 

,Z toho, čo som povedala, ešte nenasleduje, že žena taká 

DUSÍ sa xaoberar vareškou — ved i to je jedna casC povinností 

prtiti rouiovt. Ale jesili tá, nám tak urputne prisudzovaná „va- 

bude hlavným cieľom tiašich snažení, jestli jedine na ŕin 

iroe T&etky svoje schopnosti ..." 

Voála xlúžka, o/i ti hostia, a tak rozhovor bol 

prem^Dý. Tej proriect niečo, no Litavská 

éia jo za roku a riekia; 

Dovol: nechiiimp* ^i to na prihodnejší čas. Ak chceš, môžeme 

voé4ir 1 Ve<f si sa mi celá rozpálila v tej reči! 

^\i<ji.^, j4t oeviem sa n/tulif pre niečo, kde každá diákussia je da- 

Poriom u doprosta: už či má byt tak alebo inak, ale 



82 



ia nevedela hy som zníeať, keby sa moje dievčatá nevydaly . . . 
No, viem, čo chccä namioŕať; ale teraz nemátiiť aisn. Zdá sa mi, 
že je to pani doktorová Čierna," doložila, zamykajúc komoru a 
probujác, či je zámka dobre zan)knutó. „To sa aspoô trochu za- 
bavíme: je to milá, veselá paui! tá veru nerozm^žľa, ťi a 
sa to s povinnosťami ženy, že ide na visitii, kvd má a 
v kuchyni, alebo aby deti dostaly čisté prádlo. Ani nCvSUn^ sa, čo 
riekne muž, ked j)ľijde na poludnie domov a nájde jedlo polo- 
surové... Nuž doktor v/a! st ju 8 tridsať tisícmi, preto ona hrá 
pána v dome, a muž — mlčí. Ostatne, to ueškodí... Keby len 
bola trošičku menej nedbalá a klebetná! Viem, že zajtra roznesie 
ma po celom meste, akú kávu pila u m ha (ač takej smetánky nieto 
na okolí I). Ale preto je ona milá, veselá pani/ 

Teresia mlčky dala sa viest do salónu, kde ich už pani dokto- 
rová netn>ozlive očakávala. Litavt^ká s vrelými slovami uisíovauia 
o nevýslovnej radosti pobozkala sa s ňou po tri razy a día spolo- 
čenských pravidiel predstavila obe strany na vzájom. 

Teresia zluhka uklonila sa a ticho zasadla k obloku, v mj- 
šlienkacb e^te vždy dlejúc u predmetu, ktorý ju tak rozčúlil 



A rozčúlenie, pre ňu vždy tak trápne, len dovfšil rozhovor 
pri olovrante. 

Pani doktorová bola skutočne veími veselá, milá pani (b»»rnť 
totiž to slovo „milá" prísne v spoločenskom znení) a záb* 
sa dosí dobre. Obe dámy rozprávaly, každá o tom, čo ■ 
nímalo: pani doktorová o mestskom majálesi, o tualette, ktorú si 
práve hotuje (nasledoval dôkladný opis látky, strihu a ozd»>V* 
potom spýtala sa Teresie, či si šaty sama í^ije, kde kúpila 
obleku, ktorý mala práve ua sebe a čo ju stála? I'aui LiU 
» najpríjenínejšim lismevom prisviedí^la, na čo bolo možno, i 
odsudzujik' pani doktorovii, že v takej miere venuje svoju pozor- 
nosť malichernostom, miesto aby zabývala sa d(»mácnostou. A sfu 
by ju bola chcela upomenúť, začala o hospodárste, o novej si t 
ktorá nevie ani len metlu chytiť do ruky (ostiitne všetky sú jednalvt . 
kaidá hľadí len zabiť draho platený čas), vravela o píj»eti zle ria- 
diacom medzi kurčatmi a ila i morčiatko, 1 i 
voŔlo do pŕhľavy a, libož^, ú nôžku. Pani d* : 
rová vyslovila svoje poľutovanie naci takýmto ozaj pohnutlivym 
nešťastím úbohého morčiatka, v duchu lutujúc pani Litavskú, že 
nevie sa pozdvihnúť nad takéto malichernosti a žiť svojmu stavu 
prÍT^ Potom prešly na téma pre obe zanímavé: ua slávnosť 
za slečny X k pánom Y^ a sloŕim vinj .nem/i duí^ba" fpo- 
zdtijiio, vo vzniklej pani d*' 
.slečna X hlúpa, kt i muža | 
že mrazené bolo prestrite a cukrovinky tak vaniliou prr; 
že ju, pani d(»ktorovú, ešte dnea pojíma ošklivosť. Ona vol^, . ., 
kosti nerada . . . 



83 



58flit4rnn' ktí stolfl (práve boly prešly do jedálne ku olo- 
brala striebomýnii klíestilWiii cukor a hádzala 
L v ' nsom, až pretekala. 

is ť< k mer ani slovom uezamíosala sa do ro2- 
vul. Žijúc v nieste a v okolnosfacb, 
styk s pAr úradníckymi a meštian* 
Mipodrobna zuala spôsob i materiál takýchto 
.. .vitrov, pri Dicb^ pije sa káva a pretriasajú sa 
cjné 1 !,ó záležitosti spolubližnýcb, jedia aa cukrovinky a 

ITÍ Bft O MiiZKach íktoré všetky sú na nič), o detských satočkách 
a o fflMire sledov \ al»»bo sleŕny B. mlsá sa zaviiraué a vynášajú 
■t ? knihu ľi—ic>' > veci, ktoré najlepšie bolo 

br nechal 71 rodu ,1 vtedy vždy zabrala sa do 

.wojiťh i a sediac v kruhu veselých, shovorcivých dám, 

jfxcniU u^ ,r. uiiui tak vážna, ba prísna, že v takú ch v (lu s bfadou, 
iirjicb trochu prepadlou tvárou, s ústami len zriedka k úsmevu 
loi4^oýmt. a s volkymi, modjými očami, v nii ' ' ' ^a 

iíiy, vuímavejéiehu pozorovateľa pútajúci výraz ^ ti, 

sdala sa skoro o desať rokov staršou, než skutočne balu. 

Pani doktorová práve dokončila dlhý žalospev na domácnosť 
a jej tarchy, hlavne vMk akí neuznali sú páni man/elia oproti do- 
staros(atn; miesto toho, aby i oni boli v niečom úbohým 
nápomocuf. oktc hía<iajú a vytýkajú chyby tam, kde je číro- 
'iekla by, martýrstvo. Tak vraj bolo u nich 
ttea .t previnila niečo, za čo zaslúžila dokonalé 

pokarhanie; no poueváč ona, pani doktorová, potrebuje pokoj, súc 
Báramne slabých nervov, Ala na ponosu k mužovi. Ten práve kohosi 
»al pod klieáUmi — nahneval sa, že je vytrhovaný, dosC hrubo 
riekol, aby mu s r' rciami dala pokoj a urobila si poiiadok 

sama. Su t<i vraj (Áno, ke(f ide o ženu a podkopávanie 

j«j xdravia — to .su iiitiposti I), ktorí^ však m6žu mužovi život 
atrpcíf rj zní^^klivií rmi pobyt v rodinnom kruhu, ktorý vraj i tak, 



I 



Ltnosťach, vyplývajúcich hlavne z nepozor- 

laácoj panej (I), miesto aby bol útulkom, 

I by 81 po prácach a neprijemnosCach svojho 

leiiiom ženských daromníc, úi' ' ' ' " M- 

i'kami, /♦» najradšej poslal by ú 

iií. Ona, I ^>rová totiž, na takrto ^lnubiaustva'* 

i ••♦lala pli vtor v zlosti pochytil tanier a mrštil 

/.úzke, mysliac tiikto spôsobit žene uspokojení 

j. No tanier náhodou bol z drahého príboni, 

vá doniesla venom, teruz poctila mužovi vycitat 

miU at(í. atíf. ľá; ' v zlosti tresol 

í*ani doktorovú ► kŕéí\ ľosialn 

slite si I odkázal, že pred polnocou domo 

ly aa nevydajte, slečna'" so vzdychom zakonäla pani 

'Mju kapitolu, pridajúc k nej ešte pAr nie práve pre- 

o bessrdcčuosti a tyranii istých osôb. Ženy, viazané 



84 



k niiti putom prísahy a akejsi nepochopitelnej, nemiestnej a ne- 
odóvodniteľnej nadvlády, m otrokyňanii ich íubovOIe a rozmarov. 
^Nikdy sa nevydajte!'* prj;svukovala znovu. „Budte radi, že uäU 
ste tyranisovaiiiu, ktoré ujíma na zdraví, že úbohá žena cíti sa pri 
tom ako ua mukách <Pani doktorovi len tak kypida zdravím.) 

„To vám i ja vravím, slečna, *' zamiešal sa do reči liitavský, 
ktorý práve bol prišiel z pola. A s lismevom labužníka mieáajuc 
na tanieriku maslo s medom, doložil: „Akby ste však predsa ne< 
mali ujať tomu očistcu — dla milostpanej totiž! — nuž radím vám, 
počkajte, až ja budem vdovcom." 

Obe panie sa rozosraialy — Teresia začervenala sa trochu. 

„Lalarf ho!" preriekla jeho žena, zTahka plasnúc mužíčka po 
ramene; Ja viem, že by si ty ani nič lepšieho nechcel; ale či by 
Teriuka dobre volila — to je iná otázka. Možno, ona ani nešla by 
za takého starého plešivca, ako si ty." 

„Ženička, to je urážka!* bránil sa Litavský a, obrátiac sa 
k Teresii, s komickon víížuostou v hlase dodal : „Prosím vás, sleČoa 
Teresia, zastaňte sa mojej úbohej, vysmievanej hlavy a povedzte: 
M\ by ste za mňa, alebo nie?" 

„Prečo uie!" odvetila táto, nútene usmievajúc sa žartu, ktorý, 
ač cele nevintiý, dojímal ju velmi trápne. Domáci pán víťazoslávne 
pozrel ua svoju ženu. 

, Vidíš! Či som nevravel V Dobre som tušil, že slečna, vzdor 
mojej plešivej hlave, je mi naklonená." 

„Aj!" usmiala sa pani doktorová. „Jako ste to mohli tušit?" 

pNuž, viete, milosťpani, vravia: stará láska nehrdzavie — a.. ." 

„No, to nám je interessantné odhalenie!" zasmiala sa pani 
doktorová. „.leto zaiste hodne sentimentálna, zanímavá historka!* 

„A jaká zanímavá, milostpanil" smial sa Litavský, dívajúc sa 
na Teresiu pohindom, uko keby rozprával o nejakom hodne veselom 
polovnickom kúsku, nebadajúc, že jej tvár viac u vmo pokrvva sa 
červeňou. Viete — : uuž áno! poviem doprostft; slečna Teresia 
bola mojou prvou láskou, a ja — no, ja tiež nebol som jej Taho- 
btájnym... Viiak, slečna? Príznajte sa — veď nenie v tom, ko- 
nečne, nič, a bolo to tak dávno! Vy boli ste vtedy tak nežná a 
útla, a ja lak básnicky naladený. Bolo to vzdychov a rýmov ! Ne- 
vravím, že vy ste vzdychali — božechráň ! Vy len pozerali st«í tak 
sladko, že ešte teraz srdce rozohrieva sa spomienkou.." 

„Pane Litavský!" zvolala Teresia, silne nútiac sa k úsmevu, 
ale cejá zachvievajúc sa, ako šestnásfročné dievča. 

„Že sa ti chce rozprávat také veci — a pred deCmi !" riekla 
pani Litavská trochu mrzuté, i zato, že zbadala, ako je Teresia 
nepríjemne dojatá „žartom", nlmž bola napadnutí. 

„Čo by sa mi nechcelo ?'• podnecoval íátavský svoju žeuu. 
„Vetf predsa na svoju prvú lásku každý rozpomína sa milé — co by 
sa aj skončila jedine vzdychami a nevyslovenými túžbami, ako na&a» 
Vioš, ženička, ako vravím, slečna Teresia bola cele dla môjho 
vkusu : taká ideálna, nc/nti, riekol bych aterická — a ja ... " 

.Tys' bol od jakživa Ubužaíkom!" zavrátila ho pani Litavaká 



s& 



,A ty od jakživa moja prosaícká Flóra! Stavil by som sa, že 
%j tiie firi oltári myslela si, ako budeš vari í, kurčatá chovať, prat 
• opai i !( deväídesiatdeväf fliaš zaváraného..." 

,i :' Viedlo sii ti pritom suáií zle?** 

,0, íl nej! Ale predsa pritom všetkom človek mojoj 

povahv ľ HU,. ,. :.. lotiž!) dakedy witúži pokochal sa i v slatlkostacU 
r :y... ktorá je predsa taká nevinná! Pravda: tebe do- 

Ä*ti ' ' ■ * iesiatdeväf Hiaš zavárania..." 

„. obyčajne vymlsáš riaduu polovicu!...** 

,Toti^ ue, ktoré ti s vrchu poplesnejú!" 

TboIo žartovný nápad zostal bez odvety, lebo kým pani Li- 
Uvská. takto uespravedlive ranená v najcitlivejšom mieste, spa- 
mitala sa, i>aní doktorová rýchle vytasila »ti s dobrou radou: nič 
▼ng Díe je lepšie, ako do syrupu — kto totiž uezavára s cukrom 
BA sucho — dat trochu salicylového prášku. Pani Litavská na toto 
luúiticvaia t»a už do cela a aby dokázala nepravdivosť a „hrôzou 
xlomyseloosť* mužovu, nepopustila, kym všetci nešli s nou do k** 
inonr, kde vo vzornom poriadku, v dlíiych radoch stály flase s deli- 
IcAUiym obsahom. Skutočne, ani na jednej nebolo ani stopy po 
plesol (Ä mnohé boly vraj už triročné!), len ríbizle vyschly trochu. 
ále preto, JAko uisfovala, cele dobre dajú sa použiC na prívarok ku 
boYidsiite. 



Vä firuliv ih^h pri raňajkách Teresia prekvapila svojich hosti- 
te' ižším vlakom odcestuje. Toto náhle rozhodnutie 
pr anuvane, že oba zarazili sa nad tým. Ved oni my- 
fJ ui zabaví sa u nich dlhšie, a pôsobilo by im to pravé 
p že odchodi tak náhle? Či nepáči sa jej 
u m? Pani Litavská bola opravdove roz- 
ieieiU mysiieokou, že jej hostovi mohlo by sa u uej nepáčíC. Te- 
ratb oeobyéaine výmluvne uisťovala ju znovu a znovu, že lúbi aa 
ta jej tn, i dobro na cíti, ale pred.sa na dlhšie nezostane, zostAt 
oeinÓia Ako vídi, domáca pani je dos( zamestnaná i bez toho, a 
ona aama ná tvoje povinnosti, ktoré via/.u ju k domovu^ a uedo- 
volb ryítal um. díh&ie. Ý^e k vôli oddychu.-' Nieto času. Život ne- 
sl<4l — a práca sama sebou nevykonáva sa . . . A konečne, ona 
Uk dArno ptt>«tala myslot na seba, že myšlienka jedine k vôli 
^v*.í.«., ,..,i,.,í|iy zaoedbaC svoje žiačky (ve<f nejde jedine o mecha- 
ik) /.dá sa jej smiešnou, ba nemožnou. 

.iUiiu unuila »om fa včera?* trochu nesmelé spýtala aa pani 
l.itavaká. „Odpiisít ak ozaj ; ale, vidíš, ja nikdy netajím a voj u 
mienka. Je to 02 r mojej povahe, že čo niysllm, rečiem doprosta — 
ič anáď dakedy aj neaúdim cele správne. Môj muž vytýka mi to 
tioi; ale oi zwkol oa to a moja mienka platí pri všetkom. Ak 
•on ti vkik ublížila .** 

,Nie^ nie, naskrze nie!** uistovala ju Teresia, éo možná naj- 
prijeiDiMiiiíe aa o^n „Ved bolo by nanajvýš smiešne cítit sa 

oTiMoým tým, ie . .sú tej mienky, čo my. Vctf, kociečDe, 



86 



snaha môže hyt dobrií, ciol pekný, úmysly ŕisté, co aj zle vole* 
uymi cestami a pochybnými prostriedkami ideme za tou snahou, 
k tomu cieíu. A, možno, práve zato sú štastnejší ti, ktorí majú 
cieí čím jednoduchejší : dosiabuuc žeIau(?bo, bez všetkých bočných 
oliladov a — „blúzncní" (tu Terosia smutne usmííila sa — ule len 
na okamih;, oni oddajú sa drobným svojiut záujmom, vyznačila si 
dele Dovt^, snáíf malichernejšie, než ten, čo dosiahli, a v pokoji 
pretĺkajú sa tým, co bežne menujú i^ivotom*... 

A o pol hodinku už Teresia bola na ceste, vyprevádzaná celou 
rodinou Litavskýcb (kone hnecf z rána šly do práce, zase musela 
íst pešky, iiko včera). No pani Lítavski vypn^vadiln ju iba na 
lúku: tam rozlúčily sa, s výčitkami pre skorý odchod s jednej a 
8 uistovaním o skorom opätovaní návštevy 8 druhej strany. LítAvsli 
netajila svoju rozmrzelosť nad uezlomnosCou Teresiinou, zvláá 
ked táto neznala ndaí iný dôvod, ako povinnosti vyn 
menula síce, že i bolenie hlavy trápi ju trochu, ale 
hlásila to za výhovorku, ktorá neplatí A predsa Tere^j.i aui tu ne- 
klamala. F'o toui, ťo vcoru i>re/jla, po mnohých dojmoch a roz- 
čúlení (tak fahko rozéulila sa citne!) skutočne rozbolela ju hlava. 
K tomu nespala celú noc — po prvó. že uložila sa s rozstrojenou 
mysfou, zabývajúc sa myšlienkami, ktorými pailaly v jej duši celé 
rady doteraz prechovíivaných presvedčení a z nichž rástly novt^ ná- 
zory, uowki city, — po druhé, že spala v dome cudzom. Zvyknutá 
už od rokov v istú hodinu ísC na lô/ko, nad níraž visel potenmý 
obraz Spasiteía s po.smurným výrazoni tváre, pred ktorým ona 
riadne odriekala svoju modlitbu alebo len tak v tichom zadumení 
pokfačala si — nemohla pokojne zasnút, vytrUuutá z riadnej kolaju. 
I oblok od záhrady nechala otvorený a neznala, ako vyliahuut s|iu- 
8tenú záclonu, piijM^vnenú akýmsi zvlň^ tiftjom; v záhrade 

šumelo to celti noc tak zvliíátne, tik rliv. «» možn»» Inn /dalo 

sa jej. Už svitalo, ke<f unavená a jaksi duševne slabá zasnula 
trochu. No nebol to pokojný, ducha i telo osviežujúci spánok. Sen 
za snom plietol »a jej rýchle jeden za <lruhým, až zase všetko 
splynulo v chaos, nosúiM tažobu na dušu. Kaz zdalo sa jej, že 
zablúdila v hore, v hustoľu losc, z neliož uezunla východu, a všade 
bolo pusto a mŕtvo, len .stromy čnely k nebu, ako bez života. A 
zrazu neboly to tiž stromy, len holé, be/liístí^ pne, a keJ prizrela 
sa im bližšie, videla, že nie sú to stromy, ale nekonečn*^ rady vare- 
šiek, ohromných varešiek... A sotva mohla pomysleť, už obraz 
zmenil sa : pred ŕiou zrazu zjavilo sa ut<.*áenó diéta s hviezdou na 
čele a s ^doriolou kol rusej hlávky, ako maliari zosobňujú vidinu. 
Siahala po ňom, rhc»'jiir /avroť ho do náručia; ale v tom už nni- 

1 neho, akoby zo zeme, rástlo čosi ne- 
; i prizrela sa lepšie — a to fľaša, I7aša 
veliká, pečlive obviazaná a pestrým pa- 
ffaée pani l/itavskej. A ešte vždy rastie, 
raatíe — a nielen ona. ale vôkol nej zase vyrastajú im^, ako huby 
po daždi. A tá nai oá už oči i ústa Díva sa na Ten.'5iu 

uprene a posmešní ^ — chechce sa a volá: „deviUdemt* 



kalo — ti 

íoreinné, u. 

Da zaváranie, objemná, 

pierom vyzdobená, ako 



pfliti i 



t ^ii^ldevátí" Ona rozoUnnla sa po ííaši — ozval sa 

riU a — prebtídila sa. Bolo už ráno; svit zory vidoo 

od dvora a pod ním na latkovej ohrade kohút pre- 

al. To bol teu hrozný výkrik, ktoW zdal sa jej v« 

A tomu, ale cítila sa telesne nevypočiuutou a 

.. ..^.^ulíIou. ťíolo jej tak pusto a otupno, ako býva 

tíiue uiečo, v čom težili sme sa a čo zrazu zmizlo — 

ľ.ititeíne, zanechajúc len akúsi bezútešnú upo- 

1 túžbu pu vyviazuutl z tuho pocitu ztrary a 



ttUik. 



I trala sa tak náhle. Zajala ju mocná túžba po domove; 

decko, tak zatúžila k matke, do svojej malej, jedno- 

iJ2Vi&, zjtôadnút k ubloku a opreC horúcu hlavu o chla- 

'íío predbežne eÄte musela odpovedaf na otázky Litavského & 
J saioa dávat otázky. Vraveli o veciach rele bezvýznamných, zváíia 
/vajtic »a detmí, ktoré šly s nimi a bo!y nezbedné. Bola už cele 
kojná, ba chlaíind. ;i kráčajiic popri Litavskoin a bokom dívajúc 
m do jeho ^i i, potom skúpanej tváre, skoro hlasne rozo- 

IT"'"' ' - i, ki'.i oj-..uiiiť|a si, ako rozčulila sa včera pre žart, ktorý 
pána bol iba trochu uejapný, ale viac nič. Ved prečo by 
'xi Vi iske. kedže baví &a tým a ked je tô 

jpný tak*' ne* 

A skutočne rozosmiala sa- 

' ' ^ í ' ' ' .1 a ktorý cele ináče počínal 

> jej deväťdesiat imideviatimi 

».-íinii »ÍM»lo jríj ii/. MKJeBjíe, že vždy musela myslet na 

na predstavitela sústrednenýcb snáh a činnosti 

jej túžbou naschraŕiovat pre svoje dcéry čim viac 

^. i wv . A. aby boly „nie práve posledné partie" —ten 

ll/Älienkov|ŕ oltrat |rt)čínal j<»j predstavoval i pána Litavského cele 

'prir«»dzeti u, až príliš tučnou postiivou. s malými, 

iuk«»in ^ I, už zohnutou, ako by vždy tiažila ho 

jKipučka v, pod úotíi T&zeí — väzel umom i vôíou, vázel 

t) vyvolalo u nej rozmarnú veselosL Zrazu za- 

|M»kádii( svojho sprievodcu — tak ako on myslel 

ni a, usmievajiic sa a dívajúc sa priamo na neho ťboli 



,^. J .L :. . ,. '<lv misliMÍnv ľa/ hnli siuí' fjik snrJii tu f'" 

,Ke<ly, slečna?" 

íiíladiuiuckchí) zápalu a ja 
pÍTit* ♦luok,'' riekla, napodobňujúc 

Um, — »keď vy a/. Jiorell ste tiižbou byt osožným 
f tu-. .„, -U, keď tak žiadali ste si čím skorej stal sa advokíltom 
■ ako iMký pofir&tiť svoje sily práci za národ." 

UtavBitý £ač< / po hrdlo Ueč Teresiina bola taká 

neftná, žť on c scbválnost 



M 



„Zostalo to všetko prí snoch* sledna," riekol j&k&i žiatan..^ 

Teresia razoiu zvážnela. 

„ Zostalo. . . Aj zostane^ bohužiaľ! Len by ch rada znala: prafo^ 
Povedzte: prečo?" 

Litavský pokrčil ramenami. 

,Ide to so /ivotoni, Hlečim. Pnelo trápenie, domáce starostitJ 
námaha, lopota o bytie, a v tej všednej každodennosti to všetko 
sotrelo sa b duée ako pel. . . Ä, konečne, hlavou múr neprerazíme." 
doložil 8 tupou resignáciou. 

Z modrých očí Teresiinych razom vypadly dve vciké slzy 

„Ste slabúch, slabúch!" vyriekla, akosi nervno vyrážajúc^ 
svoje slová. Vlak práve vjaehal 8 hlukom a hrmotom. Kouduktoc 
počali vyvolával meno stanice a, jako by horelo, specbom pobádat,] 
aby vysadali. Popri Teresii prešiel akýsi pán, pozdravujme ju 
dívajúr sa na iiu veími pozorne; no ona nevšimla si lio. Mlčky 
podala Litavskému ruku (na rukavičke ešte badat bolo stony »lz, 
ktoré jaksi zlostne bola sotrela z očí) a, neohliadnuc sa, zmizla vo 
v&goue. 



k zase sedela samotná v malej chyžkc svojej a hlavu rukottj 
podopierajúc dívala sa von oblokom Dívala sa uprerio, ale tak 
bratá bola v svoje myšlienky, že nič nepozorovala, ba snádľ ani ne-^ 
počula hinsky kauárikov, ktorí snažia*; sa prekričaC druh druha, 
prenikavé spievaly. 

„Co sa vlastne stalo, *e tolko sa rozčulujem?" dumala, v my- 
álienkach znovu a znovu vracajúc sa k Litavským, k rozhovorom, 
ktoré 8 nimi mala, a ku svojim zkúsenosfam vôbec. Kým bola 
u nich, tak tú^Jla do svojej izbnšky. ako keby tu chránená bola 
pred chladom, ktorý tam zavanul na jej predstavy a — pošetílé sny. 
A teraz, sediac tu tak sama a dívajúc sa na jednoduché, ba chu- 
dobné nántdie, na bielu podlahu a vybľadnuté záclonky, ktoré vždy 
bolo treba naškrobiť, aby tak velmi nebadala sa ich veichost, na 
podobizeň v jenoduchom, bíachovom rámci, Horom ovinutom, pred- 
stavujúcu človeka, ktorý roky otravoval život ženy a ničil rodinuéJ 
blaho, ku ktorému popii lásko prechovávať mala najhlbšiu úctu,' 
na nehož však rozpomíuala sa jedine s pocitom sústrasti, s akým 
rozpomíuame sa na fudí, ktorí umreli, nežijúc tak, ako by bolí 
malí iii — t<> všetko prichodilo jej tak malým a nízkym, že ne- 
našla tu úlavy, ani uspokojenia. Divný, jej samej neznámy a ue- 
od^vodnitelný žiaľ svieral ju, so sebou strhávajúc všetko, čo Ju 
doteraz tešilo 

A to všetko bez všetkej príčiny. Ve<í vlastne nepotkalo ju nič 
zvláštneho, čo btilo by zavinilo túto náladu. Ci sná(f to, že ne- 
našla u neho všetko tak, ako si myslela? Že on, o nomž ruky 
snila, Je hospodárom, mužom svojej ženy a otcom jej detí, zabúda- 
júcim prttí>m, že ciel životii môže byt aj iný, ako jedine to veéuéj 
loputeuie a staranie sa o jeho ŕysickú stranu. Že pozoruosC svoji 



m 



to 



ti> »t:uu*ui tij iuiiiju, iiie luu žit takým živoioui, ktorý iioium. 
f náhradu, solre s tlase všetko to „vyššie**, ako pel... 

,čo sa toájo oa lom pohoršovať? Som snáJ lepšia nežH ou^ 

sUfi sa u svoje seno, o to, aby obilie za sucha dostalo sa 

do štodolr a aby jeho kone malý akurátne pribité podkovy, že by 

InlvaJy z toho? Co konám ja, čim som užitočná? Ničím, ni- 

! Čo má «VGt alebo národ z toho, že pri mojom dozore upletie 

tuctov paDČtišiek, čepcov a iných daromnícV Ju (myslela 

Litavskú^ odsúdila som, že žije leu v jednom smere, že pre- 

.▼a tarosti, ktoré sú tak malicberué: a predsa nenie 

tak l' ked prizreme sa bližšie. Veď všetko to koná 

r táskff, v dobrej snahe a tak žije pre ne, ira obetuje dni, ktoré 

|»y ešte teraz použit mohla pre seba, k la paui doktorová Čierna. 

A jvre koho žij«m ja? Kto vezme osoh hlbšej ceny z môjho účiako- 

,nia? Koho blažím ja svojimi snaženiami, svojou činnosfou? Ni- 

;oho, nikoho! Jako chlúbila som sa len včera, že nenie to len 

prác ktorá uedovoíiye mi zanedbával svoje žiacky a, — 

o , . u( výsledok svojej práce? Kde on, ten výsledok? Hla, 

tfí desatročie, čo tu usadila sa, mnohé z dievčat vyrástlo pod 

dozorom, pod jej rukou jaksi, pod jej vlivom — a čo z toho ? 

Anna, napriklad, ako knlsne vedela rečnit, so zápalom vraveí 

národe a — vydajúc sa za madarona, dnes vedie madarskú do- 

it. Slcdoa Miiika, nie menej presvedčená, neodrodila sa síce, 

jej muž závislý je od ľubovôle šéfa, duž — zíahostajnela. A 

'^n "na, ale celý rad dievčat a paničiek zapadol, ztratil sa alebo 

adol, oddajúc sa drobným záujmom, venujúc pozornost 

y^^ju sitíjtvu, zábavám a na zošklivenie duchaprázdnemu dvoreniu 

ucbaprá/duycb ávihákov s promenády a z tanečnej siene. . . 

.Prišiel nvot a v jeho všednosti všetko to .vyššie" sotrelo sa 

• dole, ako pel ... ** 

A jako bude dalej ? Pane Bože 1 ako bude to dalej ? Či i u nej 
ivždy ppirvá táto pozlátka, ňouž ešte dnes potiahnuté sú j^ 
ideále, ktoré ešte dnes vyplňujú jej dušu a na- 
iným podáva v podobe drobných rado.stí, — 
.11 tak, ako zanikly city, o nichž myslela, že 
/dy. že rozrástly sa v ňom nevykoriteľne — na 
Či bude dost mocnou zachovať v duši to čosi 
^ dodáva pred ňou životu opravdivého smyslu a 
nové vytriezvenia, nové sklamania? Hía, t«raz 
co v podstate borilo by niečo z jej názorov, a 
že uzrela obraz nie v tých farbách, 
ia jaksi a, pozorujúc svoju miaulost, 
Muou, a dívajúc sa do budúcnobti, túto, pri 
mocnosti, tak bezúčeluou. 
Strom^kébo a, zakn'júc bfadú tvár rukami. 



unabr? Či tie 



ae|mtkiilo jn nič, 
ui ochabla j.i^ 

Jiko fit to <>!■; 



'ä^--.v ^ 

Ta spoiii 
Iboko VZdvriua 

V duchu predstavila si okamih, kde muž tento, muž vážny a 
"poirny d'i riou a <'itoni zmoženy, 6 rozochvelosCou, 

_akti by I l hladai, nežne šťpul : 



tft 



„Slečna^ chcete byt mojou ženou?* 

Nechcela, a t^m /.avrh)a možnoäC úänkuvat v kruhu whe pri- 
mcrauoin. Možno, holá hy hV'vala šfastiieji^ou |Mjj)ri pľácach, /.a 
ktoré teraz Litavskú odsudzovala. 8uúJ bolo hy sa j«\j podarilo 
nájsť spôsob zaiijaf sa svojho iikolu a postavenia tak, aby on ne- 
hol pri tom iikľáíený, ale aby s uspokojením bid mohol riect, 
že našiel ženu, ktorá skutočne stala sa mu tým, čim myslel, že 
sa mu stane: jeho opravdivou družkou v ^(astí i ueštasti. Vod 
teraz cele jasne zdá sa jej, že on to bol, jebož by bola mohla rada 
maf — nie s trepotom snlca a s rozblúzntMiou u)yšíou, ale tak 
tichihiko a uežne a slále a nepretnenuo. . . celým životom! 

Zavrhla možuost šťastiu ia nie cele vytvoreného. VedT 

čo ona >i.edy považovala za iti uM^utí>^tk smyshi opravdivej lásky a 
za úradnícku pedant^rin, ktoni zo zvyku prenie.st chcel z kancellárie 
za rodinný prah. to bolo vážne ponímanie povinností jednoho oproti 
druhému. Dnes už rozumela; dnes. ked už cele vyšumelo to — 
bluznouie, k nemuž vtedy tak vijizala sa, uz ve<lela hy poíiat to 
tak, ako on myslel vtodv a!.* n/ ir ^ío/dc* .!♦' pozde, ;i po/de 
SQácf navždy. 

A jak o ráno, iiasu bulu jej UíR pusto a oiupnr), ako n.ini býva, 
svojou vinou ztratili sme niečo, čttn kochali sme sa, čo holo 
drahé a čo zrazu ztratilo .sa, zmizlo bez stopy, zanechajúc len akuM 
bezúteišnú upomienku a nt'odMhitľríin trižbti po vvvi.i/riutí z tolio 
stavu bezútešností. 

A kým Teresia illela v 'tiseuycii iii}.slienkach, za- 

tiaľ jej matku potkalo velkt líolo /Jiklopauo na dvere 

a vošiel neznámy páu^ na pohlati u.:ii štyridsiatnik, vysoký, niužuoj 
postavy. 

,Šom Karol Stromský," predstavil sa, vidiac, že neuíe po- 
znaný. 

Matka prekvapením skoro pustila kávový mlynček, ktorý práve 
držala. Už nepoznala 1 náj)adníkíi dcérinho, kte' 

pozbavila sa svojou 8\i uu. 'ľoto neznala jej o<ii 

v prvé (':Ä8y Tercsia uapocuvala sa výčitiek nielen o«l nej, ale i od 
nebohej tety Anuy. Po/dejšie pomaly zabudaly natihu, ale raalka 
predsa ucraz so vzdychom pripomnela jeho meno. VeJ jej mate- 
rinské srdce iný, celo iný /ivot predstavovalo si pre jedinú dci^ru ! 
Neraz, vidiac ju dlho do noci skláijat sa nad prácou, ked Teresia, 
mysliac sa v istote, kládla nbolemi hlavu na ruku, aby už v na- 
sledujúcom okamihu s tým váč.šiin spechom dala sa do šitia, matka 
s bázňou my.slela na budúcnosť... Čí dlho potrvá táto scíiopnost 
d chu( k práci, u jako bude to dalej ? Ako bude t(», až ona sa 
pominie a Toresia zost^ine tu satna, samučká, nemajúc nikoho, kto 
sdielal by jej tt V miloval a kítho by ona milovala. . . 

A ten*/ nn v«ho dobru starenku wiujaln nádej, 

v tom vzniknuvšia v jej dui^L Čo, ak to váetko eäte zmení 

sa, ak v\ .. ...Uío bude dobre V 

„Ach, Bože ľ' vzdychala, odkladajúc kávový mlynček t chvejú- 



M 



M nik a šúchajúc ich o zásterku. „ Ak(^ ádistie, aké šťastie! 
liA len pAŕi flno — Terinka, moja ilcém, je v izbe.* 

, Prosím/ prcnisil ju Stromský s úsmevom, ^ja vlaíitne pri- 
ii»l som k vám. tíovulte teda...", a pritiahuuc si stoličku, sadol 
si ueiíalek(( úplne privieilol ju do zmiltku. 

^Priáiei ... \.ís pni«if <• nif*co,'* po<^al Stromský *< iIAv.m.ui 
ilívajúc sa jej lio tváre. 

,:?oá(f chce oajprv s(» lumtu preriect!*' zápát poduuiitia irKUKu. 

V takVch okamihoch (ona pevntí verila, že nejde o vec nmlichernú !) 

' y velmi rýchle myslievajú a dla okolností prispôsobujú sa 

.hľosim -^", ttkiáúala sa s prívetivým ú«inevom, „poslúžim 
Yefmi vrfačne.* 

,Nesíubujt«. Vec je veími vážna. SnácT neodoprete vy — ale 

olala matka, povzbudeuá jeho rozpaéitosCon a 
p ide o Teresiinu ruka. „Len rácte; my obe 

.Nejde tu o službu, ale o skutok kresťanskej lAsky/ započal 
ský vážne, „Počul som, že vy — a ci vlastne, počul som, 
zabýva sa vyučovaním dievčat. (Matka udivene v/hliadla 
bovoriacebo. ) Slečna 'ľeresia je známa svojou láskavostou k de- 
(ako Id 8t?ra prijdeV )»odumala matku nepukujue), i ako Slo« 
Bka iná prkuy chVr (matka leu mlčky pokývala hlavou), a po- 
LlMlvAč hladám práve takýto dom, priáiel som vás prosif, či nepri- 
fjali by st4; tuoje dve dievčatká k sebe. Mal by sjm úmysel tu po- 
~«edia( ich vo výučbe, kým..."* 

gSte iceoaU?' prerui»ila ho, vstávajúc bo stoličky. 
,Vy neviete. . .?• spýtal sa Stromský, akosi zvbUtne sa usmie- 
vijác. 

,Ako by som to ja mohla veiiietV* 

,Mánj dve dievčatká." pokrai-oval pán Stromský po malej po- 

[mkke, tii-^dajúc na mylir. mivuhni tónom, akým posledná veta vy- 

KoeU. ,Je<ln4> osem-, ilruh^^ šesi ročné. Sú to poslušné, zdravé deti, 

atf* rhyboje im výľhova. akú našly by u v;ls... Snjid viete, že 

'. len z.-íporne zavľtela hlavou, mysliac 
•pri sfarosOich a prácach všeličo zji- 
neáka sa vo vedení výchovy — zvlááte ked chybuje ruka..." 

,Je 10 vint,,, Tw. vcImi vážna vec, a ja nemôžem v tom sama 

roitbodnút/ • ho netrpezlivé. „ Ak sa vám páči, ráčte prejst 

' a vyuitsĽ. >i to s mojou dcérou/ a otvoriac pred hustom 

na í**im;i /o'ítjila v kuchyni. 
lVre«A 'Vur Stront.skt^ho 

*a t.laiinžir ^ iihu, pri počutí ] 

j'haio... Aka zvláštna náhoda chce $i zahrat s nou, 
' r-áve teraz... Nepočula o nom tiikmer za celých 
Jtoi onedlho po utŕžení si košíka on odsíahov&l 
^aa vng uu iiiusuúbo me»Uk — p<>( ^lýry, iv sa oženil, a zaM, 

pre svoje prefivedčenie (Tcre^ vedela sii istotne, čo je 



m. 



vo veci) utratil slažbu a prešiel na Považie, a le ešte vždy je svo- 
bodným. No tie cliýry boly nehodnoverné. Stroraský, kým tu bol> 
žil dost osamelé, nestýkal sa bližšie ani s kollegami, a tak po jeho 
odchode dost skoro zabudlo sa ua neho. Leu Teresia tijjtie kedy- 
tedy spomenula si, s výritkami a íúlosfou v duši... A teraz pri- 
šiel' — prišiel . . , Ale už o chvííu jej vytrženie skleslo — : počula 
jeho prosbu o prijatie svojich detí. .le ženatý a prišiel ju žiadat 
jedine u výpomoc. . . 

Ale predsa aspofi spomenul si na nu, a síce v starostach u svoje 
deti, ktoré obáva sa sverit neistým rukám. 

A tá myšlienka, že ju vyvolil k tomu, aby viedla výchovu jeho 
detí, razom zaplašila z jej duše všetky tie neveselé myšlienky a 
znmlútnťlost nad samou sebou. Vtedy ešte sama neznala, prečo? 
ale akési tiijné tušenie jej šeptalo, že s príchodom Stromského na- 
stane obrat, nastine zmena — a ona zase bude mat nejaký určitý 
ciel svojich snažení, že zase bude mat niečo, vôkol čoho otáčat sa 
budú môc( jej myšlienky. 

Ked Stromský vošiel, ona ála mu v ústrety ako dávnemu 
priatelovi a radostne stisla podávanú ruku. 

A zase sedeli spolu v tej istej chyži. čo pred desiatimi rokmi, 
a kým presly prvé bežné a bezvýznamné frasy, prijaté spoločen* 
akým zvykom. Teresia pozorovala svojho hosta. Výzorom ue/.menii 
sa takmer nič, len jeho vlasy už preskočené boly šedinami. V tvári 
výraz mužskosti a vôle bol ešte ráznejšie vyrazený nežli kedysi, 
a ked v cbvílke krátkej pomlčky ich oči stretly sa na okamih, 
Tercia zbadala v jeho zraku zviáátuy vyraz mäkkosti a nežnoty — 
ten istý, na ktorý si v svojej opustenosti tak často spomínala, 
ktorý si však teraz nemohla vysvetliť. 

g Počula som vašu žíadosC a rozhodla som sa okamžite,** riekla, 
ked Stromský po chvíli opätoval svoju prosbu, ktorú bol už v ku- 
chyni predniesol, ^'^^^^^n^ ^^ "^ svoju úlohu; len divné mi je, ako 
prišli ste na myšlienku, sverit svoje deti práve mne..." 

„Viem, že lepšie miesto nenašiel by som pre ne," riekol Strom- 
ský vážne. „Len obávam sa. či nebudú vám na farchu, či získajú 
8i srdce vaše?" 

„Budem ich milovať, ako ich matka," odvetila Teresia, po- 
dávajúc Stromskému ruku. On chopil sa podávanej a vrelé ju stisol. 

pNoífakujte, nedakujte, prosím vás," bránila Teresia, ktorá 
cítila sľdecuč priatelstvo oproti dôvere Stromského. „Ved vlastne na 
mne je rad, aby som vám holá povďačnou..." Na chvifu zamlčala 
sa, jako by rozmýšľala nad dačím. „Nuž — poviem vám, pane 
Stromský," vravela dalej, usmejúc sa a jaksi rozmarné pohudiac 
hlavou, „vy ani netušíte, jako vhod prišli ste so svojím návrhom. . . 
Viete : ja práve dnes rozmýšlala sum trošku nud svojou minulostou, 
svojou činnostou, a srdce zabolelo ma nad výsledkom ! Činoost 
moja je tak obmedzená, vtisnutá do tak úzkych hraníc, že nemožno 
tak dalej ... Ja želela som sama nad sebou ... a tu prišli ste 
vy 1 Vaša dôvera pozdvihla ma jaksi — a ja znovu cítim sa silnou 
a hrdou...*' 



,Ôo yém vmiklo také smntcé mjr^lienky?" spýtal sa Stromský, 
pevii<> zadívajúc sa do jej tváre. 

Teresia sklopila zraJc. Ked zase vzhliadla, Stromský zbadal v jej 
I očiach perliace sa slzy. 

„Rozumiem vám'" riekol, uchopiac ju za ruku a pevnejú 
ľSYien^iic. ze darmo snaziKí sa ju vytrhnúc. „Vy obávate sa bu- 
Vdúcaosti, obávate sa, že oebudete dost silnou prenášať vSetko, co 
[li?ot krut<''ho prinesie... \ len ráno tak hrdinsky vrhli ste tomu 
lOiožovi do tváre, že je slabý, ked nevedel vzdoroval. . ." 

,Ako to viete?" spýtala sa zadivená Teresia. 

.Vypočul som vás rozhovor bez toho, aby ste ma spozorovali — 

• pr&te to upravilo moje kroky k vám. Slečna Teresia, znám, 

zkadjal pochodily tie slová, za ktoré on právom červenal sa pred 

|?uai... viem i to, čo rozlúčilo nás, keď ja tu stál som pred vami, 

jpodávjyúc vára srdce, plné lásky..." 

^Pane Stromský!" prísne zvolala Teresia, celá zachvtevajúc sa 
nervnou lou triaškou. 

„N. _ sa nad mojimi slovami,* ticho zaprosil od, „roky 

nttnuly sa od toho času . . . mnohé (ažkosti preletely nad mojou 
IiIbvou, ale ako uzrel som vás, dávne city znovu prebudily sa 
▼ srdd mojom. A tu spomnel som si, že snáď teraz budem áfast* 
Oiej&l... snád ujmete sa mojich sirôtok..." 

.Ako V Vaša žena.. .?" 

„Umrela," tichým hlasom riekol t^tromský. 

, Úbohé deti!'' zašeptala Teresia, so šíriacou sa červeňou v tvári 
a 80 vzrastajúcou nekonečnou sladkosťou v duéi, za ktorú skoro 
l^šlo jej zastydet sa. 

^Vy lutujete deti, ktoré predsa nevedia ešte poíiaí dosah ztraty, 
uecítia hlbokost bólu — a na mna nemyslíte? Slečna Teresia, po- 
dili sto mi na<lej, že detom mojim nahradíte matku...** 

,... Slečna Teresia, vy mlčíte... Nuž nie som ten, čo bol 
som pred desiatimi rokmi, nemôžem vám shibovat život plný po- 
hodlia a ro/.k(»še... Som v rokoch, kde prvá vrelosC vyšumela; 
^ale ak dostačí vám oddanosC priameho muža..." 

,,.. Vám samej život prichodí tak ťažkým — mne ukladá OD 
^povinnosti, k uimž nedostačujú moje sily. Spojenou snahou azda 
oAlA dosiahli by sme, ked aj nie šťastia, aspoň snád tichých radostí 
n uspokojenia.. .* 

Miesto odvety hlava Teresiina octia sa na širokej hrudi Strom- 
skébo. Bol to krátky oknmih, leb«) za dvermi ozvaly sa kroky pri- 
ehédzajúcej matky ; ale tá chvíľka dostačila, aby oba zacítili šťastie, 
akom iii ilávno prestali .snivat. 



»i 



Koreň a výhonky. 

Kovella od Stttoiára Hurburta Vtôanskiho. 
Druhá ôast. 



Floity osvety'. 

Dievi^once zažily krásue duí; ooy UAy mnoho osamotet velká 
čeíacľ Vráb'^.íovlio mlyna, cely deň prísno zaujatá, šumela a tmohla 
Ha popri nicIi a okolo nich, jako okolo nejakých predmetov. Jedni 
trudili sa pri dnat vetkom gaz<lnv8tve, druhí v mlyne. Jediné, ne- 
potrebné, ničím nezasahujúce do pohyblivého stroja, boly ony, a 
citily to. Bolo im temer Cažko nezasahoval ničím do ruchu, 
ktorý hnal sa okolo nich, jako tá krdsna silná riava, rútiaca sa 
na ndynské koleso — ale darmo, pre nich neuaíila sa raz naj- 
menšia práca, Kod i chytaly sa do niečoho, skoro zbadaly, že 
vl&ätne zavadzajú a vyvolávajú úsmev na tvárach robotníc a robot 
oíkov. ^To neníe pre nich," vravely silné, otvrdnnté dievky, líha- 
júce neskoro spať, boh vie kde, no zato vstávajúce o tretej 
a braly im z rúk náčinie, vretouo, nádoby. ,Ooi nech vy&iv..^.., 
alebo nech idú na spacír." 

Judka ohnivou, neustálou Žinnosťou tak ich ohluéila, le nznaiy. 
tu nemožno nič, len hfadoC, trpeC, prechádziit sa po veľkom ovoc- 
nom sade v doline pod mlynom, alebo sedeC pod kolesom v útulnej 
búdke. 

Kiásnymi hoty tie dni na Chudobke tym velkym sblíženlm 
dvoch sesterských duôí. Nerozlučne spolu sviazané devy, až tcrax, 
pod kolesom, pri zvučnom sume vody, v osamelom vzájomnom Še- 
pote, po/naly sa a medzi nimi pa<ily všetky hiádze, oddeíujnce. 
dušu od duŔe. Júlia vnikla v utrpenie Máriino a bítovala mnohÄl 
íahké slovo, ktorým ju neraz obrazila, Mária pred ňou narástla,] 
ale súčasne narástol i bôI, i íútost nad jej duševným stavom. Júlia, 
vrelá, svetská, tešiaca sa životu, zo svojho zdravia, svojej krásy, 
konečne nemohla is( úprimne za Máriou, ale bystrou svojou hlávkou, 
preuikavustou , opravdu ženskou . pochopovala Máriu celkom zá- 
kladne. Maria 1 :v, a po/' j 
živý, čestný cit. . zánety, i i 
a hottívost rýchlo sudit. Ani jt^ dalej ueliovorila o svojom zeiani, 
o svojich ticiiých, nikomu neškodiacich tu/bach, ačkolvek nebano- 
vala, ľe sdôverila sa jej tak otvorene. Nebála sa, že ju krivo po- 
cbopi, ale ani ne/elala vovádzaC ju hlbšie do svojho svetu. V ňom 
Dtibolo mieHtu \>\n .lulku. 

-Vi^ak " riekla Mária, sediac s(» pod 

kolesom, „.' •<• í«kryl do tohoto kútíi pre' m V 

.Mária!" riekía Juln, jako vždy, kod ju niečo pohlo, rýchlo 
začervenala sa, ale rumeň ihne<f hasol, jako obyčajne. 

gNu — už teraz konec pretvárok... môžeš povedaC vôetko, 



n 



í, otTorem% ja «a ti nedivíra, nehrám „gouvernantku"*. Neboj 
ta o to. To tai ni preélo. Vieš, kerf sme veľrai mladí, rady pri- 
sfokiú^'i^ ^^^ razdjel v rokoch. Ale keď už zrajorat% rozdiel vy- 
romáva «a. . . Tys* už práve tak zralá, jako ja. Dohonila si ma. 
To y ' nirodzený.* 

som ruda nakuknút do toho , sveta*, jako 
I rada taiuMui. Všetko je Uk. Ale zachovaj si: 
...i, 1.. za niečiiUi to nestalo sa a mohlo sa stat. Hádam 
|ireto íW)m šťastuá." 

^Až pf) okamih, v ktorom po prvý raz sa zalúbii! Juliatko 
uiDje, íluj kí pozor! Tys' veími náhla v citoch. Hozcítis sa, a už 
u. Viež, jako si tri dni plakala za Tinkou ? A to bola 
.vda dobrá, a íúbila (a.** 
\ tom od hradskej zahrmel voz. Dievčence videly, jako pre- 
ňíiíii r.ih.n .Indka; ona uebe/ala, ale letela. Žltkasté, rauobozá- 
e len tak plieskaly o čižmy. Sotva stihly dievčence 
tjom popri kolese, kton^ sa otáčalo svojim v:ížnym 
v Judkii. jako zastavila voz a objímala ua ňom 

/ bránil sa Lacko, „som cely upravený!** 
,Ach, diéta moje!* s plačom zakričala Judka, nepustiac z ra- 
•^'^■n Kone trbly, ona poskočila s vozom a teraz na ramenárí' 
:.acka z voza. 

Lž sa! Ach, jak)' si hháý a chudý! Darmo nemala 
Mom ! ľ^' sny. . ." 

nepozimly .Indku — nna cele premenila «a. Jej 
fiš'k . ust. jej ucopisatcíná šila a určitosť v pohyl»och razom 

a pred nimi stiUa äkrúsená, láskou pn^kypujúca maf- 
*'■*'' mocne rameno syna a kráčala po jeho boku, ne 
liite na! a a hľadiac mu do tváre. 

i Jjiuove dcéry a osvobodiac rameno z rúk maten 

^Júkv pr I** On nasádzal mouokl do pravóho oka. 

Xfiii^NľiT ^1 M ..,,^ LU...* chcol povedal „kišasonky*, ab- /a- 
I sa. .To jft prijemné stretnutie! Budem h\. 

.'1 som. . ," 

I y — ale to veľmi kričalo 
vyziably, tvár mal vpadnutú. 
ke. jASDo - jakosi neobyčajne velké i neobyčajne jasu- 
Ifl Ml svižko, ale v tom zakašľal. 

^A ty kaéleh?* » uslnjutim zvolala mat, a slzy jej malý v\ 
fiináf r.ua iťh zadržala. 

1 «w»m, in*»k)i siof*...'' riekol ?i ľahkým úsmevom 

► . - - i!i sa, hfľ' 

* ♦•iT. Že to ii inie", ale 

j© ? syuuvum tele tvrdá chtirobaí Vecf je to hrozna premen: 

bol eále jako samy život, jako obor. pravj? Drc vanilky. X 

Len motmtDá kostra upomínala na jeho pôvod, kvet spŕchol, 



w 



tk jako spŕclio) ! Premeua bola nápadná každému, kto priblížil sa 

mu, uo kaidý, kto ju spomenul, stil sa mu ra/om nenávideným a 
odporným, nevynímajúc ani mať. Ona mu so svojím lamentom, so 
svojimi zostrasenými otázkami stala sa odpornou. Keď ho chytala 
za niku, nezdvorilo, ba surovo odstrčil ju, vyraziac neslušné nia> 
(farské bresenie. 

Otec odviedol Lacka do izby pri mlynici. Nepovedal ani slova. . . 
pozrel zpod obŕv na neho, rozčúleného, očerveneného rýchlou roz- 
právkou o svojich osudoch. Otec počúval ho, a skoro zbadal, že 
rozprava krúti sa okolo jeho nemoce. Potom zasekol zuby, vyšiel 
na mlynicu, obrátil tvár k temnému kútu, kde rýchlo vrtelo sa 
palečné koleso, desaf ráz rýchlejšie než korcové. Tam bolo v/dy 
po.Hnjúrno. . . Preháňajúca sa čelad nemohla videt, jako skrivila sa 
jeho tvtir, jako z očú jeho hradom vystrickly slzy... V hluku 
mlynskom nik nemohol počuf, juk (ažko pracovala jeho hrmí... 
Zlostným hlasom zavolal hore na pôjd: 

„Tretí kameň na prázdno mele I Kde máte nosy, veď už páchne 
záharom po celoui mlyne! Zlodeji! Sypte!" 

Hlas jeho, mohutný, jaký nikdy nepočula čeíaď, prebil šum a 
rapotanie mlyna. . . 

Hore príkrymi schodami niesol paholok mech do tuha na- 
plnený ražou. Pravé rameno mal podopreté o bok, a pozorne stú- 
pajúc, zručne balansuj úc s veľkou tarchou na pleci, rovno, strojoo 
stúpal príkrymi stupenkami. Istota a sila, mužná krása viala z jeho 
hybkého drieku, ktorý sa miorno zohýňal. 

„Co tak pomaly!" zareval Vrábel na paholka. „Darmojedi, 
lenivci!" 

Paholok ani sa neozrel. Ticho, rovnakým taktom stúpal hore 
schodami. Schodky, pod dvojakou (archou mocného muža i jeho 
nose, prehýhaly sa a vrždaly. 

„Nečuješ, tetrov! Kričím, že tretí kameň na prázdno mele, a 
ty špacíruješ jako na promenáde! Parmojedi, lenivci!" 

Paholok už nemohol počut slová Vrábeľove. Už bol dávno na 
pôjde, a chytiac mech za uši. vysypal do koša velko-zruitú raŽ. 
Hlas žernova ihoed premenil sa, a záhar rozniesly prievany. 

V prvé okamihy videnia sa, otec Í mat jednou dušou, jednou 
myslou spoznali, že ich syn je nebezpečno chorý. Premena celého 
habitu, kašeí, chudosf, nejiekný blesk očú, nahibenie — to všetko 
jasno hovorilo o jeho stave. Ale už na druhý deň uspokojili sa. 
Milujúce oko navyklo sa na jeho výzor, milujúce ucho na poto- 
mnelý hlas i kašel, strach pred niečím hrozným zobudil nádej, 
želanie vybreduút zo zlého, omaíovalo skutočný stav farbou na- 
myslenou. Obraz zdravého syna velmi rýchlo bľadol a upadal v za- 
pomenutii% a teraj>?l jeho zjav silou obrazotvornosti preniesol sa 
i do minulosti. \'ed i vtedy častejšie bol bladý a časom i schudol. 
No preto vždy |>opľavil sa. Mladost pomôže. Hla, ved zaae lepšie 
vy zora, A smeje aa, žartuje s dievč^ncami. Dnes tak chutne zjedol 
pečenú baraninu. 1 menej kuAle. Treba len poradif sa s doktorom. 
Ach, oni majú také ndieko, že musí uzdraviC sa. Judka už »bila 



«7 



duchom, 

rúúiUL- 



iJi»miiiK- v>i.iiK\ /.e seba i syna poíakuUi ^vl»J^m uerozvúž- 
oostcMi. OuA prvá zotavila sh, v uej uiijsilnejšic ziihovonlii uie už 
ani nádej, ale viera, že stracli rodičovský bol {u- '-it Málo-li 

mhidf fndia ťhorejú, málo-li zase nadobúdajú - V I brat 

Ďorko T mtadora veku bol chrchliak, a mat jej Evka od clievčenstva 
bab fíV^*' ' í'iidá, a predsa dožila velky vek I 

^ neomylne a pevno videla Mária. Pred ňou bolo isté, 

ie La' ''I hasne rŕchlym, nezastavitelným hynutím. Ona vi- 

v:iri, na jeho očiach nevyhnutelnú, skorú smrf. A 
;iy, keíf strkal sa joj do tváre, keď dvoril 
J 111, vlastne peštianskym dvorením v jedno- 
vážnom dome nebohého Jána Drevanského, jak striasala 
m»j bližil sa vtedy, rumenej, mocný, kypiaci zdravím a 
tak razom cítila celú hĺbku rodinnej lásky — viac než 
.vsveddla sa neskôr) k mladému mu/ovi, vádnú- 
11. ale pu hodinách pred jej očiami. 
•J než rodina, si'im Lacko nemal pravého pochopu 
•J. On cítil sa čerstvým, ketf vstával, večer nechcel 
lúdkjt Ačkofrek mu Mária radila odísť, lebo od kolesa veje chla- 
OÍd 7"' ' ♦^' -T do ta;^kého plédu, sedel pri devách a rozprával 
}j\ch i plánoch. Divno — o minulých dňoch málo 

lucich. Založí pravotársku kancelláriu v Uo 
bi ae, a dvaja advokáti sú už starí, tretí zbo 

\t. žv neprijíma ani každú desiatu pravotu... Len ešte 

tlL - , . i.aáky. l>oniesol si i knihy... sedal nad nimi, pokašlá- 
niét^ nJe od poly zostávaly nerozrezané. On prebehoval od pred- 
metu V ' tu, nedokončieval kapitoly, pevne presvedčený, že 
ti niH ah. rnMltym bál sa zkúš'ky, teraz túžil po nej, a 

•I jako by um bolo veľmi náblo, I pri roz- 

bi' , iiv^lienky k myšlienke, od [iredmetu k inému 

{msäJncTtu. Pri tom lisly sa jeho oči jako nalomenina mušle, stu 

! Lria počúvala jeho rozprávky, a badala, jako s každým dňom 
priväzuje sa k životu, ktorý od neho rýchle 
viedol doktora, mladého ešte muža z dobrej 
v slovenskej. IVavda, priviedol ho pod 
y... No Laco sára počal po chvíli 
svojom st.ive. Doktor prezrel stav Lac^, na 

'■*'-'* "" líoilitov potešil jako mohol. . . No odchádzajúr 

ikavý pád; s?aloppirend — uiet pomoci!" Mu la 
tusiia to v.st;tJkU, ale istota predsa i ju prehradila. Od t " 
fw*j>*>^!*»1:^?rí hf> do d'>fíMi, kcd nahŕbeny sedel v búdke, /- 

hvelé telo, a hľadel do knihy. 
..i... !nl a í!/losfne pozrel na ňu, jako bv 

ai'i >oin6ct. < dano, vkusne. Čím v:iť i 

ch/rtui ' *''■"■ :(i»'jMr -Miiuval sa. Na svobode v zakutí 

tjju toalettu úzkoatlivejšio než v meste. 
uij bol v 
k, tuho li.i 



nbiebft]. \ 

juúnteokoa pn 
besednvaf s nim 



•8 



Farbistý nákrčník s bezúhonnou, hodvábnou sviežosťou krášHi )eho 
vychudnuté hrdlo. On sedel v búdke na foteli, preňho pľiuwsenom 
z bytu, lebo na doske sedeť holo mu už pritvrdo. Mána \nUk\a. a 
chcela odíst. lebo mala úzkost pred nejakým intímnym shovorom. 
DAvuo strašila ju svetská bezpeenost Lacova a surové pridržiavanie 
aa žitia. Videla v tom uízkoHf a malicheruost. A tajne hala Ba 
o jeho duševné spasenie. „Nechod, Maria," opätoval prosebným 
hlasom; „keď som s tebou, cítim, že mi máš niečo povedat, a že 
to potrebujem!" 

Mária zostala, líolo jej úzko, ale vyzvanie jeho nakladá jej 
prlsuu povinnosí nežalet seba, ale byt — pravdivou a prísnou. 

„A nehíad na mňa tiik snmtnoí Neviem, č<» všetci tak híadlte 
na mňa, jako na nejakého uestaštníka! ľravda, pmvda — hriešny 
som. hrieány. Ty ani pocbopu nemAá, Maria, jaký mÔže byt človek 
škaredý ..." 

V Márii zamrelo srdce. Ona už od dvoch dní čakala na ne- 
jaký vnútorný obrat nešťastného ujca. Posial vždy Uhtikáril slo- 
vami, mysľou i citom bol v meste, chvastiil sa, madiuončil, cele 
vžitý a vpravený do bujného, židovsko-telesného tónu velkouie^tskej 
pi\^ti;iiiškej mládeže. 

ia prisadla cele blízko k nemu. Ou ssal du seba sladkosC 
jcj UR- v (jenského sviežeho tela. 

^Nie snmtuo pozerám. Ty nie si nešťastník... Ale hriešnik, { 
to už áno. Hriešni sme všetci! Najlepší z nás zaslúži len vecué 
zatratenie. Ale ty si hriešny nadto — bujnosťou..." 

„No, no — nesúd, nesúrf bez vypočutia. . . " 

Mária ho rýchlo pretrhla: „Všetci, všetci sme hriešnici, a na 
nás niet kúsočka spravcdlivého. Leu v tofu okamihu, kecí to celo | 
a srdečne priznávame, v tom krátkom okamihu blížime sa k dobru. 
Krátky okamih pokánia..." 

„Vari mi chces^ kázne držať," rozdráždeno riekol Laco, za- 
škaredil sa a í>očal hlucho kašlať. Na pery mu vystiipila krv, ktorú 
on rýchlo sotrel vreckovým ručníčkom, naparfymovaným nežným 
fialkovým pariýnM)ni. Mária všetko spozorovala, ale stavala sa, že 
o ničom nevie. Rozdráždenosf, vrtkavosť a jakási silná túžba robiť 
práve to, čo mu nerobilo dobre, udiiila Mtíriu. Ou vytiahol strie- 
bornú tabačnicu, vyňal ci^arettu a zapálil, ťahajúc do pŕ.s dym, 
trebárs vedel, že ho schytí kašeí. On i chcel vytiahnut z Márie i 
pravda, i bail sa pravdy, lebo vedel, že nik iný mu ju nepovie tak, j 
jako Mária. 

»Ado, kázeň," ticho povedala Mária, tak že pri éume vody,^ 
veselo valiacej sa na koleso, Laco nedopočul slová, iba uhádol ich 
sioysel '£ pohybu úst. „Ale nie nemilosrdnú, Lacko. Ja ťa mám 
rada...*" Ona položila svoju teplú, hodvábno-mákkú rúčku na jeho 
ruku, a pocítila jej chlad a nepríjemnú vlhkosť. No nestiahla ruku 
nazad. ,A nežiadam od teba spoved. Co mňa do vašich mužských 
diel? .Ale to, co si pred chvilou povedal, že cítiš sa... chybným 
(ona nechcela pnn-" ' ''-■ nvm"), to ma teší úprím^ No, 

povedz, v čom m úm chybu. Uude ti lahši^* 



99 



\T.'ir5.i IšíM (iniVAvala úprimné, i^ádusevné slovo, iny.^lienku o imd- 
ti i I iluše Iiidskej, ffaleké zemuéniii, s ktotýin po- 

éiUit u^ tM.i<t i>[4»"»/,dp. Jej oči l)!ysly sa čarovným, anjelským svi- 
Umd. Pravým ramenom objala \7chu1lnnte plecia Lacove. „Tal^ 
I,:^ I z mi U) cele otvorene! My poroamiiome 

tii, ^ Ko Um vUíiiiiem poslednou silou snical 

V čom, viíi»« najväčšiu cliytm?'' 

,Ž«e som nocou, rozpálený vínom, od troch dm nevyspaty 
odtbouý dvoma bálovými nociami bez zimníka prešiel troma uli 
dftmi... Pávali sme speváčke nočnú hudbu... Tam st-ál som iJii 
ftfgáĎovi, , . To je môj hriech. . . Teraz mám kat^rr, nedá mi spaí." 
jiravč rameno s jeho pleca." 
!i!** riekla po chvíli, a temer zaplakala sklama- 
Bim. -.Vlastne následok colého radu hriechov. Načo rozpafovaC sa 
' '' Vitčo t4áviC noci? Ale nie v tom je hlavuó." 

1 vy nertízumiete Ved som mladý, som joii;ás, nie mních." 
dil sa a zakaíihil suchým, pritom taíc silným kai^ľnm, 
i šum do priehlbne pod koleso padajúcej riavy. Až ki f 
pf. - L ... [iL I I 1 hlavu o rameno, ležiace na stole, Mária po- 
ť i! . i.tk'tby i hĺbky pochádzajúce dunenie mlynského 

i, chcela vec napraví t. 
_..»- Lv. 111. lo ! Že zabavíte sa, trebárs i pretiahnete strunu. . 
tHUa s PADom IVíhom, Ve(f i Mirko mi rozprával pekné kúsky stu 
dflDt»ké, Ale /akaidým doložil, jako ho to mr/elo na druhý deii. 
A tí'ha to nernr/í. Ked rozprávaš predo mnou a Julkou svoje 
kt nič, že by fa to omínalo. Naopak, chvastáš sa 

i i, ^ J. jadro zlého. Teba teraz mrvia len náhodné ná- 

ito^kj, ale nie sám čin nesfachetný." 

^ - : ' f)il Máriu, .lemu nikdy vo sne nenapadlo, ze 

ik <»ba je životnou dôležitosťou. 

^-1 .10 je v Minutí," riek' ;t za- 

balil - «la. Nai lUičný mráz. tvár 

jeb 1 i 1 ; n. dzeným, blado-ruzovým rumeíiom, a oči blysly 
im jasom. 

ial, že si zažil jakési äkaredosti. Tie (a nevy- 
niiiwiu. ly SI za nimi .šiel." 

,Ab' \t*m7. idem za krásou 1"^ zlobue riekol l>aco a lifade! na 
bili ocami. Maria oprela sa o lavicu a ti' « 

tr<»'i na ttliió vodou korce velikého kola, s^ •' 

spice. Vzdor večnému pohybu, uspel 

• ílu iMHtauiiuC a ukrášliC začeruelé drevo. Mária 

lú surovust Lacovu, jeho čisto animálne predstavy 

iij a plytkost Ale divuo, i>ráve tieto hrozné 

u k nemu. Ona zahorela k nemu vrúcim 

m. Či ieu sesterským? spytovala sa sama selm. Ci 

T.'fi ^t^stra milosrdná? Nedotýka sa mužná suro- 

^ Asnád Laco, pred hrobom, zvláštnou pre- 

ich, nliádol jej myšlienky, ked riekol: 

1 krásna, ale i hrtíá a zlá, Váetky sto xlč. 

1* 



10<* 



Leu jednu (lobril ženskj'i je u;i svete. Moja inaf. (nlnieultii .^a jej, 
ocluientiu ! V koči ju budem vozit, a^. jej záviilet budú rohovskó 
fitíeiiy)'* Míiria bola znovu prekvapená. 

„A prPíLsa na ňu najviac zabúiiaíj,'' riekla tinho. ,,To ji»Ht nití] 
dnes, nie vŕera — ale zabiuial si na ňu v Peéti Nemohol si im 
lui mysief, keif inly kúsky, ktorými sa pýšiá." 

«Už viem, kde najmeiu byt/ jako vo sne hovoril Ltico; „taui 
ua rohu Krélovskj ulice. Šest izieb, dvor, stajne. Dílnnagel iiii 
HÍúbil, že ma dA vyvolil za mostskr^ho fiäkála. OHemsto zlatých 
fixum, a i>nivôt kolko len chcem. Za sená, ktoré kupujú licitando, 
tretina ueplatí dobľovoľne." 

Julka, zdvihniíc suknicu, tak že bolo vidno jej drobné uôžky 
vo vysokých, ^norovauých t<»pánkach, sbehla d»)lu príkrym chod- 
níkom vedia kolesa k búdke, sadla, zhlboka vydychujuc, ua peíl, | 
ktorý slúžil za stolec. 

„Za dvorom je záhrada," pokračoval trhano, preskakujúc ray-| 
sron Laco, „patrila niokdy rohovskéniu erófovi. Veíká, tíeuisúi. 
I tú najmem. Tam budete sa preháňať jako ndadú Fľnky. Však 
prijdete V** 

„Mamička (a volá,** riekla Jnlka, ktorej bolo struMin lifndot] 
na mladého muža, poŕúvať jeho reč, ttvk hrozne kouti «o| 

stavom vecí. ľočúvat tie isté mideje, ked vedela, >e 8u iimiii»j^í<s 
než éum mlynského potoka. 

I>aco vstal, potočil sa trochu, udrel hnevno nikou i Iný 

Rtôl, jako by bol 8tól vinou, ze potočil sa, a fa/k(» d; vy- 

stupoval hore príkrym chodníkom. Na polovici cesty obrátil sa 
k devám. 

^Prijd ku ume, Marienka/ riekol, „len aspoú na chvílu! Ve<f 
sme svoji! ľrijd, Mária! Zlá, nemilosrdná, ale krásna Mária!* 

.Prijdem!'* zavolala .Mária, a potom sadla nu lavičku a polo- 
hlasno zaplakala. Julka utrela si dlaňou navlhlé ori. 

„To je hroziiť^," riekla; „vod hynie deune! A ešte plány, 
rujnó plány. Mne síúbil koha, ženskí^ sedlo.** 

„Mne je práve to neznesitelué, že nemá ani tušenia o svojom 
stave. Len katarr a katarr! Mysel jeho obrátená je na pletkr. iia 
ílrobné starosti života, ua prepych, a duša V O \\\ú\i v' ' ta- 

rosti. Nenie našou povinuosíou sjx inenúf mu t<> hlavuč .. ď 

t<|šin? Ah* jako? i), Hože môj, jakí sme slabí, jalií snu* íiÍimIui.,. 
Klameme z nežnosti, a hubíme du^(u! Nie... nemožno tak. Mu8i 
zvťdiet pravdu I" Darmo Julka zdržiavala Máriu. Ona vybehla hore 
chodníkom. V sieni, už hodne zatenmHej, kľakla na kolená a po- 
modlila sa vrúcne. Potom smelo, s určitosfou odhodlanťdio človeka, 
I na dvere izby I^acovej. i)n ležal na diváni, očí opreté 

I, M v. 

„Volal si ma, tu som!" riekla Mária a sad*a mo k nohám. 
Ua thc^jl vstat, ale Mária nedovolila. 

.Mária," riekol ticho, ale hlas jeho tria.sol sa. ^Ty nevier ho- 
vorif nepravdu — ja (a milujem celou duSou. Tys' uevdeduá, 
kriLsua deva, tys' anjel! Povedz mi, do súdiii o nmeV Povodí." 



101 



•••'■^ cítila zlmničný chlad; on l>e^.al jej chrbtovou kostou a 
l1 sa po celom mladom tele. Ticho bolo v izbe, leu 
iiníniiui, ozýval sa jakoby z ifaleka. Nikdv 
t je liovoriC pravdu. A koutíčuo, koby to taiv 

^Ukti U*ío, ueíjitlo h\ //isluhou, nebolo by riedkosCou. Pravda je 
atrp^níť'. hôí — pravda je svmtosf a askesa, 

11," liekla >íáľia pevu^m hlasom, „že si nebezpečno 
íiuorj, a ti! ' ' ' ' rozumu, bll/ky smrti. Ale i milosí Božia je 
refká.* ľ' ^ dodala, ked videla, jak strašne striasol sa 

A tbiádol ' f-ľtd Híi n;i pravo rameno, favou rukou kŕčovite 

Síhv'itiT ľ i! irie. Nevyslovit<?Iná lizkost vyrážala sa v jeho 

CaÍ '»8t» sirach a /úfanie v očiach, široko roztvorených. 

' ióaí uadlomeným hlasom a klesol nazad ua divAn, 
ľvv, ktorá cítila ua uoui tuhy bôí. V tom slove 
é u6 bido všetko, čo le» vyrazit môže /úfal- 

irt> : hladko, poznal len príjemné strany života, 

Dc aml a záhadami jeho nikdy neprcmýsíal. Flekaný ro 

di.Hw. .a., videný kanjarátmi, driečny, silný, pevne veril, že imir 
ttU hri Dcmôže, že je to zákon, aby mu dobre bolo. Už to, z>: 
ftrf 

Of 

vt llnosf sudby, bolo.^ /.e ho mohli vážne n 

tu . t.>t--om alebo „Slovákom*'. On dul sa, u . 

obááal sa, ; v betarisme^ ale všetko to nepomáhalo. Kerf 

phitíl a re\;u > i»ľijiašmi, bolo dobre — [iri najmenšom spore zasr 
VfíitA Iftn - ^tót"- \U* čo to bolo vŔetko, ked ndadosí a zdravi< 
ái\' tvauému stedrotiMi otcovou 

t ( a povľťhaosí charaktenj 

poiiftohiy mu! Aie teraz, p«» prvý raz j>oťul slovji, ktoré braly nm 
»> nľ.4i..i ,.> MMÍir.vf^ ale všetko, éo znal, o čom vedel, čo cenil. 
ly sa hroznému zárezu operatéra, ktorým p^^- 
si oj nervov. 

1 8 očú !• kričal Laco, a počal konvaisívne svijat 
4 |>UkaL . . „Iirozmi si, Ižes! Preč í*' 

.T« iir.í..oífM uravdu.'* bla<iá na smrt riekla Mária: „pamätaj 
ado nenio všetko ! Zachráň dušu, zachráň dužu, 
iMiiif i< tó nádej. . ." V tom pocítila zase celú 
fi. I u |M' tila, že zase kriví sa pod bremenom 

du&^u treba památ^C i zdravému. Uver na 



v mal krajší byt a uoblejšie konnexie, zdalo sa mu 
u a nezji Vlneným nešfastim. A ešte čo povas^ova! /a 

1 



Bba 



ucnu. 



»» m chcem!" volal Ijxco, zadýchajúc »«; .ty ma 
' ' rtS!" Pery jeho zarudly krvou, kašeľ ho srti t 1 
jeho premenila sa a potemnela. Zmožený u 
m, /atichol. . . 

.i.>ktoral F.šte dnes!'' riekol Laco, už krotšie. 
dnes. Nech zapriahnu tie vrané kone, tie sú do 

yí'uomdJí 80, l^cku, urob mi tu k vôli!^ prosila Mária; ^hovoi 



100 



>a y 



^0}^ 



x^Än!cíov.>^' 



xiv\i\el 



budú 



. A teusVi^ i^ "* ■# a7. )®3 ^r^ \chV 



■--n '«'íľ 1 stolec. „.,. noUva^*:*: tfró(o'>-,..;; „„kí. ^ 



,0 vv^oV^^ uoTe.a U \^«<1^«' ^ ,,,a«o, P:;^^g \ieu^-A 

„vijdeieV j^ ^0**! ,,ot ie\^o f**^' ľeá vedela. » 

.....no mA<^^^\^^-, í^ ň*\^' Ä ^«*^;: a«l tu^^'^, 






hfi£ 



m 



za mnou." Ouu kľakla si k flivánii a počala milým, citným hlasom 
utceuóš. Laco složil luky, no ústa jphn nehýbal} sa. 

Nastiípilu ticho. On pohladil rukou jej krásne, temné vlasy. 
Mávia vstala a naklonila sa nad ním. 

„Povedz, inila, povedz, dobiii Marienka — tys' ma loQ chcel* 
naľakať? í'ravda, abych 8a šetril, abych nerobil výstupk}', ked 
vráti m sa do ľešti? ľovedx to^ uistí ma, Mária, diubá, míli 
Mária 1" 

V jeho proíibtt bolo toíko nežnosti, úzkosri, želania pocut útechu, 
že Miina ziunlkla v trápnej nerozhodnosti. MiUíkú, teplú rúrku po- 
ložila uui na chludne. potom zvlhnuté čelo. 

„ly mlcíš?'* a na očiach nm ztuic bolo vidno duševnú úxkost 
a íúfanie. „Hovor! Povedz ! Pre Boha, ueaiuŕ ma! Mária!" 

„Nad nanu je Boh I" riekla; „vlas nepohne sa na hlave oaä(>j 
bez jeho vôle! Uver v neho! Vyvrhni zo .srdca svetské márnosti. 
On pomôže, vykúpi, spasí! U neho je pon>oc! My všetci túžime 
spí)jit sa s uim... Pred nami večnosť." 

To ncboly pre Laca slová útechy, ba naopak, slová bezníidejné, 
potvrdzujúce stravný úsudok o jeho uevyliečiteluom stave. Povrchná 
osveta viac odcudzuje ludl od Boha u ducha než najbrutálnejšia 
nevedomosť a púhe zverské ;>ivorenie. To živorenie aKpoii nevešia 
sa na život, nevpíja sa doňho háčko vitý tu j or-^ánamí, ale prijíma 
ticho údery sudby, Osvotí* zkazenyih škôl dáva do srdca drzú 
n>yseí na i^té právo na šíastie v tej fonne, jakú n»aluje si bujná 
íantásia, po jakej túži zjemnené telo. X predsii, tu nieto /iuJtirhn 
práva, a každý zdravý dych je dar a miloaf. 

Mária, prijdúc do svojoj izby, ponila triast sa na «» i.-ui i. .1% 
f)na klesla na neodkrytú i»ostcI a zaplakala. Ľziiala, že podujala 
dielo, ktoré bolo vywf jej sil Svojho cieía nedosiahla. <Mia prosto 
spaihala ukrutnost, a obtažila, sprikriln i tjik už U/.kv^ poslední^ 
dui chorého. 

Julka ju vytrhla z letarŕíického polosna. 

„Posielajú po doktora," riekla k neatre, „Iíäcoví je volmi íle. 
Ja nemôžem iiíadet uaíího. Tetka strašne vyzerá Vyšla z jeho izby, 
šatku strhla s hlavy a zasmiala sa takým čudným smiechom, že 
ma mráz [irešiel... Ona už všetko vie Í" 

/o dvoľA bolo počut .láiui Vrábeía : 

„Školy! školy! dúpatá hnusoby a záhuby! Otrava, pekelná 
pasca! IMna si chcela niaC, pána! ľresci váa Boh, zlodeji a pťzni- 
telia detí našich! Pána si chcela mat! Už ti ho popanštili, u^ U 
ho zmadarisovali ! Nešťastná žena, hriešna mal!" 

Ve6er, už dost pozde, prišiel doktor lui Vrábeľových vrancoch. 
Judka, cele premenená, chytila ho za ruku, kcd vyšiel od Laca, 
ktorý na šťastie j»očal pilno neveril Máriiným slovám; potešoval sa 
tým, že je blúznilka, ale pritom horel zimnicou, raz rozpálený, raz 
chladol tak, že tvár mu zmodrela a oči vy8tui>ovaly. .Indka tisla 
doktiU'ovi do ruky do chumáča požmolené bankovky, jako bv Äte- 
drvHi lomorui' n ela priaznivú zprávu od uilailého doktora 

Jemu bolo sii< iikuo. Strčil chuiuáč bankoviek hanblivo 



los 



iú rrecka švT«»hníka, usmial sa prinúteným, suchým úsmevom a 
nad mat , no. Co tii hovorit? Jako slúžit pravde i povin- 

B«-' •■'-.. i inFO(lri( pľíbuziiýcbV Bul eUe mladý praktik a zmú- 
li vidno v jeho tvári a v jelio pohyboch.' 

^Lttii vou 8 holou pravtiou!" riekol Ján Vrábe^ vychádzajúc 
éeaoy a doktorom zo synovej izby. „Pán doktor, verí sme i my 
▼ídaUi Téeličo vo svete... Ale nech sa ľúbi (^olu k nám. Malá 
mien,..' 

Daktor bol rád^ on /.ahovoril ihnedf o ceste í u tom, ie veru 
'' voril s milou prostotou o veciach pobočných 
i. A len jakoby nevdojak prešiel na chorého. 
ŕn veíká pozoruost pri opatere,** tvrdil .ludke. ktorá hľadela 
■' "^ŕmi očami a hltala každé slovo. Doktor predpisoval 
rti ó sám pošle medicínu fi paholkom, chutne zajedol 8Í 

suiaicuc kurčatá a leapijal ich čorveným vínom. 

Sadajúc na vož, kázal Yrábelovi, aby pre neho poslali na pn 
mlre. Kane rrhly, uepokojnó dlhým státím. Sedlový vzbúril sa, za- 
mCal a padol n brány na predué kolená. Kočiš Vstal na kozie a 
Mbal Uo tak híIuo, ž« pruhy zoätaly na jeho tučnom, cierno lis- 
sa ' " ' fja! budeš kľakať! Zbojník!" kričal paholok, 

stAv.n iťm remeudkoíu. 

1 , zalomil pokorne hlavu a už bystro letel 

mlyu&Ľ.-.. ..-:-^.-i ..,. ..-:....a. 

,ZIý znak,** hovorily baby meláOky, čakajúc s melivom ai^ 
pri ' 1 na nich. <'ny už počuly, že doktor bol u chort^ho mly- 
n^ iiA. „Veľký bol sibeuec," doložily nie práve jako hanu, 

ate jÄ^ že po/najú rodinu mlynárovu. 

len netáraly," riekol vysoký, strojuy sedliak, sttyar 
a VOZ- noho ťažkou, navlažeuou pšenicou, „bosorky! Ôani 

,Ab, dlhý Martin, jako hrubiani! Dal by sis' radšej pozor na 
' Babky daly sa do hlasitého smiechu, a 
tu i tam, jako bludičky močiara. Nočné 
ni :. trocha rujuú sedľač temer to samé, čo pre 

' iľé. Tam idú žarty, klebety, zábavy, a udá 

-y* 

i»iuy Mama neodpovedal. Oprel sa ramenom o jíi-efu a híadt! 
B«mo pred «f ba. 

Pií&Ia tichá, zai^múrená noc. Jako mŕtva, ničím neoživená 

lil, neTnrIn.1 ľA/i.n'<ti<r:ií;t ^u doliuka Chudobky, slalm os\ i 

>m. Jednotvárny rapot mlyna, íun 
. w* ,,r., .> ..,.w..o, mlynárskych, pretŕhaly míkve, nit- 
Semm^ ticho, /lahom hn.*il sa bez sumu rýchlo mohutný prúd 
íy. Hr.i ' I mlyn fahala celá k:»ravána v 

?*Ätn ly u kam ich viedla cesti. ich 

*'^ ;ic tia biizku mlynský hrmot. 

I A Vrábefov mlyn/ riekol furman ku kamarátovi, »skoro 
bi lUiC To U je slávny mlyn, nemá páru na široko a ďaleko 1* 



104 



„ŠCastDý človek, šfastný človek!" odvetil kamarát, zapaíujúc 
krátku pipku; „ale náš človek, túlaj sa po nociach s fúrou! Hio! 
liió, Luca, hio!" 

(Pokračovanie.) 



•M* 



Na hore Nebo. 

(Motiv biblický.) 

Prez celý dlhý vek len jeden cieF 
mu tanul mysľou, vábne v diali kynul ; 
ciel, ktorý on čo mladík pozazrel, 
čo muž i starec v túžbach k srdcu vinul; 
ciel, čo mu skytal v bôloch srdca liek 
a silu v mdlobe, v bojoch dvíhal, tešil 
zvlášť v púšti s ludom, čo len nevďak, priek 
mu prekazoval, reptal, zúril, hrešil. 

Zem sľubov vzácnych, vzácny Kanaán, 

na zemi nebo — to, hľa, cieľ ten slávny, 

mzda vzácna za hojný pal srdca rán, 

za trýzeň, súžbu i boj neúnavný. 

Ó, slávny ciel! už dovidí ho zrak, 

ó, slávna mzda! len ruku vystreC treba, 

ó, sladký spln snov, túžob dlhých tak! — 

Tu brána, prah ... V tom : »Nazpäť I« — povel s neba . 

»Ty shliadneš zem tú slávnu — dopúšťam, — 

no nevkročí už do nej tvoja noha: 

Na Nebo vyjdi, — vidz a — umri tam« — 

Xak k Mojžišovi zavznel ortel Boha. — 

O, dedičná zem krásna, Kanaán! 

Ty neuvítaš vo svojej ho bráne: 

on musí ta do temných smrti brán — 

Jak žiaľny mrak na túžob-splnu ráne! — 

Na hore Nebo Mojžiš pozastal: 
zrak jeho zmdlelý podivno sa jasní, 
tvár rumcnic, ked hladí v šíru dial, 
ked vidí eden Kanaánu krásny . . . 
No ne.smie ta — ó, prečo nemohol? — 
Taj Boží — nikto nezvic, nevymeria — 
Boh odbcrá už vodcovskú mu hôl, 
na ústach Božích sluha verný zmiera . . . 

O, mužu Boží! tento osud tvoj 

od Boha pošlý vše mi tanul mysľou: 

nme .striasol dušou žiaľny nepokoj 



105 



a zrak môj blysol slzou, viečkom svislou . . . 
A ty si predsa videl, — šťastný bol — — 
No čo riecť o tých, ktorí — hriešni-priečni — 
tam v púšti padli; ktorým zapadol 
ciel slávny v nivoč, v zúfalstvo, v mrak večný ? ! 



Martin Slátlkovičov. 



Vyznanie. 

Ja myslel už, že krýdla obstrihané 
na veky pel svoj pestrý otriasly, 

že došla doba prísnych dúm a boja, 
plamienky citov mojich pohasly. 

Vecf túžby ver' tak biedne pohynuly, 
sťa malý oblak vetra dýchnutím, 

a vetry nové súžby donášaly, 

či z cudzej vôle — veríť nenútim. 

Ja žil a žil, a nehanbím sa chváliť, 
že najviac podľa srdca zásady; 

ja bol i zlý, však nehanbím sa zradiť, 
že chcel som lúštiť duše záhady. 

Ja bol i zlý, však nebojím sa skaly, 
nie, do mňa nikto skalu nehodí; 

a keby ozaj . . . milosť prosiť nejdem, 
strom taícý u mňa nikdy nerodí. 

Ja bol i zlým, lež dobra verný ctite! 

a zbožňovateF krásy oddaný; 
keď níekdy priepasť zažívala na mňa, 

vždy konár viery bol mi vítaný. 

Ja myslel už, že jedy podávané 
otrávia srdce i tak zranené ; 

i krajšie dni — tých život málo žičil 
za sny som držal mrazom spálené. 

A aký div: vecf cítim objem kýsi, 
tú jedinú snáď svoju výsadu, 

za ktorú, jestli raz sa spreneverí, 
nič nedá skúpy život v náhradu. 

Ziaí, vášeň, tma a všetky biedy sveta 
nad mojou hlavou márne kvákajú ; 

ak závidia mi objem vďačnej víly, 
len smutnú pieseň z duše vy lkaj ú. 



lóé 

Som svoj a jej — to sladké povedomie 
zahŕňa do tmy dávne obrajiy, 

i jarmo žitia v ohni vidlra praskať, 
no — môže druhé padnúť na vázy. 

Ja myslel už, že krýdla obstrihané 
na veky pcl svoj pestrý ztratíh- ; 

dnes ale citim: zabudnuté krásy 
zas pcl a perie krýdlam vrátily. 



Sofíiníirký. 



Udalosti v Žiline a jej susedstve 

roku 18-Ml-lft49. 

Z UUiíského nílropiíU Hmrirha Ifájskrhu 
podáva Alcxandi^r Ijombardini 

botva počal sa mesiac december^ pluo kolovalo chýrov, že ide 
isté vojsko, alebo lepšie zAstup lotrov, pod práporom lotra, isrt^ho 
Uurbaua, hiterÁnskeho kazateía, ktorý lirezovií a Myjavu ohňom a 
mečom spustošil a ktoré Kossuthovci sberbou prezývali; pravda 
však bola, že sa v Sliezsku zástup schádza, ale nie Ijurhanovský, 
alebo lotrovský, pouevaé Hurban v tom čase sotva 300 dobrovol- 
níkov mal; shromaždovaly sa lisárske zástupy, ktorých jedua 
čiaiitka pu<l vodcom Frlscíieisenom, majorom, neskôr plukovuíkotu, 
proti Uhorsku sa hýbala, nio cieľom zaujťmania, lebo ani delá, 
ani vojenské stroje so sebou neviedla, a len sotva <J(X) peších, naj- 
viac r>í> kyrasírov a, jako potom vysvitlo, len jeden rakétiový stroj 
80 sebou mala, ale jedine |>reto, aby vyskúmala, éo sa v stolici 
Trenčianskej deje: jak silné sú uardy, jaké smelé, jakí šlachetní sú 
ich vodcovia? i), decendíra to sliezske vojsko, to od sprostých, 
nedospelých na žilinských uliciach už prv za lotrov vykričané vojsko 
prišlo na Cacu a, n " \, že je latu jnkýsi vodca so / ' 
gardistov, Uim začu - a odpočívalo, poneváč však ui 

sa žiaden, po odpočinku iM*spifchalo do Kysuckého Nového Mesi .^ 
a tu, kde jako na Čači, žiaden sa neukazoval, do I L decembra 
odpočívalo. 

Pred II. decembrom vodcovia jslrd vyviedli svoje zástupy zo 
Žiliny, iia budatlnskej strane polo/ilí do tilborov a ua brodniau^ky 
priestor nie nudy [loéct stm vili, ale tak, jako aj prv, ku 

sklienkam, a tak aj teraz sii |'>muoli. 

ľriAiot íleň 11. decembra, v lítorý voilcovia 

z ktorých najvýznamnejší bol Ján Halojíh, v buu :. ; ..ir 

rozkázali si prihotovif vefký obed; Frischeisen, vodca cisiirskeho 
vojska, prikázal stotníkovi Sevichoví a hurbanistom, ktorých mal 
so Bobou asi sto, prcdist a cez dedinu Oákcrdu vyjsC ua vrchy a 



10? 






K..I ,. .,,.,. I, OQbdi zaujaC a grardistov od boku do rieky Kysa**** 

bo k úteku pľinútit Čo aj najlepšie sa podarilo. 

tfíŕclieiíi* liajiíť Kysunkt^ X( * 'i, pn hral ' ' uu 

^ilinŕ* a I- . o pol dľubtij hu, iol mi In vy 

|i lo jíardy, majúce šesC dolných <ii<M, pncAlv ho 

_í ; ale s vrchov do uich íiulky lieUly. a zbadajúc, 

oíi Žiliny prŕd sebou zatvorenú, rýchle, kade kto 

1, ani len ua žilinskom ryoku sa neobzrúc, a aby 

lia prejsC nemohli, jednu ŕiasrku mostu pokazili, 

niekoíko ínvien. Ke<f u/ všetok zils>tup 

iku po žilinských roliach roztratený stál 

oblí, najprv prijazdil znamenitý vodca honvtkluv, 

.1 ua koni, v koženej bunde zakrutený, do Žiliny 

I oný zástup, (faleko stojac, aby sa ho guíka ne- 

(ioiKi.í. ;ui niK«'i IM už usporiadaných rozohnaly. Maršovský*), vodca 

rtr»*krtv iale ŕ»i stmlcnv? «edíjakov, sem od Trenčína sobra- 

t iini zachádzať K /atrúbiac na streleckej trúbo 

I ravdoví strelci vsvoluvajú poľovných psov, ro- 

A vrbaini žilinskej sihote strielat na cisárske vojsko. 

^. .„c....uym caslo z diel strieľali, ale bez výsledku, lebo tí 

Insky záiiiok nebránili, ale hubili, vystrieľajúc všetky okná 

I, vo svetlici väčáie zrkadla, obi-azy pobijúc a v múroch 

Ijny porobiac Čomu nemožno sa éudovat» lebo riudít^dmi 

šho ^Tmnásia, jako: Karol Lerch, Jv iv, 

a im, ktorí neboli naučení tykaC sa m de 

Uinal, čo vysvitalo z ich výkrikov: „Kurole, dobre ho wm6», 

.,..,. /J.:, hučal!*' Medzitým vodcu lialogh 8 ostiitnými sebe 

II] bouvédskym zástui»om a s veíkým počtom gárd 

i ' bol pozoľovateľoni. 

rdov a v kožuchoch oblečených gar- 
-i i! i riĽ najHíUjínal a oduševňoval, aby 
.,..111, aJĽ hluchým spieval. Gardisti v ko- 
ni, odhodiac kosy, utekali cez žilinské polia ce- 
liouvédi nuilo'mali pušiek, ale nezvykli nof(i( 
.1 H miesta. 

" iii, v úzkosti a strachu p- >n» 

iiskej, ktorá, ked na bnu m 

ire (io iuycb tam bojujúcich K^^rdistov iinlky s vrchov lieLaly, 

Jdela, ani hlnk diel nepočula, lebo v Žiline v domoch pá* 

aa pcisiliiovaia, tak už mocne posilueuA z mesta východ iac^ 

' ' ijd jeden s druhom príjemne sa zabivali. ľrijdúc do 

i prvv ra/ in'jak«* xtrií^íaniť, a prtito viac spievat ne^ 

' .'•* \ tom čase, 

' uy bol k úteku 

nif'k-'Jko na i strelil, ale pomaly ustával, turčianska garda, nič 

. ., I < . ..ri-i. až ku kaplnke, u budatíuskej cesty stojacej, a 

it. a fl vrchu Dubúa videla guľky lietal, viac ani 



•>f ich V(MÍC« 

do VlbiitV fi :i 



L6mic 



A. L. 



108 



krok nechcela spraviC, ale, JÄko zajac, uši vystrčila a počúvabi. 
Na nestaste olovenú gnlksx až k nej priletela, jednoho ťažko ranila 
a sronila. Vidiac to, už viac na žiaden spôsob vydrŕat neniobla a 
utekaC počala cez žilinskí'; pole: na poli behal bajdiicb ua biednom 
koni a kričal : „Síoj, strflim do feba!" Z tun'íanskcj ganly, jako 
zajace rozbehanej, sotva m kto našiel, éo by bol poraneného zo- 
dvihol a do vojenskej nemocnieť udviedol. 

S brodnianskeho priestoru a 8 budatlnskej strany odohnatá 
gardy Frischeisen nemal úmysel /a VAhoni prenasledovať, ale pri- 
jdúc k Budatínu, postťil, medzi vrbinou / postavil 

niekoľko vojakov, aby pozorovali na sti fuv: on 

sám so svojimi dôstojuíkini vstúpil do zámku a nasifl uvaren<^ 
jedlá pre ma<far8kýĽh tabla- a s/olgabiróvov itíto boli totiž vod- 
covia houviViov); aby ich jeho ľudia ncpojedli. povylieval to všetko 
do popola, a co na stoloch hodiiejšie a lepšie naáiel, so seboti od- 
niesol alebo polámal, stolice pojirevracal a sotva nechal niečo ne- 
dotknuté. \'o/y, nuphieiié pre svoju potrebu zboží uj, najviac ražou, 
ovsom, poslal kiiCuci; čiastkti vojska zanechal za sebou stotníkovi 
Sovichovi (s ktorým ja, čo toto píšem, shováral som sa po druhej 
výprave do Uhorska, a ktorý mi rozprával všetko to, čo som na- 
písal o prvej bitke), aby až do 7. hodiny večer pokračoval v strie- 
ľaní a potom za ním pospiechal. Teuto s váčáou čiastkou svojho 
vojska, keif sjiko vyžlo, nasledoval Friscbeisena, so sebou vedúc 
šabľou opásaného vodcu varínskej gardy, varínskeho farára .bizefa-J 
Simoníka. ktorý po ceste kolko prútov, trýznenia, koľko úzkosti a] 
koľko strachu smrti vytrpel, ou sám vedel by najlepšie povedať. 

Vi, nasledujúceho dňa, \2, decendira, bol na Caci po prvý raz 
vydržiavaný sú<i, kde bolo uzavreno, aby Šimimik na cnnt**ri olo- 
venou guľkou zastrelený bol; na prosby Jána haniša, ča< >j 
farára a dekana, výkon bol odročený, mal byť však p' j 
v Jablonkove v sliezsku, ale ani tam sa nestalo, a Šimoník na vyš9 
rozkaz do Jozefa do Čiech s ostatnými väzňami odvedený bol, kde- 
zatvorený tak rllho zostal, kým povstanie jako-tak potlačené nebolo. 
Z Jozefova bol preložený do Dlomúca ') Jako sa tam s ním za- 
chádzalo, jako bol odsúdený a pod jakými podmienkami lunilostený 
u svoboda mu prinavnitená, nechcel rozprával, ked vrátil iia do 
Varíua, alebo povedal to všetko pár slovami. 

Sevich o 7. hodine večer zastavil strieľanie a troch chUpov, 
slovensky liovoriacich, poslal na chumocký vrch za rieku Kysucu, 
aby sa lani jako chumeckí sedliaci držali a ua i^ardistov ?. diel 
strieľajúcich kričali: ^Páni (j^rdisti, mu ííurhun ide na ^ 
TrmHna!'' ľ^tom Sevich /a l'rischtMsenom proti Caci pc, i 

GardiBti, keď sa na budatlnskej strane všetko dokončilo, svoje 
niyväôéie delo, mocne nabité, o 7. hodine posledný raz vystrelili 



*) Konečne hol ioternovauý s kláštore inínorttov v štýrskoiit Hradci 
To mnobich rokoch bol vypusUDv, prišiel domov a ohdtial výnosná faru 
v TepUčko, kdi* pred níckofkýtni rokiai ainrel. A. /#. 



11(9 



loc. 

TVwiéínn « pimábľa, prt i gáni, > ;ix- 

'^iliiie CKltU4í6( ^auitiäkaii, za liiuliauoué eble Unes, 
i uíbra. rosp!(Vľliali, čo sä oj stálu. 

»l de«ÍAt I , ked puíal mesiac i>rvy raz žilinskú 

lOblo^M -,,..íoTa(, v V' I-" ?m>žná bob, sobraly sa gardy 

ešíjovnoú po hrft>l in ich viodli, aby tÍo raíiajsej 

T Tnítlti t monii li s utimyin svetlom pri bytčianskom 

!>?<» ?*r rhan* v priechode prekazit muhli. Vodcov sla- 

li tíl Im>í 1 : lebo už o .'J. hodintí po |m>1 noci 

boli a ' . to jest VJ. decembra, pri prievoze 

]|i tak dlho, ky™ od prediodiacich uezumdreli, že totiž v Pytdi 
Beho Hurhan? "■■•^ /e v Bytči o Hurbanovi nič nepočut; '^^ 
ividíac sa cI do Žiliny sa uavrátili. 

.. rauu sme s^i čudovali, ktuf od pricb" ' ' po- 
čuli í'idHtíne nieto /iadnt'ho cisíirskoho. a!' sa 
uii*uo Janovského vojska, ale že ani v Žil: bo 
iiKÍn iij\ . !ni, lebo /e ssefci po trenäauskej L. noci 
^me na miesto bitky a tam od Žilincov obAlky a 
* -me sa dozvedeli, že sa vec U\\í. mít, a rozprá- 
že hurbanisti, to isté urobili a v noci v.sptci ku 
(Klišli. — / 1! nemal diel, vysvitá z toho, že žiadno ne- 
Efbili proti ^ M. mimo rakét, a tie, ktort^ mal, boly tak 
ii» xiaden vysiedok nepreukázaly ; boly totiž 19. mája r. ls<>8 
riii;.i!.. ;,il;<, í., nl i.itval nápis, ktorý každó malo, ktortdm roku a 
urobené, — teda ešte v čas franfiízakej vojny, 
pobral 8ilu, co bolo tiaée étastie, lebo n^ 
v vypálil. 

lali obe strany a miesto bitky; na buda- 

ItlDŕ^^ tri miestíi, krvou veími poznačentS z ŕoho 

nxavK'nili, ie aj ti neodiŔli neporanení; na našej strane žilin- 

Klj o mnuho viac - — šestnásti nachodili sa v nemocnici, ktorá 

v dome Kalinovskom ') za mestom, 

12, deccnit»rÄ sme boli od ^'lird svobodní. (iarda, ktorá v Pred- 
mlťri hladnla flMrbauM, vidiac sa byí zuvede»iou, Kt. decembra yeéer 
t*redii ' do /iliny prišla. Dna 14. a 1.^. prišlo do Zilioy 

íne vi ,n\ nasledovala pesi.i a konnlcka ^arda stolíc Novo- 

iíiftkej; pešia bola opatrená kossuthovskou zbrojoUf 
MUii z dvojostrébo noža v diernej pošve. Táto Žilinu 
vo uatofko /nplavila, že v najuúdzuejsej clialupe uaj- 
'li; v n;i " ' • tore hore tri izby zaujali, a 

drnoria i zo í?iah, ktorí boli aj 80 

bydlu /.aiijal jeden tablabirô so svojimi 

, L- ;.,.uiy hontiansky, nodía mena ľulgár, vodca 

Loiittíkov; Ulo v^Ĺci z nášho žili a pili, siubnjiic, že zaplatia. Dolu 



in« ho ^Sladovňou'' 



mcnuju. 



Á. L 



110 



izba vrátnika bola preplnená sbftrbou, pomiešanou cigáňmi a cíííán- 
kami. Sýpku iia})lnili vozmi, stajne koťimi, ceíadník služobníkmi ; 
gymnásium obývalo 'Má) t^aľclistov; títo, stroviac drevo gyninádia, 
neniilosťdiie napadli drevo klášt<n'a Zimy ešte pribúdalo, aby teda 
kláštor nezostal bez dreva, na požiadanie guardiAna meéťanosta dal 
dreva i gardistom v gymnAsiume. 

Ked počet vojakov takto vznlstol. voilcovia MaJarov, / ktor^cb 
významnejší boli: Balogb. Ján lienicky, (lyczj' a Mikolini, miesto- 
držiteľ u kráľ. vojska (?), nevidiac ani nepriateľa, už o vi(a'.&Htve 
Hpievali a nivsleli si uŽ postaviť sa proti jakémukoívek nepriateľovi, 
a preto uzavreli nie už v Žiline zostat, ale odíst strážit bránicu. 

ľrv než sa toto moblo stiit, uzavreli siedmifh lapenýcb hurba- 
nistov tu v Žiline bned odsúdit a výrok na nich exokvovat Díja 
14. decembra súd (že zákouitv!) pod predsedníctvom Jána Balogba 
zasadol a verne všetkých siednucli na smrt odsúdil, ktorých páter 
Wolfgang Zajíček na rozkaz tobož^ Balogha k smrti pripravil. 
Z tých 7 chudákov bolo fi remeselníkov a jedeu z ľudu M. ľo skon- 
denom súde a po stioveiiom veíkom i>bede popoludní asi o troch 
hodinách množstvo gárd toho istého dňa ku Čači na hranicu siráži 
odišlo, aby tade Mtirban ulebo iný nepriateľ ueopová/.il sa prejsť 
a tých 7 o»lsúdeoýcb so sebou viedli poviazauých. Prejdúc do Buda- 
tína, z tých siedmich jednoho, ked v Budatíne zapálili chalu[)U 
človeka, slávivšieho Hurbana, a pritom dve zhorely, — na hruške 
obesili ; ostatných šiestich v okolí Kys. Nového Mesta na vŕby po- 
vc^li. Jeden z nich, jjochádzajúci z Kys. Nov. Mesta, bol preto 
odsúdený, že Hurbanovi cez snažnické vrchy, cieľom obstatia 
cestu ukázal, o.statných šiestich však preto, že jako cestujúci s , 
banom prišli, neozhrojení, len svojimi cestovateľskými potrebne- 
síami obfažení, zamý.^ľajúc v Uhrách zostať a jako tovarišia u ne- 
jakého majstra remeslo robiť, konečne však, že vidiac Uurbana, 
v Kys. Nov. Meste zosUli, kde aj lapení boli; teda naj^pravedli- 
vejŔi sud! lebo mu Kalogh predsedal a uzavrel, /e kde b<di lapení. 
Jiliy v okolí toho mesta na stromy /.avesení boli, čo Madari a 
nia(íaroni verne dňa 14. decembra popoludní aj vykonali. 

Baloghovi a ostatným vodcom gárd neíúbily sa nízke čačianske 
chalupy, lebo tabla- a szolgabirovia v takých bývať nezvykli, pri- 
tom im krčmy, akých v Žiline mali, chybaly: mimo toho eite aj 
zima veľmi rástla, gardy sužovala; čo mali teda robiť? uzavreno 
do Žiliny sa navrátiť! čo sa aj stalo. 

Sotva sme holi jeden týždeň tni obtlžnosti gárd svobodní, 
okolo 20, decembra zavšivavení prišli nazpát a zas váetko zaplavili 
a rok 1848 s nami skončili. 

V deti 2íí. decembra, bola sobota pred narodením Pána. odišiel 
som do Uričova ku farárovi, môjmu stariMuu luiatcľovi, uiysliac si, 
keď nemal kaplána, že tam vianočoó slávnosti odbavím. Ale slúž- 



') t)Ia iných Igmlc Kolárik, tesár z Kysuckého Nového Mc^la, 
Michal Capak, dvaja kysuckí podliaci, joden roľník é Lodného, jeden 



rofoik zo Ska^ian a jeden Moravan z Ostravy. 



A. L. 



ortvci KtolitN' ITôiiti:ui5»kej zkazilí mlin sviftíky. Títo totíž už v Ži- 
' edstve známosti bfadali, ktoré aj v Hričov- 

bivum i-Mimatii iuimi. l*o]oár, vodca liontianskvrh konuíkov, 80 
iit4)Ri A Mikolinyim dozvedeli sa, že ich krajan Jozof Strubar je 
Ml. a chcejúc ho v deíi narodenia ľána na- 
ta prenocovať, urobili v>Mťt. Strúhať však na 
^ti'u íÄty dfii i>i»l pozvaný i s manželkou k nám do fary, doma uu- 
il nič hotového na obed, preto i so svojimi hostmi prišiel 
nám ; tito, far^irom srdečne prijatí, obedom a vínoni do sýtosti 
'^pobottleuí boli. Ked sa dobre najedli a napili (ja som ežte po éas 
oImmU m litánie pospiechal), od stola vstali a nevšimnúc si, že je 
iTÚCok^ spievali a tmcovali, na čo zadivený íud, chcejiiť vedieC, 
" sa oa fare robí, na faru prišiel; farár síce ^facbetne sa držal, 
ale prekazi( to nebol v stave, a to tak skoro do 5. hodiny trvalo. 
r..ru.v..- som dlhšie meškal a pri poboiiuom lude zotrvával, viac 
r lali pre míia. aby som k spoločnosti prišiel, ale ked posol 

ivt-Moval, že som ľud eAte neodbavil, do Podhradia sa vzdialili, 
Ketf asi o pol šiestej hodine večer vrátil som sa do fary, na§iel 
som farárovn izbu plnú smradu a prachu a farára zm ito, 

ktorý mi na moje otázky všetko vyrozprával. Čo v Pi h: vA- 

dxali, sme sa neskôr doz\edeli. Ejhía, vjfa/.Í pri skleniciaclil 

27. decembra, v den sv. Jána apoštola a evanjelistu, zanechal 
Bom Hričov, aby som sa prezvedel, co sa v Žiline robí. Videl som 
Mcné ^ ' cvicby, rozličné prípravy; nerobili iné, len hýbali 

'i^hiy . -vali smiech. .30. decembra som zas do Ilričova 

..k 1848 medzi samými úzkosťami a strachom, medzi rozlič* 
B/mi nepokojmi sa už zakončievaJ, čo nasledujúci 1849-ty pri- 
nesie, je neisté. 



Koncom roku 1848 sme počuli, Že v Tešme v Sliezsku isté 
Vojsko acliidza sa a z chýrov sme vyrozumeli, ze už z Tešína sa 
kl^ h^ hrnfími prekročilo a na Caci zotrváva. O veci, už uíc 
ale najpravdivejšej, sme sa dozvedeli od ýiaka nášho 
au. IM ' ' : ťho, baróna Jána Mladottu, navštevu- 

jucciiu ti 1. ktorý si pre šaty, v Žiline na svojom 

'B0cbMi4^ i>i> 2>vi»jou tikiLkuu prišiel, ktorého madarotii /a épiona 
hnfíi. b'ho nuitku, aby bfda strážená, farárovi odovzdali, 
vs li, podobne aby bol strážený, oddal nám, jako ku 

p^^^M, '^\,,.,,^,j j.iaromocuosti patriaceho. Mladík tu všetkých dô- 
. od Dajvy!H.šieho do najni^.$ieho vedel ojiísat a poznal, obo- 
pmiiUiiai: !-u - ho utca, a udal, ^e je s nitni aj Hurban, 

lis Iti ^ I; ,. akého lotra, jako to privr^.enci Kossuthovi 

hovorievali, ale vojsko tisársk<s riadne. Vedel povedaC deťi, kódy 
p<>br4e .ia s Cace a kedy do Žiliny prijde. 

1848 takto sa pominul a nastal 1849, ktorého počiatky 

6oii«rA] Gôtz, tak sa volal vodca tx)bo vojska, dba 'ól, decembra 



us 



predošlého roku zanechajúc Čaču, v cas najvňíšej zimy, dobre 
oblečené a všetkVui opatrené vojsko priviedol do Kysiickéluj Nov. 
Mesta a tanj slávil deň 1. januítra r. 1H49, sviatok obrezania ľána, 
vzdor tomu, žo bol kalviu. 

Maífarské vojsko, najhoršie (ibleceué (riicho madarského vojsku 
bolo: ("iapočka, vojenský kcjK'ň, náprsník — kto ho mal — kosela, 
nohavice a črievice), na rožka/ svojich vodcov, bái-s aj mrzlo a od 
vši hryzené bolo, muselo strážif, V ten deň jeden chumecký rolník 
lu Žiliny z kliUtora od služieb Božích domov sa vracajúci, stretol 
núdzneho honvéda, ktorý bedákal a plakal a sotva obuv nml, kto- 
rého sa ten roľník opýtal: „Oo vám je, pán vojak? snád ste niočo 
ztratih?" Vojak odpovedal : „Ach, nie,* a rozopnúc kopeň, „ale po- 
zrite, zpolovice nahý som, od zimy nemôžem!'* Rofiiík lútvosíou 
proti chudákovi pohnutý, sadol si do snahu, vyzul svoje čižmy a 
dával ich vojakovi; vojak ich neprijal, ale odvetil: „Čižmy dobr 
mám, ale v nich nie!" Roluik, čo mal v svojich čižmách, dal voja 
kovi a odišiel, obdivovaný ženanu chumeckými, sním sa vracajúcim' 

Význanuiý a šlachetný v(tdca honvédov, totižto Ján Balog ^ 
počujúc, že na druhý deň, to jest 2. januára, ^íenerál (lotz z Kysľ 
Nového Mesta proti Žiline (aha( bude, I. januára so svojím voj- 
skom a dvoma delami uSicl ku Strečnu, rieknuc: „Ja tam počkám 
nepriateľa, medzi vrchami.'' 

(lôtz 2. januára, zanechajúc Ky8. Nové Mesto, do Žiliny tiahol 
a okolo pol j ^ * i hodiny raňajšej na brodniansky priestor 
prišiel a tam ;i h strážnych .Ma<faľov zle pozdraviac, rozo- 

hnal a k Budatínu birelbou hnaí, Maiľari, vidiac gotzistov s vrchu 
Dubňa schádzaf, al>y im mostová cestA nebola zatvorená, cez mosty 
jttko hovádá bežali a na žilinských poliach počali sa shromažiíovaf, 
ale (Ivitzovskymi strelcami, delami a rakérľami prekvapení, užii; 
ktorí srrecuianskou cestou bežali, ani za soľným skladom, ale až 
za mostkom na vŕôku obzreli sa nazad, a tam vidiac, že sii (ííitzovci 
od nich (faleko, sa usporadúvali. V úteku najväčší poriadok držali 
a poprodku utekali kouníci, ktorí mali k úteku najlepšia kone, a 
boli tí, čo u nás v kláštore žili a popíjali a váetko zaplatiť sľubo- 
vali, oni teda mäso, víno, chlieb, drevo, soľ atď. za okamih útekom 
zaplatili ; týchto nasledovali, čo mali planšie kone. ľred pešími 
utekali honvédi a potom osťitní gardisti v kožuchoch a gatach a 
vo veľkých uiaífarských čižmách. Posledné boly delá. 

Ma^fari, ke(f už všetci na vŕšek za soľným skladom priali a 
videli, že ich nasledujú jiótzisti na týchto strelili z diel niekoľko 
ráz, ale zbadajúc, že 8Ú obkľúčení, za svojlni i>rvýin vodcom Ba- 
loghom ušli do Tnrca, odvezúc niekoľko ranených a zabitých. 

(ititz odtiaľ do Žiliny neprišiel, ale odoženúc Madarov, obsad 
ju prednými ftnížarai, sám s váčšou čiastkou svojho vojska v Bud 
tíne zostal a v U'u deň asi o I. ht)dine z Budatína sa hýtml Pred- 
btíhol ho Hurbati so svojim zástupom, «voju zvláštnu zástavu ma- 
júcim; toho nasledoval po čase major Trenck so svojím práporom; 
za týmto priéiel zas plukovník Friscbcisou, ktorý ked ku náí>mu 
klAátoru prišiel a m> oknami dívajúcich sa videl, postál a zakričal : 



lis 



\Jobaua MUáoíU '"" Ť"' ' '^^ (iuardiau, otvoriac okno, odpovedal: 
,Ja» da hier!" >. - ukázal, že je v kláštore, plukovník ho 

zazTL*! a rozkázal, aby ku nemu sišiel a ho Daslcdoval; tak bol 
gtuiriiiA]] "í 1 "wfa osvobodený a chlapec po dvoch dňoch aj so 
Bfojon milí (00 otcovi prinavráteov. Guardianovi zostal strach 

ná. ten pan, jan by sa Madaii vrátili a jemu svereného chlapca 
Dona^li. Po tomto váetkoui prišiel aenorAl Gótz a vojsko bolo 
11' , on u kupca Mit/.eliboM sa usídlil; nám sa dostal do 

V ly stotnlk, menom liilinek. Vojsko ubytované, počaly sa 

..ik !► á. síce od kláštora brali: víno, pre vojsko pálené, mäso, 
hcb druvo. Z dreva pre generála a iných dôstojníkov koľko sa 
10, totko zo iiýpky oduieFli, vojakom v odnášaní aj milí Žiliuci 
i|Dil ' ' I .(?ráUi vyslaným musel pivnicu otvoríC a 

tr^ ií a z najlepšieho vo veíkyeh porciách 

ľiilovi poslať; to tAk dlho trvalo, kým 
J ľ nevylámali. Po cas koétovaaia vína 
do pivnice vojaci a pobrali jablká a iné ovocie vo víiéšej 
incostl, ani jedno nenechajúc. V ton istý den guardianovi bolo na- 
lnieoo. aby pre IlJ dôstojníkov dal večeru príhotovif, co sa aj stalo. 
Ttk sa uV ' fi 2. januára. Posn, Tu chybil guardian a ešte 

L januára bolo vojsku branie povolené. Aby sa v kláátore 
* ' idukovník Frischeiseu postiwil ku kláštoru stráž, 
a OA počuli, kod povedal: ,Ty ju^^ha polská (lebo 

bolí ToU'i vpustíš, tľc^^t 

teftj 4>čaV _^ ^ už bol utriK-l. 

miebo ifw^ že s mladíkom, Madármi uväzuenym, dobre sa zachsi 
dnio. Braaie, ktoré asi pol dna trvalo, večer prestalo. 



Slovenská svadba. 

8ostAVÍl Kriitof Ch(yrvát, 

(Ookoa «•&(«.) 



XII. Tanec 

Tancuje sa, kedy len trochu času k tomu zbýva. Alo hlavne 
ti fy do domu l»o, pred hostinou 

a iviti nevesty. i väč^nou v dome, 

M i.ijvuitt yt^á vttétnou (Turoc, Orava), uiebo počas sobášu 

V Gemeri taČlB^jú tanec mužskí, len potom priberajá ig Uoed- 



114 



aiee. Čo Itartboloniäides hovorí (§ 24), že Gemerčania majú tance 
„8ibi proprios"*, že teda ueznajú t zv. UKulemé tance, platí n volmi 
mnohých krajoch iba omedzen*?. Aleovsem: najradšej uv «]- 

radšej sa zihávajú pri svojich tancoch „pcrsuepe ab , us 

aut rehu« physicls vol etiaui actiouibus exonomicis dcMuiuluatos et 
mutuatos'*. Sem patria tance: kofmtový, makový alebo stupkvvý, 
hpatkový, káčtírovij, rudnikový (opisy u Jiartholom. § 24. DobŠio- 
skóho str. 3í). 22. atd. Timko 25— 2Í). ; lopatkový tanec trochu inak 
opisuje Čajda ŕ.N'ár. Nov. 1889, é. zo dňa '^/^j), iahäri (KžoVlk. 
Str. 41>), strašiak (Dobs. 30, Timko 2(>|, frišna (= kála- 

majka (KoU. Zpiew. 11. 49. H7.), tichá (verbuuok. i .), oď 

tŕfHok alebo hajdúcky tanec (Dobá. 3U. Nár. Nov. Iftm, č. 143.) 
V Bácko znajú dva verhunky: jeden tancujú hnett po jedle, keď 
ženy k tancu volajú, podobný čardášu, druhý verbunk je po pol- 
noci, a podobný je kílčerovému tancu: Jeden ide napred, ostatní 
v „Ŕore*^ za ním a čo prvý robí, musia za ním aj ostatní konat 
Kto pochybí, dostane /a;'ať-om 1=: spletený ručník alebo uterák to 
vode namočený). Pravdu, smiechu je dos(. 

V okolí Starej Turej začína sa poobeduč tančenie podušk .vým 
tancom. Je podobný ručníkovômu. Nevesta vezme 8Í vankvíAik (po- 
dušku) k tomu určený a pred niektorým mládencom kíakne si naň. 
Šuhaj sa k nej skloní, ona ho pobozká a na to spolu pustia sa do 
tanca. Potojn podušku vezme šuhaj, kíakne na im pred daktorým 
dievčaťom, pobozkajú sa, tancujú atij. To sa opakuje. 

.le oby čajom, že mladí začnú tanec. U (ioralov neävobodno 
nikomu tančit, kým sám ndadý zat so začepčenou nevestou netančí 
t. zv. hraidský tanrc (Nár. Nov. 1894. č. 141.). V Orave je niekde 
povinnosCou starejšieho vykrúUt nevestu, 

by ako sama sebe guzdiuá 

tak točila sa kolo ohniska 

a obracala každej pri práci, 

i každoročne mala dlhý ían. (Ežo Vlk. 93.) 
Obzvlááte po obede sa v (iemcri nikto nesmel odvá^iC^ do tanca, 
kým družba mladú nevestu od starejšieho nevypyi.al: „Nemajte mi 
za zlé aťii za za pahnosC, že som stúpiu pred vašu miloat: tak vás 
pekne prosím a žiaUam, aby ste mi túto mladú íievestu na pár 
tancov prepustili.** Starý svat odpovie: »Z dovoltíUíui, z dovolením, 
len necli sa jej iiič iífs'tane, lebo ty budeš za ňu zodpovedať, " Po- 
tom, keií ju vykrúti, vypýta podobne aj mladého zata — a tanec 
a veselie sa všeobecne začaly. (Tanec pekne opisuje Rimavský, 
Nitra U. 305— ii a Nemcova :;í18— 9.). 

V okolí Právna sa družboviu predháíiajú, ktorý dlhžio vydrží 
tance vat. Obvyklý je t, zv. kosák, podobný odzemku. Hostia dívajú 
sa na tancujúcich a obdivujú ich obratnost a vytrvalost. Trvá taký 
tanec niekedy velmi dlho. Zbojnícky tanec opisuje Mišík (Kostola 
fara v Hiiilci, str. 27). Kým boly ešte j.íajdy v sláve, tancoval Slovák 
najradšej pri nich ; najlepšie mu do nôty tralily. 

N » vesta po večeri takmer ani nevychádza z kola: každý cheo 
«i .s a<'U zaiskočiC, a ona to nesmie odopreC nikomu. 

8* 



116 



Zo zartOTuych tancov spomínam: Tanec so šUtkoit, Nepáiuy 
počet Uní^ouíkov stane si v kolo, v jehož prostriedku stojí osoba 
fto itetk' s metlou. Kým budba brá, krúti sa. Naraz zabrá 

liudba •!■ . páry sa pocbytajú a ten, kto zostane bez páru, 

masl tančit so štetkou a za[)Iaťit muzikantom (Timko 33—34). 



Xm. Ukladanie a zavitie. 

Hodovanie, zábava trvá dlho do noci. Konečne nadíde ías, že 

treba mladj pár ukladať (uvádzat). Družba svolá družice, mládencov, 

^ieoy Ä vypýta mladuchu od starejsieho. V Kysáči touto rečou: 

Slovuhiý H iiinobovážny pán starej:ší ! Uprinmí prátelé, jenž ste zde 

1 ifo své uj^i na krátke slyšení... Aj ted držím 

' ľozkošuu pannu, partou tiké vencem krásne ozdo- 

BO, kten^ bude divné... hraj! — Již já cbci do postele spro- 

'ráreli 8 týmto mladoženíchem, štesti vinšovati, by jira smutek 

iiškudití nemohl, uež sám anjel ostríhati ľáčíl. Zahraj mi, hndáčku 

!. si ja poskočím za maličkú chvíli! — Starejáí dá 

lii: "QÍe a celý chór ofb^borie sa do komory. V Gemeri, 

ke éiikajú mládeuci pri dverách, a ked nevesta vchádza do 

Bory, udierajú ju klidjiiktni. aby prvé diéta bol chlapec. Družba 

Ď011 iľýcUlo vbehne do komory a oni musia zostaC von. Niekde 

si nevesta dnižhovi rozkrojiť jablko na dve rovnaké polovičky 

icfaová si ich za záhreii. Ked je potom sama s ženíchom v komore, 

II '\c\\ a druhú sebe nechá, aby aj on v manželstve všetko 

li!, ako ona to jablko. 

idia na stolec a družba obyčajne veršami požiada 

, jn ^nsjiat partu a veuec. V Právne hovorí pri tom 

1, ctná mladá nevesto, jak mluveuí moje, tak 

»->..i. iiajiivej od mladoženíchov odp.Vtat, potom mladej 

M.'ve8te venec Rosudnat. Dejt*? mi slobodu, ponížene prosím, lebo 

/ povinnosti ja vykonal musím, že vienok panenský ted do 

sesnlmam, však pri [►octivosti to vykonat žádám.** fYitom jej 

ue vidličkou vienok s hlavy a zapichne do hrady íTurec a H. 

i). Pritom spievajú družičky: 

I*Ärra moja, parta, zelený venec, 
Qi je tebe, dievčina, ostatný konec. 
Paita moja, parta, ]>arta zelená, 
veru ešte moja dneska dnižbova. 
Ztratila som partu, nemôžem ju uajst, 
tiAiiel mi ju družba, nechce mi ju dat 
A ja vás, pán družba, ej pekne prosím: 
d^te mi tú partu, rada ju nosím. 
Keby si ty partu rada nosila, 
naž by si ty družbu krajšie prosila. 
Ale že ty partu uenula nosíš, 
preto ty i družbu pekne neproatô. 

(Slov. Sp. I, 78. U, .^27) 



ieti, spievaj úí Uružicť v Malohoute: 

Ej, mladá Devesta, peknes' pripravená^ 
všetka tvoja hlava tvárne ozdobená. 
Ale ju iiebudeŔ už dlho nositi, 
hneíf v túto chviloŕku imisís ju složiti. 
Kým si túto partu ua hlave nosila, 
dotíal si slobodne kam chcela chodila, 
ale už na parte stu/ky rozväzujem, 
a 8 týui ťa panenskej slobody zbavujem. 
Daj 8 hlavy, daj dolu tú partu perlovú, 
ktorú nesmieš klásti viac na svoju hlavu. 
A keď ti ľozpletú žlté tvoje vlasy, 
budeš íui zva( ženou na budúce časy. 

(Némc. 310. ííitra U, 307.) 

Niekde delia medzi sebou venec <lni/,ha a družice, inde zase si ho 
sama nevesta odloží a pilne op.itruje; ak by sa jej ztratil, ztratila 
by aj ona lásku mužovu. Keíhy zlí ľudia zakopali kúsok vienka 
na jeden breh a kúsok na druhý breh vody, tým by aj manželov 
rozdvojili. V Právne nevesta odhodí svoj vienok, a na ktoró dievča 
pa<iue, tá sa prvá vydá. V Kysáéi donesie družba partu na vidličke 
pretl starejšicho so slovami: Aj ted pricházím co vítez udatný, 
kterýž býval ve svém boji mocný a silný; aj já sem lelik^Miiu (V) 
vítezi podobný, nebo sem vybojoval krásny venec; to jest i>arta 
vencem zdobená, ó, jaká se stane U^j noci premena. Hraj!" V Turci 
potom na/pät zanesú partu a zapichnií do hrady. 

Mladým v komore dávajú v Malohoute opekance s medom a 
R makom jesf, alebo cukor, „aby jejich m.inželství sladko a radostné 
byh>". (Michallxo.) Do perin kladú peniaze a postel natierajú me- 
dom, a aby nevesta lahko porodilfl, kladú pod ňu do postele múčne 
mlynské vrece. Po odpravenej posteli válajú chlapča, aby prvo- 
rodzcný bol chlapec. Pri ukladatií na znak pokory a oddanosti 
musí mladá nevesta svojmu mužovi vyzut čižmy. Kto prv skočí 
do poetele, bude vládnut v dome. V posteli uesniie mladá pre- 
hovorií prv, kým sa on neozve; potom on vždy bude nútený prvý 
sa smieriC. 

Ostatní sa rozlúčia, zaspievajú pieseň (v Blatnici: Dobroty, 
lásky plný atcf.) a potom robia hodný krik: plesknú hrner starý 
o dvere a pod. V Malohoute jk) chvíľke prijdú so sviečkou obzeraC 
spacích. 

S ukla<laním spojeno býva v Dolnej Orave, niektorých krajoch 
íiemera, Liptova, Zvolena i ňrpc^nie, zavitie. Naproti tomu v Turci, 
Hornej Orave, Horníun Trenčíne, na pohraničí zvolensko-novohrad- 
skom, v Uáčke, Banáte, je odlúčene od ukladania a koná sa alebo 
ešte po príchode «lo ženíchovho domu a pred hostinou (Mikuft. dol., 
Banát, Báčka, u Goralov, aj v Turci vtedy, kc(í je úvod v prvý 
dcĎ) alebo len ua druhV deň ráno. (Turcc. Tlmko 34. ProÄporok. 
Dobéinský 23.) 



m 



Obršíl šáiri íc« ííkoro váarie totožný a vykouAviijú bo ženy, iiíe- 
i h M,) Nevestu poWia obyčajne ua dieiu i»loá 
riidoo, ^ ľ ' na ploú n^eletu šiualcu, čo má patrne ten 
iBisyvei, ,al ba bola ihoditoíi" (Timko). IvpíÍ sa to deje 
má kai.Ud aru/ička v ruke zapálenú sviecu (Kžo Vlk. 115. 
holom i< ??! ^ficren?nm maun trnet candelam''). Pokým ata- 
1 ihiije tak, aby boly príliotlné skrútiC 

.... . .,: -, - družice a zouy í-jnmlškí^-i; 

..ahodži Kluuecko za las za limbovt 

Z' (la na moj vionok novt, 

\ ikove! Spades s mojej glovc. 

í>[ dol glovoui, uezííjdem še s toboiii. 

^ ..ii nezaí, jaci ogrodecka, 

i^m vijala parobkora piorecka. 
laroí^kom piorecka a sobie viouecka, 
nicego mi tiezal, jaci OinMdínKM. 
Ntcego mi nezal, jaci ci, 

sokega varkocka, co [m > pleci. 

Km Dlboj ÍAke je povianostou družbovou rozpletať vlasy; stužku 
[^ podji?, je8tll Je dosC obratný a nedá si ju družiciam ucbytiC. 
_Oravc QA xemianskej svadbe diuzba má venec 

aDensrušeuý odníesC v triumfe 

a ntt éableuku pekne zotkuutý 

8 tým heslom: „dobrý boj som bojovaľ 

staršiemu presentovaC. 

' ' ' ' mu ho výdajucniive ainzicky rozctivucu, 

vykupuje stu/.k> od družbu a rozdá ich 

libku. V Hornom Turci pri 

uí takto hovorí:') Vysoko- 

iltidA nevesta! Imesného dna prestupujete z krásneho stavu 

i..tu.+,i.^»vóho do stavu mauželskcho, krajšieho a vyš.šieho. 8 krokom 

^iut«) i íikrasu. ktorú vám na hlavu vložili, ja k tomu povolaný 

' toho znak stavu manželského vám kla- 

'^ to peria zlatá a zu príklad slúžil, že- 

1 ui vani i to. aby Hospodin krok rv^ dne« 

s. ,.Le, 8i oblúbil, aby 8te nám tu sn uuým ^ 

odiue k pravému uspokojeniu byt mohli — to vám zo 

Vo Zvolene spievajú : 

Tie rupčiansko zvony velmi |>ekn6 zvonia, 

ož tebe, Anička, tvoju partu zronia. 

Zľfmin M ju. zro!u;í. dt-viatinifi zvonci, 

rt'- !r'ii('i. 

,\ _ , • 

•laoltka ávárneho, tebe oddaného. (Timko 44.) 



') Priklc4 novofikiadaných, nechutných vcriov. 



118 



Lftcela páva, lecela, 

a zlate pira, a zlate pira tracila atd. (Slov. Sp. U, 17.' 

A keJ jej koneíno postavia na lilaru čepec a ona vstane v novej 
ozdobe, lichotia jej družice spevom : 

Kačo, Kačo, biely kryätól, 
jako ci ten čapec pristal ! 
Pristal, pristal, lebo mosel, 
Sak sa Ondro dosc naprosel. 

(Trenôín. Pohí. XIV, 522 ; 

Nevesta síce plače, ale ostatní sa rez veselia a pustia do tanca., 
Gorali spievajú: 

Pršijechali súkenníci z Berua, 

petali še, po kelo tu velna? 

Corna bela po zlotému 

a ta biola nevime po cemu. 

Potom uvediJ ju k ženíchovi a tancujú „brautsky tanec*. 

V Mikušovskej doline vytiahne družba nevestu paličkou na 
povál, kde ju začepôia, V Kysilči prichádzajú zavíjat z oddávok 
i s ratolesťou. Idú do susedov pred chyžu — predtým na padláá — 
snímu jej partu a rozpletú vlasy pri speve: - 

Na nasej lúke kopa sena, 
včeras' bola dievka, dneska žena 

Vracajúc sa donesú so sebou mäso, |>ampúchy, rojteáe, herrfvky. 
pálenia a to pre<lložia pred úradníkov svadobných. Družba dovedie 
mladú pomocou ručnlka (ona drží jeden konec a on druhý) a pred- ^ 
staví ju starejäiemu vinšom : Milí páni, shromaždení v tomto áatai 
túto chvíli. Služebuík ten Abraháma, totiž Lazár '), veiny bývaJF 
pánu svému. I áiel na rfalekú cestu, priviedli k nemu mladú ne- 
vestu, poctivú, statočnú pnnnii, hlavu mala zaviazanii. Když Izdka 
uhlídala, ihnccf k nemu bežala, dala jemu pollbenl, a on jej dal 
pozdravení. Když se spolu se/námili, Abraháma potešili. Aj ja sem 
tú cestu konal, až som se secek ukonal ; nebo sem daleko clHtdii, 
koňa sem za sebou vodil, a priéov sem této noci z tej dalekej 
cesty. S Boží pomoci, hle, chcem vám ju ukázaC, mému páim ode> 
vzdat Ona má téz pekné šiaty oil hlavy až po päty, ona vám též 
ze 8vé práci primlší pálenô aj koláče. Pán starejM, tu ju máte, 
kde chcete, tam si ju po.sadte, a mne dobre za ŕiu zaplaťte. Ak 
mi platit nebudete, bár len mi s ŕiou zatancovať dajte. Pán sta- 
rcjíií, tu ju máte! ilná reč Dobš. 23.) Hudba zahrá a družba prvý 
tančí 8 ŕiou. Ostatní musia jej platiC za to, že s nimi tancuje. 
Za peniaze muäl robif, čo jej kto rozkáže: fúzy vykrútif, víno pri- 



^) Má stá(: Eleazar. 



119 



io sa op 



ti^catt • pod. Jeden nad druht^ho TTmý^a« £o by ^ maJ 
Kooečoe si ju nilady vrkupi a odvedie. Starejlf jej 
-'- ío si vyrobila, vytauciía. (cf. ľohí. XV, 564.) 

>?edú k mladi'inii najprv nejakni sUirú hahu, toíesto 

9a musí od nej peuia^mi usvobodtt Vo Vajnorach A 

T^orok> dovedTi 5rart»p^enu mladli a predaja ju Iwit- 

de inV, slúbi viacej, uu príklad 

, i ;ce 1 íir. a tancuje s tiou dalej. 



iíLicui4» uvocim» 
ktoré "VÉtvíca u:> 
niazŕ 
.chádv 



■•'^f^(*. ktorú donesú z oddávok *) (prv sa to 

deň), jo obycajuo haluz z trnky, ozdobouA 

' ' > sú zapíchuutó drobui* peniaze, 

ilii. Navrchu sú papierové po- 

•'vueuu. Ked je všetko hotové, &pi6fiýú pri- 

i - _ . ho domu: 

Vím Jé jiMÍen stľomíček lílie, Jezu Kriste z Márie, 

1 1 -ek lílie, .lezu afd. 

íl j» lílie, Jezu atd. 

10 /Tueéka vínečko lílie, Jezu attf. 

kto to Tínko píC bude lílie, Jezu aUf. 

t6n spasený ten bude Hlie, Jezu atd. 

, soberie dary a oddd oeveate «polu s týoj, čo si vytancuje 
(€t lú Pohl. \V, 02 1.) 

Tou vodou, uud ktorou nevesta pri zavití sedela, umývajú sa 
dietéence. (flfjniy Trenčín.) 



XIV. Drnhý a tretí deň Mvaclby. 

K vôli lepšiemu vecnému prehľadu boli sme nútení už v pred- 

ajócotn Jedno-druht^ anticipovat. Určitý poriadok zachovať je 

faiáie. ie sume zvykv často sú velmi pohyblivo. ZAbavy a 

i í5Ú ešte menej určené časom: kde 
ich na viac duí, kde aa odbavi za 



sa dva. 

Tí Am o I u í 



Bn^ a 11) 



I 



svadobníci mladých ^zobúdzať". Zaspievajú 
kde- tu narobia hodne kriku, alebo nechcú 

" * lenia. Konečno sa ndadí dostanú 

1 ostatných, vdaŕí aa kolAčom a 

iL6é Ukíú iiovon Uurec): Dobr^'; riiuo víu.^ujem, páni 

h ^ z toho velice UúUu a radujem, ^.e vás pri tlo- 

iiAžero, tak :^.e mňa ľán Itoh všemohúci tejt<i 

i rinTt: r\j g uiojlm uiilým manželom. Za to 

I] srdca môjho vin6ujem (t), a pred 

[] ^. i;nu» maijm darom sa pre^toutujom, aby vďačne 

rmim 8 žiadam.* Starejél zadaki^e. 



*) ,Oddá«k/ 9u v uuuľ.< uvvestiDom, .Bvadba" v ženíchovom. Koidý 
«»obttAe M bftvl tam, kde bol xavolaoý. 



tŠO 



Po zavití býva úvod. V Právne idú s nevestou len ženskô & 
družice s luozikou. a kde ich aj clilapí vyprevádzajú, zostanú ofc 
dalec kostolu s hudbou, /u úvod vdacia «a farárovi sliepkou a kéH 
Učom, ktorý starejšia (Mroká) oddáva. Niekde koláč a jazyk 
palici donesú, a nevesta dá mimo toho i červenú šatku farároTÍ' 
(Zvolen, Novohrad, (íemer día Nemcovej 311). Po úvode dostanú 
▼ okolí ľravii!! .zavíjanô'* : varené víno, ytrúdfu, pečienku a t. zv. 
prekladaný koláč (rnakom, lekvánmi, tvarohom plnený). V lilatnici 
zváčka osobitne svoláva na íVuštik. Z úvodu si nevestu už aám 
mladožoních vedie a pri východe z kostola má si ju pobozkaC. 

Na to sa hostia alebo rozídu, alobo idú s „hejnáciou", a hudbou, 
tancom, spevom sa bavia do poobedia, kým sa zase nezačne spo- 
ločná trakta <Turec). 

V Novohrade donášajú na druhý don po sobáňi popoludní 
neveste dary: kohúta a koláč (mrváft. pletenec), ktoré potom spo- 
ločne strávia. 

V Gemeri sa po obede porozchodeuí zase shromaždia v oboch 
domoch svadby. Z domu rodičov nevestiných dajú sa ohlásit do 
domu ženíchovho, kam ich ešte včera boli pozvali. Dostanúc pľí- 
poved, berú sa pii hudbe, niajúc na čele starej*Íeho. V dome u že- 
nícha čakajú ich už predo dvenni. Pri boku mladej drží tiružba 
tanier. Vstupujú dla príbuzenstva. Rodičia objímu a bozkajú sa 
H dcérou i zaťom a položia donesený peňažný dar na tanier (5— I U 
i viac zl.). Za nimi starejší a ostatní oddajú svoje dary. To sa 
volá ,,ideuie na dom", „dary na doni^. Sobrané peniaze patria 
neveste. Nasleduje hostenie, tanec a zábava. 

V Turci sa i druhý deň svätí podobne prvému. Hostia rozídu 
sa, niekde idú do krčmy na tanec, a pred večerom prijde ich zase 
zváč volat, ako obyčajne: zaklepe paličkou na hradu a pozve ich 
k večeri. Táto sa odbaví zvyčajne, iba že prijde t zv. radostní k. 
V okolí Právna idú nevestini hostia a všetky hlavné osoby do 
ženíchovho domu, a ženíchovi do domu nevestiných rodičov. 

Itadostnik pošaides, ružový koláč) jo koláč „ohromné velikosti" 
(KoUár, Vykl. lOL'K ktorý nevesUi venuje svad<d)nikom. Povinno-^foti 
starejšieho je ro/.krájat ho tak, aby sa každéuju z neho dn 
Obyčajne ho doná.sa družba (/.váč). V Turci pozostilva z viacej k. u 
šlch koláčikov, bosmančekov, sviazaných v batohu. Nesú ho drui 
bovia alebo družice na drúčkoch od domu nevestinho cez dedina 
(lílatniírai. pri čom ho veími žalostne „ojíhkávajú". Bývajú pri tom 
i krovi, svokruši, zolvici (šatka, na šaty a pod.), zv^i 

uii II. V Právne stanú si s ním na stôl a oddajú ho .sl ! j 

siemu nejakou rečou, ktorú dr;^t 1. družica alebo 1. dru^^ba : Dobrý 
večer vinšujem, páni starejšovia! Pekný príklad nachádzíme v prvni 
knize královskó kapitole desiatej, kterak ona královua tislyšela 
o královi Šalamúnovi, o múdrosti a bohatstvl jeho; i také dala 
králi sto a dvacat centnérú zlata a vonných vecí velmi muoiio 
i kameni drahého. Tak i my vstupujeme? do tohoto poctivéhoho 
vážneho príbytku, a priuáÄíme tento dar, jakožto radost^ifk, na du- 
■vedčeol radosti tej, kterú oaáa pani mladá ncveata uyuejäíbo ča^u 



I1»l 



Bkii X jej poet stavu manžťiského s ' prosí, 

äÍív s!*' viiit*! __: rúcilí. To jft srdtíčue . , lUi. — 

A rozderuje koláčiky. Družbovia stojft Jía ttítu a 
uii^iijii iK>/.ui, li. .iy vydá posledný hosmanček, aby mu rýchle vy- 
chyrili obrus. Ženích zitse snaží sa udržaC obrus, často uviaže jeden 
kooéc nej- '«^ o stolovinu. \k nm hu predsa uchytia, idú do 

krčmy ,a -.i naíi". Ak si ale mladí obrus ubrďúu, vezuiii 

dnii^boria čokoívek zo ženíchových vecí (čižmu, kabát utíf.) a za- 
lofu v krcine. Stáva sa, že i 10— t' /li^vnil mmisí ženích svoj 
.xnak* vymieňať (Blataica). 

ti radostnfk súéasn*- ^ núuir^tuu, ozdobený býva 
Ml, kioľc rozdajú deťom. Zedia ho ^na hajnal", 
t ;t*uy i to ho chce jesť, zaplatiť od páru 20 kr. — 

ÍBáé*3 iied' I ». 

Pri tejio poslednej hostine skladávajú ssa aj na uhradenie trov 
lových. Na lilhej Lúke sa to volá „skladauka". liostia podá- 
po 40—50 kr. V dolnom Malohonte chtiac gazda ukončiť 
bu, predloží ^coky-kaiu** (cf i S^tra II, 30í»), za ktorú treba 
pUtíf 1^ uroftí, Niekde mri svadobný otec týmto a inými darv í-elý 
aAldli'i viacej, že i hudobníkov ;;i 

1íu5ti A a *íazda iba čo ich chová i '). 

n sa aj mé sbierky rob:evajii. V Lubinej ke<f sa už chcú 
^uiooí hostí, rozkáže daktorý dobrý priateľ hospodára „káčerský 
Uaec*. Spieva: Ide káčer po barine at(f. {cf. Dobš. Obyc. 156 a 
?ŕ ' ' ~ ične sa .^tvera' von oblokom; za ním ide tou 

i> .i 80 svojím inštrumentom, ostatní „muziganti" a 

ľ. i. ktorí skáču potom po barinách, až kým sa uedo- 

Él__. 

Zo sálMiT druhého a tretieho díia najobvyklejšie 8Ú: chodit 

a hejnáciou, svätiť Hajuala), slamený kňaz, stínanie 

maikarád^ holniie inusshijrh a pod. V Turci je hej- 

i: obchádzajú po ijú si sla- 

le-tu aj sliepku, li. uej chodia 

h so psom, vyberal „pre psíka". Dary pre- 

V íiemeri je to slávnostnejšie. Mladí muži 

ov, lovcov, medvedov. vlkov a čo ja viem /.a 

s;i prestrojí za shwwnťho ktíaza, f^rehodl i.ez 

plece iMi 9e\m. bitdu ženskú kytlu,^ opáše sa povrieslom, zamaže 

tvár, pripraví si dlhú bradu z klk. Vezmú ťa/alo s jarmom a 

na /ndí^V fcrnec zabijú os k zemi naklonenú; na túto os poloiÍA 

lak, aby sa jednou stranou bahrami dotýkalo Mme^ 

.«v...> do hora; na koleso z dola pripravia slameuú babu 

oej 8 hora muža. hvaja sa zaprtahajú do jarma» alebo aj 

oeho pocbytia ' ' ií sa von z domu a dvora- iv.pri 

nich a xa nimi pi bičmi a iní strieľajú / pi^^tól a 

t klucov* Za tnito výpravuu ide juw dn /iia s rozosvetli n- 

iôm. ^ílr> je to dne; za ním kľua :-t irý svat a v k «' 

taladú nevestu, polosviatočuu odenú a v bielom čepci. 

jcdo«j I druhej ruko po krčahu. Hudci a dediu&ki di- 




;>aj^'4ríOV)iv<'j-,[ 





122 



váci 8 defmi nkondujú zástup. Takto vyjdi až z;í dedinu oa jarolL 
alebo ua studničku, kde celá dedina č*>rpáv.i hí pitnú vodu. Žoa- 
8ké vyspevujú, a zvlAst túto, s narážkou na biely depec: 

Kedf som íála na vodičku bnežkoin, 

pripadla mi ujoja hlávka snie^.kora; — 

a to sniežik taký trvajúci, 

čo neskapc na horúcom slnci. 

(cf. i Sbor. II, í»7, pozn-) 

Mlnducha načrie vody do krčahov a v tomže sprievode donesie 

do domu ; kde týmto započala sa jej prvá práca — a títo sprie- 

vodčí uviedli ju áu toho: „bude svadba za deň za dva — a prácaj 

na veky." 

Už 8 týmto idením po rodu počali ohchodif hrjnám, 
kojnal, hujnal — a kde jak ešte zovú ho. Vezú tľalej to i &^ 

tak tie na kolese pripravené mátohy vyskakujií, níz baba, raz ohlap 
do hora. Idú napred do domu svadby, z nehož mladú dostali; od- 
tiaľ chodia po domoch druhých svadieb, lebo v dedine býva temer 
vidy od ra/u viac svadieb, pri nichž vtedy ozaj celá dedina byvft^ 
na nohách; smiešajú sa a spoja sa pritom i s druhými podohuýmp 
bojnalmi a navštevujú iiajniii doujy u rodičov jak družíc, tak dru- 
hých devojných a zálettifc mládencov, mcd/.i hojnaliiíkmi pritom-^ 
ných. Záletuica dručbova, ak ju len má, iste obídená nebýva. Yäadl 
potancujú si na dvore alebo na izbe a kde dievča v dome majú,^ 
tam ich veru aj počastujú (cf ; Némc, 314). 

V Báéke maškary roznášaj li svadbu. Za cif^áíiov, žobrákov, 
pánov popreobiiekaui pri speve a hudlíe (harmonika) chodia po de- 
dine, vystrájajú váolijaktt^ kúsky, pýtajú si slaninu, vajcia a pod., 
idú do domu mladej, potom mladého a na konec sa rozídu. V^ dol- 
nom Liptove chodia pDpreoi)liekaní, pred každým domo;n zastanú, 
tancujú a nosia so sebou nanuK'ený uterák na palici. V Lubineji 
chodia „s muzikou** po domoch, odkiaľ sú hostia. Na Dlhej Lúke^ 
maškary (kone, medvedici rozvážajú su na i>ripravenom k tomu voze 
ící i Tiniko o. c. M). V Prešporskej chodia na druhý deU po obede 
,na oblevku". Ženích a nevesta vyjdú v sprievode hudby a „madka* 
rikov"; nevesta nesie spomenutú „bránu". Prijdúc na určené miesto, 
nevísta chytí bránu <io oboch rúk, obráti sa k východu a hore ju 
zdvihne, potom k západu, severu a juhu tiež tak. Nakonec pre- 
hodí bránu ponad hlavu nazad a svadobníci sa o ňu trhajú, lebo 
kto má kúsok z nej, bude mat mnoho kupcov na jarmoku. Nie- 
ktorí zo svadobníkov .stoja tam s putienkami vody a oblievajú mla- 
dých (Hystrica). V Há<'ke pod slauieujnj kňazom rozumejú trochu 
inôie, ako v ííemeri a (h'ave (cf. Kžo Vlk. liíO— 121). Kňaz, za- 
krútený do slamy, pochováva niekoho, napodobňujúc pritom srb- 
skčho popa. Mrtvý leží na lojtvf, a ked hú obrady u kanály Ty- 
skočí zo slamy, kde ho zahrabali. a schytí dakoho. 

Stluanio kohúta deje sa rozlične. V Gemeri ho priviažu do- 
haroi na kdl d ^ zeme vrazený. Sudca pri tom hovorí alebo prečíta 
jeho hriechy a ortieľ smrti. (.Taký prehovor na pr. v Sborniku I, 



isa 



I8(> sq.) Slamený kňax urobí uad ním hókus-pókns a kat zroní 
tnii šabľou hlava. Niekde zaväzujú katovi oči. Zabitého kohúta si 
dijá tusmažit. Vo Zvolenskej vopchajú kohúta do hrnca, sUirejší 
ho árii za Ä]»auát a družba mu musí aspoň hlavu zrouit, ktorú iia- 
srrcim oa " * -sú k neveste. Inde v^šlii najprv mladého 
xata, ai»y mi oi^jimi cepami ubil kohúta. Ak ho na 

tretí raz nesrazí, nasleduje nevesUi a tak všetci ostatní. Kto ne- 
zabije, zaptatí istý poplatok, za kt^jrý si kúpia náp ^j. (Timko 33.) 

V Kjsáči zákopu kohúta alebo sliepku do zeme, tak že len hlava 
tréí votu Kto chce uderiť kohúta, musí dat krajciar, a ton strčia 
kohútovi do hrdla. Patričnému zaviažu oči a on triafa^ za každý 
ru pldliac 1 kr. Ked sa niekomu podarí ho zabif, dajú si ho upiecC 
a peniaze v hrtJle kohútovom si uechfi kuchár. Pritom i stávky 
robia. Stínanie je známo Í v Orave, okolo Skalice, Bátoviec atrf 
StfK.t í.> kubúta pri žiackych zábavách opisuje i Csaplovics „Genj. 

▼ n, 241. 

\ !]!♦ n ťýva posledný deô obzvlášte veselý. Svadobníci pri 
éhádujii j^iko kosci, mlatci, drotári, obločiari a jednajú «a o pri 
Jatie do laUce. Ale domáci nezvykli robif, len sa veselí t — preto 
í tých konečne prímajú k tomu. Chlapa posadia ua stoličku, iný 
Texme črep a slarú »tetku, namydlí ju a „holí" patričného nejakým 
dr«^^' '" pri čom ho zamaže, vtipy a žarty s ním vystrája. Ženské 
Zi. ivajú, t j. žena naddvihne nohu a prestrojený kováč 

,|fnDiiii jej podkovu". (I v okolí Presporka.) Uozumie sa, že sa 
to miUokody robí v triezvom stave: všetci sú už natoľko rozvesô- 
Jfial^ íc sa im svet v dúhových farbách li^O(x>. 

Y Kysáči sa duchaplná mládež aj tým bavieva, že triafajú do 
friAsdiiej pivovej flaše, pri čoiu stávky robia. Alebo uviažu jn na 
éatku a vyhadzujú do výšky, kým sa nezabije. 

Ako dozvnk svadby býva v Turci t. zv. kochanina. Niekolkými 
diuuDi po Ha najbii/šia rodina najprv u mladého, po> 

tom t! rni a pri hostine sa volne zabávajú. V dobrej 

% JU .SI vše i muziku: jeden vezme vidly — to sú 

., praslicu — to je klarinet, tretí stisne vankúš pod 

icby — 10 sú j:ajdy, a pod., a ústami si k tomu každý vy- 
ITÄ, ako vie uajlúbeznejsie (z Bodorovej). V Liptove prv pre- 
náíali truhh: v njkjbližäiu po sv.idbe nedeľu sišli sa blízki po- 
krovni^ kt truhly, po.'^iaí len na provisornom mieste 

itojacts n.t '. Pritom bola hostina. Dnes zostala z toho 

In boftUoa a trocnu kriku. 

Dakde sa ne\esta v pi^ró dni po svadbe ani nehne z domu. 

V Miblijžiu oedela ide do kostola, kam ju odprevadí iná nevesta 
' ' **' " ' t/i mladé n*"- ' 

iiymi do domu 

Icli i (III. 

A , i , idej neveste príbuzní väčšiu po/ i 

miBtt kjín si nez\yknú lepšie. Čo skoro prikvačia všetkých sp* 
ložné itarodti životné, a postavenie nevestino zmení sa v postavenia 
Iny rôljec, so v.^jikými jeho trampotauu i raiiostmi. 



\u 



K predchádzajúcej práci použité bolv tieto spisv a články: 

1. Dobšinský „ľrostonáľ. obyčaje" atd. T. Sv. k. 18H0. 

2. Nemcova „Obrazy ze života slov." (Sebr spisy lll, stranu 
300~.) 

3. Csaplovics „Geiiuildc von Ugaru" U, 2h5— . 

4. Bartholotnaeides „Niítilia ľ.oui. Gomurieiísis" str. 443—. 

„ „Meiuor, provinciae Gsetnek" str. 57 — . 

6. Ból „Notitia Hungariae novae" T. I— IV (pasaim). 

7. Riuíavaký „Janko Podhorský" (ís'itra 11, str. líl)4 Bq). 

8. Pseudouyums „Goralská svadba ** (Nár. Nov. 1894. ú, IH9— II 

9. Felvidéki „IldzaKsági szokások" etc. (A mi Oithonunk I. 
G. szám.) 

10. Anonvmus „Svadobné obyčaje z Malého Hontu" (Sokol I8ti3. 
8tr. 333— a 31W~). 

11. Matica Slovenská „Sbornlk" I. a U. 

12. Pokorný , Potulky po Slovensku* i, str. 217 sq (dla Dob- 
šinského sdelcné), 

13. MiohíUko pRozmluva atd. o poverách** (passim). 

14. L. V. Hizuer „Povery z l5ošáckcj dolinV* (Urol 1874 
8tr. 282—). 

15. Vráatský -Svadobné obyc. z Mikušovskej doliny* (Pohľady 
X TV, c. 9). 

M3. Goda „Svadobné obyčaje zo Slov. Aradácu" (ľohí. XV. 
c. —10). 

17. Kutlík „Báč-sriomski Slováci" str. 29—. 

18. Slovenské Spevy I a 11, 1-0. 

19. Vansová „Čary a kuzly" II. (Nár. Nov. 1892 č. 3r>). 

20. Slovenské piesne vydané „Sláviou* v Prah* 

21. Hviezdoslav „Kžo Vlkolinský** 

22. Timko „Slov. svadba^ etc. (dla „Zpftsobu* Škarniciovbo*). 

23. Michalko „Zp&sob pýtaní a oddáy/ etc. 1814. 

24. Zpňsob pytitní a oddáv.iní (vyd. Škaruiclovo). 

25. Sekerka „Svadobné obyčaje v Hlbokom* (Pohí. XV, str. 

m — .) 

26. Povinnosti starejších a družbov (vyd. Rózsovo; dopluenv 
Michalkov „Zpflsob"). 

Mimo toho práce Kukiičinove, nakoľko mi boly prístupné, a iné 
v práci uvedené spisy u)enšej < " no však p(mžil som 

zpráv, ktoré mi dodali: Pani J ■i v Slov. Právne a 

slc. D. Chorvátová v Blatnici (o Turci r, J. Bodnnr v Petrovej 
ío Novohrade) ; V, MUátck v Kysáči (o Báčke) ; 3/. Chorvát v Ružom- 
berku (o Dlhej Lúke); J, huhka v Nem. Lupči (o Nem. Lupci); 
/ľ. Jesmský v Lubinej (o I.ubinej); Michal Fekete z Vajnor, áeÁ. 
Zarecký z Bystrice a právnik Ďulik \z okolia Preáporka prostred- 
níctvom n. P. Macháča v Presporku). Konečne vlastné záfdsky 
z Turca, Nitry, <jefiiera a Oravy. — Csaplovicsom (Ií, 2ÍK)) cltova- 
m>ho „Hesperu*' Andréovho \XV. No. 19 som nenuii po ruke. 

A eáte niekoľko slov na omluvu. Opis bude sa zdat na umo* 
hých miestach uejasnym; je to vinou jednak uoiíplnosti zpráv, jednak 



IS5 



^ui ^^n,.>; .-"^"isnitosti, éo sa týka successie jednotlivostí. Na pr. 

Í»! ie pred sobášom, inde po sobáši, zase inde po 

losuue aia. uepcenie je tu pred hostiuou, fu po nej ; tu v prvý, 
tu dnihf deó atiľ. Dá 8S asi (> schénuit sostavit. suád i viacej — 
S'- ^v 1 liUka vš(>tka tu bola i jednotlivosti vyiiikly 

m . , . , - L' neutrpel? Snažil soín sa prirovnávajúcej me- 
tódy držal, no tým často musela utrpet jasnota obrazu. 

N«» myslím: sobral som látku nakoľko sa dalo, i mnoho nového 
podal, a rabái bude nnád budúcim sberateloni i poiiadarelom pokra- 
čoval, ked ' !ne budú mat — aspoň zväčša — pred sebou. A 
to bol aj i, A bárs by moja skromná prácička bola čím 
fiac doplúovaua i opravovaná. 



BESEDA. 



O hranici medzi Busini a Slovákmi v Uliorslcu. 

V 1an*«lrnm roínlku Slovenských Pohíadov (383 str.) spomŕual 
t viery sú nielen rím. katolíci a protestanti 
... .1. ale i protestanti vyznania helvétskeho a 
p lom počte sľ^cko-katolíci, uniati ';. O uniatoch 

na ' ' ' pán Štefan MiAlk. (Slov. Pobfady 

I- y jeho konečným koncom malý ten 

UBVátti, 2ts Siaviikiiv uiiiaiov lúo je tofko, koľko vychodilo by icb 
podEft môjho stanoviska. 

Je to totiž starý spor o otázke: na severe- východe Uhorska 
kde Dreslávaju Slováci a kde začínajú sa Rusi ? 

Sporn nášho povžimnul si i prof. A. I. Sobolevský, tohoto času, 
■ikoHio ide i> ' asi prvá auktoríta. 

ŽrHíWTijtif» ^U\ , Starine prof. La- 



a Vngyhnkej oapoŕftal ^i 



Ab.itijskoj, /'M : 'm ',"j 

1. i'. iii vyznania a >' i l-'i ^'-iv 

•|>i.s, > k ton • (II tak spr :í 

1842. Ilunfftlv) svoju i i 

t, iet76) vy<lal tern^r o 40 nikov poz'i 

.^.. u ,.,,,íiiani Slovákov: „Dfa viery Slováci .-... . 

kaloUci. s men^ino evanjelici atn>3. vy/nauía. / sto pár t^efof 
f ch o6ri nájde sa v Tekove n NHrť." Známosí ani o najtcinncjé^j 
AWV^? A v tom iiNtoni odstavili iluníulvy puvo^il sa po Sasinkovi pre 
tJ^ ba ípi^a />«• Sloiakax, 1875. 

' vľu-l^ 'uiiti* ?M ! lii n i roka 1880 macfarská Hatistika (Láng 
irorsxág nŕp^séin slatis/tiki^a, 1884) 
.t^iawi 3u/M:ti-A>vu liininu. M'.i23, gT^xko-kaloUkov 61 uníatov elo* 
veaak^ch 08.771 doJL 



IM 



toáeňSkQ (1895, n, 236—236), hovorí o nich, že 6Ú chudobné na 

dáU. „Hlavné, co dáva farbu národnosti, jej reč, určuje sa v člán- 
koch slovenského časopisu len všeobecnými frásaiui. Nárečie únia- 
tov, ktorí sú predmetom sporu, zovie sa silne poslovenčeiiýra, ma- 
júcim russisiny, a nič viac. Jestli ono je slovenské s russismami, 
tak ním hovoriaci sú, ro/umie sa, Slováci ; jestli je ruské so slovo- 
nismami, tak nim hovoriaci sú Rusi. Rozdiel medzi maloruským 
nárečím (í miesto e a o, plnohlasie, i a. č z d íl t) & slovenským 
je tak vetký. že spor o prináležauí jazyka k tomu alebo druhému 
nárečiu možný je len vtedy, ked jazyk predstavuje pestrú smes, 
ktorú tažko určiť. Okrem toho, medzi russismami a russismami ie 
rozdiel ; jestli sú ony názvy kultúrnych predmetov (rastlín, nádob, 
odeve atd.)^ tiik nemajú pre etnografa nijakej ceny. ukazujúc len 
tolko. že upotrebujúci ich alebo ich predkovia mali pot)ky s Rusmi; 
jestližc 8Ú obyčajnými slovami reči (s významom hovorií, vldeť, 
jcsf at(f.), tak môžu ukazovat na to, že upotrebujúci ich pochodia 
od predkov Rusov/ 

„l^. Mišík napiera na to, že sporní uniati nazývajú seba Rusmi, 
a preto nalicim, aby boli uznaní za Rusov. Ale sjim roz] ' Po- 

liakoch spišských, hoveriacich po poľsky, no menujítcich sa ni. 

My môžeme ukázat na ruských katolíkov v Hielorusku, hovoriacich 
po rusky, ale nazývajúcich sa Poliakmi. Nazvaníe nemá značenia 
a nerobí Rusov Slovákmi a naopak." ') 

p A tak otázka o hranici Rusov a Slovákov v Uhorsku zostáva 
otázkou a čaká zpytatela, ktorý vážne zaujal by ^a za ňu a sobral 
by dáta, mohúce pri viest k joj riešeniu." 

Prof. Sobolevský referoval len na základe 8. a ľ. ŕísla Sloven- 
ských ľohladov ; ešte nemal 10, číslo, v ktorom pán Míáík podával 
i jazykový materiál (pravda, len z troch obcí spišských). 

Že je otázka ťažká, vyslovil už i sám pán Sobolevský, -i Od 
{n' ■ r.v trudili sa nad íiou Sreznievsky, í' * ý, 

l\ < cne i A. L. Petrov, a svetla v nej pr. o. 

Vťíuíi ladi by sme boli, keby jej venoval svoj\i pozorufisf pán 
Sobolevský, ozbrojený prc^ iiu tak, ako pred ním nikto. Pmve t.M;iz 
konajúcem'u študijnú cestu, padlo by mu to po ruk( 



') O hUtoriťkom d<<kninriitc, klorý páu MímL :< mun ni '^oi, 
str. &l. Pulirhŕlov, prof. S-iboUvsUý poznamenáva: ^lan Mi ik w)1\..i,j\ä 
sa na hstinti poľbkébo krúfa Žigmunria III. z roku 1590, oko na Uôka/. 
toho, it ^úk&ki Kusí v XVI. stoteti považovali sa za Ruiiiov; na táto 
listina lo nepotvrdxujft. Ona hovorí o Rusoch, prechodíacich so svojimi 
stádami cez zcmo obyvateľov Ľubice a pri tom používajúcich ich pastvĹ 
Reč je ta iste o l.omkoch, ktorí v XVI. století ešte viedli polokočovný iivot 

-) Oueptcb pyccKuK AÍucKTOji(«rÍ0, III. >3^cb (irb /rpiuj MuoprocKoo 
uaprlmie uocteneuuo cjuisMTtji cii cjoduhoimm rouopaiui u Tovooe oopejoifliile 
rpánmiu e^aa jm sosmoviim. Xiiiiiui Orspnua 1898, IV, crp. 8. 



-♦•► 



1S7 



Literatúra. 

'>víMitvo. Sliornllv liteľJtrnyrb prác. \ storofnu paiDäC 

^H'' n»^ttn íífovenskí'bo tovaiyšstva" zrtložil a z pomoci pria- 

'»▼ si< y vydal Fr. liichard Osvald. II. V Ilužom- 

kii. ^.... ,. .. ....Uačiurue Karia Salvu. lHy5. Strán 318, 4<>. 

Cenji 3 zl. 

Prvá kniha „Tovary éstva*, vydaná roku 1893, mala oživif pa- 
toíatkn mužov, ktorí pred sto rokmi boli urobili slovenčinu lite- 
ráiT koni. V tejto druhej knihe literárno-hisforické články, 

svet ^ i predstoľočnú dobu a jej predstaviteľov, sú nasledu- 

Jod. Ign. Bajxa a slovenské prebudenie, Antou Beruolák, 
fic Jmréák 8. J., Máťéni a priaznivci Učeného slovenskčho tova- 
tra. Všetky žtyri sú prácou toho istóhi) badatela oných dasov, 
I Hterárno-hi>t - ■ ■ .| ifunie ^Tov, • ^. 

B^iti^ bol 1 aodconi Beri u, pri- 

ifora^ -icii siovťijciny za spisovú) .lazyk. „ľreto 

píívm !•! il už roku 1787 — abi Slovácky národ 

y jeho reč k litternému umeňj slúžiti múze." Dobre po- 
iva pcWodca (článku o Bajzovi, že jestli u jednotlivých 
ipi^yvatefov slovenských zo staršej doby, najmä u kat. Slosákov, 
rydzejísínii ešte slovukismi, nežH sú Bajzove, 
i spol., avšak predtým cliybovala dôsleduost, 
•kuu titw mužov ia l>ojovali za literárnu platnost slovenčiny. l)o- 



aíeo 






i«óo tak pozde a ťažko prebúdzalo sa národné 

. a tu dobre pre<lsravnjo ná8!e<lky feudalismu. 

inj ákoly, všeobecne uvedenej, vainy postup vo 

i:o-národnej nenie možný, /aŕína sa od abocedy. 

M i otázka slovenskej abecedy 

: ;»;irodzenej otázky zapriciuila 



' ..••^JrviiA iceď bola rec o prvej knihe „ľovRryéstva", pô- 
vodca je svojej hlavy človek. On píše: ,Ani tú 
fjiji/iiií i ' vedaC: či osoh, či väčšia Ákoda vyplýva 

x toho, . i /.aviedli doma osobitnú spisbu? Chcem 

ľzd i hiiitorakú pravdu, že zaostaJost slovenskoná- 

ľ. , II nás vlastne proteslantismus s jeho češtinou, a 

lícka cirkev s jej íarinčinou. Iná je otázka, ä možno bolo 
. venský národ a jeho véeiky triedy v literatúre skupit kolo 
ttiny a Uk poi»tiC život a pokrok slovénsko-národný;"* 
Už i»olTldt» mi ruku, f.e i nená ľudí, ktorí 

protoMníiti^me a (rštijie : ,i v slovenskom 

WII. a WUI. HtuiiHi. Nu, >kutučne, obávam sa, 
v nich dos( silný dôkaz proti tvrdetiiu pána pó- 
irokej účasti tudu v duchovných dielach nemožné 
jMfiHi.iuijii luuoda A Slováci, ktorí ani menami svojimi nechceli 
rovní Bloroflskt^mu ..spľostému ludu**, ale si ich iatinisovali a 
ffrikf! ' i. Tak možno si 

fp;. h škôl po Slo- 



1«8 



vensku nezobuciilo národného ducha; tak možno si vysvetliC, íe 
na pr, i taký Horčička-Sinapius, ktorý na rozličných micBtacb účin- 
koval ako učiteľ a kazateľ, pritom spisovateľ a hol Slovákom, akého 
slovenská matka druhého neporodila až po Jána Hollóho. na hlucho 
prešiel slovenským životom, a každý, kto t nash i 

bol jemu viac-meuej rovný výzuamoui, vyvinul sa . . :.. _. _, a 
i stál v živote Síini o sebe. Lutherova reformácia vysoko vyniesla 
princíp materinskej reči, ale zato slovenskí luteráni prvých stok ' 
i svoje polemické náboženské knihy písali po latinsky. ProtestanJ 
ti.suius nebol t^ikým aristokratiťkym, ako kať ' no v svojic 

učených predstaviteľoch národným tiež len vv l>ol. ČuBtiii 

pritom nemala nijakej viny. 

A predsa sotva možno to tak vysloviC, ako vyslovuje ho" 
pAvodca. Protestantismus so svojou čeétiuou, a nie katolicismus so 
svojou latinou zapríčinil vraj slovensko-národnú zaostalosti Až mi 
jednu krátku periódu (do vystiipenia Pázmánya na počiatku XVII. 
stoletia), vždy len zlomok Slovákov priznával sa k protestantisimi. 
Väčšina teda mohla nedoiiustit zaostah»sC, mala vyburcovat národ 
zo sna. 

Otázka slovenskej zaostalosti je veľmi tvrdý oriešok. InÄti- 
túcía sama v sebe, co by aká mocná bola, nie jednako vlíva ua 
každý národ. Na pr. Maduri, čo by oni akí pyšní boli na ' ' 

vinismus, predsa prvénuj predstaviteľovi uhorského ku! 
Pázmányovi. dakujii, možno povedať, že sú národom. Ten 
literárny jazyk a založil literatúru. .\le ten v polemii aj pni 
wittenbergskej university po maďarsky písanou knižkou odpoveilal ! 
(A setét hajnalcsillag után bujdosó Inrheristák vezetôje, U)27i. 
V Poľsku zas ten samý rád, z ktorého Madarom vyšiel Pázmány '), 
v XVI. a XVII. století " " národu velké biedy. 

No prisviedčame p, dcovi, ked vraví, že kat cirkev a 

jej úradný latiulsuius Jakú zdarné pestoval vedu a umenia v i^ko- 
lách, tak dvíhal v živote pravý všeobecný uhorsko-krajiuský patrio- 
tism, ani neprekážal národnému rozvoju^ a to ani slovenskému, ako 
to dní násilne dnes tak zvaná „nemzeti iskola" . . . Ona a jej lati- 
uism vzniklé národné rôznice miernila a raerila, protivy vyrovná- 
vala, učených ľudí raedzinár a ked u n.ns un^! 
venskym synom, zvlúšte o*l ľerezianskych, /y i 
prístup ku vátikovýuí krajinj^lcyrn úradom, uiekdy i k najvyšším 
boduosCam, ten. sám učený latinísm kat. cirkve, mocou nehož vy- 
švihli sa z obecných radov — postačil tiež výdatne chránit ich 
pred Uk hnusným odrodUstvomy s akým za dní panujúceho nacio- 
nalisniu tak husto streUlme sa.* (Pokračovanie.) 



*) Ačpráve už bola vyslovená, a to od katolíka, i taká mienka, i« 
„slniba, ktorú Pázmány vykonal svoj^ zronenej vlastti, bola by sa mohla 
Btaf 06uduua, jestli v úzadí nestojí malé Sedinohradsko a nezadiráoi ma- 
ďarstvo.'' liodnár Zs. Magyar irodalom tOrtéuctc. II. iti. 



9k 1896. 



Bottl 8. 



Slovenské Pohľady. 



-p^-^^ 



Svadba. 

Nspíial Martin Kukučín, 

I 

m, že inu kedy prišlo na um, že by sa holo treba ožeoit. 
OiM) ..K L .tui vcloii dasu rnysleC na takó plftky a vôbec rozinýšlať. 
ložlšf brale, cts\ý rok v tej čiernej zemi — vlastne borky zemi : 
íj, amčiékej skale. Tu v poli» tu doma, tu ua svojom, ru 
na „D«dQÍci", alebo lepšie ažurmite", t. j. ujídeuniciš. Nuž ne- 
slidí sa vpm mrhať drahý čas daromným snením a prázdnymi 
íliKi.:i!iu A M.^Minvif,' ke(í prídu isté roky a srdce usadí sa, ako vy- 
i? Eh, braté, prídeš domov, o večeru ani velmi 
I Maro do ii8t, prežehnás sa, preporuéíS sa Bohu 

MU „zapoviedniku" (patrónu) s v. Petru, vy valíš sa 
da I ílo zory. . . 

o Petra Koliéa! 

Petrov, nemôž* sa povedat, že by bol toíme 

«*^"' ľa svojho, vlastného i vyrobeného v súce, úrodné 

má v úžitku od svojho „gospodara i parona" 

ívioho. Šioľ Mate Ivin je veliký „pošideuat" 

h vecí dostatok a po la, že sám nevie koíko. 

(>ii ma dúl 1 il naň ruky: vyrobil, vykolčoval, 

Tybral kaiocn lil viničom. Na^intráde" lúrode) 

ai delia a Blcc spinvedlivo na otvore : troje Cahá llija a jedno go- 

jipodar iíor Mate Ivin. (Lepšie dačo, ako nič.) Ten istý pomer pa- 

val i medici otcom Ilije, nebohým Petrom a otcom áior Matu, 

inom. lia keby sme začali vyhľadávaC stiró ^konty* 

by sme našli i do piateho kolena v starobylosti, že 

^ via šior Matu boli >.'os])odárí a Ilije ich „kmoti", alebo, 

:. zonj, .težaci'- Preto v dome Ilijinom o biede sa ue- 

mói' hovorit. Vždy bolo dostatok vína i „ulja* (oleja) - a druhé 

fod: pštoica, t^trovu a iné — to sa kúpilo na bón^ a zaplatilo 

VleehÄVÄlých / odpredanej ínirády. Bieda sa uiiho neusalašila ani 

y, keif sa začala > " ^ (rodina). Ako dorastaly 

^éf^' tak irh prib«i.i ral i póla od sior Matu: 

tofko pri.sporilo k intrade každé. A tie, čo boly 

..:.>a nemôžu „kontaC i do povahy braf). Čo potrebuje 

uký malý ákrukluoV Vrabec na krýdle unesie, čo potrebuje! 



Ii0 



nijovi preto nejde hlava oplešiveťl Hladí hnJo oa svoju Jelii 
Hotuje UH príklad veiíeru a okolo uoj šíintujií liladii«5 der vaky. Jede 
má v ruke kus ^turte" (bochníka), druhé poskakuje na jodn-' • •■^'^ 
čakajúc, kym sa vo volikom hrnci zabarí žtavnat*^ «z<»lje'* 
Iné sa jej dr/í sukne a nkazujfi materi zabitého ^.kosiča" iímUiíIui, 
ktorého (»tec vo viniciach chytil a d*'toui doniesol. Každt* má čo 
povedal materi, požalovať sa alebo pochváliť. A oua medzi nimi sta 
kvočka, ktorá hncd z jari vyvedie kŕdel kuriat a o každé matersky 
pecuje. 

Jela je hez oUízky ženská ^vriedna", t. j. snW, robotná, ga- 
zdovllvá. ľreto, že má kŕdeí deti, ona sa neodtiahne od žiadnej 
roboty, 60 pripadne na íiu. A predsa koíko i>otrebuje toíká ľ 
ua seba i do seba! Nechová ich síce pečenými bažantami, ain 
oblieka v šarlát a kmeut — ale tiež ich nemorí hladom (vidno im 
i na tvárach!) a konedue naho nechodia ani v lete, Len kolko sa 
nasbiera abijankarie" ibielizne), ked každý týždeň im premení ko- 
Selu ! A to vSetko vláčit zabarenó na more ! Iná gazdina ju môá 
dovliect ua jednom somáriku. Ona musí zajat somárov aí<poíi dvocll 
alebo plané „mazgo" (mulice). 

B A h, jadna ti je ^vaka májka!" (úbohá je každá mať), vzdychne 
i ona neraz, menovite kecf ju dajedno mnoho trápi a ^moititika'*. 
Ale verte, i to vzdychá viac z oljyčíija, že čuje i druhó ženy tak 
vzdychal — než z hlbokého presvedčenia. 

Ilija ešte najviac „vidí múke", kam to 1 '' ■ iť na noc... 

Ityva v kuči otcovskej a stt;\rot< ovskej. i jt» z holOho 

kamenia, rukou neumclou. Špáry z dnuká ztipackauŕ su maltou. 
I krov po tunajkj težačkej mede: na laty poprekladané tenké 
rľripky z kameňa. Aby pomedzi ne neprebíjala .búra" (sevt^rák), 
alebo pjugo" b dažďom, Ilija sám zapackal krov maltou, vyhladil 
ho i vybietil skutočne d«'»kladne vápnom. V kuéi sa od tých čias 
naozaj býva ako v škatuli: ! 

Ináč kuca neuie rozpai .imi na bob vie 

kolko „prostorijí" a izbičiek, i^ozosiiiva z jecuioho Jediného prie- 
btoru. Ten tvorí: salón, spálňu, pitvor, kuchyňu, komoru, ba i piv- 
nicu, a všetko vjedunn kuse. Odo dverí v lavo vyjdeS oa pódium, 
stlčené z dosák. Na ňom sú dve postele, vlantne mnt ". t 

postelí: tak sú priestrann*^. Jedna pre rodičov a naj' 
bizfí, ktorý bol vysúdený nda<l8Ím bratxjui z kolísky, liiuau pn; 
tých stredných a viičších. Postele tiež nespravili „meňtri od zanata", 
L j. diplomovaní stolári: sám Ilija vlastnoručne. Na dva „kava- 
letto* (kobyliny) preložil dosky, ua tie slamený štrožak: a positef, 
ie .verameute" ani „kraljeviŕ Marko** nespával na lepšej. Ostatok 
kuée nenie forstovauý ani mosaikom, ani dubovými forštami, ani 
doskami, ha ani len dilami ; neuie zemou a hlinou pobíjaný, po- 
y^'í ' ako v našich chalupách.., tu je podlaha 

z ua, povrchne vjrovnauá. Noha sa potkne tu 

ú hrbol, tu zas zapadne do jamy. Eh, obyčaj, braté, obyéaj I Všetko 
Ba naučíš. 

Tento priestor je zaujatý vfteličím. Najdeä tu truhlice, kasničky. 



1S1 



Po tt«iá«l! fmr^nné žatý i „roisine**, mechy, v ktorých sa roust 
I '. ;i; cez zimu dva-tri ^pršuty"-8unky vyúdeué. 

Ul' , ílobuého, iba že to uem;\ kde znstat isto a bez- 

peéue^ iídok hrbolatý. Najviac pľiesroľa zaujímajú sudiská. 

Prostre^uT. .ii.^í objemný, je načapovaDV, Pod pipĎou je misa — 
lUe neodkvapkáva do nej díc. A na sudoch je povykladané a po- 
folBOc ofttatok šatstva i ^poku('Stva"-nilľadia. 

f^f} dvorí v pravo, vis u- vis posteliam, bolo vystavené ohnisko, 
k* (í siaha sotva do členka : ale je priestranné. 

r . - sa tu poíahky zmestit celá faniejja. PosadaC 

ta Dft vysoké kamene, tu na lavicu a stolce. Ba i kumu Tomovi 
ustftne miesta, ktorý býva v susedstve a prichádza dlhé zimné 
reéery ,sprovesť* u kuma liije. Pri malých „lulách", fajoékách, 
tak kráiJDe sa to spomínajú staré dobré časy! „Dičurina" medzitým 
môže odfukovat v posteli, pomiešaná sta makarony na mise jeďuo 
C8Z dmbé. pod teplými „šukanĽami"-kobercarai. 

,Nie je aui sluňno, ani svedčuo* aby takto boli na jednej hŕbe," 
pomyslel si raz Ilija^ totiž rie deti. Dvoje díevc^at, Katicu i Jeli- 
sUtq, keď ,ulizly do pätná-iteho", t. j. roku, poslal do služby. 
Doma zostali samí chlapci, siedmi dla počtu, okrem najstaršieho 
Petrm a Ivaaa. Jeden chlapec a jedno dievča v útlom veko ^otišli 
tt nj*. 

Aby najstarší mali „svoj komot" a nemuseli sa tisnúť s ma- 
Ifmi v jednej posteli, llija skasíroval spotnenutť" oiuiisko. Spravil 
dfa kavaletty, preložil na ne dosky — i postel hotová. 

„Vy dvaja budete tu spávat," nariadil otec, «aby vás tí druhí 

MkopAlJ." 

sĎakHJeme pekne, čače," vraví Petar i za Ivana s blobokou 
fiMoii. 

,»KÍ8U, sinko, ništa/ odmieta otec vdaky. 

Jar sa bola práve otvorila — nebolo (ažko umieatiC ohnisko. 
Špntvili ho jednoducho predo dvere. 

AJ© starý ľ" Ual i na zimu. Konca kuče je strmý breh, 

U^a 8 dvoma S} ii aa doíi „maskinami ''-čakanmi. Stará Jele 

ta len čuduje, co ^i to zas tí traja „stavili u glavu". Oi idú otvoriC 
baán na kamenie, alebo práve — Bože odpust hriechy ! — híadajú 
.cckiny' (dukáty). . . Iba ked stvorili priestor štyri kroky dlhý a 
tri iiroký a začah vyťahovaC na ňom múry. 

,Abojro<ml!** zvolala. „Vari dom!'* 

,Ni moja/ odpovedá tnuž vážne, „ale kuchyíia." 

f v pokľvli dachom a pred samou „jematvou* 

I nocou poťahovat studenejôie vetríky, vy- 

...ko. 

z leto „neprotitali" velmi Petar a Ivan, ž© majú 
'-^íoiniíHj p«'5iťi. Spávajú najviac ,u gori", pasúc mule a somáre 
i strAíJJUľ do samej jematvy vinice. A kecf neboli v poli, utiahol sa 
kiidý ^u chlad", lebo v izbe je letom veliká horúčava. Dvorec je 
i tak obohnalý «gomiluu''>niáranou ohradou, vysokou a uiassívnou, 
•(a dáka stvrdavu" starobylého bána. Tu sa spi lepšie, iba ie ko- 



199 



mArci nespia, ale dodobajú „krščanína'', 2e vstano s tvárou na- 
puchnutou. 

Takýto hía život viedol nAš Petar Odobrali ho k marine a 
keď vyslúžil, vrátil sa verne k otcovi. Šuhaj hol driečny, postavy 
inaterinoj, Hrokoplecí bo ňijou ani mladý juoec, počernou tvárou 
a krásnymi fiizami. iíed iŔiel polom alebo dedinou, obzrela ho 
každá dievka. Možno si i pomyjílela: „Ovuj Petiir jt- Ijusak, propia 
Ijusak" (tento Petitr je driečny, naozaj driečny), Daktorá možno ' 
i nahlas vyslovila túto chválu. Menovite „Katica izpod crikve* 
(uiže kostola) — ona, oua už dávno myslí oaiiho... Al*- ivt^r ihv 
dáva nié na také „komplimenty". 

Ilijovi neraz sa svraskalo č«*lo od ťažkého „pensíra ^í..ímím,,; 
do si počne, ak sa Petar bude chcef oženitV „Kuča je vonkoncom 
tesná — ledva sa do nt*j my vpraceuje: a tu postel, iruula, kas-ne..." 
I rozložil si vec Uikto v svojej hlave. Spraví z dosák pnel i radu, 
zatvorí do nej bývalé ohnisko: éo treba lepstý chyže V nHudc trochu 
tesuo, ale ôo si poéuož? Kuca ea nedá roztisnút: nepusfia múry!. . ." 
Bolo mu hned ľahšie, i pokojne íaká, kedy mu syn prtde s novinou. 

Prišiel i Ivan „pod levu" (asseutírka), vyslúžil svoje Ŕtyri roky 
v Pole i vrátil sa domov. I znse len boli v svojom kúte. Iba že 
Ivan nedržal sa vefmi domu. Večery trávi s ndddenri. Musí byt ^ 
na každej muzike, má sa tuho okolo dievčat, ale ani jednej célcj 
nezadal sfub. 

Prešly Vianoce, fašiangy i skoro celý pôst. V nedeľu „od palme* 
(Kvetná) stál Petar na dvorci pred ^crikvou" (kostol )» čakajúc „do- 
2V0U"* na velkú omšu. Stojí tu temer celá dedina, každý s rato- 
Icstou olivovou v ruke. Ked zavznel „duzvou" a na ulici sa objavil 
éior ^kurát" (plebán), ?a(^alo 8;» to všetko trúsif dnuká. On opretý 
o „crikvu" pozerá svet, ako deíiluje pred nim. Staré ženičky s ná- 
božnvmi stonami a ružencom medzi prsty, nevesty a dievky s kul' 
žočkami a poburujúcimi pohľadmi v pravo i ľavo Na hlave nesá 
čierny čipkovaný závoj; zpod neho sa to dobre, zákernícky môže 
pozeraf . . . 

Petar práve rozmýšľa, žo celý Veliký týždeň nebude z njboty 
nič. Musí vštúpif do légie, ktorá sa orgauísuje z vojenských vy- 
slúžencov ku strá/i sv. hrobu. Teáí ho to veľmi; nie preto, že bude 
paradirovaf v morndrskej uniforme a s puŔkou — (nemá pred kýml> — , 
ale že preukáže česť hrobu Spasiteľovmu. A tu — ktože je toto? 
Prechodí popri ňom — áno, to je Zubicova Jova! Musel, a čo 
ako nechcel popásf oči na jej stepi lej kráse. Nesie s.i sfa 

nádherná palma. Len chvíľa a už zmizla v dverácli chi i... 

On nevediac vlastne čo robí, pustil sa za ňou. Pretisol sa hu- 
stým zástupom žien k boiHiému oltáni av. Uoka, kde pokľakol. 
Modlí sa roztržité. Modlitbou ŕa snujú podivné myšlienky, a v nich 
8tt I ' ' f zaputnáva a nemôže ani o krok dalej. V ľavo belie 
81 ■ líí-e .ínvino. Ked p(»zdvihne hlavu a lilidí fym *"iernym 

okom itii Jilavný o\U\y — tu Petíir zabúda, k«l ittbo 

<i hľadí, bľadl plný obdivu. .I«>mu sa zdá, že ni- 

kdy, Dikde nevidel. 



tu 



,A ja sa oberám svetskými ray^Heokaini," horší sa na seba, 

■\iy T pn^plnouú hniif. ^Ci som ja človek Uiíešny — 
! A prviisii nikdy, nikdy takto krásne v tomto kostolŕ* 
bľ-i/i v, čo ja pamätám." 

.Ar.Kv .s;i mu zdalo akúsi slAvue. I obleky, i tí speváci, eo 
toLne aamálmjn. Ba i hlas Jakova Vickovho je dnes slávny, a 

iŕ*. I koruna na hlave M ^ oj, 

i yrá, skveje sa akosi skvn- , .. 

iimkcia skončila — holi» poludnie a po pliacku hreje 

■ po funkcii spopadla ľetra naliehavá túžim vyjHť 

'.. Muoho sa nahonl, kým ho oblial vonkajší éisty, 

svetlo slnca. A zpred kostola nejde domov, 

MuIy sa i ženy a skupinami štebocúc idú iio- 

1 lencov. Shováiajú sa, ako čo by si 

1; 1 r — a ouo je to véetko leu aby uká- 

í , že iiu na nich nezáleží. 

^ora Zubicova s „rodicou^ (sesternicou) Milkotu PeU. 
ua podlhovatú Joviuu tvAr. Našiel na nej tio veliké 
hVJir •-- f' iH [lozrely naň a už ho ranily — a malé úáta. 
lol ako si I a ;vch nm zasekol, až pise idu puknút, preplnené 
i^mi ciíanu. Ona pozrela naň, vlúdue, milo, ako by sa mu 
1hr»v.irril.i — ii^non on badá, že by sa mu chcela pribovorit — 
II a so sklopeným zrakom cez ulicu očí* ua 

i ATCTtuiv«jr v'in .ii^'u^ ch. 

Sohra preála, xáčalv sa poznámky. 

' " ■ vila!" 

dj chlebe ľ* 

•K' 

,Yy. i sa ako koDteáa." 

,Veru nmoho slávy do palácti Zubicovho.'* 

í • *' ' n.yzDámky stahovaly sa na chudobu Zubica 



a nii 



Ba braUt 
Téctk 



' ■ ■ ' !. Ne- 

ul 1 do 
c. A to všoiko, že sa mu žena zabila. Jedni hovoria, 
la aa hŕbu kameuia a zostala mrtvá na miesta' T><f 
)tit^ To ho vôbec prinútilo bodi( od sveta. 
Kcdf podrástla, tiež sa necítila dobre doma. CKlibiíi <h» 
druhý Wftrov a od tých čias tiun slúži po kupeckých a 
t . Otec vari ani veľmi o im nestuji. Najviac sa 
í'M. mat Milkina, vydatii za buju Odrica : vlastná 
\}\ Jova i teraz složila sa u „amie" (tety; 
!iiy rudnej strávit veíkonočn*'^ slávnosti 
nirila tvár. ked počul poznámky o Jov. 

J .> aliVmai 

Ldch. AU* »i iozvai.il, že by sa 

. . . ..ov hlboko dojatý. Bolo mu tak, 

jradAcd vykríkol, až by sa skaly triasly. Všetkého mu bolo 



184 



akosi íuto; 1 cely dosavádny život, ozaj» akysi pusiy, 
len zaplukaC uad níuj... 

Po veéenii zas postál pred kostolom. IVcžla popri noui, Í zasdj 
pozrela naň. To ho veľmi zadivilo; ved nezbadal, ze by na druhého' 
bola pozrela. Čo to znamená? všakovak rozmysra, všakovak si 
vysvetľuje. 

Nemôže sa premôcC — ide za ňou, obdaleé. Neutekajú pred 
oíra, mohol by sa k uiin jednoducho pripojií a odprevadif k domu: 
ale nemôže. Tých desaf krokov, ktorými zaostal, zdá sa mu nedo- 
bytnou hradbou. A konečne jemu dostací hľadeť na jej btijočnú 
chôdzu, na strojmi postavu, ču( úlomky jej slov a dýchat vzduch, 
ktorý dýcha ona. 

Ked sa zvrátily do dvorca Odriéovho, Jovine ot\ zadivené 9Sľ 
stretly s jeho pohľadom rozpáleným. Podvihol červenii čiapočku 
8 čiernymi strapcami a chcel pozdravit: ale slovo mu prischlo 
v hrdlo a zamrelo na perách. Zronený vyšiel hore dedinou až na 
vŕätek, zkadial sa vidí biela dedina, zeleno vinice, šedé háje oli- 
vové, ktoré stoja akosi dumno, obliate jasným slnkom. Z piacce 
zavzuieva pokrik mládencov, ktorí neberúc ohľad na nedeľu, dali 
sa do hry „na balon" dobtu). 

Sišiol i on na piaccu, i hľadí na pestrý život, ktorý panuje na 
nej. Mládenci, ha i ýenáci, rozdelení na dva tábory, bijú lobtu,. 
len že nie drúkom, ale dlaňou. Lobta lieta ujohutným oblúkom 
8 jednoho konca piacce na tlruhý. Petar je chýrny hráč, kcd lobta 
nan letí, podberie ju šikovne a pošle až hen dakedy do dvorcov. 
Ale dnes hľadí bez záujmu na shon hráčov. Ako postavy okolo 
balóna motajú a hádžu sa sem a tam: tak sa jemu motajú v hlave 
vftakové neobyčajné myšlienky. 

Na mrkaní pobral sa domov. .Sediac pri ohnisku, rozmýšľa a 
vždy sa mu vracia myšlienka: „Pane Hože, čo je t^oto — čo je V 
Čo sato porobilo! Hľadá odpoveď okolo seba, nad sebou — všetko 
hluché, tiché. Iba z „buska" (hôrky), ktorý sa rozkladá na blízkej 
stráni, dolieha sladký tlkot slávika. Divne sa dotkýňa srdca Pe- 
trovho — sCa by ho chcel naladiť k piesni víCaznej... 

Celú noc nezazmúril oka. 



II. 

V utorok pod večer vyhral sa Pet-ar ^u gnru" - - tak volty ú 
vinice, pasienky i priestranstvá porasiené chrastou. Kmeti, či te- 
iáci, majú pasienky nd svojich „iíospodarov". V nich sa \ 
BŽivina" (Statok) i cez zinm. Veľmi je málo tých, ktorí l 

mazgám „trávy"^, alebo môžu si kúpiC z Prímoria sena, alebo ku- 
kuričnej slamy. Konečne mazgám vždy sa uajdo |>aäa. Kozy a ovce 
tiež nemajú biedy. „Hušak" (chrastína) sa zelenie celú zimu — 
lístie z myrty a čestminy je pa.^ znamení rá. 

\*n ivbyŕaju ide na pašu. Vysadol na Sokola len tak na holo — 
a 1 • vti vetre hore dedinou. Vyše dediny odrazí sa s cesty 

na širokv i dolirc vychod^nv. ktor^ vedi(» i»nnod hralo 



Ha 



pof^sieiié éalviott, rozmajrínom, myrtou, do tichého údolia. ÚhoeL 
SÁ píloo obrubeué „tcžačkou" rukou — rozprostieľajú sa tu zm- 
nvoit^ nnice a háje olivové a fixové. Leu spodok doliuy je za- 
W*finý balvanmi a Ŕtrkom — to urobily povodne, velmi časté 
v Íl. Chodník z doliny vinie sa briežkom „ua 

iŕí utorej ako by stAla diika zrúcanina starého 

zámkm. 

A ouo nenie to zrúcanina. Naj des tu jamu do kameíia vyrii- 
baná^ obohnatú vysokým múrom. To je obecná „lokva'*, nádržka 
na rodu. Nad lok'vou je priestranný dvorec, ktorým steká daxdová 
TOda a prt^íMod^a m íitrkóm do boky. 

Nuž' 't'álne čisí/i, ani studen/t, m ^^no vite v let- 

om ilpťí ^ I nie a vareuie zbaví a statok sa jej fiež 

,r«.Mv. ...J ji veselý ruch. Menovite ráno a vcčor dochodia 
sem ženské z celej dediny. Dievky a nevesty kráčajú sfa processiou 
c* ■ ' ' ' i cbar na hlave. I tie, co sa vracajú s plným, 

ti i hlave. Ton sa drží sám vo vážke na podlože- 

II Mom Ktikami si podopre boky i kráča ľahko a 

v . \oda zo čl)aľa ani nesmela oííusnúf. 

1 teraz Daniel ľetar asi osem dievok na lokvi. Spievajú svoju 

ui.n.aľi pieseň, zaíahujúc poslednú sloku, až sa žiaíuo odráža od 

bnii ii iuilielia kdesi so stonom v borovej hore. Sotva sa zjavil, 

I zaraz do nóty svojím mohutným barytónom medzi dievčen- 

ľprán a alt. .\Iaziíy dovji'dol „za o'ilavu* (uzdu) ku žiabu, 

1 kameíia vykresanému. 

^1' ...liíifi*'' ii :(iľ;ii>>, zvolal žartovDo, „vodu vypili, ale ,na- 
nenakalal. Ktorá uii požičia ggic?" 
iab»' ^^!<r ivľnľ.i) Doly dva, z píachu. Na oblnku železnom 
prívMiMuá víui7ka \ni''a Simioina podala nm zaraz svoj — i pod 
chTíí' o na dostač. 

^ pýt;i sa xVnica, preložiac ramená ako 

Iky ccr pr&e. 

-T' tíoru, Anic4 moja." 

•ojíé sa. že ta dačo odnesie?** 
.Ncru — víla by sa mohla uhikomif na tajvc (iieuiikui- za- 
micžala «ía Kaiica ,,izpod crikvr", ktorá tiež do.^la po vodu. Celá 
oIítI i on xjavil. Strieľa za ním svojinia šedýma očima zpod 

>rv 

ju ani nebadá. Nafahujúc na nad vodu, zazrel Odri* 
|c ' • • '^ Tovu Zubičovu... llned sa odbodlal k činu. 

wilala'r"* zvolal hlasom veselým, ale predsa sa 
niu . ]:\. . ." 

^ipo{\ crikvc, pozrúc vlCazne na 
kamamtky. 

T»'dv KMiu daj I* 

ale nehovorí. Čo sa raz nahne nad 6u, zazre 
|rj%t múr, na ktorý postavila cbar, A ak je prázdny, 

Da , i. Preto sa im tak ochotne ponúkol... 



U6 



A skutoíue prišla i Jova — osUituA. Druhé sa postavily za6ho, 
oua sauíotná stojí pred ním. Čo jedno vedro ualc\je do fbara, to 
hlbšie sa vuon' do jej éierDycb očí, čiernych alío uoc, tajoaiuýcb 
ako priepasť... Jova s tyni istým podiveníin prijala prv^ pohlad, 
ako v nedeíu. Dnihý nevydržala: sklopila oéi, zarumenila wi. Petatj 
borí plameňom — a ked vlial ostatm^ vedro du čbara, vnícoe jej' 
pozrel do tváre . . . 

„Ďakujem ti pekue," riekla akosi prestrašená, pomrúc tia chvíľku 
placho do jeho t^'áre. 

„A teraz vám, dievčatá, povykladám čbary," ponúkol ^ .//,- 
jarené. I jedna za druhou ide na chodník s plnVm čbaroni ua 
hlave. 

„Aký je dobrý, tento Petar. Co ho len zašlo I" žartuje Anica. 

^Zdvorilý je až veľmi!" chváli ho druhá. 

^Dosla naň taká chvíla," ozvala sa Katica zpod kostola. „On 
$1 ?ie i zamračit — až ta v kosCach mráz prejde."* 

,Ale <^o ma ohováraš, Katica!" bráni sa on. „Ja som ako 
jahňa. .." 

Dievky jedna za druhou miznú za hŕbou štrku popri ktorej 
sa vinie chodník do dedinky. Jovu nechal na ostatok... 

„No, Jova, kde si?" volá Milka od hŕby «trku, obracajiic M 
celým driekom, pomaly, i 8o čbarom. 

„Idem, dušo, zaraz,'' odpovedá Jova, kladúc plátenný koláô na 
vrch hlavy, aby bolo na co pošta vi( cbar. Na Petra pozerá v akomsi 
udivení, ako by sa pýtala, čo to všetko znamená. 

„Jova," ozval sa on Idasom tichým. Vzdor premáhaniu zatriasol 
sa mu a vyznel tn^ik cudzo, že sám sa zarazil nad ním. ,^Mám ti 
čosi povedat. Dôležité ..." 

„Tedy „sa aluž", ked ti je tak vôíal" 

^Musíme byt sami," riekol hla^tom sladkým. 

Jej oči sa pozdvihly k nemu, ale hned sa odrazíly a zablúdily 
do okolia. Tu po sivých bralách, tu po tmavej zeleni viníc Do 
tváre zjemnelej v meste a chládku vliala sa krv mohutným prí- 
valom. 

„Ved sme sami," hlesla — a tiež hlasom tichým, zvlneným. 
Zafala zuby — hnevá ju, že sa tolme bojí. „Nemáme čo zatajovat, 
ja myslím," dodáva pevnejšie, „aspoíi môže to ka/dý počuC." 

„To potrvá dlhäie, aspoň étvrf hodiny, kým skončíme. Mám sa 
H tebou dohovorit o vážnej, vážnej veci. Tu sa to nemôže. Kde by 
sme sa sišH?" pýta už hlasom cele pevným. 

„Ja sama neviem." 

„Jova, prijd zajtra o tomto čase ku starej vápeuici. Ale satua. 
Prijdeš?" 

„A ved je to miesto..." zajakla su a dodala o chvílu: »ta 
nikto nechodí!" 

„Vari sa bojíš! Ja — ja lufta sa neboj, Jova, Prijd 

smelo." 

.Neviem." 



137 



,PrAéft bys' tii^ved^la — ak ozaj chceš! Ak ml veríš, prijtf. 

t najprv plachým, ako by chcela od- 
Eodpovedajú skutočnosti. I vidno, že sa ustálila 

.Uvidím,* odpovedá tvrdo. „A teraz už dí^ — musím skoro.. .* 
nJova, raaa srdca môjho!* šepol nad jej hlavou náruživé, keď 
TykUdat na ď« čhar- „Vidiš, ze (a íiíbim — prijd, neobanuješ, ..." 
Stisla ú^t itac oči, zahoicla /ivvm ohňom. Kt: m 

dolu ' oin. Peiar pozerá za ňou i odprevii<i/ íi»e 

Obdivuje ŕarovnii ihru štíhleho drieka, ktorý sa i pod tarchou 
ie rovno^ ako svieca. 
,Ja 8«m sa vyznuUI — ak ona neprijde! Dohoní družky — 
ií íiu... Aký smiech po dedine [" 
t Bolo mu taiko, že sa vydal bezbranný do jej rúk. Čo teraz 
I? Ak zoeuiije svoju moc? 
.A CO 5i tam robila tak dlho?" čuje Petar hlas Milkin za 
iiiob> H)daj ju čakala, že spolu pôjdu domov. Petar so za- 

tajeuwu ..jcuom čaká odpoved. 

bÄK roz. . .rozviazala sa mi &atka," žaluje sa .Tova, snažiac 
wt vloAit do hlasu 1 výraz rozhorčenia nad šatkou. „A kým som 
oAála konce . . . ■ 

i je zima!" usmiala sa Milka. „Ale, vy meätiauky, ste 

,Nie preto, ale uinka mi bolo holou hlavou... 
Petar vydýchol. Sía by bol vyve<lený z temuic*- n.i .svt?Uo 
^ jiie! „Xtó/radila — nezradila ani Milke!'* jasá, temer sa dusiac 
"t ndcMti ,Ona prijde, už vidim, prijde..." 

Vviíadol na Sokola a pustil sa hore stranou. 
' I i do doliny. Čosi ju núti obzref sa k lokvi, kde sa 

í0^^^ « ^>tidÍvoý výstup. Pri lokvi nevidno nikoho. Na západe 

v zore, do krvava zapálené. V ich žiari vtdi po hrebeni 
rvti.4 ^lihleho jazdca na Sokole v plnom cvale. Na chrbte nadúva 
mu biela košela a povievajú za nira strapce červeného pása. Od 
ty, kam nž ostatnô dievčiitá dosly, ohláša sa dumni pieseó. 
So srdcom moiia«' ľozluiľtmýra vracia sa do tichej dediny... 
PtfUr zaputtial umzgy a vo:^iel do víuohra<lu. V nom jo vy- 
inA koliba. Krovom pomedzi tlapky vidí sa nebo, zapálené 
tiou žiarou. Zdá sa mu tak blízko, len rukou siuhnut za ním. 
iUi < nebo dniht>. pozrel doň — je tiež slávne, 

Či ozaj prekľoŕl joiio i)rahoro?... 
i voňavoj tráve oddá! sa cele svojmu sneniu, 
chlad a, otvoriac oči, vidi pred kolibou roz- 
íde pred kučicu a rozhliada sa v tichej noci. 
u.i>;j ktorú depčia a trhajú mazíjy, a neúnavné vŕz- 
Nebo je čisté, sta by ho bol umyl — po äom pláva 
[i> oiesiac skoro \ ku Pri skvelej králici neba 

lUe|iftk|il milliouy hvi< ^ . ^omonstvo. Iba od východu 

MÚ nie zacfoDené; honosia sa v celej svojej kráse. Na horizonte 



i8d 



odrážajú sa živo tmaví velikáni prímorskej planiny. Zdá sa, že häI 
poáíuuíy bližšie k moru. Snácf sa prikradly nazret sa do hladiny 
mora — je čistá, hladká i jai?á sa pod mesiacom B(a obrovské 
zrkadlo. 

Iíozlo/il ohna ua dvuikii pod starú cťstmiim. Tojoštiile ohnisko,-, 
tn je hŕba napáleného popolu. Nakládol triosok a prestrel sa n&{ 
kameňmi lavicu. Híadí do ohha, pofahujúc vonný dym pašovaného 
dnhana. Vinice oddychnjii ticho. Nahromadené kopy kamenia v nich 
a goraily okolo nich dvíhajú sa ani dvory a vo dvoroch staré mo- 
hyly odpočívajúcich hrdinov. 

Južná noc prikrýva ho svojím nádherným kúzlom, A jemu 
nikto neodolá. Neodolal ani ou ^ bárs jemu v duši panuj© gkvt^l/ 
deíi — a králičou toho dňa je jeho „8iinc«.>", ktoré dnes Uk vy- 
soko vystúpilo na horizont, osvietilo ho i zobrialo, snáď na celú 
dráhu života.. . 

Druhý deň o poludní vybral sa zase do pofa. J© ^vela nedeľa', 
nepracuje sa síce — ale čas predsa lepšie na míňa tam hoie, než 
tu dolu. Samota nevyrušuje, dáva pokoja. Ona je najlepší druh 
toho uopukcíja, tých tiižob, ktoré zkrsly razom i úpia v zajatí. Tani'^ 
sa nióžu skry t oči, uprené kamsi .za brda". alebo blúdiace sem a 
tam be/. ciefa. Tam nikoho nezarazia jeho trhané, silené odpovede. 
Nikoho neprekvapí veliká premena, co sa s nífii stala. I keď sa 
vracal popoludní ku „starej vápenici*, vyhol schodným chodníčkom. 
Vzal pólu krížom po neschodných prtiach: aspoĎ nikoho nestretne, 
kto by mohol uhádiiuf, kani cieli. 

btará vápenica — a vápenice tam nieto, ani nikto ii 
že by tam kedy bola bývala. Je to kotlina, od severa za. . . ..a 
braliskom. V závozoch jeho a roklinách vidíš ffaky čiernej zeme, 
sťa biela hlina s čiernymi záplatami. V nej sa prichytáva éalvia, 
špárpa, alebo krik myrty kýva sa vetrom, alebo i prosrá borovka. 
Miestami visia so skalnej steny fa/ké balvany. Až éudo, ako sa to 
tam drží prilepené a nezduní do priepasti. 

Zato druha strana kotliny, chránená od „boiT*, ktorá by prst 
poodnášala — je krásna, zelená, úrodná Roz[nestierajú sa TÍaice 
s figami a olivami po nej; miesty sú mohutné mandlovníky a oizke 
jablone granátové. 

Srdce m nm rozbúchalo v tejto samote. Obchodí ho aká^i 
slio! 'vie síím, pľcíl čím sa trasie — ale is^í 

ho I Sadol na kameň pod starým borom ; 

hlavu rozpálenú do dlani. Nikdy sa nenazdal, že prijde som a po 
tiikej ]>ráci. V jeho tichom živote takýto nesmierny prevráti Dávno 
bezpečný, že ho Utin nikda nem«)že zajst! I ke<f mu nadhodili 
v žarte, usmial sa s útrpn<»sCou a pomyslel: „Redaci!'' (hlupák). 
S utrimosfou, že veria v také báje... 

Nepocítil ani pnrodv moc čaiovuú nikda tak určite, ako teraz. 
Jej mohutná reč preniká mu celú hĺbku srdca. Ona mierni sladkú 
jeho múku, matersky bo sprevádza labyrintom citov. Vnááa svätý 
mier do dui^e. .. 

Nevie sám, koFko ta 6akal» s tvárou v dlani. Z dúm ho vy- 



139 



ruji; ^^^"TTíiy^ako by ho udieral niocno rio pH, Vilál a rez- 

k}iii . iťl ku vcliudij kotliny. Zpoza skalaej steny, aá- 

pbotu elioiiníka vyuorila sa jiostava Jovy z hory cestiuítiovej. Zdá 
tému. }v rovno zo zeme vyrásthi, vyčarená horúcou tii/.bou, A 
lät s neba — jemu uajskvostucjéia koruna! A kást svet* 
ll«^' Jt nej i vlieva sa mu do duše. Tu sa mu už vidí, '^ 

au i buje. On je spokojný — len zaďakovaC Bohu... 

Jova ^toJÍ pred ním bojazlivo. Prišla v dôvere — snád srdce 
rotkáialo. Stojí ostýchavo, zrantená: ale nebadat, že by bola uba- 

Cl t.Aidtíme tamto? Pod bor?" pýta sa i on ostýdiÄVO. Právô 
ie í^ í o mu kladie ešte ťažšie okovy. 

' iitliny, osamelej, tichej, kde ako by driemal ohronui,v 
hor haluziami. Nikde človeka. Iba /. ŕ^fttmíuovej hory 

/ tlkot sUvika^ a kdesi z diaľky clivé zakukanie opustenej 

iej sa sdá, ie nesmie, nesmie vkročit do tej kotliny. Samota, 
noeC prlvAlila ju olovenou tarchou. Pozrela okom ustrašeným 
— iia ktorého zvanie sa sem opovÄžila. Zaujal ju veliký ue- 
- -■-. ' i by utiekla kamsi. 

luikom tnfo, ak sa ti pAci,* odpovedá pevne, roi- 

lae. sa vinie chvííku cestmínovou hôrkou, prijde na 

z vidno dí'diiiu. 

, Dobre, ako rozká^.eš," pristáva Petar trochu zarazený. ^AŽ- 

kre 9001 ti povedal véera — nlo dobre, ako sa ti pjiči..." 

,Jä í tAk nemôžem dlho vvsUif. Kebv tofo zvedeli! Vieš, aký 

KrÄ^ftjťi volne briežkom, už sú v hore a Petrovi sa véetko 
Hť* utjval toho dost minulej noci — a tu zadrhla sa osnova, 

riív i jej oóima: nemožno vyuajst pravý kouec. Láska lio 

L , musel sa zpod nej vydobývaf, sta zpod ťažkej lavíny, 
„.'--va m(>ja, ja sa ta chcení dosi opýtať.,.'' Začal, ale íinecf 
í xamlicol. Vzdychlo sa uui, ťele ináč si on to váetko pripravoval I 

Nie — do toho ma nič, čo bolo. Ty mi 
rdu vieru, či ty mňa lúbis." 
i mu srdce. S\e mu i odlahlo. Vyriekol vlastae 
: zanechať na samý ostatok. 
n iiotn so sklonenou hlavou. Neodpovedá, iba čo 
itne vinf. 

hí spokojne. 
, iiloľ^ 
sa činí, ze minulý roky a roky, čo Ca 
ípt M. .1. ,.., t^.i do dneôka — kolika noc! Celá mladosť 

kofko ona jediná. A naponáhle, tebe!** 

' ' i!" bráni sa ona, ,Äni nemôže 

to pi viera. 



PeUr p 4 
.Tak t^ 



li^a! Ja som fa videl raz. keď kÍ vchoilíla 



140 



do kostola — a už som vedci všetko, čcMint->,. 
Vedel som, že si ty prvá i ostatná. Okruín teba ze ueioôžeín ani 
jednu lúbit.** llovoiil to pokojne, alo hlasom ro/.vlntíným. SK»va n;i 
mu rouily zo srdca a mocne ju dojaly. „Vari tu treba učit! Nildo 
to neuéil. Hoh nám to dáva do srdca. Nech sa ohlási, ked mu 
príde cas. Vo mne sa ohlásilo v uedelu. A ty V" Zastal a zahľadel 
sa na nu. Stojí pri ňom, pri samom... Popadla ho divoká žiadoat 
scbytit toto stvoreniť, krásne a íipla&ent\ pritisnúť ho k srdcu a 
zadus i ( odpor vrel)' m i bozkami. „Čo — necítiš ty premeny ?" do- 
lieha, oviňujúc rameno okolo nej. „Nezabtichalo ti srdce mocnejšie? 
Pozri, duša, aspoň raz mi pozri do ocí, nech raz vidím, čo je to 
v nich..." Podchytil jej bradu a zodvihol tvár, poliatu rumeucoiD. 

Jej krása ho oslepila. Ale ôo z toho — krása je nemá, d€ 
hovorí . . . 

ľohly sa vĺčka i obrátilo sa k nemu to veliké oko, podliate' 
Bizami. Dôverne i oddane. Ako sa privesilo k jeho tvári, tak i ne- 
pohnute stojí Ale zato ueuíe nenjé. Ilovorí. vysvetluje, odkrýva 
nepoznáte tije... Co tu za poklad sa mu odkrýva odra/.u! 

A v shdkej oddanosti sama skláňa hlavu na jeho prse a z oči 
sa vyvalily dve mohutné slzy, VX sa nouuVže zdr/at urobit. čo 
prvej chcel. Obsypal tú tvár vrúcimi bozkami. Prijala ich bez spie- 
rania. Cestmluy zasumely hustými korunami — slávik spieva svoju 
jasavú pieseň. . . 

Do vŕšku už neprehovorili slova. Petar nemá éo vyzvedaf — 
nenalieha. Vie, čo chcel zvediet Šťastie obrátilo k nemu tvár svoju. 
To je už n'w túžba, sen — to je nečakaná skutočnosf. A skutoč- 
nost slávna. 

Na vŕéku zastali. Slnce, klesajúce za Planiuu^ veliké sta lopár, 
posiela im |íozdrav, veselý a usmievavý, oblejúc ich zlatou žiarou 
Ich tiene sCa obrovia zafahly na doline, ktorá sa úži do mora.! 
Dedina s bielymi krovami a vežou^ z ktorej sa čuje zvon, ako by 
sa lK)la tiež pustila k moru : ale odpočíva na tažkcj púti, oprotá 
o stranu a ohrievaná mladým, janiým slncom. 

^Po sviatkoch musím odísl," vraví Jova hlasom cele s 
^Tu každý pozerá na uinu tak čudne, ako u/i cudziu. M 
i uemôžu vysíáC. Hned prvý dei'i mi prialo clivo za {nojimi b' 
dáriul. Teraz mi je už nie" — usmievavé doložila ešte; „I ^ 
tam ani oeprivykla. Co si ty vykonali Ako je to čuduól* 

,Ty uJt nikde nepôjdeš," hovorí on určite. ^Alebo i ja by 
šiel... Teraz si ty moja^ a nech sa kto opováži... Ó, neboj, nie 
5Í cudzia. . ." 

Hozisli sa na vŕhku. Podali si ruky, pozreli jeden na druhého, 
ký vil hlavou ako ua usrozumie a pobral sa kai^dý evojoa straDOu. 
Omi do dediny, Petar do poIa, na sIoIhmIii. 



HL 

Nái Petar ocítil sa tedy jedným razom na novom rozhraní 
iifota. A nazval ho hned svojím menom — .matrimonij", mao- 

Í6lft?0. 



141 



Rozhodol sa ih«edf, že sa Ule ženiť. To je jediný spôsob, na 

ý cbcft k ielte pripútaf Jovu. Celý ojistúvajiící život stojí mu 

pred oČainíf jasne i určíte, líudii nažívať ticho a pokojne, v láske 

i l^iíi Bo/oj. Jova bude znamenitá „kucnica" (gazdiua), on zas 

T"' ■ "ri v poH: r»gtatok nech požebuú boh, práci i namáhaniu, 

uje o vUctvo nebeské. Vychovajú deti i nerozliiči ich iba 

'•'diioho alebo dnihého n:i „kapo Šanto", kde 

t zase len v spoločnom hrobe. Ani smrl tedy 

ti^adr ich ľ (ly odliičiC 

Ti\\iU) si .1, idúcky od Jovy. 

priš^iel domov^ tiľatka pmdložila veconi. Ale Petar 8a jej 
iir^ľ'iM'j. A nie od mdosti... 

chalupu — vidí ju zapratanú celú tým všakovým ná- 

b bratov okolo misy. „Kam to vovediem 

i Sem veru nie, Veií dosiaí sa ledvy 



• i M • I 

Obzerá 
ndlm. K 
Jotu?" í 
prif- 



IIU. 



^ehi noc v posteli, nezažmúriac oka. Kým ostatní 
me, on rozmýšľa: čo teraz? Dievča zadal — kam 
'•'■ sp<>soby prichádzajú mu na um. Ale kam sa 
len za seba, ale i za druhú osobu, a drahú ! 
tá iM»^i>? 

Nad sanKHi zoroo preletel mu sen cez oči. Vstal trocha po- 
lico čo sa obriadil, sobral sa k Lovn» Mašičovi, ktorý 
'^'>Ti dvore v skalnatej strmine, 

rov je vysoký, poschodový. Pod ním pivnica i cisterna. 

piviiicuu tri izby, nad cisternoti „t^-ra* a", Kuchyúa a izby pre 

~ 811 pfMÍ krnvom. Dvorec je neveliký — ale div je, kde sa tu 

f V :ne. Obohnatý je massívnou kamennou ohradou^ 

íiH" ) ňou zeje hli)t»ká priepast a na jej dne vinice a 

Síl najviac „zeljem" a cibufou. 

u\»iivej ^palače" nachodí isa vo dvore ešte jeden do- 

v ,nA ti'Mčku\ t. j. v težackom štýle, l^rednost mu 

itne, oddelená od ^kamary", veliká, 

ne varif. i poprataC všetko kuchynské 

je priesU'anna, na oblokoch sú nielen „skure" (oke- 

~'> a nadovšetko : kamara je forštovaná pravými do- 

uý „trabaknľ* (plachtová iorf) Lovrov bordotiaho! 

ia>iaé z Ujeky. íhere sú síce proti „jugu" -- zka- 

•dky vf#»tor d«7ifoíi.mnv. ale sú |>riliehavé. dôkladné. 

padlo Petrovo oko, ke<f sa 

Ni je prázdna, hot<»vá, len ju 

Dvorec je čistý, bez 8íjse<istva zlého i dolďého, oddelený, 

T r.cKf> ....»..> tjpti, býva so sestrou, nevlúdnuu starou 

u. Môže sa v nej usedlačit, kedy chce: 

hatif. Musí sa odlúcit od rodičov, bratov 

; hospodára: nebude tožakom sior Zoru 

'■•a, 

!ij trojnohom kresle, cele drevenom, .ako 
^ku má podložený vankúš, aby bolo mäkšie. (m> 



mec 

vcíik;t, í^ 
h^ ".1 m\ 
Ľán 



írevc 



\tí 



Tuje sa dirbťim do oblúkovitého operadla, krádleného ▼yrezávaním, 
alío to znajú majstri „vlaíískí'* — prímorskí zpoza Vrchov, ťije 
,katu" — rlDos už tretiu — z malej sálucky. Potuhujez luly o dlhom, 
číbukovom. pijMisári. ,Ja si môžem zapiiht na dlhú Útlu" — hono- 
Bíeva m pred sesfrou — „ja 8om človek, ktorý £a nemusím ngubit* 
(trápit) tťílackou robotou ..." 

A má pravdu. Vyžvihol sa vytrvalou prílcou na suchu a meno 
vite štastnýuii plavbami na svojich lodiach na ten srupeň blahc 
bytu, že si zabezpečil bezstíirostnú starobu. „A o druhé sa ne- 
starám, to mi je ^deveta"... To ^deveta" (fuk) má byt brat Zekeo, 
ktorý sa ženil dva raxy a oba nízy „nevoljno* (nevýhodne) a teraz 
bedári s kŕdľom detí, ako ktorýkoľvek težak. 

ľťtar voéie! 8 velikým odhodluutm a s velikým strachom. LoT- 
rovi zalupkaly vĺčka láskavo. 

p Vitaj, Í*etľe múj, sadni. A kde sedás, bláxne," rozčúlil sa, 
ked Petar chcel sadnúť na nízky stolček k dverám. ^Sadni na 
stoličku, ako človek — jest ich, chvalabohu! — a stolček si pod- 
lož, ak chceš, pod nohy a tuto bližšie, k stolu ... .\ či si pil 
kafu — ha? Nezapális — čo?* 

Petar sa priplichtil k stolu a sadol na kraj stoličky. V&etka 
starost akosi sa odrazu zhustla a prikryla mu rozum Í odvalm. 
Zoči-voči Lavrovi, tej „starej lisíci'* (liiskc), pozdáva sa mu jeho 
úmysel náramne smelým, ba nemožným. 

^Priŕiel som sa, šior Lovre, čosi opýtať," začal Petar pokonie, 
priložiac mu o titul vyššie. Lovrovi vlastne .nechodí* „sior", co 
znamená pána — už či statkára, či pána od „kvietance" (k ' 
ktorí mô/.u hrať pánov medzi „nevoľnými" težakmi. .1 
slúclia titul „paron Lovre", lebo je to skutočne „paron od broda ' — 
majiteľ lo<le. A parou-Lovrovi i zalichotilo Petrovo „Ŕior". /alupkal 
na lÄké „Ijustvo" (zdvorilosť) očima i prehrebá prsty v ťažkej mas- 
sívnej refazi zlatej, s prikutymi na nej „šovrauami**' (velikými du- 
kátmi), aké reťazi paroui od broda nosievajú. Odfúkol z ú.st ve- 
liký oblúk dymu, pri čom zpod žltkastých od sadzí fúzov ukázaly 
sa čierne zuby ani z ebenového dreva — a riekol: 

..Ala, sinko, ala, da čujemo.** 

„Míim sa vás opýtať, či vy, šior Lovre, máte už svojho težaka.^ 

^ A nemám!" riekol náhle, primkol kreslo vlas bližšie k ^t :n 
Zahľadel sa Petrovi do očú, sťa by mu on bol (^mlada'' fr^ierka). 
A ústa sa mu rozáírily, zuby čierne zpoza fúzov zadymených ry- 
akočily a parou I," rij: .^He-he-he!" 

Petar vá/ne p- m. (/hladne sa pýra, ako urazený: ,A čo 

sa smejete, ňior LovroV* 

„Aha-aha!"* pokyvuje hlavou zťažka, až sa pod tiou celý driek 
obýba. „Ty by tedy — ako ja vidím, nedbal sa ženiť... " f smeje 
sa vehemeutno svojím „lle-he-he" a žmurká ľavým okom. 

„A kt^ vám povedal?" pýUi sa Petar zarazený. 

,1 lastovica, brato, ked vyhliadue svojho ^druga", hued začne 
sa obzerať, i sem i tam, ktle by hniezdo, akoby. I tebe treba 
boieKdo — be-be-he!" i pokyvuje hlavou. „Losiovici nepríde oa 



A Lovie zvážnel 
ako hv sa Iml ga- 

l/a** 



nm ho \\hf\i\f IMa si slobodne: kde oinrkne, tam vloží hlavicu 
í. xVle keď raz nájde druga — eh, skrotne, braté, 
,L^^,. ™ „ .. ,Lj híadať. hybaj...** 

,A ja nobírtdám sebe." cigAui odbodhuie. 

pTedy druhému. A — to je druhá vec... 
odrazu. .DruhtHuq — á — i to môže byf.'* A 
nyp pľolíleniom, „A kto je to, ak f 

- Iťn/e ho nebudete zna(. N< n 
íoko 

„.. ' je ov^m iné!" zvolal šior Lovre, vidno, trochu zne- 

ehateny. ^A či je súci? Poriadny, pracovitý?- 

/!'.. ÍM sii^ko. r;i kn'-* vyriekol Lovre zpod oblaka dymu. ,čo 
K 'dí do ohľadu. Či je dobrý, di 

ivý alebo huily. I žena! Ba tá je 
Čí je tichá, či je čistotná, či nezababre dvor, či je nie 
UuTko detí: malé čí veíké, ticho ^ ale čerta tiché! Vreéti 
ako véetťi čerti, ke<I sa oslobodia z reťaze... To ti je vec nie 
jednoduchá 1 Môžem povedať, že dôle/itá, veími dôležitá!* I po- 
cd Vlhol výstražné prst do hora. „Nechcel by 8Í ja obesit deviít- 
síat i devát tisíc čertov na hrdlo a k tomu sedem smrtefn^ch 
iecbgv. .la že tyl* A pozerá na Petra. 
Ten sedí pnkrčenV ako na mukách. Strach ho obchodí, na 
f..ri..i .1 . ...^ j^joy^ j^ Lovre zvyknutý, ako starý momár; ale 

läva (a v Zelený štvrtok!), že i holubieho neba 
|r*iJt.ľ luuiii iL, paláce Lovrovej, a stnWi ju olieii a síra spolu so 
(fiítikým, <Lo v n».'i jest. I za každou takou vypovedou prcžehnáva 
sa pôtajno^ aU hn Doh nezahmžil. 

T' že ty!* opakuje l^ovre a híadí naň pozorne. „To by bolo 
inô. Teba znám. Tebe i o polnoci, slobodne! Vieš, Petre, 
'>ď ty: povedz slovo — ja som správny. Čo budeš takto? 
dru^í* ! Veina <lrnga do svoga dnigal (niet druha nad 
pnMoniiť kedysi Oanno je ! A s nimi — 
starosť? ŽalosC i nevoía! Hľa ja — ne- 
laxar: a ani bieda, ani psota! Čo keď mi umre see^? 
— a rozváž teraz, čo ty? — No, pomysli!'* 
Xeraz čnl tieto tivaby od Lovru. Menovite 
soáiua chalupa. Chce ho zvorhovať: j- 
il oíM>h. ktorý by faiia! zo siireho, r(»bb; 

jeho vinice zanedljané a olivy zjaiovtíué, ktoré tak 
BtojíL sa povedat, bez úrody. 

Dnes mu Lf»vre pripadá, ako pravý priateľ. ,Oiec by ti lepšie 
P^ru.iii * my^ij g| j^Ijq úvahy pripadajú mu ako pokyn z neba, 
\ ba alikhnaf. 

"?** A zalupkajúc, sntžil hlas a pokračuje 
1 sme vkr^čani*^ a nie pohani! A ja som 
||iež zap«iČAÍ /. hiťuno. Ak by dáku „potrihica** — tu som! Ci 
roôotti, ČI sírovou, pripomóžem vdačne, ako pravý hospodár...* 
Takéto) sladkiy melódie hudie starý paron Lovre. Fetar sedí za- 



od t^ch čias, čo 
IstiTý. 
Veími 



lU 



myslený, v borbe tuhej, či sa mu Bdôverif, či nie. Konečne predsa 
mu len zanilíAl. Síiibil mu, že onedlho mu dovedie „svojho priateľa", 
i potoni sa dojednajií. 

Je nevyhnutné, aby sa lepšie dohovoril a Jovou. Na Velký 
piatok pred ve/eroni sobliekoj uniformu a vymeldoval sa z ŕatv 
do ktorej sii bol „upísal". Na mrkuní uz v dvili odišiel „na funí 
cion* do kostolu. Obrad je spojený s kiUíiou a trvA asi do deviate} 
končiac processiou okolo dediny. Kostol je „pun ká šipak" ([dn^ 
ako granátové jablko), horúčava až vlasy dvíha. Zastal pri svátpn-j 
vode, kde prechodl každý. Prednejším ju on podáva na prstoi li, 
aby sa prežehnali, ked vojdú. Tak „kapetanu Nady", poraorskému 
kapitánovi totiž, i „konžilioru šior Zorzu**, obíH-nómu staršiemu. 
Svet sa už len „s múkou" pretíska hustým zástupom. 

Prišla i Jova s Milkou. Ked ho zazrela, vidno, zaradovala sa. 
Uadost jej zasvietila v očiach a rozlieva sa po tvári živým rumen- 
com. Chytil ju za ruku, ked šla popri ílom, i podržal, kým sa 
Milka pretisla medzi ženy. 

Kostol je síce osvetlený, ale svetlosť nemôže prebiC sa do vie*^ 
tkýrh kútov. Hrob je osvetlený skvele, a táto svetlosť ešte väóAmi 
zatemňuje kúty, lebo slepí oči. Stojac za Jovou, naklonil sa jej 
k uchu a áepol: „Pred proceasiou vyjd, čosi ti poviem." Stála oko 
dvieca, iba čo mu stisla ruku. Pretisla sa čosi napred, ale hnotf 
za viazla. 

Petar je istý, že hoslúchne: ináč by sa bola pretisla k Milke. 
Vidno, že sa jej naschvál ztratUa. . . 

Obrad skončil sa a členovia „crkovinarstva* (správa tun dácie cir- 
kevnej) delia horiace voskovice. Petar vyšiel ua priestor pred kc 
srol. Tu stojí húf sveta, ktorý sa nepratal dnu a čaká procestíi 
Najprv sa vyronilo z dverí klbko detí a šarvancov i zaraz roxmiatio 
8 tlumenym smiechom Im je processia nočuá nesmierne zábavná! 
Za nimi chlapi a ženy, ktorí stáli blízko dverí, musia poodstúpiť. 
aby sa processia mohla sritulit a prejst baldachýn. Medzi nimi jej 
Jova. Pátra naokolo, ale ho uemôže zazreť. Oblaky sa rozliihovalj 
po nebi, zakryjúc mesinc, tak že je hustá tma. „Nič to'' — tešia' 
sa — „tým bude processia krajšia..." 

Prit>li/il sa k nej a vzal ju za ruku. Ona sa obrátila a on 
pred ňou sostúpil zo dvorca kostol ntMio ílo ulice. Domky sú tmavé, 
tiché — nikto v nich. všetko odiňlo do kostola. Zastal z& ohradou, 
čakajúc, kedy príde. O ch vilku stiila pri nom. 

„TV -^n jTinou robíš, čo sa ti páči. A ja slúchaml" vyčitujo 
a r í\ Ale jemu znie i výčitka z jej úst sladko. 

nl i u .., i. tkávam pre teba... Keby tak zvedeli!" 

„Nikto nevie, neboj sal A kebv zvedeli? Vari čo nečestného, 
alebo...- 

„A čo máš povedať?" pretrhla mu reč. „Poved« skoro, ja. 

„Tebe je vždy tak nahlo, ked sme spolu I" vyhadzuje jej 

(Pováž, odkial som odbehla! Oklamala takrečeno Boha! Po* 



t4ft 



Ted2 skoro, eštd môžem processiu zastihnúť a pripojif sa. Takto 
Je to — nijako. Strestal by nás Boh !" 

,Ja som sa zabudol a tebou dorozumet," rravl Fetar, držiac 
ju za ruku. ^Či ma túbis?" 

Pritiahol ju k sebe n bozkal v ústa. Ona mu bozk vrátila. 
Petar posial jej tvár nánľ>.jvyuii bozkami. 

^' KÍc. „Nie, Petre, teraz. Taká svätá 

14 y, a ja včera bola na prijímaní. Ak 

ai ma volal preto, ja myslím...** 

I ..n tTM tM^vedz, kedy sa soberierae. To chcem." 
. Ty si hospodár. Ja slúcham..." 

ô vykonal u starého Lovru. Odokľvi jej <:ťiu 
avoju > Vypočula ho ticho a oddano a riekla: „Čo 

tom vjáíi. e tvoje. Obrat na čo vieš. Ja nepotrebujem ni- 

čobOi ani /, A dlhy nerob. „Dug je je rdav drug** (dlh je 

jtiy priateľ). Itadsej utiahnuto, ale bez dlhov..." 
M'' ty to vieš, moja!" rozveselil sa Petar. 

la som takých, čo sa na dlhy sberali. Ostareli a nespro- 
M h. I hrioťh zkrsol z toho. . . K ndadf, budeme sa 

tx ty v poli, ja v dome a Boh , každého, kto ufá 

f Mbo." 

.OJ, t v SI mne poklad! Plná truhlica zlata a čistého," roz- 

Itátíl sa I 
,A trta/, n.i poíúbme na ,dobní noc' a poďme," rozhodla ona. 
Jtj rob, ako vieŔ — ja som hotová. KecT bude všetko správne, 
la feberitMiie. Ja už do .služby nejdem, iba sa od(»brat ]>o sviatkoch 
od hofipoíUrnv a veci doniesť. Už nepotrebujeme sa shováraC — 
koíé v ja nechcem. Svet by hovoril..." 

r 1\ ..,.,. <w. sa úprimne na rozchodnú. Zpred kostola sa ohlášal 
BlcJily spev, kde sa rozvinuje processia. Sveílost voskovíc vinie 
ITi h vonu^m dymom kadidla k nebesiam, mračnami zatiahnutým, 
a padá 1 na okolité domy. 

Ako by razom osvieti la sa ulica, kade má sprievod prejsC. Jova 

!odbrh!.i ku kostoln a pripojila sa ženám — Petar musí oblst hoč- 
n lami, aby dostihol chlapov, ktorí \k\\ popredku. I domky, 

pit..4 n%.T,.ými sa shovárali, osvietily sa. Y oblokoh sú postavené 
ttitca 1 čaše 8 rozžatým olejom. Ulica, ktorou ide processia, pláva 
T Ľáfil ■ *' ' '>ch sú svetlá, ale i po rimsich 

4 Hál N'jom. Po okolitých briežkoch, 

bi i v uliciach piapolaju älávnu^^itié ohne, vysielajúc k nebu dym 
Tftnnf. sf.i MÍi.f i.ľijemná... Dakolko težackých chalúp na vyšnom 
odvšadiaľ, stojí v plnom plameni. Ka kamenné 
U.V ,n ii.ia.):míi iiiiuzluy a Zapálili. Trúchly žalm roznáša sa tlciioQ 
Bocoa, spievaný od zástupu, krtíčajúceho „ku krížu" za dedinu. Zá- 
stavy na domoch a koberce vyložené z oblokov visia dumno a ne- 
hybne. 

Hlboko dotknutý mocnou poesiou tohto večera, pripojil sa 
k spevákom a podchytil mocným hlasom žalm, ktorého kvilba 
ioha Ba po atrátitch a zamiera tíáko tamdolu kdesi, na hladiuc 
ho mora. lo 



146 



!V. 

Petrove záležitosti dozrely natoíko, že treba o nich uvedomiť 
otca. Nie preto, že ráta vari na jeho podporu — ale zo synovskej 
úcty a vcfaky. Jova mu oddala svoje peniaze, do8(, aby zariadil 
dom. Trochu sa i hanbí pou/it jej peňazí, fažko vyslúžených, ale 
uevidí na f- i pomoci. 

Cely ď šil 80 sebou, ako predniest otcovi rozhodnutie. 

Nemôže sa nijuko osmeliť. Konečne 8Í to ponechal na zpiatočnú 
cestu s pofa. Mladší bratia odbehli, nahátiajiic Ba — a on mohol 
zaviest reč na t€Uto predmet. 

^Tak si satý rozhodol oženií!" zvolal starý Ilija živo. VidncL 
potešila ho zpráva. Čo ja na to poviem V Je, sinko, i slušné i spral 
vedlivé dielo. Ja pristanem kedykoľvek: Bi»h nech „upraví" 
požehnania. Bol si mi syn dobrý, í poslušný: môžem ti len <i- 
vinšovat. . .** 

Posledné slová udusily sa v plači. Otec utrel slzy rukávom a 
povzdychol. 

Petrovi tiež naskočily slzy do očí. Skrytá láska otcovská hla 
vydobyla sa na povrch, v slovách srdečných. Stala mu pred oči 
chladná bezohfadnost, s ktorou ho ide sbebuúC a oddelit sa od 
nehu. 

„Ved to som očakával dávno!** vraví otec pokojne a ticho. 
„Prišiel Čas i tomu, ako každá vec má svoj čas. Všetko je správne — 
a čoho niet, môže sa opatriť. A kedy by si chcel? Do leta V** 

. Okolo Turíc... "^ 

„No, môže sa i okolo Turíc — prečo nie? Ja s detmi: kde 
som. Ty — kde bývaš teraz. A Ivan — no, do zimy postavíme za 
kuchyňou izbičku... Zmestíme sa." 

Hovoril to už veselo a s istotou, ako rozkladáme plány dávno 
vytvorené. 

„Len to je hlavná vec, ktorú si vyhliadol I Či je sodáanlivá, 
dobrá, nech nemáme v dome hriechu. Kde je v dorae mnoho, hriech 
ľahko zkrsne. . ." 

„Jova Zubi(H>va," áepol Petar, sotva dýchajúc. Otec nepozrel 
naťi, ani vari nenie prekvapený. Oko mu blúdi po zelenom kr^ji a 
dlho, dlho neodpovedá. 

„Sirota je," preriekol konečne otec. „Nepočuť o nej ničoho 
zlého... Pravda je v cudzom svete. — ale zlý chýr daloíco chodí. 
Nuž v tvojich je rukách u Uožích. Vyrástla v biede a nevôli — 
nebude pyšná. Iba že je nie ná^bo sUivu, težackého. Ale žena sa 
prilahodi, ked je z Boha..." 

Petrovi sa vidí. že otec nenie spokojný. Hovorí o nej tok 
chladno I Snád jej nedôveruje. Prečo vyslovil i narážku o stave t«- 
žackom len zifnleka? 

„Verte mi, dobrá je a tichá ako jahňa,** riekol s ohňom a 
začervenal sa. nl^chy v nej niet ani dnthej veci. I sanovlivá je, 
sporlvá . . . ** 

nl^iD lepšie, sinko, ked jo taká. Tvoj zisk a sláva 1 Taká žeua 



14- 



ytUký je |>oklad mujlovi! Pozri na mater! Nasýti desatoro, sám 
tterké Čim... A lo láska ro/hojiiuje každý dar Boží. Pod jej 
piif..i r.;.* K-, neztraií — skôr vehuli sa, na vidomoci rastie, ako 
i\ itík na iíúšti ..." 

iloval sdelit otcovi, ako sa ide zariadiť. 
ko, (ažko mi bolo I OdiúčiC sa od otca, ako by 
nie L AUí poUrtíliu je knitú. Sniinem mnohú starost s hlavy vašej a 
fob.i nostatítn iia istejší ztiklad, Co idem urobií ja, musel by 
u I a, alebo Niko... RoztrhaC sa musíme, či dnes, alebo do 

tvm.y. i.víz urobím to ja, kým ste mladší a máte pomoc.'' 
Starý odvrátil tvár od syna. 

.To nebolo treba — nebolo!" ozval sa hlasom rozochveným,, 
odcesniit haluz, ked je peň živý a zdravý? A starosti? 
I, Starosti sii chliiba každému otcovi i sláva. Nesužujú, ale pi 
Pre ne najmenej!" Zamíkol v mocnom rozochvení, Petai 
krAča popri Ďum s hlavou sklopenou a srdcom rozbúreným. Ľúto 
mu, ie otcovi pripravil takú bolasť. „Tebe bude istejšie, to u/ná- 
?ai». Mnoho roboty ta čakťi, ale len prvé roky, kým dačo vysadfš. 
Ale bn " "íl na svojom. A v tom fa chválim." 

,1 ii to, nikdy by neodchodil od vás!*' zvolal vrelým 

hlasom. ^Hoi som do.siaí, mohol by až do smrti. Ale, pomyslite 
iko /Aíivuiit bratom cestu? Každý má ohlad na najstaršieho. Jedtu 
p' i by museli ustupovať z domu. A takto? Ostane v&etko 

pn starom, iba žtí ja prejdem do tretieho dvora." 

^Verf v tom máŔ pravdu. Ja len, že je (ažko, ked... Nuž bolí 
trbaC jtdravý úd od tela zdravého. Pravda, akože! Desať vyžije, 
aJŕ |iá(násf, dvadsať... Nik ti nemá za zlé. Ani dom stavať na 
píctkn. Ale bez trhania nemo/no — a to bolí..." 

, A či sa my musíme roztrhnúť? Ja yáin budem syn až do 
MMli. Ako dosial, ba lepší. Bratom brat. A vy — vari bv ste ma 
odtrhli !** 

^A kto ti to hoTorl?* zvolal starý bodro. ^Ty urob, čo znáž. 
Ketf ti príde kopať, kolcovať, vyrábať — tu sme. Všetci sa obo- 
rlne do njboty. Ako by sme sa mohli opustiť!'' 

Tak &a upokojoval starý a vžíval pomaly do nevyhnutnosti. 

íq bolo c^lc viac roboty, kým ju presvedčil. Ale konečne 

sa spokojíU 80 svojím osudom. 

Tlrto rozbovoi7 bv ť*. Obyčajne ked deti pospaly. Ivan 

ísna vodieva statok u . ico, osemnásťročný, trávieva večery 

li. ^ >a ozýva ich mocný spev od kostola, pekný, 

iMíivMvv \ „ ui toho netuší nikto, čo sa vari v Kolicovom 

lie. Jediný Lovre .Mašič šípi čosi, čo má Petar 

,Ntfch robf, éo ehce^"" myslí si vypočítavo^ miešajúc massívnu 
wfai oa hodinkách, Ja som rád, že idem mat takóho težaka. Polo 
oekwde alAť boz osobu — ked mô/eni mat z neho dobrú intrádu. . ." 

V takýd) prípravách zavítalo prvého mája. Deíi, ked mládene* 

\f, av.....; .1. -.«♦>]• ua okienko alebo na dvere máj. 

J* t*d dakofko dňami vrátila so susedného ostrova 

io» 



t4ft 



Doniesla v&ctky vecí i nastehovala sa zas do rlomu strýca Duje 
Obrióa, k ľodici Milke Tento necAkaný návrat vzbudil i čosi rečí — 
alo tie ntíchly. V poli je náhla robota, svet je pri nej od svitu 
do mraku : rád je, ked sa môže naspat, nieto klebetami sa ^gubiC*. 

Tetar po iné roky nestaral sa veffni o prvý máj. Nemal tu- 
šenia, CO niá v sebe za krásu a <Íivnt^ kúzlo, ľrávifval i tuto noc 
obyčajne na paši so statkom. 

Dnes večer zostal vo dvorku pri vativ. illmií do Kraja Lirhcay, 
preniknutého teplotou. Biele domy stoja ako na si raži, tmavé čest- 
miuy a žedé olivy dýzu tuhou vôňou. Ĺnhký vetrík od mora roznáša 
ju po tesných dvorcodi a vháňa otvorenými oblok»mi a dvermi do 
chyžiek. Ozýva sa cvrček a z protivnej stráue dolieha roztiižená 
pieseň slávika. V povetrí mihne netopier a po rozkvitnutej šalvii 
túla sa tichým letom jtavic oko. Na tmavej hladine mora zažaly na, 
tajomné svetlá, sfa bludičky — rybári vábia ryby ku brehu. Chcú 
ich opúsat 8ietomi a vj-sypat sfa striebro do bruchatých barick. 

Starý Ilija zavzdychal, vytriasol popol z luly, podvihol sa, 
prebol dva-fri razy v krížoch, zase zastonal a vlečie sa k dorau 
na zatŕpnulých nohách. ^Laka uoč, Petre!" xavinéoval synovi a 
zanikol v temnote cliyžky. 

Je samotný. Mysľou sa mu preťahujú obrazy z ďalekej i blízkej 
mladosti. Všetky sú pripútané k tomuto donju. V uom tiekla mla- 
do8( — ticho, nepozorovane, i utiekla... A menovite jedna noc! 
Jej obraz mu neschodí s mysle. Noc nie takto tichá a teplá, Di* 
voká „južina'' lomcuje dvermi i okeniciami. Preniká špárami v kľore, 
túla sa po izbe, ])ľe(jhodi všetky kúty, Svetielko v olejovom kahanci 
nahvňa sa sem i tfím. Dakedy zatancuje, sťa íiy sa chcelo odtrhtiút 
od kuôta a odletet daleko, daleko. í'ri posteli sedí Ilija, statný, 
mocný, s rozčuchrauou bradou. Po/erú úzkostné na postoí, kde ioH 
Petar pätnásťročný, s rozpálenou hlavou, s blyátiacimi očami. Kladie 
mu dlaň na horúce čelo a chladí ho studenými obkladmi. Tak na- 
riadil šior .Mijo, doktor hen zn íretltn vrchom v tretom moste. 
Ilija ho „dohnal" včera pred poludním a duea pred večerom vrátil 
sa 8 ustiitou mazgou, ktorá doktora „honila". Predal štyri „bary lá* 
(okov) vína i pol baryla oleja, len aby synovi sekli žilu. \ teraz 
mu podáva každú hodinu ^žlicu'' odvaru, na ktorý odtrhol dvadsať 
listov A olivy a pátnásC z mandlovníka na pol zajdlíka vody. 

A malý „b<»lfSttiik" hfadí na jedno miesto. <)t<*a vidí dobro 
i jeho utrápenú tvár. Nemô;.e pochopit, prečo je tá tvár utráp»'ná. 
Prečo sa trasie ruka, keiT sa mu dotkne čela. A jemu je tak slávne 
odpočívali Vidí kahanec i to roztancované svetlo. Č.iká, kedy aa 
odtrhne, podietl pod dach, pretiahne mi a uletí ta Ijore, 

vysoko, vysoko — kdesi mesiar tnk n vedie a hviezdičky 

veselo mi* aká. kedy di i uiIm vetrík, ke>' le 

svetielko i n ho do nekí i výšin. Potom i' n, 

ticho, a vočity, večitý odpočinok... ťažká hlava borí sa do po- 
doáky, nika visí dolu. , . 

A tu čuje zpoza krásnych vidín, ako sa mu kladie iim hlava 



m 



rpne — a to je otcova, uslzená, smutníl, a šepoce mu naliehavé 
i5» dícta mu je, jabuko moja...*' 

tento obraz sa ustavične vracia, .lest 
tli ' jasu i Vfstília i bujarííj radosti. Zato sa 

Tnurio, aby sa cítil fste vucším dlžníkom ot<.'ovým. Má mu vrátií 
to, hi "^:í híl.iy vrátil nemôže. A vracia sa práve vtúdy, k»*'T -.» 
je aa [»o<l otcovskíího krovu. 

I sa soliral do dediny* Noc ako by spala fažkým Mumi. 

Ide II t . ale zdá sa mu, že ho čuje celý svet. V ruke nesie 

kt u bol ukryl v Lovrovej záhrade k citrónom, od 

íii , 1 n>hu/kou. Srdce mu mocnt» bije, kysi )das mu 

1 veliký — kedy zaplatíš otcovi? lílžuík si — 
. vážky, ke<í si zapriahuutý v starých..." 
Ale nn 74itlačuje tento hlas. Akási surová sila tisne ho s májom 
pred y ■ Ivere. 

1 I sa ponad „gorailu* do dvora a zakráda sa k dve- 

r: že nepadol na éosi mäkkóho, ustretého na prostred 

ď. SI— pľíity nahmataly človeka, zakriiteného v koberci. 

8f4k J»»víu, starý Duje, „stráži" svoj dom. 

<k^^í^'td prekážku, kyticu položil na prah dverí. 

Duje sa pohol, keď sa vracal popri ňom. Utiahol sa ^a 
aoi načúva, cj sa nepodvihne starý. Ale on sa nehýbe, 

iha I. : „Oh, svrti uioj Duje, moH /a nas!** a zažíval. 

« ŕuC kroky, v^ikovak miešané, medzi ne trúsia sa 

tila.sv _. u prišlo na um, čo je dnes, i prié!o mu na um, ako on 
dzal de<liuou a éo stváral. Vzdychlo sa mu. Ej, mnoho roko. 

,Aťli, ,mladost— ludosť" (mladosť— pochabosí) — zavzdychal 

Petai . lá sa v dolinu, odkial čuť hovor. Mlá- 

nebodaj stoja a radia sn. Učupil sa, že medzi nimi je len 

na tel)e, Niko... Pozri ľ* éu( jeden hlas. 

i!o dvermi. Oéinie ma..." ľerar rozoznal hlas 
bnio^ va kumpania. 

'" vysmieva ho .lakov Martin. „A ja som sa 
Krivý — kyiu sa zrepetí, ty môžeš..." 
Ue %e m J neutečte, ak by dačo..." 
iel ponad múr i zakráda sa k domu. Petar za ním. Huevá 
«a, i© jeho kyticu hodia daktorej druhej. 

Nlkct Ka vrátil k ohrade s kyticou. Mal sa od radostí rozpučiC, 
sa mu výlet vydaril. ľeUir bo chytil za ruku. Niko nevie, kam 
podiet, vidiac tu ľetni. 
.Pr^Tr.?. .uiľdáí si JU vzal," vraví mu, stískajúc mu ruku. „A 
-u povedatl Čo sa slariež, do čoho ťa niŕ?" 
rútil k dverám a položil kyticu. 
I hlavu a ^omre: „Čo tu hladáä, človeče, kod 

keby čo bolo..,** 



thd 



bolo nie — a Duje len toľko, ze ma nelíipii." 
^Ach, sveti inoj Duje, molí zu uas!'' vzdychol sísse Duje. 
Petar okíukatni vrátil sa domov. 



Vyparily sa predstavy z (falukej mladosti. I ten nekonečný 
dlb, ktorý sa nikdy nemôže vrátiC — i ten ako by ho nebolo, 

OdbaviJy sa „pronuucie" (ohláskyla véetko .puklo", t. j. tiijom- 
8tvo vyšlo ^na vidilo". ľodivenje bolo pri prvej obláške ne.smieme. 
Ale najväčšmi sa podivila Katica zpod kostola, ba zhrozila! Div 
nezamdlela pod ohláškou. A ked sa trochu prebrala, pre/.ehnala twi 
8 ustrnutím: „U iaie Oca i Siua i Duba Svetoga Amen!" Susedky 
zbadaly, ako sa „krsti" (prežehníiva) nad ľetrovym ^matrímonijom'*, 
Žmurkly ucunii, daktoré sa i poštuclmly laktami. Nuž škodoradosti 
Ale isato ked pred kostolom sa každý Petrovi „radoval", tiäuúc mu 
ruku, vzmužila sa i ona a riekla: „Ja ti se radujeu.*^ Slzy ju išly 
udÄvit. 

Petar zariadil v Lovrovom dvore domec „na svu preáu* (o pre- 
kot). ,Z toho sa rozliezly po dedine najpodivuej.sie chýry. 

Že starý llija nechce ich videí v svojom dome. 

Že bude čosi vo veci, ked sa toíme náhlia. . . 

Že nevie sa, čo ona po svete stvárala... 

Že Petar je tufinák, ktorý kupuje mačku vo vreci. 

Naäli 8a i horlivci, ktori islí ^povirit" ípozreí) do fuesta. kde 
Jova slúžila... Stopovali jej iniuulost. Nodoaiesli domov nič — a 
predsa iiarozsýpuli chýrov plné vrecia. Vôbec každý sa proti vil to- 
muto matrimoniju. . . 

llija nepočúval reči, Petíir vyhýbal každému. Usadil sa .du 
svojho''. Zariadil sa lepšie, než sám úfal. llija kúpil všetko do 
kuchyne, ba i truhlu a kasiiu — i širokú postef z pravého jeilío- 
vého dreva. Ma( sa zadĺžila u kumy Džuzepiny a kúpil 
pokryvadlá i postelnó jilachiy. Sama ich sošívula, aby vv la 

duplovauá. . . Ivan kúpil nastávajúcej „kuňado'* (šva^'rinej; zrkadlo 
na stenu, i jej azapoviednika** sv. Ivana krstiteľa. Niko, nemajúc 
sa čím zavífačiC, pobil sa dva razy so svojimi kompanml, ktorí ho 
naberali pre „kuŕiadu z mesta''. 

Nuž Petar bol dojatý i preniknutý vcTačnostou, že stoja domAci 
pri ňom, vzdor toľkým klebetám... 

PriŔiel deň sobášu. 

Zazvonili druhý raz a hrnie sa sveta pred kostol. Ženy, deti, 
mládenci, ba i vážni mužovia stoja pred kostolom. Tu je kapetao 
Nadc i konžilicr šior Zorzi. Všetko chce videí, čo to ide byC... 

A videli Petra, kerf zavznel i^dozvon**, v malej červenej čia- 
počke, pi^ ' i hrdo nad pravé ucho. Videli „neviesticu**, oho- 
voreuu, ji ai. A je predsa švárn.'i. Starý Tadija (iodlovič, 
fídiac ju, zvolal: ^Aboj meui! ča je lipa! ká cvit od omen dule!** 
(Či je krásna — sta kvet mandlový). 



15Í 



ovati voínli do Kosiuia u za niiui „svitma*", vo zve<iav(»í<ii nv- 
niceDej. Na oUUku „liarokkovu" (plebáu;: ci ho chce, ona od- 

Kivedá hlasom bojazlivým: „Hoču, šioľ si!" (Chcem, paue, Auo!) 
A toto slovo vyhrnulo sa diváctvo na pliacok. Nechce sa im čakať 
dflaká, kým skončí aa omša. Rjidšej sa vy!>antujú prod kostolom. 
IfenoTite dievky sa chichocú, štebotajú s rukami pod zásterkou, holo- 
flhltfé. Vážuf obecenstvo zostalo v kostole a pri dverách utvorili 
uUékn 1 a žobrácky pod vodcovstvom starého Dajú, 

čakaj 'ižnu. 

) aci" (novomanželia), bíadí, premenení, 

i tYÄi . . Mvnelou. Neozývajú sa im v ústrety vý- 

cmecby a klebetv^ Všetko stojí ticho a akosi skromne opodial. 
Ibm CO detvákov hŕba sa hrnie pred svadobným sprievodom. Majster 
8Upe« 8 harmonikou u čiapkou na uchu, kráča popredku, nie sme- 
rom k O'- domu, ale na vyšný konec a ztadiaí na nižný. . . 
IVeba síí celej dedine vo svadobnej släve — tak žiada 
stará ' \ i A/. 8 nižného konca sa zvrátili k nevestinmu domu. 
>i vižtitkvch strán éujú radostné pozdravy! Co zmôže sobilš 1 
rta neodváži prezradil najmenšie podozrenie, klebetu alebo 
»[úecb. Ak sa chyba stala, stala sa pre<Í sobášom a sobáš sotrel 
"ko... 

I reUká dcta sa im preukazuje. Pred bránou kapetana Nadc 
oji sama Jebo pani. ísiorra Čara s táctiou v ruke. Na tácni ^slad- 
je" — sušené ťi^y, ujandle — fhiša jemného „prošeka** íslad- 
ŕbo vína) a knlišky. Takto traktuje celú svadobnú spolodnosf. 
[ iion-a Adľina, žena konžiliera šiora Zorzola na ten istý spôsob 
ypočaiitila'* družinu. 

Sanio sebou sa rozumie, že celou dedinou, kade prešli, z ka- 
iúéhii obloka a balkóna vyzerá množstvo ženských hláv — a tieto 
na družinu a „mládencov' naozajstný dážd ryzkase, pšenice 
kd<stu — p pri vclich domoch** — i opravdové bonbóny, na ktoré 
hnód vrb^jií detí a uličníci. Sliepky malý tri dni robotu, kým 
rysbiefaiy všetku ryzkašu a pšenicu, rozosiatu po uliciach... 



Ženy, čo o týždeň na to išly na obecnú lokvu, stretajú mladú 

ípt.ii l;r:iča( [Kíkuým krokom pod batohom haluziny zelenej na hlave, 

I nnkrýva ju temer do pása — nedalo by sa pozuat, kto 

|r ui iírtiská. Ale každá sa domyslí zaraz: tri kroky za ňou ide 

a ^mašklínom'* (čakan) na pleci a na hlave šatka, uviazaná 

"t tyle, ako ju n<isicvaju težiuci v ťažkej kopačke. 

,Ah — íiospe moja!" zvolala kuma r)žu/.epina, a zastala, ,čt 
lak! Ka mladú senu naložiť nosu „šume" (hory). Ba či sa ne- 
Bbli!' 
pA čo ambite, kuma Džuzepína," bráni sa Petar, „ked ona 
oj(.». Schválne prišla pod Sukovac — lebo tam kol č ujem čosi 
— že douicM, čo sa vykolčovalo. Vravím i ja, že to mohly 
otcove mazgY. Ak nie dnes, tedy zajtra, alebo tam pozajtre...* 
„A akoíe^ tevce (dcérka) moja!** hreší kuma už ju. „Čo sa 



I6ž 

budeš s batohami „ruinávaC*. Treba nčuvat" (chránif) SYOJe pekné 
zdravie. . .'' 

„Ked je kaprí čioža!" žaluje sa Petar. „Čože urobíte 1" 

Keď došli do dvora, shodila Jova batoh na velikú hŕbu zelenej 
haluziny. 

„Kto posnášal túto šumu?" pýta sa ho ona s výčitkou: „Tiež 
mazgy otcove?" Zahrozila mu a usmiala sa: „Vidíš, ako cigániš! 
I kolčovaf i domov snášat — a čo potom ja? Ako to dopustit?" 

„Ty si rana srdca môjho," odpovedá Petar s úsmevom. „I ja- 
buka čudnovatej krásy. . . " 



Diamantová svadba. 

£>ola svadba, bola 
svadba neslýchaná; 

muzikanti hrali 
do bieleho rána. 

Do bieleho rána 

od čierneho mraku, — 
hej, nebolo takej 

ešte na huštáku. 



I. 

Zahrajte mi, muzikanti, 

zahrajte mi veselé, 
košelienka manglovaná 

leda lipí na tele. 

Košelienka manglovaná 
jako 7. bielej ruže kvet, — 

takej Evky maľovanej 

neslýchal hned chytro svet. 

Pozriže mi, Kvka moja, 
pozriže mi do očí — 

vari sa ti ešte zavše, 
ešte hlava zatočí? 



Hej, točia sa so mnou, A usmieval si sa, 

Jurko, všetky svet\' — — ked som pierko vila 

Včera pri mesiačku z toho rozmajrinu, 

prišiels' na zálety. čo som ja štepila. 



163 



Keď tí zo širáčka 
stužky hrdo vialy, 

jak vrbické zvony 
srdcia naše hraly. 



Šak to včera bolo, 
včera pri mcsiacku? 

Celú noc som snila 
len o tom širáčku. 



Včera, včera, — jak by inak? 

vyšlas' za mnou z pitvora 
a pekne s' ma sprevádzala 

až pred vráta zo dvor.i. 

A ja chytrý nelenivý 

nachýlil sa ku líčku 
a za perce vybozkával, 

vybozkával Evičku 

A ty si sa zapýrila 
a zmizla mi ani stín; 

a ja myslel: »jar už prišla !'< 
tak mi voňal rozmajňn. 



II. 



Podajteže mi, 

mamička, rúčku, 
tú rúčku zlatú 

a požehnanú, 
čo hládzkala ma 

milo a múdre, 
čo nepustila 

v svevoľu syna. 

Kebych mal, zlatom 

dal bych ju zlátif 
a pov>'kladaf 

diamantami ; 
len bozkom vďačným 

celujem si ju 
a slzou vrúcou 

z samého srdca. 



Ej, vnučku, vnučku, 
len poFahúčku, 

a pevne chyť sa 
za moju rúčku. 

Stará je, stará, 
ale vie rady 

i cez zákruty 
í cez závady. 



m. 



Syn môj radostný, 

potecha moja, 
prvá ozdoba 

v tej dnešnej parte! 
Kto sa radosti 

dožije z deti, 
toho najväčšmi 

požehnal Pán Koh. 

Jak si úprimne 

dal sa rád vodif 
láske materskej 

nezištnej, tíchej, 
tak vecfže si ju 

a vykrúť pekne, 
nech sa radujú 

anjelia v nebi. 



Tíško a pevne! 

to múdrosť žitia; 
tak nezmätú ťa 

a nezachytia. 

Tak, milý vnučku, 
nenáhli prudcc, 

a budú svieže 
nohy i srdce. 



164 



IV. 



Čože sa to na mňa suka? 
Dvoje vstrčíš do klobúka — 
Ah, drobnôstka moja zlatá, 
pravnúčatá, pravnúčatá! 

Hľadže tí ho, hlad, šarvanca ! 
I ty berieš ma do tanca? 
Hj, čiže nám hrdo bude, — 
to svet nikdy nezabude. 

Bodajs' trafil vše na nôtu 
povykrúcať lásku, psotu 
krepko, smelo, pekne-milo, 
by sa srdce veselilo. 

V. 

Ej, nevesty moje, čože ste smysleli: 
na tú moju hlavu čepec krásny biely!? — 
Jak sen preletela tá milučká chvíľa; 
no ďakovať Bohu! nie, ja som nesnila; 
ulietly len roky jako ťažní vtáci, 
ale to zostalo, čo v modlitbe, práci 
požehnal nám Pán Boh verný, milostivý, 
a to: láska a tie predivné jej divy. 
Nejedno sa ztratí, spŕchne, víchre zlomia, 
len kerf srdce v Bohu, pri svojich je doma, 
nuž je všetko dobre. Zaplať vám Boh z neba, 
že si ma beriete pekne medzi seba! 
Naše je ohnište; i omalujeme, 
i do ohňa svoje si vyžalujeme; 
mnoho v ňom zhorelo, i nech všetko zhorí, 
čo nás trápi, dusí, pokúša a mori. 
Ohnište náš oltár, — blahoslavený dom, 
kde ohníček lásky nevyhasne na ňom. 
Vaša som ja, vaša, buďme zavše svoji, 
buďme zavše svoji na Božom pokoji. 



Bola svadba, bola 

svadba neslýchaná; 
muzikanti hrali 

do bieleho rána. 

Do bieleho rána 

od čierneho mraku, — 
hej, nebolo takej 

ešte na huštáku. 

O. B. 

-M* 



tSs 



Pani Georgiadesová na cestách. 

s j«j rUstným dovolením uverejňuje 7*. F. 

Miento prednilttvy. 

Fo svojofri ní^vľate z Prahy dosula som inaly, ZQáinyai 8p6- 
0ob<mi pozahýi'íany lístoček nasledujúceho obsahu: 

Cteoá priatefka ! Ako vieš, bola som i ja s vami v oaáej zlatej, 
Sloreňitej, v nažej slovanskej Prahe. Som oduševnená, práve tak, 
ako Ttedv, ked som raala isí prvý raz do Martina. . . Od rozčúlenia 
aeiuô' vaC, ackoľvek by sami to po pražských pohufan- 

kách '. lebo pravdivé je to porekadlo: , lepšie spania, 

ako tufd ii/.aniu''. 

Moje dojmy s ciest »ú tak silné, že musím sdeliC ich aj iným. 
Vi odbavila som niekolku návštev — s kávou aj bez kávy — a 
od rozprávania zacbrípla som ako starý hrnec. Už aj na ceste za- 
čaUi som kaslat, ako,.. Ä že to, čo som rozprávala, ešte viac, 
úkú som ' ^vala, došlo medzi paniami tolkej obíuby (po pá- 

_iioeh SA iľ _ , (U, tí všetko skritisujú, a ak sa im nepáči^ nech 
Itedk iepBiel^ umionila som si, že tento raz zamiešam sa ti do 
^♦i..»^T4i ^ opijem našu cestu ja, totiž ja: Johaona Georgiadesová. 
meno upomína na toho nepriam slávneho ccstovateFa, 
r} pf-r iiedes obiáiol celé Slovensko a vedel všetky rodinné po- 
liTy, donÁ^al plné va« ky pozdravov, — nech ťa nemyli, ani ni- 
koho 7, II čitíUeľov Miôjho cestopisu. Meno je meno. Prečo 
by fa ja < tak volat, ako on? Hodina sme, áno, ale len po 
Adamovi a po Kve. Toíko na porozumenie. 

A neodhováraj ma! Môj úmysel je pevný, ako naša Hradová, 
a len preto sdeíujom Ti toto, aby nekonala si sa aj ty nadarmo. 
vieÄ, dva cestopisy do Prahy, odrazu, to by pre nás bolo 
Itu prívcla. Ostatne dostane sa práce i tebe : ked bude cestopis 
hotový, prositn (a, prezri ho, menovite tam, kde má štát ypsilon; 
s tinito itíšfíh-nmi, neviem prečo, ja som ešte v/.dy nie na či- 
m. vci: flKde by si sá hula naušila*".) Vela mi 

lipTíiv C iik tie cudzie slová, bez ktorých nám už raz 

iMM^ao -:i. luáče chcem, aby to bolo uioje pôvodné dielo. 

Jverejiiit ho aiuž^'á, ak chceš, len nech to ide pod mojím menom. — 
^edjr prídeš hore? Prld na kávičku. 

^ Tvoja Johauua Georgiadesová, rod. Kozlok. 

Z nôjho udivenia vytrhol ma tenký hlások malého učuíka; 
aPrwlm ponížene, moja pani čakajú na odpoved." 

\ Dvcií, — Uk... no nech íii ju má." Znela nasledovne: 

Johanka! Pre pána .lánal Oilstúp od svojho úmyslu. 

ií nuia raz varoval náš nezapomeuuteľný D, roz- 

V 'J Híuške. Ako všetky rozprávky, začína sa i táto: 

i;i Hiaiá, všetečná muška. Jej rodičia mali s ňou oprav- 

j ni.r. irbo ona nebola, ako iné mušky, ale myslela o sebe 

:; Jedným alovum: všade jej bolo plno. Staré, svetazkúsené 

muchy (xithasaly šedivými hlavičkami a bzučaly s neyolou : ,čoje 



166 



to za nezdarené diefa! Daj si pozor, daj si pozor!* Ale miiška^ 
ako muška, nedbala uh výstražuť^ sluvd, išla svojou cestou, ba kdis 
videla svetlo: pustila sa priamo do nebo. Pozde zha<i '» 

nielen že svieti, ale Í pAli : i 8(>álila si svoje jetune i i 

lostDý nárek ozýval sa priestorom, muSky u niucby to íutovaly ju, 
to posniievaly sa jej. Ona teraz zkúsila, že oboje bolí. Sklamaná 
utiabla sa do svojej skárky kdesi na strope a fikajúc rozmýšľala 
o niámostach sveta tohoto; mala k tomu času dosť, lebo už nikto 
po nej nepýtal sa viac. . . Viac Ti nateraz nepoviem. Maj sa dobre! 

Tvoja Kf)rymová. 

Skoro na to prišiel zase onen poslíček s listom. Tu jebo obsah 
doslovne: 

Milá priateľka! Ešte raz Ti hovorím, neodbováraj ma. í^ebo 
myslela by som, že z teba hovor! závisí, nemecky to vari brod- 
neldom menujú. Dobre viem, že si s mojím cestopisom nevypíšem 
ani na jednu záprai^kn. ale slovo je slovo! Konec bistoni. Co ma 
k tomu doviedlo? A veru Ty sama, moja drahá. Ako V Ói pam 
ked sme raz boly u Linky na olovrante a pretriasaly jednu / 
jich prác? Jedna povedala, že keby si len tie lúbostné scény diháie 
písala; druhá, aby toho husto popísaného bolo menej a viac t-'»> 
rozhovorov, lebo to busto popísané je tak nudné; naostatok usl 
sme sa na tom, /e len ;^pna vie /enám ulahodit a n 
nut ich nnkloonosti, chyby a Ifcií ich srdečný a duševný 
Kooeéne spýtala som sa Ťa: „Oi je to (ažko byí spisovatelom, 
alebo spisovateľkou V Ty zasmiala si sa a poveduia, že nie tak 
Cažko. s A predsa, H])ytujein sa, čo treba k tomu?" A ty odpovedala 
8i mi: „Á — porciu fantásie, niečo času, dobré pero, papier a 
aspoň troška čitatelné písmo" (to posledné k vôli redaktorom a 
sadzačom). — „To je všetko?" — „Tak asi," znela tvoja 
Ked toho lak málo treba k spisovateístvu, myslím sebe, ľ 
pokúsila by sa o to i ja? A ked začnem s cestopisom, nebude mi 
fantásia ani potrebná, lebo budem Učiť váetko len čo vidím a ako 
ho vidím svojím vlastným, telesným okom. Tak hla, že ja idem 
písať, tomu si vlastne Ty príčina. Ostatné ústne, ked sídeme iia 
u uaMch Drahotínovcov v záhrade. Azda ťa len zavolala? 

Tvoja Johanna. 

Milá Johanka! Tak voľky-uevoľky musím vziaC čiastku viny 
liB moje plecia a nies( následky zároveŕi s Tebou. Ale priala by Ti, 
•by 8i pocítila i. Ty ostrosť kritiky, ktorá nebodaj nanosí sa Ti do 
vlasov a dobre ta poobracia. Ostatne uvidíme; hm, — badám, žo 
chceš byť realistickou. Dobre. Dnes už beztak celý svet kričí po 
realistike a veľkí i malí spisovatelia nového veku píšu teraz to, 
čo starí, vyjinúc blahej pamäti Shakespeara a neblaliej Itabe! 
zamlčovali. Možno, že Ty lepišie poch<><lí.v s roulivtiiom. n*- 
ftentimeulalisti a idealisti. S Bohom! 



A teraz, ctený čitateíu, ale eäte viac : milé čiUterky, lebo vám 
hlavní' ŕou, preŕítajte bUkave 

tento ^lio, z kíx)rébo vyrazil 



167 



stn PfíimieTinfr. a ncbudte veľmi prísni. Mnohí z Vás ôítall St6 
I u ale opis cesty i T. do Prahy a písaný »lo- 

Ntu^-»i.M f.^-s uv.iUvti Ste ešte. 

Nech nemyli Vás okolnost, že pani Georgiadesová má k(!«8i 
Derltiie sestru-ccstovatelku do Itálie. To je inšie, tá je Nemka, 
p<!»»«to}f\ aby pozlobila svojí^ známe; ale naša Jobanna cesto- 
ly na národopisnú výstiivku. aby zaniesla ta svoje 
lítL . .. .1 doniesla si ztade ínomadu milých rozpomienok a 
oeiy poklad národného obodrenia. 



.,t,..4.i 



I. 

(áko &a rozhodlo, že Johanna p6jde do Prahy. Čo povedala pani 
ifokim. Na stanici. Mladý lumpák. Tri krajciare. Ako vadili sa 
konduktoľi. Tri čerešne.) 

lH» Piahy! Tuto heslo roznieslo sa luied zjari našim krajom. 

SU iskra letelo — a padlo v nejedno zápalisté srdce. Pravda, 

Vv ^dc náležala ludom bohatým na túžby a nádeje, 

h na svetské zbožie, ako sú halieriky, koruny, 

a tak ďalej. A preto už po krátkom uvážení nejeden čeľadný 

♦a.- r:/.u,L.,i 8i: „nemožno!" 

-o", aktUo slovo! Malo by vlastne vystaC zo slovníka, 

* vari zo života predsa nevystaloV Počula som. že 

hovorí: ^^Kde je vôľa, tam nájde sa i cesta.** 

• \i v blave. . . 

I nd počiatku tak bolo, že pôjde môj Jonatan — 

roenige sa môj muž — sám do Prahy. On »i to mienil múdre 

m* predisf, hovoriac: „Ty si bola v Martine, ja 

^ — , Dobre," reciem ja tia to, ,leu si chod, 

,j 111. Ja si za t<*u nis urobím dobrú vôľu a dám bielil 

■ rat." Na to kont'í si mňj Jonatnn dal ušiC celý oblek 

diu uarudot^ho kiajrira, ktot/^ho pri tejto príležitosti odporúčam 

a priazne cteii«''ho obecenstva. 
Ale nme Praha nedala spať. Praha, miesto tak pamätných nda- 
j ..; ... .11. .1 roniánov, ktoré som v českej reči prečítala: 
ked je k tomu taká príležitosť, to by bolo! 
viíUu biiíli-iu pit! Vtedy i'^te nevedela soui, aká je voda 
Prahe, Avéak dlho nepovedala som \\\K aby som môjho .íonatzina 
fnuila 8 DÔb. Len ked už boly i^ary hotové — a do odchodu 
fhŕťMTv Tíin dva tý/dno — mtl Jonatan plsaC pre ll«tky <io Martina. 
ilaU sotn si zmužilosti a /ačala dodievat do neho. 
I ravť snv : * ' v te ^a\\\\ pri stole. Deti sa už boly 

pomodlilr, i lij \\t bi'dzuúuily okolo kostola, — 

Jebo nebodaj ita j'OS|ias oitrjjjn /flftiť> jif.-tiviir (pólkv) a r!l)ezle. 
loiiaUn si iparcluiŕoru obľiil>;il /.uKy, ja ako \v\ tiiľ»cb sedim; ko- 
Bečne, onneJíac sa, prcrečiem k iietnu: 

♦"Mž môj, CO ti ja poviem." 
i sa on krátko, ani nejaký Angličan. 



IM 



Ja chytUa som ho za pravň ruku, tak že musel obrátiť hlavo 
ko mne. „Čo myslíš, nemohli hy sme my — t^kto — oMi < 

— do ľrahy?" Tu to holo! Môj Jnnatau otvoril oči uui , 

a ústa od veíkého úžasu zabudol zatvorit. Chcel pokrútit íiiavuu, 
ale nevládal — a neuspel, leho som mu nedala príst k "-^(^hť Vi- 
diac Svoje železo žeravé, začala som ho obrábaC. 

„Vidíš, muž môj," pokľacujeni ju, koíké roky mu- u/, sjmuu, 
pracujeme, trjipime sa, stnídame, [trnvda že pre uaée deti. Ale 
my máme aj iué povinnosti, nie len tie opnjti deťom, my mámoj 
povinnosti aj oproti sebe a čo viac: oproti národu. Niišou národnoa 
povinnostou je teraz: ísť do Prahy, zohriaC svoje duše tam oa 
spoločnom (dmisku, zaniesC čast nášho oduševnenia a doniest nové 
widchnutie so sebou." 

Takto asi hovorila som zticha, ale, môžem povedaf, že dô- 
razne. A on zprvu len krúti tou hlavou, krúti, potom hovorí: 
.Vravíš čosi, žena. Ej, žena, žena, už pustila si mi hlchu do ucha." 
l^osím, to 8Ú jeho vlastné slová. 

Ja som mu ešte na t^: „Veď to; lebo ináč — čí by si ty 

chcel, aby som šla oa millennium ?" On vyskočil — iu&čo 

je môj Jonatau flegma, ale len kým ho dakto nedopáli, — a 
skríkol: „Aleže chod s tým millenniuraom — " 

„Neboj sa,'' hovorím ja, „ani čo by si ma posielal... Ale 
však ver' pôjdeme oba?*" A on konečne privolil a hned písal Koiy* 
movcouí, aby aj pre nás lístky z Martina objednali. 

Tak. Muža som si obrobila, ale čože povie puni matka? Pô- 
jdem k nej, pomyslela som si a poviem jej, čo a jako. Kšte aom 
nestačila myšlienku tú ani domyslef, ked tu, cup, totka xMalin- 
kosovie do i/by. A hned začala okolkovat, že čo robint, ako sa 
mám — a naostatok vyrukuje, že ona veru pnšla s odkazom od 
mamy, abv som ja „voľajakú" Prahu nechala byt Prahou, alo že 
by som si na deti myslela, tie že sú mi Prahou. Ja som od divu 
dobre s nôh nespadla. ^Nuž ký element že to už mame povedal?* 
Tetka sklopila oči. „Veď ešte kde nič, tu nič, a už mi mama takto 
odkazujú. Tetka, povedzte mame, že som m práve sberala k nim, 
aby souí sa o tej veci poshovárala. Nech neboja sa tak o tie moje 
deti, ved si ich ja » Božou pomocou vychovám, čo aj do Prahy 
pôjdem. A že pôjdem, to je istá vec, lebo, aby ste vedeli, tetka, 
to je mojou národnou povinnostou." 

Trošku mi odlahlo so srdca, keď som jej takto do prostá po- 
vedala. Najlepšie tak: čo na .srdci, to na jazyku. Mojou -•' 
je to Hj tak nie: okolkovaC a hladkať^ na srdci je(l a ua 
med; vykričím sa, poviem zhurta a potom ma to minie. O Uíj „un« 
rodnej povinnosti" soni jej vlastne nemusela hovorit Čože ona vie, 
éo Je to — a Či je to zest či vypií? 

Žatým chytila som sa do práce. Prezerala kasne a priečinky. 
Čože mne to všetko treba? Klobúk, šaty, blúza, vejár, črievice, 
rukavice. Jajajoj, vwď ak ja tento „lajster" predložím Jonatanovi, 
zlakne sa a z celej cesty nebude nič. Z toho, moja drahá, musí 
vptaC Menovite črievičky mi musia byt dobré i tieto; bestak 



td» 



Korjmnvň hnmrila, že na takii cestu je najlepšia obiiosenejšia obuv. 
Aéo ^ h vecí tyče, ja mám svoje vlastné royŔlienky. Či 

"IV n , ,i , aby Ktne sa fintily? Ci sú šaty hlavná vec V Ej, 

rn^ že uie. MkózaC 8a všade slušne, to je našou po- 
* r^' '^'Mf chcet iné v nádhere a ele^jancii, to je žkoda, 

t*i , vznešenejších veci. No, komu to robí po- 

l^ ; ale ja som už nie z tých dnešných. Len si Prahu 

Ti I liii bude i tak po chudopaholsky. 

K u/ ., lajster** potrebných vecí na najmenj^ie skrátila, 

cb^»»i u. .1 do práce a sila, prala, žehlila, tak že to i Jonata- 
u most a úžas vzbudit muselo. „Keby si vraj vždy bola taká 

do row>ty, ako osa...** „Nuž a...!?" Chcela som sa pustif do 
liáflky, aJe zavčasu som sa zbadala a nepovedala ani slova viac. 
1 deti doniesla som si do poriadku, aby mi neostaly sta sirôtky 
opasteoé. Konečne ich stará mat opatria, aj ujciná prizre ich kedy- 
Icdj. 

Jedna obava trápila ma veľmi : co ja len budem robií, jcstli 
ÍHA na ceste pochytí bolenie hlavy! Och, toto bolenie hlavy, táto 
príiera, ft; i žien a menovite cestujúcich žien. I'oäila som, 

ie ij na J výstavu cestujúce panie ochorely po cesre; — 

to by bolo i Aui mysleť nejdem na to. Ale viem čo: naberiem si 
íieknv z domu. Tak namočila som si horkých zelín, potom vzala 
rumu f mama poslali aj „ochmanské" kvapky, ale tie ne- 
a Fridricbovské pilulky, no na to som už zvolala: „Aleže 
n: s nimi. varí aby potom moje meno rok po rok svietilo 

oa ol}.Ukc Obsora a v iných inscrátoch? Nech ich užfva kto chce, 
ja ich nechcem !" 

Napchala som do kufríka aj všelijakého jediva; keď som za- 
JonaUna, aby mi šiel zatvodC kufrík, zhíkuul: n Ale, žena, 

ty myslíft, ved ty berieš celú komoru so sebou a aspoň pol 
it^y."" — ,No nič," hovorím ja, „len ty zatvor kufrík, to jest 
nepýta, a člov«»k nevie, kde sa mu to zíde. Na ceste ti nikto nič 
nedá — n sa, ie je to Tisovec; tak, môj drahý." 

Ked [ŕočuje slová: môj drahý, vtedy hľadí, aby sa 

dovtal na zdravú stranu, lebo vie, že už netrpeli vosC hovorí zo 
BDfi« T^n .»i i>v hol práve velmi bojovne naladený. — Ma! ešte 
n ŕ níz nevyrukoval s nimi : no, žiar, ešte mal prí- 

Icziiuti! v>{nivtuai si všetko, čo mu faželo na .«»rdci. 

A už len poviem, čo sa stalo a prečo eí»te v poslednom oka 
OiIbiiI q nás povstal hriech a svada. Ze sa prekvapenia málo kedy 
podaria, lo zkúsily už mnohé žťny, menovite ked ich líostia chcú 
vprekvapiC a prídu o deú skorej, práve kecf je všetko v najväčšom 
B'"^'"''-'^^r!i — a kuchyŕia studená. . . Tak mne povodilo sa i s hostmi; 
U íl dostala som ešte, ale čo viac s jednou „národnou", 

ktoruu bum chcela ' i prekvapif. V ost -t^r dám mu ju 

probovat — ta ku ^om, ale celkom s; Na, myslím 

ti, až ti aí dala, — Atuim nad sebou dívala som sa, ako som to 
noliJa — — Ja^ ja, — ktorá som ich už toľko po&ila! Ktosi mi 
bovoril: nábla robota nikdy dobrá nebýva — ach^ veru že pravda 



leo 



mal 1 Čo nasledovalo, to som si roohla odložil, veď 8om ho náležíte 
zaslúžila, a teuto ruz, prosím vás, bolo jeho slovo ostatné. 

Chcelo sa uii plukaf, neplakala som, len za to, al>y som zajtra 
uoniala toho nílsledky: bolenie hlavy. Chcela som povodaC: „Aj za 
to nepôjdem do Prahy!'' Ale nič z toho váetkého. ľekne vypočú- 
vala som si do konca, lebo naostatok by predsa to bolo smieéuCt 
ked by sme teraz boli doma ostali. To sa nestane, to nesmie sa 
stať! 

Nepodarenú „národnú" sknitila som dovedna a bybaj do kasne, 
ved ju dakedy napravím. 

Tu poslednú noc sme temer ani nespali. Neviem, či je tu 
každý taký rozčúlený, ako ja, kerf mám cestu pred sebou. Vtedy 
obyčajne nespím, ako tá Uiuiava. A ked by som aj zdriemla, soiva 
sa mi, že už vlak píska a ja si nemôžem iaty zapnúf, alebo hľa- 
dám klobúk, a ke(ľ ho kdesi nájdem, bežím hore do bámra — 
ešte som len pre<l „Psotou" a už cengajú... Ach, len teraz nie 
zapozdiť — len teraz... 

A konečno minula sa krátka noc letná, ja prvá som hore. 
schystám, soberiem sa, Jonatan dudre, ja nedbám, on zazerá, ja 
nevidím. Kávu by som vypila, ale nemožno, — akési žíalne roz- 
čúlenie domáha sa ma a drhne ma v hrdle. . . Deti si vybozkávam — 
a ideme. 

Druhý raz by Jonatan nebol pominul ohlási C aj Drahotlnov- 
cov, — Korymovci prídu na vozíku s ľíly a Klanica príde za 
nami . . . teraz ale šfábal, ani čo by ho bol najal. Kéte bo neminulo 
— myslím si — a čuším... 

Prídeme na stanicu i vidíme, že je ešte veľmi zavčasu. Jona- 
tan hovorí, vlastne myslí nahlas: „Máme sa my načakat, skoro 
tri .^tvrte! Či nji to bola súra, mohol som eŠte spat* — Ale Ja 
8i myslím — no nie nahlas: „Dobre, dobre, aspoii viem, že 8a 
neopozdíme." 

Vyjdem na perrou, pozrem pred seba a vidím naéu — Hradová 
v úplnej kráse. Tak mne bolo, ako liolkonskému vo „Vojne i mire", 
ktorý ležiac na chrbte, /.ahíadel sa v nebo, modré, v hlboké to 
nebo. Tisíc raz už videla som našu líradovii i liezly sme po nej 
ako kozičky, — no nikdy nenapadla mi jej krása, ako práve teraz. 
Slniečko vychodi, prvé lúče jeho pozlacujú vrcholce jcdlíc a sUiré, 
šedivé temená brál. Tam, hľa, brneje sa malá priehlbinka, len oku 
známemu viditeľná, tam nachodi sa jask, takzvaný kostolík. Dľa 
podania íiidu ta chodili naši predkovia v krušných časoch m ' 
sa a spievttt, . . Či nepríde eSte doba, že my budeme mus. 
ta, ked budeme chcet voľne zaspievať si? Odteily až posial prualy 
veky, a veru veky hK»zy, — ako bol tatársky plen, turecké bno- 
stvo na Sabadke a iné — a Hradová stojí i kostolík na nej 
stojí p.^t<í môj Tisovec pod Vandiným hradom . . . 

Chladný vietor povieval od Brezna, míia prešiel mrázik, Hii- 
čaane som, ak sa šíri vo mne isté povľdomio, ríekla by 

som !^i sebavedomie. I myslím si: „A čo ta hned, ty moja 

Hradová, kríž na kríž prevŕtajú, tunuulov nastávajú, prekrstia ta na 



I«! 



.vLtľ . c<j ttu»?d iíhju Zbojskáin meno / 
Knióki'rz, budeš ty lea (falej tym, éíro 8i li< 1 1 1 > siaľ, a tí. ktorí 
rástli y tvojej zášttt<^^ nebudil uároduyiui piadiniužtkmi. . . " 

V tom zacigem známe hlasy z Čakalne: ^Na /,dar, Itiiro! Na 
sdar« JciDatAue. na zdar!* a jeden, ba dva /eoské hlasy s otá^kou 
,Kde je Johanka?" — ,Tu som," hovorím ja — a iiž bola šotu 
medzi níoil — , Koľkože nás je?-* spytujem sa, a hía, tu sme: 
my dvaja, Kor}movd dvaja, Drahotínovd dvaja a Klanica, ľáui 
bneií spolu žli do* cakalne III. triedy, ako by mali síriebnuí na 
kássiL A 10 tti leu t obyčaje. My zase oddaly sme sa do toalet- 
afcb orázok. Medzitým Drahotínová obzre sa po ČJikalni. Oj, tie 
oéiv tie Tídia všetko, každií chybujúcu kvačku ; tie prezrú i cez 
lleoii, a kto vM tajnosť ta že .si ju strež, lebo ti ju tie bystré 
OČI vykotAJó. . . 

,A tože je tu kto V" opytuje sa nás so smiechom, Fozreme 
U, A ODO t&in \ci\ n»ladý pán a spí, drichrae spánok lumpov, ,No, 
Tor' si sa doriadil," pokračuje Drahotínová, „nedarme, že včera 

^^H^ keby ho tak jeho matka videla!" vzdychla Koi7mová. 

^^ľ . ' hy velké potešenie z neho," dotušila som ja. 

^^^ V n zjavil sa Kôry m a híadá si ženu. 

^^^B ^PriMÍ' do čakalne III. triedy? Chce by C spisovateľkou, 

^^^m ^\td idem, idem," hovorí ona poslušne a ide za mužom. 
^^^" 9 Aké sme dnes všetky poslušut^ a pokomrí," rečiem Dráho- 
ví ttsore). ^Tňk sa mi vidí, že i Korymovci mali už dnes hádku 

.Vari Bte sa aj vy vadili?" spytuje sa Drahotínová so smie- 
fikom. 

.Nie práve vadili — ale. . ." 

^To je pekné. V nás tiež uk bolo; ale vieš, aký je môj muž. 
Qi bol drad^afse^f ráz vôkol mňa a..." 

.Zaliečal sa ti; hla, i teraz blysnul na teba.'' A mvsllac oa 

r ť, 76 spisovateľka má miešat sa medzi ľud, prihli- 

H»i i» ku dverám čakalne III. triedy. Tam bolo živo a 

K<)i\ni \ i stiUa medzi pánmi a počúvala. Zrazu príde 

íimLh Ír, i. i jii|;i(iy polhorec. Derie sa medzi najväčší stisk. 

H )%a sedí smutná na lavici. Odprevádza muža na ,,ma- 



i» ée platí do 
.Dvait 

.Ta p 
kési BkraJinut«'. 



rá sa, potom príde ku nej „Pýtam pekne, 



irov," odpovie ochotne mladá žena. 
iío mi ich z totej satečky, bo mi ruky ja- 
Ona v/ala nečistú šatočku, rozviazala uzlík a od- 
älalA 25 kr. jemu do ruky Ostatné zase zavinula a podala ma 
ick. Kym si ich o& s veľkými ceremóniami kládol do opaska, spý- 
tala aa ysáňä zoAjoa mu žena: 
,A kdefe ideíi, Jozef?" 
,Do S \ žeDOu." 

,A 2*- i.'?* 



11 



^Huit^ usmial sa on šibalsky, „uelmla i»i.i *' 

„Iste 8i j 11 bil, ty grobian." 

„Veru, ja som ju nebil, len chytil som ju /u pažerák a lirhnu) 
som ju takto — " a ukázal na »vojom hrdle. Po éakalni rozliehal 
sa smiech. 

„Ale ona — ona čo mi urobila..." Čo povedal, nedfl sa re- 
produkovať. Ľudia rhachtali sa, mladá meštianka pribehla k mUn; 
Korymovä, tuéiac niečo podobného, už skorej ztratila sa zponicdKi 
pánov, no tí nevedeli si rady od smiechu. Drahotin pribehol k iiÁxti 
a chcel to rozprávaC ešte raz, ale Drahotíiiová vystrčila lio vou. 

Na šťastie zavzeel zvouec po prvýkrúf. NasUil živý ruch. 
Každí? bežalo ku svojim veciain, Len iiaái pitui nedali sa vytrhoval 
Polhorec stál uprostred caKiilne ako vKaz med/i svojimi. Na tvári 
ihral mu hlúpo-áibalsky úsmev. E^te raz nasledoval výbuch smiechu, 
potom už b<do dosí. 

Ke(f sme si už naše veci eposoriírovali'', povie ešte ktosi: 

^A toho či nezobudíme?'* 

„A čo uás doň?" 

No, ja som videla, že Korymová jednomu sluhovi povedala 
čosi, a že sme my sadli do vozňa pntve proti dverám čakalnc 
stojacieho, počula som, ako ten sluha budí lumfíáka. 

Zrazu začne ho redikat — k nám. Ani nespamätali sme sa, 
lumpák už sedel v kúte a hľadel na nás blbo. Sluha sotva ho 
vstrčil, už letel pre karotku a doniesol mu ju 

„No len vidz, aké ceremónie robia s ním, ežte mu aj lístok 
donesú." 

„Ani CO by celý merný sud tu ležal, tak razí z neho... Tíi !" 
hovorím ja. „Ďakujem pekne za takú spoločnosť." Pritora pozrela 
som na Kor}movú, It^bo bez jej zamiesSiania mohli sme to nemaC. 
Ona sedela v kúte skrúéená a neodi)ovedula ani slova. Mladý panák 
si z našich poznámok n<M'obil veía, lebo u^ zase drichmal. 

„Dobrú nor!'* jtoklonila sa mu Drahotínová. 

„Ten nemóresník ti ani necfakuje," podotkla som ja. 

„Len vidz, Johanka, aky je doriadený; pozri mu ten kabát." 

„A to má by C salouovy! Vidno na nom celú mappu riek a 
potóčkov." 

„A ten golierik — či ten bol raz čistý?" 

„Tak, hía, vyzerajú lumpi," ohlásila sa Koryraová. 

,I>uša, prizri sa mu." 

fll^m žiadne narážky, prosím," žartovne začal Korym. 

„Veď by ste vy tak nehovorili, keby ste vedeli, ako je Inmpom 
zle!*^ 80 smie»nvm pátosom zamiešal sa Klanica. 

,Aha, u/ a to môjho kmotra!" V : n- 

tvoril nám k< i ivere, žo sa hiie(f i náš - ul. 

S udivíMiím pozrel na lístí»k medzi prstami; istu uevtMld sum, ako 
k nemu prišiel. Ani si úbohý modzog velmi uenamábnl /v^sii 
hlavu, otvoril ústa, zatvoril oči — a už zase odfukoval. 

Medzitým písknul vlak, kolesá začaiy hrmotit, my u/ nM-uir, - 
ideme do Prahy! 



les 



,a tenúc í Bohom^farohU domíisue! s Bobom, Tisovec! E&te 
m pfhťŔnf 9Ä kti obloku a to my kývame iiaíiim, predo dvcrmí 

n», to uase deviišky, stojacie na „Liioo" a 

.^,- :a posledné s Bohom ilavajiice. S Bohom! 

TWc asi môže byt lastovičke, keď schytí sa na kťýdia a berie 
pút uadoK nor.'hávajiic pie ňu pusté, mrazivé ut pole; tam, 
berie sa. daká ju nová jar, nová potrava, no aj nové sta- 

Ten pud, tá ttíha rideC diaľku, ís( do šíreho svetu, je aj clo- 
ktt dAoá. Bez nej neboli by sa už v starom veku ľudia dali ani 
i neisto ttiore, a to v opra vdovy ch orechových Škrupinách ; u s ňou 
dnes tisíce hľadajú nové kraje. 

ženie túžba ešte ušľachtilejšia. My nejdeme hľadaC ne- 
taá. • mv ideme |)ot*»šiC sa s bratmi a sestrami, potesif nad 

poiUrei :i Korymová mi raz povedala, že jeden 

ADgU6i: iťh sa nachádzaj ú ci, vyslovil sa, že je 

mtOTunie veliká škola. To si myslím ! Počkajte len, aká ja prídem 
domov s uiojcj cesty í Aj to S(mi počula kdesi — a hnecf aj za- 
načila, že htý Thiimmet, za živa vraj bol nemeckým básnikom, na- 
písal ke<dy5i nadšene: ,Kto mi vysvetlí, co za kúzlo spočíva vo 
cvnkn poftovej trúby a v práskitni biča!?'' Chudák! Necestoval po 
ieleznid. No keby sa tak bol viezol za K) hodín z Tisovca do 
.Soboty, ako za onoho času, ketf naša mama ešte chodili ua zrno 
oioa viedli na edukáciu, nebol by hovoril o kúzle. 

Ale žart na stranu, je čosi v tom kúzle. Z poštíirskej trúbky 
prenieslo sa na zahvizdnutie rušňa niečo podobného, llušeii 
kolá hrmotía, vozeíi kolíše sa, sedíme v suchom na mäkkých 
ľi nt'poritili ste už aj vy čosi veľmi príjemného v tom? 
eite nelodit; počuli v hntiotení kolies; aspoŕi tisov- 

a pllatu.. ... spevavo .škrečia na puchtajúci ruäeĎ: „Raddej 
soRi do Soboty, ako do Tisovca" , . . 
Vi Bh^^' ;ul papiereň — tam ešte ticho, ach, ticho; 

ponad opnsi ,^. Korym vyzerá, či mu na luke nepasú, 

lefc- I iu ľil« uie zriedkavost. Už vi<lno rilu, Tu sa začína, 

bď panslávske povetrie. Aspoň tak hovoria. Na, vecí sa im 

•00 nto tak kýcha, ani čertovi od tymianu. 

K^.i ^r<ihradou fHojí malé dievčatko a smutne k^va satočkou. 
IMu '01 aj tebe! 

ine čo vyzerať, sadnime si. „Ej, čiže si zma- 
\úii /:aäe vtipná Draliotínová a krúti hlavou. 

,A I ho, ešte mu z očí príde, a neviem, či mu má 

Da\i u.' 

Tu žatoíe^ii sa páni, neviem prečo, i zaujali s^i ho. Na SCastio 

U »mft du llnúi^Ĺi a titm mal vystúpiť. Jemu nesnívalo sa 

Bsúití. ou leu spí, ako ten cij:áň, ktorému roztrhla sa struna a 

', roztrhla sa i druhá: ^on len grá", a tak cfalej ai 



, Uu 



tvu sp.sl iipvií'm éi nie až do Feledu, kebv nebolo 
(iMitulin ]ictz.re( do násbo kútka. Začne ho budiC, 



)64 



trhať, teu leu: „Mm" a že ešte <losf času, vysilí konečne zo seba 
po iiiairursky. Konduktor priviedol ho natoľko k rozumu, že, po-( 
staviac sa na svoje vlastné nohy, sliezol dolu a hnecí na pravo, 
hnetf na lavo sa klaúajúc — my nevideli sme nikoho — vtiahol 
sa do kaocellíifie. Dozvedeli sme *a, že je to pisár... 

Dolu dolinou vyzerali sme, či nik nepripojí sa k nám na púti 
našej. No nikto neprišiel. Mňa začalo mrazil, a tu i tu horúčoat i 
vstúpila do hlavy. Jonatan podozrivé hladel na mňa. Ah* '*" ^*' 
ma akokoľvek bolela hlava, nebola by som teraz ani mukla 

Minuli sme rimavskú dolinu s jej husitskými chrámy, za uami 
nevysoký kopec dávneho Ma^iuliradu; nechali sme u/ i veže iäobol- 
8ké, blížime sa k FeUdu. 

Vo Felede bolo treba vystúpiť, čakat a presadnút na droby 
vlak. Nehodu našich mužov s nepodareným pivom a eáte nepodaná* | 
nejšlm hostinským nejdem opisovat. 

Kerf vlak, určený do Miškovca, odišiel, začali „šibofat" tel 
pre nás. Konečne sme ho dočkali a po malej truie-vrme šfastliv« 
dostali sme sa do vozňa druhej triedy. Ačkolvek umieuila som 8i 
dat cestou dobrý pozor na všetky udnlosti, aby som nejako oepre- 
pásla zajímavé veci, no teraz uii uajprvšie bolo vziať kufrík, vyíiat 
fiasku 8 horkým a užit za kalištek. Drahotinová mi aj zazdravkalu; 
potom, ked urobila som kyslú tvár, smiali sa mi všetci. A že to 
„horké" nebolo len horké, ale aj silné, zmiatlo mi celo blatu. 
Kšte počula som, ako hovorí JonatAn: „No, či je hodno cestovaC 
so ženami? Nielen že máš hromadu košíkov, škatúí, ručníkov a 
čo ja viem, čo ešte nosif za nimi, ale ti ešte aj ochorie na ceste.* 

Neviem, ako a čo shovárali sa cfalej moji spolucestovatelia; 
ja, v mrákotách pidosna, počula som len jednotlivé slová a naj 
staniciach plesk-tresk zatváraných dvier. Len ked ma upozornili, 
že sme vo F. 

Na tejto veľkej stanici je vždy živo. Na stíunom perrone sú 
prikryté stoly. Ku jodnomu zasadli sme si my. Korymová a Draho- 
tinová odišlý do čakalne, kde malý svoje veci poskladané, ja radšej 
Hedela som na sviežom vzduchu. A tu vidím, ako sadla si jedna 
tučná pani a chudý chlapček blízo nás, Rozkázali si telaciny. Zjedli 
ju. ani čo by bol smietol. Chlapec by nebol dbal udret ešte i oa 
druhú porciu, ale pani mán)a volá kellnera, že ide platit. Chlapec 
vstHl a postavil sa za matkin stolec. Ona číta peniaze, kellner ich : 
berie a — čaká; vypila aj piva, a obyčajne niečo položí sa aj pre 
kellnera. Aj ona položí tri krajciare na stôl. Kellner ich vidí, ale 
fikôr nežli on, schytil ich chlapec za matkou stojací, odskočil, ssa- 
smial sa a šups s* nimi do vačku. A stará začala sa smiať; naši, 
ktorí to videli, mimovoľne zasmiali sa tiež. Kellner, vidiac, že viac 
nemá čo čakut, odišiel, mamička však teší sa obratnosti ^vnjho 
synáčka. Ten to môžo ešte cfaleko doviesC. 

Idem za našimi paniami, a už nájdem ich v čakal tu . 'dely 
neďaleko dvoch mníšek a pozorovaly jeden zaľúbený pár, ktorý J 
pod hodinami sediac, tíško, viac posunkami a šeptom besedovajj 
Korymová vyšla ko mne na pcrrou. 



166 



^01 eengajii .Losodc, Zólyom, Ruttkaf" znel hlas vrátueho 
Isnclto A trnio. 

Rjchlovlak ' jtopred saiuv perrou. Človek by ohluchol, 

ttlfl nemá času. i i iieUijú s pivom a jedením, kiicia; scbá* 

dajúci ťestovateliai smejú si a aliovárajti, iní Iťicia a bozká* 

^M «Pozar oa ved!* volajú naši. „Máte všetko pohromade?*' -- 
^^B|||pA, ä 8i 81 veci nrecítala?" Tak strciame sa a náhlime, aby 
^^^^p sa i my dostali do vlaku, pmvdepodobne preplneného. 
^^^^ Hordéoát ni bola cíleHiá. V týclito vozuoeh býva velmi ho- 
|Vf^''< a5t>oft tak počula 8om od KorymoveJ. Vojdeme do takej 
dll 'iidáme micHio, všade jduo. Na samom kraji kupé 

lúe sa ani slepý íiiak oa roli. Boly tu dve mladé 

ny v červených jupkách. Sedeli tam aj dvaja páni, ale hne(f» 

okáxaJi sme sa, oni do nás, že je to kupé pre neíajčíarov. 

tmeme daleu Tu mäc vidíme hromadu <letí a medzi uind, ako 

ikn m* iici, starú mairouu. A tá rozprestre krydla, 

icbccrm pov. .v, a vnlii. „Nás je tu osem, tu miesta niet.'' 

[Ho dobre je..* ideme dalej; tam niekoľko pánov, ale dymu, 

'dyna — iro^-^l •"•' f-, krájať. Naši popchali sa, ale ja volila sora 

nfUít na. cíi 

Krútil sa &Q mnou i^vet, a len šfastie, že držala som sa za 
kltt^Jni, mé^ by som aspoň dve šiby bola hlavou vybila. 

idú konduktori. Na mostíku, dva vozne spájajúcom, 
m^^ .1 začali sa vadif, jeden musel ustúpil do nasho vozňa, 

4ni I tamvon a potom nastala spusta slov. Jajajáj, aoi ked 

KiMM- i iľxjvianky na spoločnej kouopuici pochytia, alebo tie sobôt- 



kofv. 



Za mnou stál Korym a díval sa ua tých dvocli ko- 
sí jachajúcťho rušúa, pie hrmot kolies ne- 
> je vo veci, Len príchod nadkouduktora 
vch koilegov. Za chrbtom predstaveného eáte hrozil 
.. ji%tal v iiaj.om vozni. 

, tieit neposeda, prechodil, vlastne dal sa strcat po 
rri . -,i!\ prišiel ko mne, /e aby som išla k tým červe- 
1.1 I 1. /o je miestíi dosf. Poslúchla som ho, lebo mi 

U' : M» okolo srdca. Odtisol dvere, pričom myslela som 

li Ja: J !/;. ved tie ídu tm kolieskach ľ* a prihovoiil .^a spo- 

bávét že či prijmú jednu dámu. On úctivo prihovoril 

9k iui, u,x Na na vzdelaného človeka, a oni tie/, tak od- 

poredall; . ^ dámy aj dve, leo nech nekúria." 

odvetil Korym a pustil ma dnu. Zo samej 
cd' j držal cij.;aľu, schovával za seba. Ja po- 

tri čnost mlčky. — utnitMu, či aj nie neohra- 

bai r, medzi ľuífmi ludsky, doma bieda vždycky, 

K< nuc dvere za sebou. 

{ . ' - í'ohovka prázdna. Sadla Bom si tak, aby 

&iai oa V ruke dr/ala som svoj vejár a — 

navyknutá mú. i i robiŕ. ovievala som sa nim. Na tom 

UioiD bokn ftt nej pohovke dvo slečny v červených 



199 



flanellových koŔielkatli, aké uosia toníz dámy ku športovým hrálll 
Muselo im byt hodne tejdo. lobo líiuco holý pojiahíňané. Šatockami ítaj 
ovicvnly. Slečny tieto holý e«tc dost mladé; 8tar«ía mala akýísij 
výsyp na nošteku, mladšia bola šumuá. 

Oproti nám, každý na svojej i)ohovke lenivo opretý, sedeli' 
dvaja páni. Zdali sa byt krestania, I >a áno holi - íispon dfa mena. 
Teu, ktoťý sedel oproti mne. musel byt vzrastu vysnki'dío. Órty 
jeho ts*áre boly pravidelné. Tu)avé oči pozeraly pred )íeha mdlo, 
ako by nič nemalo xanímavosti viac. Bol trošku lysý a hodne b!AiÍý.| 
Hovoril ticho a lenivo, ale slová jeho boly vyberané. 

Jeho sused bol postavy strednej, pohyblivej. Videla som toJ 
ke<í vstal a vyberal zo svojej cestovnej ta^ky co^i ' » PAoí, 

ktorí nekúria, zdá sa, že sú mlsní. Usmial sa, u lo však 

upomínal na psa, ked vycerí zuliy. Ináče bol veími zdvorilý. 

Táto spoločnosť nemusela byt dlho pospolu, ačkoívek, dfa po«| 
zdejáieho rozhovoru súdiac, boli všetci už od Hat vanú v tomttij 
vlaku. Ten s tým zvláštnym úsmevom vyňal zo svojho vaku kor- j 
nút, otvoril a ponúkol slečny — čerešíiami. Ony vzaly si uíekotkoj 
a dakovaly. Mna ponúkol tiež. Ja, ohľadom na svoj žttlúdok, dako- 
vala som; ale on len núkal, že sniuf mu nedám košík. „I,"* myslím 
si, „to by bola zn?jmá urážka,'* a vzala som si tri. Ale sjestj 
m<dila som len jednu, Í tá dlho ma drhla. Vtedy, ukloniac sa náé< 
hostitel pred slečnami, predstavil sa im. Za ním predstavil sa le- 
nivo a mdlo i ten druhý. Ja nedala pozor na nich. preto mená ich 
mi ušiy; len to viem, xe jedno meno končilo na -ecký alebo -ický. 
Staršia zo slečien predstavila seba i mladšiu d:imu ako sestry istého] 
peátianskeho redaktora ([lokistenéhu žida). A hned stula sa sdieluou. 
Kozprávala, f.e sú siroty, že boly celú jar v Arade a teraz i<lú do 
Tatier. 

Ja oexamieäala som sa do rozhovoru. liCu raz. ked tuladdiaJ 
pri mne sediaca slečna ponosovala sa na borúdost, ponúkla som | 
jej nuy vejár. Ona ho vzala a použila. 

V duľhu blaliodarila S(»m si, že dostala soni sa med/í týchto' 
vzdelaných ľudí. 1 umienila som si, že nepôjdem odtiaľto, len kodj 
už budem uiusef. Alo zachcelo sa mi povedaC našim, ako mi Ji 
dobre. Vyjdem na chodbu, t^im stál Jonatan. 

„Či ti je dobre tam sedeť?"' opýtal sa ma, 

„Dobre veru! Jeden pán ponúkol ma corešňami." 

p A ty si vzala?" 

„Alo, prosím ía, áno; nemohla som uraziť toho zdvorilého^ 
éloveka." Jonatan, zdá sa, nenahliadol, že by to bola bývala unižka. 
Ale po chvíli ojivtal sa zase: „A hlava čo?" 

„Oj, lepšie mi je už, ,horké* účinkovalo." 

„Tak je dobre/ uspokojený odpovedal on a chcel íať. Ja uľ 
chytila som ho za rukáv a spýtiila sa: J 

„Gazdičko, ci ée hnevace'r 1 

,»l, čo bym áe hneval!" s úsmevom poved^d on, a ja potečená 
obrátila sa zase k odchodu. Idem si, myslím, k tým mojim vzdela- 
ným ľudom. 



167 



»í — f^o mv<ílff»' o čom besedovali medzitým? O pausla 

e^ia" — |)orij. tn si, „už sme dobre.* Sadla som si, 

vwf u?id(ioe, č") Im , Môj vis-á-vis hovoril právo ku sleč- 

nám, pravou rukou U-iiivu tíestikulujTic: 

IV»"v tn je pravda, ľauslavisums je na tých strauách veíuii 
Menovite v jeflnej 6i8ti (íeníeia. Jest čo obávať sa, že 
iMU luikdzou bude zachvátený i sám Ind. My v Pešti o tom vieme.* 
,Jc to možno?" zvolala staršia zo sestier. 
I i tak," prisviedčal ten s tým psím ú.smevoni. .Nerííčite 

■u o hopn, aké nebezpečné aj^itácie majú tam svoj koreiV^ 

■^ e . proti t<unn pomoci?*' 

" ,0, ' • sa proti týmto nebezpečným zásadám všetkýuii 

mftiayini i iky, alr je ua neuvereuie. akí húževnatí sú tí 

liiHiii.* 

^n »^ i^f. .tí., aj iutellipencia ?** zamiešala sa teraz uioja mladá 

h'tnt'vava ivur stala sa ent^ usmevavejsoti. 

ŕi ' Tráve medzi takzvanou intelli^íenciou sú íudia, ináee 
\ní ((>, agpon to uznali), nitíkoíkí advokáti, farári, uči- 
.o sú ti najväčší agitátori, buriči na šiheíi súci.'' 
o mne vrela krv. A že mi už i lak čuvy boly napaduuté 
uo ešte opauovala som sa. Mys'ela som si 
anč u nás. Ved si my to počujeme i domu 
! takí" šprihaniny každý týždeíi v číslach íitolič- 
skoda ro/.huľlit sa na(i tým. 
položila vejár vedia seba, ja vzala som si ho 



iiiiu mi «rdce i 
•eh, T*Hf je tr 
i 



Ika 



y 

pUe. wtia Mí^ila, žfí z tých nebezpečných ludi má jeden exemplár 
noj blízkosti. 

ZtÄe a>al sa 5h»va ten s tým večným ťalosným úsmevom. 
,TÁk. prosím,- začal dôkladne, .,bol tam kdesi... no meno 
pairí k veci ~ učiteí; ten prosím, je človek, aký môže 
.;..... I., ^'-^kejší od samého ruského cára loroszabb az 
«' podarilo sa ho potresíat, vyzdvihli ho 
■ iíhtlačiareň, avšak ešte i teraz tento. . . '- 
ivka. Nemohla som to viac strpet. Vy 
Awjia suni s tijiijiiu iimst.i a vybuchla som s linovom a rozhorle- 
■ioi T'.iuc, ja toho puua dobre poznám; keby ste mali tíikých 



hu 

iť 

g. 

n 



bolo by lepšie v uašcj vlasti. Ja a moji počítame sa 

■ ' * ' ■ a ctiteľov; preto nemôžem, nesmiem trpet, 

ili a — a — "^ Nemohla som dalej, cítila 

bwi;* uii '. .. tíik hodne po tisovaky. Ani 

-.1 na r i lu preč. Kšte tíiuivou pochytila 

i prebehla chodl)(iu ku svojim. Tam od 

......íO Vidno — len malinké miesto bolo 

sa a vyrazila zo seba: „Hnusuíkl ľi 



^}- ...^ 

nránlDe, U hodiU som 
Mári!' 

Naii, prekvapení iDOJÍm príchodom a hnevom, dorážali otáz- 



168 



kaoú do lufia, že čo mi je, £o sa mi stalo? Kouečne uspokojila 
som sa natoľko, ý,e rozpovedala som im, do sa mi prihodilo. 

Naši zasmiali sa mi, ja urazená chcela som sa odduC do uich, 
ked povedal Jonatan : 

„A tomu si ešte nie zvyknutA?" 

n Ale, pani suseda," dobrácky iwvedal Klanica, ^verf je to 
každodenné u nás, my to už ani za urážku neberieme." 

„Ich hana je naša chlui)a,*' podotkuul Korym. 

Ja zuhnnbená pozrela som na nich i zbadala, že ich to vzdor 
tomu smiechu — bolí. 

„Ved by im ja bola ukázala t" zamietla &a Drahotinová. „Ja 
by im bola držala Uikú kázeň, akú eätc nepočuli. A potom aj zato 
by som bola tam ostala!" 

Ja, síce zahanbená a vysmiata, predsa cítila som, že mi ne- 
bolo možno ináč a že radšej tu medzi svojimi zaudím sa za živa, 
ako 8 tými tam dýchaC jedno a to isté povetrie. 

Ked videli, že som zronená, chceli napravif ten výsmech. 
Jouatan povedal: 

^Ach, ty tratarita, ty! Takto daC sa mechúrom vystrašif." 

„Vidíš, Johanku, to ti za tie čerešne," podotkla Knrymová. 

n Mal by som sa ja nažuhľit každodenne," prejal slovo zase 
Drahotín, ukladajúc svoj drahocenný „cigaršpic* do pošvičky a do 
vačku. 

„Veď ja nechodím do Kabošov, aby som si to každý deŕi 
Utŕžila!" zvolala som už teraz i ja rozpaprčená. 

„Len ticho, moji milí, len ticho, ved to Páu Boh vidí. Všetky 
naŔe krivdy sú zapísané, a oni to raz odpokutnjú.^ 

Kozhorcená, ja tu povedala som príkre slovo. 

„Čudujem sa ti, Johanka," riekla Korymová, „že fa to eéle 
tak rozberá." 

„Kj, ved nech by to na mňa bolo padlo! Ved by oai boli to 
rozprávali, čo by som ja chcela." 

,Probi\j. Moje miesto je prázdne. Zkiis to sama,** bránila som 
sa ja. 

Na chodbe bolo živo. Prostredný priestor vozňa vypustil roj 
deti na chodbu. Tie liepaly sa po mrežkách, kukaly oblokami, ba 
chcely vari improvisovat hru na bisku — pri čom podrážaly nohy 
všetkým nešťastníkom, čo odvážili sa na chodbu. Krik a vresk 
rozliehal sa chodbou. Ani nebolo dobro, k>m jedno neprasklo do 
obloka. Na áťastie sklo nebolo slabšie od malej kotiby, a nerozbilo 
sa, no na ten ľak vyskočil otec z kupé a vypnbkal deti za radom. 
To je najspravedlivéjžie, lebo predsa aj vinníkovi dostane sa nteée. 
Za chvíľu bolo ticho, a ked potom v Kremnici >7rojily sa uielea 
na chodbu, ale i z vagóna a na celkom, (»dľahlo nám všetkým. Stará 
mama chcela pri tejto priležíostí ukázaC, že vie dosi z dejiu uá- 
rodov, i riekla: 

,Toto je opradové sťahovanie národov." 

Miesto toho drobi/gu a starešiny dostali sme už vo Zv. vy- 
náhradu, a síce samú mládež, ale mládež odrastlejáiu. K nám pn- 



IB9 



pojtla n gleäiA Anička, kľáSDA, lepá to dievčina, ktorej Korymová 
mala byť takrecená gardediimo. S iiou prišili aj jej snúbenec, brat 
B bodúci švagor. My tešili sme sa tomuto prírastku, bolo nás u> 
bodne; a keď nás bolo viac, v/.rástla i na^a sila... 

Kcrf na XV. nádraží rozlúčili sme sa s niamuškou slečny Aničky. 
jftchaii sme dalej, teraz už popod Pustý brud, dolu Hronom 

Sleéna Anička a my všetci kývali sme ešte posledné s Bobom ! 
donn pri xámku sa nacbodiacemu. 

Z neho btofne znelo za nami srdečné: „ŠCastlivú cestu!* 



"W-- 



Udaiosťi v Žiline a jej susedstve 

roku ÍH4H-1849. 

Z latínakébo rakopisu Hniricha Hájskeho 
podám Alexander Lombardini. 

(Dokooô«DÍc.) 

DftÄ 5- januára generál Gotz prikázal guanlianovi, aby k nemn 
&iel. Ked sa dostavil, prvá otázka bola: (U boli u vás Uurban a 

rV Nie. Poneváč ešte neboli v kláštore. Tedy nech prídu. Po- 
Um'. 0\ viete, že va.sa povinnosť bola ku mne prísf na poklonu? 
N ♦» to boli vedeli, by sme buli prišli; hovoríme však 

\ ii, že to nebola naša povinnosť, ale tých predstave- 

l; !va, ku ktorému aj my patríme, v mene celého ludu. 

Tu cMi i:ciit-[<iiuvi lúbito a odpovede potvrdil v prítomnosti všetkých 
dtelojfliikov. — f)alej: Nemáte-li u seba kossuthovských vojakov, 
Mndaror, alebo xbroj, prach, jiulky atd. ? Nie. — Konečne sa pýtal : 
Koho ste sa pridŕžali a pridŕžate? Odpovedané: Cisára. Na to 
yeoerA]: To neveriui, ale toto všetko mi musíte dať na písme, 
onatoioni pečaťou klá.štora. .Mohol guardian a jeho spoločník odísť. 

Sotva vrátil sa guurdiau domov, prišiel Hurban so spoločníkom, 
1 po r 'h rečiach, jako má byť to skrze Gotza prikázané 
píamn cnó, nás vyučil a odišiel. 

l)Ŕiii 4i. a 7. bol spokojný. 

Deň H. toho mesiaca, ked do mesta nesmel nikto vojsť alebo 
s nebo vyjsť, len s vojenským privolením, za celý cas ohleženia, 
ff^r^t.. ».,,!<. ...1 .>>.i^yonia osyobodené, a v tento deťi generál Gotz 
I iií v Žiline, 8 váfšou čiastkou svojho vojska 

' >v o hodinu predídený, cez ítajec proti 

Ti. aťiským mestám sa ponáhlajúc. 

^. januára bol puktij. 

Dna 10. januára v noci o 3. hodine Gôtzovci ostatní, v Buda- 
le Miiocbaoí, zvnútra zapálili budatíusky zámok a strečn lanskou 
podobne do Turca odiálí. Nezadlho na ich miesto prišli 
Deutidiineisteri, ktorí plamene budatiuskeho zámku, už veľmi roz* 



170 



Šírené, zahasiť nemohli, ale auí a pomocou n^trojov k tainti po- 
trebnych < striekačiek), zo Žiliuy uapochytre opafľttuých, nič vy- 
konuC neboli v stave, lebo všetl^ boly zamr/.out(K Tak bol ziimok 
budatínsky na srúcaninii obrátený. 

Od času príchodu na tioto ^strany risárskehct vojska a od ro/o- 
hualia loaifarskoj nberby, tutiž od 10. januára, tuaVi sme od Ma- 
(Tarov pokoj, ani len 1. mája sine v Žiline ani jeduoho nevideli. 
Keď sme už na týchto stranAch jaký-tixký pokojný čas nastával vi- 
deli, aby školský rok dokončený byt mohol, l"j. januára zaČHli srat« 
prednášky a prvý polrok šťastlivá dokončili. 

Cylinilrové klobúky, ktoj-ť* majiteľ gn'»f Cdáky pre svojich kor- 
tešov bol dal narobif, v bndatínskom zámku nalezené, červenými 
atužkauii ukrášlené, Hurbanov zástup pobral a kryl niíui svoje 
hlavy. 

Od odchodu Gôtásovcov, to jest od 10. jannaia až do L mája 
^na týchto stranách neprihodilo sa nič spomenutia hodiuMío, okrem 
ku nám každú chvííu prišlých iných a zas iných a zas odišlych 
vojakov, všetko uprostred rozličných chýrov (najviac vymyslených) 
a strachu v pokoji zustíivalo, V shromaždeniach, pri rokovaní a do- 
hadovaní, Ivossuthovi privľžonci spievali o vítazstvách a triu?nforh. 

Madari, postupujúci po Orave a Turci, počujtic o istom počte 
Nemcov v Trenčianskej stolici, cieľom stráženia u Hndatina a W 
rína, pod vodcom Oorgeym fW.H}. najviac í'á)0 husárov (mnohí cez 
stolicu Oravskú k Nemcom zahlľnlilíi dorazilo do Tre ': ŕ 

Týmto 1. mája as! o pol ósniej hodine nino pri Varíne <» 

Nemcov sa protipostavilo, ale boli len jedným st.aľým Avlum opa- 
trení, ktoní raz nabijúc, viac vystreliť n<*tnohli, a tuk nerovnými 
silami odporovaC v slAvo neboli; pnjdúc ku Nededzi. zas na{>ádU 
Marfarov, ale ani tu nič nevykonali. Iiuanl až po Tepličku. Vyhnatf 
z Tepličky, spojili sa « ostatnýuíi. na vrchoch tmáň Tepličkou a 
i' ' Hl stojacími, a kcd ich počet až na HHH) narástíd, radili 
., v Tepličke preriocovut hotoví, či ujajú napadnút, či nio? 
'Ireiick, najlioľšl vodca, bez diel nič konat nemohiic, presvedčil 
zanechiinýcb ustupovat a^ po ('acn; vo sa aj stalo: popoludní zuno- 
vaní pomalým krokom odišli. Maďari, bárs viac žiudneho uopriatcia 
nevideli, predsa do 12. hodiny z pušiek strieľnli. A to bola ostatná 
na týchto stranách bitka. Kos.suthovi prívrženci popcdudní zo Ži- 
liny be/.ali do Tepličky ku Gor.iieyovi, aby ho ]• íč 
mali jtrá/tlny den, pridru/ili sa k ním žiaci, kť il 
dat majáles, ale nemal času. — — Tento deň zabito i2 Ni 
a S Maďarov; je<lnoho ranoní^ho s jeho milenkou sme videli ... 
line, ktorému gulka bradu odrazila. 

Maďari v ten don na Čaču utekajúcich Nemcov noprenaslodo- 
vali^ ale zostuli v Tepličke, robiac rozličné exakcie. Unu 2. mája 
aai o 8. hod, ráno z Tepličky, f>opredku pustiac / h 

žien, ktoré so sebou vodili, na Čaču za Nemcami »ie 

ani pol cesty neurobili; v ten deíi, t j. 2. mája, s najväčšou rý- 
chlostou, čo len mohlt, počujúc o množstve z Liptova postupujúcich 
Nemcov, utekali nazad, aby im cestu nezatvorili, uz nie viac so 



171 



oiiit jako ráno, ale slmc. My, o 4 hodine zo školy vyjdúc^ 
äift sa dívali na madaľsky útek a sme obdivovali, čo sa mohlo 
ttlkfm vlCazoín prihodit tento tífek Madarov nelúbil sa koasu^ 
tboTcom, 

y ^ v proti Turou a Nemcov proti Cad, za 9 dui 

jMie iieviil«»li a len z clivru sme počuli, /c viičÄi 

a^árskehri vojska prijde, ale s ktorej strany, to sme neve- 
í; 9 mája od Sliezska cez čačian&ku úžinu prišla jedna čiastka 
"kého vojska pod vodcom Beuedekom ku Hudatínu a tam 20- 
Od Oravskej stolice pod vodcom Vojílom podobne jetina časť 
elfiérRV*d)n vojsk ft do Varínu prišla a tam zostala. Oba vodcovia, 
T v, až do 12. muja zamýšiali stáť; medzitým 

(lost z pltí pri soľnom sklade. Stiilo sa medzi- 
í Vo^lovski^lio vojska vojaci s jedným dôstojníkom vybehli 

iU ,.»...., pre potravu; tu traja husári z Madarov, u strečnianskeho 
lámku sa skrývajúcich, do Žiliny prijazdili a dôstojníka lapili a 
io sebou odviedli. l>ozvediac sa o tom V'ogl, odkázal Žilincom pod 
jMMlmit^nkou vypálcuia mesta vysUiuovit dôstojníka. Ve^; táto urobila 
ŽiUncom starosť, bežali chodiaci k Madarom, v atrecnianskych 
borách sa skrývajúcim, ale nič neobsiaiili, len písmo, že je ten n/ 
áa Kremnice prevedený. 

í».. U), a U. mája vojsko oboch vodcov rástlo. Most pri soi- 

imiB sklade, ponevúč pri Budatíne most už prv, na štastie Žilincov, 

7áh l>ol vzal, medzitým bez prestania sa staval a stavaniu sám 

. fof;! na celt* bol. (ienerál Henedek svoje vojsko cez jednu uoc 

DA dv(*ch lodiach, nj s 12 delami, previezul z Budatíua do 'Žiliny 

lí, že K5. mája (v nedeľu) v Žiline odpočíval. i>na 13. toho mc« 

popoludní a9Í o b, hodine už cez hotový most vojsko z Va- 

do */ ' - -1, ,j ^.^\^^, j,.^ i.'iatni)ore prenocovalo. Generál 

v (1 m dome u Ciugla strávil uoc. \ tomto čase 

ŕčosf uii^ kla^tuľ iiostiť večerou H> dôstojníkov, majora a troch 

rvrh líapl.imív; my sme nevecerali, ale len im posluhovnli. 

íl dali generálovi Benedckovi jednu nádobu v(n;i 

I . ..w , igl, ráno o 3. hodine, so svojím vojskom odisiť , .-^i- 

íc 80 sebou troch nieštauov: dvoch mestsk\cli radných, PeCku 

a '" ' ' ^) a bývalého iu< " 1 Bicsánazkeho 

pi ktorí dôstojníka . nezahnali. — 

i.inskej ceste .ucufial Benrdek hýbal 

. ie vojsko; tak Žilina od vojska oči- 

V butíaiíoe 3(M) -40(» mnžov pod majorom Trenckom ««• 

UK). 

Od (Mickiodu týchto dvoch generálov, t. j. od U. mája sme 

nepKX* ■ ' ' )io vojska, až do 2()ho, ked zas od 

í'ka i>ko pod vodcom Barkom prišlo do 

itiue cťz \áh prejst nemohlo, lebo Vogl rooftl 

it» urobený zas pokazil a brvná so sebou od- 

11 i dva ŕlny odvie/ol, ktoré pri Púchove upotrel i 

> iwmni prejaf «pri troch vŕbkach^, mu-iel most stavut^ 

* dní strávil, a tento most aj Kusom za priechod slúžil. 



17t 



Po Čas tuoskauia v Budutíne, Baikovo vojsko cholera oapadla tak 
mocne, že v Tepličke a v tíudatíne asi 2(XK) íahko onemocnelo. 
Toto zlo ílostalo íMi i 4Ío Žiliny a jfj susedstva. Nemoc táto chytila 
8a aj generála Bárku, ule bol vylieceuy; usmrtila však plukovníka 
Kellera *). Khíštor musel dať tomuto vojsku 8 okovov víua. 

Vy.stíiviai: most, Barko 16. júna (v sobotu) ráno o 7. hodine 
cezeň preSiel a ku Trenŕtnu pospiechal. Po odchode tohoto generála 
nevideli sme žiadneho vojaka, ani v Budatíne zanechaného. 

Vojaci, asi 1000 mužov, v Budatíne zanechaní, Deut^chmeisteri 
zvaní, v tú noc zbadali cez Váh lampášov(^ svetlá a preto mysleli, 
zo k nim Madari prechádzajú; nalákali sa a, soberúc nádoby, na 
Čaču v noci ušli. ľotom o omyle poučení — lebo to boli rybári, 
pri svetle ryby lapajúci — vrátili sa. Zase 2. júla, v slávuost ua- 
vžtevovania siisednej višňovskej Panny Márie, lud k nej ako oby- 
čajne aj teraz putujúci, so zástiuami pospiechal do Višňového, ču 
vidiac Nemci, mysleli, že sú to Madari, i hotovili sa ujst, a sotva 
ich mohli Budatínci presvedčit, aby zostali. Torati sa nemáme čo 
čudovaC, lebo boli zväčša nováci, nezkúsení, Viedenčania, púti nikdy 
nevidiaci. 

Nemeckému vojsku, tak početne cez Žilinu precbodiacemu, nič 
nemôže sa za vinu pokladat, okrem vojsku Gotzovskému: 1) Že 
bodatínsky zámok, najprv v ťjom všetko soberúc a zničiac, zapálilo, 
v rumy obrátilo. 2) Že kapinu budatfiisku vykoristilo, posvätné 
veci rozpredalo, ba aj sviatosl oltárnu s telom Pána vojak pod 
kepeňom do Žiliny priniesol, /ilinskému mestauoví Bartjikymu za 
8 alebo 10 zlatých predal'-). 3) Že v Žiline muubych, cisára sa 
pridržiavajúcich, obralo. 

Madarov vina je: 1) že kadekolvek tiahli, zástupy íahkých 
žien, ludu viac obtťžoych, nez sami vojaci, so sebou viedli; 2) že 
na týchto stranách 7 mužov, bez dostatočnej príčiny, na stromy 
povešali; 3) že viac boli oddaní Bachusovi, hrtanu a bruchu, 
nežii Marsovi. 

O príchode Rusov nedalo sa vedieí nič určitého pre rozličné 
chýry, ktorým sme neverili. Niektorí hovorili, že ich videli v Ku- 
bíne; inl, že s nimi pri Varine sa shovárali; a zas ini, že meškajú 
ua Čači. Niektorí, najviac kossuthovci, hovorili, že hú k nám po- 
strašit nás poslaní Moravania v ruskom rúchu oblečení. 24. júna 
{\ ne*leľu) (ahala ruská munícia asi na 400 vozocli pod hubúora 
po terchovskej ceste (most žilinský ešte nebol urobený j proti Urave; 
kossutliisti hovorili, že to nie municia, ale truhly naplnené pleskom. 
Najlepšie bolo nikomu nič neveriC. 

I>úa 27. júna asi o 8'/4 hod. večer piibehol k nám zo záhrady 
Teodor a Kobert, oznamujúci nám, že idú ru8k( konníci ; hned sme 
boli pri oknách, abv sme idi videli ; prešla dlhá chvita, kým sme 
počuli hluk bežiacich koni a zbroje a skoro uvideli sme 7 don- 

') Pochovaný leži v budatÍDskom ciotorine. Á, L. 

*) Kúpil preto, aby ja zachránil od zoiČcnia alebo odvlečenia; po* 
tom aj odovzdal jn patričočmu núc«tu. A* L. 



178 



ftkVcb kojcákov beiaf jako strela, pred ktorými jazdil žid, im do 

niesU C458tij ukazujiic. Po malej chvíľke tých sedem sa zas vrátilo 

T cvkolí nAshu kláštora postáli a sa pripojili ku iným 13<), ktorí 

iii4»ta vstúpili. V meste krátko sa baviac, z mesta vyšli a po- 

áli lui ! pri tehelni a ta krmu pre kone a nťi])oj pre seba 

aiosf .1, to keií sa stíilo a kone nakŕmili, o 11. hodine 

r DCH I (jali proti Rajcu lapat tam sa skrývajúcich guerillistov, 

,aí*^ . M.M.^ii, zavoňajúc vec, ponchodili a kozáci 2>^-bo toho nie- 

liľ I • -u iston cestou cez Žilinu asi o 11. hod. sa vrátili a v Ži- 

'hoe am nepostali. Teraz sme po prvý raz verili, ie sú Rusi 

" i kozákov bol y : oblek zo súkna pod čiernym, 

ftbav: . , u, iL jako madarská atila, čiapky už z červeného 

íkoa, kabátový prám z nejakej zvieracej kože, chlapi velkí, kone 
' ihn^ a rýchle. Vystrojenie ua koni: dreventí sedlo, holé, 
Li* viselo vrece. Zbroj: dve pušky, jedna v ruke, druhá na 

tiiiitjli, v ruke krátky, medzi pleciami omnoho dlhší meč, na boku 
[)le a podlhovastý nôž, a konečne predlhá pika. 
Ti, zvlášte kňazi, ktori celú dôveru v Kossuthovi skladali a 
%r. nminVotti^ svojím vykupitelom a židia svojím Mojžišom volali 
í« tiov obraz nosili, vidiac, že Kusi už po krajine lietajú, 

nie sedem prismaiických, ale každý podľa svojej mysle, 
islz : najviac vtedy, ke<í rakúskeho orla, ktorého so spuste- 

^mi krytilami už za zdochnutého držali, po niekoľkých vítaz- 
trách ožií počuli; zúfajúc behali, poneváč títo pseudo-kňazi videli 
ta byt pozlxívenými skvelých biskupii, kanonií, prábend, bohatých 
r, lO^U konv. zlatových benefícií, ktoré im Kossuth mal dat. Ti, 
doTŠotko kňazi a reholuíci najhoršieho druhu (keď sú hodni to- 
tnena], ktorí úfali byť osvobodení od panictva a reholníci ešte 
od aíubu panictva, hovorili, že budú mat pekné manželky, dobré 
pidiny Iní zas už hľadali zvláštne snúbenice, iní už vyhľadané si 
nnTôbiJi a iní zas ani nedočkajúc osvobodenie od sľubov na rtr'et 
(nhu sa ženili. 

4. júla, rozmýšľajúc o príchode nejakého vojska, nm u n ',». 
IhmÍ. nám v škole byvMiu ozuámeno, že Rusi idú ; vybehli »me a 
I mládežou pred jivninásiumoni stojací sme za chvíľu čakali. Po- 
jilli atne trúby a nám veľmi čudnú symfóniu, a preU» sme mysleli, 
"" Bieéo pekného uvidíme; ale videli sme lon asi 8íK> veľkých 
tvfAnnr tí'ii v satiach a košeliach poobliekaných, na zadku maju- 
kepeue, boli zbrojou opatrení a dvoma delami spre- 
hota za konuíctvom, jako sme sa dozvedeli, išla 
:ii z Varlna, pri Strečuc cez Váh bez člnkov pre- 
; boh ti» ko/Áici, to robiť zvyklí; ani pol liodiuy neodpočívali 
rynku, skoro strečnianskou cestou proti Turcu (ahali; vojsko, 
cbané v Rudutine, ta nnsíedovalo ich a podobne proti Turcu 
»o rajeckou pospiechalo. Teraz už tieto strany od vžetkého 
ka prázdne a svobodné zostalv. 

Boli aioe 6 dol bez v ^ jakého vojska; dňa 

10, JAJm c&no o ÍL bodiu^ vo, dobre oblečené, 



1T4 



dobrými koňmi o})atľené, pod vodcami ('hoven a Fľídľix, cestou 
čačianskou, pozostávajúce zo 4<KX) mužov, vezúce 4 delá väčšieho 
dniliu 80 vtĺetkými prislúchajucnosťami, a zasUilo celé v žiliuskcý 
sihoti, pli potoku Vsiváku, medzi vŕbami ViMlai Clioveii u hrn- 
čiara Pľisudu zaujal jeduu izbu, Fndrix m ubytoval u stolára 
Packa; u nás v kláštore sosadol ich kaplán so sluhom. Ich kňaz 
hovoril latinsky, a spjtíiny, kde ^a to naučil, otivetil, že v Ŕkolách* 
Víno nepil, leii zemiaky s octom a olejom jedol, lebo povedal, že 
má pôst. Dvaja dôstojníci, ktorí kostol aj kláštor nav&tívili, 8 kto- 
rými 8me sa dlhžť čas shovárali, boli íudia mravní, dobrí a vzde- 
laní a 8vojmu náboženstva oddaní, ťerkesi, ktorí boli medzi nimi, 
delili sa .šatstvom a zvyk.imi od nich, a bolo možno videť, že sú 
mohamedáni. Konníci, ktorí včera k nám prií^li, po nocľahu, dnes 
ráno, t. j. I K toho mesiaca o 7. hod. od nás s hudbou odišli. 

Toho istého dna II. júla o 2. hod. popoludňajšej nasledovali 
druhí, . podobne konníci pikami (ale bez zásfavi ozbrojení; prvší 
mali na pikách zástavky - prvŔím na počet rovni : 4(HH). l*od 
vodcami Lotho a Kecevié. ktorí oba v tábore v íiihoti pod vŕbami 
s ostatným vojskom, ulánmi, prenocovali. K nám bývat prišiel zas 
popa 80 svojimi koňmi a sluhami. Muž staršieho veku, s dlhoa 
bradou, s krku mu visel väčší strieborný kríž, podobne na strie- 
bornej reťazi, od cára Nikolaja pre jeho 'iíl-ročné vojenské služby 
jemu udelený, s ktorým sme sa, poneváč polsky dobre vravel, sroz- 
umiielne skoro až do polnoci shovárali. Rozprával nám, že mH 
ešte na žive manželku, s ktorou 4 dietky splodil : dvoch synov, 
z ktorých starší je plukovníkom a teraz so svojím vojskom šiel do 
Sedmohradska, a dve dcéry, /. ktorých však jedna už umrela H*. 
voril, že bol prv farárom, potom však od cára Alexandra k • 
poslaný, ľotom že bol s tým vojskom, ktoré teraz, do UhorMij 
prišlo, i) rokov v Persii a v níesiaci januári že zanecliíiH Per»ii _ 
hovoril ešte, že od januára vždy každý deíi idú, zi ' H-* 

vaju, keď ku hranici Uhorska prišli, museli robif d\^ i- 

nice; v Uhorsku dlho nezostanú, ale kedľ zas tadialto pójda, prtde 
zas k nám. 

ľoto vojsko, ktoré bolo aj posledné, po noci dňu 12. u 7. 
hod. jako prv§ie, bez hudby odišlo. Vodca Lotho, stranlva hudby 
spytíiný, odvetil, že ked sa navráti jako vífaz, dá hraf, a vojsko 
toto tou istou cestou, jako prvšie, stľočnianskon, proti Turcu odišlo. 
Už o H. hodine ráno boli sme od v.seho vojska osvobodeni, zo8lal3^ 
po íiom len stopy; sni sme nevedeli, čo sa kde robí. 

Vidiac kossuthovci priechod toíkých Husov, na pohľad prféhfi 
hovorili, /e: beda nám! pri druhom iu] zuby drkotaíy a pri ti*cCom 



a iSiMucuv. p«*d NiMucunii rozuíuejuc cisani, a ich do najni/sltdio 
pekla zaklínali, hovoriac: „No však nejeduoho tam čert vezme 
Nemca aj s Kusom!** a po viacerých takých kliatbach sadli ku 
sklionkam a ich vyprázdňovali. 

Od 12. júla od vojenských priechodov a od všetkého vojska 



Í1& 



boli 99vobodeuí až do b. októbra, a t^riie počuli len rozľičné 
kyry. ni o šťastlivom pokroku týchto, ii^ tamt\Hli, o obkíútVini 
" -ov Ale poŕiatkoin H€»píf»mbľa a koncom augusta 
5:í u'» honvťdov pdsf. ktorí spýtaní, jako sa veci 

niAju r CO SA muio š Madarrui? iiiulo odpovedali. Nezadlho vrátili 
«i iina uáSlia tívinuásia, ktorí do tábora boli odišli, a hovorili 
ff M rracajú od Vilagosa, a íiúrgeylio poddanie sa radom v)to. 
pfAvali, že všetci ušli a ubití. Tomu siuo verili. Po týchto sa vrátili 



fystenci, 



ktorí l)oH v Debrecíne: títo rozpiiivali o Kossuthovom 



<>ktoí>ra ruská munícia, u Komíirua už nepotrebná, 
r* cestou, juko v mĽsiaci júni, tiahla pod Dubnom 

« , ;i Budatíue bol pokazený) už cez vystavený most; 

ch prívrženci Kossuthovi hovonli, že majú truhly 
l'i r ' 175 vozov viezli; v /ilíue ani nepostali, ale 

f I ovskom poli, kde Nemci mali tábory, odpočívali 

t ali, a íxliialto rias|p(iujiíceho dfia cez Cacu. odtiaT cez 

H : Uusku išli. Z pnležitosíi fa/enia ruskej munície po- 

bi obedom dvoch dôstojníkov a jednoho ruskéíio lekára 

po;..., e.v.;ťo do Budatína odišli. Lekár z ná.s niektorých ku sebe 
do Bcjd«tlna na éaj povolal. Pre ruské vojsku boly byty popísané, 
M ieti ▼ domoch, ale jij v humiiilcb, kde sa nejaké uchýlenie na- 
ck&dzalo, až do l.T októbra. 

Daa !H. toho uiesiaca asi o 12. hodine donskí kozáci prišli 
s národným .spevom svojim a v Žiline ani nepostali, ale rovtio do 
fiviUtiiui sa viedli. U ná.H nie menej jako 17 kozákov zostalo, m 

trr*' '"'' ráluvi (Jrabbe daný. Týchto v ten deň nasledovali 

u i'*om Lotho s hudbou, jako v cas odchodu slubil. 

10 prišiel C'hoven, a v tenť> <leíi (vnedelu) kozákov 
tiíim to hovorili u nás bjrtujuci, cez Žilinu zčiastky 
ku 1*1 'y v Žiline nocujúcich, bolo ô^KH) mužov. Tento 

di»ft - i- -ineho dôstojníka nemali, len jednoho kaprrtln s*. 

4< ini. V tento deň nás navštívil popoludní mladý \- 

k" nom bol odišiel, ale u nás nenocoval. Ktorí v ltnU» 

<!' "diiiúcelio diia, t. j. l.')-ho, včas ráno odií<ili. 

I i>nnici. My dolu vo voziarni sme mali TK) 

wlrafj 1 10. koňskú lekáreň, vojenskú kassu, vozov 

a kár Mko moiiio vojst, rolko naša sýpka prijala. V tento deň 
i^»o1i!^tf3f nsí .» n hodine prišiel nás navštívit starý popa, ktorý 
to preéiei a pri odchode povedal : ,Ketf sa tadeto 
' fc vám" : my Vi^efci až ku schodom ^'i e 
mu v I i snie ht> pre jeho šíastliv<^ na'. 



i 
14ho z nás. Videli sme, ie 
u otvoril kepeň, je in.iŕ 



«e mal dvojaky kríž, a na hlave nie k 

/..»- r. j..,..isi tiaru. Čo to má bytV sme sa ho spyt^^ 

Odvvii), ie dostal menší zlatý kríž a stal sa vladykom íéo 

II *' ' t ti) od Nv ■ .1 t«i v Uhorsku, a 

h li už pľ^ Po rozličných r^ 



m 



rozlúčil sa s nami, ua nocľah šiel k farárovi a nasledujúceho dňa 
s ostatnými odišiel. 

It;-ho prišiel do Žiliny generalissimus Grabbo, ktoo^ho na- 
sledovalo 80(Xí peších, 24 delá: 12 menších, ktoré každí' 4 kone 
fahaly, a 12 väčších, ku ktorému každému O koni Itolo /> to. 

V tomto čase srae mali v kláštore veJitela s dvoma k ua 

byte a v chove a v sýpke asi 80 koni od diel, konnícku lekáreň, 
pechoty kassu, a kár kotko mohla sýpka prijat; kuchyňa bola plná 
Rusmi, ktorí pre seba nápoj varili. Dna 1 7-ho Grabbe, asi o 8- 
bod., aj 80 svojím sprievodom odišiel, ktorého nasledoval jeho ob- 
divovaný voz, ťahaný 8 koíimi. Ostatní tu v Žiline celý den od- 
počívali a nás, ked svojich b vojenských prác odbavili, v sýpke 
svojím spevom a ruským tjincom zabávali. 

Nasledujúceho dňa, t. j. 18-ho, veliteľ diel, menom Nikolajevič, 
aj s kadetmi sa s nami rozlúčil a odišiel. Týchto v ten deti (18.) 
nasledovali iní peší, ktorí okolo 11. bod. z Predmiera prišli, asi 
80CI0 mužov, pod vodcom Druljevom. Tento vodca, ktorý mal v klá- 
štore bývaf, ale to neurobil, prišiel do kláštora ku fiuardianovi a 
prosil si svetlú izbu, rieknuc: „Ja som prišiel len váš zákou (takto, 
zdá sa, že Rusi menujú kláštor) pozref, aby som dotiuf, kým moje 
vojsko príde, odpočíval." Ketí jeho vojsko prišlo, rozlúčil sa s guar- 
dianom a podobne do Budatína išiel, nechajúc čiastku vojska 
v Žiline, 

ly. októbra do 10. hodiny všetko, čo bolo ruské, odišlo. Viac 
nebolo ani stopy po Kusoch. 

Od ô. októbra do 20-ho cez Žilinu ruského vojska, zčiastky 
konníkov, zčiastky pechoty, pod vodcami Grabbe, Choven, Ixitho 
a Druljev prešlo 229<X) mužov, sem nepočitujúc služobníkov. Na 
počudovanie je, že také množstvo ľudí nespáchalo žiadeu priestupok. 
Rusi z Uhorska odchádzajúci posbierali žobráckych chlapcov i odo- 
bimnych a so sebou do Ruska viedli, a spýtaní prečo? odpovedali, 
že sa dajú do vojenských ústavov a budú z nich dobrí vojaci. 
Ml tl/i korisťou, Madarom odňatou, odviezli: kone, pekné koče, 
iiKidarské vozy, kravy, voly, oslov, psov, záhradnícke potrebnosti 
a tak dalej. 

Rok 1840 je šťastlivé ukončený, viac uepiihodilo sa nič, čo 
by bolo hodno zaznačiť. Prívrženci Ivossuthovi boli vyhľadávaní, 
lapaní, pred vojenské 8Ú<ly postavení a dľa zásluhy trestaní. 

Školy roku 1H4'J a lHŕví> šťastlivé a opravdove s dobrým pro- 
spechom boly dokonané, nie síce podľa madarských čižiem, ale dU 
starého sysU^mu, rečou latinskou. 



Koreň a výhonky. 

Xo««Ua od Svetosára Uurbana Vajanskihé 
Druhá ôasf . 

m. 

Nová mania« 

Proti K i 1 i 111 išly prísne luiery zii mieiMini. Kybka, ich 
DchOToý pa-íi i I neiiiíHvuy. On sedel na hrdle úradov, písal 
OÄ riľktívtiyrh predstavpiiyrh, vyžadoval vždy nové a nové 
riedky, až konečne <lonioho) sa riadnej vojenskej exekúcie. 
Dka naplnila Ha vojskom, ktoré malo odpadlíkov priviesť do 
BB íákomiej cirkve. Zakial násilne vymáhali sosyp a plat na fa- 
forArá, Koričanci v bázni Božej znášali všetko. No čo ira bolo 
hntiué: suroví vojaci — boli to náhodou husári z najbližších 
Jomtonetnentov, urážali ich nemilosrdne. Fajčenie a pijatiku, prísuo 
mé ^novou vierou", museli trpct. '/akial bolo dost teplo, 
ňé rodiny vysťahovaly sa von do hiimien a záhradných búd, aby 
auseli voňaí odporný dym dohánový a počúvať opilé reči vo- 
^n i toto prestiUí, večne nemohla eskadrona ležať v dedine, 
lo miesta ani pre ludí, ani pre kone. Pre kone, to bolo 
|i- ' jduku spieral sa dalej dávať exekucionálnu 

i;ili síce ťucar, ťažké kone sedliacke, i kravy 
ĎiUB^Iy von z primitívnych stajní. Ale to nepomohlo, ärárne kone 
^iptiŇÍi iar\f \q(' pohodlie. A potom i nmžstvo odvykalo disciplíne, 
^i bakančosov/ riekol plukovník, pravý Velko-llakušau, 
i\ru hliípych élovakov... OsUitne, to sú poctiví ľudia, len 
iinm m blbí, /e vás dávno nepobili," doložil a štrkol š^ibíou. 
je daleké politiky, počuješ časom 8vobo<inú, 
1 Často chladný cudzinec vidí tú surovú ne- 
láflku miostuych vládcov, a p<meváč nenie interessovauý, alebo z púhej 
^ jto»»tw.r,,;.. f..sv;.. ,1,1. r-.', giovo za týraný lud. 

mie čiastoéuo utvrdilo sedliakov v ich ná- 
pxeiuíiíom p.Kiiviiisive, ale malo predsa len zlé následky. Samo- 

okojný. od sveta oddialený, svojsky a pre seba dosf majetný fnd, 

nčal iavil sia žid, pf»d záminkou, >.g je len marke- 

Mii M) vojska. Koričania už nemali toho ducha 

k Iv fiu o radu, či ho majú vytopiť, či vypálif. Vojsko 

iltidilo, /i-i /,..:tUiI. Bol veľmi skromný, nič nežiadal. Otvoril 
mdy 8kli«pi)k. Z počiatku mu nik nechodil. Ondrej strážil nad 
fffojím ftUdkoni, iako orol nad mlá'fatmi. Ale čo Ondrej u- 

íloboy jako kostolná mys, nemohol urobiť, on nemohol >tn 

liufooi^ oavfttÍTeným požiarom i exekúciou, pomôcť hmotne. Žid 
pĎi^a! (lOML^nir ^ nezištnosťou, pravda podozrivou, ale, kto topí 
i;»á. Sami Kohn, ked nemohol pálenkou, operoval 

éííuii id, a to t isie, ked pravidlá „svätých* 

príiL braí ver v Rohové. 

is 



tT8 



Niekolko mladších fudí zmizlo bez Htopy už dávnejšie^ jako 
počali rýpať do obce pro vnibu farárovu. Nedávno vrátili sa 
traja, v civilných oblekoch, u co bolo hlavne*, so summami doUárov, 
o akých sumin/ich sa žiu'lnomu Koriáuícovi ani n«*8uívalo. Teraz 
ked biedu rástlu. zachvátila týchto dobrých íudl horiička, divná a^ 
neliečiterná. Všetko sniýÄlalo, jako s^anechaf rodmi dedinu, a po 
istom^ čase vrátit sa nazad 8 peniazmi. 

Co Ity nik nebol myslel o tomto namospokojnom, hluchom 
kúte, v ktorom ítidiíi prežívali od pokolenia do pokoleniu, že možno 
z neho umele svetským i cirkevným tyranstvom spravif roj, pre 
vyletenie hotový, to stalo sa. Sotva postíivíli sa Koričania, u/ po- 
VBtala v nich čudná túiba po neznámom, nikdy pred tým nevidenom 
sveto, po jakomsi eldorádo, v ftomž najdú uspokojenie. 

Ondrej všetko nio/né urobil, aby zahatil prúd. Ale prúd bol 
mocnejší. Žandármi striehli v Kubani a desiatkami vodili ľudí na- 
zad. Nepomáhalo nič. Horúčka rozšírila sa i na Královú a odtiaľt 
na llohov i Lipovú, ľravdu, že podnet k tomuto pohybu zavdalol 
prenasledovanie madarouských tyránkov obojeho stavu, a menovite 
citelné umzeuie cirkevných práv nezákonným vyhodením kňaza a 
nanútením llybku. Podnetom bola i bieda, ktorá navalila sa na 
fud exekúciou a vôbec neprajnými ľudo-hospodárskynu pomerarai^ 
Ale neskôr vyvinula s^a z toho opravdová choroba. I ľudkovia, ktor 
nemali sa čo žalovaC na biedu, boli zachvátení všeobecným pnidoin 
a opúšfali domy svoje, odpredávajúc za facku židovi svoje usadl<*stiI1 

Drevanský razom zbadal, že nedostáva sa mu pracovných síl, 
a počal o tom preniýôľat. Volal gazdov na porady. Z tých nie ne- 
vyšlo. Sedliaci skríabali sa do tyla, hádzali naňho podozrivé po- 
hľady, škaredili sa, a toľko! 

„Vy ste všetkému príčina," riekol hnevno Ondrejovi, keď ho 
bol naschvál zavolal. „Vy svádzate ľud k blúposfam, i sami ste 
museli sedef v kriminále! Ci je to rozumne ?" 

„Pratre Drevanský," riekol Ondrej krotkým hlasom. Jána trhlo 
už to oslovenie „bratre", „neráčte sa hnevat, uie ja riadim osudy 
ľudí, ale Hospodin í** 

„Dajte vy pokoj Ilospodinu! Neberte nadarmo meno jeho I 
Vaša fantásia pokazila ľud, vy ho svódzate k hlúposťam. .la soc 
vás priateľ! Ja sám som z ľudu. Som národovec ! liozdirujem medzi 
vami užitočné a múdie spisy a časopisy. Ci st^ v tých čítali, že 
máte odpadaf od cirkve, alebo vyháŕiat ľud do Ameriky? Či som 
vám U) radil? He?" 

Prevanský bo) celý červený od jedu. Chodil po izbe, roX' 
hadzoval rukami. Krivý Ondrej stál ticho, jako vkopaný do zeme. 
Ani obrvon nehnul, 

„Nie ja, nie ja!" riekol pokorným hlasom. „Som hotový pod- 
stúpiC múky najtažšie, boľastmi smrC, pane bratre, bolastoú sinrt ^j 
jeBtli som sa prehrešil proti Písmu!'* 

„Proti l^ísmuľ* zavolal silným hlasom Hrevanský, „ktorŕmjf 
nerozumiete vašou hlúpm sedliackou kotrbou!" 

Ondrej preložil tažiéte tela svojho na krivú uohu, a tým st 



ÍJ9 



SA oižáfin. Okrom toho, na silno rec Drevauského, ponížil hlavu 
4 zftiiiTDil hlas do kľotkého tónu. 

,Kti) by pf»rozumt*l Písmu, celkom a verne, nemohol by ži( 
nedjti fučím í, ale za príkladom svätých otcov Ciiyptských ži'el by 
do ptiito rakadonickej a živil by sa korienkami a napájal by sa 
roíoa. • 

mi svoj nesmysť^l ! Eu>^ptských svätých nebolo, jako 

ri |iitšf rakadoniťká! Co sú to za hlúposti a fanttísie! 

iná obe<.' Koričné, ktorú vy humplujete a do sveta 

ryiiiiriíiH- í iii iiz niet rozumného človeka medzi vami. Ja som 

»ÍI príAteí, som slovensky národovoť, odoberám noviny, dávam 

M Dn- ií^n...** .lán rozhoilil sa. 

,. . ;i! Obetujto najprv sami svoje najmilšie 

dobro'.'' hovoril kTotko Ondrej. 

Tv 5núeá mi to hovorit? Ty pochybovat o mojom srdci?* 
e cistii íftvoľ mi. ľane! modlíme sa my, alo vy sa ne- 

Dry^van^k^ Mtíítil »a. To slovo. »vy nemodlíte sa" z úst tohoto 

prost' o, na ka/dy pád nenormálneho človeka, jako 

qm Iki i ný. zadralo ho do živého. Koreň zobúdzal 

Si ▼ Ŕoro. Vskutku, kedy/.e sa on modlil posledný raz? Mysef 

Iin..«Afj| cfaleko do prešlosti. Všetky biedy h nešťastia, ktoré naňho 
I v na, uevyvolttly potrebu pomodlil sa. Pravda, ketí topil sa, 
vniai I i na Rohá, Ale Oi je to modlitba? 
<' ulH na neho belasými, vodnatými ocami, a tvár jeho 
ImIa í li dujievným svetlom, 
lii. .- 'dil sa na fotel a zakryl rukami tvár. Oblokom 
J^o priestranného kabinetu svietilo zapadajúce jasenné slnko. Ono 
r 



Jovn 



odteh 



DA Zi 



"tenu obra/ obloka, s krízami a rámami. 
ine sa, nemodlíme sa," riekol Ján a svesil hlavu, ne- 
. „a tak nás čert berie!" 

•i Ondreja zasvietily čudným leskom. Oo postavil sa 

I a u ty m zvýšila sa jeho postava. 

i ste meno velikého nepriateía, ktorý obchádza nás 

' lev rvik-i, hledaje koho by sežral. Ktorý vodí k nám 

*• a vás ťahá do peleši lorrovskej. Ktorý hýri v Ilo- 

,ii! Oheň a síra pršeti bude na mesto hriechov, 

' budov jeho. Neviestky rozbehmi sa, 

-ti, zahynú. Lebo tuk mluvil Hospo- 

Itce, je/fo sám nebyváS hoden! a kterýž ne* 

. . ,...,.. ueéinili neverné. . . Hospodine, mluví ízaiáá, 

milnsl, oa tobéf oéekáváme ! . . . Pred zvnkem hrmotu 

■ '"" vé, pred vyvýšením tvým budan rozptýleni 

oná je zem naše. stydiHi so musí Libán a 

>st jako pHušf, llozan pak a Knrmel oklácrn! 

]K)čujte proroka! Nielen Libán, ale i naéa 

k musí, nielen Karníel, ale i náš Kriváh je oklá- 

. . é%.i . ,. mdlcná je i naáa drahá /em slovenská! A do ty 

? Plesali 8le v Kohove s vrabami našimi, a v triumfe, y re- 



h 

ft íMK<«Uoe kauuui na 

• tf, ktrTí páríiiH nr 



180 



tazoch vedenú pravdu spolu 8 hnusnfkamí vysmievali ste! Bratom 
ste boli nešfachotiííkov, a hodovali sto ti nehodnými!" 

Drevauskclio hlava ešte hlbsio klesla. PoUjuí vzpružil sa a 
zadivil, vidiac pred sebou cele nového človeka, vyéšicho vzrastom, 
ä blýskajúcimi sa očauii, s divným trasením úst, s divným posun- 
kom pravého rarifena. Drevanský vedel, že Ondrej je „písmak", 
že mnoho počíral, ze vyzná sa v biblii a sektárskej litera* íe 

že by tento fantíistický človek bol v stave neodkladnými, n.; i, 

jako jemu zdalo sa, citátami uderit klinec na hlavo takým tú2iiym, 
pružným vzmachom, — to mu bolo novt^ 

Ondrej, vidiac, že jeho reč urobila istý dojem, cele stal si na 
kratšiu nohu, a ešte uabŕbil sa, aby ukázal pokornost a mallcber* 
no8t svojej osoby - 

Drevanský, ktorý Ondreja i>ricitoval, aby ho vyhrešil, razom 
octnul sa pred človekom, kt-orý jemu drží pôstnu kdzeíi. Holo v ňom 
priveía dobroty a pravdy, než aby, použijúc svoje postavenie, udrel 
na prísnu strunu, ktorá by musela vyznieť, falošne. .\le zase ani dost 
sily nemal uzuat svoju mravnú porážku. Oba mužovia Uladeli druh 
na druha, a obom bolo nevoľno] 

Dvere roztvorily sa. Dnu vletela v krásnej, promenádnej toa^ 
lette Leuóra. za ňou nesmelo tiahol Giesebrecht Kuno Lothar, 
ramene Leuoľiin plá^f a slnečník. 

Lenóra, krásna, hrdá, s plamennou tvárou chvátala k mužovi, 
a nedojdúc k foteľu, zazrela Ondreja. 

,Fi donc!" zavolala zvučným hlasom. „Kuno I mcin fiaconl 
Um Oottes willon! Was will der Bauer hier! Línd bei dir, mein 
Herz! Kuno! weiseu sie ihn heraus!" Leuóra klesla s gráciou na 
malý, úzky diván, stojací pii písmenom stole, a brala z rúk ochot- 
ného Kuna Hacon s voíiavkou. 

Široká tvár Drevanského razom zrudla. Zakašľal nervósnym 
ka.^Iom. NerozmyÄíal. Nasclivál. Lebo vedel, ke(f bude rozmv-hr 
urob! hlúposf. Vstal, a jako tiger, jedným skokom priletel ku << 
brechtovi Kunovj Lotharovi, chytil ho lavou rukou pod liniii), 
pravou podkosil mu nohy, tak že (iiesebrecht Kuno Ijothar zostal 
mu sedet na pravoju raíuene jako decko. 

„Ondrej, dvere!" zarevaľ strašným hlasom. Ondrej krívkajúc 
otvoril dvere kabinetu. 

J drubč!** kričal Ján, Ondrej otvoril i tie. Drevansky roz- 
kolimbal milého Giesebrechta Kuna Lothara a vyhodil )>o razom 
cez dvoje dvier takou silou, že Nemec letel ponad kamenné r»r»MÍ- 
domie i schody a padol, [irevrátiac sa v novetrí, chrbtom na linoj. 

V tom Drevanský cítil, /o ho od boku (íbjaly dve ramená. 

„Tatuško nAš, zíaty tatužko!" tmlo počut vibrujúci hlas Julky, 
„zabi ma tu, znič mal Ja som tvoja dcéra, ktorá ťa miluje ! IJnevaj 
sa na mňa, nič nerobí, ja tu musím kričat, môj zlatý, milý ta- 
tuôko, môj beros. múj zlatý otec!" 

„.Mar •] izby," riekol Ján, eéte vždy červený, ale niečo 

utíéeny. „i i í" 

Julka, jako myika, zmizla, nik nevedel kam. 



181 



,A tBff^ronSSfWITpani, mám k vum slovo!" pRSCnSti, obrä- 

Iíac Sítt k žent». Ondrej chcel ujsf. „Ohol prorok !" zakričal Dre- 

sky a asatvoril dvero kabinetu tuk silno, že sa múry otriasly. 

Kiťú tu silu, jako v miešanej hôrke, ked odlomil mocnú ratolesí 

oToto je uíôj dom ! Tu niet ani tolko viláho, čo by mucha 

t.i».i *^JJMelkQ odniesla! Delil som sa s vami. Vy ste za moje dobro 

platili mi /.lýra. . .* 

,Aber sitrerh* wenigstens deutsch — die Leute hôrensl" Le- 
ouni triasU sa jako osika. 

.PravdA) že .leute'', celá čeliadka domu sbehla sa na korrtdor 
po^&vala. 

, Božia kára oa vaáe dajč!*^ kričal Ján, odporom ešte viac roz- 
pr- '^ndrcj... vy ste svedok.,, uocbccm nič skryvatl Čo 
je SA 8 rozumom, s úmyslom, bez výhovorky. . . Robím 
"aku lu^u^ ktorý chce za v§etko stáť a niôím nevybovárat sa..." 
ľír* v:i!i-kv jednom čiabnutlm na sí.^nt) ^ňal s klinca piátol h 
oati 

» iHMujm dverách zjavila sa Mánu. 

aOtec!* zavolala tým krásnym, prísnym tónom, ktorý Jána 
^Háy u{>omÍQa) na jej mat. Mária vrhla sa na zbľadlú, trasúcu sa 
TiKirncbu. 

ruz mózež!" riekla Mária, kryjúc svojím telom Leouóru. 
viem.,, všetko som počula..'. Odpust ueposluch! Bm<t 
ý».. Ondrejko! Pomáhajte slabej deve..." 
\ tom Mária skĺzla sa z loua macochy u padla na zem. Dro- 
vanaký odhodil piétol a vzal dcéru do ramien. 

,Die<a inoje^ tnoje draht^, nádherné dieCa,'' riekol, bozkegúc 
rín na chJadoé čelo. 
^Taká äfitota v Sodome I Taký anjel!" hovoril Drevanský; .ty 
fkuímjčs nato lihechy!" 

Ifária sobiala sa veimi rýchlo. Bfadá jej tvár bola oviata ne- 
opísateiDon krásou, ktorú dáva hrdinsky znášaný bôľ. 

A teraz s Bobom, otčel" riekla, Ja milujem ta a som ti 
A všetko! Äle moja cesta je iná! My rozchádame sa! 
i34iiiuro! Daj svoleniel Odstúp! Mna vyšší volá, ten otec, ktorý 
Tíetk^ nám otcom, dobrým otcom, núlosrdným!" 
brevaoský nerozumel, liconór.: pitvorila omdlenie, na ktoré 
v*"-' "^' oval. Ked videla, že omdlenie nepomáha, vstala prn^.no, 
ii p«ditad na muža, a chcela fsC do spalne! 

pani I" riekol Jáu, ^uie tak, nie tak! Víetko 

v , jc hotový. Kone 8yt«M V tomto dome nenie 

tas poi hodiny miesta . . . Tak . . . Vec skondená t Niet appel- 

y dferáeb ukázahí sa zaplakaná tvár Julky. 

' ■ íUid silný! Bufľ str ' ' Vu»t inej pomoci! Ne- 
ter , čo treba, ona i 

«Miia vyhMiat?" ozvala sa Leonoi^, ,mua vyháúat, Jako 
ľdifivku V 



18t 



»Nie JÄko dievku! Dievku poriadnu nevyhAĎajú I Ale jako 
diablar 

Ôndľej, ktorý hUÍ ticho v kútku a bol nevdojakon, nevinnou 
príčinou sctJDy, pokročil napred. 

p Mal by ch tešit sa z toho, co vidia oči moje a čujú uži moje, 
hIo ja plačem.* Oä jeho naskutku uavlhly. Jeho hliw triasol sa. 
„Veľkoinnžuv pane, rozumiem hnevu vášmu, ale treba ho krotit. 
Aláte anjela dcéru! Onu vás zachnlnila pred zlým skutkom... k 
vy, pani moja, pokorte 8a» ucinte pokánie, pokorte sa, pani moja I* 

Lenóra vstala, hodila íiacon na zem, a vyjmúc hrdo krásnu 
postavu svoju, zavolala nujžovi : 

„Za to diikujem. Ste, pane, v mojich rukách I Mám svedka!" 

Ona podchytila pravou rukou dlliý šat a vj-plávala z izby jako 
labuf. Drevauského prešiel huev, jako obyäijnc, veími rýchlo, on 
srútil sa sám do seba, zajajkal bóloui a hodil sa celým mohutným 
telom na díváu. Dievčence vyslal von... 

„Ondrejko, zostaňte!'' riekol, ked devy uchodily, zastávajúc a 
obzerajúc sa na otca, a Ondrej chcel za nimi. 

Celú noc bdel Oudrej u hlavy Drevanského, ktorý časom mlčal, 
časom tichým hlasom žaloval sa na sudbu svoju. Ondrej sedel 
trpelivo na stolci a teáil ho. Vytiahol konečne evanjelium, ktoré 
vždy nosil pri sebe, a počal čítat. Jánovi lahodil hlas čítajúceho, 
potom pozoroval na smysel, až konečne zaujal ho text tak, že 
v duši jeho povstávala jasnotn, a mier rozhostil sa v ^ IcL 

M ked nad ránom Ondrej odišiel, zavalila sa ua I'! i ho 
hrozná duchovná hmla. On nevidel východu. Zmučený, rozhorčený, 
prenasledovaný úzkosťou, zaplakal. Totom klesol do letargického 
sna. Dva razy bola Mária pozeraf, čo je s ním, ale ke(f videla, 
že spí, a počula jeho rovnomerné dýchanie, odišla, vezuiúc so sebou 
pištoľ, pohodenú pri stolíku. 

Na druhý deň bol celý d<un v revolte. Domáca pani s Nemkou 
a slúžkami pakovaly... Dom bol plný Tuduji, ktorí sbíjali bedny, 
plný báb, zavádzajúcich jedna druhej. Lenóra chodila sem i lani, 
dozerala, hrešila posluhu, hnevala sa . . Drevauský ušiel z domu, 
vzal s sebou i dievčence do Lipovej. O dva dni vyzeral Krásny dom 
jako po tittárskoin plene. Lenóra bola u fiárusky v Roliove i " " <u. 
Veci poslala do líúbaue na železnicu, sama prišla od . ^i 

k starej dokázanej priateľke, 

„lif, uf\ zadychčala sa ÍUruska, „teda tak skončilo Ba... 
Ja som hned hovorila, že to nebude dobre! Nestuduý grobian, 
kopaničiar, vždy som hovorila. I jemu do tváre. A teraz už čo, 
moja milá mučenica panslávskeho medverfa! Nebál sa. Viem krásny 
byt. . . a lacný. Nechod, ilcéra moja, daleko, (ažko je borit sa 
z dalekého sveta. Tu ostaneš! Nad Hohov nieto pre teba. lak! 
Budeme svoji." 

1*0 obede u Uárusky hued išly obe ženské prozeraC byt. Le- 
nóra dala, čo zažiadal kurátor massy po padnutom zemauovi. Vec 
bola v poria(iku a po liohove rozniesol su radostný chýr, že Le- 
nóra Drevanská bude bývat v Kubove, Že vzala celý BalaáovakJ' 



tsa 



ISôVíittvac joiiľ hx), jodnyui slovomT spoiocnost 

, osvieži sa uovViu zjavoiu. Na Drtívantíkom ne- 

y. Rúniska iíostarnla sa, aby každý íiecitý Hoho- 

ený, le Drevauáký sa blažme, že chcel žeuii za- 

mždif, že ju tyranisoval až do zijfania a tomu podobné histórie. 

Chýry prenikly i do Jožovho bytu. On ponil čosi v kancellárii, 

ale uoobrátil nii to žiadnu pozornosť. Zato tučná Ilej^^na z krčmy 

*. aby Klena Kladná dozvedela sa nepríjemné 

u ju ua schodoch, a aikolvek sa neshováralí, 

•éc v staiom hneve, iíepina nemohla zdržat sa... 

r. n. vnn KiiiííMý... ci počuli... paui DrevaDská sú už tu^ 
Budii bývaC extra... Muž ich chcel zabit 
■»u piMOh'u,.. p. »jiie do kriminálu, už je žalovaný. Ich jíratulire." 
KladnU schytil huev. SkodoradosC židule rozsŕdila skromnú 
n»6hka, tak že zbíadla a nevedela slova preriecC. 

^Veru tak! .Sedliak je sedliak, čo ujá i peniaze. Pani Lenóru 
Dobl pani, Kobinovska, fajne famill! Čo na tom, že ich otec 
trochu pijú! 1 druh( aevylejúl Ich gratulire — hobn ieoen 
en! Ich gratulire!** 
'Eteoe to bolo už primoc. Býva, že slabunké ináí prírody, 
do istého stupňa dráždené, vybuchnú silnejšie než robustné. 

.Ach, ty smradľavé sadlo židovské," počala Elena, trasúc sa 
na celom tele, „ty pálenečiiá nákaza sodomská, ty prašivá bnu- 
loba úžerolcka! Ty mi to hovoríš, vzdelanej osobe? Tockaj, ty...** 
tu piialy uáxvy, ktoré Elenn nikdy do úst nebrala, ani nemy- 
'c^ ie jej tak rýchlo napadnú. Židovka [íočala sa nadúvaf a prod- 
ŕupila <i d nahnevanú. Ale v tom už pocítila na tučnom 

najpi plesk, potom ostré nechty... Drobná postavou 

3eiiA fttáia na tretom stupni schodov, a tak vrhla sa ua židovku, 
Uto trdúľ svojej šírke a tístke zavrávorala na/ad, až buchla 
im o stenu. V tom bolo počuf zakašlanie. Kladný šiel tichu 
loii ML mal s nôh opadnúc, tiatknúc sa ua bojovnú scénu. Videl, 
iena jeho vrhá sa ua Ke^inu, najprv zastal, p4»rom ale pri- 
' cez pás a odtrhol iu\ Ilefíiny. KkuH razom oslabla. 

:i jej a slzy hnevu a liani)y vyjirkly jej z očí... 
■á z malých, ale enerjíických rúk Kladnej, sobrala 

, Da J. Jako lírad sypaly sa. . . ..šlovakiáe pa^^áž, hunger- 

ider, bettler", a potom hrozby nad hrozby. Józa viedol ženu hore 
choilAiiii. On silno podopieral ju; keď boli iiž na chodbe, uakridal 
jkiskl/m hlasom, a letel dolu schodami rychlostou, o jakej ani sám 
I J nenazdal sa. . . „Počkaj, beštia!*" kričal, bežiac dolu schodmi. 
íiitt opustila amelost. Karovnala pokundolené vlasy a počala 
Bt, nakoľko jej to dovolila neobyčajná tučnota. Prevaľovala sa 
iJUUihy ua nohu, neprestávajúc kričat na retu. Chudý, vyziably 
skoro ju dohonil, a už napriahol ruku. .. Tu mu napadla nc- 
InA, nízka komika výstupu, tým viac, že pod bránou stálo nie- 
kolko kočíáov, a tí Ruiiali sa z plných hrdiel. 

^Ale dre[ kol krátky územčistý kočiš s belasou sásterou, 

ll»Ät(nu tedir III nri i>áse. 



164 



„A 8tArý pán sa fíou s palicou! Mnaeli sa pekoe posfaováraC. 

„Nohy jej podraz, Mišo!" 

„Mím ošudiltt o útíwíit krujciurov, mrcha !" 

„Mne čiapku vzala," ozval sa vandrovný, , dolu ju, starý pán!** 

Jozu otrezvel pníve takýmto výzovom. Ťažko dýchajúc bmbai 
sa nazad schodami, Ženu našiel už krotkú, v slzách. Sotva um bola 
v stave vysvetlit cudnú, nízku scénu. KeJ vyrozumel, éo bolo vo 
veci, zabudol nepríjemuoat a vítazstvo nad Reginou, a celou dušou 
zasniútil nad Drevanským. 

„Bude ma žalovaf/ riekla Ľloua, ^ale ju nemohla Kom zniest 
pohanenie a škodoradosť t^j osoby... Kcbys' vedel, jako lu^vorila 
o nás a našej rodine!" 

^No, no, Elenka, nemala si sa tak popustiť! Úo tam po obese- 
nej krčmárke! jej uié neškodí, jej nie nenie hanba, ale tebe! Uvidíš, 
2 toho bude hisioria! Či nevieš, že je dnes žid u nás svätyňou. 
že židovi je všetko dovolené, ale on že je nedotknuteľný? Kto nás 
pred nimi obráni? Všetko majii, i súdy, i pomoc, i ministrov!* 

Elena vytiahla z vačku list, celý dokrčený a slzami pokropeoý, 

„Syn nás vysvobodi! Tu más, čítaj! Oj, môj premilý Mirko! 
Ty nádej moja, ty holúbok môj !" 

.lóza čítal, čítal, a nevedel, čo má urobiC. V liste stálo, aby 
rodičia naskutku všetko popredali, čo nechcú podržat z obyčaje, a 
prešli k nemu do Viedne; on už najal byt... U Linhardta má 
kontrakt na desaf rokov s tri tisíckami plťice. ŽeniC sa nebude, 
chce, aby mat uňho hospodárila, a otec bude niôct študovat v ar- 
chívoch a bibliotékach do vôle! 

Józa zabudol razom na Kepnu, na bitku, na komický pohon 
za tučnou babou, na všetky uníženia pisárskeho stavu; on objal 
svoju Elenu vrúcne, zastal s non, zdvihnúc ju od zeme a potom 
sadol na diván, rozložiac široko svoje chudé, dlhé nohy. 

„Nech sa mi dnes vyrovná nejaký minister!" riekol slxiac 
„Pôjdeme, huetf pôjdeme! Huspíxline, huíľ pochválený!'* 

Na konci žitia vvšlo pre Kladnovcov slnko uádeje a útechy. 
Celý ich život bolo je'dnostajné uníženie, bieda, strach, žravá sta- 
rosť, a teraz razom otvára sa im pokoj, láska decka, bezstarostné 
zakončenie dní, ktoré im ešte dopraje nebo. Premena bola txk 
veíká, že Józa tťnner narobil hlúposti. Po prvé, na druhý den ne- 
sie! do kan<elláhe (to nestalo sa už od štvrí stolotia, po druhé 
uzavrel nevráiit „cyríllský dokument" do archíva, po tretie dal do- 
uiesC k obedu dobrého vína, z jedinej krestanskej krčmy, priiiýbal 
si tak statne, že o tretej mal už hlavu jako meríca, úckal sa « 
xaspal na diváne až do večera. Zobudil sa s velkým hla ' ' i 
a bol potom chorý celé tri dni. DUnnnŕíel poslal mu n.' 
dokt(»ra na výzvedy, či je vskutku chorý, alebo či pn' luu, 

lebo na jeho vyzvanie, aby „rogton" prišiel do pisárnr, . mu 

Józa taktiež písomne, po sloveusky, že nemá vôle prísť. 

Konečne uponížil sa sám Diinnagel prísť. liCbo bez Jí>zu ne- 
vedeli 8i rady na mestskom dome. Skromný muž pracovúval za 



185 



tjroch a mai vseiK} mumpuiamĽ vtci v rnaloin palcL i.fstaim hrali 
pUl M. |irAcil svnTovnli uu tipehvL^ ph'cia starého čiuveka. 

DÔiiiMgel <^*>ít\ pľúvť [itrbt'ral sa v svojom archíve. 

TJKf prtRíieTio i [nvy ra/. podkosil uoiiy Jožovi. On nemohol 

wt ?jí fií zpod subalUíľnej poshišnosti. 

,.%.*/ i.F/c je, „archívny prorok", počal žartom Dilunagel, 
,vari oás ťhcet4^ sekírovatl Čo sú to za nezdoby . . . "^ 

Jóssa poitmíkal v kapse svojho chaláta list synov, a nadobudol 
4ogIul 

,J4 nie som pre vás „archívny prorok"^ ale páu Júza Kladný, 

TMttí^ského architekta," riekol, ah^ picilsa triasol sa jako 

^^ takt Tedy vzdor! Neposlach!" 
Iivže vhĺtela Elena. 

!i notár! Neposliich! My vypovedáme službu! My 
ai?poti vuHÍch styridsat itlatých na mesiac! Porúčam sa!* 

A ona vyšla, ualilas plačúc. 

,Tak Jť, lak je," preriekol Józa, „Pán notár, dakujem za všetko 
dobré, čo som od vás /kúsil. To zlé nespomínam, a rád odpúšCam. 
Zlé loiii ja ' ' -v na mestskom dome rohovskom! Boh vam to 
odp«$(! icem! I/eu jedno prosím: nespomínajte ma po 

ílom. A f že som bol vždy verným Slovákom, a 

badem Oii i i mi je už uedalekál Vedzte, že som 

Táí Bcoáfidei pixí Víise odpadlíctvo! Že vás nenávidef budem až 
koDca žitia! Žezle robíte, že príde na vás kára Božia! To som 
uapísaC v podukovacej listine. Netreba už písal. Vy to 



% 



Danoagel zasmial sa z plného hrdla a hodil sa na úzky diván 
íi tíby. 
"ľari -.U* vyhrali velkó terno ?^ 

1 som terno, pane notár, nevyhral ; som chudobný 
jftko ku:,i..juia mys. Ale som i bohatý, mám zdarného syna! Vy ste 
chudobný proti mne, vy ste san>i na svete! Zakial slúži šCastie, 
ide t« Ale ono vás zanechá raz. Pomnite po- 

JO0 i 

NoUr lú ut^'ífuial sa. Vzal klobúk a odišiel. Uueď na to prišla 
iiMi.i t.HrijKÍ.1 siidiíku a desperácic. Un zavrel sa na tri dni 
iv preležal na diváni, hodiny prechádzal sa 
lest^ u<iu huiJiuiituii Nikoho nepúšťal k sebe. Zbladnutý, hladom 
lisorcuV (011 uiálo jedol, ked naňho prišla čudná molaocholia) ko- 
nečne nkáxal sa v i trakte. Jeho dve dámy placho bíadely 
na ivojho pána. ,1 . hostí!'* zakričal, a v jeho dome počala 
•A pobulaoka, ktorá trvala osem dní bez prestania, divoká, rujuá. 
jíí.Mi.r.h »a mládež, celý dom kypol životom. Drevanská viedla 
ij . ona bola bezstarostná a veselá, okrúžeoá celým rojom 
pcjkiumuMOT zu n^attij" mládeže Rohová. 

('ľokraí'ívanie.) 



180 



Jaro v duši. 

Ver' darmo som ťa, srdce moje, 
ver* darmo som ťa súžihi, 
ked mladosťou cit rozvhiený 
som chladom zaviť túžila, 
ked pestré krielca tvojich piesni 
som lživou dumkou viazala: 
ty šťastím zajasať si chcelo, 
ja tlumiť cit som kázala. 

Ved sotva k prvej, jarnej piesni 

krýdelcia škorván rozopial, 

sťa kúzlom svrhlos' chladu putá - 

cit tlumený sa plamom vzňal. 

A v duši zase je tak snivo, 

zas úsmev zžiaril na líce, 

a zase v zmládlom srdca šťastí 

pieseniek trysklo tisíce. 

Ty nie si, srdce, ako sňažka, 

že sotva zkvitla — umiera, 

Tys' ako drobná prvosienka: 

tá k slnku túži, pozerá; 

tvoj každý tlkot — jedna pieseň 

a rodolásky prúdenie . . . 

Nuž načo kvietku kvitnúť brániť, 

ked v rozkvet velie túženie? 

Už zmizly zimy chlady, t'ene — 

to, dolu s lutny smútku flór! 

nech ovíja jej drobné struny 

farbistá rodu trikolór. 

Ved načo srdcu mlčať veleť 

a zaklínať ho v nemotu, 

keď mladosť ku piesňam ho ladí. 

ked plá v ňom láska k životu. 

Ľudmila Ihidjavnrinská. 



•»€« 



Moderný verš. 

Človek často vtedy mlčí, 
ked mu treba hovoriť, 

vtedy hrdo vypína sa, 
ked sa treba pokoriť. 



187 

Duša často rosu žiada, 
kecf je žízeň daleká, 

často zase v suchotinách 
za rosičkou narieka. 

Srdce znáš, a neveríš mu 
- neblahá to zkúsenosť — 

kým za kotvou spytuješ s.i, 
uletela blaženosť. 

Blaženosť — to divné slovo, 
dnes už tomu neveria; 

odpusťte, lež mnohí ľudia 
na to zúbky vy čeria. 

Všedný život, všedná láska, 
každá hrucí je vpadnutá, 

už i žitia poesia 

v bdhno prósy vrhnutá. 

Ďalej, ďalej . . . čože ešte ? 

City dávno vyschh' už, 
každý hľadá pevnú postať: 

žena chlieb a zlato muž. 

Ďalej, dalej . . . čože ešte ? 

Utúrže sa do kúta, 
nemyslievaj na vidiny — 

krýdla? ducha pokuta. 

Xeleť hore, zostaň dolu, 
na vysoký nclct strom, 

lebo vieš, že veda učí: 
zabije ta iste hrom. 

ľakto prosa vyučuje, 
srdce inak narádza: 
čo tí nedá skúpy život, 
moje zlato nahrádza. 

Blaženosť — tá v tebe žije, 
lenže musíš aj to znať. 

z nej že musíš polovicu 
druhej hrudi žičiť, priať. 

Ak ti srdce pustovníkom, 

s >mo seba umorí ; 
veru radšej nech sa trápi, 

v ohni citov uhorí. 



188_ 

Lietaj, más-li súce krýdla, 
vystríhaj sa maznania, 

výšky drž sa, ako orol, 
chráň sa iba padania! 

Nieto chleba nad svobodu, 
pravé zlato srdce dá, 

kto len hmotii všade vidí, 
ako hruška odpadá. 

Ach, ja veru prosaistom 

ničoho nič neverím; 
život bil ma — odpustím mu, 

znovu s ním sa pomerím. 



Somolieký. 



^fr. 



Pred bojom. 

Už trpeť viem a nebojím sa rany — 
nech príde šíp od nepriateľskej ruky, 
som prichystaný — nerozmnoží múky, 

už krvácaly všetky hrude strany. 

Nech príde vrah a zatne do hlboká, 
mňa úder jeho veru neusmrtí, 
skôr svoju česť a mocnú ruku zdrtí, 

než uvidel by padnúť slzu z oka. 

Však srdce reže obava prehrozná, 
že bratské duše ztratia oceľ svoju 
a srdce moje osamelosť pozná. 

Viac ešte bolí — žial ten nemá mena, 
kccí duša tvoja, pravdou obrnená, 
postráda povel k šľachetnému boju. 



-•♦«•- 



SoMolický, 



Vitá nová? 

Maj svoje srdce celé, nedotknuté, 
buď čistá dušou, ako ranná rosa, 
od nejž sa striebri roľníkova kosa, 

lež nemaj oči mrakom ovinuté. 



t89 



Ja teba ctím a mysľou z úprimnosti, 
čo ak mi vcriš, mojej pýche stači, 
tej oadutosti, jediná čo kľaci 

pred oltármi krásy, dobra, ctnosti. 

V5ak nezatUctá na j;ur v atemi trávu, 
ni i- ' uicň nezahasíš vodou 

a u : ujnú jar.i riavu : 

tak neumlčl^, za čím srdce tÚ£Í, 

bo níc je to len lichou všednou módou: 

to láska Je a tá sa k úcte- drti/J. 



Son4olický. 



-r»#^ 



Literatiira, 

Tor-rvi-tvo. Sbornlk literárnych pnie. V storočnú pamä( 
imrébo . 8h)venski'ho tovaryšstva'* založil a z pomoci pria- 

lo? slôvciisiioj vdal Fr. Richard Osvald. U. V Rúžom- 

_ ku. Tlaŕoii i u ne Karia Salvu. 1895. Strán 31H, 4^ 

Cent 3 zl. < anie,) 

Vfuod c. ...ký — vysvetíuje sa v e^láuku o Bajzovi ~ kecf 

rez Rtoletia obohacoval » sáin chudobnel, ked iných veladil, sám 

Liuj.uiiuei, preto z dlhého spánku a poroby ťažko preberal sa k ži- 

l-Totn i U»nkrá(, ked peniny praly íi hora (patenty Jozefa 11.) do 

iBárodnej letar^'ie v Uhorsku... Najhoršie bolo, že (Slovák) nebol 

liii ci-í'Tfi >tľijiv svojej národnej bytnosti, suc od dávna v svojej 

vvauy rozličuými živlami, cudzími prisfnho valcami, 

^ v výsady k snadiiejšiemu ujarmeniu ducha i tela 

Z dopustu božieho ešte i opona chrámu - jednota cirkve 

A vittry — t i." Natrápili siue sa už dosí s touto otázkou, 

a f«t<» v/dy iienie jej níiležite — otázke: čím zapríčinila 

xlval Slovákova? Myšlienky ná^ho pôvodcove tiež 

i. ,:. - 1. no 811 iste hodné pováženia. „Co u druhých ná- 

iIOT — usiluje sa dalej vnikať do onej tmy — neslýchano, do- 
V^ 8A u ná8 ako prekážka: totiž miatné pochopy o náitidnej 
|0ltĹ Slová nezodpovedaly pojmom, Jedni privolávali Slovákom: 
►astostaiV Au! tu máme hotovO biblie, spevníky, 

modlitebné - ;i dačo tiež iného, ľritonj neuvážili, 

jak vcdmi rozchad/aju ^Ml niirodne pochopy: Slovák a Čech, slo- 
v..fi<il:; yliijít a Oo-hia, dejiny Slovenska a dejiny české. Rozdiel 
í do očú lia/<l*ínu; to srovnat najňli jednoduchú odpomoc, 
v iifj/ v&zdia aa r, ked na čelo čeakVch kníh kládli pri- 

dATDi^ meDo „v ... Dnihí zas, a capite páni zemani, 

x íchi úft ť 1^* ;i sladko znelo slovenské slovo, čoho máme 

lioéfiné pÍB" Mizy, — zemani, ktorí tučili sa z mozolov íudn 

aloveoskéiio, povolaní vodcovský zástoj viosC, príkladom svietiť 



190 



k národnej osvete, v onej dobe prízvukovali čo diaf viac: isme < 
krajania uhorskí, staňme sa i rečou Uhrami =: M tí 9Ú 

sUuejší, smelší a nmjú viac chleba, nasledujte nás, (Od- 

tedy sa kvapoin odnárodňujú, a dueíj stali sa už národu prena-] 
sledovatelmi ,1 Len neveľká cas( bola tých, ktorých uiocn«^ slovo j 
hrnulo sa k driemavým zástupom: „hodina nám je už zo sna po-| 
vstaf. Potonjci uiekdy shivueho národu 8lovensk<'*lio, v!:i f a 

pieta k otcom káže nám pridť/af sa dediŕiiťho svojstvu ijc; 

slovenčina I ňou ožije slovensky národ." 

Pôvodca takto príde k Jozefovi I^íu. Bajzovi (1755— 1836)tl 
iste prvému spisovatcfovi, ktorý puví»dome, s pevným namerením 
pracoval na po/dvižcuí slovenčiny /a literárny jazyk. Bajza ustálil 
sa na istých pravidhkh slovenského pravopisu a držal sa ich i po- 
tom, kní katolícki Slováci písali už dfa Bernoláka. Ináčp čo do 
jazyka Hajza mal čosi príbuzného s českým .1. Václavom Pohlom. 
Diel jeho náš pôvodca už naiiočítal až (jsem. Vyniesol na svetlo 
nové dáta i o živote a rode Bajzovom. Z Trenčianskej Bajzovci^ 
dostali sa do Oravy. Uoku 1781) ľavel Bajza bol úradníkom Omy-, 
ského panstva; 1792 dostal armales. Roku 1798 ml. Pavel Bajza 
prichodí v Oruve ako stoličný jurassor. Uoku 179^ Oravská stolica 
poslala : Ľs Michalovi Bajzovi do Hevešu. ^Vedomo, že 
chýrny m _; poet a žurnalista Jozej Bajza narodil sa v heves- 
akom Szíicsi. Oi nenie to znak, že trenčianski Bajzovci cez Oraru i 
dostali sa do Hevesu a odtiaľto zveľadil i maďarský národ?* 

V clánkn Anton Bernolák ten istý pôvodca doplňuje, čo ▼ H 
knihe „Tovaryšstva" najjísal o prvom kodifikátorovi literárnej slo- 
venčiny. Pridáva i podobizeň Bernolákovu a zobrazenie jeho rod* 
n<Mio domu v Slanici. .\ko známo, v poslednom čase márne bola 
híadaná Bernolákova podobizeň. Andrej Radlinský bol sľúbil pri- 
pojit ju k U. ročníku Pokladov kmatctskeho rečnidva, ale nesplnil 
slub, a v pozostalosti jeho hladať vzácny obraz (ak ho totiž mal) 
nedomyslel .sa nikto. Podobizeň, tu podaná, tak sa zdá, je komhi- 
nácia. („Presvedčenie — hovorí spisovateľ — že sme blízko pô- 
vodnej skutočnosíi, vnukalo nám ochotuost vyhovieť úprimnej žia- 
dosti priiiteľov. Obraz predstavuje verne typ slanických liernolákov, 
z nichž daktorých starších poznal som osobne,") 

Až na niektoré zbytočné prlkrosti vo výrazoch, i tento článok 
je peknou prácou. Myslím však, že neobstojí tvrdenie o demokra- 
tickom stanovisku Bernoláka. Až do Holíéhô ťažko je hovoriť u nás 
o demokniíjsme ; z učených ludl slovenských prvým demokratom 
bol .lán lloliý. Už výpnved, ktorú tu pôvodca cituje z präfAci<» 
Slotrárn (... non Uim plebis, quam cultorum literatorunniue pro- 
nunciafio pr.» norma accipienda est), ukazuje, že tvrdenie o demo> 
kľiitickom stanovisku neobstojí. iVernolák totiž i pti sostAVOvani 
pravidiel slovenskej d.' " '/«! sa nie Uik jazyka v áslar.h 

ľudu, ako jazyka v/di , i. No i tu platí, čo pôvodca 

článku na inom mieste hovorí : /« m časov Bernolákových štúdium 
slavistiky bolo ftori.itnrfi.V Nás Bernolák b>l h\ futiscl predbehm'if 
svoju dobu! 



lyi 



lirerároo-historickýcb článkov „Tovavyéstva" tu nanovo 
ijí proti l.fnnii, že by bernolákovskú sloveocini bola nárečím 
lía trnÄvskóho, Dôvody jeho (Literárne Listy IBVK-i, 2. a 3. 
) CO <lo jadra veci, pravdepodobne vydobyjú si platno«ti, len 
84 Deboréí, že tak /akoronila sa luicuica o „trnavc-ine". Všetko, 
if»Mk naAjel hotovým, povsUlo v duchovných centrách od 
ľok, najmä však v Trnave — od Žiliny na aevero- 
la viac protest*^ntská literatúra; on sám, Bernoläk, 
ej Oravy, tedy ĺ kraja, ktorého jazyk je výbežkom stred- 
■"'■ ítiy. ale ako mládenček odtrhol sa od svojho rodiska a 
na západe Slovenska; privrzenci jeho boli rodom vo 
m svojbo pôsobenia v;^ak temer bez výnimky 8 toho 
iského územia. Náuka Bernolákova bola nóvum, ona 
naraz prejsť Indom do krve: každý písal so všetkými 
ino>^fLiiTji svojej krajomluvy, ŕo v ninohom umožňoval i lone- 
is. Konečne — Ilollý! Ničoho prirodzenejšieho* ako 
iV»>KÚ slovenčinu predstavovaí si podľa jazyka Hollého. A 
_ i<>ží-*hna!iá koHska tam stála, nedaleko tej Trnavy, i hrob 
ÍŤrel sa nud básnikom i^vnioplulta. f Vidz Vlčkove Dejiny lit. 
^llOfenakej, str. 2?*a Tečať západo-slDvenského nárečia na bernolá- 
^feofckej literatúre je prirodzená. Ale to Bernolákovi neujíma ničoho 
Hp lÉBlnby. I Hodža hovorí, /.e Bernolák grammaticky vystavil za 
HfpiMvnií reč podrečiť „v Nitrianskej a Prešporskej stolici bežnuo", 
^DO príxmktije, že .čo Bernolák vykonal, vlastne to a tak vykonaí 
bomI a vo svojom 8puos(d>e i najlepsje vykonal". (Vétíň, T^O.) 
Bernolák nechcel velmi narošif postupnr>s(, a to, ako vidíme z Ho- 
dlúvhn nsvcdčonia. í^chvj'ilili i tí, ktorí po ôoro nasledovali — 
$tňr 

.-lOi M.tn-i-u -jri t.» iiťniolákových poznáme už iba podla 
títllof. poxnačených samým auktorom v práfácii Sloírdra. U nás 

totntiio sa ! íii) vzácnych kníh, preto že nebolo biblioték. 

iailui. ktor.i tkom jé«lnotlivca, privátneho človeka, nemá 

WcpeČQOsti. Len v bibliotékach zachová sa bezpečne literatúra. 
8yi éastii urmÁ za nič, čo <»tcovi bolo milé. K tomu knihy berno- 
mvak' I ry u nás mali najviac kat. farári, ktorí — umierajú 

ba poiťiuno^. V našej bibliotéke v „Dome-* zo spisov Bernoláko- 
^ je dosial lon (írammntica Slavica a z Bajzových len PriUadi 
t* ne, r ^tich rokov knižné police už mnohých 

tlotCBsk; y sa ««?'«• (Bajzovo ÍVáwo o /iwenj 

f^winiw, líHí, je «a tinto čas známo vari tiež len v tom jednom 
fiŕnir.túri lt.»v f.ňviulcii našej šfudie mal v rukách.) 

!i kníh spomínaný je i v článku o Ignácovi Jor- 
jeho živlom ; zostala po iiom bohatá knižnica 
OpUtf>vne vU'fly prosila spniva {jiymuásía 
.'' Miá bola 

^ i. meno- 

vý, vyšlé po rok t lív*i>; kam sa tie všetky 
, M« ; .»..M. teraz odpovie šovinský prúd času, kde kul- 

'•íoo tiiŕia kultúru: k vôli jednej privilegovanej reči nivočia umo- 



]» 



plody v druhej reči písané. Také uivodeuie hodilo sa ovlažte na 

pole Ht. cirk. slovenské!"* 

ČUnok Mmérti a priaznivci f^Učmého sL tovarišstva^ je ti« 
cenným príspevkom k onej predstorocuej histórii slovenskej. Pred-j 
stavuje ako takých, vedfa biskupa Fuchsa, v I. knihe oceneného J 
Jána N. Aradylio, dr. Pavla Heznáka, dľ. Šimona Fábu, í?rófa Mi-| 
kuláäa f ' ' Fr. Draveckóho — kanonikov ostrilíomskych. 

D('i io<:rafický príspevok podáva Alex. Lomburdíni: NeA 

kdajšia idmaká hnihtlačiarm. Po siničucj histórii tlačiarne vypo-[ 
cituje knihy, vyhotovené v Icitu 11;iŕijiľiii <h1 infif) do 17ÍM (f 
kracovanie nasb-duje.) 

Z vesny života, iía^suo Ltidímii/ j/odjavonnskcj, iíu'>.ô^ 
berok. Tlačou a n Ak ladom Karia Salvu. 1895. 8", 147. Cena 70 kr.,J 
viazaného vytisku I zl. 

Na drnhý mesiac vrátime aa k tejto prvej knižke LudrailH 
Podjavorinskej ; poznamenávame len, že radosf na^a, s ktorou prlj 
takomto vystúpení boli by 8me pozdravili Ľudmilu PodjavorinskíL 
tento neobyčajný zjav v slovenskej literatúre, bolu zmarená mnoi-^ 
stvom veľmi nedobiých tlačových chýb, ako i prijatím do kuiiky 
niektorých kusov, najmä formálne slabých a vadných. No táto ne- 
milá vec zato nemôže byť príčinou, aby sa knižka nekupovala a 
nečítala. Väčšina kusov je opravdová poesia, s akou nie kdekuívelCj 
tsa potká varne — bezvadná i formálne. V neveľkej knižke čit 
nájde ozajstné skvosty lyriky. A to vari znamená niečo. 

Osveta. Ročníka 2(1. číslo :i V článku J. J. Toužimskéhol 
o Bohusbivovi Šulekovi pozastavili sme sa nad týmto miestom :| 
„V Mošovicích, oné homke dídmcr na Turčansku, kde Jan KoUí 
BpalHl svéflo sveta, býval Šulkiiv otec..." Už svätili sine I 8t 
ročnú pamiatku narodenia Jána Kollára, a vážny časopis. če«kj 
časopis, ešte ani dnes nevie poriadne menovat rodisko jeho, Kollá«j 
rovo, plamennými rečiami hlásavšieho vzájonítios' slovanskú. Topo-| 
líraíický ná/ov niokdc na Sumatre pán Toužimsky iste bv sprýj 
nejMe napísal. 



-•»♦- 



Bok IBOe. 



Soflit 4. 



Slovensko Polilutly. 



Pozde. 

P«vi(tdJka. OJ tudmiUj JhvUavorimikrj. 

L 



|S] 

l^^^r «...Yčeri skoro mui^la som prestaC pfsaf. Práve najlepšie 
casadbi som k peru, v tom pn^ia inama (a ja tešila som sa, že 

Í^ríbavi »a v tnestc dlhšie a že za ten čas povoíkátn si trochu), a 
jtnstíbDiic itia pri písaní, tak sa zadivila, jako keby to bolo nieto 
BeslycbauéhM. Nuž, pnivda, v posleílné časy, ba takmer vyše dvoch 
rokov nevjíala som jK^ro do ruky, iba ak písala som účet alebo 
ceilii]r»čl;u do obchodu. Včera tiež mama myslela, že píšem Schle- 
tioitprovi, a celá nastráchana vraví: „Ved som ti len nedávno ihly 
priniesla. Vnri si icb až všetky [lolíimala?" Musela som sa usmiat: 

Äko krt t-, ja yj'jt iijč iné písat nemohla, jako o ihly! .Snáď 

ptéeä t »o o Móäfii/ List Ý'* — Ako by mna už nič zauímat 

iNiioohlo, iba Módnij List! — /I vi!** vyriekla tak- 

mer s hnevom, neduverive poku , isané listy, ktoró 

sáini v oáhU*$ti neuspela zakryť. Nemám rada, ked mama reviduje 
hAhíý í"-*»i '-if' a teraz nahnevala som sa na takéto upodozrievanie. 
Vlastot som sa nahnevaf, ale myôlienka, že mama upodo- 

zrieva iiiiv , 1 ani.i Iiibostných listov, bola mi takou komickou, že 
,MJD íÄ hIa^:L i , ^vmiala. A jako by nie: ja — a písat fúbostné 
I k eéte M ' smiešnosí! No mama, ač tvárila sa 

I»fesTcdčep« I linosti takéhoto upodozrievania, predsa 

neverila^ a ví-čer, ked som usínala, Uik v polosne zdalo sa mi, že 
vytiahla mi popísané listy zpod hlavnice, kde som ich bola uložila. 
MuKíio sa smiať tej veíkej zvedavosti maminej. Dobre, že bol to 
Hm iKŔiatok a že nebolo to nič takého, čo by ma bolo mohlo 
mrjcoč... Nuž altí odteraz budem pri písaní denníka opatrnejšou. 
tkrs oemáni do tiýiC, nemám čo skrývaf, čo by, konečne, mama 
V(di6( neinohh. ale predsa... 

je to také smie&ne, že ja — ja, ktorá chlúbim sa 
M- .. ,....i...f(3u — ^1j(_j ^ jjij j^fii^jš posmieva — 

\ zase idem pisat deuuíček a skrývam 

v iiom o svojej 

i'šio by som uro- 

•n ťus Mla alebo, k vô;i premene, plietla; alo 

' tak žiada sa mi aspoíi pa[deru sverit dojmy 



y 



101 



a ťity, uimiž prekypuje srdce moje. Od istého íasii cídra sa tak 
zvláštne, tak xvhUtne^ že siiuíii zamýšľam sa nad prevratom, aký 
«<tal sa so mnoUf s mojím cítením a smýstunfrn. .. Vf. chcela t»oiii 
v> tom prei'iett s mainnii, ale — ~ nedá sal Mama neporoz- 
umie (a ved vlastne ani ja sama seha nerozumiem!) a vopred viem, 
CO rieklii by mi asi... No p(meváč nič horšieho nieto, ako kcrf 
nejasnú mienku chovAme sami o sebe, vlastne ked nerozumieme 
nami seba, uniienila som 8i tu i tu zapisaC si jedno-drahé ?.o svo- 
jich mvíilienok. Denniček bude nii jako dobrý priate!, jeuíiiž môžme 
sa zdôverit. 

Ja síce nenníra žiadne tajnosti, s nimiž mala by sora b« xdô- 
veríf, a práve preto je to hodne smiešne, že idefu písaf denník. 
Ved pevne som presvedčená, že je to poéetilosf, akej dí'?'"'^''*" ^*»in 
sa mohla pred 4 — n rokami, a predsa, vzdor t^omuto [tri ui| 

idem sa vracat k tej — posetilosti. Mama dnes smeje sa im tak 
zvláštne íale ue^rndila sa, že včera prekutúvala moje tajnosti t), a 
ked som sa celé mc smiala a žartovala, s komickou váž- 

nostoit počala mu , , že — že som zaliibená. 

Ja — a zarúbenál Aká smiešnost! Aká posetilosti Zaľúbená t 
Ako keln ja ešte mohla zaľiibit — v mojich rokoch a po 
mojich zk i h! To by som skutočne bola na poľutovanie. 
Ved čože by [ue mňa ešte vyplynúí mohlo ^ toho citu? Moja mla- 
dosť, opravdová mladost moja zanikla, ztratila aa navždy. Tá už 
nikdy ueožijc — nikdy !... Láska potrebuje teplotu srdca — láska, 
ak zkvitnut md ku stastiu, musí byt založená v kruhu nádejí — 
a lydi u mňa niet. Život, zvláste v posletlné roky, postaral sa, 
aby tie útle kvety vyhyuuly srdca... V ňom chlad a 

mŕtvota- Ako mohla by tam v/i ^ka? Ja dávno prestala som 

sniC o štestl môj údel: práca a odriekanie. 

Mama síce domnieva sa, že všetko, co ma potkalo, '.*) 

n mnŕito, je už prebolené, zabudnuté; ale pokoj a šfa lô 

i / mojej tváre) nenie to, čo ona njyslí! ,le to sico náer, 
i; ', ale nie zlátený novou vierou v osobné štastio — : je to 

mier srdca poddávajúceho sa istej letar^íii, do nejž po fažkom údere 
bolo upadlo a z nejž nieto viacej prebudenia k novým Dádejam, 
novým túžbam . . . 

Preto, dokonale i - tomut<i ru, Diusim 

smiať sa nmminoj srny . a veru ; j j to mohlo 

napndnúC Ved čo viac, mama mysli, žo ja zafúbena éwn do Miloša, 
a ( — nmsím smiať sa na t)ra!) zdá sa rai, že aj on ívm^'-^t* ^ 
čosi takého... Nedávno — bola som veľmi veselá, j •« i 

v poslednú dobu — žartujúc a smejúc sa, zrazu povie: „ľocujttf, 
,b*ln (í^fit*' vrnj itknsi „v rodine", nuž dotial nedal pokoj, k}^m Som 
:ne sa volali menom), stavil by 8om sa, ie ste < 
fiu vyznajúc, krv vbehla mi do tváre, a lUrs boli 
to iba ž^irt, pocítila som divnú triaäku, ked on tak / na- 

díval sa na mňa svojima čiernyma očima, v nichž vt.e»i> , .^uaU 
som čosi, čo ma za istý čas opravdu nepokojilo . . . Ale ved bol to 



l«A 



jDa lAi'í a už v iittHleíinjdcom okamihu my oba smiiili sme sa au 
po5etílK.. 

J© %ke pravda — darmo by som tajila — že jedine Miloš má 
zMaihy i» »""■■' ^^rr,^z,., , o.,>i , :; , ndladu. IVv bývala som taká 
miiiiiá, < -1 on, usadil sa nit tu ku šija- 

ctcnMi Ät" ' žíirttkvnt* vyhovárajúc mi tie ne* 

T**eK •!' už konečne podarilo sa mu: rana 

t: ina lU'znajiic ako, znovu začala 

- ^1, jako v ten čas, ked počínala 

•u uéit sa verif v možnosf pozemského šCastia. . 
i Mivv.iie, níiše biedne hmotné pomery každodenne nt- 

y} na miuulosf, na to, čo som prežila, pretrpela — to 

vieUo zdaiu i ' už len ako (ažky, trápny sen. z nebož pre- 

MMzain sa ku < mu životu. 

' '4i oxaj ! jak mocný, jak dobrotivý je Hospodin. Ved mne zdá 
*. • >■- 1 ' . miiostou dospela som k ponímaniu môjho stavu 

m m sa do vole Hožej, z nehož vyplýva mier, sí- 

dliiivi v il j. Kto by mi to bol povedal len asi pred pol 

dniha ruk- zlomená srdcom, slabá duchom, zúfala som sama 

ĽMÚ 5<*hou... iioly to fa/ké, ťažké dni! Často, zmorená duševne 

I ♦..i..vr... . vt.Mly ežte tak tažko padlo mi pracovat, že práca nebola 
H: ako teraz, ale múkou!), prchala som pod večer na 
OĽ'-Vi ; v Stredu pustých, sňahom zaviatych mohýl klesala 
soci v volala smrí, aby vysvobodila ma z týchto útrap. 
"> • i mi, že n»ne nemožno dalej tak žiť — že nemožno 

II ►, bez jeho lásky, ktorú ztratila som na veky! A často 
d tam, obkTúčeuá tmou a mrazom, až kým neškrabla som 
U< I •tom sotva vládala som prekliesnit si cestu cez hlboko 
a iha — a potom celý večer nachádzala som sa v istí>m, 
rÍGkU v e, ktorý otupoval ducha môjho a ubíjal 

jf_ do-. >í cit. . . 

A hla ! Boh vysvobodil ma z toho chorobného stavu a ja terax 
6 pokojnou mysľou beriem život tak, ako mi prichodí. Práca 
stala tta mi v^razčuim — a bárs pracujem, musím pracovať, aby 
Múm rjiivila sama seba, už nepricho<ií mi to tak nízke, tak mi- 
xérom. 3líf> V prvé časy: ved zdá m mi, že tým plním istú povin- 
aofC, ide, Bohom vymeraní^ každému z nás. V prvé časy, 

Iľ"' "' 'I ''<tio étefana, v ťižkých duševných poryvoch 

i; o spravedlivosti líožej a v okamihoch, kdo 

u "V ' ivý bót v srdci, zabera- 

jt som: „načo je život, 

i> ii:r|ii':ii:i ; ti;;ŕ" !•■ / i'.ot, 

že to kltitenie vo viere v Boha, vo viere, 
»»«- '■' •"' *■' ' tfavou i zachránením, vyplývalo 

x I uei a z toho, že ja kedysi celé 

iiiladala som na Jeho láske, že via- 
zala < >ui\Á — lúbost, ktorá sama sebe jo 

u* 



10« 



ceiýDi svetom a i>n prvej neshode padá ako podtatý -t*'-, h, 
opory. 

Pože! s akými suy, s akými nádejami chystala smii i^a pľc| 
život pri joho boku, pre život, ktorý vtedy zdal sa mi byť vrclioloiuj 
pozemského blaha! Ako 8om ho milovala! Bože, ako som ho mik 
vala! A jako Krátko trvalo to vSetko... 

1)1168 ľozpomínam Ra na to na všetko jako na Ben ; i on, in6j , 
Štefan, mój drahý, milovaný muž, javí sa mi už lon ako ävetlÄ] 
vidina, ktorú objímala som svojou láskou, v nejž kochala som tsaj 
a náležala svoje šťastie... Ved ja bola som Sfastiui, ja bula som 
taká šfastmil Nielen vtedy, ked on nadšene vinul mu k sebe, ma- j 
íujúc predo mnou nažn l>udiicnost najskvelejšimi farbami; nieleu 
vtedy, ked žili sme si, zabúdajúc celý svet a zase celý svet ob- 
jímajúc jeden v druhom — ja bola som šťastná i vtedy, keď všetko 
toto ztratilo sa, zmizlo, ked môj vzo'" muža, môj idol zmenil h& — 
v človeka, lloi to fažký úder, drahé vytrezvenie! Vtedv Mama na 
sebe zkúsihi som velikú trpkosť pravdy, skrytej vo ^ -íte-, 

jazzovej: „Keda žene, ktorá bdiac pozoruje svojh< , uža 

a vzdychá: môj muž je iba človek l'^ liolo to už v prvom rokn 
nášho manželstva, kerf on po prvý riu nechal ma samotnú a pu 
prvý raz prišiel mi v takom stave . . . Bola to hrozná, lirozná noc ! I 
Presedela som pri nom až do svitu, zalievajúc sa slzami : plakala] 
som nie nad ním, ani nad sebou (ved ja už vtedy odhodlaná som] 
bola tľpet čokorvek!), ale plakala som nad svojím snom šťastia,' 
ktorý tnjne a žiarlivé pestovala som v úkryte snlca ešte v dobách j 
svojho panenstva, kým som ešte ani manžela svojho neznala. 

Je pravda, éla som ku oltáru s najprehuauejsimi nádejami J 
illusiami a až s pošetilou vierou v šťastie, ktoré poskytnut soioj 
nuili jeden druhénm, Ved také šťastie nejestvuje — jestvovat ne-[ 
môže, lebo vk^dy nebol by svet svetom, ale raj na zemi, a my ne-| 
boli by snje ľudia, A predsa jako (ažko bolo mi doznávat, že nenio] 
to lak, ako som si myslela... No predsa nebolo to tak úžasne 
zle, jako zdalo sa mi vtedy, ked on po prvý raz ukázal sa mi takf^j 
ako bol : slabý, biedny človek, poddaný náruživosti, ktorá snižovalal 
ho pod niveau, na ktoré som si ho bola postavila: ked on potom f 
olutoval, knjal i-a (aby znovu a znovu dopustil sa toho ist4!'ho zlo-I 
činu na ua.^oni blahu), ja odpustila som a milovala ho e.^te viacej 
ako kým javil sa nd v svetle prvých illusií. A odpúšťala som| 
vždy — a bola by som odpustila i najváčÄI zlot^io, lebo ináóe ne- 
bola by som émou. A íasto, sediac pri ňom a načúvajúc jel 
rýchlemu dýchaniu, ktoré ošklivým vínovým zápachom naplŕiovaIii| 
našu ujalú. útulnú chyžu, naAn „klÍAtôčku" — ako sme si ju v prv<! 
éasy menovali — pn f i dakovala som Hospodinn,! 

že poprial mi Žít po ; "prial nd úkot byť jeho pnd-i 

porou, jelio ošetrovatelkou. Ved on, pri svojej žalostnej slabosti,] 
bol uky biedny I A ^ím viacej padal, čím bol bieduejží, tým viac 
utužovala sa tá zvláštna páska, ktorá pútala ma k nemu a v jedno^ 
spájala nás. .. A polom až ked on, ' ' ' ' 

ubolenú hlavu na moju hrúd, ked 



a kwí ? chy/i nii>r-i ^:e\é noci znel jeho dusivý, hrozný kíu^el 
ft stany — vtedy íd poznala som celý dosah lásky a velikosť |»o- 
▼i' ''7. vijucaoá som bola ku svojmu drahému, tak nestali 

> a toto všetko — a teraz ešte?! Xed už sijčto- 

Su... . ... oí; vetí lo všetko dávuo vyrovnalo sa. Vyrovnalo 

n «éle pred jeho smrfou. jeho utrpením '— a zo všetkého toh 
nAJte ma nt'pokojit jedine snáď to, či bola som dost nežnou, dost 
^Uou oproti nemu, či zasfávala som úkol svoj tak, ako Boli pri- 
káxiJ? Ved vnetko to: čo prežila som. co bolo mi preírpeť, to 
všetko bolo iba ako prostriedok k upevneniu viery v Boha, v Jeho 
ftei]iddro3( — tVm jaksi dozrela som duševne. A bez toho pni 
céssa^ ktorV počal sa vtedy, ke<f prvé trhliny zjavily sa na nď 
■ááho mladého blaha, nebola by sum dospela k tomuto pokoju 
ktorý dne.'^ i^idli v du^i mojej a ktorým jedine naeháilzam oprav 
do vy 8inyH**l života. 

A tei Ml inej fňžby, iba aby zostalo to vždy tak, ako 

je tp.riiľ. [iracovaf — ve(f blrs je to práca potrební! kii 

oti I seba, teda v istom ohfade, poneváč hlavný ciel i 

i-re všrobccnosf nevýnosná, predsa s rndos(oa badájn 
iakosi vvplíiujem istý úkol, určený mi v živote vyplniť. . 
I dodáva životu ceny a vyplňuje trhliu) 
(* dievčicU mojich snov. 
A Vft •'(kom lonito zdá sa mi, ako by nebol to j»'(liii(« 

• J '•- 'i»* ako by všetky tie illusie, ktoré ako zlatisté 

pi , snivé, idyllické, zapadlé dni môjho panea- 

unvii u/,iv;yv v mujej duší, objluiajúc ju uovou vleľou v nov'"^ 

Kaka 'v týcht<í riadkov, bezvládne klesla 

BO, a . rukou, snivé zadívala sa von oblo- 

i.Pruh slnečného svetla vpadol duu, práve na to mie^^to, kde 
..L5i.i i-.; ,,l]^^ dievčenskú postavu, zahral v jej rusých vla- 
ic polovicu protiobločnej 8t<íiiy, na chvíľu ro/ 
/ už bolo poznať večerný súmrak. 
lA skromným, ba skoro chudobným 
i> upotrebovaním vyleštená 
na T-^-^kľo. , _ .Malé, takmer štvorhianTit** 

•) iT záclonkami, shrnutými na jednu stranu, prep 

k4i K^uľ- .^^-Lia. a chyža, pr6Č4.'lnou stranou obrátená k záp.vtu, 
roilifcsoilA 8a iba pod večer, keď slnko malo už zapadat, I to 
v zime a na pod/.im už o Ŕtvrtej bývalo v nej éero a 
I k bodne dlhé pretiahly sa do nekonečna. 

dumala mladá žena v zamysletií, dívajúc sa von 
•I u> fa/ká búrka, čo prehnala sa nado mnon — — 

a]> ''j jasno a milo... Je to ako keď po búr- 

D' ití tichý, príjemný podvečer. Srdce utíšilo 

%i\ zanikly — a pritf)m všetkom je to milé a 

pckii t^ . . . • 

Jej oči oaplnify f^a slzami, ale ústi usmiovaly sa. I3ola dojaU 



Itô 



rozpomieukou na svojho muža, ale vzdor t^mu cítila sa iiríjenine,] 
ako cítime sa, keď vytúžime sa pred milým piiateíom. 

Malé stenové hodiny, zavesené v kúte pri dverách, hriDotne] 
zabrčaly a tiahle i chrapľave počaly bi f. Jela strhla sa a zase po- 1 
zrela k obloku, ako by čakalu dakoho. No nik tieiirichíi'^ ^ta, 

(iihajika sa hneď za nmlou, nízkym plotom ohradenou '>u, 

bola pustá, ba ani ďalej v poli (cestná viedla do mesta, vzdiaifni'^hoj 
leo asi hodinku chôdze) nebolo vidno nikoho. Pohlad Jelin s úíabouj 
utkvel na obraze, javiacom sa v malom rámci obloka: n«veíká rt^J 
vinka obilnélio póla, s nehož úroda už bola sobratá, na nojž v mali?j 
vzdialenosti ako na dlani rozložené mesto Kamenné, z nehož vknM 
vidno bolo jedine vysokú, prôčclnú stenu kasárne. Nad 
mestom, ako na stnUi, na strmom, okrúljlastom vŕšku st 
dost zachovaný hrad, ktorý teraz, osvetlený zapadajúcim slnkom, 
8 vysokými kienutými oblokami a štyrmi vežami, dodítval okolia 
istej romanricnosti. S druhej strany mesta, hneď na jeho záhumof, \ 
vidno bolo Váh, ticho a plavno tečúci v svojom širokom ritMMáli. 
Sem bližej k dedinke rozramenený bol na dvoje, tvoriac tak malý, 
sážinou porastlý ostrov, no k mestu zase spájal sa v jedno a stie- \ 
snený v opevnené brehy, pretekal popod železničný most, aby ďalej 
zase voľne rozluníl sa širtacou sa povdžskou dolinou. Bol to obraz, I 
ktorý maliam-krajimUa mohol nadchnúc a vzbudiC v íiom túžbu po j 
napodobnení; Jela tiež neraz postala si pri obloku, aé v.^etko to 
bolo jej už známe. Dnes predsa jej pohíad viacej spočíval na ceate ' 
z mestá vedúcej, krásy (»kolia patrne nezanímaly ju tak veími, lebo 
už po chvíli odvrátila sa a zauiysb'uA prešla po chyži. Pri fltole 
zastJila; na ňom rozložené ležaly práve dohotovené šaty z Jemnej, j 
ružovej látky. Tvárou udadej ženy preletel spokojný úsmev nad f 
zdarile prevedeným dielom. Napravila shrnutú sukienku, jemnú, od { 
hrdla splývajúcu čipku napravila vine záhyby — a zase len vrátila 
sa k obloku. „Už neprij<ie — " povzdychla rnimovolnp, a už v cn- 
sledujúcom okamihu rozosmiala sa. „Aká hliipost! Čože na tom, 
že neprijde? Vari je to zákonom, aby priáiel každodenne? čo by j 
ho som vábilo? To bolo iba za čas — a možno prestane* d-»«f1 
skoro... Nájde si on inú. príjemnejšiu zábavu.-.* 

Na tvári mladej ženy zobrazil sa smútok, ale hneď za^(• voz- ^ 
mame pohodila hlavou. „Aká pošetilosC?" hresila sama seba v svo* 
jich myšlienkach. „Ako by mi nebolo lahostajné, či prijd*^ alebo 
či zabáva sa niekde inde! On je dnes tu — zajtra boh zná kdfl, a 
možno kedysi ani odobraC sa neprijde... Veď uepúta ho k iiikm\ 
nič, cele nič... On je tak mladý, že ešte len počne žit — • 
svojich schopnosťach môže byt šťastným... A ja...* 

Otvoreným oblokom vletel akýsi D ' Imet a padol jcj ha 

lono. Jela prestrašila sa ~ ale hneď / Au m jej rvár až po' 

hrdlo: bola to malá kytóčka nczábudok. S úsmevom nn 

oblokom, ale nikoiio nebolo. Vrhnúc spešný pohíad d«' . i a 
uhladíac si vlasy, pru;^.uým krokom vyšla von a zamierila ku zá-l 
hradke. Tam stál mladý muž v jasnom, letnom odeve; zazrúc Jelu,| 
spcšno strhol svoj široký, biely klobúk, a jeho tvár zjaanila sa pri- 



ic 



Jtunn^m iísnievom. Bola to trár bi«la, okrúhlasíá a jaksi dievéenskj- 

rteia, MO nisé» u/ <lo8t pudnisteiiM fúziky, vysokt? čelo, prezľadzu- 

jllce mrslitera, a istý pevný vyraz v jeho čie'niycli očiach ílodávaly 

Iiri lepšom púzorovaaí ľ^z dospelého muia Jela opätovala jeho 

,Ako ste ma naľakali!" vravela, podávajúc rau ruku a nie bez 
začerveiielú tvár. „Myslela som, že už ne- 

o na oinluvu 
? Vari by som vás nechal v neistote a tráp- 

.iľ>"i ..- ,:.. iutoval on, taktiež ju pozorujúc. Trochu vy- 

I letoé šatočky z jasnej, kvetístej látky tesne prilichaly na 

v ' 'Wajúc jej cele dievčeusK«ího výzoni. ktorý len 

• úée.s vlasov, .Hplývajúcich vo vrkoči dolu 

c'iirLiiLikoiiJ. modrťí oci hladely priamo a jasne, a ked tak 

A.\\^ tí'nz ún iril jej niierue podlhovastú tvár, pohrávajúc 

1 !i trochu viacej vypuklých, jej zjav ncuponiinal na ženu, 

y •^" dvoch rokov je vdovou, a cele protirečil tým trápnym, 

fiým vetám, ktoré len pred hodinkou vpísala do svojho 

^Akí ste ill!" karhala ho, chtiac zda( sa hodne namrjsenou, 
nedarilo sa jťj to. „Snátf len nemyslíte, že som vás ozaj očaká* 
?* 

.Azda ole? Teda ste ma nečakali? Ach, Bože!" vzdychol s ko- 
u TáJtuosťou^ že Jela rozos5iuíala sa. „Ale aspoň mysleli ste na 
Jela...* 

^»Ia,* zalhala, sklopiac zrak, a akoby chcela vyhiiút 
oprela sa o i»lot záhradky a nahla sa ponad kvety, 
I k ■ bola zakvitnutá. Oči Milosove (plným menom 

Hrudka a bol miestnym učiteb)m) eHe vždy spoči- 
— a jej zmocnil sa okamžitý nepokoj. Sama ne- 
do tohto žartovného tónu, ktorý v posledné časy 
vážn»* rozhovory, a dakedy tento tón počíiui ju 
•srovnáva sa s jej myšlienkami — ba ani 
) a čo viac vdovy. „Vari myslíte, h> iné 
nerobím, ien na vas myslím? Mám ja dt>8ŕ inej práce.'* 
K ,»Vŕ»*f i^ r.u.,u r,„ i.vxcujete celý deíi, ako by od vašej práce 
íivtael ♦ som nepri.šiel a nevyrušil vás, šili by ste 

\tnz íi nz (pz polnoc, /ničíte sa, Jeluáka; pamiitajte, 

tu. val už vážne. 

bNu — tak zle," fjdvrtilu oua, ]»n'jcmne dojatá neilnon 

?ťjrn>tlívnsr' n>u takmer každodenne opätoval jej tieto slová. 

Jad zaháľala som takmer celé popoludnie. .. Mama 
>ta — viete: je to celá jej radost, ked môže si zajsf 
* na kávičku — a ja zostala som sama. .\ tu dala som 
jii^uia... Ale vy ma vysraejete, ketf vám zradím: ja zase 
som denník." 
,.\j! tfi a — podozrivé!* 

,Aut nu. . , , ..ila sa vyvrátit nevyslovenú domnieuku, 

ktorú xk\l uliádla zo ôelmovského výrazu jeho tváre. „Je to Tlttcej 



siuiešue, ako zajíinavé; ale, vidíte, dakedy tak žiada sa preriect 
s dakým o tom, čo nás teéí, čo nás zarmucuje alebo vôbec zaraea 
náva našu niyseí, a ked nieto pnateískej dui^e, aspoťj papieru sver 
hlavnejšie dojmy. . ," Jela pohiiadla k Milošovi, a kerf ich oci stretly 
sa, usmiala sa trošíčku. „Dnes napríklad zamyslela som su do 
minulosti ..." 

^A rozcítili ste sa." 

„Rozcítila som sa. V duchu zuovu vrátila som sa do t«j doby, 
v nejž pre život mala som len nádeje, nádeje a zase nádeje, ľotom 
spomínala som si i chvíle pošmumé..." 

.Zase tie neveselé myšlienky!" prerušil ju Miloš s neutajenou 
mrzutosťou, nabybujúc sa ponad ohradu ako ona a stojac tesne pri 
Jele. Vidno, bolo mu nepríjemne počuC o tom. „Je to už pre- 
bolené — nech je i zabudnuté. Vravím vám : škoda vracat sa k tomu 
znovu a znovu. Čas je znovu zača( žif, venovat svoju pozorno.st 
prítomnosti a — bu<lúcno.stÍ. Vy musíte znovu uddat sa životu 
Jela... Verte: život stojí za to, aby ste ho neprešli ako so 74 
viazauýnia očima. Život je pekný..." 

„Život je pekný... ** zopätovala ako vo sne. 
„Vari nie? Všimnite si ho len bližšie, rozhliadnite sa napríkltíd 
len tu dovókola, po tej krásnej, Hožej prírode. Zahladte sa tamto 
na tie hory — (Miloš vrhol rukou k vrchom^ ktoré na poludnej 
strane tvorily úzadie rozkošnej považskej dolinky, na ichž vrcholoch 
práve ttiraz ako zlatý pás spočíval svit zupadajúcelio slnka Nad 
ním plávaly si rady drobných, do ružová zahrávajúcich si obláčkov, 
predzvestovfltelov stále krásneho počasia) — zamyslite sa len do 
toho tijomnt'lio šumu rieky (v tichu podvečera skutočne počut bolo 
šum Váhu, plynúceho len pár krokov nedalekoi, — a nemožno, 
aby neovládala vás túžba po živote, nímž dýcha všetko vôkol vás.' 

.Verím vám; ale nie každému tak íahko zatúžiť, ako vám 

ba práve: lepšie, ak nevšimneme si, ak nezatúiime. . . No darmo 
by som chcela tajiť, vecí mím teší všetko to: i tie hory, i ten šum, 
i celý ten ruch vôkol miia. Ba ozajl" doložila zádumčivo, suive 
dívajúc sa na hriadky, na nichž pestrely sa drobné kvety bielej 
fialky a violiek, „kto by mi to bol povedal len pred dvoma jokumi, 
že ja ešte kedysi budení môcť ttúto mysleC, takto cítiti Že zívuL 
uebade mí na (archu, ako vtedy — ale že znova UfadeC budem do 
budúcnosti s istým očakávaním..." 

„...s očakávaním nového šťastia." 

.Nie — Šťastia, niel" odporovala Jela, milé potriasajúc hláv- 
kou, „to bolo by príliš smelí a — márne... A ved v takýcht^t 
okolnosťach" — silne prízvukovala posledné slová — „mne ani ne- 
žiada sa, aby to bolo iuáče. Keby len dal Doh zdravia, práca nájde 
sa ustavične, a toto eiv(»je dostačuje mi ku Mpokííjnosti. Ha veru, 
skoro riekla i>ych, že som šťastná pň tom." 

Tvár Milošova zjasnila sa radostne. 

„Vidíte! A nechceli ste veriť, že prijdú i Uikéto chvíle. Vy 
nechceli ste uveiiC! Čo som sa vás uaprchováral — uasíuboTall 



sól 



JHo i tak dohrí*: vr už utíšili ste sa — : moja snalia, moja práca 
domni 
Hlas mi... i., liiuža znel dojemne a ac pritlumený, vyrážal 
ilnú nuloiií nad dosiahnutím — : z neho badat bolo neličené, 
m^ licftÄteustvo. Jela zbadala to tiež a dojalo ju to jaksi 
tue..^ Mibl t*»|ilota oviala ju z jeho slov. Už dávno zvykla po- 
ítať ' :i priateľa, ale v tom okamihu pocítila k nemo, 

líi» í%a I i, tuhú, sestei*skú sympatiu. 

.Ozaj," riekla, ako by rozmýšífila nad tým, „ved vy vlastne 
»li ste mojím i^citeíom v poslednú dobu. A ja, nevďačná, ako za- 
'pnUa som vaše dôvody, ako vyvracala som vašu dôveru v život!** 
,A prodtia: práca moja nebola daromnou..." 
.Nebola," Hekla pevne, podávajúc mu ruku. Miloš stisol ju 
— a oba zamíkli. Súmrak už cele zavládol nad krajom; de- 
kou nieslo sa melodické cenganie zvoncov s pastvy sa vracajú- 
ceho stáda. N<<bn zbelaselo do cela, obláčky zbfadly, skupily sa 
T á\hý s ; ticho tiahly na juh. Uužový svit zory zmenil 

« do ži i ■ idue, až zdal sa uz leu vybladlým svitom na 

Debosklone. Fantasticky čnela siúcaniua hradu na jeho úzadí so 
cojiini štyrmi veí.ami. ktoré zdaly sa ako štyri proti sebe posta- 
Euby nejakého predpotopného zvera. 

,Ido mama!'* preriekla Jela, pohliadnuc ku ceste: po nej blí- 
aUk sa vysoké, čicrno ndetil postava, Jela pokročila jej v ústrety. 
",A1e si sa hodne pribavila'/ riekla, pozdraviac ju a berúc jej z rúk 
lí, ktury niesla. 

.Veď sa dosť náhlim,** odvetila pani Belinská, matka Jeliua, 

L.„ .K ..1. .:..,. .^ pok«šľávajúc, „Bola som zavolaiiá k pani ad- 

'voj, tu hla printisam od nej prácu. Je to utešená, 

.^ka. Keby sa ti len podarilo vyliovet jej vkusu; 

a zaiste bude dobre platit..." 

„Vidíte: zase práca." rýchlo prerušila ju Jela, obracajúc sa 

MŠoiiovi, aby tým upozornila matku na prítomnosť cudzieho. 

obré, že bolo už šero a .Miloš nemohol videt jej do tváre, za- 

vždy, ked bolo jej prijímať prúcu od íudl, v ichž kruhu 

žila za istý ŕas. Belinská spozorovala Miloša td teraz. 

pAch, to ste ty, SiiloškoV No pekne, pekne! Aspoň ti nebolo 

natoo, dcí^m moja. No len sa poshovárajte — posliovárajte,** 

,Ja až idem.* zahovoril Miloš, jakosi mrzuté dojatý príchodom 
ir* ' ^ ■ ■ (hala dnu a Jela podala mu ruku. ,l)obrú 

j ne. Miloš podržal jej ruku v svojej. „Po- 
te, '^ nekoi, vidiac, že zase osamelí, ,mám vám riecC malú 
* 

,AJ1* asmíala sa Jela, ^som zvedavá: co je to zase?^ 

,ťn} miVa velmí vázné, pre vás, možno, ľahostajné... Ja odí- 
dem, Jela. . ." 

,SnáJ do Ameriky?" zasmiala sa, vyvinujúc svoju ruku z jeho. 

,Nie — do 'ľopoíoviec Uprázdnená jo stanica učileía-orga- 
ottUi, Qiii na miia si jaksi spomoeli. Mám tam dobrého priatela, 



^Ô2 



kaplána Drozdíka, ten ma odporúča a robí mi velkó nádeje, že ma 
zvolia istotne. Zajtra idem na próbu ..." 

„A kedy by ste odišli?" spýtala sa .lela, sama neznajúc, prečo 
chce zdat sa labostajuou, a usilujúc sa vraveC hodne veselým 
tónom. 

„Ak ma zvolia, to už iste v polovici septembra." 

„No, hla! éfastie počína sa vám usmievať." 

„Kto zná, ci štastie! Keby ste znali miesto, možno i odhová- 
rali by ste ma. Je to síce hodná dedina, cirkev rozsiahla, ale vý- 
hody takmer žiadne. F'lat až príliš skrovný, ešte taký, ako bo snáif 
na začiatku tohto stoletia vymerali — a i ten ľud dáva akoby na- 
silu. No to by konečne nemýlilo; veď ani tu, ako učitel na fílii, 
nemám sa práve skvostne, a mne hlavne ide o to, aby soui sa do- 
stal jaksi viacej medzi lud, kde mohol by som byť aj ináče čin- 
ným. Hľa, tu strávil som už takmer dva roky — a čo z toho? 
V zime učím tých pár detí, ktoré sú ešte príliš malé, aby chodily 
do školy do mesta: trápim sa s nimi a všetko s nepatrným vý- 
sledkom. Som len akoby vypomocuý učitel, samotný, bez domác- 
nosti. V lete každodenne chodím do mesta, tlčiem sa po kaiicellá- 
riach a učím briukat na klavír — práve tak bezvýsledne, ako abe- 
cedu. Nuž preto túžim po mieste, kde usadil by som sa už stále 
a kde mohol by som už pomýšľaf na svoju budúcnosť " 

„A ja vám vopred gratulujem!" zrazu zasmiala sa mladá žena, 
akoby len preto, aby prerušila trochu nepríjemnú pomlčku, aká na- 
stala po vyríeknutých slovách. 

„A ja vám dakujem," odvetil Miloš tým istým tónom, ktorý 
od nej vyznel tak jaksi divne. „Ale to je málo, Jeluška, mali by 
ste riecť, že prajete mi, aby som bol šťastný, hodne šťastný — tak 
šťastný, ako si ja myslím," doložil po chvíli. „Aby som obsÍÄliol 
/o, čo si žiadam. . .** 

„Nuž teda: prajem vám, aby ste obsiahli všetko, čo si žiadate: 
aby sa vám štóly len sypaly, aby sa vám oblátky dobre darily a 
kantácie a „gregorácie" aby vypadly k vai-ej úplnej spokojnosti.. .** 

„No len posmeškujte — posmeškujte!" zasmial sa nádejný pán 
rechtor, rozveselený žartovným tónom, ktorý tak rúd počul z týchto 
úst. „Ale, počkajte, až budem mať svoju domácnosť, svoju ženičku — 
ženičku, ktorá ma bude rada mut, — uvidíte, že i pri tých vy- 
smievaných kantilciach možno byť šťastným! Uvidíte, .Tela!" 

„Uvidíte!" posmievala sa ona. „Ako by som to ja mohla videt 
To Hiusíte prijst a pochváliť sa : toto a takto . . .** 

^Uvidíte ľ dotvŕdzal on, a oba sa rozosmiali. 

Malé oblečky ožiarilysa. „Jeluška, prechladneš mi, dieťa moje!" 
zavznel z jeduoho, polootvoreného, hlas matkin. Bolo už cele tma 
a ticho. Na nebi ukazovaly sa hviezdy, zprvu len dve-tri, potom 
jedna pri druhej, až nimi posiate bolo celé nebo. 

„No, už cliodte," riekla Jela, zasmejúc sa veselým, šťastným 
smiechom, ač nemala sa čomu smiať. Sama neznajúc ako, ueroz- 
mýšlajúc nad postupom, ešte vždy smejúc sa, stisla Milošovu ruku. 
On zopätoval jej stisnutie silne a vrúcne . . . 



dOS 



^íT**'^''' '^enu prebehol zvláštuy, jej samej nopocbopiteíiiV cit 
Aki) ; lui, vytrhhi ruku svoju z ruky jeho a rýchle vbehla dnu, 

v 1/ hodue zastala pri stole. Svetlo malej, nad ním 

ttresenť, i)dr}U:alo sa od zrkadla, visiaceho medzi oblokmi; 

mimoToIoe po^irúc do nebo, zarazila 8a trochu, ale neprestala sa 
^usniievaL Videla sa, že rozpáleuii je v tvári do ružová, jej očí 
rily leskom, prezradzujúcim citové rozrušenie, a mah\ ky točka, 
(ikiiutá na jej hrudi, dvíhala sa a padala. Jej srdce bilo rýchlejšie 
inokedy : bola ruzi^uleuá a rozčúlením zdala sa jakoby omlaď 
Em... N«» ' ' u v zrkadle samoluby «'ismev, ktorý pri tomto 
jioíorovanl in i tvárou, rýchle odvrťitila sa, poodisla k obloku 

"" zahladela sa von do tichej, letnej noci. Nevidela nič iba kúsok 
ílohy a na nej plno hviezd, ako keby posiata bola drobnými iskier- 
Od mesta niesol sa tiahly piskot dorazivšieho vlaku (bolo 
hodín) a zase akoby v povetrí znejúce rovnomerné cvrlikanie 
Zo záhradky »ilne zaváňalo fialkou; kvety večernou rosou 
vJávajú raz t^ik tuhú vôíiu, ako vo due. No .Tela ne- 
ho — jej uiysel bola jakši zimuične rozrušená, srdce 
roKochvele, Na ruke ešte cítila silné, vrúcne stisnutie ruky Milo- 
jvej: skloniac hlavu, ona podíiala tú ruku k očiam, k ústam, 
tom však jej pohľad zavadíl o podobizeň, visiacu nad jednou 
d v ' - steií. Zobrazovala mladého muža s výraznou, mierne 
vodi tváľoo; z nej priamo a smelé hladeiy na tiu velké 

acTii u a sebavedomie... Jela ako by sa 

bolii i rukou, ktorú len pred cíivilou v slad- 

kom ^adumeui tisla na ústa . . . 

Vošla matka, prinášajúc skromnú večeru, ale Jela sotva dotkla 
ta čoho. Počala prezcraC látku pani Krúžikovej, leu napolo naslú- 
ijúc výklai! ' intnu. liulu zamyslená; pripomínala si slová 

liloáove, a : I zvláštne rozl učenie uepokojilo ju. 

.Oxaj, Jt^la,' prehovorila matka, spratúvajúc so stola a sta- 
^yi^ijc jedilce náčinie na stolík ku dverám, „zabudla som sa ía 
lltáC: éi ti učiteí nič nevravel ?"* 

.Nie, mama," odvetila .Jela, vyrušená zo svojich myšlienok, 
niroiž bez tuho. aby vťdfla ftriťo, len vzrastal jej nepokoj a roz- 
čalet iiji lual 

de do li za učiteľa.* 

,Acii, ťi to!*' rozpomenula sa Jola. „Spomenul iba, 2e je vo- 
tiy tiA próbu ; ale voíba ešte nebola, že by vedeJ istotu. No mo^nn 
traj, že bo xvolia." 

^' ' : ^ .- t - /.volia!" dotvŕdzala matka. Jela s podivcnim 

, okrúžená se<|ivýn»i, ako sňah bielymi vlasmi, 

lituui* *a M jakbi zvlástnr -. I jej sivé oči híadely veselo a 

llifikavf, ftko hv bnlo ju i niodo veľmi príjemného. 



,V M 



cbc^ 



som sa 8 pani farárkou, a Ui povedala mi to 

i.,winia vraj Indi na fare a vraveli, že vezmú ho 

i, žo nám odijde — a predsa teáím sa z toho.' 

iiľad matkin. Sama neznajúc, prečo 

u, riekla: 



m 



nJa tiež dopťiala by som mu, aby ho zvolili, Vod jo ou 
dobrý šuhaj." 

„Veru dobrý, Jeluška. Umný, i srdečný: cele iný, ako terajší 
mladí ludía. Neshílúa sa po zábavách, ale radnej sedí pri knihe. 
PoznaC, že vážne pomýšla do budúcnosti... A ja dakovala by som 
Bohu, keby som (a videla zaopatrenú..." 

Jela tázave publiadla na matku. 

„Nono, len nerob Ukii neviunú tvári" rozosmiala Sft B«l i u^k ti. 
„Vari by si nechcela byt pani recbtorkou topolockou?" 

„To 8Ú márne myšlienky, mama moja," riekla Jela váioe. 

„Prečo boly by to márne myšlienky?" spýtala sa táto, trochu 
asarazená róuom dcériným. 

„Po prvé, že učiteľ na niečo takého nepomýšla, a po druhé. . .** 

„Snáď by si neýlaV" 

„Ja neviem — ale zdá sa mi, že nie," odvetila mladá žena 
úprimne. „On je tak mladý oproti nme, a so mnou by iste nikdy 
nebol šťastným tak, ako zasluhuje..,* 

Jela umikla a sklonila sa nízko nad prácu, ktorú medzitým 
bola vzala do rúk. Ač snažila sa vravet obyčajným tónom, preuaa 
jej hlas vyznel tak žiaíue, že sama sa zadivila. 

p A bolo by skutočne smiešno, aby si vzal chudobnú vdovu, 
mojich rokov a - zkuseuostí, keďže môže dostst mladé, pekuô a 
bohaté dievča!" dodala po chvíli jaksi rozmarné. 

Veselý výraz s tváre matkinej zmizol už pri prvých slovách 
dcériných ; teraz rýchle obracala v rukách pletenie, až ihlice zvučne 
cvendžaly. To znamenalo, že je n- - dojatá. 

,Ty vždy má.s akési divné n ," riekla po chvíli, ne- 

pozerajiic na dcéru, „Miloš je šuhaj, že nejedna rada by bola, 
keby sa obzrel na im — a ty eáte más akési námietky proti nemu." 

„Proti uiunu nemám žiadne námietky, ale sama proti sobe/ 
odvetila Jela tichým, presvedčivým hlasom. „Miloš je mladík, ktorý 
ešte lou teraz počne žif, jemu svet len teraz su otvorí, kdežto 
ja — ja mám už čo krajšie roky za sebou a cítim sa |»roti nemu 
takou usadlou, riekla bych: ostarenou, že on mjako neruol»ol by 
óCastným by( .« takou ženou ..." 

„Čože? Tj' máš triadvadsat, a on je sotva mladší od teba 
o pol roka. To sa, konečne, ani uepočíť\ ..." 

„Ved ja nemyslím rozdiel v rokoch, ale takto ináče. . . Ty, 
mama, najlepšie vieS, čo bolo mi pretrpef . . . Jednou hodinou, 
strávenou u lôžka môjho umierajúceho muža, prežila som roky... 
múky, ktoré mi bolo pretrpet, kým potial dospelo to s nim- -^ú »o! 
dobrýnj naučením, aby som uevyhladávala — snáď nové." 

Hlas Jelin, čo ako premáhala sa, triasol sa sdržius.iuyiiu 
slzami; no predsa premídila sa, vidiac, ako účinkovaly jej slová na 
matku. Úbohá žena, i -a v ustavičnom súžení, v poslednom 

čase tiež oddala sa j irjam. Teraz, počujúc slová dcérine, 

proti ktorým darmo hladula nejakú námietku, rozsmútila sa. Jola 
zbadala to a zabolelo ju, že spôsobila jej žiat: ona sama bola dosC 
zmužilá oproti takýmto skruSujúcim dôvodom, ale ťažko joj bolo 



20ft 



na matku. Chcejiíc zmeniť dojem svojidi slov a uspokuju 
maUoi, Hfkla: 

,N jako ľo/bovoľili siue sa o veci, o ktorej bádat :<;t 

je vci" i. Vp(f Miloiš iiť'poinyšla ua uieío takélio... Ahihui 

WMtprávuii iiäs k takémuto ruzhovoru aui jedným slovom." 

Teraz bol rad ua matke, aby sa zadivila, a skutočne, ODa pre- 
krapena vzbliadla ua dcéru. 

„Naozaj, mama,^ dotvŕdzala táto, rozumejúc jej pobfadu; „Milož 
chová sa ku mne ako k rodine, k sestre, a ja tiež považujem si 
ho ako brata. On nikdy nepreriekol so mnou tak, aby dalo sa i tobo 
zfttvAraC na niečo tAkóho...** 

,No, kcd je tak, to si aa ty tiež meuej „sesterský" n^obla 
JL nemu chovat," riekla, ironicky sa usmejúc. Jela začervenala sa 
po hrdlo. 

„Ako to myslíŔ, mama?" spýtala sa, pohliadnuc na matku 
priaiof*, ako blňdievaiue, cítiac sa nevinnými. 

^Tak, že nemala í>i bo podnecovať, ked vieš, že on nechodí 
k fôlí tebe, ale len aby sa pobavil a spravil si s nami žart..." 

iiJa som ho nepodnecovala, lebo nemala som k tomu ani prf- 
iiny, ani vôle!** 

,A predsa postávaš s ním celé bodicy a usmievaš sa na 
nebo...* 

„Htmal^ xvolala mladá žena s boíastnou výčitkou v hlase; 
ale nž v nasledujúcom okamihu sklonila hlavu, zapálená, zahanbená. 

.Ostatne — ked to teba nemrzí, míia môže to mrzeC tým 
menej/ pokračovala matka s tým istým výrazom v tvári, vstávajúc 
a CT- * -• ■ ' 'r I, čo udmotida sa jej s klbka. „Nie si šestnást- 
ri> sa môžeš vediet povážif, aké následky tn inôi^e 

m: -a to mrzí, že on vláci sa každodenne a že už- 

jK^ I si o vás, ako by ste boli zasliíbenl. . ." poi i 

Dt ! '. Krásny plán o „šfasti* dcérinom sboril sa jej pravé 

vtt^... \ Äa toho najmenej nazdala. Mysliac si, že jedine Jela je 

na príčine, nemohla sa ubránit istenm hnevu oproti nej. 

Jp' ' ftila ani slova. Červeuajúc sa a neodvážiac sa ani 

hhivy ' >f. kvn» fnntka hovorila, s istým užasnutí m badala 

pr- V tom okamihu po prvý raz zbadala 

ne >i svojb{» chovania sa oproti Milošovi. 

Ki* lé lúíenie s ním, to, ako stisla jeho roku — 

a ..-1.^ ^MMinMii horkého studu a výčitky... A náhodou 

\»S' zrak, joj pohľad zase utkvel na podobizni mu/ovej, 

liíuou tvárou a enerfíiu prezradzujúcim (v tomto ohlado 
^mzom jeho čiernych očí... 

,0o som UDbila? Čo som urobila V ozvalo sa zrazu v jej duši, 
»lto výkrik urazenej ženskej hrdosti a či iného, daleko <kahs!ehu 
dtu,.. A p» prvý raz klopila zrak, nemohúc dívat síi ua jeho 
|K)ií ' • ■ • ! k nej vážne a jakoby kárave... 

lifi v jednej mvišlienke, v myšlienke, ktorá 
Mou a nn'estnoíi, ale ktorá pritom í-ste 
iiue hí celé pletivo snov a tHusii. okolo 



tO0 



nej mesiace ločí sa svot citov uaáich: a zľuzu jedua okolnosl .j 
vráti nám tú myšlienliu, jedno slovcc osvieti celé naše dosavádne 
kouanie, a to, čo níis dovtody Mažilo, už pri púhej spomienke stane 
SA núiM múkou, zožieraj iícou inior duše a pokoj srdca. 

ľo krátkom rozhovore s matkou, ním;: táto upozornila ju na 
nebezpťčnú liľu ulela skutočne dovte<ly ani mz nezauiyHlcta sa nad 
pomerom, ktorý predsa bo! ďaleko sniečnejšf, aspoň b jej stinuy, 
než púhe priateľstvo rodinné), i ona cítila sa tak, ako Človek, jc- 
muž vyvrátila sa donmienka spnivneho pokračovania. Ro/rušenie, 
n)il<^, dtoví^ rozrušenie, aké ^ 'hi u nt\) pntonmusf Miložova, 
ustúpilo chladnej rozvalie. v ; ,. darmo hľadala ochranu proti 

obžalobe vlastm'dío svedomia. „Manni má pravdu,'* dumala rozo- 
chvelo ; „nemala by som sa takto k nemu chovať. Načo tie žarty, 
tie úsmevy? Vedf ja ozaj usmievala som sa na neho...! Nie síce 
s úmyslom podnecovania, ale usmievala som sa... Čo si o mne 
pomyslí? ííože, čo si o mne pomyslí?!" ozvalo sa v jej duži, a 
zase pripomenula si stisk jeho ruky, vyvolaný jej nepremysleným 
postupom... Labky mrázik prebehol ju pri tom. Bolo to síce ne- 
vypočítané, ale teraz videla cele iste, že on čítat bude z toho a 
uamýsfaf si boh zuá čo... „Nie, nie!" odporovala v ujysli, ako sa 
jej zdalo, nemožnej domnienke, aká vzniknút môže n Miloša. ,Ja 
ho tak rada vidím ; jeho slová, jeho láskavý súcit bol mi v istých 
dobách skutočným dobrodením — ale dalej nič! Ako by to bolo, 
aby som ho aj ináče rada videla? Nie, to nemožno!" odvetila al^ 
rázne, ale s divným srdcovým chvením, jemu^ nerozumela. 

No predsa nenašla v tej myšlienke žiadneho uspokojenia; ne- 
správuosC pokračovania viac a viac brala na seba podobu previ- 
nenia, previnenia oproti pamiatke mužovej, i oproti samej sebe, 
svojej vážnosti a ženskej dôstojnosti. „To n^ Mfj íak byť," 

dumala rozhodne. Ich rozhovory boly vždy t. r a bárs po- 

zdejšie dostíily veselší ráz, predsa nebolo v nicli nnoho, éo proti- 
vilo by sa vážnemu gmýšíaniu ženy, ktorá už takmer tri roky jo 
vdovou. A zrazu jaksi prisU do tónu, ktorý medzi DÍrai dvoma ne- 
znamenal síce ničoho, ale día nehož mama už utvoril- • •- mer, 
ktorý nejestvuje, jestvovať nemôže. Bolo jej íúto pri it, , že 

tie pekné chvíle, ktoré strávili spolu a ktoré jediné tvoiily jas- 
uejáie momenty v jej žití, tichom a jednotvárnom, ba čo viac v žití, 
ktoré bolo len akoby i^tazou námah a starostí^ o udržanie seba 
samej — že tie pekné chvilky musia zanikuút. Často, pracujúc od 
svitu do mrakn, kloniac sa nad šitím, pobádaná myšlienkou ne- 
úprosnej nutnosti čím skorej dokončiť prácu jednu aby začala zase 
druhú s tym istým chvatom, s Um istou pilnoston: jedine myšlienka 
na príclioíl Milošov, ich jediného priateľa, sle. 

ľravfla, nečakávala ho s trepotom srdca, aii ^ i icľa, 

k uemuž popri rodinných sväzkuch viaže uas aj istá sympatia, aká 
môže vzniliuút i medzi ludmi cele cudzími, ba i medzi osobami 
uestejného p(ddavía, ak len obidvaja majú istý stupeíi šľachetností 
A i<í ' vzhľad na ^iv<»t. .lela, aspoň ' ' " ' ^íí, 8 ta- 

kyiii 1 chovala sa proti Miloáovi. i kojil ju 



ÍI07 



j,^\^UA XííTa^ov, keií spočinul na jej tvAri b vj'razoiu. tlojettinej dož- 

1 1 bolii tak uverená vo vlastnú neschopnosí novej idsky 

v uverenil v scliopnosf vznietit v mladom, šumnom 

cify, že už pH nasledujúcej náv.steve s iiajnevin- 

i, ba i opätovala tie pohľady. A kywi matka, 

. u v rozhovore striedavé vážnom i žartovuom, 

|DÍevata sa videí v nich budúci, šťastný párik, zatiaf Jola po- 

i'>, ako sa o ňom vyslovovala, sotva školskej sieni 

1, 8 jeho sviežou, juksi panensky sviežou tvárou, 

•uuž ona, o celý pol rok staršia a v škole života 

.1, cele dobre a bez váetk»Mio nebezpečia mohla by 

A preto len pred pár hodinami, pri písaní svojho 



inL: 

dôveruicuii. 



smialii k:i inyélienke, že mohla by byť zaľúbená do toho — 

* iz, jM) iM/hovore s matkou, už nesniiala sa tomu, ale 

rojf}' Síl na jeho slová o možnosti jeho odchodu, s istým 

to bude, až on odijde, odíjde, „aby po- 
Mtst," a ona zostane tu zase sama a zase 
[bude to u hicii a)^i» v i>ľ\é časy jej vdovstva, kde vstíivala s pocitom 
p#»^-in,f<ľM,ti 1 vri , i kládla sa na lôžko, zalievajúc sa horkými 

Áiiaaa /etui, lojatá rozpomienkou na minulé, ťažké dni, roz- 
pukala sa. A dlho do noci sedela, sklonená nad prácou, sotierajúc 
n slxou, pohrúžená v rozpomienky na svoju minulosť, po- 
Itiriiú, neuĹe^cnú, vytrhovanú ustavičným vzdvchaním matky, ktorá 
ivi^úe íieptala celé dlhé modlitby . 

(Pokrft^ovutie.) 



Povesti a rozprávočky z Bošáckej doliny. 

/ tut ítidu picpt^nl Joc Ľ, UoUiífy. 

V I- DÍ ôasto pľileži- 

:ít5f, ?p in si /.nacif rož- 

ky a povery, na rastliny sa vztahujúce, jako aj 
», i.,.. .Ko, jakých hojnost nachodi m, nielen v Uosáckej 
ale i v kai^dej znaénejšej doline Trenäanska, a istotne po 
/e vsjik značenie dlhsďli povťstí vi.. vy- 

.>lovami zaznacenie povier u liekov <; , a 

kiiéitá ôká i\i\^h\o sa míňa, a málo by hu /)» valo na pozuiovanie 
«ílTfE?ninín m^tlfíi. <<» bVva mojim hlavným ciolom letných výletov : 
1 1 nie povestí a rozprávočiek ľudových na ximu, 

'.(iibra do kom-a apríla. V sychravý, mrazivý, 
us. Y blate alebo v snahu, dá sa to pohodlne xa 
íitíku jiočúvat ľdzjuávaŕky alebo 

fcvn liať na piipier. potom po vc- 



SOS 



čierkoch, jestli nenie práve inej dôležitejšej pnke, do zvláŕfť^''^ 
soňitov povpisovať, nie jako svoju pľacu, ale jako plody ď 
tvornoí^ti núího fudii zaziianťho, iniinhými npspravedlive oRotovs 
neho, nezaslúžeue tupeiióho a ubíjaného, a }iredí»a sviežosf duel 
veselú myseí u neunavenú pilnosí v prácach zacbovávajúcťh*). Ani 
raz sa nestalo, že by som, do ktoľéhok(dvťk domu som aj lojto 
aiiuy prišiel, do rnojich zdpisiek uic zHJíinavého nebol mohol za- 
značif. Keď 8om nedoniegol povesf, doniesol som aspoú dakolko 
chutných národných piesní, alebo iných zajírnavostí. 

I o pôvode daktorých rodín udržujú sa i ' ijnce po(í,i * i 
hodné, aby sa aj žiľ§iem.i obeceuRtvu v ziiäu. ily. Tak 

meniem len jednu v Boááckej doline vermi rozšírenú rodinu Ôchod- 
nických. O tejto sa hovorí, že asi pred 250 rokami prvý Ochodnicky, 
muž velmi maličkého vzrastu, bo! donesený z Ochodnice (vyše 
Kvsuckého Nového Mesta) jednou mladou ženou v hroznovej putní 
do bošáckych kopaníc, kdť si mlyn kúpil, s tou ženou, ktonl hu 
v putni na chrbte z Horniak som doniesla, • " sa dal, a tak 
sa stal kmeňom veľmi rozvetvenej rodiny O' )d). Kaz vraj 

čistil s najatými luťfmi mlynské priekopy (alei)o, jako tu íud vy- 
slovuje, „kriepopy"), a ked práve tam, kde Ochodnicky breh mo- 
tykou skopával, aby priekopu rozšíril, breh sa svalil: nažiel tain 
plný kotol peňazí, ktorý tak fažky bol, že ho ledva domov do- 
pratal. Hneď na to kúpil v kopaniciach aj druhy mlyn a v Bošici 
tiež jeden mlyn na dvoje složeuí a mnoho ndl a lúk: tak že sa 
stal najboharšim človekom v celej Bosáckej doline Dľa podania 
ušiel Ochodnicky z Ochodnice preto, že evanjelickej vieiy v čas 
prenasledovania nechcel sa zriecC, ale radšej víietko, čo v Ocht>d- 
nici mal, predal, a aby ho dakde nepolapili, v putni sa dal odniesť. 
KSte dosial opatruje mlynár Štefan Ochodnicky v Boááci dosC dobre 
zachovanú ľhiladeiphiho evanj. ľostillu, asi r. 15H0 v Prahe tlačenú 
v malom filiovoni formáte. Druhá, ešte početnejšia rodina, je 
Ku^endovská. O tejto sa udržuje podanie, že pochádza z Kutuej 
Hory z Čiech, kde Kuseuda vraj bol zemanom a po bdohorskej 
bitke, keď sa protireformácia uásilne prevádzat poóala, zanechav 
všetko, piišiel až do Boááce, tu si mlyn kúpil, a že bol pilný a 
opatrný, k niajetnosti prišiel a stal sa zakladateľom veľmi rozvc 
venej ro«liny nielen v Bosáckej doline, ale aj daleko v stredi 
kráľovstva uhorského. Teraz so ženou a všetkými deCmi v Pešti 
žijúci Ján Kusenda, ktorý svoj ndyu v Bosáci dal do prenájmu, je 
velmi spúsobnym tokárom a stolárom ; jako rodinný poklad opatrujú 

ceskobraterskú bibliu 2 r. 1013. — Mnohé rodiny, ktoré < • ' 

com minulého storočia tu žily v priaznivých majetkových i 
nž celkom vymrely: ale 0<hodnickovcov a Kusenďovcov jo 
mnoho, že by sami mohli tvoriC dosť hodmi obec. 

I medzi tunajšími zemianskymi rodinami, jako to ani ináč byt 
nemohlo, stály sa áisom veliké' premony; lebo nielen že dr(d>ní 
zeoiaDÍ schudobueli, ale veľmi mnohé rodiny tu celkom vynnt 1} 
Mám v 't jM>pls zemianskych rodín z r. KIO.') a \1\X HmIcji 
1«J1)5 , -• zemianske rodiny ľruszkay, Husár, Kráľ, Bla&kq 



S09 



flí, Péterfiy, Baran, Malíc, potouí ľ. 1713 spomenutí írállffy, Pet- 
fBiuds, Ujhelvi, dávno viac tu nejestvujú. — Tu v Podhradí udr 
l^tíl Bom od zemiauky za nezemanom vydatej |iesuičku, z ktorej 
l?atoe, jak velmi si matka dala na tom zátežaf, aby sa jej 
sa zemana vydala, a jako sa pytac ne/eman napapräl, že ju 
oecbce da(. Nech/e tu stojí. 

Keď som išiel okolo vás, 
Zavoňal mi citrón u vás; 
KecT som išiel okolo, 
Srdónko ma bolelo: 
Že som nebol dávno u vas. 

Ked som nebol, ale pôjdem, 
Mamičku ja prosiť budem: 

Ej, mamenko premilá! 

Prosím vás ja pre Boha: 
6í mi vaéu dcéru dáte? 

^Ja ti mojej dcéry nedám: 
Ty si nenf žiaden zeman. 

Moja dcéra premilá, 

Ona čierne oči má: 
Ona pôjde za fretnatta.*' 

„„A ked mi ju vy ne<láte: 
Vymalovaí si ju dajte 

Na ulicu na vráta, 

Že je ona strapatá: 
Tam 8i na iiu požierajte!"" 

Neliui <lobre by sa mi už mnoho ráz bolo zišlo, keby som sa 
IkiI BAUéil poznávať a písať nôty, lebo by som bol mohol mnoho 
nápefov poxuačiC. Že sme sa kedysi v Prcsporku, asi r. 1857, jako 
na to 1^ môj milý priatel Emil Kolény dobre bude vedieť roz* 
linat, učiJí z nôt spievať: to, veru, nestálo mnoho, a ani jeden 
náfl, ač sme mali nápevy pekne na linujkách, a medzi, nad a pod 

Ž'kami popísané, t nôt nerozumel ničoho, ale sme spievali, jako 
:omu pozdávalo; a bolo dobre. 

Prosím za odpustenie, /.e mi tu pero od predmetu na inú koli^' 
koŕiJo. Možno, že ešte stihnem aj daktoré rázovité tunajšie 
povyberal a v Pohľadoch uverejniť. Vyššie uvedenú pieseŕi 
Mdal som len ua doklad toho, jak si mamičky kedysi na tom za- 
kladávaly, abj STDJe d< ' i zemanov povydá valy. Teraz, pravda, 

sfeftw jTi^miaiMtva ,v to ,< leží: tak sa časy menia, tak tento 



:sk, 



tx\ 



ročníku Slot ruských PohMov pedál som 

.sC povestí a rozprávočiek z Bošáckej doliny; 

uui ui»slé dopisy ma o tom iibezpečovaly, žo tie ma- 

!oittf ba aj daktoiým čitat^fkám k obveseleniu mysle 



U 



«10 



poplužily: piKlávain teraz pokračovanie v tých povesťach a incnéfch 
rozprávkach. Není tam nič môjho vlastného: všetko som vjyil z úst 
Indu. A jak ciiatelstvo našich Pohladov na chvífku tými poviest- 
kami pobavím a kde-tu veselé chvíloiky mu nimi pripravínr. do- 
siahnutý je cieí mojlio písauia, a rozpiÁvaíky i rozprávači, od kto- 
rých som tu podau*^ poviestky počul. l>udu niaf z toho velikú rn- 
do8(, /e sa to nielen vytlačilo čiorno na hielom, ale aj s chuCou 
(iltalo a po našom milom Slovensku ľo/š(ril(K Fotom sa budú osie 
po archívoch svojej pamäti premŕvaf, v nich iné a zase iué po- 
viestky vyhĺadávat a mím nimi hostif, lebo vedia, ie to u mťia 
nezostane pod zámkom, ale sa všetko dostane do verejnosti. 



XUl. •) 
KxiBtus Páli a Peter pri radosti. 

Kristus Pán vybral sa raz svetom, aby videl fudí, čo robia a 
jako sa majú, a vzal s sebou aj ľetra. »lako dochádzali k jednej 
dedine, začuli zvonenie, na znak, že zase ktosi zomrel: aby sa 
všetci, ktorí to zvonenie počujú, pomodlili za blahoslavené skonanie. 
I riekol Kristus Pán Petrovi: ^Petre! kam chceš, aby sme išli: 
či k tej éalosti, kde oplakávajú mŕtveho, vdova od žiaíu ruka 
zalamuje nad vystretom verným mužom, a siroty drobné s naríek 
ním stoja pri mŕtvom dobrom otcovi, — alebo máme ís( k rados 
kde sa všetko veselí?** n Ach, Pane!" — odpovedá Petéi* — »wž 
som tých žalostí toíko okúsil, že sa mi ich viac nežiada; pocfme 
radšej ta, kde je radošt.*' Kristus Pán na to nič nepovedal, len 
kráčal ifalej do dediny, a zrovna do takého donm, z ktorého za- 
vznievala hudba a boío počut veselý spev. Vkročili tedy do toho 
domu, a že v iiom izba bola preplnená hudci a ttinečníkmi, nemali 
inde miesta, len na peci. Vyli^ " Peter, aby vesehi 

chasu dobre jiozorovat mohol, i iji pece, a KrÍHtus 

Pán si ľahol za Petra k stene, a ndtiaí sa d»val, jako sa to všetko 
hemží a mrví dfa taktu skočnej muziky. V tom sa strhla luodKi 
chasou o jednu švárnu tanečnicu svada a ohlupujúci krik, že nikto 
nepoéul ani vlastného hlasu; ale od kriku do bitky nebýva tb'*-'-^ 
ť^Bta: R ani nevedieť, kto bitku začal, už sa dievčatá poroziu 
a " i boli v jednom chlpe v sebe, a len tak < L 

s^ l(iI ka/dý pastami do toho, ktorý mu i : >• 

aiei, len to tak zungalo. jako by v sto mažiaroch mak tlkoi V tej 
trnie- vrrae priskočil je<ien chasník k Petrovi, stiahol ho s pece, a, 
že aby aj on pamätal na tento tanec, vybuchtoval ho náležito |)0 
chrbte, a iuí mu eáte priložili, že sa im ledva z rúk vymotal, 
horko-fažko vyliezol zase na pec, uáležit^> d"tbVný. a uloží! sa 
smutný na predošlé miesto. Ked sa v< ''i» 

bitka prestala, a zase, jako by sa nič n» ^ ila 

aj rozutekanými dievčatini, íiostý prach sa usadal a hudci svoje 

') Ôlorennkč Pohíady 18U5. 



Sll 



uje tA»e do rúk bmli a spustili skodtiú uielodiu : zacal 9äiBňá' 

ftMAi Unec. Kristu ľAuu bolo dotlceuélio Petra íúío, preto mu 

r,^»anT VM..J v?ac na kraji pece. aby (n zase, až sa do seba dajú, 

I Ikli, ale pod na moje raiesto k stene, a ja rj pri- 

luueíu na raiesto tvoje.* Peter bol tomu rí^d, že bude trošku dalej 

tvrdých pästí mládencov, a hned sa prešupol až k samej stene, 

~a bnda o dlaoe uprúc, díval sa na tanečníkov a hudcov. Ale ne- 

^tmUo to dího, a zase sa strhla medzi chasou s vada a bitka, a 

tej mn-enici kloai zhasil svetlo, tak že sa rvítói potme mlátili, 

nevediac, koho pitólou zasiahol. Zrazu vyskočí jeden chasník 

^niite pri peci, schytí Petra, u samej steny roztiahnutého, za 

Iv, a r«*čje: ,Pod aj ty setu, abys' aj ty pamiital náš tanec, 

ebo len na kraji už dosUil svoje a bude vedieť rozprávat o nasej 

Teselosli,* a stiahol ho, a jako by to všetko bolo v ponadku, ná- 

lilc ho vytlkol u riekol: „No, už aj ty máš dosí: obidva nás 

atlHe iste ešte dlho spomínaC !** Keď zase do izby svetlo bolo 

ené a chasa sa utíšila u rozišla, sliezli aj Kristus Pán a Peter 

pe«», a jKĺberali sa svetom dalej. Peter nehovoril ani slova, len 

r, vše hlavu omatával rukaun. Kristus i*áu sa ho pýtal: 

CO nič nehovoríš? Jako sa ti lúbilo pri tej radosti?'* 

sr odpovedal : „Ach, Pane, keby som bol tušil, jaká je tá ra- 

bol by som sa radšej k tej žalosti pýtal, lebo je to predsa 

iYda, že lepšie je íst du domu zármutku, než do domu hodo- 

' i.* A od lej doby Peter viac nepýtal sa k takej radosti, lebo 

Umu, CO pri nej utŕžil, mal na celý život dosí. 



XIV. 
Zakliaty i^cdlvec. 

^Traja pocťsini lovarišia piisli na noc do hostinca v šírom poli 

cioho, blí/ko velikí'^lio ujestu, a ked sa navečerali, j>ýtíili si 

clah. Hostinský im povedal: f, Máme síce aj izby pre hostí; ale 

po nich, ked tiun každú noc straší a nikto tam cez celú noc 

Iržl, lebo dosial každý ešte pred polnocou zutekal, kto sa opo- 

ta '^^ -^ 'vaí," „Len vy nám jednu izbu na noc dajte" — 

líol iKi ' tovarišov, — „už len bude, jako bude, a že sme 



iraj 



vaTf 



!l 



' 'om poradíme, keby prišlo/ 

/kúsit,^ povedal hostinský, „teíiy potíte, 
- do izby a dám vám pripravif tri postele/ 
...iii &li, vedení hostinským, do izby, kde im boly postele 
^6, a ua stole tri sviece prichystané. Hostinský im prial 
(i<»c a odiÄicl. Oni si pcdĺhali a jednu sviecu nechali horeí. 
'kulo polnoci zobudil ich veliký hrmot, jako by sa cely dom na 
u rúcal. Tovarišia, ktorí sa boli oblečení do postiel po- 
li, ua ton luniot sa popľebúdzali, a vyskočiac z postieí, 
ita ka svoju postel ukryl, a tam s utajeným dychom, 

icbu ...1 li, čo Síl dalej diat bude? Sotva pod postele 

li, utvoľily sa na izl>e dvere a vkročil starý šedivý člotek 

u* 



312 



S dlhými vlasitii a 8 bradou tak <llboa, že sa mu aí, po ^cmi vil 

vlasy a bradu mal jako striebro biele. Ked sa šedívec po izbe po- 
rozhliadal, vzal mlčky jednu stoličku, postavil ju na prostred i/.hy, 
vytiahol z vačku britvu, poprefahnval ju na remeni a potom ua 
dlani, zakýval prstom na jednoho tovariša, i)od posteíou učupeného, 
ukážuc prstom na stoličku, aby ai na ŕiu sadol. Tovariš IjoI tak 
Iirestrasený, že ua útek ani nepomýšľal, ale vyliezol mlčky zpopod 
postele a sadol si na stoličku. Šedívec mu uiekm tvár, ale aj colií 
hlavu miležite namydlil a oholil, jako dyňu; potom ukázal prstom 
na posteľ, aby šiel spat, čo teuto aj posluáne urobil. Potouí V'vvfJ 
šedivec prstom na druliého, pod posteľou ležiaceho tovariša, n! 
prstom na stoličku, aby si aj on sadol. Voľky-nevoľky vytiahoi sh 
aj tento zpo])od postele, sadol si na stoličku, a šedivec mu na- 
mydlil tvár a hlavu, a oholil ho na posmech dohola. Potom ukázal 
prstom na posteľ: aby aj on šiel ležaf. I šiel tento do postidc a 
tam sa proboval zohriat, lebo bo i od strachu, i že mal hlavu holú, 
jako žaba, zima striasala. Naposledy zakýval šedivec aj na toho 
tretieho tovariša: vyliezol aj ten zpod postele, sadol na stoličku 
a dal sa šedivcovi práve tak oholiť, jako tí dvaja predošlí. Ked 
bol oholený, ani nečakal, aby mu šedivec prstom do postele ukázal, 
ale kývol sám na šedivca, ukázal nm prstom na stoličku, aby si 
sadol; vzal mu z ruky niydlo a britvu, a ked si šedivec mlčky 
sadol, a tí dvaja z postieľ plní strachu pozerali, čo sa to teraz día( 
bude, ich suieíý tovariš .šedivcovi uáležite namydlil celú hlavu, 
tvár, fúzy a bradu, a kam ho holí, tam ho holí: až ho tak ohoľiK 
že mal hlavu jako koleno. 

Starec šedivec nielen že sa nebránil, ale ticho, jako prikovaný 
sedel, a ked bol oholený, vstal so stoličky a riekol: „Pekne ti 
dakujeni, že si mi túto službu preukázal ; lebo ja som zakliaty, a 
len tak som mohol byť odkliaty, ked aj mne daktorý smelý človek 
celú hlavu oholí. Už som od kliatby osvobodený a budem hmC 
v hrobe pokoj ; ale aby sle mali po mne pamiatku, porfte so mnou, 
ukážem vám, kde je zakopaný poklad. Ten si vyzdvihnite u žite 
šCastlivc." 1 doviedol ich k tomu miestu, kile poklad našli a k nim 
8a pekne rozdelili, starec šedivec sa im ale s očí ztratil. lUno 
hostinskému dol>re zaplatili a mu povedali: že v tých izbách už 
nikdy viac strašiť nebude, lebo že sa im podarilo odkliat toho za- 
kliateho ducha. Tovarišia sa rozišli každý domov, a za dlhý čas 
tx)zprávavalí každému, kto sa ich na vandrovku a ich zkúsenoati 
pýtal, jako ich šedivec oholil, a jeden z nich íiedivca, tym ho od- 
kliali, a jako sa im za to bohato odplatil. A že som to aj ja pô- 
dni, rozprávam to tu všetkým, ktorí o tom ošte nič nevedia, aby 
znali: že sa esto vždy moobo divného stáva na svete. 



XV. 
Kováéka bosorlcA. 

Jeden kováč mal dvoch tovarišov, jednoho silného a /.drav<^h«>« 
Jako Koa, a druhoho vyziableho chrchliaka, ua tJiesku vvbušenéhu. 



sia 



úvAä \f"' °""í}í chodila do nebo; kovdčova žeua bola váak bt*- 
, o : fudia všeličo špatného ľo/pľávalí, len že 8a to 

neopovuzii verejne pnvedat. Ked chlieb piekla, auí cesta ue- 
xarábftla. tí»n zRkúrila do pece, vykiirenii vyhrabala a vymietla, 
Tzab u, nuptuvala iia hu: a bueď mala na nej veliký 

Mlív- _, ui do pece, a napiekla ich tolko, kolko len chcela, 

> bc2 kvasu, len čo na lopatu píuvala. To jakosi ten silný 
t striehol, a ked to tomu chudému jako tajnosf rozprával': 

i' a mu tento, prečo je tak vymučený a suchý, a povedal 

mu. „IvaniarAt mňj ! ketf si už majstrovu vystriehol pri pečení 
bálešor, poviem ti aj ja, prečo som tak chudý a vymučený. Máj- 
ová každú noc prichá(íza ko mne, zahodí mi na hlavu kantár, 
sa na to premením ua koíia, ona si sadne na mna, a ja ju musím 
IcsC do rákoMrt, a zase ju z rákosa domov odniesf. To ma velice 
i, ale pomóct si nemôžem." 
,No, nič sa neboj, — povedá ten silák, — „len si ty daj dobrý 
\ d (a kováčka priviaže o kôl, abys jej, ked zase ua teba 

ir adať, kantiU* so jsvojho krku a hlavy strhol a ho chytro 

kovacke na hlavu a krk /.ahodil : o to ostatné sa nestaraj ; čo máá 
potom urobiC, to sám uhádneš/ 

Chudý tovariš si tieto slová dobre zapamätal. Pred polnocou 
nsfi priala k nemu kováčka, zahodila uatlho kantár, vyšvihla sa 
MLftho, v koná premeneného, a cvalom pouáhfala do bosorského 
rÉko&a, kde už mnoho bosoriek na m čakalo. Pod samou horou 
Ha 8 koňa, priviazala ho o haluz a vbehla medzi bosorky do 
muím. Tovarié v koňa premenený tak dlho šúchal hlavou a krkom 
luiluz, až sa mu podarilo kanUír s hlavy si sošúchaC, a ked sa 
koTádka z rákoáa k nemu vrátila a chcela sa naňho vyšvihnúť, aby 
domov odcválala: zachytil kôň hubou chytro kantár a zahodil ho 
koTáčke na hhivu, že nemala ani času tomu zabránit. Jaknálile jej 
kmatár dopadol na hlavu, premenila sa kováčka v kobylu a tovariš 
jíÄ.Hŕ. dosUl svoju prirodzenú podobu íudskú, vyhodil sa na kobylu 
a domov, kde naňho ui druhý tovariš čiikal. Tam hneď 

I varišia podkovali kobylu na predné nohy, a, jako by sa 

n • stalo, i&U ostatok noci dospat. 

iUuio, jaK išli do vyhne kuvať, a len tak cifrovali 

po nákove kť* t to daleko rozliolmlo. Kováčka ale z izby 

noTychádzala, čomu sa majster velmi divil, lebo už bol čas, aby 
kiniia frištik dostali. Poslal tedy za íiou, aby konečne jedlo do- 
!io tovarišia už dávno kujú a už vy lacneli. Kováčka ležala 
poÄt'.'M celá v duchnách pozamotávaná a ruky mala do velikých 
haodior pookrúcané, a odkázala: že nemô/e vstat, lebo je velmí 
nesdruvá. I vybral sa tcdy sám inajster za ňou, aby sa podíval, 
éo jej chýba? Ale ona len ua veliké bolesti sa žalovala, a auí 
Duiovi nedtcela povedať: čo jej je vlastne; až jej muž odmotal 
jedno mku, čo jak tomu bránila, a videl, že je podkovaná, a že 
sama nechcela povedat: jako sa to stalo, vyzradili to tovarišia a 
vyroxprftvali uugstrovi, že je jeho žena bosorka, ktorá chodí do 
rákoéa. Kozáčke podkovy s dlaní borko-Cažko odtrhli, ale ona od 



di4 



velikej bolesti a od hanby nezadlho zomrela. Keby aom bol býval 
pri toiii^ a tii kováčkii bosorku vÍa«itD)nia očitim bol videl: povedal 
by som vám aj to, kde sa to stalo? a jako sa tá kováťka m r 
vala? Ale ze som len tam bol, kde sa to rozprávalo, a ani mi- 
ani meua mi nei»ove(lalir nemôžem vám ani ja viac povedať, jako 
to, čo ste už odo iniut počuli. 



XVÍ. 
Baba, dcéra a koéka. 

Jedna baba mala dc<5ru a kočku. V ^tve povedala dcére : 
„Veru my, dievka moja, nepôjdeme klásky sbierat Načo V Ja umrem, 
ty sa vydáš, a kočka pôjde do rákosa," Tak zostaly cez leto sedef 
doma pťi biede. Ked prešlo leto a minula sa aj jaseíi, a baba ne- 
zomrela, dťóra sa nevydala a kočka neodbehla do rákoša, povrdala 
baba dcére: „Dievka moja! ja som nezomrela, ty si sa nevydala 
a kočka neodbebla do rákoäa: zle bude s nami v zime, jak si ne- 
pôjdeme kláskov uasbíerat." Bolo to už počiatkom zimy, ked bola 
zem jako rob už zamrznutá a čerstvý snia/ik, jako páperie, po- 
krýval pole. Vzrtly si tedy plachty a vybraly sa na klásky. Na 
samom konci dediny postretly kňaza, ktorý sa ich pýtal: »Kam 
idete?" Baba odpovedala: „Ach, pán farár, ja som myslela, žf 
v lete zomrem, dcéra sa mi vydá a kočka odbehne do rákosa : 
preto sme ani v žatvy nechodily na klásky, lebo načo by to potonj 
komu bolo? Ale že sh zima blíži, a ja ešte vždy žijem a neumiť- 
ram, dcéra mi slobodná a kočka doma zostala: uu/ iáviua na 
klásky*. Farár sa usmial a riekol: „Ale, ale, babička, kde by sa 
ván) teraz na preoraných strniskách, na zamrznutej a sňabom po- 
prášenej zemi klásky vzaly? Vráfte sa ko mne, a ja vám darujem 
každej po stvrtke zbožia.** Ale baba odpovedala: ^ Veru sa my ne- 
vrátime a pre zbožie k vám nepôjdeme: lelio máte u»alii štvrtku!* 
Kiiaz stisol pleciami, riekol: „Komu není rady, tomu ueni > " 

u éiťl pomaly doujov, baba však aj s dcérou išly do poía u »,i 

a jak uepomrzly, sbierajú ich dosial na zamrznutej a iuiäaažeitej 
zemi. 

XVII. 
Muž v žcDskcvl roboto. 

Jiirn Kvasnica vždy hundral, že sa musí po horách vlácif, 
s drevom pechoriť, v slote i v blat(% v snahu a mraze len von 
z donm sa po robote tikžkej zarážať, a žena si len doma ^ 
povedal žeue: „Ej, žcno, veru to nenič po pravde a s k 
poriadkom, že ja musim dei'i po dni von / domu ťažkú roboty kf»- 
nat, a ty, jako periarka, sedíá doma a celá tvoja robota proti moj^j 
je len tiká hračka-papračka!* 

„Už len tolko nehundri,** — hovorí žena, — „ked je í?H>ia 
robota proti tvojej len hračka-papračka: zosUih zajtra doma, o\i.i:n 



SIS 



(líť(a a iefii, /múť smetanii a napeč chleba, a ia lundoin s vo/oni 
do biir; oa rlrev<> 

,Xt»VÍ<lttlí !" — jhívl'iui Juro — giaka ľ(.u)uta, j.iku mi ii.i /ajuu 

ikliľl^^, liudc pre rníja jako slávnostný odjtiKÍuok ; ílit^U laliko 

II. tL'lii opatrím, zuiútiiii tt chleba napečiem: oil 

Tiikto njo/.ule i auí sa pri tom nenpachtil ; ale 

buile lubiť dreva nasotínaf, na voz ualožit, domov do- 

..... donm 8 voza poskladat, aby ti volajak riikv a nohy 

iloV" 

,No^ len sa ty o mňa nestaraj,'^ — povedala so smiechom 

— ^zajtra hí fedy zameníme robotu; ja budem rohif fhlapsliú 

ty ^Dskti: uvidíme, ktorá bude lepšie spravená! 

íUnn sa žena vystrojila s vozom na lichve do auľ\, v/,aiu »i 

do u^-bka rhleba u kitstik slaniny, priviazala ita rebrinu sekeru a 

hora. Mu;%, kerf za /euou bránu zavrel, a že 

spalo, labol si ešte raz do postele, že však 

. ma na tu ženskú robotu. Už bolo slnko hodne vysoko, 

. L.il, lebo ho diefa krikom zobudilo. Kolísku s dieCatom pri- 

iliol ku korytu, trošku diefa uchystanou kasii^ou nakŕmil, a že 

T Stajni ručalo, vybehol za ním, a aby od neho mal celý deh 

oj, vzal ho na ruky, vyniesol na povál a tam ho pri hŕbe otavy 

som o hradu uviazal, aby /ralo, koíko sa um bude chceí. 

1^1 8 povale dolu, uviazal si popruhan)i plný mútovnik na 

Yysúkal rukávy, jednou nohou kolísku kolísal a rukami 

narábal v koryte; a jako sa tak kolísaním nohou a miesením 

oetU nikami sem tam metal a hádzal, až mu pot na celo vystupoval, 

niu aj mútovnik na chrl>te a smetana sa pomaly v hrčky 

y .Ale v tom sa mu kolíska prekotlla, diefa vypadlo a 

on, nalákaný, chcel diefa zodvihnúť, a jako sa na- 

t .. :)t mu cez topárku vrchnák z mútovuika, smetaua sa 

fliala do cesta; a on, chtiac v tom pomykove ešte horňiemu 

fer, za vadil o koryto, prevalil ho a cesto so smetanou sa po 

lUUce rozlialo. 

,Co si, človek, počnem?" nariekal Juro Kvasnica. 

^TlífifA l^li, J.Í.. :..i!vé, ani sa nehfbe; smetana je vyliafa a cesto 

é: čo Dii len žena povie, keíf sa vráti V Tak ma nesmie 

^u uujM. Len kebych nap(»chytre vedel, jako bych ju udobril, aby 

omuuiala do sprostých .Inrov a do vlasov sa ml nenanosila, 

ked sa vráti.* 

T i>riá.lo ton oa mysel, že jeho žena velmi Iubi ryby smažené, 

ba^k, odbehol aj diefa lui zemi rozplaéteué a k sebe pri- 

tuju/.ijutľ, smotanu rozliatu a cesto vykydnut*.S zaprel chalupu a ufekal 

fjée dediny k hllíokej tôni, kde kolko ráz videl velikí^ ryhy pláv.af, 

Diytkí a 7abi(. Tam si 

rtd ?t3i ; zastal a ticho 

vba ukáže. Nečakal dlho, lebo z hlbiny vy- 

. .,T ... i duých rýb a len pomaličky plávaly hore prú- 

Juro obuškom do tej najväčšej namieril a po uej hodil, ale 



íh 



ju netrafil; ryby m rozutekaly u obu&ek odtmdol im hlboké dno 
tone, že ho aui vídut nebolo, 

„Tu iiiáít, certe, kropÁc!** zvolal Juro. „Ešte toho mi bolo 
treba, aby som ani ryby nedostal, aj o obušek abych piiftiel, jako 
pes o chvost!'* A že myslel, že ho nikto nevidí, vy/Jiekol sa do 
uaha, uložil šaty pri vŕbe a skočil do tone, aby tam na dnn 
obu&ek namatal a na breh vyniesol. Na to všetko sa mu díval jn- 
kýsi tulák zpoza hlohového kríčka, a keď Juro skoäl do vmiv, 
tulák priskočil k vŕbe, uchytil všetky Šaty a hybaj, kade W. 
cez kroviuy do blízkej bučiny, že po íiom ani smradu nezošle*. v. 
Juro ua prvé pohrúženie nenamatAl obuáek na dne, a aby sa ne- 
zatopil, musel hlavu vystrčiť nad vodu, tam sa tlobre nadychaf, a 
zase sa pohrúžit a obušek hladať. Takto musel viac ráz urobit, a 
že mal plnú hlavu starostí o (»bušek a oči plno vody, ani sa ne- 
díval na breh, kde mal šaty složeué. Konečne sa mu podarilo 
obušek našmátrat a na breh vyniesf. Ale tu ho zas nové nešCastie 
čakalo: lebo po jeho šatách nebolo ani znaku. 

„Už je to len pravda," — povedá. — „že jedno neátasťte ni- 
kdy samo nechodieva! Čo si počnem bez áiat? Jako sa domov do- 
stanem? Takto, jako som, nemôžem domov íst, na posmech a na 
potupu sveta!** Ale že, zakiaí mal klobúk, nenosieval pod ním 
sečku, prebleskla sa mu aj teraz šťastná myšlienka, jako sa do- 
stane domov bez toho, aby na úom bola čo len jedna nit zo éiat, 
a aby predsa nebol nahý, jako novonarodené díeta. Hneď niže taj^ 
hlbokej tôni bolo piauienité miesto, tia ktorom sa bujno rozrast 
devitsel; z tobo natrhal uajväčsích lopúchov, poobkladal sa nimi, 
a z vŕbového prútia na krútený mi húžvami to lopúhie okolo seli 
poobväzoval. Vyzeral v tomto kroji asi tak, že by ho ani vlaatn 
matka, ani žena neboly poznaly: ale mu to predsa nahradilo šaty.^ 

Takto olopúchovaný zakrá<íal sa dolu potokom pomedzi vrbiny 
k dedine, tam zase poza ploty a poza humná, aby sa ho íudia ne- 
nalákali alebo za hastnnuna ho nedržali, obušek neoúc v hrsti, do- 
stal sa síastne domov. Ale, hork^/e éfastne! Lebo sotva vkročil 
do dvora, videl na násype roztiahnuté zabité teľa, ktoré sa jakos'' 
na povale odtrhlo, dolu zbrčkovalo a tam si vázy zlomilo. 

„Ach, ja prenešfastný človek!" nariekal Juro. y,()o mi leii^ 
žena povie, ketľ sa vráti?" Ani to dobre nedopovedal, bolo počuť 
za bránou plieskanie biča: a to už Jurova žena Cahala 8 fúroij 
dreva z hory domov. Vidiac nmžu lupúštm poobväzovaného, zalc 
milá rukami a riekla: „Čo si? Kto si?" — „Ach, ženo." zvolá 
Juro, „čo ma ani ty nezuáš?" — „Co si sa zbláznil?" pýtala mI 
žena. — „Veni by nehol div, kebych sa bol dočista zhláznil," po- 
veda Juro, „a keby mi ani za pahnost zdravého rozumu nel>ol<] 
zostalo nad tolikým nešt:iätím, ktoré ma od rána naháňa. OieCa |l 
dorááané, teľa zabité, smetana sh mi rozliala, cesto sa mi 
a keď som ti chcel obuškom v tôni rybu zabif, jakýsi i. 
ukradol všetky šaty, že som sa musel do lopúšia zaod'et a tak poza 
humná domov dostaC'^ 

Keď žena videla, čo sa vftetko porobilo, skoro od žialu zo- 



917 



ViíT.iv rt^tovalA diťfa, poumývaJa lio it nakŕmila, utíŔila a 
•J Na šfa&tie ucbolo tak dozarážanó, jako sa na 

pi Y;r pomiiu /uaiD, ale skoro prialo k sebe. Juro sa chytro v ko- 
mún obliekol, a pomHhai kene lopatou cesto a siiietauu so zeme 
tibleimí n dlážku očistiC; tela odrobili, kožu dali garbiaľovi a mäso 
darovali dgiňimi. Kerf si ,luro zaslúženú kapitobi od ženy mlčky 
a akHkictte vypočúval^ a ani slovíčkom odhovárat »a neopovážil, 
polABi jej povediil : ^Nikdy viac sa ja na ženskú robotu cbytaC ue- 



xvni. 

O inliUleueovi, ktorý psfttu kupoval. 

Itoh požehu;^va bohaté úrody, ale kára svet aj neúrodou. Kaz, 
ketf bola veliká neúrotU a preto bieda a psota po dedinách a po 
iHieBláfh, chodievali ludia jednej dediny k mlynárovi a po/ičiavali 
» po žtvn ia na chlieb. Práve vtedy doviezol lepsi ;^azda 

t^ so ayu' ie do mlyna, a ke(f syn počul, že si tí chuďobuí 

lee po ^tvrtke zbožia požičiavajú, pýUií sa otca: „Tatko! prečo si 
tf Tm.íía ]«ij po štvrtke požičiavajú? Však je to tak málo, ze im to 
íl • ani na xásmažky nebude dost^ nie že by si z toho chleba 

,To, íiyiikiit preto robia," odpovedal otec, „že je veliká psotu, 
« boja Sa v si viac požičali a viac sa zadĺžili, po žatve by 

M ani vy i -mohli. " 

,Ba ozaj,** hovorí syn, „čo je to len tá psota, kerf ju ludia na 
Icy strany spomínajú, tak sa jej boja a tak sa ustavične na i'iu 
Jujú? Ja som ešte nikdy psoty nevidel, ani jej neznám. '^ 

^Ani si jťj, synku, nežiadaj poznať,'' hovorí otec, p lebo keby 
Ca rmz popadla, tak íahko ta nepopusti." 

,£j, tatko," povedá syn, „ja tú psotu predsa chcem poznaC a 
pôjdem ju bladaC, a jak ju nájdem, kúpim si ju, a uvidíte, že uii 
oič nevykoná, lel)o sa jej nebojím." 

.l^n sa ty, synku, neblázni," rečie otec. „lebo sa psoty nu- 
pualoďy Uhko dovoláä. ^ale potom sa jej tak snadno nestrasieš. 
MiJ tédy Tiemusel trpko banovaC!* 

Syn I -voril, len n»u to v hlave vŕtalo, jako 

hy aí ČJiD QtgUb&ie mohol oasporiC peňazí na cestu, lebo si pevno 
•ntíemt, Že pôjde psotu híadaí, a ked ju nájde, že ju kúpi. Čo 
noliol v domo udivUf, uchytil, židom predal, lebo čo žid kupnje 
t:' *- "' penlax, nikdy sa nepýta, kde to predavač vzal; ked mu 
II r»ár groél či do mesta idúcemu, či na t;ibak : to všetko 

íl i ukladal, a len stĺkal a sbíjal dohi <^, a každý 

VI I tajne fcltal: či ich už bude dos( i ^veta a na 

kúpanie psoty. To čase mal už plný mešec penazi, že sa už doňho 
ani viac v«'«ni«f tt<^tnohlo. Vybral si tedy najlepšie šaty, opásal sa 
oicovým opaskom a jieniaze doíihu vložil, prevesil si cez 

plece boduu Kap^u, napratanú chlebom a hodným reznom 8laoiir> 
a fykradol aa tajne v noci z domu — do sveta psotu bladat. 



3id 



ste bolo mesa^no a t^plo, aj tiocou sa mu dubre kráčalo, a 
kerf ustal, saflol si pri chodníku na val rolí a tam sodaŕky chutno 
8i pospal. Ked sa zobudil, práve sluiečko vychádzalo, a on 8Í za- 
jedol chleba a slaniny, a pustil sa cestou dalej. Tak už prešiel 
cez tri chutáre. až sa dostal do peknej doliuy v horách, cez ktort5 
pretekal veliký pot»»k, a jm obidvoch brehoch potoka bolv pftkné 
vrbiny a jelšiny, a /,a nimi krásne lúky. za liikami ale v\ t 

husté skalnaté hory. Tu ho htietoi jeden van'lrovuv tova . 

tôžkom ua chrbte a s podivno poskrúcanou a pospíetanou palicou 
v ruko, a prihovoril sa mu: „Pán lioh daj dobrý deu, kauiarát! 
Kam ideš V** 

^líodaj zdrav bol!" odpovedá mládenec; „idem do sveta psôt 
hladat, a jak sa budem môct pojediiaf. ju aj kúpit; lebo, vie 
ľudia u nás mnoho psotu spomiuuju, a ja jej nemám, ani som jej" 
jakživ nevidel: preto ju chcem vyhĺadat a kúpit." 

„Ak je len to, co (a do sveta íahá,** povedal vandrovný, „vtom 
ti ja vefnii fahko pomôžem; len pod so mnou, a ukážem ti, kdi 
je psoUi a kdo ju dozaista najdes." 

Mládenec sa tomu vefmi zaradoval, že nemusí daleko do svet^ 
chodiť, ale psotu na blízku tiujde. éiel tedy » vandrovným k jednej, 
nad hlbočinou potoka naklonenej vf*be. Tu zastali, a vandrovný 
riekol : „Na dne tejto hlbočiny leží psoť\; tam ju naisto najdeé, 
keď sa vyzlečieš, do hlbočiny skočíš, tára sa pohružiô, rukami po 
dne pošnuitraš, a ona ti sama vbehne pod ruky; len ju dobre drz 
a nepušfaj, aby sa ti zase nevysmykla." 

Mládenec sa povyzliekal, šaty, i kapsu ponk d 

vŕbou na hroniadu, a bez dlhého i. lui skočil do > 

a tam sa zahrúžil. Ešte ani dobre do vody nedoskočil, uchytil 
vandrovný jeho žatý, opasok s peniazmi a kapsu s chlebom a sla- 
ninou, a poradil sa čo najlepAie s utekáčom. Medzilýu), čo mládenec 
po dne hlbf)činy rukami snuUral po psote, bol už vandrovný v hore. 
Keif mládenec pod vodou dl z nemohol bey. dýchania vydržat, nad- 
skočil, aby sa dostal aspoň hlavou von / vody a tam sa uudýchiUi 
videl, že pod vŕbou am jeho šiat. ani vandrovného uiet. VylíezC 
tedy z vody a kričal, čo mu hrdlo stačilo: „lioj, kamanit, kde si? 
hój !" Ale kamarát sa neohlasoval, lebo už iste bul a/, tam, kde 
loj kopú. /a chvílu eŠte náš ndádenec vykrikoval a čakal, či ai 
snád ten kamarát len žart s ním nespravil; ale ked ten ni 
chodil, ani sa neohlasoval, poznal, že sa dostal do pazúrov pi t 
neho šibala. 

„Čo teraz V hovorí mládenec. „Tak, jako ma Boh stvoril, ne- 
môžem sa ludom ua oči ukáza(» lebo by ma za celý mój život vy* 
smievali."* Umienil si tedy, že tu vo vrbine dočká do večera, po- 
tom nocou sa vydá na cestu, aby ho nikto nevidel. Tak trčal /a 
dva dni ukrytý tu v kríčkoch, ( i poli, a na treti^ 

uoc sa dostal domov nahý, dot. ly a vyhlaí|ovf»nf 

„Kdes' bol? Kams' podel šnty .-^ C u 
pýtAl sa bo otec nalákaný a utrápený nad takí _ ..: 

«Ach« tatíčko,^ odpovedal mládenec, „bol som peotu hlndAt, 



919 



hytU ^i Ju nuýi,, .» Um loa mi ceste jedon vandrovný oklauml, 
elkv &Atv mi ukradol n \ike\, a ja som sa len uocuu luuscl ža- 
li' ■ • • ' ^tAl.« 

ril remeň a za(*al syna obžívaC. ^Či som 
nebcivunl, jmvmia, „abys" mal rozum a nepokiiAal Pána Boha a 
^»tŕ» fliil pokoj ; lelx) kerf ju budeš hladaf, popadne ta tak, /.e (a 
u ar nevypustí, ani sa jej nestrasieš." 

Mládenec padol na kolená a prosil: «Ach, nebite ma. tatfčko 
nój xlatV ! Vi nikdy viac nepôjdem psotu híadaí a kupi>va(, lebo 
jej n /ivot." 

< I bolo hito syna, keď ho videl tak zahanbe- 

Hi4>, poníženého a skrúšeného; viac ho nesiahol, len mn riekol: 
|h*ech je tedy na tom dost. Úos' hladal. tos' našiel; len si daj 
íor, abys' ešte horáíe nepochodil!'' 



I (i7iir:i vjiľ 



XIX. 
múpy Jauik (Popelvár). 

^..^,^f^ otec mal troch synov, a keď už hodní narástli, povedal 
iiiu: ^Synku, už je cas, n by si sa do sveta podíval, niečo 
'»líU!:U, uiiM'"tnii sa ].ľíiiril, a si niečo už aj sám zarobil, keď je 
n nha laKi t !ii,a i i^ .ii^ o živnosť. Choď tedy v Božom mene, 
A o tri roky sa vrút, abych videl, či bude co poriadneho z teba.** 
.Veru som si to už aj ja myslel," hovorí najstarší syn, ^že 
ilD« nič nevysedíni. ale bude treí)a, abych šiel svet jskiisir. Pôjdem 
Ijr, a jak dá Boh života » zdraviji. o tri roky sa vnltim." 
Otec hfi výstroji!, jako najlepšie vedel ; dal mu na cestu dobré 
nanie, a syn sa s otcom a s bratmi pekne roz- 
do sveta. Keď tak pochodil mnohé kraje a videl 
KU pozorne sa na všetko prizerajťic, aby mal ocom, až 

f. až koď sa mu pcMiiaze pomlňaly, vstúpil 
Na službe mu bolo vefmi dobre, pán 
naj bol poslušný, a bol by aj na ďalej lu 
keby ho nebol slub viazal, :^e sa o tri roky domov vráti. 
u koncu chýlil, povedal šuhaj pánovi: „Pán 
-, a ja by som aj na (falej milerád tu zostal, 
eni a aesmiem: lebo ma doma otec čaká, a ja som mu 
... ^v. Sk o tri roky domov vrátim. Konec tretieho roku sa blíži, 
;o H9 prosím, aby ste ma zo služby prepustili. •* 
.Lólo mi je/ hovorí pán, „že ma už odijdeš; lebo by som ta 
rlti ^f^ ďal<«j v službe podržal, aj by som ti pláce pridal; ale keď 
ŕ ;i o tri roky vrátiš: tedy len choď v Božom 

; .IV otca odo mna. (U) si si u míia vyslúžil, 
j; a alty si z toho nemusel hneď na nové ^ty trovif, 
u pridám." 

raul p<;niaze, do uovy'ch novučičkých šiat sa obliek* 
íe \v/í.uii, jako pán, pekne sa za všetko [loďakoval, a uberal sa 
íloinôv k otmvL 



ui;t( i.ui, M'iM> irii 



teď sa I 

u 



tso 



Porna ^a mu otec zAradoval u ledva ho v tých peJcu^ch ňaUch 
pozoal; a ketf vysypal šuhaj vyslúžeué peniaze ua stôl: ;uidivil 8a 
otec, že 8i za tak krátky ŕas tolikú suuiinu vyshížil. Oter «lal pri- 
pravit hoily, jak<^ len najK'psie vedel, povolal celú nidinu. abv sa 
8 radujúcimi prišli radovat, Pri bodoch musel n i 

hosťom rozprávať: kade pochodil, čo videl a zki i; 

u toho dobrého pána vodilo. Hostia sa nevedeli dost vyuaťiiv;iiiL 
Äe tie tri roky tak užitočne strávil a mnohému dobrému a pekucuiu 
8a príudil, a že t<» bolo pravé Hožie požehnanie, že sa k takému 
dobrému pánovi dostal. 

Ked sa rodina po hodoch porozchádzala domov, riekol otec 
mladšiemu synovi: „Vidíš, synku, jak dobre sa tvojmu staršiemn 
bratovi v svete povodilo. Vyber sa aj ty v Božom mene, zkúa 
sveta, pristali na dobrom mieste do služby, a o tri roky sa vráť 
domov, aby sa videlo: či aj z teba čo poriadneho bude." 

„Ved som vás práve o to chcel prosiť," odpovedal mladší syn. 
^aby ste ly mna pustili do sveta, lebo je svet najlepšia škola, kde 
sa človek viac môže naučiť, než z kníh. Len vy aj múa vystrojt^ 
ua cestu, jako ste hen brata bolí vystrojili: a pôjdem v Božou 
mene hľadať Šťastie, a jak bude Bohu vôía, o fri roky sa vrátim.*' 

Otec tedy aj tohoto vystrojil; dal mu niečo peňazí do vačku^ 
a potravy do kapsy, a s požehnaním ho prepustil. Aj tento mlaď'" 
syn chodil z mesia do mesta, čo videl a zkúsil, si dobre zapamäl 
a ke(í mal už len pár groši vo vačku, híadal 8i v jednom mes 
službu, až ju aj našiel. Pánov mal dobrých, ktorí ho dobre chovalf 
a robotou prílišne neobťjižovali, že tam skoro privykol a v«»ľini 
dobre sa cítil. Tak sii míňal mesiac za mesiacom a rok za rol i > 
až ked sa už aj tretí rok ku koncu chýlil, predstúpil uáé mládrm . 
pred pánov a riekol: „E^áui moji! Vefmi rád by som u vás aj oa 
dalej v službe zostal, lebo mi je tu dobre, že si ani lepšie ne- 
žiadam ; ale mám doma starého otca, ktorému som síúbil, ked som 
z domu odchádzal, že sa po troch rokoch zase vrátim: tedy vám 
za službu pekne dakujem a vás prosím, aby ste ma prepustili." 

„Ked je tak/ povedá pán, „tedy ťa nemôžeme zdržať, bár by 
sme (a aj dalej radi mali u seba, i služby by sme ti pridali, lebo 
»í bol vždy poriatlny, poslušný a verný. Chod tedy v Božom mene 
domov; službu ti na celé tri roky vyplatím, aj na ceétu ti ešte 
pridám, « celého (a zašatim od híavy až po paty, abys' nenmsel 
v\ í /.e na nové satý mííiuť. Pozdrav od nás otca ;í 

tá , 1 . ^ On sa za všetko pánovi a panej ešte raz podaK 
& na cestu náležité vystrojený poberal sa domov. Celou cestou sa 
popredku radoval, jako jeho príchod otca poteší, že nemrhal čas 
uemiloboliu, ale si pekný peniaz a pekné šaty vyslúžil a k tomu 
nmoho v svete zkúsil a mnohému dobrému a peknému sa priučil 

Bolože tam doma radosti, ked sa aj tento vrátil a vyrozprávaív^ 
jako sa mu vodilo pri dobrých pánoch a do si všetko vyslúžil! 
Otec bo pekne privítal a dal aj jemu pristrojiť hody a ua ne celú 
rodinu posvolával. Musel aj on všetko vyrozprávať, kade chodil a 



m 



jako »t mu vodilo; a že mal dobrú a nie závistlivú rodinu, tad^'- 
▼aJi sa váetci z jeho šťastia. 

Otec bol vfiími n;^ že 8Ú jeho dvaja Hynovia na svei 

mri ^oKajci, ktorí svi , peícBý peniaz si vyslúžili, že už aj 

raohli p len to ho trápilo, že sa ten tretí, naj- 

n len !•■ /ovaíoval, bol všetkým na posmech, a ani 

novali jiiko Hlúpy Janik alebo Poi>elvár Kecf 8i ua 

i M.. *._ |,.-..,s..lel, zaliali sa mu oči slzami, lebo od neho ani iného 

ifeečakal, net že ua peci aj zonne a nikdy nič dobrého z nebo ne- 

TTsUne. 

Jak sa al<» velice zadivil otec, keíf Hlúpy Jauík, sotva sa 
hostia |)í ali. sliezol celý zapopeleny a zafiilany s pece a 

xMol: ^i I , ui je veru cas, aby som aj ja oproboval šťastie 
bladai, lobo ono za moou na pec neprijde. Prosím vás, vystiojte 
aj mfta do sveta, a pôjdem aj ja v Božom mene, kam ma oči po- 
vedú, aby ch si oaéiel dobrú službu, a jak Boh dá, o tri roky, alebo, 
Jftk sa mi dobre vodit bude, aj prv ešte sa domov vrátim." 

,Arb, *?yoku, daj si pokoj!" povedá otec. „Kam by si sa ty 
niohi' do sveta, ked sa vždy len po peci povaľuješ a nikdy 

. .... -hotár si neprekročil V^ A kto by teba vzal do služby, 
taký zafuľaDý a neogabaný, a žiadnej robote nerozumieš? 
1 f j^^jj popelvárom a Hlúpym Janíkom, a k môjmu veli- 
fe^niij tým až do smrti zostaneš!" 

vy ma, talíčko, vystrojte," hovorí Popelvťir, „ved ui 
len I : o bude, a dá Boh, že všetko dobre bude." A keď len 
neprestával otca uapekat a prosiť, aby aj jeho pustil a vystrojil do 
,v..»-» • l..t.m,'m^. sa Jai nnklonit, odčítal mu na dlaíi trošku peiiazf, 
r jeho potravou, a vystrojil bo s otcovským požehná- 

mm / iiomu, ale si myslel, že Popelvár Hlúpy Janík hneď za dc- 
dinott «i Mdne a tak dlho bude z kapsy vyťahovat a jesť potravu, 
až T&eOcr m sa domov vráti, alebo sa dakde vo svete 

salára, taii. . •__ a zahynie. Ale by to nikto nebol od Hlúpeho 
.lanika očakával, ie sa tak pekne s otcom rozlúä a tak smelo do 
svata "' "t" "' - 'M skutočne urobil. 

í ani do tretieho chotára dobre nevkročil, kerf 

I t.: u i:- ji/iľ kde kŕdef chlapcov-pasákov s velikým 
'. ' ' ' I. tit.il. .i\^y ho zabili. Ked to Popelváľ videl, bolo 
mu I k, i zavolal na chlapcov: , Chlapci, prosím vás 

pekAt. - J-:.,-, toho hada, ale dajte ho mne." Chlapci prestali 

do badá bádzaf a siahať a so smiechom ríekli: „Nuž vezmi si ho, 
k«f h- ' ' mať! len by sme radi vedeli, načo ti budeV" „Kto 
má. 1 ŕt\ ha<l ešte flobrý bude!" riekol Hlúpy Janik. ^Lrti 

dobc' Hada vzal do ruky, pohládzaj 

bo, A od chlapcov, pustil ho na zem, 

a had sa za ním pf'knc snivkai. iliúpy Janík bol velice rád, že až 
nemufí samotný svi^tum chodiť, ide má spoločníka, bárs t" Koi 
IfiB had. 

Tak prešiel zase jednu dedinu, a za dedinou ua |>asienkti ^a- 

iaM hrbu chlapcov lúčami u prútauú naháiuC kocku, ktorá 



m 



pťskala, fúkala a mravčala od jedu a od bolesti, že to až vžetky 
špiky Popeivárove prenikalo. Holo mu tej kocky velicc íúlo, i*s čo 
jak skákala a chvostoui sekala a sa celá ježiía, nemohla i kola 
chlapcov uskočií, lebo ju hiied jeden bicom šibol, íny prútíjm Ma- 
hol, zase \t\ý kameňom trafil, že jej mnu'éanie detskému lilasu 
velice sa poďobalo. „Ej. chlapci, prosím vás, ak st-e / Pána Rohá, 
nemuíte a nezabíjajte trj kocky, chudiatka, ale ju t« 

mne, prosil a volal ľopelvár. Chlapci sa nad takou 'z- 

chichotali, do kočky hádzaC a šfalmC prestali a t«n najväčší z uieh 
liekol: „Vezmi si ju tedy, dáme ti ju: len nám povedz: načo ti 
tá maíikrtui<:a bude?" „Už načo mi bude, nato mi bude," po- 
vedá Topelvár, „len ked 8te ju nezabili, ale mne ste ju darovali. 
Eéte ani sám neviem, k čonm mi bude dobrá, ** Kočku vzal na 
ľuky a pekne si ju popohládzal ; ona ale na rukách rak pekne mu 
fzajďovala a tak sa okolo neho obtierala, že mal z toho Popelvár 
velikú radosf. Až odišiel kus cesty od chlapcov, pustil kocku na 
zem, aby sama bežala. Tak išiel Hlúpy Jan í k po predku, za ním 
sa vinul had, a za hadom si hrdo vykračovala kočka, až sa zase 
dostnli m inú dedinu, kde na pažiti chlapci-pusáci psíka naháňali, 
kumením doňho hádzali, paliciamí ho bili, a len-leu čo ho nezabili. 
Hiúpy Janlk sa dal od lútostí nad psíkom do plaču a zavolal na 
chlapcov: „Chlapci, jak máte len trošku svedomia, netrápte a ne- 
zabíjajte toho psíka, ale dajte ho radšej mne!" Chlapci preistiiii 
psíka naháňať, a jeden riekol: „Nuž, vezmi si ho; len nám povcdx, 
načo ti bude V* „O to sa vy nestarajte," povedá Popelvár Hlúpy 
Janlk, „ežte mi ten psík môže kedysi dobrŕm byt,** a vzav {isíka, 
pouhládzal ho a rozstiapatenú srsť mu pourovnával, za čo mu psík, 
zo samej vdačnosti, ruky a tvár oblizoval, z čoho mal Popelfár 
velikú radost; a ked už' bol daieko od chlapcov, pustil psíka na 
zem, ktorý nielen neutekal preč, ale pekne v rade kráčal za kockou. 
Tak už mal Hlúpy .laník relú spti za nim sa v krásnych 

pohyboch vinul had, za bud<»m si . ila Mchoslapá kočkR, a 

za kočkou poskakoval psík, s chvostom hrdo nahor v^ ii. 

Idú, i<lú vždy (íalej a dalej, až prišli do hlbokej ď _ i- 
skejf strmými skaliskami objatej. Tam si Hlúpy Janík na kamemitl 
rapu sadol, aby si odpočinul a si trošku zajedol a aj svoje zvie- 
ratká nakŕmil, ktor^^ mu boly pri nohách, jedno vedia druliáho. 
Len t " ■ I a sa na všetky strany obzerať, až 

sa ľ(ii liol n mu riekol; ,Ty si ma od istej 

smrti vvHvoboiíil. a ja bv m li rád za to odslúžií. Tu ua 
bl(/ku býva v podzemnej j:i. kym král hadov, a už je s ostatnými 
mójmi bratmi a kamarátmi na pokoji; len ja sám som sa obne- 
skoril, a bol by som to životom zaplatil, keby si ma ty nebol aft- 
ŕhntnil. ľoif so mnou ku kráľovi hadov, a nie sa neboj ; neublíži 
ti, ba Imde ti velice j> i jtonukne ti ua vyl)er m\y Vii 

si len budeš žiadaC « ttu innnho zlata a iných y v; 

ale z toho si nežiadaj, len si vypros tie staro hodiny, ktoré ua 
stene pri kráíovi visia. Tieto hodiny utajú takú moc, že kwí íiih 
pohladíô: čokoľvek si zažiadaš, všetko ti tie hodiny dajú ii vy- 



SS3 



leOMJii." Hlúpy Janlk ani uáiam nf»venl, keď počul hada rudským 
hlasom bovoriC; vAak, že to nebol sen, ale liolá skiitocnosf, po- 
vedal: ^Dolíľe, tťdy pocfme!** Vstal, kočke a psíkovi prikázal, aby 
nafího fHkali, a vybrul sa za hadom do úzkej, tmavej, skalnej sku- 
li I si tam na jednej trAviue pobehal, doniesol v hube ja- 

I - .iuku, a len čo sa ňou skalnej steny dotkol, hneď sa otvo- 
Cez túto bránu vkročil Popelváť za hadom do jaskyne, a 
fjkuA «a za nimi za«e zavrela. Tu sa neve-lel hlúpy Janlk do syla 
idfvat oa to bohatstvo, ktor^ videl, kam len oči obrátil. Všetky 
iiy jaskyne ti, i spodok bol zlatým pieskom vysy- 

paný A na pi ;(' na zlatom stole ležal svinuty král 

biidoT, 80 zlatou korunou na hlave, pod stolom ale daleko dookola 
í*.yair. iMUňíiTvo v kotúč poskľúcaných hadov. KrH\ hadov sa zo- 
•l hlavu a spýtal 8a hada 8 Popelvárom prišlóho: ^A 
i> rtoi, ked si neprišiel na čas k odpočinku?* Had kráľovi 

1 : ^ Ach. kráíu mój ! ved l>y som ja bol rad prišiel za ostat- 
■n rozpustili chlapci, a Uik ma pnitami a bi- 

(.< \t(!i hádzali do mňa, že by ma boli dozaista 

sabíii, keby sa tento statočný človek nebol nadomnou suiíloval a 
Bňa oevyavobodil; a veruže ja len jemu mjiui čo dakovať, ze som 
biedne nezahynul. " 

KrAl hadov sa tomu velmi zaradoval a riekol Hlúpemu Janí- 
.ItDvi: „Ďakujem ti, že si mi tohoto verného sluhu zachránil; a 
iií / (i: jakú odplatu ti mám dat za to?- 

-Aií! h sijtt, biedny človek, mohol za odplatu žiadat?** 

vir; ^ale ked mi už predsa zato niečo chceš daC iia 
iiKUj uuÁ (a prosím: daj mi tie staré hodiny^ čo tam ua stene 



Kril hadov fw ro/krútíl, na zlatom stole narovnal, hodiny so 
ly sna) a podal ich ľoj>t»iván»vi. Tento sa pekne podukoval, a 
ked ho ním od smrti vysvobodeny had zase vyviedol z jaskyne, 
viňfit »i;» liTil ku kráľovi hadov, brána jaskyne su zavrela a Hlúpy 
II, psikom a starými hodinami vrátil sa domov k otcovi. 
1 v tej horskej doline na peknej pažiti, ked Hlúpemu 
Jatttk i'í na inysel; či tie staré hodiny skutočtie takú moc 

id bol hovoril, a či ho snád neoklamal V í>adol si 
hiMiiiiy a riekol : „Chcem, al)ych ru mal hned 
.u vínal* Ani to dobre nevypovedal, už mal 
... i... ..<..i prestretý, a na iKun pekný bochník mákkúho 
fľa&ka viiia Zajedoí a zapil si, zo striedky bo^hnika dal 
Icocko a psíkovi, a riekol: „Načo bych sa ja «falej sve- 
'•• ftlužbu hfadal, ked m6>,em mat aj bez slu/.by vs^erko, 
len II V a pohladiv kočku a psíka, poved;d : ,.\l«' ani 

▼á» neopil d som .si vás vy/íaílal, aj si vas piMlržim: a bude 

Tém dobr<« u nnia.'* 

Koif M tí£ približoval k otcovskému domu s hodiuami v kap^i , 
t kočkou A pníkom, myslel si, zc aj jeho otec s takou radostou 
priflf ' ' ' ]| bratov, a ie mu na uvltami hody 

Ifrifti u oni, a otec ho zazrel v tých istých 



iU 



šaUch, v ktorých bol z domu vyšiel, miesto uvitauia mu povedAi^ 
„Či som ti nehovoril, ;^.e z teba nič nebude a k ulóomu to nop "~ 
vedieé? Po|)elvár Hlúpy Janík si bol, a taký si sa aj, ani dva t^ 
dne neminuly, vrátil; ani len na šaty si si nešiel vy*hV^.i(, led» 
čos' ešte na ostudu kočku a psa s sebou domov doviedol." 

PopelvAr nehovoril ani slova, len vyliezol na svoje staré miesto 
na pec, a čakal, či mu otec jaké-také, bárs skrovné hody pripraví? 
Ked sa ale otec k tomu nemal, riekol l^opelvár otcovi: ,, Tatko, 
▼iete vy čo V Ked vy mne žiadne hody nestrojíte, pristrojím ja 
hody vám!" Na to sliezol s pece a šiel do humna, staré h<»diny 
pohladil u riekol: „Nech sa mi v tomto humne postaví kaštipí. 
v ňom nádherne a bohato vystrojené izby so všetkým náradím ; n:i 
pokrytých stoloch nech sú najchutnejšie jedlá a nsipoje, a v cťium 
kaíitieli !^várueho služobníctva k obsluhe nadostač!" Ani to dobre 
nevypovedal, už sa to všetko stalo, a len tak sa zvŕtalo služob- 
uíctvo v šat^ich, zlatom vyšívaných, po celom nádhernom kaátieli. 
ľopelvár Hlúpy Janík povedal otcovi: aby povolal celú rodinu a 
všetkých priateíov na hody. Otec zo zadiveuia ani nevychádzal, 
ked videl v humne nádherný kastieí a v nora váetku tak skvostne 
a bohato pristrojené, že o uiečonj tnkom nikdy ani neslýchal. Ale 
kexf už bolo tak, povolal rodinu a priateíov, a všetkých Popelvár 
viac než po kráľovský uhostil. Všetci jedli, pili a zabávali sa az 
do večera, a potom sa porozchádzali. 

Teraz sa aj otec inýma očima díval na Popelvára, jako pre 
týra, a pýtal sa ho: „Synku, nože mi aspoň povetlz: jako sa 
všetko stalo, /c je tu kaštieľ tak nádherný, kde predtým len púst 
humno stálo, a v tom kaštieli také bohatstvo, o jakom sa nám ni- 
kdy ani len nesnívalo?* 

„Co vás do toho, tatícko?" odpovedal Popelvár Hlúpy Janík; 
„ked už len vidíte, že som predsa nemrhal nadarmo čas v svete, 
jako ste sa nazdávali. Ale, viete vy čo? Chodte ku kráľovi a po- 
žiadajte ho, aby mi svoju princeznú dal za ženu; však vás j& ta 
jako náleží vystrojim." 

Ott»c na túto smelú žiadosC Popelvárovu ani odpovodat si ne« 
trúfal. Popelvár vyšiel von, pohladil staré hodiny a riekol: „Chcem, 
aby tu stál zlatý koč s naj peknej ši m i štyrmi koňmi a s kočišom 
v obleku, bohato zlatom vyšívanom!'* Hnecf tu stál zlatý koč ao 
všctkýuí, čo Popelvár k nemu žiadal. „Nuž, tatíčko," hovorí Popel- 
vár, ,tu máte koč a idzte ku kráľovi, a vykonajte, o čo som vás 
žiadal."* Otec si ani netrúfal do tak skvostného kočji sadnúc, ale 
si vysadol ku kočišovi. a tak sa vybral s Popelvárovým odkazom 
ku kráľovi. Kade sa viezol, všade ľudia na ulicu vybiehali, lebo 
ču svet svetom stojí, v tom kraji nikto nikdy tak skvostného koča 
a takých koni nevidel 

Ked sa už kráľovskému wímku blížil, stál kráľ práve pri okne, 
a zazrúc koč Popelvárov, riekol: pOo je to zn nádherný kor 
ked ani ja, kráľ, tak pekného a drah<iho koi'ra nemám, ba ani som 
nikdy predtým takého nevidel ?** Po|M'lvjirov ot*.»c vtiahol zrovna do 
zámku, a hned sa bral ku kráľovi, alo si uotrufnl o ruku priucczny 



186 



P 



Bvojho syna prosiť, len sa bllioko poklonil a riekol: « Slávny 
iráto ? môj syn dá prosit o tú desí, aby si ho aj s princeznou oa- 

Král Ra ani nepýtal, kto a čo je jeho syu. ale sa hneď strojil 

.tm^ Wi: * i>rince-znou do toho náilhorného koCA, a uháňal 

■ # ÍOpélvárovv Ji, aby vyprosfinú návštevu vykonal. Popelvár, 

ll«<f ui otec bol z domu ku kráíovi odcestoval, pohladil stiré ho- 

, dinv fi iíí'IídI Nťch je cesta od môjho domu na tri míle rovno, 

itmá!" A stalo sa tak, Ked kráf s kočom došiel 

^viíhíždenú cestu, velice sa tomu zadivil: lebo nielen 

-ikdy tam tak vydhl/denej cesty nebolo, ale aui nikde, 

♦* takfj cesty nemali. Ani ľopel varov otec nevedel 

. fain taká rosta vzala. A ked e>te Popelváľ roz- 

Mziií hoiiinam. aby jeho paläc dokola tak bol ozdobený, jako žiadny 

IDT M svťti': huťtf stála okolo paláca krásna záhrada s množstvom 

iijvyi»»^r;iijľjín'ch stcpov S ovocím, a najpodivnejsích, najvohavejéích 

reto?, ' ' kol ohradená striebornými šramkami, a kvetovó 

lity < zlatými obrúčkami. 

^ iilúpy Jaiiík čakal krála a princeznú pod bránon, a 

kod I , kne ich privítal a doviedol do nádhernej paloty, kde 

sa Tseiko od zlata blNŠfalo, a na prestretom stole, ani nepomysleť, 

jedlé a nápoje uchystané stály, že král, princezná a FopeU 

»» Otec od zadivenia ani k slovu prísť nemohli a až o\či na 

ŕtl: - hávali; lebo takej nádhery král a princezná ani po 

krilt amkoch nevídali, ba <> niečom takom jak/iv neslýchali. 

Kťttiuvi a princezné sa tu tak zalúbilo, že ked Topelvár po- 

lal krála o ruku prince/ninu, hned mu ju prisľúbil, a aj prin- 

tnn privolila rnda. že zai'iho pôjde. Po sluhoch bol bned s^ sobáš, 

pil subáši svadba taká, jakej svet jakživ nevídal, a hádam ani 

"ídy viac ntMividí. Po svaílbe sa král vrátil domov, a princezná, 

j>tt} P< " iiod chvííuu iiovó zábavy a prekvapenia pripravoval, 

cJtila *»A veľmi šťastnou. 

;i»u, ked Popelvára lepšie poznala, zdal sa jej byt 

^I»rť»^í ..u prísprosty. Len by sa bola rada vyzvediet: jako sa 

môže stávat, čo si kol vek zažiada? Začala sa ho tedy 

jijiPUMvaí : jakou uiocou to robí? v čora UX moc záleží? a kde .sa 

na naučil? On sa jej vyhováral, jako vedel: že čo ju po tom, 

kŕd Ittň véetko mať môže, čo si kolvek zaráči. Ale ked si ho len 

ocpresUjoe oadciiádzala, pohládzala a bozkávala, svojím zlatým Ja- 

ničitom bo noz/vala, a že jako dobrý muž pred svojou vertiou ženou 

nej tajnostiam mať nemôže a nesmie: nevedel tomu pokušeniu 

aUť, ale jej povedal, že celé to tajomstvo je v tých starých 
-|j. . . ,. ... 

Kolo viac treba vedieť. Jaknáhle Popelvár ▼ noci 
Mtpa], uki4idiii u)U p- ny a ušla k otcovi. Tam íi 

jrsaía jednu slúžku a v s tými hodinami až k ť'ervc- 

ímu fuoru. Tam pohladila hodiny a riekla: ,Ncch sa spraví v pro- 
i krásny zámok so všetkým, čo je ku skvostnému ži- 
', • od tohoto brehu až do toho zámku most P* To 

1& 



rí^.r .. 



iU 



fe hned aj stalo. Princezná 8o slúžkou po tom moste preiily clo 
ziimku; tiim ká/ala hodinilm, uby áu nio8t zase ztratil, žo by ani 
xnaku po ňom nezustiilo. Most sa v tom okaui^eiU stratil, juko Uy 
ho tam nikdy nebolo bývalo. 

Keíf sa Popclvár Hbipy .laník hodne neskoro zobudil a prin» 
cezny nevidel, hnc^r šípil, že mu čortovinu vykonala a poť^l. ale 
už neslťoro, banovať, žo jej »voj(j tajomstvo vyzradil. 1 m 

všade, hľadal i hodiny: ale ani princezny, uui hodín nikde 4 

najst. Vzal ť^dy »o sebou kočku a psíka, a vybral sa s nimi k Čer- 
venému moru; tam si na brehu pod velikom stromom v chládku 
odpočíval a premýšľal, v ktorú stranu by sa mal pusti (. priucc/nu 
a zvUšr svoje hodiny híadaf? V tom premýšľaní zaspal; a ked sa 
prebudil, počul, že sa kŕdeľ havranov na ten strom usadil, a jeden 
z nich, div divúci! (udskym hlasom sa ostatných pýt-al: „A kde je 
ten dvanásty? kde sa túla? kde sa baví?" Y tu chvíľu doletel 
medzi nich ten dvanásty a hovoril: „Už tu lietam mnoho rokov, 
a ešte som nevidel takého zámku, jako je tam t«D, hladtcže, ôo 
v prostred mora stojí I I zahľadel som sa uah, a preto »om sa trožku 
opozdil." 

Topelvár sa až potom lepžie obzeral n zazrel aj on iíaleko 
v mori ten zámok, a hned si pomyslel, že tam bude jeho 
princezná aj s hodinami; preto riekol psíkovi: „Ty vieš li. .. 
plávať; vezmi korku na chrbát, preplávaj s óou až do toho mor- 
skí^'ho zámku; tam zostaň za vrátanú štát. „A ty, cicka,** riekol 
kočke, „hľa<r, abys' tie moje hodifjy od mttjej ženy dosiat ujídíla." 

Kočka si sadla psíkovi na chrbát, psík opatrn(K aby kočku 
nezam.ičal, vliezol do mora a preplával až do morského zámku. 
Tam si stal za vnUa, a kočka, jako by tatti dávno zuáma bola bý- 
vala, pobehala po celom zámku, až prišla do tej izby, kde prio- 
ci'zna sedela a hodiny na stene zavesení'^ mala. Kočka si sadla na 
dlážku a na tie hodiny pozerala. iVincezna sa jej velice naľakahí, 
a hovorila sama v sebe: „.lako sa len UX kočka sem d(>staIaV Však 
je to tá istá, ktorú som u môjho muža vídala."* 

Princezná tušila, že jej tá kočka nič dobrého nedouesio: preto 
hned vstala, hodiny so steny strhla a bežala s nimi do plvuic©, a 
kočka jej vŔade za pätami. Jak princezná dvere na pivnici otvorila, 
prebehla jej kočka nepozorovane medzi nohy do pivnice, tam sa 
do kúta utiahla, a dívala sa, jako iirincezna hodiny do drevenej 
truhly zamkla a kľúč so sebou vzala, 

Jaknáhle princezná z pivnice vykročila a železné dvere zamkla, 
priskočila kočka k tej truhle, v ktorej bidy hodiny schované, a 
kain ékrabe, tam skrabe ostrými pazúrami do boku tnihly, až vy- 
ftkrabala tak velikú dieru, že cez úu hodiny vytiahla a ich v zuboch 
za dvere pivničné doniesla a tam sedef zostala. 

Na druhý deň ráno siňla princezná zase do pivnice, aby sa 
podívala: ci su tie horliny eí^te v truble? .lak počula kočka jej 
kroky, schytila hodiny do zubov a zastala si u samých dveri, kloró 
ked 6a otvoľily, vyskočila s hodinami von a utekala zrovna k zá* 
mockej bráuo, kde na ňu psík čakal. 



2Í7 



,Uil hodiny mátn," riekla, „len sa ma ľsl tnorí nepýtaj, jako 
•ooi k nim prišla; však ti to všetko vyrozprávam, až vyplávame 
Mastne na breh/ A vzala hodiny pevnó do zubov, vyskočila psl- 
kofi na chrbát-, labkami sa mu pevno do srsti zachytila, a p8ík 
▼oäel aI, čo mu sily staCilo za ľopelvárom k brehu, 

K na pol cesty, pýtal sa psík kočky: „Más tie 

hoáiur i"" Aie kočka mu neodpovedala, len ho labkou pobádala, 

^»»v .^ytro plával. Až blízko samého brehu pýtal sa jej psík zase: 

tie hodiny?" Kočka sa pozabudla a odpovedala : „Mám!" Ale, 

jaito hubu otvorila, vypadly jej hodiny do mora. 

Nad touto nehodou sa oba velice zarmútili, a ked na breh vy- 
|»]ávaJi, nazerali do mora, či by tie hodiny tam nebolo vídaf. Jaíto 
Uk do mora pozerali, vyhodila sa jedna hodná ryba na povrch 
morm, ktorú kočka Imed labkami chytila a na breh (ahala. Ryba 
ale kočku prosila: ,, Nechaj ma, prosím ta, na žive a nezabíjaj ma! 
Mám aedmoro mladých, ktoré by bezo mňa zahynút musely/ 

,Ja ti život darujem," povedala kočka, ,ale mi nájdi na dne 
morskom tie hodiny, ktoré mi ta vypadly, a vynes mi ich na breh." 

»Ved ja viem, kde ti vypadly," povedala ryba, „a hneď ti ich 

TTDesiem, len ma, prosím (a, pusf skorej, aby som sa nezadusila." 

Ro^ka ju pustila do vody, a ryba o chvílu vyniesla hodiny k sa- 

brehu, tak ic ich kocka labkou zachytila a utekala so psi- 

„x*«É xa Popelvárom pod ten veliký strom. 

Popelvár Hlúpy Janík bol velice naradovaný, že má zase v rn- 
kieb flvoje divotvorné hodiny. Hnefľ na mieste ich pohladil a riekol : 
^Hodinky moje milé ! Nech je len morský palác hneď rozváíauý, 
m r&c'tko, do je v íiom, nech sa na veky potopí do najhlbšieho 
mora!* A tak sa aj v tom okamžení stalo. 

Popelvár, kecf takto ženu falošnú potrestal, vrátil sa s hodi- 
nami, s kočkou a psíkom domov, tam si šťastne žil. bratov bohato 
obdaril, otc^ do smrti doopatroval a potom slávnostne pochoval, a 
Jak dosial nezomrel, žije ešte vo velikom bohatstve a aláve. 



-•»«•' 



Pani Georgriadesová na cestách. 

s joj vlMtným dovoleoíni uverejôoje T. F. 



n. 

(Anekdota s prekážkami. Hrady a fabriky. Považie. Protivy.) 

K» .r 7JIXR ukrvdlílí sme sa na miestach svojich, začalo aa bo- 
>!ťk, kadiaľ uháňal vlak náš, je divo-kráanv, 
ľ H ; uľ(uji> jH. Ulitu sme naň, lebo nám je ui známy. Preto ja 
bovohni, že jo človek vlastne tvor uerdačuý, a Korymová tvrdí, 



ssd 



žtí je k tomu ešte aj zaivrdilý sebuc. Koíf dostane sa ml času, bu« 
clciii roznjýšiat o touifo. C\ polom bude dovečenstvo o krok dalej 
ua ceste sebapoznania, t« ueviem. 

Z dlbej clivíle pAni dodievali jeden do druhého. Drahotína 
škádlili, že i^kúli na Ani(^ku. Jeho vždy pozorná polovička to tiež 
zbadala a pobro/ila mu, aby ai nemyslel, za jo to jedna z jeho 
bývalých žiaček, ktoré, ako dobiŕnni ujcovi, dovolia, aby i<í!i po- 
bozkal. A kuíf Anička so smiechom povedala, Äc by ona nedbala 
mat tjtkého učitefa. ako je „báta" Dľabotín, on pyénc vypnul sa 
a vltazosiúvnc žmurkal na ženu. Afe páni ešte len teraz začali 
vtipkovať, no on odnížal ich Šípy, ba odrapil niekedy a/ hodne — 
závažne. A nazdal by sa, že sa oni pohnevajú; van za to V Veď je 
to korenie života! Korymová síce povf?dala, že je vtip podobný 
paprike, ktorá dráždi, ale je aj nie veľmi potrebná. Tiež jedna 
otázku, na ktorej musím rozmyžíaf. (Beztak je uaŠe storočie vekom 
otázok ; kedy pndu odpovede a ako vypadnú, to uám uká^e^ kto 
ho dožije, vek dvadsiaty.) 

Minuli sme Hronskú líreznJcu a odtiaíto puchtajúci vlsk náá 
začal driapat sa hore vrchom. Viac pozornosti venovali l 

A ked dochádzali sme k jaskom, vjiasil sa Korym s ir lu 

Práve vychodil! sme z jednoho takého tunnela, ked zvolal: ,Há, 
chlapče, to by bol dost dlhý aj pre toho An^íličana!" 

„Cu za Áujiličan?" spytuje sa vedochtivá Drahotlnová. 

„Nu;^, a vy o tom neviete V 

„Nevieme ľ* skhkli jednohlasne všetci. 

„Nu>., hla, b«»l vám jeden ustivične cestujúci AukMič^n...* 

„To iste bol ten, čo povedal, že je cestovanie hotová škola!'' 
ohlásila som sa ja. 

Jonutan sknrede zazrel na nnm — srdce mi od íaku začalo 
trepotat ani pilianský „štenok", ked ide búrka od Ostrej. 

Vyznám, že je to uespôsobnost vytrhovať v reči a chyba zá- 
kladná, ale, žiaí, velmi zakorenená, ľreto by sum nechcela byt 
virtuoskou mi klavíre lani na verklíku), lebo nevedela by soio to 
zniesť, ked by njí po čas hry hlasno hovorili. Radšej nech — '• ' 
ale pod akoukoívek prednáškou shovárat sa, je, prinajmenej v 
nesetrnosf. A — byvse kazat.elom, ja buchla by do toho... 

No, ale rfaleko som zašla. Taký je, hía, chod myšlienok nAsifh 
Koi7m si pomyslel svoje asi takto: „To je ženská logika!" 

í)rahotínová prosila: „Ďalej, prosím fa!" 

„A ten,** pokračoval Korym, „cestoval raz po Í8t«j neznámej 
mu trati — asi, ako my teraz." 

„Oj, ve(f som ja už bola v Martine, traí táto mi je ule noznámÄ," 
zapomentic na preiioélé, zase ozvala som ba Ja. Terau i^ panie zle 
pozrely na mňa. MAj muž v§ak skríkol: 

^Straka ! Teraz Uirajčl, ale kde jej treba otvoriť ústa a osvietiť 
zaslepených fudl, Uim mlčí, ani žaba po Jane!" 

„Co len to f Osvietiť ľudí," uhla som plecom. „Ved si ich 
osvioť. Právo šiel tadeto ten slepý jašter a uazjzal dnu...* Za 



i«d 



lúto Ofíf^'v^'í možno, utŕžila by som si bola niečo od môjho kup- 
|éAm, u . ii pnídišiel tomu týmito slovami: 

,NuZĽ, liu, tlauko, c'ožtí ten tvoj Angličan?*' 
Korvm Hni hí povodne a pokmcoval: 

lalkti jediioho tunuelu." 
. , :i soín iiôVHiliif, ale zí^vnišii zbadaj úc s^a 

rn si ruku na ústa 
5.^.1- Angličan bol už viac um n.i Železnicu i u* preobliekal 
cítil toho sumu potreba — " 

im ta/ šopla mu ženu. štochnuc bo významne ílo lukfu, 
tÁi je tu i mlade/." I)rubv bol by sa nazlosiií, ale on 
Bie — iťu pozrel bokom ua ženu a hovoril tlalej: 
,V tom napadla mu geuiiilna mySlienkíi." 
^V**-! gú An^jličania vôbec geuiilni." ohlásil sa Drahotín. 

t nevytrhni!" 
, , . _ SI íedy spolu cestovateľa, jak dUn" io tou tunnel? Ten. 
lobo, aby bol nazrel do konduktora — " 
* 'I to nebol menetrend?" dodieval hiaiiutm. 

'ial na z<larboh : pätnás( minút. Well, pomyslel si n.íš 

AU, a 8 radosíou berie kufrík, šarpe so seba háby — ale 

'"*nl vlak rachotif von z tuunela — a ^ alui — vidztM: 



iijamca so smiecbom udrel sa dlaňou po kolen».\ My tisli sme 
M kn obloku. Ale dostal sa k nemu Vi^etkyni bola fysickii ne- 
moloost 

No nebola tn eéte Kremnica. My znovu umiestili sme sa, čo 
mladší stáli aj vo dverách alebo na chodbe. Horúce bolo a sparno, 
•Je zato dobre nám bolo, že sme boli spolu. Teraz už vyzerali 
!nne Kremnicu a rozprávali o uej. Dejiny tohoto mesta sú veími 
ti dť na tomto mieste ueuíôžem sii pustit do toho. V dobre 

fii a bohiiturii archíve nachodia sa ninohé [latuHtné veci zo 

Stiirtcb či»soy, vzaoue rukopisy, listiny uhorských kráľov s pecaťmi 
ftAi tanier. Že je to všetko teraz v tak vzornom poriadku, môie 
nefto dakovat svojmu pilnému a neúnavnému archivárovi a nášmu 
T7«(ikoza»lúlili^mu p. Kr. Lebo predtým ležaly starie dokumenty 
kíiibj a denníky na podlahe v komore a chodilo sa po nich. 

,A rietu, od čoho je Kremnica ešte pamätná?'' spýtala sa 
nriibntrtK.vii - Nuž?** znela uaáa otázka, 
vch dukátov." 

^'ii," pochválil ju Korym, 
osobne,*" 
' K v Oiavcovej doline.'* 



A!f» n:i 



i.Lzal sa Klanica. 



>'• by ich najst* 

Ich, lebo na tých sedí éort — * 
./ iu:u a na každom zlate,"* 
liahne to zlo, ktoré ked sa vyliahne, rozbehá sa 



iiO 



po svete v podobe hriechu, pokušenia a vftetkého, to pochodr 
zlata — " 

„A [iredsa má to /.tato veľké kúzlo oa srdce ľudské. Ja sali 
žiadala som si byt raz bohatou." 

„A ja krásnou". 

^Obe želaly ste si to, Čoho sa vám nedostáva,*' so Rmiechom 
hovor! Drahotínová. 

„Ná — či to má byt poklona a či vo'/"" 

„Nerob si nič z toho, Johanka, aj mne sa toho už dost do- 
sUlo." 

„Ked jej povedala jedna babka, aby uesmútila sa preto, ie 
nemôžu byt všetky krásne," rozpovedal Korym. 

^Korau sa nezdám, nech nehľadí na mňa," odsekla som ja. 

Vlak zahvixdol, my dochodili na nádražie, Z našich tam ne- 
vidno nikoho. Milan (snúbenec Aničkin) hovorí, že tí pohnú sa 
len zajtra. Nepočut slova slovenského. Kste aj jedna dievéina drží 
ébán s vodou a poliár. a kričí: „Vizet, vizet!" 

„Vidzte túto kreinuiokú ^MadarkuM" 

Anička nahla sa von: „Keby si nám dala vody, my napili by 
sine sa; ale vizetu nechceme." 

,Veď je toto, prosím ponížene, voda, čerstvá." 

„Tak daj sem, chytro I" 

Skoro preniesol nás náá ohnivý tátošlk „pustými horami, rdd- 
nymi cestami" do krásnej záhradky Turca. Tešili sme sa v pohľade 
na pôvabné údolie, na krásne hory v diaľke; potok, zvlažujúd 
bujnou zeleňou pokryté lúky, vyvolal náš obdiv, lebo u nás potoky 
sú strmé, skál im a trniriou zatarasené. Kste i nevii<iza, králiky a 
nezábudky v/.budily tií/bu v srdiečku našej mtaduchy, aby natrliala 
8Í z nich do vôle a uvila v kytku snád: ,pre milého, pre milého I* 

V étubnianskych Tepliciach videla som jednoho /. tých mojich 
salónnych beťárov. Iste prišiel ta, aby zreparoval svoje narušené 
zdravie. Druhý vystúpil v Martine. A ten vraj chodí ta často a 
zná všetkých i všetko. Že sme tam v Pesti vraj všetci do čiernej 
knihy zapísaní. A s týmto rozlúčime sa s touto neatvorou, vycho- 
vanou na slovenskom chlebíčku... Žiaľ, dosC je takých, a preto 
nekaľuie si dobrú vôľu s nimi. — 

Na martinskom nadra;^í je ticho. A čo mi hlavne napadlo: 
nebolo tam žandárov. Ahá — myslím si, vo*! teraz nečakajú |)an- 
slávov v Martine, a iným smrteľníkom takú parádu neímprovisujú, 

„Aj títo putujú fio panslávskej Mekky!" povedala raz jedna 
dáma, ked sme šli do Martina. Veru im zavadzia!... Nti my vy- 
zerali smo von a spomínali si časy, ked sme sa tam bavili, i s kým 
smo sa sišli, ako odiišĽynil nás spev a predstavenie, i Vísetko. Ale 
teraz do videnia až v Óeskej Tŕebovej! 

Cím tichšie bolo na martinskej stanici, tým hlučnejšie ua 
Vrútkach. Našinec by sa tam ani nevyznal, a nebodaj vtrieskal by 
sa do nepravého vozha. To stihlo sa už vraj aj miidrejšim, ako som 
ja. Na štastie my máme našich pánov tu a čo viac našu ochotnú^ 
vyslužnú uUádež. 



ín\ 



.Sertírujnie sa!" kričí Jonatan, ako vyučený kupec. My po- 
slašne sortírovali sa: ženské ostaly v éakalni pri batožine, a páni 
'U fii obzeraf stanicu. 

No. ueillho zutyin, klbko cestovateľov xačalo sa rozputnávat. 
ilftm udrel zvoncrk, a tak hybaj do vozíia. Vopchali nás do 
noho, ua xadusouie te?íiiého. Uo/delili sme Sii, a uiy ženské 
m\y sme do I. triedy. Ved sa my uiekuuiu k vôli ucjdeníe po- 
■'' M !n nás v^ado plno. „Co," rečiem, „či títo snád všetci idii 
d "A ono že vraj dali pánom vyslancom ^veniam", tak 

J' ■ nov, alebo do hôľ. Moje známe posíidaly si, ako 

*. i som tuvou. Mak leti\ ani šialený. Všetko trasie 

in J? tmml ľoiiii a dediny miznú. V tom pribehne Bohdan. Aničkin 
Kr»t u VI. M: 

r pozor! Hned je tu Váíi — Streéno a Marjíita!" S Boh- 

»iiMMt jxtMcl aj Milan a tí dvaja kommandovali náá hne(f na pravo, 
Qe<f ua f a vo. 

vo a kdevlavo?' spytujem sa so strachom, 

B< .li»sti už aui neviem, ktorú mi je pravá ruka, 

tii na nu, viem, že je to tá zrobeuejMa. Takto orieuto- 

L. -.. ôji k našim, ale pri obloku sedia šUstnejšie od mua. 

,Vjib, Váh I* kriCia radostne. — „Kde, kde?" spytiyem sa, 

BApUj 

iko z čarokTásnej doliny niti sa bystrý Váh, tento 
ľatier Ze je volný, že ae.šetľí hrauíc, vyznačených mu 
svetÄ, dokázal lanskýnň výtržnosťanťi, ktorých stopy mm 
L»by ešte aj dnes. Zaj)luvil brehy, rozvodnil sa, zni*MI polia, 
' ' \ ale príčina, pnčina kde vázl? Také pohromy, ako 
iL ; povodne, chystajú sa dávno pnultým, než vypuknú. 

.Maigiui!" volá Bohílan, a nesUičím ju videf, uz mi ktosi krúti 
Uatu na druhý bok a Milan volá: 

.Starý Hrad!" — „I, kdeže sa berú tie památnosti, ešte sme 
fŕ. ' ' '.zreli, už je i tá dnihá fuč." A tento SUirý Hrad, 

JLi -e viac zanimal, len krátko som videla: zmizol uúm, 

oUaz , kúzelnej svltilne^. 

,Strecn« !** /use upozorňuje nás Hohdun. Bez tejto nasej milej 
mlidožo, my neboli by sme videli a vedeli nič. I/ebo naši starí 
boli v ino' '•, a mne najiadla podozrivú myšlienka, že či ozaj 

DraJjotio isttval niekde Uim: jedenadvadsut. Ale Drahutí- 

■ová povedala, že nemá karty pri sebe. 

...u sme, tetuéky, nevideli," lM>voľí Milan. 
_ letí plť dolu Váhom, na plti veselo. . ." reční Korymovu. 

cele i.>/nf»'fi.v 

vidz túto našil romantiku," posmievam sa ja. 

I prosa,** rečie usmevavo Drahotlnová. „Vieš V" spvUila 

^Mhm", j)okývltt jej táto. — „Čože je t<», čo za 

íui zase jft. A ono to bolo — potom mi rozprávaly — 

'v sa krásnou horou ua Telgart. Kor /volala 

;Í tú krásni Vidz to šero, tie nUib :** — 



.Nn 



ŠIC raz bi> 
Mdieoe: 



Sád 



8 Veru krásoé, utcseué/ prisviedča Drahotíuová, „bolože b/ 
dreva 1" 

Srnialy srne sa všetky, ešte aj Anička s uamj, ktoré asi 
jedným úŔkom nás počúvala. 

„Tetušky, a tu zase vidíte fabrikn," nka:i^uje ííohdan. 

„\ čože v nrj dorábajú?" 

„Nil — tam U je romantika 1** 

„To je továnia oa umelé buojivo," vj'svetlil éubaj 8 ú«in«voni. 

„To 8Ú protivy ! To je pravda, čo uáž Paulíny v jeduom iitarom 
kalendári píše, ze protivy vedfa seba do očí bijú." 

„Za nami rumy hradov smelých na strmom brde zápole, pred 
nami nízke, triezve budoviska fabrík..." 

„Tam rytier8ktí hry, turnaje, tu hrmot koli^^s. svr:inií' piny^^ 
tanec okolo zlatého ttifata..." 

„Tam feudujismus. tu štréberstvo.'* 

„Tatu, na starofu brade, lúpežní rytieri, tu bôrseáneri — a* 

„Lud má sa tak teraz, ako mal sa vtedy.* 

„Konečne tam minulost a tu naša doba.* 

Takto letkom poletovaly naše myšlienky. Letíme — parou ide 
všetko — míilo do hĺbky, ale len aby dľalej, dalej bolo. 

Nad horami zacaly sa kopiť mračná. Nebo zakabonilo sa, blesky 
liefaly doľ a my tešili sa, že bud« búrka, že ochladí povetrie. 
Hla, e^oismusl Všade videli sme búrku, ale k nám neprišla. Pri 
Žiliuc je zaiíe fabrika, a síce túto vystavil nebohý Baross. Ten 
jediný snátf, éo dobre mienil so svojím fudoni; jediný, co umrel 
chudobný, kde mohol aj on niečo na bok odložií. (Žalo nech mu 
dá Pán Boh slávu večnú!) 

V Žiline musíme zase vystúpiť. Tu ideme všetci občerstviť sa, 
na pivo. Naši rozkážu, kellner donesie. Naši okúsia a hned kričí 
Jonatan: „Nech som dobrý, to je martinské!" — „A veru je ono!" 
dotuší Korym, hladí nah a^ustíruje. — „Vravíš čosi/ svodči Klanica 
a Drahotín kričí: „Kellner !** Kellncrík zjavil sa. „Čo je to za 
pivo?' Kellnerík zmiatnul sa a nevedel, čo má myslcť o týchto 
pánoch. „To je mariinské?!" On v rozpakoch tají a vykrúca hneif 
po nemecky, hued po madai*sky a konečne aj po sloveusky. Naši 
však napili sa v tej mienke, že je martinské; ináče vec ustala ae- 
rozliodnntá, lebo museli sme ísf dalej o jeden dom. 

Považie! Konečne budem môcť kochať sa v tvojich krásach. 
Jak dávno túžila som po tomto okamihu ! \ teraz, ked si naň po- 
myslím, zdá sa mi, že ani Porýnsko, na ktoró je každý Nemí 
taký pyí>ný, nemôže byť krajšie. Je pravda, žo Rýn sám je o mooli 
väčší, lebo nosí na svojom chrbto i parolode, no umiera a tra*' ^^ 
ako starec v piesočnatých uielčinách Ilollandska. Náš Váh s 
ako junák, zaniká v mladoj bujarej sile, ešte nevyžitý. 

Brehy nášho Váhu sú reťaze hor, a z nich vynoria sjí /IkjňU 
rumy hradov na nebotyčných, krkolomných bralách, na 
túlia sa úhlarlné, chudobné, ale čisté dfulinky a shiviié niekuy m -^wu 
Sama Žilina je také staré, pamätné mesto. Tu s druhej strany 



tu 



uTiíiť' š^ dafíiui Kysuce, kde a»i zrodila sa píeseúkii: „Kysuca^ 



prtNl kt* 



ttUť^ 



--T-n nám náš toKidý vodič Hricov a rozpráva o bi-ade, 
skamenplv mních. To všetko by sme ladi videli 

starý hrad. Veď ich tu muselo b>*ť za 
u cľla kopa. tyth hrudov. A to bezmála uiektoií z tých pÄnov 
•■\:i pltníkov a kupčíkov, aby im ueušli bez výkupuého. 
n niektorí vraj z toho žili a pili svoj medovec a ne- 



,« Bytča- Predmier vidno súíovskó skaliská. Aj tam 
' :i majú by í veľkolcpt^. Sú faui celé po- 

I. ale krásnych tvarov. To že zaslúži* aby 

ly, kto môže. Knlsue skaliny Súľova videli sme 

' sa z dolinky Hradnej. V tomto kraji je koli&ka 

:i piesní našich a tu i domov drotárov. 

i'Z vidíme vypínať sa vrchy Veíký i Malý Manín, od 

\itm iinickí majii svoje meno. Okolo Považskej Dystrice 

Ml ľopper svoje rozsiahle majetky a tak stal sa 

lom / milosti groša. Vršatcc videli sme. ale len 

i'ka. Jeho lysionomia vraj podobá sa Ivej hlave, odtiaí má s^ 

f ♦..')« madarské a nemecké meno. Ba že za pradávnych časov tam 

fval okrýdlený lev. md a možno, že ten nechal po sebe svoju 

obizeii. y. ' * inšie než rudé bralá a temeno už 

sovím auii .ika Beluša dala pradikat rodine Baro- 

lovskej. 

A t4*ra2 priali sme k Bave! Samé meno je v stave vyvolat 

III koža... a ešte tam byCI Ku uáému potešeniu štatistikou je 

I t t— Tiô. ic ta málo Slovákov príde, a myslím, že tento rax 

datn do cela hodnoverné. Belejú sa múry Bavy, páli 

CO tam „v chlidku"* sedia, nezohrcjú sa veími, 

<♦, že bývajú v kaštieli, ktorý kedysi bol pev- 

pevnym je aj teraz, to zkúsili tí, ktorí chceli aa 

'•'T. než dovolili páni. 

rné pozostatky kostola na Skalke upozornili nás 

misi ii.-j ' ,cí. Nad samým Váhom strmí vysočina a na 

nttDJ da ,<tora u kostola sv. B«»ne(ljkta. Bola tu za dáv- 

1 íasov, i; iviia, a sv. Zvo- 

bol tu i I kt a ten potom 

rei tu. zločinnou rukou do Váhu strčený. Výlet na Skalku má 

Kvy v.>!ň..> v.n.M.vv' <i,omu rada verím, a keby nás táto železná 

. zaskočili by sme ta; no, darmo je... 

iiLMičianskvch Teplíc, vlastne len na stanicu a 



«Ti 



nič. Ztadcto delí sa dmlui na Vláru, a tade nojdu 



UMhi rt>uio bil iinio, 

Na>t .M-deli si pohodlne na svojich mie.stach, jestli o pohodlC 

a takej pálčivosti môže byt reč, a besedujú s je- 

jiijín .-i,»..nr j-aiiom a jeho tiež nie ndadou polovičkou. Bozvedela 

im sa, ie je on povolaním Umcmajster a rodom Kakúáan, alo 



284 



býval dlho na Slovensku* vcdol i sIuvoiiBky, ale — ako! Veď to, 
reku, že mi Uky vortiincerovský prichodí; ináée veľmi zábavný páu. 
Z Milana a z Aničky mal lipiimiiú radosf, oba páčili sa mu ne- 
smierne, menovite, keď začali aa hnevať, a keď jedno v tomto, 
druhú v tamtom kúte sedelo, — a ešte keď sa pomerili! Snáď 
priňli mu na um jeho mladé časy, ale kdeže sú tie! Ona, tak sa 
mi zdalo, bola tiosku žiarlivá; možno, že dakedy, dakedy vyhodil 
pán tancmajstev kop) tkami. Mali sme s nimi ce.^ti>viif až nu Maichcgg, 
poťažne po Prešporok; 

Korymova a Drahotínova hneď braly iíóani nn iu/.inni»ii-, hneď 
prišly kuknút ko mne, pozerajúcej von. Keď vi^'ely Váh a v ňom 
kúpajúce sa deti, kompu a plte, boly vo vytržení! Kdeže by! Veď 
toho, vyjmúc tých detí, u nás niet! Ustavičné premmiy tamvon 
uepripustily k nám nudu ; i chladnejšie bolo už uieéo, aspoŕi o mnoho 
znesitelnejšie 

Zrazu octueme sa ua trenčianskej stanici. Mesto Trenčín, sídlo 
Matúša Cáka, tohoto mah^ho králika. Mal síce moc neobmedzenú, 
ale predsa nebol tým, čim by bol chcel byt A nuostatok musel 
i on svoju hrdú šiju sklonit pred kralom z cudzieho domu... 
Stisnutý je ten Trenčín, veími stiesnený, jedným bokom opiera sa 
o hrad a druhý liok obmýva Váh. ľamätné je i toto mesto v deji« 
nach Slovenska, a potom nechže mi ešte povie niekto, tak ako 
naáa nebohá slečna Šarlotta, že Slováci nemajú ani dejín, ani 
minulosti! Teraz im už poviem, ale do prostá, že máme ofivi 
mánie, ale my nepoznáme sa. My na pr. východní a južní Sii 
nepoznáme Tremln a Nitru, a oni nepoznajú nás. A naše dejín) 
nevnjkly do ľudu iuak, len ako báje a povesti, ktorým nepripisuji! 
významu, a predsa ony sú pokladom nasIm. ľríde čas a naše bo- 
hatstvo objaví sa svetu. Len toho. kto sám potupuje sa, potupí svet. 

Na ľovaží načítali sme hradov asi štrnást. Véetky však ne- 
videli sme, len čo naši suhajci. známi tu na okolí, ro/povcdalb 
nám Tak na pr. Iteckov, dakedy sídlo Ctibora, ktorého Sládkovi! 
tak nedostizne líŕi v básni stejného mena. 

A teraz dolina sa žíri, my blížime sa k Novi^nm Mestu n. V. 
'/.e je nž nie celkom nové, vidno i po vrchu. Zajiste to nebolo 
dnes, ani včera, keď ho vystavili. 

Teraz som už i ja hľadela, kde si sadnem. Začali sme si roz- 
právať o tých hradoch, o ich drievnych obyvateľoch, o príi^erácb, 
ktoré o pol noci navštevujú tieto miesta; nakoľko nám boh* známe^ 
pospomínali sme si vôctko od samého Strečna až po Oachtice. 

A divno! Z hmly dávnych udalostí vynorily sa uám dve žeuské 
postavy. Fravé protivy. Jedna, zbo/ná a opustená, chodí boso po 
úzkom chodníčkti ponad Váh do kapličky motiliť sa sv. Boho- 
rodičke, aby vzhliarlla na im a naklonila jej opäť srdce nevern«'*ho 
manžela. A modlitba, ako vždy, keď je pravá a pokorná, t 
prerazila nebesá, on prišiel na koni a — vrátil sa k nej. * i 
potom nczadlho, umrela ako svätica, no žije ešte v pove«tÍ ludu 
ako taká a jej telo nie je porušené. 

A tá druhá: hyena v ženskej podobe, to Alžbeta Bátoryčka, 



Sdft 



▼niiídloica <)i(»vceniec a trýznitefka svojich sliUok. S hnusobou 
odvracia sa ktiždj' od takej nestvory, ktorá svrhla so seba váetko 
ne/rr ušké, stala hä desným príkladom ukrutnosti po rnnobé 

a M, ky. 

,/e Uinianky pri svojich toaletách pichaly a trýzuily s 
otrokyne, až tiťto omdlely, to dtýiuy UovoriH; aíe že by tak dul^ 
iiU krvelacuosf, ba diabolská radosť nad utrpením, toho niet prí- 
IdAdtt,* pou6il nás Korym. 

„Ja »oui nedávno od jednej Tisoviauky počula, ktorá bola tam- 
že malíi takú paniu, ktorá svoje slúžky na 
a v N. jesto jedna, tá to robí v malom, roz- 
dávajúc len zauchá." 

„Aha, viem, o tej vravia n&áe slúžky, lebo ju už dobre znajú, 
ie Je to ,ma(far8ká pani'". 

Drahotínová mala slzy v očiach. 

^Chúffiitká!" riekla a vzdychla. Ona je velmi lútostivá. 

,T'- idy, to sú priepasti dnší ľudských; Ukých zjavov 

BuL aj li t revolúcia dosf, tie všade tak do očí bijú, preto, 

iň HÚ, cbvalabolm, výnimkami," povedahí K. 

„Mv zato by som tiei nebola takou, ako bola Žofia Bosnia- 
kova. Za neverného muža ešte i modlila sa. Papek na neho, ale 
BÍe odpustenie! Čo myslíš V rozhorlila sa Drahotínová. 

Ja píízrela som na Korymovú, ona na mňa a nevedely sme 
bnei" (lat. 

y sme sa na tora. Že je o tom mijlepšie ne- 
hovoriť nič, lebo v tom nemáme ani jedna zkúsenosti, ani tolko 
oko mačný mak. Ale že predsa najlepšie tak, ako urobila pani 
Zo6a: odpustií a zán>veň i zabuduút. — 

Od Hlohovca odrazili sme sa na Trnavu a Prešporok. Tu, pri 
Hlohovci, je to pamätnú miesto, kde naši mladí nmcedlníci Holuby 
il Šulek ležia. My mali by sme si spomluuf na tých, ktorí umreíi 
ľsi oái ubiedený nánul, mali by sme nctiC si pamiatku našich zve- 
[éoet/ch nie vencami z fabričných kvetov, ale kvetmi lásky a ne- 
'abádaním toho. čo bolo pred tým, kým nebolo ešfe nás. — 

A — ideme rfalej. Blízko Trnavy pozreme, a tu napadno nám« 
tetf je tu d(»lná zem! Ki»vina, rovina, vrchy ustupujú v úzadie, a 
m žírnych i>oliach už kríže naviazanv'lio zbožia. 

„pbívaj, Pepo, kelojtíich —'"' volám na Jonatana a ukazujem 
ma dolnú zem na Považí. Tu, i v Hlohovci rodí sa víno a to 
dobn^, fahké. To zanímalo už aj našich. Po jednom povykukávali 
A pozerali na tento požehnaný kraj. 

V Trnave čakalo nás mik^ prekvapenie. Dívajúc sa oblokom 
na tUiii' iti tvár. 

i,Aäi iine všetky, tisnúc sa ku obloku. Je to 

[^testra a kmotra nášho .Mentísova. Bavievala sa v T., preto nám je 

luJlá a my jej, aspoň to dokázala tým, že priAla nás vy/.eraf. 

volala nás a my ju. Nás nepustil vlak a ju nuilinké <letičky. 
tme sa i^polu tak platonicky cez sklo... a dali sme si 

jiomt 



a No," hovorí Koiym," ktorí sosadneme v Prešporku, hy- 
baj me sa." 

„Ale veď máme dos( času, ujcek," hovorí Milan. 

„Ja nejdem do Prešporka, ja som zaplatil až do Marcheggu a 
pôjdem ta. Moji príbuzní beztak nie sú doma," oppontge Drahotín. 

„A ty, Klanica?" Konečne rozhodli sme sa, že všetci ostatní, 
vyjmúc Korymovcov a mládeže, pôjdeme dalej do Marcheggu. Ani 
tých 80 kr. od hlavy nedarujeme štátu. 

Ešte len Pezinok a už Korym stojí ha chodbe fíx und fertig. 

„Žena, kde je môj dáždnik?" volá a obzerá sa poza seba. 

,Tol A či ti žena má o ňom vediet?" 

„Nuž a načože je na svete?" odvetil on, figliar. 

„To tiež len teraz počujem, že by to bolo určenie ženy," rečie 
Drahotínová. 

„Vidíš, duša, ber si príklad." 

„Ach, či ho budeš ticho, ty štibúl, naraz fa schmatím !" A už, 
že je strapatý, vyne mu z vačku hrebenček a frisíruje ho . . . 

Tancmajster sa smeje a ukazuje ich svojej žene. My už známe 
tieto naše — mazliatka. 

Prešporok! Korymovci poberú sa preč. No ešte na rozlúčku 
privolávame si, aby sme sa vyzerali zajtra v Marcheggu alebo aspoá 
ta ďalej. Čo my vieme, kade nás povezú? 

(Pokračovanie.) 



*»^ 



Zaviate lístky. 



1. 



r od jarným lúčom taje sňah 
a zem sa zo sna budí, 

spev, zbožná pocta slniečku, 
/avznicva z ludských hrudi. 

Pod jarným lúčom taje sňah, 

sťa slzy zimy steká, 
a odnáša ich daleko 

do mora mutná rieka. 

Pod jarným lúčom taje sňah, 

odkrýva líce zeme, 
let, jasot nášho .ško vrana 

či dobre rozumieme? 

Pod jarným lúčom taje sňah . 

ľcn lúó ja cítim v hrudi, 
či azdaj srdce zaviate 

odkrýva, k žitiu budí? 



287 

Pod jarným lúčom taje sňah. 

Zial v zabudnutie padá, 
a duša v jarnom ovzduší 

o máji pieseň skladá. 

Pod jarným lúčom taje sňah. 

Dnu v hrudi čosi spieva; 
či ozaj dobre rozumiem, 

čo srdce rozohrieva? 



2. 

Ci osteň šípu, horký blen, 
či sladká šfava jedu, 

to všetko duša mávala, 
v tom necítila biedu. 

A bývalý aj pekné dni, 

i slnce kvety hrialo, 
lež čože — lúča teplého 

na dlho nedoprialo. 

Nad hlavou mračná závislý, 
a, ako to vždy býva: 

na márne kúsky rozbila 
strom šťastia strela divá. 

Však duša vdačne zabúda 
na šípy, jedy, strely, 

len keby aspoň nádeje 

v tých búrkach nepomrely! 



.3. 



Ja malá pieseň, drobunká, 
len jednej chcem sa Túbiť, 

a s tým sa budem tisíc ráz 
pred svojím tvorcom chlúbiť. 

Ja malá pieseň — prijmi ma 
na svoje svieže perný, 

on vzkazuje ti s pozdravom, 
že bude večne verný. 

Ja drobná veru pieseňka, 
však dosť som veľká na to, 

bys* vyčítala z mojich slov, 
že nesiem srdca zlato. 



SS8 



4. 



Čože to ten vetrík, čože to on hučí, 
či to azdaj jedlu milovaniu učí? 

Prečože tá zeleň dolu s jedle padá? 

Ach, ved sú to slzy — plače jedla mladá. 

Vetrík jej prisahal, že ju lúbi verne, 
ona mu šepoce: to je len veterne. 

Keby vetrík prestal, začal bych ja dvoriť, 
snád bych jej bol v stave do srdca hovoriť. 

Do srdca hovoriť, aby uverila, 

že by sa predo mnou márne v lese kryla. 

Keby ju na popol oheň žravý spálil, 
ani vtedy bych sa od nej neoddialil. 

Vzal bych popol k sebe, chránil ho, zahrieval: 
ešte bych aj vtedy o láske len spieval. 

5. 

Nad priepasťou stojí, do hĺbky sa díva: 
čo tá hĺbka pre mňa. Pane Bože, skrýva? 

Čože by skrývala? Bôľom utavenie, 
všetkým zemským biedam večné zmeravenie. 

Nad priepasťou stojí, dumá, nehýbe sa, 
vidno, nepozeral dávno na nebesá... 

Prečože nestúpaš, keď ti priepasť kynie? 
Ved čo ti súdeno, veru ťa neminie. 

Už je krokom napred — postoj! Madý stojí, 
či sa azdaj zľakol, združovania sa boji? 

Nebojí, lež nádej šiju mu objala: 
»Kšte jedno srdce íúbi ťa,« šeptala. 

6. 

Nie sladkosť len, čo život skúpo dáva, 
i horký kalich do dna vypiť treba; 

lod čaká víchor, ona preto pláva, 
a strely letia zo samého neba. 

I horký kalich do dna vyprázdnime, 
je horkosť nato — poznať žitia cenu. 



289 



a nikdy bratom ruku neodtnime, 
keď núkajú nám plný kalich blenu. 

Nie sladkosť len — vecT málo kto jej píja — 

poznávaj silu podľa utrpení, — 
nuž tvrdni, lebka, tvrdni, hruď a šija, 

a kalich horký nech sa stále peni! 

7. 

Dost bolo citov, sladkých opojeni, 
už môže vážnosť sadnúť na čelo, 
dosť bolo snov, čo nadumal si v lieni, 
už chyť sa pluha — oraj veselo! 
Dosť bolo snov a nič ti nezostalo, 
no predsa nádej, ale z tej len málo — 
dosť bolo, dosť! 

Dosť bolo klamú; túžby rozmrvené 
na ceste ležia, blatu k potrave; 
i krajšie city, mrazom umŕtvené 
už vyhádž z prsú k svojej náprave. 
Už prestaň čakať znovunarodenie, 
už čakaj tiché, ale isté mrenie — 
dosť bolo, dosť! 

8. 

Tie drobné verše posväcujem jej, 

čo pre mňa v srdci kútik miesta mala, 

snáď mýlim sa, lež skorej veriť smiem, 
bo vrenie citov mojich nevysmiala. 

Ak cesty naše taký majú smer, 
že vj'tvorený pozdrav »do svidania«, 

ja mysleť budem často na ňu, sniť, 
a ŕahšia bude ťarcha postrádania. 

Jej venujem, čo zneje napokon 

— snáď navždy struny v prachu onemejú — 
veď darmo: škúlia na mňa svysoka 

a dávno sa už drobným piesňam smejú. 

Ak vysmeje ma ona, dobre tiež, 

to akkord bude srdca na rozluku; 
nuž s Hohom, máj, ja idem s Wertherom. . . 

Nie! ešte málo bolo žitia hluku. 

Nemo. 



-•♦«- 



340 



Koreň a výhonky. 

Kovella od Svetosára Hurbana Vqjan»kiho. 

Druhá ôast. 

IV. 
Xa Jozeťa. 

dome Dľfvanskych rozpomienka iiastaiyn m/Md eŕU' vsttko 
temer pohroniadť. Michal, iiajstanKÍ syn, npviií)jitk jruujaJ patriar- 
chálne miesto otcovo, rodina formálne ner*' i. dom netrhal 
Ba, ačkoívek boly uz i doíby — pravda, bf ^ t, Keií prii^ly 
nedorozumenia. Lipovský bol sudcom. On celou silou musel praco- 
vať, aby Somko, najbohatší, ale n.ijbrabivejší, neukrivdil ostatných, 
menovite Ďurka, ktorý íahŠie bíatlieval ua veci. Bolo to tým ŕažsie, 
že Samko prestiil už chodit na dlhší (•^s do svet* a oddal sa doma 
dedinskému bankárstvu. Požičiaval „od trhu do trhu" UK-nším reme- 
selníkom, kupcom, mäsiarom, a úroky počítal tiež ,od trhu da 
trhu", tedy ua sroky velmi kráike. Viedol podivné kníh) : na ce- 
dtilkách mal poznačené dátum, len tak „na Michala", lebo „na vý- 
kladný jarmok", a pri tom poznťnnka: „na kože", alebo „kapusta", 
alebo „tri vrchy" — ani mena dlžníkovho, ani sumray požičanej ne- 
bolo na karotke. Zato hob> oboje v tvrdej hlave i tak 
pevno a iste zapísané, že omyl bol nemožný. Ka int "I, po 
inom nebažil, iné ho nezaujímalo. Divy tvorí ľudský um, kerf uprie 
sa na jeden predmeC, na veci logicky súvisiace, a neroztrhá sa na 
rozliíué strany. 

To posledné bolo u Ďurka. Mal tiež dobrú drevlansku hlavu, 
ale rozptvii) svoju pozornosť, zaoberal sa rozjuanitými tlielami.,. 
Jeho I ^tvo stálo najhoršie, ; dlhé roky on spravoval 

spidtK .. lok a mohol koristit ji ; Vyélo, že jemu zostal 

iba rodičovský diel, ketf starí pominuli sa, pravda, čistý, a dost 
▼eíký, že ťáte vždy patril medzi prvých gazdov Lipovej. No oproti 
MSiovi a menovite Samovi bol predsa leu malý pán. 

Ale zato joho zadný byt bol vždy živý, veselý, kdežto na 
predku, kam pr«3š:iel Mišo sô synom Tom^éom, v strednom byte, 
kde sídlil Samko, bolo obyčajne pusto, studeno a nevlúdno. 

Z preilného bytu tá pravá stiirina vyšumela smrCou starých, 
v strednom zavládla skúpost a šuchotá Í>ezsrdcová. Heta, Sumkova 
žena, nesuááala sa temer s nikým, kričala po áirokom dvore, ale 
joj krik nikomu ueimpouoval. Ani leu s jediným pot<»mkon>, vnukotn 
Mícianom, novedela vyjsf, a konečne bol prinútený post-i 
bitiiý byt na zadku zo starých komôr. Tam bolo pino j. 
vťckych kapies, imsného prachu a psov, Mirian mlAilenčil, čo bolo 
v Lipovej zriedkavostou. Keií mu dohovárali, odvetil, že on chystá 
sa ua niečo iného, než starat sa o ženu a deti. „Dost nás Je," 
bovurieval, .budem mat na koho nakladať." i) gazdovstvo oestanU 
BA prifím. Videl, jako majetok starého otca Bamka rastie, kioi^ 



Ui 



p 



L 



jjeniQ pripadoe cele. Potreby jelio boly skromné. Najväčšia jeho 
ndo6f, trochu zapoTovaf 8Í — lo jest vlastne zapytláciť, lebo oby- 
čajná blíxka potovka mu nesticita. Ale tak jeleŕia odstrelit na 
hniníťi lanskej hory, čakat naiiho v Chrúatovej (tak volala sa 
lipovská hora, susedná s panskom, to mu bolo po vôli. 

Miciau priprávftl si patróny, mal Í8( na sluky. Prišla skorá 

v prostred marca už ani na horách nebolo síiahu. On každo- 

i6 na Jozefa hladel farárovi na mena posliižiC touto jarnou 
bodkou. Obyčajne sa mu to podarilo; toho roku malo byt u Li- 
povského mnoho hostí, ou chcel poclilapit sa. 

Dvere otvoiily sa, be/ klepania vstúpil mladý muž. 

.Mirko môj ľ* zavolal Miciau, a rozsypal pušný prach po zemi. 
Miríco objal svojho staršieho druha, ktorý ho učil všetkým možným 
loveckým áportora a bol mu najbližší v celej rodine. „Martinko 
n6j, tys' vždy len pri starom! Nuž pôjdeme?** 

,Ty tiež! Jaká radost! Dám ti svoju pušku, bude to radosf!" 

Mojmír Kladný soskočil bol s voza u rovuo šiel k Martinovi. 
' ešte," riekol ticho; „a sú zdraví všetci? Nože 
. ^ neviem, čo som opustil Koričné po ohni.** 

a /.draví i .\h — Vrábelovbo Laca sme pochovali. Bol nanič* 

Ik!*" nervno poznamenal Maitin. 

.Počul som, počul! Chudák, no i sám si bol vinal" 

,A v Koričnom?" pýtal sa Mirko. 
_ ,Taro je zase všetko* v poriadku I Teta Šteinová prišla, po- 
rolala Tinku Kábelovú, Júlii je dobre!" 

,A Mária?" 

Jtfáría je v Nemecku, v jakomsí ústave. Počúvam od farára, 
le oddala sa službe, neviem, jako to volajú. Ved zájdeš a dozvieš 
ta. Ona bola vždy jakási divná, muoho čítala. . . Možno, bude ne- 
jakou učeuou." 

,Tedy predsa! Tvrdá hlávka previedla svoje." Mirko vedel, 
io chce staC sa nasilu diakonissou. Povedala mu to, keď po kori- 
äanskoin požiari lúčil sa s ňou. No hotové faktum ho predsa pre- 
kTapilo. 

,Nuá a tebe jako ide vo Viedni?* spýtal sa Mician. 

.Starí sú u mtin! Otec jako otec, ale mat mi tesknie za Ko- 
'om. J<' iike v ohľomiiom dome! Ale verf privykne." 

NedlĽ starí druhovja, už počal sa nepokoj. Deti 

xbodaJi príchod hosta, povedali í)urkovi, ŕ)urko vbehol k Micianovi, 
a f*'lv ,i,.Fn už vedel, žo prišiel Mirko. Musel radom, od Miša po- 
cti í svoje visity. On nevedel, že v poloraoderne zariadenej 
•vruíci iníľKovťí čaká' ho milujúce srdce. On vítal sa s Aničkou 
proilo po K.ii;:.ii.iisky, šejujl jej lichotivo slová, pohladil jej ruku. 
Á f am zamieralo srdce a tvár horela purpurom studu a lásky. 

,171' oite doma?^ zadivil sa Mirko, ^bez čepca! Ej, ej!" 

PikI rečer Mirka vzal Mician na ťah. Bujné kone zaviezly ich 
pod ChrósUivú. Bol krásny, predjarný večer. Bolo teplo, prvá bez- 
mimz4iTA DOC. Bučina bola holá, lanská, suchá tráva prikrývala 
éedou plachtou stráne. Ale už liesky malý svoje ^jahuence" a 



16 



942 



všetko vnnalo zobúdzajúcou sa prírodou. Zem bola vlhká, stúpalo 
sa po nej j ako po perských kobercoch. Prišli na miesto. Mician 
postavil Mirka na dobré stanovisko, sám uskrovnil sa borí Im, lebo 
tcmiiy bor Imtil výhľad. (Mi musel rýchlo pálit, jestli nucTabí sa 
sluka. kĺbo ke(f preletí cez malé priestranstvo, už kryje ju temné 
lizadití. No vzdor tomu, Mirko strelil päť rAz, piif ráz i slAvne 
chybil, Micianovi len raz mihla sa sluka v úzkom páae proti nebu. 
Strelil, a vUk padol na suithú trávu. 

No predsa Mira rozjarila poíovka príjemne, rozjaril ho i ccmirý 
vzduch večerný, vôňa kyi>rej zeme a uapriahnutie, spojené 8 po- 
lovkou. 

Veselý vrátil sa do Drevanskýih. U Ďurka bola ^f, 

rodinná, nudná, ale Mirko nenudil sa. Samko sa tak ^ >.e 

dal priniest zo .svojho vína, ktoré iníié len sám píjal, nedoprajúc 
nikomu.,. Bolo to víno lacno kúpené na licitádi po starom, vcImS 
skúpom mládencovi, ktorý mal len jednu náruživost: opatrovať 
svoju pivnicu. 

Miško bol tiež dobrej vôle. Mirko spojil svojou pritomuosCou 

rriálo schádzajúcu sa rodinu. Bol sviatok razom. Cel.l izba 
1 J i>ela luíffui, deťmi a cefacfou. Mirko videl, že to odcudzenie, 
to lU'osaické žitie po rôznu, je len zdanlivé. IVi najmen.šej príleži- 
tosti i mrŕiáctvo Mišovo, i skupáŕistvo Samkovo, i nepríjemné 
mravy Bety, povyšenosí Ďurkova, stlrež, mládež, rozmanité záujmy, 
rozdiely veku, stupue pokrevuosti, to všetko vyrovnalo sa, a prŕd 
ním bola o[)rav(l(»vá rodina, tvoriaca hama sel)ou svoj svet. nepo- 
trebujúca žiadnej (Iriihej pomoci a /.iaduíMio rozšírenia. A koTko sily 
a spokojnosti bolo tiun! Tie mladé nevesty, s detnii pr. prstach. 
tí Btarcovia, babky, kŕdel detí, mladé devy, podrostky, medzi nimi 
nž zrejúce panny, a poza nimi silný paholok, služobná baba, ha 
i ovčia r — to všetko tvorilo jakohv svoj vlastný štát, ktorý by 
\l;L^tne ani nejmtreboval vynsie i: a ktorému už ober je 

ítMiiienej neiiofrehnoii, a tužihud t súd, tiuancie, múdrosť, 

úrady, polícia! 

Mirko sedel, unavený postriežkou a jarným vozduchom, u boku 
Michala a s ľiľubou hľadel na tento malý snem rodinný... Pre- 
piaty prácou duchovnou, sunnami viedeíiského života, prebdenými 
nociami, raz pri pnici. druhý raz v spolkoch, na baloch, v dome 
Kalinovom, K tdzal uiiľ !ij, jani, ducha* 

plnú ženskú h -t, cítil ^ . ;ľovej, príamfij 

prirodzenosti: on citil závan pravdy, kde/to tmi vo svete neustále 
prcnasletiovalo ho podozrenie, že vidí pretvárku, že cíti lož. 

Uzavrel, že zostane do pozajtra, drahému Lipovskému oa mo- 
Tiiriv. Okolo I ' ' itej pozdvihol sa Mi.V* ' i a to bol znak 

I -hodu... vil sa, jak rýchlo, bc/ sieho nepokoja, 

ľoztratila sa lela hj»oločnost! Bože môj, ^ed ona d t 'uc 

„lunípácila\ lebo indy o deviatej v.šetko zalieza dí» i h 

dier Turákovho domu. 

„Zostaň u míia,* riekol í)urko. ^Martine, prepu.-Mi 1.-. ■ 
pôjdeé oa ranný tah... KazU by ti to.* 



2i8 



Miro zostal u Ďurkov. Ďurko bol rád, on chcel eStc nieéo 
ŕf xo sveta, novinky j jlitickts o mužoch, zniiinych mu z uovíDt 
Btc, o stave krajiny. Mirko rozhovoril sa» jako málokedy, 
knička prisadla k nim a ticho pozerala na besedujúcich... Ona 
čomu porozumela; mať ju už po Ireíí raz volala spaC No 
_ zostala. Rozhovor pretiahol sa do polnoci. 
Ďarko bol rád, ?e nečakaný hos( vytrhol ho z jednotvárneho 
života, a kcií videl, jako jeho Anna híudí na Mirka, jako hltá jeho 
tlová, napadla rou fantásia: či by nebol z týchto párik? No ihned 
zahodil myšlienku. On bol predsa skromný, vzdor svojej ueobyčajnej 
tt Lipovanov pokročilosti. Annu poslal spal. Ale oni ešte nešli 
Ďurko áiel es;te pre jed u u fľašu do komory, úzku v drieku, ale 
giicu hodn<^ bane pouad driekom i pod ním. Niekdy slúžila bola 
rbiarskemu cechu a ostala u Drevanských po otcovi starého patri- 
cha Jána, ktorý bol cechmajstrom. Anna, kategoricky vyslaná 
om, vstiiía. pozrela na Mirka, skloniac hlavu, tak že jej oči i tvár 
-'•••"' boly hustým, prekrásnym obočím, charakteristickým zna- 
lunskych žien. Mirko nevdojak pozrel tiež na ňu, a bol dojatý 
jírásou, lír ' ' ;. jej strojnou postavou, a najviac týra milým 
Ikom, ktoľ . jej obočie n;\ oválnu tvár, na oči, ktorých 

Boota J K L lieu a ony lisly sa jako ohník v temnom úbočí. 

Änn:i na!, / stôl, podala strunistú ruku Mirkovi na dobrú 

I nechytil ruku, ale vstal a, obijdúc roh stola, vzal Anninu 

Í44a>aii ílo nik a bozkal ju na obe líca, zarudlé ruraeúom. 

-Dobrú noc. Anica.'* riekol Mirko a privinul jej hybký driek 

ll * " i! Po Jozefe pôjdeme na Zámok? Či 

f t , / !ie si predčasný majáles! Pristávaš? 

Čaí^y .sú také krásne, teplo jako v máji! Fialky kvitnú! A teraz už 

čas spaCľ* 

Anna zvrtla sa, pokryla rukami tvár a so zadržaným plačom 
irjbehla z izby, stretnúc otca vo dverách, nesúceho cechovú fľašu. 
»I)aj tedy !^ riokoj Mirko, celý rozčúlený krátkou scénou s .\nnou, 
«tli^ 2 toho 1 

Horná b' , iTaše pomaly prázdnila sa, oba mužovia 

roshovorili sa živo o tom a inom, najviac vypytoval sa Ďurko o svetÄ 
léniD, n politike, o mestách. Ked už i stredný, tenký pás cechovej 
Sky zhfadol a zostala len spodná baňa, prešli na predmety blízke, 
^kngové, a konečne na rodinné. 

^Ak\ hod rukou a nesinúf," riekol Ďurko, ked Miro, rozo- 

iiom k úprimnosti, rozpovedal um svoju nešťastnú lásku 

„Netajím, ona je krásna, vysoká devuška, ale nie pre 

;. . . Bojím sa, že ani nie pre svet, ktorý si vyvolila. Ty máš 

;««oo*; -r,roti životu, rodičom, rodine, národu^ nuž tedy, hore 

r h mŕtvymi" 
,Auu, uurko môj! Mne zdá sa, ray všetci, čo odtrhli sme sa 
od tohoto domu n hľadali život mimo. sme vlastne rartví! ľozri 
oa k Jána! Ci to život?** 

-- .MÍ Niet mu pomoci. Počúvam, íe zas podpisuje 

xmenk^. Nad Krásnym domom zdvíha sa búrka. Kazom všetko 



%H 



praskne. A ešte horšie chýry idú. Robina ho vraj zaplietol tío jakejsi 
nemilej histórie. VieS, že hrozil žene pistofou. iMnuasel z toho 
sostavil krimintliue oznámenie: Ján, bojazlivý od prírody^ mäkký 
jako maslo na sluci, dul sa vraj vohuat za cenu odstúpenia od ža- 
loby do jakychsi nekalých vecí. Neviem, čo je na tom, ale kde jo 
Uobíua a l)aunagel — tam dobre byí neiuô/el Chú(ía Julka! To 
živo decko je mi na duši." 

„A tetka Šteinová nič nevykonala V** 

^Sriadila dom, vyhnala zase íudí darebákov, ktorí sa napraRili 
pod krátkym panovaním Lenóry, chcela vziat Julku do Nového 
Sadu. . . Otec nedovolil. . . Ôtein'ová, osoba reaolútna, oznámila mu, 
že ujde a nechá všetko tak... Neviem, H už nesplnila hrozbu.* 

Mirko, vypijúc pohár na dúšok, uzavrel, že pôjde do KorÍčn»Miu. 

.Pôjdem ta! Poviem svákovi...** 

„Nechod, uechoff, brnček," riekol f)urko, .nič oevykonáší 
Ostaň n nás a potom choď po svojom!" 

p A vy takto pospolu," bolo počut sonómy hlas Miciana, vstupu- 
júceho dvermi. „Počul som vaše hlasy. Bol som u Repku, tam (a 
čakal Sliednik s Dubcom na preferanc," riekol k Ďurkovi, „musel 
Äom (a zastúpit." 

^Pod, urob kompániii," riekol Mirko a nalieval vína. 

Mician prisadol, a spodná baĎa cechovej fíaáe počala sa prázdnif. 
Ďurko bol rozjarený, nepustil hostí, až zaskvela sa znovu naplnená 
fíaša. Srdcia otvorily sa. Mician menej pil a pozoroval na priatelov. 
Ďnrkovi bolo hodne pozuat, že vypil cez mieru. Mirko žmuril sa, 
kúril papirosu za popirosou a rozhovoril sa tak, že jeho zvučný 
hlas prenikal i múry. Konečne počal i spievaC Krásne sóla zvučal'y 
v tomto suchom, tichom dome. I*endlové hodiny f)urkove ukazovaly 
už na druhú hodinu, ked rozišli sa piiateliu. 

Mirko cele ro/čulený fahol si ua diván v malej izbe, kam bo 
Ďurko doprevadil. Tenká stearinová svieca žmurkala jako kahanec 
Jemu bolo horúce, cítil, že vypil cez mieru, a rozhovoril sa íjiktiež 
cez mieru. Srdce prekypovalo. On vo Viedni nemal pokoj? 
nemohol pracovať, nemohol ani myslel logicky: vždy pi y 

ho trápne myšlienky, nepokoj ily chýry, ktoré pricliádzaly z domova. 
Daromné boly plány, že s presídlením rodičov odtrhne sa od rod- 
ného kraja. A keif už vnútorný nepokoj bol tak veľký, že sám 
Linhardt mu riekol: „Sw, Schlowak, ^ehen Sie ein \vcni« in ihre 
Schlowakei," vzal si dovolenú a šiel. Pravda s týra, že v horúcom 
lete musí /^se on zasfupovat kollc|j[OV. 

„í)obre," dumil na diváni, „Jispoú všetko tu pokonám ! .\lebo 
odlúčim sa cele, aleho zaviažem také svázky, ktoré budú ueroz- 
tržitoíuti. Možno, i Mária vytrezvio v tom nemeckom Oťingelhausne I 
Snád i jej vletí do srdca túžbu za týmto krásnym krajom, za tý- 
mito ludmi, za touto krásou, uie nádhernou, ale predsa kráaoút 
Snárf!" 

Mirko zadul sviecu a chcel sa vyzliekať. No zatúžil po svo- 
bodnom vzduchu. Otvoril dvere — onv viedlv priamo na dvor. 
Vonku chystalo sa ua ľahký jarný mrázik, vozduch bol svieži, ale 



S46 



I 



-^T<»mtio chladný. Na rozhoriičemi hlavu Mirkovu hol to 
.. KtfKÍ pr«šiel dvorom a octnul sa medzi ohromnými ovcin- 



cuiui, & hornej vlúo bilo dve hodiny — skoro na to ozvala sn 
doloá, nehotová veža, tenším hlasom ozuamujúc tiež dve. Z ulice 
bolo poéuC už ranný spev hlásnika. Cele íuý nápev, iné 8lová> jako 

r!* I iiottiorí. 

• bolo. Len časom zabfačala ovca, jako zo sna, i prežii- 
>am- uuio počuť. Bolo to neustále šumenie, jako v hore, ked ve- 
černý Vftrík podúva. 

Na pravo, pod svobodnou, drevenou kôlňou bola hromada suro- 
Ýfch koži, Mirko zbudal ihned nedobrý zápach a pošiel medzi 

'iami k humnu. Ovce znepokojily sa. Jedna zaMačala a celA 
„.,.u.ada poskákala na nohy a tisla sa do kúta. 

,Čo je to!" ozval sa ovčiar, spiaci nad ovciami na posteli, 
BToenej na stene, jako lastovičie hniezdo. 

,Ja 8om to: Mirko!- odvetil Kladný. 

^To je iné! Nech odpustia! Pred týidúom mi skapala ovca I"* 

Mirko vrátil sa na dvor, pred byt Ďurkuv. Už mu vyšumel 
lor, t\ už dobrým, chladným vzduchom, či zápachom stá a 
oTlec, ale on už cítil potrebu sna. Šiel k svojim dverám, ktoré 
zanechal otvorené. 

Na pravo bol malý oblôčik. Jemu zdalo sa, čosi bieleho, jas- 
ného v honj pohlo sa. Zastal. Zvedavost ho tiahla. On zaklepal na 
oblok, nevediac prečo. Oblôčik otvoril sa a v ňom pri slabom svetle 
hfiezd a shiíiťlin srpu mesačného ukázala sa oválua tvár Anny. 

,Blii lis," riekla; „vidíš, dedinské dievčence čakajú na 

mitébo u f'iMOLtia " Mal to byt žart, ale z Aniuých úst to neznelo 
lartoui. 

^Anna, nalákala si ma! Kto by myslel na také prekvapenie. 
No, vdaka ti!" 

,I*rečo vcTaka? Nemohla som spať... potom hlas ovčiara, 
kiroky... tn u nás nebýva. U nás je vždy svätý pokoj." 

Mirko oprel sa ľavým lakCom o podokenicu, tak že hlavou bol 
Itoe v chyžke. 

„A ty tu si^ávA^, Anica?" 

»Tu, i s Nehovor nahlas, zobudíš ju, A ona je tak 

iDOvnná! 0(< stará sa o gazdovstvo. Radnej číta novinky a 

iiedl u firára. l;e^tu|e, pri voíbácb marí cis. Nuž tak!" 

Tvár Anny bola tak blízka Mirkovej, že ked rýchlo, polo- 
éeptom hovorila, on cítil jej milý dych na líci. 

p,Dttj ty pnkoj otcovi! Či má tak skrbľačit, jako Samko? óo 
_má t toho Samko? Ani len deti nemá, všetko prijde na vnoka. A 
je 00 sám? Nikto! Itoja sa ho, lebo su mu dlžni. Tvoj otec je 

na Lipovej i okolí, než bohatý iSamo. Nuž tak!" 

.Keby bol raôj otec lak bohatý — lepšie by bolo!" 

,Aj, aj... Drevianska krv... Turák, turák! To je nová vec 
IMre inna. Darmo je, krv nenio voda!" 

" som myslela. Keby bo! otec tak bohatý..." Ona 
n«d«' :. ale chytila Mirka za ruku, opretú o podokenicu. 



U6 



Mirko bol prekvapený, nie t4ik smyslom jej slov, ktoré boly 
cele Tahostajné, jako tým hlbokým, pľ»Dvm hlasom, jaký zanel 
tichou nocou. 

„Zobudíš maf," riekol, nevediac co miídrejšiebo povedať. 

Z vnútra chyže ozýval sa pravidelný chrapot. Mat Anny, zdravá, 
silná, prácou zmorená ženu, spala snom, že tazko bolo by ju zo- 
ludit i veľkým krikom. 

„Mirko môj!" riekla Anna, a v tom okamihu bola v jeho ra- 
menách. Ci on ju prvej vzal, či ona bola prvá, co ovinula ram«*ná 
okolo jeho, nebolo niožno určit ani jemu, ani jej. S nimi stilo sa 
niečo elementárno-ncpovodomíího. On cítil na perách, ua tvári jej 
bozky, cítil búrku krásnej plnej hrudi, vôňu jej vlasov, Hviežost 
jej tuhých, mladistvých líc. 

„tabá — zavri oblok!** riekla maC v polesné, obrátila sa na 
druhý bok a počala znovu chrapkat. Mirko stál dlho u obloka, uŽ 
Witvoreného. 

„Káte razí" riekla Anna, a pritisla ústa k tahli. Mirko urobil 
to samé. Cjtil perami devy oteplené sklo. „Ešte raz," riekla, ne-^ 
odCahujúc ústa od table. Mirko celoval horúcou krvou devy oteplené 
sklo, a jemu zdalo sa, že nikdy v živote nepocítil toíko ženské 
nehy, tolko ľúbostnej slasti, jako pri bozkávaní skla. 

Ona u/ poodišla — vtedy on zaklepal na oblok. . . „Ešte raz t" 
A zase stretly sa ich ústa, oddelené chladným sklom, ktoré sa oba- 
polným živým žiarom oteplilo. 

Mirko prišiel do svojej chyže celý omámený. Nikdy nemyslel, 
že naŕibo niekoľko okamihov tak mocne, osudne môže pósobif, jako 
stalo sa pod .\ninýui obIô( kom Mária mizla, tratila sa v jeho 
fantásii, a Anna, jako nejaký dämon, počala nad ním králif . . . 
On hádzal sa na posteli, nazýval sa hlupákom, ľahkomyseľníkom: 
ale sám ospravedlnil sa hneď, /e toho nehľadal... A ona hfadala? 
Nemožno 1 Oi ona mohla sípif, že po druhej hodine on vyjde na 
neobyčajnú prechádzku medzi ovciuceV? Nie — tu niet ani u neho, 
ani u nej najmenšej schválnosti. Tu zaliovoril Boh! podumal, ač- 
koľvek málo kedy na Boha myslel. Nad ránom zas|)al, ale už o piatej 
bol hore, umyl sa, a veselo vyšiel k Ďurkovi na raňajky. 



Na lipovskej fare svätili naozaj slávnostne Jozefa. Dom bol 
preplnený bostmi /. okolia i s dalších strán. Menovite jedna í?ruppa 
národných íudi shovorila sa, že toho roku i ' Lipovského, 

ktorého nehlučný, ale vinití>rne a na blízke o). ..utne účinku- 

júci vplyv bol známy. Grnppa mala plfln vytrhuut lA] 
z úzkeho kruhu a využiť jeho sily pre všeobecnosť, pre cr 
Lipová sem, Lipová tam, pekná vec, že je zaujatá, že ol 
výliskov z každého lacnejšieho vydania, ale taký človek, j^ku Li- 
povský, mal by mat širšie pole. On je v hrude zahrabauý diamant 

Prišiel i doktor Miloslav, patriaci k MJne. 

Kňazi aeniorátu boli temer všetci, jeden i íi>ý'i 



MT 



to ]p?t človek Ucz farby, ktorý bol by inde matfiirónora, ale v tomto 
DLMniil k louiu (losí kurážu. Zjavil sa i ilybk'a. Nie ho 
;,...,...,>, že jaknáLle blížil sa ku koUcgom^ živo hovoriacim, hovor 
ntíchol, alebo mouil sa v cele obyäijny o počasí a výhľadoch na 
óroda. 

Tichá, osainotnelá, pustovnícka fara itremeuila sa na iSl, živo 
rozibraay. Ne<*b}MKHly ani zenskĽ*. |mni fanirky, v starodávnych čep- 
C4}Ch dosíavily sa v hojnom počte, nit^ktoié vzaly so sebou i dcérušky, 
skromné, vecne pýriacc sa devy. Po kuchyni a chodbách tuiolily sa 
ky» bola tam od Drí'vanských i Beta i Tomášova Evka. Ján 
insky koridiiins-ky prišiel pred samou večerou. On zostarnul 
*- ' chodil medzi množ- 

mi a nesmelý medzi 
uii. Vívtíiktí ciulo isa jukt) íloma, e^te i i^ybka tváril sa, jako 

med/.i svojimi, len Drevanský robil jakýsi cudzí dojem. 

Večera i^la slávne. Poprední hostia sedeli v jedálni, preplnenej 

že misy museli si hostia sami podávaC, prístupu nebolo. Celý 

estoľ zaujatý stoly a stolce. V druhých izbách, ešte i v kaplánke, 

!i význai' ' Ivevnicj, mládež, svptskl hostinkári, ktorí nikdy 

ivbia pli ich, spoved.ii:h kňazských, posviackach a po- 

ibných prílezitostach. 

bolo živo, ale cele ináč než u Drevanského na Jána. Reči islv 
itté, týkajúce sa cirkve, národa, verejných záujmov, literatúry 
vda, boly i žarty, lokálne hisiorky. vzáj^^tuut^ dráženie sa, vtipj. 
M to všetko bolo jaksi temperované, bez hluku a vvstrednoatí. 
lei pri iMwanskom. veselý a zotavený. Doii vošiel 
inA a svie/ost Anny zaujuly ho tak, že nemal už 
re i)n>van!>kého bôle, ktorý ani nevedel hovori( o inom, 
.1 vojom nesCastí. 
Samo sebou rozumiť sa, že toasty uevystaly. Senior mal pri- 
' ' vský prípitok. Jaké bi)lo jeho prekvapenie, 

i A toastoval na jubilára. Všetko skaredilo 

8*t, ij(" Islun p.in.l-iii ijoií.tmi hurt, ale pevný, hustý hlas nevolancho 
,gralulu!!r:i vita/uľ o^\v:il sa. Uybka zuni babráckosť 9poločm»sti, 
edei o jej chabostí, a dovolil si eóle dávať vlasteneckí^ naučenia 
iUvovanému. Áno, on netajil svoje, a prinútil počúvať ľudí národ- 
ijcii * vlastenecké'' impertinencie. A bol sám. 

čo je po tom, že ho ncskčír senior v svojom obneskorenom 

e posbihal, co po tom. že na jeho toast bolo ticho a na se- 

I i pochvala! On previedol svoje. No s jedným nerátal. 



hlasno zaškripel zubami, jemu ro bolo primuoho. Vedel, 

i.í, že naíilio oboria sa, keď vyvedie nejaký nepraví- 

Vzal to na seba. Vstal, celý rudý hnevom. Všetko 

,My Lípov^anh," počíil trasúcira sa hlasom, „dobre vieme, co 

nánie ua na.- vi. na nušouj milovanom, požehnanom pastío* 

, rovi. Ale vk....i .,. :.i, všetka láska, ktorú oproti oemu chováme, 

iMiDie luks Sfáďzat k tomu, aby sme bo porovnávali 8 oaáím Pánom 



tiB 



a Bohom, Jezu Kristom, ked putoval jako pravv človek modzi 
lutfroi. No vzdor tomu opovážim sa prirovoat jeden moment zo 
života Kristovho k tomu momentu, ktorého sme práve boli sved- 
kovia! Judáš bozkal Krista, kad ho zrádzal pochopom farizeJRkým 
80 slovami: „zdrav btíd, místre!" Pán farár Itybka slovami Isti 
a klamú pozdravil náábo jubilanta, a v duši hu zradil a zrádza i 
skutkami!" 

Povstalo najprv ticho... Potom počala sa opravdová búrka. 
Nikdy lipovská fara takej nevidela. Jedni volali „živio*, druhí vy- 
buchli v smiech, ini zase ukázali nevofu nad pohoršením. Najdú 
8Ä to všelijakí íudia. Menovite boli kňazi, ktorí vo vystúpení Mi- 
ciana videli laický nábeh na svoj stav. Rybka sem. liybka tain^ 
vieme, že je oplan, ale je predsa kňaz! Je ich kolle^a, a Mician'. 
je jednoduchý mäsiar a kupec. Že vystavil sa národne, že hovoril 
pravda, to ustúpilo do úzadia za stavovskými múrnostiimi. 

Ale v celku bol Ryhk.i justifikovaný. Červený jako rak, po- 
vstal a chce! odvetif. Ale už bola mládež a čuU Lipovanci vo dve- 
rách jedálne. Nedali mu hovoriC. . . 

„Jako ste prišli ku kráľovskej fare?" ozval sa niekto vo dve 
rách... 

„Žandarmami !" odvetilo mu desat hlasov. 

„Koricanci plačú ť* 

«Tu nehrajú ferblu!" 

„Koho odniesli na nosidlách s rohovského balu?** 

,Kto privolal vojsko do Koríčného?* 

,Mcg. meg! Meji, meg!" 

Surma bola už skutočne nepekná. Vtom vstal Lipovský. Jal 
hostia videli jeho majestátnu postavu, jeho krátko striže4íé šedivé 
vlasy; ked ozvaly sa jeho prvé, nehlasnó, tiché slová, v.šetko upo- 
kojilo sa, jako by rozvlnenó more niekto poéibal čarovným prútom. 

Lipovský nič zvláštneho nepovedal. Ba ešte i pocfakoval sa 
toast Kybkov i seniorov, hovoril o láske i odpuštaiií, o rovnost 
pred bohom, o nebeziiečeustve, kerf človek myslí, že je sám pravýj 
a nedopúšťa možnost toho, že i protivník môže byt pravý. Sloi 
jeho boly chladnou 8(»ŕchou na rozohnené hlavy, a Rybka už počal 
uemievaC .sa, lebo iste myslel, že je to zavrátenie nielen Miciana, 
ale i tých, čo vzbúrili sa na smelo jeho slová. 

A razom prešiel na iné terna... Rozvinul celý duchovný boj 
slovenský proti odrodilcom, násilníkom a skrivodnikoiu. Sprcha, 
ktorú pustil na počiatku, pomaly menila sa na oheň. K»'ď končil^ 
národná rozohneuost bola väčšia, inteusívuejšia, než po búrnych' 
slovách Miciana. Mician obrazil Rybku, Lipovský zničil ho, zničil 
cely jeho myšlienkový svet, celý jeho život, jeho smýôTanie a ko- 
nanie postavil na pranier pravdy, jiranier umelecky zhotí)venv, 
krásny, ale predsa len pranier. Tak hovoria len veíkí rečníci^ a 
to len v minútach vyvolených a s hora požehnaných. 

Rybka ztratil sa. Škripel zubami, a nezabudol ataviC sa v Ro- 
hové u slúžneho, ačkoivck bolo už pozde. 

Po jeho odchode spoločnosC rozveselila sa. Mieian sedel potme- 



M» 



Udio, shrbený, a usmieval sa. Bol rád. že neurobil to, čo n^prv 
mmftíúl. Oq chi^el Uttii Kyhku v7Á&í za ruka, stisnút lou ju jako 
Um MieUin mohol (oo lámal krajciare v prstoch na stávku) a vy 
viest bo von. 

Takto bolo lepšie. Bol spokojuj so sebou, ačkoívek poiiiektori 
ítr&ri naňho zlo zazerali, a pán senior, človek slabý, pohrozil mu 
tacajm u' tra, na ktorom bol veíky zlatý prsteň. 

V^^i, u . opýtal sa Miciao, úctivo priblížiac sa k hroziacemu. 

tak ohnivo!" riekol senior. „I on prijal požehnanie apo- 

•r! To som í ja vyňal 1 1 pokrstených zlodejov vešajú!" 
' vec na žart... „Povraz má dva konce, dva 



Sttíl£K 



lojím sa povraza, vznešený pane, bojím sa len našej slabosti." 

..%<,, no! Nie tak vážne !•' riekol senior, a zase zdvihol tučný 

8 veľkým zlatým prsteňom . . . 

,A keíby i žibenica!** zlostne a vážne riekol Mician, ktorého 
hnevalo to, že senior clice vec obrátit na žurt. ^Už dost bolo toho 
mieru! Hynieme pod ním!** 

, Jeden človek nič nemôže!" odvetil starý pán, a hľadel ujst 
examenu ,, laika" 

„Neosobujem si nič, vznešený pane, ale raz, na Jozefa, po- 
vstala tu nedaleko, v dedinke, myšlienka slovenského povstania! 
Prečo by ^ na Lipovej nemohli prelomit to večné fatinko- 

vmaie sa w , - "mV 

.Dobre, dobre, pane Mician," ozval sa chudý starček, temer 
ratesník starého nebohého Jána Drevanského, ktorý sám nevedel, 
koľko má rokov... ,No2ami sme išli proti puškám, kosami proti 
iouiáiiom... Boly časy, boly... Netríasli sme sa pred každým 
fyitlitým panákom, ale mali sme vodcov svojich. . . Boly časy. . ." 

Mirko nemohol zdr/at sa, postava a slová starca, tak zošlého, 
ktorý celý večer len ticho sedel a žuval bezzubými rfasnami kúštiky 
cbJeoa, urobily naňho dojem zdrcujúci, a pritom i pozdvihujúci. 
Oq pristúpil k nemu u bozkal mu zvraštenú, chladnú jako ľad ruku. 

Starček neporozumel, pomlaskol soschnutými perami a sadol 
oa sioloe. 

.Nie," podumal Mirko, „navrátiť sa musíme ku koreňom, my, 
DeCrebné výhonky! Osvieíií »a! Znovuzrodit!" 

A vtedy dozrela v ňom myšlienka, že vezme si za ženu Annu 
Droranskú a pojme ju k rodičom do Viedne. 

(PoknAoTaalc.) 



-^«- 



i5d 



Slovenský jazyk 



Povereéné a bí^očné bytiiosti, 

yltajuť ľubžínskóho Pŕostonárodnic ohih 
venskéy /Mii^lmi pozoruosf som venoval |)' 
bytnosfam a začal som skúmaf, že uakolko sa i' 
íudu slovenského v Novohrado. Vň tomio sotn sp 
o niektorých bytnosfach viac )iovráva, než kofko iJobsinuký za- 
značil, a preto dľžíui si za povinnost uverejnit niektoré veci, aby 
i ja prispel k tomu „základu, z ktorého môžeme vyviesť nádhcruii 
budovu slovenskej myšlienky" *). Všetko tak uverejňujem, ako int 
na Uderinoj v Novohrade rozprával Óuro llenélk, tamejsí rolndi' 

1) Beíah, Ked dakto ochorie následkom dvíhania niečoho 
ťažkého, povedia uai'dio, že „sa obefažeu"*. „Kyžo je to befaii?*' 
povie Uderanec vtedy, ked vidí niečo a nevíe^ čo je to. Hovoria 
ešte: „líeťab f a lueúl^. 

2) liobo. Týmto malé deti etrasia. „Ide Bobo, zje (a; vezme 
(a do vreca". ,,lde cez padlás; už je vraj na povale". Prejde aj 
čeit rúru a kachle. 

3) Č*'rnoh}a£mk. „Šarkana vyčíta z diery a UxjAc s nim v oblaku**. 
Kade ide, vžade « hrúza spadne**. „Tam iste šarkana berie", kde 
Cažké oblaky idú. Cernokiiažulk vyvedie šarkana do východných 
krajov, kde kaíidý človek musí maf z jeho triäsa pod jazykom, h^bo 
ináče by zliorel od slnca, od horúčosti. Ked černokňažník letí na 
šarkane, vtedy tento stína chvostom konáry so stromov; f)rv však 
vždy spýta sa, ci majú íst polom a či horou. Ak by černokňažník 
povedal, že idú pofom, tak by všetko na nivoč obrátil ; ale ak 8i 
horu vyberie, tak je tich&ia búrka, lebo .šarkan hotu šítnuje, že 8a 
v nej vychoval. — Černokíiužuík inšie neje, ako mlieko od čiernej 
kravy, ktorA však ani jednu bielu srst nenu'i. Itaz priŔiel do jedimít-i 
domu a pýtal si mlieka; ale mu nedali hne<f, nuž sa taký pnval 
fflrhol, že malo celú dedinu sobrati. — Kaz tiež bol v jednom dome 
a modlil sa z knižky. Ked zaspal, domáci tiež začali čítat z tej 
knihy, a tu taký víchor povst.a1 s hrmavicou, že hrúza. I úu sa 
prebudil a spýtal sa domácich, či čítali z tej knihy. Tí zprvu tajili. 
ale potom museli vyzna(, a on Im povedal: „.\k by som sa ntbol 
prebudil, boli by sto zkazu vzali \ — Černokňažník v čiornyc 
háboch chodí. — Ked do akadémie'' vezmú trinástich, tak z týcÄ 
jeden skape a ostane < níkom. — Hovoria aj to: „Takii 
kázeň vyčítal, ani černuhiia/iuH . 

.Riiz jednoho človeka odsúdili na smrf, ale mu potom ne- 
chceli život ndobraf. nuž hodili ho do jakejsi jamy. Tu spadol 
medzi dva hady, ktoré mu však nič uespravily, iba sa mu na dve 
strany odstúpilý. Ked vylačnel, rozmýáľal. že ako by 8i hlad ukrotil. 

») Slovenské Pohlady 1896, str. 655. 



iti 



nezeni uic, iba čo jeden 
t- val aj on a vskutku ostal pri i^.ivote. Asi za *i<) rokov hol 

v tej jarne, keď raz prišiel ta čerookĎaznIk, a hnerf čierne oblaky 
zaFahly celý kraj. Potom zaéal čítat z knižky, na čo všetci vyšli 
TOU z jamy. Najprv vyšiel ten čiovek, ktorého sa černokiiažník 
zíakol, ale nm nič nespravil, poneviU* všetko vyrozprávsil, čo sa 
8 Dlin stalo. Za človekom tým vyšlý aj hudy, ktoré však holý šar* 
kaiiy. Tieto čeniokna/nlk na kautúry pochytal a dal ich dr^af 
tomu človeku: »Chyc mi tieto žrebce, k} m si trocliu podriemem." 
Ale človek si pomyslel, že tie jeho v jame nehautovaly, tak že ich 
aj nti uHlohodi z kantárov. To i urobil, tak že hady černokňažníka 
na kiwy roztrhaly a znovu vošly do jamy. Človek teu šiel potom 
domOT^ kdo ho už ani nepoznali. 

4) Kottť ba čeCmti. Duro Beuŕik (spomenutého starý ote* 
amrel pred r. 1848) mal na Mýtnej „frajerku*, ku ktorej každý 
fucer chodieval s Uuderinej, a síce na kuni. Na uderiauskych lú- 
kách sa kone slobodne pasilvaly, uko aj teraz k jašení, tak že si 
Beočik ani v^r xUeral, ale Síidol na hocktorého, čo mu k ruke 

risiel. Ked .; 1. Mýtnej, tam koňa zas pustil na luku a na 

ite sa vrátil na uonj. Predtým však pasávaly sa vraj na udorian- 
ycb lúkách aj ,koue bez čelustí" a starší ludia tvi*(lia, že oni 
ké kone aj videli. Tak sa stalo, že aj n4š človek uevedome chytil 
koná bez čelustl" a sadol si naňho, ale „ho ten vraj tak niesol, 
li vo vetre". ,Ani nezvedel, len ked pred samou Mýtnou stál na 
irudskej (ceste) s kantárom v ruke, a kóu sa už v mláke rehotal, 
ktorA viedy bola vyáe mosta, a povedal mu: ,ale som (a pre- 
Diesol^* — Día iných chcel ten kôň svliecť do ujlíiky aj toho Ben- 
éika, ale tsa mo nedal, lebo bol mocný chlap. Potom kôn sám 
ibehol do nej. — .Kone bez čelustP* sú vraj čerti. 

r 1, a že do človeka vojde, ked spí. 

_ZTläM t.avicu íahne, je vyložený tomu ue- 

K{i«čeDi$iu, lebo madra ta chodieva sa pást. 

6) Vlkuiak. „Kaz pásol valach pod Brezinkou 'i ovce. Zrazu 
sa priblížil k nemu jakýsi žobrák a nedalcko od neho sa premenil 
m vlka. Tento hned začal drhuúí ovce a na hronuidu ich vlai'il. 
Keď aíí ?o zadrhol, valach strelil doňho, ale sa n>u nič nestalo. 

drhol ovce. Tu valach nabil pipsAru do flinty a tou 
r.ur-m WM M^.^. Tá pip8Ai7i pľošla čez vlka a zdochol, tak že len 
|inch ostal po nom.** To vraj bol vlkolak. 

7) Xmok, Zmok je kura. Z najmenšieho sleíwrieho vajca sa 
^tytliituL.. ke<f bo človek pod j>azuchou nosí. Ktorý človek vyliahne 

u ho musí aj cliovat, lebo je jeho majetkom. Chová ho 

'^tflK. /• mu z každého jedla pod stôl capne a zmok si to tam nájde. 

Potom Višfličo nosí gaxdovi, čo t&i len žiada. Aj rozprávať vie. 

Vi4ly la gpýta, čo uiá douieet. Na čom je krížik, to nemôže od- 



M nfiŕki pH Podrcciach. 



964 



tál, t. j. vstúpia R nami do spolku. Na takýchto základoch pošta-' 
vene kníhkupectvo na Slovensku shí/ilo by tak českej, ako slnven- 
Bkej liUnature. Cesku knihu piedávat Slovilkttm je z Turčianskeho 
Sv. Martina predsa primeranejšie, než t Prahy alebo trebárs i Brna. 
A uakoíko po slovensky tlačí sa málo, výhoda českej reči bola 
by týín vaŕôia. K jednote ŕesko-slovenskej nám núdza ukázala takú 
cestu, od ktorej lepžíu nikto nevymyslel ani do času Bernoláka a 
Štúra, ani od tej doby. Avšak — ako rečeno — za desat rokov 
bez výsledku klopali sme s tým u bratov Čechov. Rozmnožil sa 
nám len archív. 

Ďalšie hovorenie o veciach slovenských malo by vychodit z otázky 
lohto kníhkupectva. ^^ 

i*^. 



Literatúra. 

Tovarj'Ŕstvo. Sboriilk literáruych piAc. V storočnú pamäC 
prvóho „Učeného slovensktlho tovaryástva" založil a z pomoci pria- 
teľov slovenskej spisby vydal T-V. Ľichard Osvalä. H. V Ružom- 
berku. Tlačou knihtlačiarne Karia íSalvu. 1S95. Strán 318, 4*. 
Cena !3 zl. (Puhracovanie.) 

V histórii nasej robí konfusiii i to, že niektorí spisovatelia 
nerozlišujú Tatry od Karpatov, V Článku Karpaty a Tatry Vr. V. 
Sasinek vykladá teda ten rozdiel najmä v súvioe s delami X. sto- 
letia. V r.lánkn Fritigil a biskupstvo v 2^iire histonk náš hýbe 
otázku o národnosti Kvádov a Markomanov. N V ' obšírny trud 
Jozefa Kompánka: Nitra, nnstin lic.jejú'^ný, ný a vžärlu' 

nostný (str. 54 — 114). ObzvláŔtne chválime takeio uiono^rafie; uii 
obyčajne vynesie sa na svetb* kus histórie slovenskej i vtedy, kcd 
sú o meste menej památuom nei je Nitra. Históriu mesta tohoto 
pôvodca začína hodne daloko (viac-menej v súhlase s predchádza- 
júcim článkom Sasinkovým); vyslovuje ako doumienku. že v Nitre, 
stolnom nu'ste Kvádov, u:^ v I. století bezprostroduí učeníci apo- 
stobív b!?*<H!i)i kresťanstvo. l*o tom, čo už popísalo sa u nás, máme 
strach n. kedykoľvek týka sa niekto, trebárs i odôvodue- 

nejšie, •....' oUizok. ') Že Ulfilas nebol (lotom, ale Getom, Slo- 
vanom a jeho písmo slovanským písmom, gla^olicou, to pán |)ó* 
vodca berie už apodikticky. V slavistike o glagolici, o jej pňvode 
a doHíove je už celá liUTatúra. Literatúra táto na pr. zpojuedzi 
juho- západných Slovanov spočíva na takých menách, ako Kopitar, 
Žafárik, Miklosich, .lagié. Kto teda chce povedať platnť* nové slovo 



') Nebohý Orniis v svojom ôvode k Paullnyho Trnuianskemu 
Matúšovi (1871) napísal, že v tých časoch, keď Mojžííí vyviedol fud 
izraelský z Eijypu, v Uhorskej krajine bývali číri či»ti Slováci. Z» Du- 
najom mali nAJváčAit) mcKtá, tam bývali nnjváčAic Irhy a kto bol bo- 
hatým pánom, ten rád bavieval ya /u Dunajom, „a pre>t(i kmginu tá na 
zývali /upuufikúQ či pan^ŕkuu ulebo Panntiuiou." V mesto Ve«<|irime bývali 
nHJvaŕ&t pohanský kAaz Slovákov. Ale potiim, ketf priniel k iiim Favel 
upoKiul (od Mojlitta po apoštola Pavla je totiž aii pol druha lisic rokov!), 



f6S 



lislce glagolice, aspoíi ignorovať nesmie týchto mienku. — 
V tretej hUvť monografie (Dejopis Nitr)) je sosbienmo množstvo 
historických dát; veíini iuteressantuó sú tu vyobrazenia: Nitra pred 
r. 1658 a Xitrai r. 1604, ked ju Souches od Turkov zpatvydobyl. 
Najmenej s a je Nitra, opisovaijá v hlave IV., t j. Niti*a 

terajšia. Z ť iŕo prešlo e§te i do hlavy nasledujúcej, v ktorej 

je reč o chľain<iclí, kláštoroch, o starších i uovšich rozličných in* 
stitúciach nitrianskych. Mesto, ktoré od nepamäti bolo javištom 
tolkých dejov, nemá žiadnej zvláštnejšej pamiatky staviteístva. 
Spisovateľ, od počiatku svojej obšírnej práce až do konca rýdzi 
Slovák, konŕf opisom fnilého Zobora a jeho opátstva, 

Nasledi iiok je zase o v ho 

Alexander i mi, l<ťiľv vňhec - .iva 

8 Yvnáša na svetlo. (Dokončenie 

Lipoviatiska mnsa. právka zo života lu d u slovenskeim. 
Spísal Dr. (iust. A'/.' /yr/rutrr. Druhé vydanie. Turčiansky 
S v. Martin. Tlačou a nákladom Kníhtlaé. účast! spolku. lí<VM>, It)^. 
75 str. Cena 25 kr. 

Zvláštnofif ! Druhé vydanie knižky — u nás. Vidno, že pôvodca 
je nbľúbetiýra spisovatelom. (Lea ou satú lá&l sa uovediet o tom, 
ked tak málo pfsaval.) 

V krátkom »ívode hovorí Rpisovatel, že , všeobecnou vzdela- 
nostou, železniciami a dalekopisom trati sa nám minulost chytro 
8 očí a s nou uháňajú pralesy, obyčaje a rydzosf národná." Ostatný 
ostrovid bol vraj zastrelený v doline Kamenistej vyše Hronca roku 
1828, a prídu časy, že i medveífov len na papieri budú ukazovaC. 
,Aby sme zachovali pôvodný, prvotný rá/ prírody, poľovnícke a iné 
s tým spojené národné zvyky, umíeuili Sfne si túto rozprávku oa 



dali sa pokrstiť, ich hlavný kňaz bnnbii sa bývaŕ víne v modlArskom 
Vesprime, preiiel do Belehriidn, lam postavil ^ :t>m 

väáy vyná&al, a preto nazvali to moslo Stolným 1 i : uýn> 

ho nazvali nie od takého stolca, alo preto, ie bolo sídelným ^ stoluvm. 
stoh'čným mestom krajiny.) Veľká nehoda potkala Slovákov roku 360 
pred Kŕ. Z kriijniy. ktorú dnes francúzskou menujemií, priili Valasi. Kelti 
alebo Oalluvia a pura/lli Slovikov; k«^<f vsctko dovAkola vyUranrovalí, 
odiftU k íNernemu moru, a ktorí eyíte tu /ustali, ti stali ku Sloviikom 
do složby ovce pást, a od týoh čias (!) ovčiara roenujeme vala^rbom. 
Pred samým narodením Krista Pána rímsky cisár Aupnstus zažiadal si 
podmaniť tú panskú krajinu čilí Pannoniu. Ale Slováci nechceli sa poddaf. 
V tej vojne vr/na<!ili sa menovite traja hačovia, ktorí viedli vojsko a 
pttriŽAli Kinuinov. (Človrk by ru-vcdel, čo to boli za bačovia, pred kto- 

dca vysvetľuje |»o<l bvie'/tiičkou. fc 
.(tni, }io;:deJHÍ hlavni Aujiani ; že za 
dve tialc rokov xmentlu na všeličo a názov htiM 7o»tal duen len na ko- 
iiari* pri ovciach. Po pravde vjiak názov ten bol vždycky len pri ovciach. 
A baóofv, ktori by boli bili Rimanov, nemohlo by( až ani preto, že &1ovo 
hača doitalt Slováci nie prv ako v XIII. stoleti po Krístu od VaJachov 
a, rozomic so. nie od tých z t<g krajiny, ktorú dnes francúzskou me« 
utljOBA.) Atd auf. 



«M 



svetlo ry dať," Nakoľko jo tu možno v takom malom rámci* úmysel 
tento podaril sa mu výtedne. MajRter je najmä v predstavovaní 
prírody. Lipovianska masa leží na zvolenskom Horohrooí, v horách 
pod Ďumbierom: z domu jej pána vyberie sa poľovačka, ktorá je 
klbkom povesti. PlastiônosC opisov je nie kiždodenná. Strelec, sto- 
jací ua vyznačenom mieste, počuje chrapot, Í postaví sa do hoto- 
vosti; a veru bol čas, „lebo zpo/a prehnitej klndy vyvaK ^ čierny, 
široký, chlpatý i:hrbát. Chrbát sa vypína z malinciaka stziby vlny 
z mora a za tým sa vymele veľká jako niýtovnica kotrba. Za ua- 
durenou kotrbou nasledovaly ohroumô díaby. s pazúrami do na- 
hnilej klady vrazenými, a jako by mihol, už stálu prcdtiá časí. ái- 
rokoprsého niedveffa jako socha nad kladou povesená." (Str. 37.) 
Pravda, plastirnost tohoto a iných podobných obrazov ukáže aa 
opravdove len pri obstiinovke prírodnej, akú načrtá im Zecheoterovo 
pero. Opisov prírody je u neho vlastne dost málo. Ako by leu 
mimochodom robil miestami markantné črty, ani maliar, ked tak 
hrubo kycká farbu na plátno; no z toho povstávajú verné obrazy, 
čitateľ dostáva vernú predstavu o našich horách, o tých divo-krá8- 
nych v okolí Ďumbiera, kde nenadále nájdeš sa ua pr. nad prie- 
pastou i na pat siah hlbokou, ua spodku s huf iaeoa vodou. V ta- 
kých jadrných opisoch prírody je hlavná sila nášho spisovateľova. 
Oproti týmto bľaduú i jeho vtipy a rozmarné nápady. (Na pr. od- 
porný Kavasy vtiera sa Aničke v takom okaražeuí, kecT utiect ne- 
mohla, tikňu č^jom naloženú pustiC nesmela. V tom však Vydur a 
Dolina, na svorke uviazaní veľkí psi, za kúriacim sa žrádlom je- 
dným mykom skučia na dvor, svorka okrúti sa okolo uoh Rava- 
syho, a on, aký je dlhý, padne pod schod, kde práve morka na 
vajciach sedela — padne ua vajcia, len pred Injma dňami podsy- 
pané...) Z jeho opisov prírody bude eSte čerpat i slovník slovenský. 

Vôbec, čo je v povesti príroda, je lepšie predstavené než člo- 
vek; opisy 8toja vyššie, než to, čo je konanie ľudí. Prostriedky 
Zecheuterovej romantiky sú už dnes trochu ošumelé. V) .\ltí o čo 
mu išlo, to dosiahol : povahu prírody, poľovnícke a iné s poľovačkou 
spojené národné zvyky zachytil a zvečnil tak, ako je to dano leu 
zvláštnym vyvolencom. — 

Lipovianska mnšn prvý raz bola rla«'ená v Orlŕ |í^74; hneď 
žatým vyšla i v knižnom formáte. Potom nasledovala ešte krátka 
perióda vho literárneho pracovania — vari do roku 1S77. 

Ale od I. is temer nič nenapísal ešte i dnes bodrý Laako- 

meraký. škoda, škoda pre literatúru slovenskú. Šk. 



') V novom vydaní bolo napravif chybu, ktorá v rukopise pravda* 
podobne z nedopatrenia o<ítala. Kcd totiž mcdved napadne liymáka, na 
Rtr. 39. strelci prv dulichli na mie«to zápasenia, nož Janko; alu neve- 
deli %i pora«iiŕ. ako pomábaC, ako strieľať, ketf Dymik s inodve<fom bol 
v objatí, v cblpo. Na 55. strane však, kde x^pas s niedvoifom opisti^o 
u snová, už Janko IxjH »a s mackom, ked dobehli strelci, ktorí .kri- 
čali, híkali, no streliť netrúfal id iliaden, aby chlapa Depostrieľal." 



Bok 1890. 



floMt 5. 



Slovenské Polilady. 



c^r^T. 



Povesti a rozprávočky z BoŠáckej doliny. 

z lial tudu prcpisal Jot. A Holuby. 

XX. 
CIgáft a holié. 

vigáfi dostal preiisrolanie k súdu, jako svedok. Obliekol sa 
ledy do sviatočných šiat, a tak sa vybral do mesta pred pánov; 
,aJe že mal na brade a pod nosom veliké atrniste, nechcel sa tak 
IsanisteDý prťd pánov dostavil, aby ho za uemoresníka nedržali; 
rpret4i jakuáhlo vkrotil do mesta, prvé, čo mal na starosti, bálo: 
^ie vyhladni holiča, aby sa mu dal ošvárif. 

,rán Hiiijáfer/ riekol cigáň holičovi, „nech ma pekne na hladko 
•liolia, lebo idem k pánom/ 

„I)obre, dobre, oholím.'* rečie holič, ^len mi, more, povedx: 
či cJicea, abych (a oholil za krnjciar, a ä za groš?** 

„A, veru, pán majster/* povedA ci;:áu, „ked už idem pred 
ioov, nebudtnn áauovať poiia/í ; len nech ma pekne oholia ža 
'|p!0ft, aby ch nebol pánom na posmech.'^ 

,Nuž tcdy sadni si I** hovorí holič, a kam mydlí, tam mydli 
lioví bradu a pod uosoio, že sa cigáňovi len tak od radostí oči 
íetily, kecf /^^kúlil do zrkadla a tam svoju namydlenú tvár «izrel. 
Holič ho nechal chvíľu sedef, otvoril na stolíku fiok a pre- 
beral sa v brJívAch, až konečne jednu vybral, trošku na remeni a 
dlani ju pretiahol, a začal ci^jVna holit. 

Cigáň vyvaľoval pri tom kam diaľ tým viičšie oči, začal žmurkať, 

úvj roniC, zubami Ŕkrípaf. a ked si uškierajúci sa holič britvu zase 

^na romeui pretiahol, > ho cigáň: „Pán majster, ž čoho je 

britva?** ,Z tej n.i ocele,*' riekol holiť, „ľreto tak reže, 

fc až iŔkry éype,'' povt-dal citiáň. a len držal bradu trpelivo dalej. 

Ale keď toho holenia, kton^ sa draniu za živa navlas podo- 

tbalo, dalej vydržaf nemohol, riekol holičovi í „Pán majôter, nech 

"otvoria troáku dvere.- 

,A načo?* pýtal aa holič. 

,Jo tu tak šparno a horúco, /• a vk i^ /i.iusím," odpovedal 
cígAA. 

Jakn&h!' ivere otvoril, schopil sa ci^áň do poly oholený 

n il.. ruAs 11, 1.,. — ,,, uchytil širák a liybaj, čo mu nohy stačily. 



von na ulicu, len sa tak za ním prášilo. Holič vybehol medzi dvere 
a kričal za ním: , Počkaj, more! vrá( sa, nech fa aspoň doholm!" 
Cigáíi sa alo ani neobzrel, len zavolal: „Ani kebys mal ôto uôh, 
ma neäohonišľ a ušiel preč. 



XXI. 
8iurf. 

Hned povyše Todhradia blízko Marťákovej skaly sú ovocné 
sádky, „na Ktite" zvané. Tam raz starV M. v noci striVžil slivky^ 
aby mu ich nepokradli. Okolo polnoci, kde sa vzala, tu sa vzala,^ 
Tysoká, chudá, biela /.ena zastjila si pred starého M. a riekla nin : 
,Ty ma musíš vziať na plece a ta niest, kam ti budem kAzaí." 

Starý M. sa jej tak nalákal, ie mu od strachu zuby drkotalj 
a vlasy dubkom vstóvaly, že ledva vyriekol: ^Ale ja nemô^etn od 
tiaíto odísť, lebo vidíš, že mám tu natrasenó slivky na hroniadách^l 
a ešte mnoho neotraseného stromu: do rána by mi t<) pokradli.* 

„Tvojich slív sa ti nikto ani nedotkne," povedala suchá žena, 
flleu ma vezmi na plecia a pod, kam ti rozkážem." 

Starý M. sa bál odpovedaC a voíky-c ni\ ženu «a plecia 

a šiel, kam nm kázala, poza hiimtiá do i' j pofa. Z počiatkíl 

mu bola tá žena jako pierko lahKá, ale vždy viac a viac otažie- 
vala, a v bošáckom poli sa ho pýtala: .Ťažká som ti V* On sa 
hanbil vyznať, že ju ledva unáša, ale povedal: „Co bys' bola I" 
Ked však za každým krokom oťažicvala, že s nou ledva kráčal a 
pod chvííu zastával, aby si oddýchol, zase sa ho spýtala: „No, 
ťažká som ti?" „Kj. veru fažká," riekol starý M., „že ťa už ledva 
unášam!'' í^ena na to ani slova nepovedala, len sa za každým kro- 
kom lahéou stiivala, až sa M-mu zase zdalo, jako by nič ueniusol. 

Tak došli pri mesiačku až k Váhu. Tam mu kázala zastal 
sliezla mu s pliec, strhla si s hlavy plachtu a rozostrela ju na Váh^ 
Oba si stali na plachtu a previezli sa na nej na druhý breh, kde" 
žena plachtu zase na hlavu si zahodiin, M mu ua plecia vysaiila 
a ukázala mu prstom, aby s nou šiel do Kálnice niže Beckova. 

Ked doSli do Kálnice, tam bola v jednom dome svadba. Pri 
tom dome kázala žena M-mu zastať, sliezla mu s pliec a riekla 
mu: „Tu na mňa čakaj. Cez okno v.^etko uvidíš, čo sa tam v ízt 
robí a robiť bude: len nesmieš mať so žiadnym človekom vyprávkyJI 
lebo by bolo zle s tebou.*^ 

Biela žena išla najprv pod šopu, vzala ostn^ poleno a vkročila 
do izby medzi tancujúcich svadobníkov, ale ju nikto nevidel, ani 
nezbadal. Hudci hrali a chasa vrtelo poskakovala, a starý M. 
na to zvonku cez okuu díval. Zrazu sa biela žena zahnala polenon 
a zarazila ním po hlave tancujúceho družbu, že sa hned rukac 
chytil za hlavu a so slovami: „Jaj. moja hlavička!*' spadol na zen 
Hudci prestali brat a tanečníci tancoval, a všetci sa sbehli okok 
družbu, oa zemi rozvaleného, n dali sa bo kriesiC, až ho aj vzkrie-'^ 



U9 



silí. Biela žena, nikým zo svadobníkov nevidená, zostala tam, a 
staľý M. trnul strachom; čo sa rfalej bude konat 

Ked družba k sebe prižiel a už mu zase dobre bolo, hudci 
sase hrali a tanečníci tancovali dalej, až si aj ten družba schytil 
tanečnicu a, jako by sa nič nebolo stalo, dal sa s ňou do zvŕtania. 
Ani dobre raz neobišiel kolo, zahnala sa biela žena tým ostrým 
polenom a zarazila ho po druhý raz po hlave. Družba hned vy- 
pustil tanečnicu, skríkol: „Moja hlavička!" a spadol jako mrtvý 
na zem. Zase sa strhol medzi svadobníky krik, že čo sa to s družbom 
robí? Dvíhali ho so zeme, prskali mu vodu do tváre a sluchy mu 
trdi, až konečne zas oči otvoril u jako vyjavený sa díval: čo sa 
io 8 nim porobilo? 

Družba sa o chvíľku zase lepšie cítil, už čerstvejme hovoril a 
kráčal ; a ked si vypil trošku vína. povedal, že však mu rá tažoba 
ni prešla a nič mu viac nechýba. Tak sa tedy svadobníci zase dali 
do tanca a aj ná.š družba sa medzi nich primiešal. Ani sa dobre 
nezvrtol, zahnala sa zase biela žena polenom a tretí raz ho udrela 
'po hlave, že hned padol mrtvý na zem. Medzitým, jako hudci a 
taaeéoíci k mrtvcum družbovi popriskakovali, biela žena jako ne- 
▼idetuá dnu bolu vkročila, tak aj nevidená odišla, a star)' M., ktorý 
cez okno všetko videl, čo sa v izbe dialo, strachy umieral, čo sa 
dalej bude día(. Ale biela žena prišla k nemu a pýtala sa ho: 
.Videls'?** B Videl,** odpovedal jej. ^No pod," riekla^ „už tu viac 
nemám roboty." Vysadla starému M. na plecia a kázala mu ísť 
domov. 

Cez Váh sa zase na plachte previezli, a ztadial tou istou ce- 
stou, po ktorej boli príšti. zase odniesol M. tú bielu ženu cez bo- 
iácke pole a poza humná až do sádku ,ua Kúte'* vyše Podhradia. 

mn biela žena soskočila s pliec, riekla: „Ja som Smrt* — a 
M M-u 6 očí. A jeho slivky boly nedotknuté, a jako ich 
FodiUel, tak ich aj našiel, lebo mu ani jednej neskapalo. 



xxn. 

Syrový kostoL 

V jednej dedine na Horniakoch, ktorej meno mi už vypadlo 
im&Ci, mali mnoho oviec a syra, a že syr nestačili pojesl, vy- 
Etili si z uťho kostol, ale zabudli na íiom okná spravil. 

Kostol by už boli mali, ale čože, ked bolo v íiom tma, jako 
v rohu! Sišli sa tedy do rady a uradili sa, že uachyUyú slnečného 
svetla do mechov a potom ho v kostole vytrasú, aby nebol tmavý. 

Kdc-kto jaký mech mohol najst v dome, všetky pobrali, na 
ulici ich proti slnku poroztvúrali, zase dobre pozavázovali, do ko« 
Stola pouusih a tam na prostriedku povytriasali a odi.^li domov. 
We kostol predsa len zostával tmavým, čo ludl velice trápilo, lebo 
si neznali ani rady, ani pomoci, a aj vo dno museli v ňom sviece 
zapalovaC. 

Jako raz kostolník ráno sviece v kostole zapaľoval, zbadal na 

17* 



kostole cez steuu predobanií dieru u (fatla» veselo po kostole po- 
letiijiícebo. Kostolník iiradovuný vybehol do dediny s krikom: 
nľodte. chlapi, páiibožka chytat: lieta po kostole ľ* Ľudí sa sbehol 
plný kostol, a dali t<a datla naháíiať; ale tento, kade vletel, tade 
vyletel, u ludia sa s otvortMiýnú ústami do jasnej diery dívali, až 
ten najmúdrejší povedal: „Hej, chlapi, veru soín ja tiikého pAu- 
bo;^ka videl v hore na velikom suchom buku, kde vysoko v diere 
býva.** 

Vybrali sa tedy do hory a v;tali s sebou najdlhší rebrík, jaký 
len v dedine najst mohli, aby toho páubožka ua buku chytili. Že 
ale niesli rebrík nie koncom popredku, ale na kríž preložený, a 
nim ustavičnp do Htiomov zapierali, n«MnohlÍ sa ukoro ďalej dostatý 
lebo do ktorého buka lebrikom zavailili, ten najprv 8o(ali, a tok 
sa lon pomaly k suchému buku približovali. Svojím krikom u lo- 
mozom vyplašili hada, ktorý pred nimi, po zemi seuí i tam sa 
plaziac, chytro utekal a pred nimi sa schoval. Ked najmódrejáí 
t nich videl hada utekal, zvolal: , Chlapi! takto sa s rebríkom 
nedostaneme skoro k buku: ale obráfte vy rebrík koncom na predok, 
a jako sa tento ámydiar šmyči (had šmýka), tak sa aj vy s rebríkom 
smycte." 

Táto rada sa všetkým zaíúbila a i>oslúchli ju. Potom im už 
cesty rýchlejšie ubývalo a o dost krátky ŕas duáli až k starému 
suchému buku, kde videli datla, jako práve vletel do diery. 

Naradovaní, že našli, čo hladali, pristavili horko-ťažko dlhý 
rebrík k buku a začali sa po íiom hort; štverať. Ale co naplat, ked 
rebrík daleko ijeíloóahoval k diere! Zuse sa uradili. že si na hor- 
nou) konci n^brika chlap na chlapa postávajú a tou nujvy^ýí vtáka 
z diery vyberie. Ked už ten najvyšší bol až u samej diery, vstrčil 
dnu ruku a zvolal: „Už ho mám!*^ Ale ten najspodnejší bol velice 
všetečný a chcel videť, en t^ bolo v tej diere, zdvihol hlavu, nohy 
sa mu sošmykly, spadol dolu a všetci, ktorí na jeho pleciach jeden 
nad di'ubým !st.ili, sleteli za ním, a málo chýbalo^ že .sa nepojsa- 
bíjali; ten najvyšší však zostal za ruku, v diere vstrčenú, viseť, a 
kričal, čo mu hrdlo sUičilo: ^Kucička, ruka moja! Pomáhajte mi, 
ináč zhyniem!* Chlapi, okolo buka rozostavení, nevedeli si inej 
rady. ako že zdola hádzali hore svoje obušky, aby nimi zacviknulú 
ruku z diery vyrazili. Ale vk^ko nadarmo, leda čo mu tylcamí 
hlavu doflkíi. 

Naposledy sa pochlapil toho za ruku visiaceho vlastný brat, 
poplul si I uky a vyhodil svoj ostrý ebušek takou silou do vysoká, 
že vyletel hoďue vyôe hlavy bratovej, tam sa zvrtol a ostrím spadol 
na ruku jeho, tak že ju hnecf utal, a brat sleWl s buka, ttfatú dlaú 
v diere odbehnúc. 

Ked sa so zeme horko-(ažko posbieral a si vydýchol, pochválil 
)M!i(n a riek»0: „Oo je brat, už je len brat! lebo ti ten len predsa 
itiijlrpšie spomôže!'* Po takej nehode vrátili sa domov, a že im 
na kostol pri letu valy straky a vrany a doňho mnoho dier vyzohaly, 
nepotrebovali doidío ani svetlo nosit; ale za jeiinoho rána ví-lt^n 
ho celý na hromade. 



961 



xxín. 

Cigáň fläkáloui. 

Ondrej Brečka, vareškár na kopaniciach ^Jiilavníckycb, bol 
kmotrou) cigáňovi Ferovi Cinčurinkovi. Bročka chodieval so svojím 
JAVorovýin tovarom na trhy do blízkeho mesta, a skoro v/.dy sa 
zastavil u krčmára Srúfa Nadphicaného, aby sa kalíäkom tej moto- 
Uoe občerstvil. 

liaz sa vybral Breéka z domu bez fristiiku s velikoa no^ou 
vari íc, vahúnkov, habariek a i»é!io var^skárskeho tovaru 

BB t ivil sa u Sriilti a vypýtal si dve na tvrdo vareuú vajcia, 

ie v^k mu ich ua iiúa^iocm*] ceste zaplatí. Krómár mu, jakú sta- 
Tému známemu, vdacae dve vajcia uvaril, n:i ktorých si Bredka 
pochutnával a k vajciam chleba z kapsy vytiahnutého si zahrýzal, 
m potom odis^iel na trh. 

Na trhu, že r;im ešte iných vareškáruv nebolo, sa mu vSetok 
tovar na ruvačky-mačky pomíňal, u že sa Brečka sisiel s dávnym 
priatefoni z inej dediny, pobavil sa s ním do večera, a idúc domov, 
ubudol zaplatit krčmárovi za tie dve vajcia. Tak sa mihal meniac 
tu mesiacom a rok po roku, čo Brečka za vajcia neplatil, a žid ho 
neupomínal, Až po siedujich rokoch zastavil Sniľ Brečku pri svojej 
krčme tými slovami: ^Ný. Ondrejkho, khedy zaplacithe thy dve 
vajco, čo 8thc davuo u mfía zedli?" Ondrej sa na to už nepamätal 
a pýtal sa; „Jaké dve vajcia, Sriiíko?" Až ked mu krčmár do- 
Dodroboa vyro/prával, čo, jako a kedy to Í)olo, udrt;! sa Ondrej po 
c^Ie a povedal: «Jój, Srúľko, pravdu máte! Ja som už na tie dve 
vajcia celkom zabudol. Ale, nič to zato I Tu máte šesták: odrátiijte 
iti za ti*» vfljciH a zu ostatné mi nalejte tej rusoviny.** Krčmár si 
roz! nik pud pazuchy do vesty 

A •! ^ riekol: „Nýl Čo Ihea 

šeslhak/ načo je then šesthák ?- a vytiahnuc palce zpod pazúch, 
vľ-al kriedu, počal na stole rátat a hovoril: ,Z thých dvoch vajco 
boly by bývalý ilve sliepkhy, za rok by boly naniesly čo len stho 
vajco: z thých by bolo bývalo stho sliephok" — a tak postupom 
8«dem rokov bol by krčmár, 'Iľa svojh'k rátjinia, tolko mal z tých 
dvoch vajec, že by sa mu I 'i I mohol vyplatit. 

,Alc aby sthe videli, Oi ^ šanujem, nuž uepý- 

thaiD od váá všetkho, ale mi dimte len stho zlathých: a budeme 
as dobrí khamarátil* Takt») sa prihováral krčmár vareškárovi. 

Ondrejovi nad takouto bezočivostou krčmárovou od zlosti až 
rfily na čele nabiebaly a paste zatínal, až to z neho vyrazilo: „Ba, 
'C«Tta rohatého ti dám, ty snnade, a nie sto zlatých. Ked nechcel 
an ti nič; však si ma už mnoho vút oklamal!** a buch- 
odišiel. 

Km i .r i vareskárovho hnevu nenalákal, len mu bolo lúto, 
ie itiu van '^kat pred svcMikami htidne ápatue nevynadal, aby ho 
bol mohol aj pre urážku na cti zažalovat ; ale vareškára predsa na 
ifcb sto zlatých zažaloval. 



*i68 



Ketí dostal Ondrej predvolaniu k siídii, nebral vec ua ľahko 
a chodil 8 oveseuou lilavou, lebo hovoril, že kedf sa dá žid do 
8Údu, aj ked pravdu nemá, vyhrá, a jak nevyhrá, aspoň protivnú 
stránku dlhým vláčenfm sa do súdu unúva a do mrzutosti a ákody 
privedie. 

.lako tak usUraný vareŠkár smutný a zamyslený chodil, po- 
stretol ho kmotor, cigáň Fero Činčnrinka, a spýtal sa ho: „Pane 
kmotre! Čo Ste takí smutní V" A ked mu varešícár vyroz|«rával, čo 
ho trápi, povedal um cigáň: „No, nebojte š'i, pane kmotre! Len 
8t vy mňa vezmite -/.a fíákála, keď pôjdete do súdu: a uvidíte, ze 
vyhráte." 

Na urdtý deň dostavil sa vareškár k súdu, a vzal si so sebou 
aj kmotra cigáňa, jako fiškála; ale cigáň schválne zostal vonku pri 
dverách. Žid vyrozprával svoju žalobu, vyratoval škodu a prosil, 
aby mu prisúdili sto zlatých, ktoré by mu bol povinný vareškár 
zaplatit. Vareškár prosil sudcu, že poneváč má ťažký jazyk a sAm 
sa bľáuit nevie*: aby ua máličko počkjil, až jeho fiškál prijde. Sudca 
sa pýtal vuieškára: „Nuž a kdeže mute vášho fiškiiluV" Vareškár 
odpovedal, že čo chvíľa prijde. Už to čakanie sudcu mrzelo, ked 
sa dvere otvoriiy a cigáň, jako by sotva dych popadal, dobehol dnu 
a riekol: „Prosím ponížene ža odpustenie, že som sa trošku ob- 
neškoril: ja šom fiškálom tomuto poctivému človeku,** a ukázal 
prstom na vareškára. 

Sudca sa usmial a riekol: „Ked si ty fiškál, kde tak dlho 
trčíš?" 

„ľán veľkomožný,'' vyhováral sa cigáň, ^ varil Šom hrach a 
čakal šom, až ša dovarí: lebo ho budem rožšievat." 

„Ba, tvoju kučeravú hlavu!** povedal sudca. „Ký čert to kedy 
slýchal, varený hrach rozsievaf! Však ti ten nezíde." 

Cigáň hned na to odpovedal: „Pán velkomožný! keď raój va- 
renV hrach nezíde: a to( Šrúľove dve uvarené vajcia sliepka vr- 
áedi?* ' 

Sudca lial cigáňovi za pravdu, krčmára so žalobou odmrštil, 
t)a ho k zaplateniu útrat posúdil a cigáňa-fiškála pochválil. 



XXIV. 
Múdre dley^a. 

Bol jeden furman, ktorý vozieval kupcom tovar a tým sa po- 
ctivé živil. Raz sa zastavil v hostinci kone kŕmit, a že aj sám bol 
lačný, dal si uvarií piit vajec. Ked kone nakŕmil, povedal hostin- 
skému: „Icíčku, za vajcia vám zaplatím, až zase sem prijdem." 
„Dobre, dobre, Janko," povedá Icík, lobu furmana dávno znal, ked 
tu krmieval a už mnohý groš hostinskc^mu utížit dal. 

Až po troch rokoch zatiahol tento furman do Icíkovho ho- 
stinca a hned chcel za tých pá( vajec, za každé po groši, zaplatiC, 
a za interes ešte groš príilať. 

Icik naňho vyvalil oči, jako plánky, a riekol: „Janko! Co mi 



U) dávate za tých päť vajec? Či ne\ietc, /e by z tých piatich vajé 
bolo bývalo o rok páC sliepok? Tých pat sliepok by bolo celý rok 
vigcia nieslo, a z tých vajec by zas boly sliepky... tak že za tie 
tri roky boly by všetky tie sliepky a kuriatka olcu-raateri dvesto 
zlatých sajiiových hoiiny." Rátal tedy, rútalpo stole a na prstoch, 
až zadivouútnu furmanovi riekol: ^Áno, mám z vás dvesto áajno* 
vých škody: a tolko mi musíte zaplatí^ ináôo vám v zálohu po- 
držím kone. voz aj 8 uákladora." 

Funnan nad takým nUauím len hlavou krútil a nijako tomu 
nechcel rozuraeC, že by mal za paf vajec po froch rokoch dvesto 
zlatých platiť. Žid ale nechcel upustiť ani babky, a kone s vozom 
? xálohu zadržal, zakiat mu furman celých dvesto zlatých do kraj- 
ciAra nevyplatí; lebo, viete, žid sa na zákon a právo nepýta* ale 
B dlžníkom bez milosrdenstva nakladá, jakú leu chce. Furmanovi 
leo tak v žilách hralo, a málo chýbalo, že Icíka lešuou nevyplatil 
hoed ua mieste hotovými, ale sa ua svoje Stastie e^te zavčasu spa- 
mftta], že bude lepšie, ked ho zažaluje u pánov. Poákrabal sa za 
uchom, vzal bič a šiel domov. 

Doma ho ož dievča čakalo; a keď videlo, že ide bez koní a 

voza len s bičom domov jakýsi mrzutý, spýttilo sa ho: „Kde 
podelí voz a kone?"" — „To mi všetko Icík zadržal za tých 
p&( uvarených vajec, ktoré som uňho pred troma rokami zjedol a 
vtedy nezaplatil," povedá otec. „A ter.,^ si z tých piatich vajec 
narátal Jvesto zlatých sajuových, a že som mu ich zaplatit nechcel, 
podržal mi kone s vozom a nákladom v zálohu. Ale v^ak ho ja 
naučím! Pôjdem ho hneď žaloval k pánom!" 

« Dobre urobíte, tatíčko," rieklo dievča, „lebo kto to kedy slý- 
chal, aby sa z uvarených vajec mohly kuriatka vyliahnutľ* 

Furman sa t*ídy vybral so žalobou k páuoni, vyrozprával, v čom 
Je Tec, a pritom sa odvolával na svedectvo svojho múdreho diev- 
f oCa: aby ono povedalo pred súdom, kolko je tých paf vajec bodnú, 
n d sa z uvareného vajca môže kura vyliahnut?" 

Pán sa pýtal dievčatá: „A jako ty to môžeš vetUet?" 

.Dobre," odpovedalo dievča; „však viem, po čom sa predávajú 
ngcia a z jakých vajce Hliepka kuriatka vysedí.*' 

Pán bne(í poznal, že je to múdre dievča, preto riekol: „Po- 
vedz mi: čo je najmastnejšie a čo najbelšie na svete?" 

Dievča bez dlhého rozmýšíania odpovedalo : „Zem je najnmst- 
noj&ia a deň je najbelší." 

Táto odpoved sa pánovi túblla, a vzav za hrsC vareného se- 
OHinca. podal ho dievčatu a povedal : J\ed si ty taká múdrn, zasej 
teoto semenec a z narastenych kouopi utkaj nii obrus. Zatiaľ ale 
VTitte sa oba douiov, nestarajte sa nič, a súd sa na čas odro6l. 

Dievča sa vrátilo s otcom domov, tam pár zrniek seroeoca »• 
rialo do hrnčeka, lebo sa pozdával byt potnchlý ; a ked na tretí 
deft zrnká z hrnca vybralo, aby sa podívalo, či kleje, zbadalo, že 
bol someoec varimý. I nasíucralo na nútoni íveria, zaviazalo bo do 
az1í£ka a poslalo ho tonui pánovi s prosbou : aby jej z toho íveria 
dal Rpravif kríisná Iním že ináč obrus utkat neujôžo. PAji ŕím díaí 



864 



^m vrac nachádzal zaíúh«iiie v múdrosti toiio (junrafa; odpísal mu 
list: „Príjdi ku urna oblecDuá a neoblečená, a danes mi dur a ne- 
dar : potuín bude súd o tvojho otcove kone a voz.** 

Dievča poprosilo otca, aby chytil živú sýkorku. Chytenú sý- 
korku položilo nu tanier, tanier obrúskotn prikrylo, aby sýkorka 
ueuleteia; potorn si oblieklo sukienku od paží po kolená, na to 
cez hlavu natiahla na seba sak až po paty, zavinula sa celá do 
plachty a vybrala sa s otcom, nesúc zakrytú sýkorku na tanieri, 
k tomu pánovi, ľreíio dvormi shodiía so seba plachtu, a tak pred- 
stúpila pred pána oblečená a neoblečenú, a podala mu na tanieri 
dar a nedar. KeJ pán vzal tanier do niky a odkrýval ho, aby sa 
na dar podíval: vyletela sýkorka oknom; lebo bola pánovi odkázala, 
aby mal otvorené okná na izbe, keď prijde. 

Potom sa zase zakrútilo múdre dievča do plachty a povedalo : 
„Z toho uvarenóho semenca až potom bycli mohla dorobiť konopi 
a utkat obrus, keď žirlovi z tých uvarených piatich vajec sliepka 
vysedí kuriatka a z týchto vyrastú sliepky, ktor<^ by mu za tri roky 
toíko vajec naniesly, aby si za sliepky a vajcia mohol dvesto zla- 
tých ráu(.- 

Táto múdra reč tak sa zaľúbila pánovi, že dal na drnbý d^ 
predvolal aj žalobnika-žida, aby v tej veci súd počul, Súd vyniesol 
taký : že furman musel Icíkovi za tých päť vajec zaplatiť \mi groäi 
a šiesry na interes: Icík však, že furmanovi násilne v zálohu za- 
držal kone 8 vozom a nákladom, hneď na mieste musel zaplatiť 
véetku škodu, ktoni furman utrpel tým, že za dva týždne furmaniC 
nemohol, k tonm meškanie a útraty, čo urobilo dohromady 30 zla- 
tých. — To bolo ešte vtedy, kcd sa aj žid musel uspokojiť so sú- 
dom a nebolo tolko advokátov, ktorí každý process za dlhé roky 
preťahujú, len aby sa im čím viac platilo. 

Poenámka. Povesti č. XXIII. a XXIV. majú to Isté jadro a sá 
len varianty, ale Uk odchodné, že by škoda bolo ich nejako spojif 
chcct ; proto som radécj oba varianty tak podal, jako mi tu v Podhradí 
rozprúvujíc holý, a*.^ v ŕ. XXIV. sa mi zdá, že niečo ehvbiije. Tešilo 
by ma, keby sme z ini*bo kraja úplnejšiu túto povesť čítať mohli. V roč- 
níku ltíH5— 6 Malého Čtenáŕe é. 8. je zase ioy variant lejto povesti 
z Loiice pod menom ^ Mladý kolársky". 



XXV. 

PoTesf o MarCAkovcU skale pri Zeiuianskom 
Podliradi. 

Nebohá .luricová išla raz v lete na ráždie okolo Marťákovej 
skaly a niesla v noši na chrbte malé dieťa. Pri chodníčku ju stretol 
starý écdivý človek a pýtal sa jej: „Kam ideš?" Oua mu odpove- 
dala: „Ä len loC do chrasti na drevo.* 

„A jako to drevo ponesieš/ pýtal sa starý áedívec, „ked máš 
aj malé so sebou P*" 

Juricová odpovedala; ,,Nnž keď ráždie musím mať, aby som 



266 



si mala pri čom naTutiC^ a inalé nemám doma na koho necbai 
muaím bo so sebou noait*" 

,VÍcé ty Čo?* bovorí starec, „daj ty to mak^ dievča mne do 
Lery, a nebudeš sa museC starat, čo budeš jest a nit: lebo ti 

lollío peňazí, koľlío len budeš chcet. A ked ua dues rok sem 
prijdeš, uvidíš, jako ti to maU^ dobre opatrujem. Potom si zase 
môAeé nabrať zlata dfa vôle. A ked lak to di<^ta tii roky bude 
n mňa, potnm ti ho vrátim a bohnto Vils zlatom obdarím." 

Juricova. bárs bola veími cbudolmá, riekla: „Ľj, vtTu si ja, 
gt^ľ.i'lii svojbo dictata uedám: však mi ho len Pán Boh pomôže 
)\ a ja by som bez neho ani žít nemohla, ked je ono ce- 

lýui inojnu potek^ním.** 

Starec sa zttutil a Juricova išla do blízkej hory ráždle sbiera: 
nechala na trávniku sedeť, kde sa bralo s kvietkami. Ked 
Vil z hory vrátila, u/ diotaía tatn nebolo Do Juricovej 
jakoby bol streli), tak sa naľakala, a bned si pnmysleia, že jej 
diéta ten starec uchytil a kamsi zavliekol. Shcdila s pliec rá/die, 
sbeJiala scm-taiu ví;etky okolité hory, volala a plakala: ale všetko 
nadarmo, lebo dietafa nikde nebolo, a zostíilo ztratené. Zase sa 
TTátila k skale a tam žalostne nariekala. Kde sa vzal, tu sa vzal, 
Stál ten šedivec pre<l ňou a pekne jej povedal: „Už je dieťa 
a oba, a ty nič neplač ; budeš bo maC u mňa Icp&ie opatreué, než 
jako bys' ho ty sama vedela opatril; a abys' aj ty mala z čoho 
^•'* ta máš, toto si vezmi, a na dnes rok si prijdi svoje diefa 
— a podal jej plnú hrsť dukátov. Ona dukáty tam [lohodila 
a tfiia 8 plačom domov. 

O rok zaíie prišla k Marŕákovoj skale a tam za svojím dietafora 
II, V tom sa skala otvorila a stiirý šedivec vyviedol to diev- 

•' .„ iiodoií, ôvárue urastené, svieže a veselé, a riekol Juncovej : 

s, jako som ti ho opatroval! Nechaj mi ho eáte za dva roky 
n pvtiom ti ho vrátim. Aj na dnes rok ti ho uk.i/em a dám ti 
peĎazl Uiíko, kíiíko budeš chcet. Ked u mňa tri roky vjtrvá, uvidíŔ, 
jako vás 

Ale i ú svoje diefa vzala, podávané dukáty od ^edi- 

Tôho starca nechcela prijat a riekla: „Ach, veru si ja svoje dieCa 
T tej skale nenecliáinľ* a utekala natešená, že po roku diéta svojo 
oaila, domov. Starý človek vošiel nazpiiC do skaly a tá sa zu nlw 
sarrola. Ale Juricovej to diefa o krátky čas umrelo. 



XXVI. 
Dievka a iiirtvý. 

8iotikov9ké dievky ch(»dieraly každoročne spievat .Hoja Ďuudn 
kie sa 8chádza\ ' " 't>vesa 

tan bavi>va)y a^ I iiičéch 

CCSlQ*'. (>> M<n.i sa tltevkam > ullá, a 

polnra HÄ ••] viai- npc)i(-t>!tt itekalv 

domo . 



see 



edna iMívní^TBSftá a smelá dievka povedala: „Ja sa tých 
strašidiel iieliojím ; lebo to rluxiia cídapci preobleceuí strašit.** 

Keď sa o rok pozdejšie zase dievky svolávalVt aby si išly za- 
spievať „Hoja Diinda", riekla tú. smelá mládencnm: ^A co si vy 
myslíte, že sa ja toho strašidla na ciuteri bojím? Veru nebojím; 
lebo to straôidlo je daktorý z vás." Mládenci sa boiili a kliali, že 
ani jeden z nich nikdy nebol na cinteri dievky stražit; ale že to 
tam inrtvy z hrobu vstáva." Ona ale so smiechom povedala: „Však, 
sa ja dozviem, kto nás to strašít chodí; lebo jak tejto noci prijdej 
nebytím mu širák." 

Vyhraly sa tedy dievky so spevom na cinter, jako obyčajne, 
a medzi spievaním a žartom tak rýchlo im čas preäiei, že sa ani 
nonazdaly, keď sa priblížila polnoc a kde sa vzal, tu sa vzal zpoza 
jeduoho hrobu vyskočivší chlap. Všetky dievky sa od velikŕho laku 
ľozutekaly, len tá smelá priskočila k tomu chlapovi, uchytlla mu 
širák 8 hlavy a utekala zrovna domov. Bár počula, že za íiou čosi 
dupoce, neobzrela sa za seba, lebo myslela, že ju to daktorý mlá- 
denec naháúa, len výskoky bežala, čo jej para stačila. Kšte ani 
dobre domov nedobehla s uchyteným širákom, už mrtvý srál pod 
oknom. Doma ukázala materi širák a hovorila, že. ho uchytila na 
cinteri daktorému, za strašidlo preoblečenému ujládencovi, a riekla: 
„Len by som rada vedela, ktorému z tých mládencov ten éirák 
patrí?" V tom zavolal ten mrtvý zvonku zpopod okna: ^í)&} mi 
môj širák !^ 

Dievka a matka sa toho hlaau velice naľakaly a vyhodily ten 
širák von oknom. 

Ani dobre uepreletel širák cez okno vou, už zas bol vhodený 
nazpáÉ do izby, a ten mrtvý riekol: „Kdes' ho vzala, ta ho dones!" 
Dievka s nmtkon vyhodily širák zase vou oknom, ale zase im bol 
nazpäC veľkou silou do izby hodený, a mrtvý len volal: „Kdes' 
ho vzala, ta ho dones!" I tretí raz im žirák vyhodený zas nazpíU 
do izby vletel a mrtvý tie ist^^ slová povedal. 

Už obe vedely, že to nežartuje mládenec, ale že je to oprav- 
dové strašidlo, cez i>olnoc z hrobu vyšlé, ktoré tak dlho pri okne 
stálo, až bolo počuf kohúta zaspievať. I dcéra i matka boly tak 
prestrašené, že celú noc ani len oka nezažmúrily a ledva dočkaly 
rána. Ráno sa sobraly na faru, vyrozprávaly všetko, čo sa stalo, a 
prosily kiiaza o radu a pomoc. Kňaz povedal dievke: „Darmo je, 
musí:^ širák ta zaniesť, kde si ho vzjíla; potom budeš mat pokoj," 
Ale dievka bála sa sama ísť na cinter, lebo sa jej vždy pred oči 
postavovalo to straSidlo. lúiazovi bolo dievky a jej matky íúto, 
preto poveilal, že pôjdu dvaja kňazia s tiou ešte tejto noci na cinter, 
aby, kde širák vzala, ta ho aj položila. 

Dievka prišla potom večer i so širákom na faru, zkadmľ dvaja 
kĎazia r non išli na cinter, kde ju pojali medzi seba, zapálili po- 
»vät4}né sviece a svätenou vodou dookola kropili. Tu sa pýtal farár 
dievky: „Kdes* ten širák vzala?" Dievka ukázala na jeden hrob a 
riekla: „Tuto!" Kiiaz jej kázal: „Tedr bo tu aj polož!" A ked 
dievka medzi dvoma kíiazmi stojacia ten :sirák položila na miesto. 



Hl 



^bola v pr^Tfôílú noc uchytila, strhol sa sitrasim' virhor," 
. dievku zpomedzi kňazov, jtaniesol j» kto zná kam, že nikdy 
nej v Statikovcach nebolo chyi'ovaf. Kňazom však nič sa 
^. », lebo tí leu so strachom obišli, a ked po dievk*- m í /aaku 
nikde nebolo, odišli domov. 

Púsnámka. Túto povosť rozprávala mi Mária Zamcova. rodom 
s I>ríetoiny, a Tefnii tvrdila, že sa Xq skutočne stalo, keď jej matka 
e&te ml&don dicvkon bola. Veľmi možno, žo matka svojej dcére touto 

^^>xpr4vkou tlmt zaháňala : aby v noci von z domu nevychád7ala, a keby 
to hned malo byť aj za spievaním „Hoja Ďunda". 



I 



» 



XXVIl. 
Beckovské dievky v Jánsku noc na cinterL 



Beckovské dievky chodievaly v jánsku noc na cinter sbierat 
šdiny k Čarom. Kaz jedna natrhala nielen zelín, ale nabrala aj 
trochu hliny z hrobu, a v tej hline boly aj drobní' kôstky z mŕtvych 
íámiešané. Ked tie zeliny aj s hlinou doma v hrnci varila, aby si 
t toho kúpel ústroj ila, a voda začala vrieí, volalo to z hrnai: „Ut 
Ide! už ide!** a ked to ešte viac vrelo, až bubliny vyskakovaly, 
bolo počut z hrnca volaí: „Už je tu! už je tu!" A ked sa zeliny 
s hlinon a kôstkami umrlčími dováraly, volalo to z hrnca: ^Pod, 
QŽ som to!" Dievka vyšla dvere otvoriť, aby sa podívala, kto to 
prichádza; ale sotva odchýlila dvere, zazrela tam štát čirmchtt Ducha, 
nalakaU sa a vbehnúc iiazpiit do izby, povedala matke: :,.Iaj, ma- 
oiicko! čosi čierne stojí pri dverách!" Matka hned vedela, že ich 
to púkúna, schytila hroec so zelinami a vyhodila ho von oknom, 
na to popadla brezovú nietlu a dala sa ňou dcéru šíahat. A keď 
doéro metlou dobre vyčesala, vybehla von dvermi a počala aj éier- 
Ľ^XQ Ducha tou metlou obšívať a riekla: „Co tu hladáš a mne 
pokoja nedáš? Choď ta, odkials' prišiel!'* Čierny liiich jej povedal: 
»Äj máš dobrú radu, žes' dcéru brezinou vyélahala; len ju ežte 
lepftio tyéib; lebo pre ňu ani mrtví pokoja nemajú.** A keď to i>o- 
fodalf razom sa ztratil. Dievka aikdy viac nechodila v noci na 
cinier ftCastné zeliny sbierat. 

íiNtnámka. Táto poviestka podal som v nemeckom prekludo v roč* 
■Oia trooôianskeho prírodovedeckého spolku 1895. str. 136. llozprávula 
mi ju stará Anna Zamec-Getová v Podhradí, ktorá pred 40. rokarai 
v Berkovc slúžila. Že v jánska noc liočivč a čarodejné rastliny sbiera- 
vajó, to ^ci v&cobecn^ známe ; ale ic by v tá noc na cintcri zeliny sbie- 
ri! y, o tom som sa práve len z tejto rozpríivocky doicxedeL 

lli i f«iiy» a ledy »j brczovó metly, považujú sa vSeobecne jako 

pRifOiedky čary a strašidlá zaháňajúce. 




S68 



Pozde. 

Poviedka. Ofl ľ^uämity Pocijavorinšk^. 

(Pokr^AoTatiit.) 

n. 

Doly to neveselé spomienky, čo krúžily hlavou mladej ženyJ 
Sponiínaia si, jako predstavovala si kedysi život, pokojný, šťastný,j 
pri boku umža, jehož milovala az prepiatou láakou. Žijúc v dome 
otčium, pojianštťuélio, ale ináče duševne cele lirubélio strojnlkal 
tliclinskd, vdova po učiteľovi, vydala sa za nelio, ked uz .lela bDJal 
jedenásíroŕnou), od!*tľkovami nevšlmavos(ou jeho a urážaná neláskoul 
svojich dvoch nevlastných, už odrastených bratov, ôasyjej mladostlj 
plynulý bez zvláštnych radostí a nasladení, BArs matka milovahí 
ju az prepiatou láskou, predsa ona sama nemohla jej podat toJ 
čo život podáva v tom veku dieCafu, žijúcemu p(id krvdlanii láskyl 
rodičovskej, v kruhu sriadouého rodinné^ho života. Preto, ked prisitd 
do ich domu mladý úradník íítefan Smolka so žiadostou o jej niku, 
nielen ona, ale i jej matka považovaly to za vrchol štastia (— tyui 
viac, že otčim Jelin zachvátený bol chorobou nebezpečnou a ne»| 
vyliečiteluou, ktorej onedlho i podlahol. Synovia prevzali dielňu, 
poženili sa a Belinská utiahla sa s výmenou nie veľmi skvelého! 
odstupného vdovského práva — ). So Smolkom obznáraila sa u pH- 
buzr»ej, ševkyne, ktorej vypomáhala v Ŕiti, a kam Smolka zachád/af 
častejšie. Ako pozdejšie zradil sa, jemu zapáčilo sa tiché, jedno- 
duché a pritom pekné dievča; no možno, že nemalú úlohu hraJo. 
pritom i vcuo, ktoré Jela uložené mala po nebohom otcov! v do-j 
brých rukách. Jeho zaliečanie lahko pomútilo hlávku mladej, sotva' 
sedemnáslročuej devušky : Smolka bol prvý miiz, ktorý shllžil sa 
k uej a preriekol s ňou srdečnejsie. A c bývala v nieste, predsa^ 
žila si cele odlúčená od neho. jeho spôsobov i zlého vplyvu, 
preto pekný šuhaj s očami, v nichi planulo toľko vrelého, neklam- 
ného citu, s bfadou, aristokratickou tvárou, hodvábnymi nákrčníkmij 
a rukavičkami módnej farby, získal si jej srdce ua prvý raz. Vy- 
raslená v zátiší, len málo stýkajúc sa s íudmi u!i' ich spô-' 

sobov, žijúc jedine v knihách a ^anm sebe, v láske akýmsi _ 

spôsobom mnjúceho prístup i do salónu pani Kálnayky, prvej uíodo- 
damy mesta, v jeho sladkých rečiach a panských spôsoboch my-| 
slela najst blaho, o jakom sa jej nikdy ani nesnívalo. Ich kráť 
známosť, nedostačujúca, aby dievča bolo mohlo prezret šviháka,! 
skončila sa svadbou. .lej vňetko prichodilo ako sen, ako sladký^ 
príjemný sen, a sotva sama sebe verila, ke(f zrazu octla sa v cele 
inom ov/duáí, v celo iných pomeroch. Zdalo sa, že slová krásnych! 
slubov, niiniž líčil jej ich budúcnosť, stály sa skutočnostou : oqI 
miloval ju tak vrelé, ich domácuost bola tak milé zariadená, že| 
nemohla si žiadaC ináče, a často v prekypujúcom blahu dakovali 
Ilospodinu /a Afastie, ktoré nachodila v láske svojho muža. 

í^.ivot, aký dovtedy viedla, bol skoro pravým opakom jej teraj- 



lt» 



■©ho života; no mladá, sotva krátkym siikničkAtn odrastaná ieoa 
llcoro vpravila sa do tej /metiy Za diovcata nestýkala sa takmer 
% nik^m uiimo svojej matky á tetky, tei*az však bola uvedená do 
kruhu známych svojho rauža. Koly to zväČÄa úradnícki^ rodiny, ale 
í ^vyšÄí" mesta prijali ich vdačne. K velikej radosti Jeiincj pani 
dnlúžna KiUuayka uatolko spriatelila sa s úou, že zavše priala si 
nej ^na kávičku'*. Mladú žena považovala to za zvláštne ^tastie 
byt „priutolkou" tak peknej dámy, s maníranii veíkáho sveta, 
9 .♦.if,vt„i toalettami, pri jejž uávžteve cely ich byt zapáchal naj- 
II im parfymom. a prelo chovala sa k nej s úctou, ktorá 

puzaťjbiH tým viac pálila ju na duši. 

Prvé týždne ich manželstva minulý v bezvadnom šťastí; Jela 
lilovala svojho uiu/.a ešte vždy s celou dušou. Spatrovaia v úoín 
bor dokonalosti, ač v pravde nebolo to nič iné ako povrchná po- 
zlátka, jakou pyfeia sa zväčša gavalieri malomestskych salónov a 
ktorá obyčnJ!ic nenie nič iné ako plastík, zakrývajiici duševnú chu- 
dobu pítttinního, jemu^, už či vlastnou vinou a či len vinou okoU 
I i onoho opravdového, skutočného vzdelania, robia- 

i II v pravom snnule slova. Jeho chovanie sa k nej 

ntíbolo iitce v/dy U\k nežné, tón jeho hlasu už po svadbe zmenil 
sa jaksi v ľahší, menej srdečný, ale .lela nepripisovala to na úkor 
matoví ; cítiac sa jak osi povznesenou tyni, že práve ju vyvolil z ce- 
lého radu dievčat a obávajúc sa, že kedysi mohol by ozelet svoj 
krok, mladá žena až triasla s^a, aby všetko dialo sa d!a jeho vôle. 
Ako to už v tak>ch prípadoch býva, í tu našli ' " ľudia. 
ifí pred svadbou nelenili si podnt .Tele násťm ni. vlast- 

nosti jej snúbenca (ktorý vraj híadl iba oajej veno, pomerne doaí 
hf..tru^ vlastností, nijako nehodiacich sa do rámca krásnych, svot- 
1 ií, ktorými obsnovala si ho ona. ľravda, ani ona, atil jej 

m ' ľily týmto viac-menej pravdivun rečiam, a možno, keby 

i I i I i t a keby to všetko bolo pravdou, nebola by ho menej 

t!i 1 ; .. Takto zabtidla na tie reči i rozpomenula sa uh ne až 
j'i ' ked on viuc-menej často počal nechávat ju samotnú. 

I vždy v i.stej, ako sa vyslovoval, „kráľovskej" nálade a 

i-rával o svojich „priateľoch*. Boly to véetko osoby jej 

i dľa mena neznáme, no ona natolko dôverovala svojmu mužovi, 
t*'' ie a častejšie zabávanie sa iiidiolo jej pod " M© 

!az zabudol sa t-ak, /e prišiel jej neskoro | i, 

v stave, klory ho /menil v jej očiach a razom r lé 

illúšsrv vtedy u/, videla velikú pochybenosf kroku, i ^ly 

I sa k človeku neznámemu, k človeku ducha prázdnemu, 

povrchnému. Až teraz počala otváral oči; tito úžasná 
ikí)by razom zmenila ju v ženu pozorujúcu, porovnávajú u, 
.i » jeho duševného " ' t j 

v t a jemnosti, ktoj na 

doMS' mu, jemnocitná — strpia nad svojou neobozrctuoslou, 

, ...uul týmto prezretím, v istých ohľadoch vytrezveuim, 
len že jej láska neutrpela, ba práve naopak : ona stala Ba moc- 
léoQ, posittroejdou. ľrv ľiíbila v tiom ideál dievčich svojich snov — 



S70 



teraz» ked skvelé, ale pribájené vlastnosti rozplynuly sa a on stál 
pred ňou taký, akým skutočne bol, jej k nemu prechovávané city 
v/rástly v onú opravdovú lásku, ktorá skvele prestojí všetky zkúaky. 
Veď nie vždy pravou dokáže sa byt láska, ktorou milujeme osoby 
zodpovedajúce nášmu duševnému i fysickému vkusu, pri nichž dastíi 
vidíme, iba jasnejšie, krajšie stránky ich povahy ; ale ak zamilujeme 
si niekoho s jeho chybami, ak niilujeme ho tak ako je: bez okrašlo- 
vania a zato, aby ho láska naša pozdvihovala, to je tá opravdová, 
tá blažiaca láska, v nejž sosustredrieno živí sa niečo z tej Bohom 
prikázanej, ktorá všetko odpúšťa, všemu vei1, všeho sa nadeje, 
véeho trpezlivé čaká. 

Sediac pri jeho lôžku, na ktoré sklesol az nad ránom, nepo> 
vedomý svojho činenia, mladá žena za tých pár hodín prežila roky. 
Pevne uraienila si byť mužovi svojmu podporou, zachrániť ho vply- 
vom svojim od mravného úpadku, k neum/, ako predvídala, doálo 
by, keby nezastal na sráznej ceste. No či nebola dosť silnou a či 
Smolkova pijacká náruživosf bola príliš zakorenená, jej láskavé 
napomínanie a nežné výčitky zostávaly bez ličinku... Medzi mla- 
dýtni manželmi zdvihly sa hrádze, ktoré láska Jelina už nebola 
v stave zmôcC. A k žiaíu, trýzniacemu mladú ženu, pridružila sa 
ešte í M jeho zdravie: od istého času výzorom menil sa. 

silne i il, a že nešetril s;i ani vtedy ešte, nebolo dlho, čo 

Jela s hrúzou pozorovala vývin hroznej, neúprosnej choroby. Na 
zimu. v druhý rok ich manželstva, jeho stjív skutočne zhoršil sa 
natoľko, že na náradu lekára za čas nešiel do úradu. Ona myslela, 
že zotaví sa zase. Ale bola to márna nádeja: mladý muž tiatil sa 
uavidomoči. Pre Jelu nastaly ťažké, ťažké dni. Lekár stával sa ča- 
stejším a častejším hosťom v ich dome, lieky stiiedaly sa, chorý 
potreboval dobrú, posilňujúcu stravu, a dôchodku, poneváč celú 
zimu nepracoval, nebolo odnikiaľ. Počali žiť z vena; no už vtedy 
chybovala z neho hodná časť: Smolka chopil sa ho bez vedotiiia 
svojej ženy. Až teraz dozvedela sa, že hral v karty. Na jar lekár 
poradil prejsť bývať na dedinu, čo Jela prijala s radosťou: počí ^ 
že tam byt i strava bude lacnejšia. No ani svieži vzduch H' i 
máhal : Smolka hynid rapídne, a sotva prvé jasienky zamodrely sa 
na lúkách, umrel náhle, v návale chrlenia krve. 

Tá rana jakoby bola mladú ženu ohlušila. Od onej chvíľky, 
kde bez smyslov klesla pri milvole svojho muža, ona nemala smyslu 
pre nič na svete, oddávajúc sa cele bôľu, ktorý zajal cely jej du- 
Äevný svet. Ako dieťa dala sa viesť svojej matke, nečinná, ne- 
mysliaca o ničom. Ač od dávna triasla sai pred tým, predsa tA 
náhla katastrofa pozbavila ju duševných síl ku preneseniu kríža. 
Jej matka nútená bola sama starať sa o ňu, a nazrúc do hmotného 
položenia, zhro/ila sa. Z vena, kton^ dcéra Smolkovi priniesla, zo- 
8tal<» práve tofko, čo spotrebovalo sa na najnutnejšie výdavky. A 
mít^ vvskvt/)vali sa veritelia, ktorvm nebohý bol dlžen esUí z mla- 
dí'; čias. Ba i celé zariadenie ich l>ytu bojí) na úver. Chtiac 
«ar osť zomrelého mu/a, prinútená bola utiahnuť sa celkom... 
Spolu 8 matkou — vA zase vdovou — presťahovala sa cele do toho 



271 



iBdlilio, dedinslcého donika, v nomž bola sa ubytovala s chorýni 
mtľ/om ; urobila to čiastočne zato, že U\iu skorej mohla sa uskrovniC, 
čiastočne abv bola v blízkosti hrobu mužovho. Zbavená kapitáliku 
otcovského, pri ňomž prerlsa íaháie bolo by sa žilo, odkázaná bola 
prácu svojich rúk, spoliehajiic sa pritom ua svoju zručnosť v šití 
na pekný kruh svojich známych. No kruh ten zrazu jaksi tratil 
u — pani Kálnayka už liávno nehlásila sa k nej, a keď Jela prišla 
k nej po smrti svojho muža, zronená, túžiaca aspoň po sústrasti 
ti : bola svedkvúou ich blaha, prijala ju tak chladne, s ta- 

k.^..i ucpanynii írásami líčenej sústrasti, že v Jele vzbúrila sa 
\ffÚo%i — a viacej ju newhíadávala. 

Jediné, CO po ninohýcfi, fažkých zkuškach obstálo nepremenené, 
ba zveličené novou vrelostou, novou žiarou, to bola jej láska k zo- 
II Šlachetnostou vlastnou, zabúdajúc všetko, cím on ťažko 

pi a na pevnej viere^ ňouž oddala sa mu cele, ona zase po- 

ttavita »í ho do svetla, požiadavkám svojm zodpovedajúceho. Uá 
sa života odpustila nm všetko — teraz spomínala si len vlastnosti 
pekiié, bez nichž, vzdor svojej slabosti, nebol ani on. ľri všerkom 
8krQŠi\júcom Jela pýšila sa jaksi svojím bôlom — zato, že bol to 
žiaT za drahým, milovaným, ktorý hoden bol jej lásky i sĺz! 

So jakn by svet nemohol strpeí nie, čo nezodpovedá jeho 
m«r(tku, i tu zločinnou rukou siahol po poklade, ktorý zo všetkého 
zostal mladej žene v pamiatke na lásku svojho muža. jeho/ už bola 
sprostila všetkého íudského: chýb i nectností. Pre mylnú mienku 
daktorých, že suád zmierni sa bôI vdovy, keď strhnú jej s očí íátel 
oetredomosri, l ' ustavia jej nebohého ako nehodného jej velikej 
liakj, Jela dn >.i veci, pri nichž on umrel v jej duéi znovu. 

A týmto snáď c»te vím:síu utrpela ztraru. Kým domnievala sa, že 

Í láska jeho k nej bola pravá, že ona, jedine oni vládla jeho srdcom, 
I v žiali za ním kochala sa jaksi, on po^^obil na ttu v istom 
••ií 1(* uspokojivé. Teraz však zbavená bola i tejto útechy: my- 
llh iika lui údajnú neveru otravovala v nej poslednú vieru v cenu 
alvoio. V zožierujúcrj domnienke, prečo jej muž tiik vdačne celoval 
bÍ4^1unkú rúčku madume Káluay a prečo mu ju ona tak milostivé 
ponechávala, zoäklivila si celý svet, hlavne však svoju lásku k ue- 
oobéfiiu. 
Boly to (ažké dni, o vela (ažáie od t) ch. v ktorých vrhávala sa 
m jeho svieži hrob s pocitom jasným, čistým. Avšak i túto zkúšku 
prestala áCastue. Jt»j vroilený smysel pre dobro, šfarhetnosf smý- 
Uaiiia a viera vi hosť, ňouž spravuje ! iio 

t Qáa, pósnhilv, / i pamiatka jej nmža / >a 

y fistií, < : J žene viedlo sa tak, ako vedie sa sto 

iri'Tn I >-.M,.,. i,,, ..^,... , ...^,ti), ichž život už či takýmto, či iným 
pozbavil toho čohosi „vyššieho" ? ich myslení a cítení, 
u riJnohVch ako i u našej hrdinky tvorilo osu celého ich snlco- 
tho i iliiclinvného žitia. Tu správnym dokazuje sa tvrdenie bá- 
snik,^ ľaví, xe žene nemožno žiť bez ideálov: ona skutočne 
potri^ŕi ^ I, čomu by žila, čomu by sa venovala, čo povzníišii ju 
jaksi do siár vys&ích, v čom nachádza ešte iný. tajomný, len jej 



tn 



!»amej pochopiteľný sinysel života. U muiov čuKtejsie stretáme 8a 

s istou ľ;i" fou oproti ' i, vo iiotykn «a a nosíívisi 

g ich už <i i, či duchovt -(ou, smerujúcou jodiue ku 

udržaniu nulioy alebo k mu oxistencie samému sebe. 

Vezmite íene jej ideále, po/. ,, . j u toho. čo oua postavila si nad 
čiaru obyčajmSho, všednť^ho, ona upadne v istú strnulosC, ale potom 
dotial borí sa, bojuje sama so ^ebou^ kým znovu nepodarí sa jej 
najst si niečo nové, čo vyvolávalo by u nej tie isté city, to isté 
vyššie, tajonmó nadMuiie, alebo kym pošliapané svoje ideále preči- 
stené, znovuzrodené ziiso neposínví si na vyšavu, s nejž ste jej ich 
strhali. 

Pravda, dlho to trvalo, ky'm mladá vdova uspokojila m natoľko, 
že zase mohla v srdečnom, ničím nepokaleuom žiali poplakaC si na 
hrobe mužovom, a po námahe, akou v prvé časy bola jej nutná 
práca, podlieť si tom v zadumení, nímž privolávala si ho do duže 
tíik, ako ho milovala v prvé dni ich krátko trvavsieho blaha. 

A odvredy žije si tu v tejto malej chyzi so svojou matkou, 
pracujúc od svitu do mraku, aby sa vyživila. Žije si osamelé, ne- 
stýkajúc sa 8 nikým; ieji zárobok a malý ročný príjem, ktorý jej 
matka dostáva od svojich nevlastných synov za postúpenie vdov- 
ského práva, postačuje zaokry t ich skionmé potreby. Akým zacho- 
vala si svoj duhevuy svet, uukolko podarilo sa jej znovu zbudovat 
si porúchané illúsie, to už na počiaticu zradil nám denničok mladej 
ženy. 

Ráno, po onom rozhovore s matkou, Jela pevne nmieuila si, 
že žartovný tón a vôbec celé jej chovanie sa oproti Milošovi musí 
sa zmenif. Zdalo sa jej. že najlepšie urobí, «k bude mu vyliýbaí a 
takto i jemu i sebe odníme ujožnust k nedorozumeniu. A vlastne — 
ako 80 zapálenítu v tvári vy/nat musela — viacej pre vlastné uspo- 
kojenie. Skútnajúc trochu bližšie svoje city, prechovávané oproti 
Milošovi, 8 úžasom videla, že daloko je to za obyčajnou zdvorilo- 
sťou, 8 akou vítame svojich roiiinných priateľov, preto s istým 
chvením myslela si, jako by to bolo, keby s íioii dospelo to ešt« 
ďalej... V svojej skromnosti pevne bola piosvedčená, žejuužník 
milovat by nemohol, zvlaste «k bol by to mladík ako Miloi, A jo» 
dine v tejto domnienke dospeh) to medzi nimi k priateľstvu, v ŕiomž 
matka videla pomer, ktorý mohol by sa skončiť svadbou. Jela nilidy 
nepomýšľala na niečo takého — a predsa dnes, po včerajšom pre- 
žitom a pn-cílenom, s istvu) nepokojom, h.\ žialom njysh'la si, že 
tento iionier mtisí pľostjíť, aby nestiil sa jej osudným. Červenajúc 
sa sama preil sebou, ndadá vdova v duchu priznala sa, že obťiva 
9a — lásky, ktorá lahko mohla by v nej vzplaniit a Uik lahko pri- 
praviť ju o tú trochu tik ťažko nadobudnutého mieru. Preto povne 
umleuiía si vyhýlmt Milošovi, ke«f len — k vôli vlastnému uspo- 
kojeniu. 

A v prvý deú skutočne hrdinsky li sa dľa svojho pre-l 

vzatia. Hohí jej to tým ľahšie, že i- • pre ten deň vys; : . 

učiteľ šiel do Topoľoriec a vráti sa iste az večer alebo ráno. Vediac, 



íi73 



ke<i) a.Hj u fiojae, takiiiťr proti svojej vôli čakala pri (►bloku, no 
počujúc hrkot vuza, ukryla sa za zíklonu. Hol to prvý dôkaz pevnej 
vôle: napravit, čo nechtiac bola previnila. Ako prešiel okolo, UHUiie- 
vajúc Äu, Miloš zahíatiel sa do oblokov, a ač nemohol ju vídef, 
zdvihol klobúk. V jasných lotuych óa'ách vyzeral svieži a veselý. .. 
Jida s istým vzrušením odvríítila sa — jej srdce bilo tak nepokojne, 
že rozladilo ju na dlhú chvífu. 

Že bt>la nedeľa, deň odpočinku, .lela zašla si do kostola a tým 
uspokojila sa jaksi. Kľačiac spolu s celým zástupon>, 8íd(?ným do 
chrdmn, aby povzniesol sa k liohu modlitbou vďaky alebo prosby, 
citila sa jaksi povznesenou nad cítenie, ktoró by ja mohlo uopo- 

tkojí(. Necítila sa vinnou ani oproti pamiatke svojho muža, ^Toi\e- 
' ' riechom,'* dumala, naslúchajúc pekné slová kazatctľove 

ich oproti Bohu i samým sebe, „ved hriechu dopúš(ame 

si ibtt Uik, jťstli pjíchame ho s plným vedomím a či zúmyselne." No 
preds^a modlila sa raz Uk vrúcne, ako inokedy, a ku koncu eéte 
pridala prosbu, aby ju Boh zbavil „myšlienok, ktoré by ju mohly 
oepokojit.'' 

Večer zašla si ku hrobu svojho muža a dlho sedela tam po- 
brQŽ«uá v myšlienky, z nichž vžak — proti jej vôli — nevynoro- 
raU Ba tá bladá, Vyzíabla, smríou pozmenená tvAr, ale svieža, 
mladá postava učiteľa, s rumenou tvárou, s jasnon kravatou a so 
zábleskom v očiach — so zAbleskom, ktorý bol by býval v stave 
roznietif nový život v srdci, jehož údel: „chlad a odriekanie".,. 
V nasledujúce dni pracovala raz tak pilne ako inokedy, ako by 
ir práci chcela zahlusit svoje myšlienky. . . Tod večer, keiľ obyčajne 
Miloš chodieval k nim, vždy vybrala sa na prechádzku, predstierajúc, 
že sa málo pohybuje. Bola to výhovorka, ktorej chopila sa k vôli 
TlARtnénm uspokojeniu... Ale opatrnost, s akou vyhýbala stretnutiu 
• n, bíKi zbytočná: on ani raz neprišiel, ani raz ju ne- 
To vnuklo jej celý ratl myšlienok a domnení. . . Na piaty 

idirn dozvedela sa, že odcestoval k rodičom a vráti sa až o dva 
týždne. 

Jej hrdiuskosf, 8 akou pomýšľala ua rázne pretrhnutie priatef- 
ských stykov, značne skleslá — o pri pomyslení, že dva iýih 
céié dva tý/dne nelmde ho videť, sama uezuajúc a ani nesjívii 

l'Sa, prečo V mladá žena skoro rozplakala sa... 

A ked po dvoch týždňoch po prvý raz stretli sa, ona privítala 
ho fl takou vnútornou radosťou, že (falej nemohla byt v pochyb- 

.DOSti, ako veľmi chybovaly jej chvíľky ich tichých rozhovorov. 

I^Slretíi sa v meste ; ona práve vyéla z obchodu, kde bola nakupovaC 
rôzne, ku šitiu potrebn<5 maličkosti. Mil í;iel so stanice. 

(,Bu1o vidni», /e ti>to náhodne stretnutie ^ <> mu veľké po- 

,lefiQi)te. Jeja po prvý raz bola v rozpakoch oprv)ti nemu, ale zba- 

^ dajúc známy, radostný svit v jeho očiach, prípamátovala si, čo si 

|,bola umieuila, a stala sa chladnou. 

aTak i1 ■ vás nevideli," riekl.i. kráčajúc veílľa neho a 

, nmnáliajúc - . Mst rozhovor, aby vyhli ndčaniu, ktorč pre ňu 

is 



«T4 



bolo uanajvýá tnípiie. „Kedy už odídete do svojho nového domova?" 

dodala žartovne. 

„To eUe neznám, ale iste koncom septembra — o štyri týždne 
asi. Vy teda u/ viete...?* 

.lela nevedela nič a teraz, táto odveta zmiatla ju. Milošov hlas 
znel tak veselé, jeho tvár žiarila takým étastím, že razom vypadJa 
t úlohy, ktorú vopred bola naíŇtudí>vala. Jeho radost, že vzdiali sa 
ztadlafto, vyrazila jej z ruky zbraň, ktorou cheola bojoval proti 
tomu čomusi, čo vyskytlo sa medzi íiou a ním. Vzrušenie, pre ňu 
tak nebezpečné, ovládulo ju cele. 

^Gratulujem vám teda znovu!" riekla, nepodnímajúr. zrak a 
silne červenajúc sa pod vplyvom jeho pohladu, ktorý s výrazom 
nežnej radosti úporuo spočíval na jej tvári. 

„Gralulovanie by som vlastne ešte nemal prijaf," odvetil, prí- 
jemne sa usmievujúc; „výhlady síce mám pekné, ale kto zná, či 
oevyskj-tne sa mi nejaký silnejší sok. Ä potom by ste ma vy- 
smiali ..." 

„Nevysmiala. Ved vy tak žiadate si obsiahnuť tú stanicu, že 
skorej lutovala by som vás, keby ste i rfalej prinútení boli tu 
zostat " 

Miloš prekvapene pozrel na Jelu. Vravela to takým suchým 
tónom, bez všetkého ú(':astenstva, že zarazil sa nad tým. Už chcel 
jej v žarte robif výčitky, mysliac si, že i ona žartuje, v tom za- 
chytil pohľad jej pekných, výrazných očí, v nichž v tom okaníihu 
triaslo sa čosi ako zatajovaný žiaľ. 

„Dnes nie ste v dobrej vôli, Jcluška," riekol tým istým tónom, 
akým vravel s úou, aby pamätala na svoje zdravie a šetrila sa. 
y,Čo vám je? Vidíte, ja som taký élastný, že sme sa tu tak pekne 
sisli, a mám vám tolko čo hovoriť..." 

„Odpusťte !" pretrhla ho Jcla s nevolou v hlase, „zabudla som 
niečo kúpit..." a už brala sa do sklepu, pred ktorým práve bolij 
precli. MiloS mechanicky pokročil za íiou. 

„Do volte: odprevadím vás," riekol, zadivený jej divným cho-| 
vaním sa. Jela záporne pntriasla hlavou. 

„í)akujen> - rľ !t» sa. Možno, pribavím sa dlh&ie..." 

„Počkám vás. 1 <^te, aby som šiel s vami V Vidíte, ja 

lik tesil som sa na vás. tik túžim preriect s vami..." 

Milos zarazil sa. Tón jeho hlasu bol vážny a jaksi priamy, a 
nedopovedaný smysel slov doplnil jeho pohľad, po íiomž oba sklopili 
zraky. Jela, ustavične mysliaca na svoje pre»l8avzatic : ináče chovat 
sa k nemu a — „nepoilnecovat** ho, postavená bola na fažkú zkú^ku. 
Srdce svoľovalo k jeho prosbe, rozuiu radil ináce... 

„Nie, nie'/ rozhodla sa náhle. A chtiac zmierniť nemilý dojem 
svojich slov, aký zobrazil sa na jeho tvári, majúc už ruku na ktučke, 
s nútenou rozmarnosíou doložila: „Ved sme akoby susedia, nuž 
prijdite zajtra — pozajtre — o týždeíi, alebo kedy sa vám páči." 

MiloŔ uklonil .sa nenjo, bez slova. 

„Toto bolo rozlúčením!" podumala Jela o päC minút pozdej&ie, 
vyjdúc zo sklepu, do nehož bola u^la pred ním, a celá zacbvievajúe.i 



í? i 



sa nervTJou, vnúlornou triaškou. ^Neinoáno, nby snio túto detskú 
koroŕdiu pľiateístva hnali Jo krajnosti. .. Co uii chce riecC? Načo 
tie uc»vlju»|né ťrisy o sfasti a čo ja viem aké iiáražkyV"* Kýsi druh 
hnevu vzbúril sa v jej srdci oproti Milošovi, no pripomenúc si po- 
klad jeho pekufch, hlbokých nčl, ^razu bolo jej milo a zaála ju 
f»ž?».l lútosf, podozrenie žartu, aký v prvom okamihu videla v jeho 
ilil ten úprimný svit, v ňoníž žiarilo jej v ústrety 
_c:' - Ml, ktoré kedysi hlásilo sa k nej podobným spô- 

íbom... ľotom celou cestou rozmýáíahí nad jeho slovami; 8 div- 
Bým srdcovým chvením premietala ich v mysli znovu a znovu. 
„Možno, že teraz neklame," podumala zrazu, dopúšťajúc možnosť, 
ktnrú doteraz jej skromnost bránila j^j prijať; „možno, teraz ne- 
klame — nk* ci je možno, aby vážno suiýsľal, aby už zajtra ue- 
pnvrel a nevidel, /e klamal íám seba V I Ci je možno, že by sku- 
tO'^ne clťd niečo.,.? Nie, to nemožno! A ja už nepreniesla by som 
nové sklamania, nové mnky." 

Prechádzajúc práve okolo cintorína, zamierila k nemu. . . Holo 
u2 tina, kecf vrátila sa domov, bfadá, uplakaná, ale uspokojená, 
Uchá. 

,.V mesto stretla som sa s učitelom," riekla medziiným, práve 

1 tónom, ktoľ>m pred chvíľou vravela o babke, od nojž 

.-i-,- uieták; „áiel práve so stanice. Celý je šfastný: má vraj 

istota, íe bude zvolený, a teší sa akoby neviem čomu. Tak pevne 

TCrf v svoje budúce .^fastie, že jni ho až lúto, úboht^ho. . ." 

Matka, nomilo dojatá skoro ironickým tónom, pozrela na dcóni. 
Ikllft btadá a > v úsmev, ktorý v tom okamihu zahral jej pri 

dátach, nesvc': _ .mi najmenej a cele protirečil tomu boíast- 
ttétno výrazu, ktorý triasol sa v jej očiach. 

Chcela preriecC niečo, ale Jela práve vzala do ruky modlitebnú 
koiho a kfakoúc ku stolu, ako obyčajne pred spaním, pohrúžila sa 
y modlitbu. 



ni. 

,JeIa nenie doma; práve pred chvítou vyftla 8i ua piecbádzku,'' 
iMroamovala matka (-hladfie. 

Miloslav Hrudka, ktorťMuu tieto slová platily, mlčky sklonil 
hlaTO. Už tretí raz počúva tikuto oilvetu; už síce pri prvom ráze 
dojalo ho vofmi nemilé, alo pripisoval to náhode, že Jelu ne- 
Binel doma. l'iišiel zas a zas — a teraz vážne zadumal .sa nad 
ifn, čo to nut ztiamcnať, že ona odíjde vtedy, ked je jeho čas 
SftStaviC 8a u uich? To nenič púhu náhoda — to je schválnost a 
ívte v&zi v tom niečo. Od istého času obe zmenily sa proti nemu, 
a 00 nebol si povedomý, že by on hol vyvolal tú zmenu. Nemilo 
dojalo ho, že Jela neprijala jeho sprievod, ač šli spolu kolko ráz 
do loesia alt)bo z mesta. Vtedy nmieni) si za čas nejsC k nim. no 
DŽ nn ';il na, ai' m, 

t 6oii k jednoo vd 

pre oeiio mricne, príťažlivé kúzlo... No ac Jela vyttiovoe dovolila 



mu prijst, predsa nenašiel ju domíi. Bola v meste, vypomáhala 
v Aitl v ktoromsi dome. V Mi vm videl ju raz: AIh iilicuu s akvina 
balíkom na ruke po buku miestnelm doktora Kalinu, ešte «da<kílio,l 
vtične usniievavélio, večuo k žartom naladoniHio blondína. Miloš 
prosicl na druhu stranu, ale tuk, že musela ho zbadaf: videl, že 
sa prudko začervenala a rýchle začala vraveC k svojmu sprievod- 
čiemu. Miloš zbadal, ?e sa usmievala, a ad nenio v tom snád nie, 
predsa bodne ho jaksi. kedykoľvek predstaví si t(i lUlu diovcouskú 
postíivu 8 bladou, podlhovastou tvárou, z nejž ziera dvojo ocí i pri 
úsmeve akoby slznou vlahou potiahnutých, pri boku tol>o ramena-^ 
tého, bez obalu sladké frasy oniáľajiKľeho dokíora. . . 

„Ach, odpustite! Aká som to nezdvorilíí, že vás ani dnu ne-*' 
volám,*' riekla matka, otvárajtk pred ním izbenó dvere. MiloŔ 
mechanicky pokročil dnu. „Sadnite si, Milo^ko," hovorila, podilvajúc 
mu stoličku, s nejž bola uajiuv sobrala kus Utky. Celá chyža za- 
prataná bola šitím, (b»hotoveným i rozošitým ; na stole ležala látka 
priložená nožniciami s ovioutim rukovíiťou, aby neurobily mozoleíl 
Inokedy Milošovi mil« bolo všetko, éo Jelu obklopovalo: teraz však 
veci, poukazujúce na jej neúnavnú činnost, dojaly ho jaksi trápne. 
Matka spozorovala výraz tváre učiteľovej, a mysliac si, že chladno 
privítanie, akóho dostalo sa mu od nej už. po tri razy, pôsobilo 
naňho nemilé, bolo jej ho ľúto. Do/vediac aa od dcéry, že ou „ne- 
vyslovil sa", ba že ani nepomýšľa na niečo takého, v prvom oka 
mihu zanevrela na neho, že tkk prekrižoval jej plány, ľuzdejsid 
véak uahliadla, že tu vlastne uenie nik vineu, najmenej ou, a teraz 
potešenie, aké vždy pôsobil jej príchod Milošov, zaujalo ju zas6g 
Ve<f neraz vytúžily sa pred ním: on bol ich dobrým, jediným dí 
▼erníkom. 

^Ako som rada, že ste priôli," riekla, sadajúc oproti nemu 
a berúc do ruky nezl)ytn6 pletenie. „Vetf vy ste naším najlepším 
priateľom — ba môžem riecť: naším jediným priateľom. Ak vy ue- 
prijdete, sedíme tu ako nmíšky, nik nepozre, či sme živé, či mŕtve... 
A teraz i vy odíjdete... Bude nám fúto m vami, Miloéko." 

„Áno — " prisvedčil teuto, v myšlienkach ei^te vždy diejúc 
u hádanky, prečo nsi Jelu doma nenašiel a nepouímajúc smysel 
k nemu preročených slov. 

„I nedávno sme vás spomínaly — : bude nám reku smuUu 
ke(f utratíme pána učiteľa... Nuž ale, čože robitl Osud zahráva* 
8i s človekom dľa ľubovôle: raz postaví ho sem, a zase odnenie 
inam... Alo čože, s vami je to ešt« hej! dostanete stanicu, osa 
dítc sa nž stále — z toho uuižte sa len tiíšit. Ale vy tiež uevj 
zeráte jakosi „svoj*, doložila, skúmavé pohliadajúc mu do tváre,' 
ktorá dnes nebola tak sviežou. Chyltoval v nej veselý, na jasmi 
myseí poukazujúci výraz, kt^irý robil ho tak milým. 

„Mám starosti, tetuška/ riekol, nútiac sa k úsmevu. 

-Starosti! Bože môj! Mlaily človek — čože je vám V Mladá 
mysei — veselá myseľ, tá i- irh ľahko Ke(í som ja bola vo 

vašich rokoch! Čože mne In ^r alebo súženie I A veru často 

musela som dobre rozmýélat, čo a jako,.. Vioto, ako to kedysi 



277 



bývalo: pUt učitcfsky toľký ako nič, a i ku eŠte musel si môj 
' íhý SíUn vybernť. Nii/ a l'áu Boh pomohol; mali sme sa radi, 
?éetkej biede k môjiuu otcovskómu podielu eéie i prigazdovalo 
sa... Lenže prišlo do uepožehnaných nik,..** 

Matka prestala jdiesf a rožkom kaiiafasovej zásterky iiaijla 

k očiam. Posletluu veta platila nebohému Smulkovi, ktorému ešte 

í i t, že jej dcéra za krátky cas prišla pri ňom 

>o. 

,Ved si i JU t-ik myslí U)." zahovoril Miloš, počíuajúc sa pre- 

A( zo svojho zadumeuia, ktoré i tak už neuslo pozornosti Beliu- 

kej; ^ale je to tak: ešte si jedno nedosiahol, už túžia po niečom 

uiu, a nikdy nemáš pokoj. Kým nemal som istotu, že budem 

iroleoý, myslel som si: keby som raz mal vokátor v rukách^ mč 

'mi nebude chybet! Teraz mám ho už akuby vo vrecku — a ne- 

leéí uia aui polovicu tiik, ako som si myslel..." Milo^ zadumal 

ua ehviíu a potom, usmejúc sa. dodal: „A suád preto je tak 

io áta.stia na svete, že vždy túžime len dalej^ len dalej, že túýl'v 

nikdy nezastanú pri dosiahnutom...'' 

B Veru lak, život je ťaíky, Miloško, vefmi Cažký... Ja zkúsna 
som to najb*|)šip. Ja a moja dcéra, nebožiatko! Tá tiež čo sa na- 
trápila, i !a. A keby už aspoň teraz bola spokojnojáia. . .* 
,Si, ^ I c nechybí, tetuška?" pretrhol ju Miloš, zarazený 
^ 1 lonom, akým posledné slová boly povedané. Matka po- 
kání... kimonami. 

.Ja veru ani sama neznám: ved sa ona nikdy nepožaluje, Čo 

i ňou ako bolo. Ale ved dá Sii to vjdet i takto... Prosím vás, 

li je to žait sedet pri práci od svitu do mraku, a to tak deň po 

'li — celý hú/A rok! A keby len vo dne; ale ona ani v noci ne- 

oprajo si odpočinku. Často odsplm ju pri práci — zobudím sa, 

Qo* cžte sije. Vravím jej : chod spat, dieíii moje, odpočiň bÍ I 

^Chystá sa, jako by už šla — zobudím sa o hodinu, o dve — a 

ona eáte vždy sedí a Ŕije. I lampu stiahne, aby veľa svetla no- 

mÍDula, a tal z" 

„To by lit!" zvolal Miloš prudko. 

,Ako jej Lo /atuauiiMf V tom je ona svojhlavá a neústupná 
do krajností. .\ poUím... prosím vás, ako by to bolo. keby 
^AepracovdiaV Z mojich dôchodkov fažko bolo by vyžit mne samej: 
ja dosUiuem t>ch pár zlatých, to sotva stačí na to najpotreb- 
IJSle. Treba platil za byt. za drevo, jeduo-druhé. . . Ha ešte dakoval 
llQ. že má takii chuí k práci, lebo in;iče zle by to s nami vy- 
Jo. ľred vami nestvdim sa priznat, Miloško, že nemalý by sme 
ani lú trojku kávy, a potom veru už by sa ani žit nevyplatilo, 
ktíby človek ku svojej polahode nemal zhola nič...** 

,Ale pomyslite si: ako dlho to môže trvat? Ak rok-dva — 
dilej to nevydrží. Ved je to hrozný život!" 

.NVvydŕží, nevydr/i/ opätovala nuUka resígnovane, „ved to 
Je t trápi. Ale čo si počat — IWže, čo si poč^CVl ("'astu 

DCBi I noc, len rozmýsíam: čo by, ako by... Ale pomôž si. 

koif oeiuôied. Tu tnôžo pouiôct iba Hospodin...'* 



87ft 



Milo^ Bklonil iilavu do dlaní. 
„A ouu Ha nikdy nesťažuje, ona sa nikdy nepožaluje," pokraôo- 
Tttla matka, jejž patrne dobre padlo, že môže h dakým preriecC 

tom. C(í ju súži. „Nedávno liíadala som nicco v jcý stolíku, a tu 
našla som tam malú llaštičku, ktorú som predtým uevidola. Bola 
opatrená cedulôčkou, a na nej čosi nupísauo, a v lej flažticke akási 
tekutina bez farby, bc/. vône... Priznám sa, zľakla som «a: čo je 
to, že to skrýva a nererie ani slova/ Až potom zradila sa, že tú 
vodku upotrebuje na oči a že jej to lekár predpísal. .Až vtedy som 
zbadala, že má oči zapálcntV — patrne od presilenía. Vravím jej : 
prestali pracovať, nspoii na čiia šetri sa, kým nenie s tebou liorsie. 
Ale ona Icu usmeje sa — usmeje sa (ak trúchlo, že sovre uii to 
srdce,. .*• 

„Preto jej vravím: chod viacej von, die(a moje. NeseJ vždy 
tu v chyží, to nie je zdravo. Nuž posbiclda ma. ,\le čože, keď aj 
vyjde, vždy yajde si iba do cintorína, a i>otom prijde mi taká 
smutná, taká smutná I' 

Matka zase podíiala zásterku k očiam. 

„Ale ona myslí, že ja to nepozorujem. Ako nepozorovať?! Ale 
nevravím nic; len íúto mi, ked vidím, ako núti sa k veselosti... 
IVedvčerom necbcela som jej dovoliť, aby bola dllisiie hore ako ja. 

1 poslúchla ma — ; neviem, ako dlho som spala, zrazu zo sna po- 
čujem, že ktosi ticho plače. Cele jasne p ičula som, ako plakala: 
zprvu len ticho, alo potom, mysliac sa v istote, neutajovane, s kŕčo- 
vitým tikaním... Prelakla som sa, či sa jej reku niečo nestalo — 
volám na ňu, ale ona ani neohlásilu sa... A ráuo spytujem su: 
čo si plakala, dci^ra moja? Počula som. ako si plakala... A ona 
že nie a niu. ').^ snád snívalo sa mi niečo... Ako by sa mi sní- 
Vrtlo, ked počula som cele jusne! I to som počula, jako skrýva 
tvár do poduí^ky, ked nemohla a nemohla sa premôcť... " 

„.la už idem,* riekol Miloš akýmsi nesvojlm hlasonj, s vý- 
razom vzrušenia v tvári, obzerajúc sa po klobúku. Matka bo ne- 
zdržiavala. Myslela, že omrzelo ho jej vypravovanie, a skoro ľuto- 
vala, že dula sa sverovat veci, nepatriace pred cudzí zrak. „I on 
je divný akýsi!" podumala, vyprevá<lzajúc lio predo dvere. 

(l»okr«íovan!c.) 



Víťazstvo. 

Črta. Od Kota-Murlyka. 



I. 

— Lliod von! Stúpaj! Stúpaj! A neukazuj sa mi na oči do^ 
tých čJas, kým si nerozmyshš, neprídeš k rozumu. 

— I)obrel povedal mladý človek a, vstanúc s kolien a po» ' 
korue ovesiac hluvu, šiel vou, ticho stúpajúc po mäkkom, hrubom, 



S?9 



I jiaiih'ruuiii koherciTrrea ocima UmUstí>, iieuicile iiiililo sa mu t>o- 
fható zariadenie izby jeho otc4i, ktoiý teraz vyhuQal ho „pre ziejmú 
Deposlui^nosC'*. 

Volali syna Pavlom Afanasiovičom alebo Pasom. Mal už 32 
[roky, DO do týchto čias bol deckom ^nepodareným", ako volal ho 
fotec, Afanasij Gerasimovič, bohatý kupec, fabrikant, na cfaleko 
Knámy Bvojím raillionovým majetkom, skoro po cetej krajine. 

Pavel Afanasievič skončil kurs v obchoduej akadémii ako prvý 
žiak. Potom na rozkaz otca cestoval v zahraničí; bol v Lyone, 
v Paríži, v Londýne, v Manchestri. Študoval manufaktúrne dorá- 
banie, a ked vrátil sa domov, jeho otec bol pevne presvedčený. 
Že vychoval si dobrt^ho ponmcníka, spoločníka, ktorý bude s nim 
jednej mysle. Na stastie alebo nešťastie, to sa nestalo. 

Afanasij Gerasimovič skoro poznal, že so synom sú si cndzf, 
ft že Paša nielen hladí inak na veci, no — čoje«iri as- 

Dajéie — osvojoval si výjítredué naljlady a tvrdo, n , »val 

leb Da pravdách evanjelia. 

,Opravdový blázon!" myslel si Afanasij GerasifflOTič, krčiac 
Mini. 

A .blázon** došiel už do tej nesmieriteľnosti. ktorá nedopuAfa 

iiiiduych kompnaiiissov. Už tomu tretí rok, ako zjič^l viest otvo- 

■ rODÚ vojnu a odopieraC si nielen \šetko poiiodlie, ku ktorému 

f daCstva j)ríúčíili ho otec a celá rodina, ale jednou nohou už bol 

T ťiploej resignácii a asketisme. 

Pomaly rozdaruval všetku obstanovku svojich izieb, nechcel 
mat miikké náradie, nádherné obrazy a kasne. 

„Všetko to je zbytočné, nepotrebné...** — myslel si, a darúval 
svojim priateľom alebo znáuiym jednu vec za druliou, na velkú 
xJosC celej rodiny. 

Na victky jeho skutky otec nič nehovoril. Myslel si, že čas 
oaj tupšie smiert všetky oproti sebe postavené náhfady, i čakal 
trpeli ve. 

Konečne priéiel posledný výstup, formálne rojtpadnutie — uvi- 
díme, pre akú prlčinn. 



U. 

V Moskve žil bohatý kupec Peter Michailovič Golodkov. Žil 
po starosvetsky, a ten kupec mal jedinú dcéru — Ilaisu. 

bol o trinást rokov starší od nej. Jeho asketické presvodrenie 

!aŽH Misa a silnieť v ten čas, ked Kaisa bola m- ivm 

divN ^ chudulinkii, nemotorná, no sľubovala vývinu ilnti 

A nepochyttnú knlsavicu. 

V detstve Paša a Raisa sblížili sa a spriatelí tak, že medzi 
iBimi DStálil sa pomer brata a sestry. 

Kaz, ako deti, z jari, hrali sa v zálnude a práve v tom kúte, 
Me hf*\A barina, nikdy, ani v najhoni(ej,'>om lete nevyňchyňajúca. 
' kúta rho<iit mali prísne zaká/umo. Ale ohradit Ipn ne- 

, kiií. a!eí)() zaviezt a zniťif liiiiinu. nikomu nenapadlo. 



SHO 



ľanj í)o:o nSoH^KoSi |»ríjeiMiiĽJsio baviť sa, možno preto, «e ooi' 
zakázano. Kút zmáslol HtiíĽtíavou trávou, bodľucim, psím jajsykoiuj 
žilííavou, a len ttikdy nevyscbýiiajúca bariiia jasne leskla sa na 
slaci. 

— Paša! spadla mi! skrfkla l^isa, ukazujúc na peknú bon- 
bonierku, ktorá ležala na ^amom prostriedku bariny. 

— To je nič! Počkaj! Hneď ju mám... 
Stal 8i jednou nohou na kruj bariuy, a druhou rovno stupil 

na to miesto, kde bola boubomerka. a. . . prevalil sa. 

— riÄJa! Prepadúvam sa! zíikrical. 
Preľaknutá Raja bucíf vystrela ruku, schytila ho za "tVn ^' 

B napnutím všetkých síl vyliahla ho. 

Tento prípad zostal im v [lamäti, i rodina dlho hovorila u nniu, 
a konečne dali Ziisypaí barinu. 

liaisa mala malinkého boloíisb'dio psí'-ka, ktorý bol jej velml 
oddaný. Volali ho Volka. Kaz tomu psíkovi stalo sa noštastie. Kole- 
som koča zlomili mu nohu. Iíaja bola veíud zarmútená, a Paža bol 
opravdove pohnutý týmto, v podstate malinkým žiaíom. i usiloval 
sa všemožne obíahčit utrpenie psíčka. Priviedol k nemu dobytčieho 
lekára. Voíke zaviazali nohu, okrútili do kôry. a Paša skoro ne-. 
odchodil od chorého psíka, tak že konečne liaisa počudovala sa' 
tejto spolnútľpnosti. 

Videla, ako Paša nepohnute, celé hodiny, presedel pri chorom 
psíkovi, chodil za nim, dával mu pi(. Illadela na jeho vcikó. svetlé, 
jasno oči, 4I0 ktorých tisly sa slzy, a nemohla pochopif, ako muž 
dvadsaíoseraročuý mohol by( tiký citlivý oproti strádaniu psíčka 

— Mne ho je viusuú lúto, ako človeka, hovoril. — Človek môioj 
vyslovil svoj žial, ale on dáva ho na javo len skučaním a stena-J 
nim... Vyslovený žial je už nie žial.. . už Je len polovica žialu. 
ale nevyslovený... obťažuje srdce, ako hovoria Nemci. 

Raisa nič nehovorila. Sedela ticho a divila sa. V jej čiernych 
očiach raz vzbíkly, zase zhasly iskry. Pol jej sympatický ten cit 
sústrasti, lútosti u človeka, ktorý bol joj blízky, no zároveň ne- 
príjemne bolo jej videí ten cit u muz8k<3ho, ktorý, ako sa jej zdalo, 
mal bví siliiejáí, zumžilejsí. 

liaisa podrastíila, peknela. Paša videl to, uznával a bál sa. 
V ten čas jeho asketické presvedčenia, rastúce od detstvn, úplne 
rozvily sa. On myslel, že každý človek v svojich snahách a túžbach 
povinný je predovšetkým priiiáležaf Bohu, a potom svojim bli/nýoi, 
bez rozdií'lii pokrevnosti, svä/kov, pohlavia, vzrastu. My.s!el si, že 
všetko 1 " je pominutelnŕ a pr.icli. všetko márnost. Tak roz- 

hodol ♦• luin. Shiva, peniaze, krása, všetko márnosC a „poľný 

kver**, krory zjaví sa ako dym a mizne. 

Niekedy íiývaly minúty, že zahľadel sa na Haúsu a tešil sa 
nochtiac. No liueií pnchytil sa na hriechu a v oddialení od toho 
)>rincípu, ktorý každý človek, dla jeho mienky, má oasledovaC no- 
zmeuiteíne. 

„Oddiaľuj sa od zlého a tvor štastio!" opakoval 8ám seho 
ustavične. 



m 



liaisA mala náhľady úplne protivné. 

— Kaiúf človek, hovorila, — povinný je shížif kráse Iíožej. 
knbe je i ro/uni. i cii... vietko... Co uchvacujú každého ro.. 

itébo človeka? čo núti ho obracat oči k neba?... Krása nebeaká 
zemská, duchovná či telesná, vžetko jedno, /.achváti každého 
človeka, a povinný je snažif sn za iiou. 

— Zabúdate, Uaióka, nadhodil Paša, — že knlsa je od Boha. 
bez Boha ničoho niet...** 

— VecT je Boh aj oknižený krásou nebeskou.., ČÍ ty myslíl, 
» je Oo oknižený špatnosCou V ! . . , Hanba a hriecfi tak smýéfat f . . , 

Ako vidno, oni ro/liodne nerozumeli jeden druh^Mm a liovoii!! 
roxiicoýini jaxyky 





m. 

Rflisa skončila gyninasiálny kurs a dostala striebornú medailu. 
Ift jediná dcéra, i rodičia ju nepresuijne a ncrozuníue maznali, 
juiroveň prísne pridržiavali sa svojich starých obyčajov. Každý 
pôsUiy den a ka;^.dv pôst jedli leoi pôstue jedliú Staré tuiradie 
v ' v ' dflué po otcoch, nepreuíienali. Len dali ho obiť v pa- 
í . Ii malinovou ťažkou látkou, a Uaja nahovorila ich 

Úíkí bjíťavit také isté poitiery n:i dvere a okná. >ledzi týmto staro- 
Biódnnn náradím izbička Kuji s dvoma oblokami vyzerala akt) oása, 
icnávala sa neobyčajným vkusom a nádherou. Náradie, 
i, o, mäkké, pufy a taburoty s blado-ružovou atlasovou okrasou. 
Obrasy - dobré ^ravurv biblických sujetov v rámoch z čierneho 
drera. Pekné .^ir idheľuá kasiia s rozkošné viaza- 

nými knihami. Vs.i ,rh a drahých drobností. Všetky 

tieto pletky boly ro/baiizanc v>adtí, na písacom nádhernom stolíka, 
na pultoch^ na visiacich poličkách; ba aj na stt^!i:i«*h n:i kľá^uvcli 
loonsolách, i tam stály pekné karrikntúrky Bizo 

llaja kupovala tieto veci neustále, skoro cele kuso a íaiiky. 
Mobla to robiC c<^lkom svobodue. Ved bola jediná dcéra svojich 
idičov, a ich m.»)Ľtok, bohatá manufaktúra a továreň plyšová dá- 
ly i&te 8() tisíc každoročne. 

Ou»c bol chudorľavy áe<iivv starček, s veľmi dobrými, krotkými, 
lými oČJimi, chodiaci po st;r ' v^ s bradou. Matka tie/, boU 

dobrá, vysoká ženská n veími i tich/i, viac ndčanlivá, než 

^! u t>ua už dávno uznala nud sebou moc dcérinu, a po- 

jii vo všetkom, (fakujúc Pánu Bohu, že dal jej také uumé 
ií(a, ako je Baička. Na otcove* rady a Láskavosti 'itaja odpovedala 
" "• • í; láskou. Pochopila, že jeho stiirá viera jemu je svätá a 
I loá. Vo sp(»roch s nim hfadela obchodit jeho náhlady, 

ĎťlVkajuc »a icb. Jestli otec hovoril jej, že treba /.avesir ''o 

STátV obraz, zíivesila vysoko malý obrázok, a podeh na | Ip 

poaiávUa druhý obraz u pred nim zlatého anjela, državsieho iam- 
ptdu. Otec videl to, zmraštil sa a krútil hlavou. 

— Prečože si tak vysoko zavesila obrázok? spytoval sa. 



28S 



^ Nuž keif modlím sa, milý papa, dvíham hlavu vyÄoko, a 
verím, že mudlím sa Bohu a môjmu anjelu-stľážcovi. 

Otec neodpovedal, sklonil hlavu, ticho odchodil. 

Niekedy luyslel, /e všetky novoty, ktoré Raiňka zavádza v svojej 
i«be, 8ii hriechom, a on, hľadiac na to cez prsty, ženie do zahiiby 
vlastnú dcéru. No tá dcéra bola vždy a vo váetkoni lakii pok«>rnA 
jeho vôli, taká úctivá a láskavá oproti nemu a tnatke, ;^e m 
čímkoľvek zabávalo by sa <lie(a, vždy bude milé Rohu, i dovoinvaí 
jej tešiť sa a sám maznal ju vyše ndery. 

„A my? my" — myslel si — „za každým krokom hasíme, 
Hospodine, Ježisi Kriste! ľomiluj nás hľiešny»:hľ* 



I Y. 

Raise bolo devatuÁst rokov. Kaz Afanasij Gerasimovič prichuiti 
k Petrovi Michailovicovi a hovorí : 

— Čo, Peter... (Boli obidvaja z jednej dediny, z Tulskej gu- 
bernie). Ty máš tovar, a ja mám kupca. 

— Tak je, tak, priateľ, ale ten tvoj kupec, to... opovrhuj© 
naším tovarom . . . 

— Nie! nie!... Nie, Bože môj!... To je len mladosť a blá- 
znivosť. . . 

— Ked nie, tak poéli svatov... a podáme si ruky... Vec 
vybavená. Oože hovoriť darmo?... 

Následkom tohoto rozhovoru Afanasij Gerasimovič naliehal na 
apa, a fíovstil ftkandíil. 

— Čože, ty chceš neženatým zostaí na ceiy život? vyspytoval 
Paáu. — Do kláštora sa poberáS?... 

— Možno, otecko, že pôjdem. Kláštorný život nie je pre 
dého. . . Koho Boh za hodnt^ho uzná. . 

— Aby teba!... pretrhol ho Afanasij tlerasimovič s hnevom. 
Veru tak! Miesto aby si bol užitočným spoločnosti svojou prácou 
a vedou. . . užitočným otcovi a matke. . . on stane sa mníchom. . . 

Niekoľko minút, v nepokoji, rýchlo chod.l po izbe. Potom 
stal pre<l synom, sadol si zase a prísne povedal mu: _ 

— Počuj, Pavel!... Vážne ti hovorím .. . Nechaj tak hlú- 
posti ! . . . Bud človekom ako véetci ľudia. My s nmtkou vychovali 
sme (a... Mysleli sme si, že na starosť budeš nám ochranou a 
oporou... jedným slovom podporou... Koľko nocí s tebou matka 
nespala. Bol si chorľavý od malička. Ved uiáme len teba jediného ! . . . 
— Starcov hlas silne sa triasol. Chovali sme ta, úfali, že budeá 
podporou našej firmy... Poslal som (a do cudzozemská, myslel, 
že povedieš ako sa patrí, podía nového spôsobu, naše fabriky... 
Vyučil si sa, vrátil... Bohatú partiu môžeš dostAt. liaisa ta fúbi. 
Veď od malička rástli ste spolu... Máš bezcitné srdce?... Ci li 
nás nie ľúto ani za mak?... 

A Aianasijovi (ieras^imovičovi hlas triasol sa a slzy zahraly mu 
v očiach. 

Paáa 8tál a mlčal, (ažko dýchal a mechanicky prekladal ťažítko 



— Tvú hlavn — to e pravá, to z tava okolo lur.iini'ľovej /apisng 
(iošticky. linky triasly sa mu, v tvári nemal kvapky krve. 

— BíUuíika! povedal zajakavt», neistým, neivuýni hlasom. — Ne- 
liodím sa vAm... Myslím, že lioh, ktorý ukAzal mi ccľ»tu spasenia, 

ti sa odo mŕja, jestli spreneverím sa Jeho svätému prikázäuiUf 
j..;.i nezrieknem si sveta a uebudem ua^IedovaC Jeho slapaje. 
Ja túbim i vás i matku... No mne fa^ko je na tomto svete.. 
Ja som mu cudxí!... ÍUCnška!.., zvolal, zadŕhajúc sa, a padol 
|>rc<d otcom na kolená — Bátuška! požehnaj te ma k Božej ved... 

A p<»klftnil sa otcovi po zem. 

AíauÄšij lienisimuvic skočil so stuličkv. Tvár mal rozpálenú, 
oii borely. 

— F^aknj von t zakričal, — von ! . . . 

A vyhnav syna, dlho, nervno, ale ticho chodil sem a tam po 
rr ' 111 koberci, ktorým vvítt.lat'i bola celíi dlážka v jeho izlve. 

'i. hal, chytal sa za hlavu, odfukoval. vypil skoro celu flaSu 

bftvoriíkého piva a konečne prehovoril: „Ach, Božemôj! Bože môj 1 
ta to ma trescesľ* — a pobral sa do izby svojej ženy, Marty 
VftÄilíevny. 

Marta Vasilievna už nebola mladá osoba. Priniesla mužOTi 
íhaté veno. Z jej peňazí zväčšil fabriky. Oženil sa ivX starín' a 
m\ si úplne povedomý, že berie si penia/e a ženu ako veno k nim. 
Nťl>oU pekná, ale rozvažitá. 

Kčď Afanasij Gerasimovič vošiel k nej do izby, nádherne za- 
riadenej, Marta Vasilievna sedela pri ráme a vyšívala dar do sa* 
a«doého chrámu ^ľovýŔonia*. Hodiac fq)eäný pohfad na Afanasija 
Oerasi lined poznala, že je vefmi vzbúrený. 

K I do izby, nič nehovoril, len rozhodil ruky a hned 

aíill cUodii hore-dolu. Prejdúc dva-tri razy, zastal, sti.sol plecia a 
Elostne prehovoril: 

— Co ja budem robil... s tým cbruňom?... 

— S kým V pýtala sa Marta Vasilievna, hoc veími dobro \\> 
dela, o kom je reč a kto mohol tak velmi znepokojiC Afanasija 

limoviäu 
_ — Ale 8 naáím Parkom!.. . Presviedčal som ho tci-az. . . skoro 
celA hodinu. . . zoprcl sal. . . Na kolená sa hodil a prosí. . . prosí 
poiehoaf ho . . . 

— Na do?! 

— ísť do kláštora ! . . . 

Maria Vasilievna zľalika usmiala sa a stiahla plecia. 
-- Zlá spoločnost nikdy k dobrému neprivedie, povedala po- 

aétijtice. 

— Aká zlá spoločnosC?,. . O kom hovoríš? 

— O všľflív. h s lívo) sa schodí. . . o všetkých tých. . . Maslia- 
DOTfcJi, 1; tanových, Burunových. . . o všetkých.. 
Yáctci uvii/.M \ Kiiii Hiiipom, nežonatom, nepokojnom živôtik . . 
Xiadon z nich nie mu je roveň... Ou je priv:ížny pre nich. Po- 
tí aby niekto roavažitý, solídny dôkladne priviedol ho 
1. ■,'..■... 



Ž84 

— Čože, ty chceš, aby zase vrátil sa k pijatike. . . a ja zase 
mu8cl soni ho liečiC?*.. 

— Nie... Len treba viac zaoberat sa s ním... Nenechá vaC 
ho samého s tými pOL-hahými. 

AfaQasij Oerasiuiovic zamyslel sa a zase rýchlo, rozčúlene začal 
rhndíf no j/,be, Utierajúc si pot, ktorý vystupoval mu ua dele. 



V. 

Skoro v tom samom čase Peter iMichailovic radil dcére, al)y 
sa vydala. 

— My sme nie veční, Itaja, hovoril. — Dnes žijeme, zajtra 
sa v prach obrátime... Upokoj nás, moja lastovička... Aby sme 
mohli povarovat svojicli vnukov a uniret spokojne... 

.la, bátuška, súhlasím... Nájdite ženícha. 

— Načo híadať?... Keď je ženích tu. 

— Ktože je to? ľaáaV — ľoknitila hlavou. — On i*a neožcnf." 

— Ako sa ni-'o/euí ? ! , . . VeJ si ty taká krásna!,.. Všetci /a 
tel>ou behajú... Ešte len aj Autip Maxiraič posielal sväto 
Akože sa Paša neožení?!... Čože ešte chce?l... Pre Bohul... 
Vetf je to ani nie tvoja vec, moja holubička. . . Ty daj len svoj 
súhlas. . . 

— Ja, bátuska, neprotivím sa... Dávno súhlasím... 

— Tak nemáme čo hovorit — Pohladil ju po hlave, pritisol 
tú hlavu ku svojej hrudi, nežne pobozkal a prežehnal. 

IluetT pobral sa ku .\fana8Íjovi (Ťerasimovičovi a prišiel práve 
vtedy, ked ton vrátil sa od Marty Vasilíevny. Uozloživ nesúviftlo 
cehi vec, hovoril: 

— Odpust!... Nemaj za zle!... Ču urobíš s bláznom?. .. 

— Vetf som ti ja hovoril, že kupec nestojí o tovar. . . 

— Čože robiť? Ktože vedel, že sa tak stane? Všetko Boh 
riadi... Ale my, Peter, sme zaburlli na to... Chceli sme samí 
riadit... A kdeže vezmeme moc, aby sme to mohli usporiadal?... 
Ha?... Kde? 

A priatelia ešte chvíľku sa sbovárali a rozí&Ii sa. 

Nastal velký post. V obidvoch rodinách mail jedno a to ist 
trápenie — nosplueué nádeje, Celý siedmy lý/deii Paéa strávil 
v kláátore. Skoro každý deii po ne.sporných službách Hožích zašiel 
8i k Seratimovi, šedivému starčeku, a besedoval s ním hodinu i dve, 
skoro do samej polnoci, ^polu, spojenýuii silami hľadali cestu 
Spasenia. 

— Ke(f ty zríeknes sa všetkého, hovoril otoč Serafim, — kaž- 
dého pokušenia tela... duša tvoja bude svobodná. bez prekážky 
obrjiti sa k íiohu. Modlitba tvoja bude čistá, vrúcna, a obdržíš 
milosť Božiu... a sjiaseuý budeá!... 

Skoro celý veľkonočný týždeft žil na prosfore ') a čaji. Stará 
pestúnka Parfenovua chodila za ním a ponúkala mu jest a pif. 



') Prosfora = svfttený cblicb, z bieleho nekvaseného cesta. 



S85 



S nočnej slnžby Božej vrátil sa zavčasu a driemal, ležiac oa 
[>lej Javiri a na t^nmlkej, ako pirôžok, p(»rovi>j pinluško. Malinká 
^Qťiková sviečočka horela tirobným plamienkom pred obrazom v kuto. 
L«2al a luyslel : vžetko mizne ako dym, mizne všetko zlo sveta, 
tmavú hmlu prezerá ešte ligotHvejšie, ešte striebornejiie 
Ko blalio svetii. 

Dvere ticho otvorily sa a voi^la pestúnka rarfenovna. UŽ 
Dzkala sa « ním a feraz prišla opytaí sa: di pôjde razĽovIar sa') 
do stolovej a ci má mu priniesC sem? 

-f- Ja, íiaôa, nechcem!. . . Mne nechce sa jesť. . . 

— Akože možno nejesf , rodný môj . . . Každý človek od Boha 
' ' »1 jesC. .. A na Veľkú tioc každý kresCau 

10 vajíčko... Taký je krestauský zákon. 

— Ihĺbre, uaiia, potom. . . trochu poležím si. Prídem potom. . . 

— Fotom! Potom!. . . Kedyie potom? — Zahundrúc tieto slová 
liála, no nezatvorila dvere. Paša ticho vstal, priblížil sa ku dve- 

a zatiahol závoru. 
,5?lo a ci blaho, ParfenovnaV" — myslel si, ľahnúc si zase na 
|ire<IoáJé miesto. — „Ona ' i ma, a co znamená vychovať?" 

Prižly mu na um „( modlitby", na ktoiV' vodila ho 

iilinkého Paríenovna. . . Aké zdĺhavé boly tie ujodlitby! Ved klá- 
tomý život je ešte zdĺhavejší a modlitby ešte dlhšie, i zazdalo sa 
uiu, že počuje smutné, tiahlo velkopôstne nápevy, jednotvárne 
t)|)«kovaiiia jednoho a toho istého, jednoho a toho istého... „Go- 
_ |iodí pouMbij! (lospodi pomiluj! (inspodi pomiluj!"* Akoby jedno- 
ivárir šum vody... Začínal zaspávať. 

• ticho zaklopali. 

— Kto tam ? spýtal sa Paša a preľaknutý zodvihol sa s postele. 
Nik neodpovedal, no znovu pomaly, pevne, naliehavé zaklopali. 

Paáa vstal a iáiol ku dverám. Krv búšila mu ilo hlavy, v ušiach 
in ' 't, ako by voda nekonečným príbojom valila sa kdesi na 
fi (tčil sa od slabosti. Ticho, knísajňc sa, došiel ku dverám, 

i «itiaij"l /dvoru, otvoril ich, no hneď zažmúril oči. Svetlo oslepilo 

ho. Na prahu stála itaisa. 

Bola v bielych cipkových Šatách. Veľké brillíauty žiarily rôznymi 

oh/ninii x čiernych vlasoch, na hrdle, na ramenách, na šatách — 

a na perách zjavil sa dobrŕ úsmev. 

— /■ ticho a prívetivé. — Kristus vstal 
x mŕtvyri, > 

A vošla do izby. 

A spolu s iiou vošla ronavá a svetlá atmosfara. 

Paáa na okamih odstúpil, ale hned hodil sa k nej, prehovoriv 

^" ^ ' vstal z mŕtvych!* (Voistinu voskrese!), tii razy 

iue a horúco, držiac v svojej chladnej^ trasúcej 
~ia íukc jej uukkkú, teplú rúčku. 



') Po pÔ«tc pný raz mä&o jesť. 



sác 



VI. 

Plho sa sliováľali, sediac na holých doskilch, ua ktorých npal 
Paša; shovárali sa polohla«ne, nko by sa hdli, že nic^kto počúva, 
alebo m zobudia niekolio, spiaceho pri nich. Hlas Ilaisy, siluý 
presvedčivý, ozýval sa zvučnejšie a zahlusoval hlas l*aáov, blbukj 
a srdečný. 

— Ty hovong, že Jo to cgoism, nadhodil Paša. — Nie, to je 
nie egoisui, ale úplné sebazaprciie. . . Ja znpierain sám seba a 
celý oddám í^a službe Božej, to jest, budem sliižit všetkým... 
všetkým luďom... mojim bratom. 

Raisa pokriitila hlavou a rozprestrela ruky. 

— Nití, nie, to je sofism, to je samoklam. Jestli ty íubl& 
íudí. . . opravdove íiibiš. . , tak povinný si íiíbiť ich tu, na zemi. . . 
nosiť všetky ich (archy... trpef spolu s nimi... radovaC sa ich 
radostam. 

— Počujže, Raja... ja hotový som trpet spolu s nimi... No 
radovaC sa?. . . čomuie?... 

— Že žiješ . . . Ty musíš cítiť, že v srdci tvojom žije tá 
dosť... radosť života, jestvovania, obdržaného od Boha... Ani 
minútu, ani na okamih nesmieš zabúdat na ten svätý dar. . . 

— Všetko je prach a popol! A všetko márnost... márnosť 
márností. . . hovoril Paša, slabo brániac sa a zakrývajúc tvár rukami. 

— Nesniysel! Nesmysel!... hovorila lUija, odtahujúc mu ruky 
s tváre. — Láska je nie prach. . . nie popol. . . Jestli horí v tvojom 
srdci ten oheň... tak tam nemá miesta ani prach, ani popol.. » 
ani márnosť... Všetko je tam vefkél... všetko sviitél... všetko ' 
preplnené požehnaním a Bohom! Ži a cíť, ako dieťa... Neroz 
mýšiaj, Irbo myšlienky nedopustia pocítiť tú detskú radosť... 
íiíadaj len jedno — kráľovstvo Božie, a cíť ako cíti malé dieťa. . , 
a všetko ostatné bu(ie ti dano, a ty vojdeš do kráľovstva nebe- 
ského. Že prišiel si na tento svet, to stalo sa (iía vôle Božej... 
Jestli On postavil ťa medzi rodinu, ktorá ťa lúbi, tak neodvracaj^ 
sa, nepohŕdaj darom Božím... ale prijmi ho s radosťou a hlbokou' 
úctou, ako opravdove, nekonečné dobro .. . Život je sen, poslaoj 
od Boha, nuž ži v f)m sne, poddajúc sa Jeho svätej vôli... ži do 
jasného vzkriesenia. . . 

Paša mdlo, trhano mrmfal čosi, čo nedalo sa rozumet. Oď- 
íahoval svoje chudé ruky z rúk Uaisy, no ona držala ich mocne. 

Ani nevedel, ak v m sfHtsubom oba dostali sa ua prostred izby. 

Oblokom vkrádal sa ranný chlad. Zore rozchodily sa po nebi, 
a deh, jasný deíi Svutcho Vzkriesenia vychodil tak ticho, krotko a 
radostne. 

Paša vždy ešte počul ten príbojný Šum, no nesmelá, Iwjazlivá 
radosť už na]<litala jeho srdce, a ono tak sladko trepotalo. 

— Uaja! pove<lal, popadnuv chvíľku, ked ona stíchla. — Ilaja!..^ 
pioja drahá, rodná... milovaná lUjal... Ty si zvítazilu! 

A tuho ubjal ju a zaplakal na jej hrudi. Krčil a máčal sl2 



«ft7 



Čipky na tej hrudi a zároveň cítil & nahliadal, že ? tejto silnej 
liruaí» tmadc sa, bilo srda^ lAskoii k ueniu. 

Ťahala ho... a jemu jasue, určite predstavilo sa ich detstvo, 
ieo prípad, ked Kaisa vytiahla ho za ruku z inl4ky. 

— Kam? spytoval sa. 

— Ta, k našim rodičom, drahým... 
On spieral sa ; hauhil sa 

— To je falošná hanba! hovorila. — To je hriech!... 

A v objatí prešli rad izieb a voj^li do jasne osvetlenej stolovej. 
'Tim 2a stolom, naloženým velkonočnými jedlami, smutno, ticho 
Mdeli ich otcovia a matky. 

l^ja priviedla PaAu rovno k Petrovi Michnilovičovi a kľakla 
pred nfm. 

— Papa! zvolala trasúcim sa hlasom. — Drahý papal po 
iebaaj nás! My sa lúhime!... 

A blesk sviec a kandelábrov ihral rozličnými ohňamí v jej 
briliiaotoch a v jej slzách. 

Afauasij Gerasimovič a Marta Vasilievna bystro vyskočili so 
stoličiek a zadivené hľadeli jeden na druhého, neveriac očiam svo- 
jiin, neveriac tomuto divu... 

Prelož. B, Š, 



-»#•- 



Pani Georgiadesová na cestách. 

s j^ vlastným dovolcDÍm aver^Ďujo T, F. 

III. 

kojný odpočinok. — Akým činom podobá sa cestovatel (ave? — 
ie, — Kapitolínske husi. — Morava. - Drobty z dejín. — 
Hruo. — Kazematy na Špilbergu.) 

linitislavd! Koíko bôlnych rozpomienok obživne tu z časov 
rno i nedávno minutých! — Ostanúc sami, neáta nám už taK 
iniL, ako s tými tam. Ačpráve sa naši páni vždy priekaju ;^ 
dilputujti, predsa je bez tej dišputy clivo. A dochodí to už i nás 
ilnava a prepniženie. Kdeže, za 12 hodín ustavične vo vozni! iJz 
mi je tak, ako námorníkom, už i na pevnej zemí bude sa krútit 
tfel to moou. Iíobre bude oddýchnut si v Marchejí^u. 

Drabotinová volá ma k sebe. „Mne ti je lU do uesfľpenia, 
len tdc osŕkam.'^ 

,Což« íi jeV- 

-Nohy, otlaky' 

K.i L iiii Uhorska po/rcle som von. Tam počula 

som pi !'>vo z úst konduktora. 

„iiuneui, huneni ! I 1 1 t /mi l.c, ktorá s kosikom v ruke vstu- 

de do vo/íia. I zaľajluvaju > mm mi tAmutíi sIhvii. aht čo by mi 
oieóo relmi milého preukázal 



«8 



A oezadlho sme v Marcheggu. Soberieme svoje veci, košíky, 
"kufríky^ Akatule a čo ja vitíin ešte — u ideme von. IVihováramc 
sa slovensky, tu nikto ncclicc vedieC nni česky. 

„Jonatin, uože priliovoľ sa. spýuj sa icb, kde je tu hostiuee.'^ 
Jonalau ntračí sa, ako keby mal pľožret borku pilulku. 

Kouečue bo znbaubil Drabotíu. Ona si berie šatočku a cbicboce 
.sa do nej ľo mnobych reniacb a viac posunkocb hovoria iiAm, že 
je Oastbaus in der f^tadi." — „,\ Stadt?" — „Na, ^íens nur da 
auasi* — ukázal nám jcdon sluha. Ideme, pred nami cestná asi ako 
z T. do papii^rne, ak nie díbšia. Mne bolo ako bohs ale Hrabotí- 
nová pokrivkujúc ide za nami ako umučená. 

„Dušička, čože ti je V p^ta sa jej muž. Ona vyžaluje sn. mu 
dôverne a bez falše. 

„Tak ti treba!" on jej namiesto pofurovania. »Vidió, pýcha 
predchádza i»ád ; nehovoril som ti V** 

^Ach, hovoril, hovoril, ale ja ti to poviem — — bodaj vás 
aj 8 komáry! — ja ti poviem, že ta ani ja nebudem lutovaf." 

„Vecf ta ja futujera, dušička, ale ti pomôct nemôžem/ povie 
on a ide ďalej. 

„Acb, či vAs všetci. . . tu tolko nahnali," bráni sa rukou úbohá 
obe( tesných topánok. Jednou rukou bráni s« dotieravým komárom, 
druhou podopiera sa a tak [íokrivkujúc ideme dalej. Konečne jej 
napadlo, že ved by ona radšej mohla kneippovat, čo aj po ska- 
lách — predsa lepšie, ako takto biedit. 

A po mnohom obbáiianí sa dorazili sme do mesta. Ja, ie čo 
za mesto, a ono ti hniezdo ani u nás lioduá dedina. No, to bnde 
paráda, ak my nedostaneme izl)yl I dokníscme sa. V „meste* 
Drahotínová obula sa zase a tak prídeme pred krčmu. Drahutío 
zase ochotne prevzal zástoj kvartirmajstra. Tučná židovka — ale 
takej tukoveti som ešte nikdy nevidela, ani za možné nedržala — 
prijala nás a po mnohom handrkovaní uviedla nás do našich „sa- 
lónov". Jedna izba obstála, ale drnbá bola len malá kutíca, kde 
azda 8lar«5 harampácie odkladali. Po mnohom handrkovaní a vy- 
jednávaní usalašili sme sa. Drahotlnovej bystré oči popozeraly po 
stenách a potom skúmavé po duchnách, až uspokojili sme sa na- 
to Hio, že bez vefkého odváženia života môžeme prenocovaí. Pozde 
nám bolo teraz banovat, že sme radšej mohli „ofrfíhí" tých 80 kr, 
ktoré by sme boli platili od Pr. po Mg; u/, nevrátime sa, a ko- 
nečne my si ío šfastie: byt v Prahe, musíme aj zaslúžit 

Teraz nasledovala večera, a to výborná. Pivo nebolo také, ako 
to v Žiline, ale boli sme spokojní i s týmto a pritom pochutnávali 
sme si na výrobkoch našej vlastnej kuchyne. Klanica mal toho tiei 
aj pre štyroch, a všetko výborné. Potom „sortirovali" sme sa zase: 
páni ostali vo väčšej izbe, lebo tam bol aj diváu, a my, ako skromné 
osoby, utíahly sa do tej komôrky. Rozčúlené mysle naše dlho ne- 
mohly príst k žiadúcnemu utiŔeniu. Konečne, v blahom povedomí, 
že zajtra o tomto čase budeme v Prahe, usnuly sme obe. Zo slad- 
kého hua vvburcuje ma zdeseuv hlas Drahotlnovej : „Johanka, Jo- 
hanka' ťJi'spíé?" — ,Cože jév Oi hort a či čo?..." — .Ach, 



íM 



moo to snívalo, Že počúvam budbu, bubuy a trúby — " — »Ved 
si ju — bía — jaj, z roztimu ma "^ A tu naozaj 

U^rny II i ja vresk, ako keby tisíc in .valo koncert ua 

lo iiťiuožno ani opísaf, ale, mysUuj, ani do nôt by sa to 
„Lilalo. Sadnem na posteľ a hladím do sviece, ktorú Drahotí- 
afá práve bola zaialu. Tušira, že nevyzerala som vtedy veľmi 
|[dtic1iaplne. A zase začína sa ten škiek a Drabotínová zapcháva si 
Ma zúfale hladí pred seba. Jej muzikálny sluch bol urazený, sen 
' sahnany, 

lište jeden taký attentílt na naše uái — a Drabotínová rezko 
íblieka sa. „Počkaj, perepúť, čo si koívek, či si mačka, či čo," 
hovorí, načahujúc papučky. 

,Ácb, to nie sú mačky, to je niečo inšie.* 
A zase. Nuž ale. do paroma, vetf to ide tak, ako v tcj povesti : 
,a ked prestalo, ziise začalo, a kerf začalo, zase prestalo/ 

,No ved, počkaj, Icu kým fa nenájdem; nebudeš mi ty sen 

l)ií. Veíf by ja oka ne/ažmúľila !** 

Už medzitým posbierala hiiby na seba a berie sviecu a bíadá 

nejakú zbraň. Pocbytila svoj hodvábny dáždnik a berie saku dverám. 

„Jaj, počkaj, idem i ja, lebo ja ti tu sama potme neostanem." — 

hTak, hybaj." vraví ona a čaká ma v dverách. Ja beritem to naj- 

:>trobnejäie na seba a na to čiernu mantilu, a takto vystrojené 

Idemo na válečnú výpravu. Nič netušiaci pôvodca toho škreku opäl 

"dl taký desný výkrik. Už je zase bližšie. .. Dvere na izbe na- 

pánov otvorily sa a hlava Drabotínová vykukla von. Zazrúc 

D, hovorí: „Duí;a, čože je, ved my tu nemôžeme spat?" 

„A myže! Vidíš, preto sme sa vybraly, a — * máchajúc dážd- 
nikom^ „čo je na sveU* Koívek: ja uvidím, či ho nezažeuiem!" vy- 
hráža sa moja herská družka. Ja stojím za ítou, ako páža za sme- 
1^ rytierom. 

„Ale, duša/ hovorí zase ona, „radšej daj mi tvoju palicu, 

trafila by som si ublížit dáždniku, a nový je, škoda by ho bolo." 

Dobre, /i ^ nužovia nepočuli, lebo by nám to pri dobrej 

prfloiitastj I- nk»* sme my uevarovčivé, ako nevieme si 

Iv doniesol palicu a že príčiny našej nočnej 

h . za hlasom dalej. 

í hodba zaviedla nas ua paviač, visi»cu nad dvorom, a odtiaľ 
irznicva tento zvuk — no ani „Lehelova" trúba nemohla robit váčáí 
Y povetrí. 

A ua tej pavlači sedí páva. Ináče je \>' ' mi' zviera, čo aj 

lei nohy sú uebárs ladné, ale teraz nijak ; sme ju ocenit. 

Uiadda blbo na uás, a v prvom okamžení Ani teníz 

e^tí* Tipzf.ikía sri. ani ako mak rešpektu u^ , -a proti nám, 

!v, zase pustila sa do melancholických výlevov 

:^. . ..v- ioto už bol na tento čas jej labutí spev..." 

iTak 8Í to ty« potvora, kanis tvoja mater!" zahrešila Drahntí- 

c'vedela, ako prišla k ^ lootcovsl ' ^'O. 

I, nuž či nám ty tu takéto , a 

iy dávatl lioá, hes, heš!" 



S90 



Páva iste nerozumela po slovensky; mozuc, že bola Kemka, 
ale palicu iiiuselu puznat osobne, braliotínová ju neudrela, teraz 
jej bolo viac do smiechu, ale zato rukami rozbáúajiic a kričiac: 
„hcs, hťô!" priviedly sme pávu k rozumu natoľko, že rozprestr^ila 
krýdla a ešte raz na rozlúčku Túbezue zvriesknuc, vzniesla sa nad 
pavlač a zmizla v priezračnej noci,». 

„No, tam si už škreč aj do súdneho dna, len si (a ja už ne- 
počujem 1" dodala souj ja, teraz už smelá a hrdinská, ked bolo po 
nebezpečí. 

Ako víťazi po slávne vybratej birke vracaly sme sa do našich 
príbytkov, ale bez trofoí, lebo, k nášmu poíutovaniu, zabudli srae 
si z tých okatých pávlch pier po jednom vytrbnút 

^Škí»da!'* íutovaly sme, ale ináč spokojné s výsledkom, teraz 
už pokojne odpočívaly sme až do bieleho dím. 

Ja síce zobudila som sa včaššie, ešte „do sveta". Nevedela som 
hnedľ, kde som, čo som. Myšlienka na deti a domácnosC prvá do* 
stavila sa. Bolo mi jaksi clivo. Ale ked rozležalo sa mi v hlavo, 
že som na cesto do Prahy, túžba po detoch ustúpila v pozadie a 
na jej miesto vystúpilo zimničné rozochvenie. To nedalo mi po- 
koja, i bndím Drahotínovú. Ona, že kolko hodiu, a že bolo ešte 
málo, temer vyhrešila ma a spala dalej. Šťastná osoba! Mne však 
myšlienky nedajú viac usnúť. Tých obrazov a dojmov jo tolko, že 
môj duch, nenavyknuty na ttikúto stravu, nevládze to stroviť. To 
pochodí t toho, keď na.<inec dlhé časy „úuímri" doma ako „penceP*, 
tak že pri najbližšej takejto príležitosti nevieí; sa vynájsť. 

A preto ja hovorím, že cestovatci je podobný ťave. 

Zuámo je, že tjito „lod púšte*', ako ju dosť poeticky nazvali, 
dJho vydrží bez vody. Ale ked doprace sa ku žriedlu, naberie si 
vody íoTko, čo by dla našej miery na hektoliter učinilo. Z tejto 
zásoby žije zase za niekoľko časov, a jestli je toho súrna potreba, 
udelí z toho aj iným, aváak za cenu svojho života. 

Tak duch ludský umie dlho strádať be/ pôžitku vyššieho. Keď 
v^ak vystúpi z jednotvárností každodenného života, vtedy, ako 
dobrá ^azdiuá v čas hojnosti, sbiera dojmy a obrazy a ukladá si 
ich do komôrky pre časy nudy a všednosti Potom vyťahuje si 
jednu za druhou v podobe rozpomienok a leM sa nimi. 

Bez pochyby jestvujú aj takí India, ktorí leniví sú mysleť a 
ani toľko nemajú z ciest ako človek ináč nedovzdelaný. Tým je 
ákoda vyhodiť Ľ;n>ôfi na cestovanie, Oui podobní sú palici, ktorú 
istý An^íličan ukázal jednomu spisovattdovi s tými slovami: „Táto 
palica precestovala už velkú čiastku sveta ť* — „A predsa/ od- 
TCtii spisovateľ s úsmevom: Je a ostane palicou,* 

Z môjho rozume vania vyru&il ma kašeľ, ktorý ozýval sa 20 
susednej miestnosti k nám Na ten hneď bola Drahotínová hore a 
80 vzdychom začína sa obliekať. 

^To už to moje „brco" kašle. Hneď som povedala včera, že 
tí) pivo bolo studené.** 

Pri raňajkách pretriasali sme naše dobrodružstvo 



Wl 



^ Dobre, že si ju neohlôniia tuu palicou^ duša, lebo by to bola 
troška drahá pečienka." 

^Vedazda mátn rozutn," usmiala sa oslovená. Ja však, cUcojik 
pochváliť, volám: 
,No, bádajte, v com podobá sa eestujuci favel* 
Jonataa bez dlhého rozmyslenia kričí: 
^Ťava pije raz za sedem dní, a cestovateľ sedem ráz zu deň." 
Nál myslím si. Ten to lepšie utrafíl; ačkoívek tým nepodobajú, 
ale delia Ra jedno od druhého. Preto, že jeho porovnanie nekuľ- 
balo tAk ako moje, nesdelila som svoj nápad nikomu. 

ľri odchode naša hostinská ešte raz blahosklonne ukázala sa. 

„Dn videniu 1" odporúčala som sa po slovensky. .To jest, ak by 

Kle sii ráčili ukazovat za pejiiaze, myslím, že prijdete aj do Soboty. 

Tam je obecenstvo velnu štedré. Asi)oň všetci herci odišli s de- 

útom." Ona usmiala sa — nerozumela mc^ & my u&núAli sme 

tíež. 

Vzduch bol príjemný. Ranný vetrík osvietil nás a my bodro 

•kráčali ku stanici. VOerají^ie komáre dnes pravdepodobne nahliadly, 

'■ útok na nás by mohol skodiC našej pleti, a preto nám 

1 ^ ^ kuj. Aj ináče sme mali pokoj, menovite od obuve, a tak 

v lúyiepéej nálade dostali sme sa na nádražie. Ked prihrmel vlak 

t ita^ej milej vlasti, my vyzerali, kričali, vyvolávali našich, ale nc- 

▼3nrolali inšie, ako grobianstva od konduktorov. No, veru títo nie sú 

''i.jší od našich (čest výnimkám), len že títo nadávajú po 

Od Marcheggu skoro prebehli sme jednou menšou stanicou a 
pri&li sme do Gánserndorfu. 1 tu sme našich vjvolávali, ale oni ne- 
ukázali sa. 

n Duša, Gänsemdoi-f, tu musí byt vela husí." 

„A to ti už ty stargáíi „májka" priíila na um V* 

„Ale, duša, taká dobra, akú ty vieš pripraviť." 

Ja som si pýtala recept od tej májky a podla toho boli sme 
až pri varení. 

Naši posmeáníci hovoria, ie ked sídu sa ženy, nevedia o inŠom 

boTorit, ako : žalovaf na slúžky, opierat známe a konečne variC. 

.My tčera celý deň sme boly tri spolu, Anička na dôvažok, a ne- 

r dboTáraly sme, slúžky ani nespomly, ani nevarily ! Tak, vidno, ako 

[nám svet ubližuje. 

Zrazu zasmeje sa Drahotínová. «6o mi napadlo, keby ste: či 
viete o tej kapitoliuskej husi?"* 

.Ahá," rečiem ja, „pamätám sa.* Klanica a Jonatan nevedeli, 
tak sme im to rozpovedaly. Že boli sme raz povolaní na večeru, 
neviem, či to holo na P . . ., dosť na tom, že bolo v jaseíi, saisona 
fansf, — tak prišla i husacina na stôl. Domáci pán ak núka, tak 
núka: „Jedzu>že, nedajte sa huckaC, nehladujte, ako doma, a ve- 
amíie si z tej kapitoliuskej husi." 

,Z akej?" zvolali sme niektorí, 

„Ah, to je pri vela i*' zasmiala sa susedka, pani umná a vzdelaná. 
Ji, vidiac, že ona viac vie o tom, ako ja, upytujcm sa, čo sú to 



m 



iša husí, tie kttpitoliuské, či majú tolko masti a peria, ako obyéajué, 
alebo viac? Ona, (iol)rá duša, vyvi-átila moje bludné domoenieii 
že je to nie nová fajta iiusí, ale že tie dávno pred naším leto-" 
počtom gágaly. A že v Uíme, kam vraj všetky cesty vedú, za 
dávnych čias stslia jedna budova, takzvaná Kapitol. Ka túto budovu 
boli Kimania vehni pysuí. Tam chovali medziiným aj istej bobyui, 
myslím Juno bolo jej meno, početné bubi. Cím ich chovali, to vraj 
ešte doisUi nevedia, ale že ešte aj to vykutajú, či nopchali ich dla 
nášho spôsobu šúlkand z otrúb, DosC na tom, tie husi boly Um a 
bez istej príhody neboly by sa stály chýrečiiýrai. Napadlo vraj v tei 
Čas istým Gallom, že udrú na Kím. A preto v čas nočný, kde ka/dj 
spal, začali sa škiiabať na múry. Ale neporadili sa s husami. Tie 
na nezvyčný šramot začaly o milých piK gágat. Nuž a kto počul 
gňgaf kŕdel husí, vie, že je to nie žart. Spiaca strA/ sa zobudila, 
strhol sa krik, štabarc — a jedným slovom: Rimania zahnali Gallov 
a dali im ad srozumendum, že f,zkh si prišó, idži tá". Ako mi 
naša Tilda toto vyrozprávala, ja len vtedy dovtípila sa, prečo furtiik 
domáci p.'in nazval tú husacinu kapitolinskou. O, s tolkým roz- 
umom a nevediet prisf na to! 

Už od Gánserndorfu cestoval s nami jeden pán. Dla povulanifl 
bol rajzender. dľa národnosti všetko a nič, a dla náboženstva žid. 
S nami hovoril po česky. Ukazoval nám kraj. 

Nedaleko Bŕeclavy prekročili sme rieku Dyje — hranicu medzi 
Kakiismi a Moravou. 

Tak, u/ sme na ú^emí slovanskom. Sme na Morave. Moravu, 
rieku, videli sme — ako hranicu medzi Uhorskom a Moravou. 
Hranica táto jestvuje na mappe, aj tnak oddelení sme, ale v našich 
dušiach, našim bytím a žitím sme my jedno a budeme, Boh dá, 
eéto i druhých tisíc rokov; sme Slovania, deti jednej matky. l>eti 
rozdvojené, dlho akoby odcudzené, ale je to už raz pravda, že krv 
nieje voda a kedy-tcdy ohlási sa, — i tiahnut sa bude sY(»j k svojmu 
naveky! Co váetko [jrehrmelo ponad lilavy naše, ponad kraje tiet 
odvtedy, čo pod jednýui žezlom mocného a spravodlivého panovníka 
spojení sme boli! Aké pohromy, aké búrky prívalily sa od východu 
1 západu — i hájezdy odvekých nepriateíov Slovanstva prevalily 
sa našou odvekou domovinou — div, že nezalialy nás tie divoko 
vlny; ale nie: nám Boh nedal zahynutí 

„Chceli, by ich veía bolo, nás nie lebo málo." 

Vzdor tomu, my sme ešte tu. lUuieme i dalej z Božej pomo« 
trpeť a žertvovať zn ♦'> '" je a má byt každému čestnému človeku 
svätým a drahým. 

Ajhla, prichodioii. k mostu neveíkéinu, ale pamätnému — je 
to Podivín (Kostol), jt-dno z najstarších miest na Morave. Tam na 
radnici pod/»itnny kostolík, kde r. 805 sv. Cyrill odbavoval služb|~ 
Božie. I tu zavznieval hlahol krostauskej bohoslužby v jazyku ludi; 
i tu ozývalo sa zbožné i kajúcne: ^-Gospodi ]»o»úíuj nyl"* I od- 
tiafto hlásaly sa čudesné zprávy o trojjedinom Bohu i o Tom Ukrižo- 
vanom, ktorý zomrel za nas /a všetkých, za drievnyoh i dnešných — 



?9.1 



Dh-mnv, Aii, aii' kíjťi siai N ťictnud, lo siaviiu it 



Rtttii prisieT 



ŕ Sám IloHvoj, knie/a česky, i sa svojou zbožuoii man/a'lkou Ľud- 
milou, Ahy (iali «a pokrstiť, tam dnťs ťozCahtijú sa Nemci a tvrdia» 
Ž6 jc to pôda „('iste nemecká" [V\u Ilradi&te). A totly, tik ako nad 
Nltroa, my so amútkom opätovat si môžeme : 
L ^Teraz tvoja slúva v tôni skrytá leží. 

I Tak sa časy menia. t4ik tento »vet be/í." 

P ť^^Kv nemenia sa, i svet beží tou istou dľábou, ale my, p< 
V my sme nest^'Ui, nesvorní. My rozvadené ileti jednej 

iij sme sa doma a na vonok vynášame svoje poklesky. 

otTánjúc do koľán dvere príbytkov svojich všetkému cudziemu 
MjT. dfa príslovia, pustíme 8Í žobráka za pec a on nAs vyžem 
f poza stola. 
Ó, kedy počuje tan tud môj hlas vodcov a žrecov svojich/ 
I Kedy tm otvorí srdce, daruje dôveru svoju y Kedy uzná, že oni 
zaň mrú* že oui zaťi tľ|na utr/ky, biedu a poliaienie? Kedy pro- 
Imdí sa zo sna, v ktorom hlivie a ^neprotiviac sa zlému" znáša 
' rovnodušne? Dokedy bude takto, a musí tak bytí? Kto 
|,M.;u"i ' ' •■' Boiie? 
i I e do íifeclavy. Toto je iiž slovanské mesto. Odtiaľto 

f' .1 dľáha na tri strany: do Bnm, ktorou ideme my (se- 

Vr I im), do Mikulova, kde v zámku tíľófa MtMiiísdorfa r. 1H6(> 

bohi vj'jednávanie o predbežný mier. a di» Hoilouíua. 

Í Vzdor tomu, že je obyvateľstvo slovanské, na staniciach je 

I nemecké, Tu sišli sme sa s našimi. S nimi boli už aj uie- 
Í1 ^' Nauci n Nitrinuky. Všetci v najlepšej, povedala by 8oi» 

x M'j nálado a dohľíxu zdraví. Čo í^a zdravia tyče, podotkla 

h , že nesmieme byť choré, keií mime dvoch doktorov 

osti. Páni zauiieÄali sa, Je i kíiaza, ak by sme bo po- 
-aly — a „rechtora", ozval sa Drahotíu. Vtipy zacaly sa sypať, 
,*,^^r Uy ich tí páni boli z rukáva triasli, vtipy nevinné, ale aj ma- 
júce na konci hodný kyjak. 

' ' "vá vtedy obrátila &a ko mne: 

vani, kde sa to berie u tvojho muža.* 
,A ja, moja drahá, beriem v známost, že Je tvoj dnes* neoby- 
^jne ostroumný." 

,Kj, Johanka, to si dobre povedala!" pohrozila Korymorá. 
,1*0 nemecky šlákfertik, či áno?" 

^Oj, CO len to, ona aj doma vie byt élákfertik,* zvolá Jonataa, 

Ižuť rukou posunok. 

ťi by f n 'o'^ Ja rúbem sa za neho, ani len rá Ivica, 

a on ma ' í To sa ti zíde. A 8 tým obrátila 

som sa U :.-j.., ... ..l oproti nemu. On amial sa z našich 

^arválok. 

ySo, vidíte," ^iiiii ><>ťím sa mn, ^aui ste v&tupnó nedali, a 
máte komédiu " 

Vlak viezol nás ve<iľa kľ;lsnel)o a v<«ľmi > " u. 

PmldehA ku panstvu kuie/u(a Ijiechtenst(.'iuii a > e. 



n* 



čo do velkosii vraj uema páru v monarchu kea b^JCThcťl prejsť 
krížom, potreboval by k tomu tri hodiny. liu/í jesto tiini na llslcfl 
a stľomovia všelijakého. Odtiaľto asi hodinu cesty, na dráhe do 
Mikulova, nachodí sa zámok Valtice. Viastnost tiež tej istej rodiny. 
V tomto zámku jest 1^20 izieb. Nebodaj je tam okien aspoň toíko, 
kolko do roka dní. Vo Valticiach je aj bontidíktínBky kláštor s bo- 
hatou knižnicou. Nuž pravdaže, kdeže by bolo tých kníh tolko, ako 
v kláštoroch^ ved dlhé časy len tam pestovala sa veda a umenie. 
No naše príslovie aj to hovorí, že bol jeden mních, mal veľa kníh... 

Teraz nasledovala stanica Kostel-Podivln. Toto je to prastaré 
slovanské mesto, a je aj dues čisto slovenské. Jeho obyvatelia, vy- 
jmiic židov, sú Slováci. 

Kraj, ktorým letí náš vlak, je požehnaný a bohatý. Úrody 
ukazujú sa hojné. Pôda žírna a rozumne obrábaná. Roviny za- 
mieňajú sa s miernymi návršiami. V úzadí ukazujú sa polavské 
kopce, ktoré nám však vždy «a strane ostávajú. 

Stanica Zajecí svojím menom vzbudila myšlienku na zajačinu. 
Miesto tejto dostalo sa nám — sviežej limonády. Anička povedala 
na spôsob onej sleíny, ktorá prišla ku konditorovi: „Prosím limo- 
nádu, citrón a cukor' mám u seba — ** že by vypila limonády, keby 
vody bolo! Žiadost šumného dievčatka považujú zdvorilí páni za 
rozkaz, a preto bolo vody hneď za plnú plechovú nádobu (od vče- 
rajšej polievky odloženú^ — cukor, citrimová stáva, pohár a ly- 
žička povytahovaué boly z kufríkov a čosi-kamsi my osvieži ly sme 
sa nále/Jte. Ý,e sme si šaty zalialy, to nepatrí k veci. ale mrzela < 
Dá8, že nám ten rajzeuder povedal, načo obliekame sa ua cest " 
tak elejíantne, že škoda .^iat! Ani by človek neveril, ako môžu po-^ 
dobné maličkosti pokazit dobrú vôfu a rozmar človeka. 

Nedaleko Vranovíc prešli sme ponad riečku Svratku, ktorá 
poniže Brna spojí sa so SvíUivou. 

Cestou videli sme viac cukrovarov a fabrík, ale takú veliká 
rafinériu — prirodzene na cukor — nevideli sme len pri Hrušo- 
vanoch. Hneď pri nádraží rozkladá sa na hodnom kuäe. Na blízku 
má byt aj arcikniežncí zámok, 

I v Kajhraíle nachoilí sa starý, ešte z jedenásteho stoletia po- 
chodiaci kláštor. Aj tam opatruje sa mnoho vzácnych kníh a ruko- 
pisov. Nasledujú ešte niekoiké menšie stanice a už leží prorl uahú 
mkúsky Manchester: lírno. 

a A nad morom mesto leží, týči k neba tisíc veží." 

Nie síce veží — a nie tisíc, ale komínov, a to mnoho vypínaj 
m do vzduchu. A nie nad morom, ale v údolí krásnom a úrodnom,' 
nad šumnou S vratkou a bystrou Svitavou. Brno je mesto fabrík, 
mesto obchodné. Brnenské výrobky bývajii posielané (faleko za 
hranice a sú svetoznáme, menovite súkna a iný vlnený tovar. Aj 
iné fabriky jest (v celku má byf asi 120 fabrík), ale hlavný ob- 
chod je vo vlne. Ba aj do Anďw posiela sa brnenský fabrikát, do 
tejto domoviny plädov a pov súkna. 

Bnio má asi V'^ tisíc ol , medzi nimi je vraj tretinu 



iu:, 



A!€^^TO85!ftfi5tÍ ich je viac. Štatistické dílí 

celkom spoíaliliv*'*. Predtým bolo Bino f>evnosfou. Zámok 

1 býval síílbmi páuov bnieuskycb. Teraz je už ráz 

iišený, mesto tym získalo, ro/širilo sa a uadobuíilo 

ŕzor velkétio mesta. Odkedy nebývali v zámku pllui mestii Brna, 

íúiil za väzenia; teraz sú tam kasáine. 

V našom cestovnom pláne bolo t^k iistáleno, že v Brne vy- 

tápijne. zabuvítne su tu niekoľko hodín, aby sme večer v urŕený 

* boli v Českej Th'bovej. Vystúpili sme tedy tii všet<íi. Batožinu 

pir(ntčiu) Oíldali !*me vnUu^iiiu, a Uik, zbavení starosti, ideme do 

^nesta. Nie na zdar boh, lebo už niekoíkí z nasej spoločnosti znali 

BO, k tomu ešte dostalo sa nám tej priazne, že sme mali vodiča 

Dtmenitc^o a ochotného. Ani neviem, kde sa vzal, odrazu badám, 

jo medzi nami zase niekto, koho sme skôr nemali. Bol to 

w. Cyrill H., Treaum, náš niily krajan. Čakal Slovákov, možno 

i svojich bližšíi:h príbuzných, a viidol u:<s p(»tom k Besednlmu 

lomu. Na tejto prvej ceste mestom uapudol nám .,Zeliíý trh". Idiíc 

Kapucínskym námestím, octli sme sa na dost velkom pňe- 

tve, a Dozrúc v pravo, videli sme krásu, lahodiacu nášmu 

^t dusí. V stíne vysokých domov na stoloch a podstavcoch na- 

l^hodil" sa innn/stvo titešenyrh, živých kvetín. Celť^, hotovte vence» 

in a aj také jednoho druhu 

• rozbeliuút sa ta, kúpiC si, 

baC, osviežít sa ro/kosnou vnaoa, zast^ily sme a dívaly sa ua 

r»^, pestrú krásu. Milan kúpil Aničke ružičku, ona jemu klin- 

í. Naši páni fré^ili vopieil a na rohu ulico, uiyslim že l'erdinand- 

zastali a volali na nás, že ak nejdeme, oni nechajú nás a my 

Sdime sta ovce bez jiastiera. So vzdyclium nasledovali sme ich, 

íáridely Aniŕke a spomínaly tie časy, kde nám n;ísi dávali kvietky. 
,l)ávu() to bolo," podotkla Drahotínová, a jedna, trochu roz- 
trpč<>ná pani, povedala: 

^Teraz na miesto tnuskátika zdvorilosti naši mužovia pichnú 
M žihíavku ostrej pravdy pod nos." 

,Kj. to zase nestojí," bránily sme sa my a Drahotiuová roz- 
hodne protestovala proti tonju, hovoriac, že ona by pre svojho 
'j.étibúfa'^ mohla mat kvetov, čo len sama chce, ked jej aj nekúpi, 
fclť dií na ne. 

i len letia ako víchor vopred. My rady posttly by sme si 
i <am. Tu vo výkladných oknách krásne čipky — jedna by 
H>tr»*Kovala taký nákrčnik; tam rukavičkársky závod — druhej by 
/ Tuto cestovné vaky, mne chybí príručná taška, — 

e>: Miíckym krániom! Tam sme malý zrovna zahatat 

Jioi. Ale titam vrhali zúrivé pohfafly na náis. Smädní fudia &ú 
ID nie •nlMi<\rM»ní za vyššie veci. Vrhajúc túžobné pohľady na 
Dé tiahly smo za pánmi, a ked prešli Brne temer 

tlč niehto, oťiii siuo sa pred Beseduím domom, na rohu Klii^čincj 



je hud* pekná. Tam ciľ lý ako 

' to nie iko doma. Tu /!a luis náá 



9^6 



kr^an do záhradnej miestnosti. Naáli sme tu uŽ aj iných rodákoY, 
Tšetci pozdravili sine sa pozdravom srdodným, brutským, Do obeda 
ncíťhybcivalo už inuoho, preto objednali sme si obed. Každému 
môžem odporúčat, kto do Brna prijdc, nech ide ta. Či to len nám 
k vôli tU lacnota a výborní* pripravenie jedál V I To neviem, ale 
bolo by sa dobre o tom presvcdčit. Náá neúnavný krajan bol 8au»4 
odiota. Jedna z našich n)i šepla; „Ty, to ti je miloti človek." 
Prichodili i brnenskí páni, — ba priAli i niekolki sokoíi, vracajúci 
tja 8 pražského sjazdu. Jeden upomínal Koiyraovú na milého bralA 
Durka, druhý zase videl sa nám pre svoju strojnú postavu. Véetci 
boli šumní. Čamary mali prehodené na pleci, kosielky červené do- 
dávaly im rázu poduj ímavého a klobúky s perom len zvyšovaly 
ten príjemný dojem. 

Po obede mali sme si ís( obzref mesto. Celá bodná spoločnost 
vybrali sme sa na ttiío piit. Hued na ulici povedal nám náš vodca, 
že najsamprv odvedie n^Ls na Špilber^í. Co je Špilberg, mudrovali 
sme cestou. Je hrad a preto musí byt zanímavé videt ho, ináč by 
nám ho neukazovali. O tom. čo sme tam, hore nad zemou a pod 
ôou, videlVt dosiaľ nemalý sme ani poňatia. Ked v románoch čítaly 
sme o rozličných niučiarúach, hladomorňach a olovených komorách, 
braly sme to s reservou a čo hned aj uverily, nevedely sme si to 
predstavit tak, ako je v skutočnosti. 

Ideme pekným parkom hore na vrch. Park sriadený je len od 
nedúvna. Zásluha to niekdajšieho mesíanostu, jehuž pomník videli 
sme na západnej strane. Odtial je krásny výhľad na mesio a okolie. 
Cesta začína byt príkra, horúčosť je značná. i*áni zast? ponáhľajú 
8a ako ševci do trhu, len co Drahotín tiahne za nami. Tento je nie 
za také príkre chodníky. Blízko k hradu ukázali nám miesto, kde 
u kríža modlili sa odsúdenci, prv než by sa zatvorily za nimi brány 
hradu a tažké dvere žalára. Kste raz na Božom slniečku, — potom, 
kto vie, ako. Väčšina tých tu modli vďích sa nítopustila viac tieto 
múry... Schodami vystúpili sme do prvého dvora. Slnce páli na 
kamennú dlažbu, odráža sa od čistých, triezvych stien rozsiahlych 
budovísk, a nás zmocňuje sa aktisi tieseň. 

Skôr než mali sme začat j)úf chodbami žalárov, zvedela som 
8 istotou, že uás ta vedú — museli sme si vymeuit vstupenky. 
Vydala nám ich akási kfúčiarka. V tých miestnosCach, kde sme 
k.'irotky olídržali, zazrela som dvere s nápisom: majjazin. S karot- 
kami sli sme do strážnice, kde sme dostali za vodcu profosa, Wa- 
dého a vážntího vojaka. Vzal sväzok kľúčov a železný kahanec, ti 
CO to bolo, vystúpil na chodbu a my za uím. Zprvu suie šli jas- 
nými a čistými chodbami dolu, zase do akéhosi dvora — videli 
sme ich tam viac. Tieto dvory boly predtým priekopy a áiance. 
Z tohoto dvora došli sme k železným dvorám. Profos vopchal kľúč 
do zámku, ktorý zj(?ikripel, dvere sa otvorily a nás ovial chladný, 
plesňou nnsvrrný vzdiich. Tn zapálil profos svoj kahanec a »o- 
stúnil 11 I schodami do tmavej chodby. My za ním. Diev- 

čatká In ......... :..ily si žatočky ok«do hrdla. Anička, bojac sa pr^ 

chladuuiJa, chcela sa vrátiC, ale nás niektorí uistovali, že »i nám 



197 



uié iMistaiie. „Čožo/ reku. ^my staré, nám ani oheň, ani voda; 
a* ■'••). uáin prechladne.** No profos zamlíol driTc! a už 

i' ľf^j tme. Len svetielko sn mihotalo. neiste lúče joho 

čuiibu osveiiovaly Da§e tváre. Profos spytuje sa, ako nám iná 
hovnnf. I! i česky a <:i nemecky? 

kyl** s'kríkli sme jedným hlasom. Táto absolútna vilcsína 
1 la protimluvu, nuž a jeam snad všetko jedno. On to varí 

u /pamät. 

/.Hni kul smiech, prestaly sa sypat žarty a vtipy. Oj, ta d^ 
/íľ. I ľ lilaliol spevu, tieto steny nepočuly smiech, ale len ston 
/ nárek kajiit ich a výkriky trýznených, ba i hrôzou z roz- 

uuu ii.Ucli neštastmkov. 

Tak toto sú tie kazematy, toto sú tie podzemné diery, kde 
tatvánli fudí, ako dravé ňelmy, pozbaviac ich ľudskosti, vezmiíc 
in najdrabi^i poklad: svobodu. A nielen to, ale svedčia tieto kolá, 
tlcio krutky — na každý úd zvláštne, rebríky, šnnrovania {klincami 
vybíjané, španielske čižmy, vyíahovacie stroji.^ a (užké závažie na 
oohy k tomu, — že tých neSía:itnÍkov tu za živa pálili, láuiali Íui 
ko&ti, svaly im trhali. 

Hrôza obiííla nás pri pohľade na tie výklenky, kde o stenu pri- 
kovBiii ti úbohí. Tu diera, kde im prišla hlava, tu boly ra- 

IHfft.^. Mié o stenu železom. V ženskom oddelení boly znatťííné 

v kde bývalý nešťastné vražedlnico svojich detí zamurovanó. 

A.., je tento druh zločinu tak hrozný, ako je neprirodzený, 

predsa mráz obble človeka pri videní toho, ako boly pokutované 

také uestvory 7 a o noho času. Zamurovaná nežila dlho, najviac ak 

dm-lri dni, potom ju odpratali — aby dali na to mie^to druhá. 

'^' M tohoto h1 u zdal sa nám 

_ten, i. tzňovoj. ítiie: o spánok. 

doa velká priestora hraničila s obocii stnin so strážníciamí. Asi 

meter vysoko boly nuilé diery vydlabané do oboch strážnic a 

'íiom po dĺžke celly pripevnený bol silný drúk na reCazoch v oboch 

Itach, Na drúk prikovaní boli trestatici, i dvanásti, po stojačky. 

Ižnicl ka/<bi jitvrthodiofi muftel stra/nik potihnnr refaz, drúk 

1 takto nesmeli 
ne SA vykonáva, 
mase) stni/nik zaka/dym zazvoniť. 

Z týchto kutíc. kam nikdy slnce nezasvietilo, kde paimje v zimo, 
v leto rovnaká t<ímperatura, ináloktíuý vyšiel živý a zdravý na svo* 
IfOdii. Zväcsa sk ' i ali týfus a rozličné tľ 'v; 

moobt o«»ír»pli / '<t unjíerala do r«>ka ito 

bola '<>m. 

' lelio pátra boly silnými dubovými 

dask; . mučmrne. Z tých stojí tam len jedna, na 

|MiiiÍA%'Mi i-Mív', /K lu >la] sa cisár Jozef U. (1783) na jednu hodinu 
zatforiC^ aby zkúsil, ako je takému bedárovi okolo srdca. Ked po 
»ji i»vedal tie památné slová: ^Ja som bol 

Otl tejto doby nesmie žiadna ľudská 
ba prekročte teuto pruh.'' Zakázal mučeníc a naložil, aby dvoje 



z najnižších víizenl (pod zemou) na veky boly zatvoroné. Odvtedy 
nepoužívajii sa viac /a väzenia, komory boly odstránené, až na túto 
jednu, v ktorej ostal ten stroj, a oň pnkatý bol ciair. Teraz ukazuje 
figurína, ako bol o stroj pripevnený. 

Z druhého, t. j, vyššieho oddelenia boli väznovia padacími 
dvenui spúšťam do najhlbších dier. 

V tretom poschodí už dostalo sa trestancom malými, vy.soko 
pod povalou sa nachodiacimi okienkami trochu vzduchu a malý 
prúd svetla. Tu a vo štvrtom, najvyššom oddelení umiestení bývali 
politickí previnilci. 

Muselo i tých byt veFa; medzi nimi bol i povestný barón Trenck, 
náčelník pandúrov, chlap silný a smelý, človek vysokovzdelaný, ktorď" 
zprvu vo velkej priazni býval pri dvore Márie Terézie, až dopustil 
sa OQ a jeho mužstvo všelijakých výtržností. Za to postavený bol 
pred vojenský súd a odsúdený na doživotný žalár. V tretom roku 
svojho pobytia na Špilberjjru umreK Pochovali ho v hrobke kapucín- 
skeho kostola. V jeho bývalej celie nachodí sa jeho podobizeň 
v životnej veíkosti; pri slabom kmite kahanca videli sme tú muznti 
postavu v skvelej uniforme. Škoda, obraz už vlhkostou kazí sa a 
onedlho nebude veía z ueho. 

Pre velezradu sedeli tu i madarskí spisovatelia a básnici Ka- 
zinczy a Verseghi. Pre „politické pletichy", vlastne Martinoviéovo 
sprisahanie, zatvorili ich sem. Vysedeli svoj trest a potom ich 
pustili na svobodu. Verseghi hol kňazom. Kazinczy ešte potom 
oženil sa a zomrel len r. 1H31. Čo nás ženy najviac zanímulo, Ixda 
okolnosť, že pre velezradu väzuili aj ženské. (Nie nadarmo hrozili 
nám prod dvoma rokanii, že dostaneme po dva roky žaláru!) 

A bola tu aj jedna dáma z vysokého n)du, istii jzrófka Filan- 
ghieri. Že tiež pre velťzra<iu odsúdená a zatvorená na denat rokov. 
Co mohlo byt jej previnenie, neviem, a kebycli vedela, nemohla by 
souí vylíčit osudy všetkých. Ved na to vaii nedostačovaly by celí" 
knihy. Táto pani mala svoju vlastnú, hodnú cellu, s pecou e.^t 
dobro zachovanou a predsieň s ohniskom, na ktorom s pridelenou 
slúžkou varila si sama. Trest si vystála a odišla do svojej vlasti. 
Aj jej podobizeň videt v bývalej komnate. 

Nedaleko odtiaľto mal cellu italský luisnik Silvio ľellico. 
odsúdený k smrti, ale oujilostili ho na doživotný žalár na Spil^ 
bergu. Zvláštne omilostenie! Zprvu bol zatvorený v sfi h I 

miestnosťach, ale ochorel, a menovite pričinením dubrélio ..i 
dostal sa vyššie a dostal i lepšie jedenie a vzduchu. Sám pcv^ 
svobody musel zakúsil najtažšie viiznenie. Mal predsa priatefaž* 
spoluvtUňa a krajana Maronrelliho, ktorénni b(d vetnú oddaný. 
Zprvu tajne ><hovaravali sa, jíotom dovoleno im bolo chndiť aj vok 
O tomto Pellirovi liovorí sa, že vyslovil často tiižbu môct poéu 
plač dietata. Detský plač! Pred čím obyčajne páni zaliezajú kam 
uajdalcj, ou ho chcel počtit! Nuž pravda, v tejto desnej nemote 
istotne aj plač dieCata je nebeskou hudbou. Vo tnvojom vázenl na- 
písal niokí'!' ľ' diela. Vrátiac sa do vlasti, opísal verne 8Vo| 
pobyt na ", , — Václav Babinský bol tu väznený pro Iúim 



tud videl v ňom iiistitela a národného hí 
U i.í prepustený bol na svíibodu a ako stiirec slúžil v istom 

iLi^toťe íH záhradníka. I tohoto podobi/eíi \e zachovaná. 

Iste mnohí z í>chto nešťastníkov boli velkými previnilci, ale 
i<»\iMdeii z nich trpel aj nevinne. Taktiež ukázaný nt\m bol obraz 
' '> ^revíroika Antona**, ktorého pre údajoú vraždu zatvorili do- 
;ie. Kerf \i< rokov vybudol na 8pill)er;ín, vtedy opravdovy vrah, 
iiKysi mlynár, na smrteľnej posteli vyzná! svoj zločin, a fio 

Antona vypustili. Chudák! Jeho prvá ce^ta bola vyhĺailat u, 

ale tá ešte v ten rok, ked mala sa vydat za toho istého mlynára, 
skočila do vody. Istotne všetci ti úbohí mali mnohé zanlraavé a 

smutaé príbehy my sme ich len íutovali, 

Drahotínová plakala, ja som v duchu kliala a Korymová od 
rozčúlenia ztratila reč. No tesily snie sa. že dnes je už takéto 
Bučenie neumžué a že tieto desné nástroje už len medzi staré 
elezo patria, alebo najviac do museí ua pamiatku. Kecf profos 
T^lflDUal nám obmz, predstavujúci nešťastníka, ako nm kat so svojimi 
liäloiiikami prikladá žeravú botu, ja odíahcila som si stiesnejjéoiu 
srdcu výkrikom: „No, bodaj ten, ktorý toto vymyslel, nikdy z pekla 
nevymrel!* Korym povedal na to po latinsky : „homo homini lupus". 
Co j« to? spytujem sa ho, držiac ho za rukáv. ,To je toíko, ako 
je človeku vlkom. — „Co, vlkom I? Oi ste dakedy po- 
»ch, že by trhali a žrali samých seba? Ked robia nápady 
na lue tvory> robia to pudení hladom, ale ukrutnosti pácbat, oft 
to vari má privilégium len „najdokonalejší, rozumom a rečou ob- 
darený tvor: človek!" 

T:ik ľozumovala som, ale nepočúval ma nik. 
l>nl<) na čase, že opustili sme tieto diery. Tu strávená hodina 
bola nám všetkým dosť a dosť. 

Ty milá, ty zlatá svoboda! Ci človek má niečo, či nie, len si 
má. K tomu „dar ducha svätého a ro;pumu dobrého". Ach, 
IkYeku k vyžitiu tak málo treba. S tebou, ty najvyšší poklad náš, 
Jé Mastný i pri krajíčku čierneho chleba! Bez teba sú horké a 
Irpké bohatstva a slávy. Nebudem už ani ja reptať. 



že SOI 



mám mnoho starostí, ved ja som bohatá : smiem 



dýchat tu čerstvé i»ovetrie, slniečko svieti a ja v ťiom slnim sa, 
zohrejem a som volná ~ o čo šťastnejšia od takýchto väzňov! Ab^ 
za to hotová som nastúpiť i takýto žalár za volnosť a právo.. . 

Profos otvoril dvere, ľrúd svetla a tepla ovial nás, ako z vy- 

_^ reoej pece. Zaradovali sme sa, že sme opiit uzreli to Božie 

"slniečko, : ii sme po jednodruhom, či sme ozaj všetci tu? 

Skoro rtT) dojem smútku, a kc<í mali sme bránu a schody 

ľ. i Sii zase tá dobrá nála<ia. Sišli sme do mesta a 

1^ .. .... ^.A^é významnejšie budovy. Odporúčali nám medzi 

ii toly: evanjelicky, nový, jehož zovňajšok napadol nám už 

vú ^piiDť ' ínskv, jezuitský a dóm, alebo chrám sv. 

Petra, i I 

Brno iuá ; ivaĹolIckych kostolov, niekoľko kaplniek a — 

Jeden evanieli '•!. 



doo 



Z kostolov videli sme xvnútľa ilóm Pochudí z 15. stoletlt a 
je stavauy v gotickom slolm. Má veľkolepý, tiež tolio istólin slohu 
oltár, ľamätná je kumeiiust kazateíninv, na ktoivj kázal Ján Kapi- 
strán. Velikánske okná sii oKnislenň malbanii, prácou to výtečných 
majstrov. Sú zväčša darované siikromnými osot>ami. Ove okná 
blízko oltára daroval biskup. Každé okno stálo maličkost: 8 lisic 
zlatých. Cez tieto okná padá červené svetlo na vykladanú pudlahu 
a vzácne ozdoby. 

Mystické toto pološero tíši srdce, opája smysly; lesk a sláva 
oslepujú ma, ja cítim sa malá, chatrná a biedna. Zdá sa mi, že 
musím nezdolné vrhnút .^a na kolená a bit sa v prse. Ovláda ma 
iudná tieseň i plesanie zároveú. Som akoby sputnaná a predsa 
cítim niečo božského, iskričku toho večného v sebe! Kráčam ako 
vo sne, čujem hlasy našich, ale neznám, čo hovoria. Len keď ma 
násilne trhne Drahotínová, že ma tu nechajú... Kostolník ukazuje 
nám onišeué rúcha: samy hodváb, atlas a zlatohlav, — i mon- 
štrancie, kalichy a kríže: samé zlato a dnihokamy. Koiké bohatstvo 
tamvon čo biedy! Ó, Pane môj, odpusť, /*' tii u v f .tuto nkimihu 
napadol mi ten kontrast! 

Tamvon vydýchla som. — Naži za&e náhiia, lebo ras n 
a čo chviía musíme íst na nádražie. Od dómu sišli sme sch"". í 
na Zelný trh. Kde boly ráno tie milé kvety, tam pripeká torsí 
slnko a niet už znaku po ružiach a klinčekoch. Teraz upozornili 
nás na „Parnas". Je to monumentálna studňa uprostred Zelného 
trhu. ISmelé oblúky z balvanov dvíhajú sa nad postavanú H< ' 
lesa a ním premo/eného Cerbera. Okolo nich zvíjajúce sa 1 . 
ryby, žaby a iné potvory. Z otvoreuVch papúí clirlí sa voda v prú- 
doch. Leu kde sa berie tolká?! Nad ninji na vrcholci stojí postava 
ienská, v ruke meč a žezlo. Hľa. že už i za starého veku rozumoly 
sa ženy do vladárenia a vedely snáíf i mečom narábať. A potom 
nech povie niekto, že je emancipácia žien niečo nového... Na 
radnici obdivc»vali sme pekný porttll. Je tiež goticky. Toíko už i ja 
znám, že kde jest ninoh(» štihljch vežičiek, kouritych oblúkov, ie 
je to ííotický sloh — a žo má za pravzor jedlu. Románsky sloh 
naproti tomu palmu. V bráne radnice s klenutia na reťazoch vial 
drak. Tohoto draka ťidajne v jedenástom století skolil smelý rytier 
a venoval ho na večitú pamiatku Brnu. Zlý svet a menovite učení, 
všetko rozberajúci ľudia hovoria, že je tenro drak vlastne nie dra- 
kom, ale jednoduchým krokodílom, a to ešte vypchatým. O tomto 
rozhodovať mne nepncholí, lebo ja nemala som <'šte šťastie videt 
ani draka, ani krokodíla. I koleso vidno tam, ktoré o stávku jeden 
majster (asi pred pol tretá sto rokami za jeden deň z dreva, tiex 
v ten istý deň odťatého, zhotovil a ešte z Lednice sem dokotútaL 
To už bol „remek". 

KŔte raz zastavili sme sa v Desedníra dome. My, panie, láa 
vosťou slečiniek I), pozvané sme boly k nim na byt, ktorý pre- 
najali si i s milým apuskom svojím. Tam nddfchty sme si a trošku 
i zovňajšok do poriadku priviedly. Potom odobrali sme sa od Bo- 



801 

sedDÍbo domu a in corpore, ako by povedal Korym, tíahli sme 
k nádražiu. 

Cestou ešte videli sme i prôčelie domu nemeckého, Deutsches 
Haus. Toto je dom, kde sa Nemci shromažďujú a v svojom ne- 
roectve utužujú. Brnenskí Nemci sú hrdí naĎ, ani, hla, tí Rimania 
na svoj Kapitol . . . 

A teraz s Bohom, ty krásne Brno! Dá Boh, že porastieš ešte 
i ďalej k sláve — Slovanstva! 

My teraz berieme sa smerom severným, na štátnej dráhe, údo- 
lím riečky Svitavy, aby čím skôr dostali sme sa do Českej Tŕe- 
bovej. Tam sídeme sa všetci, aby početne zavítali sme do Prahy, 
do srdca kráľovstva českého. 



-•M- 



Všednosť. 

1 ri póle kdesi víchor zadumaný 
na bralo sklonil svoju starú hlavu 
a sníva v lieni, zabudol na slávu; 

hla, ticho drieme oceán zmaznaný . . . 

Vzduch plný smradu nepohnuto stojí, 
zem dopukaná, slnko hrucT jej páli, 
a každý leňoch v tôni spamo chváli, 

bo streľby hromov, vzrušenia sa boji. 

I ludí vidím bez nadchnutia v oku: 

chlieb, kovy v srdci, v hlavách čísla majú, 
že nezaslúžia ani skromnú sloku . . . 

Preč s filisterstvom, pravé hľadám ctnosti, 

čo s bojom brány raja otvárajú: 
ó. Bože, chráň ma — zbav ma od všednosti! 



-w* 



Somolický. 



Noci. 

1 ichá noc, ty najvernejšia 

priatelka si moja, 
ja sa túlim k tvojim prsiam, 
iní sa f a boja. 

Tichá noc, ty hojíš rany, 
krotíš hlad a žízeň, 

mdlým daj sily, zlobu rozbi, 
zo sŕdc bázeň vyžeň! 



802 

Tichá noc, pod krýdlom tvojím 

šfastíe kvitne krásne, 
však aj mnohým puklým srdciam 

svieca žitia hasne. 

Tichá noc, ty šťastia svedok, 

svedok podlej zrady: 
blahom chaty obsypávaš, 

ale boríš hrady. 

Tichá noc, ja s malou prosbou 

utiekam sa k tebe: 
mne len svoje družstvo dožič, 

jej snom otvor nebe. 

Tichá noc, jej dožič jasu, 

mojim snom len stíny, 
nech ja hladím v bezdnú priepasť, 

ona do vidiny. 

Tichá noc, ty v púští žitia 

vždy si bola vernou, 
i ja tebe — poceluj ma 

pernou svojou čiernou! 

Tichá noc, ak vo snách príde 

na návštevu ona: 
zamkni východ, nepusť slnko 

do svojeho lona! 

••«• 



Somolieký. 



Do tichej samoty . . . 

L) o tichej samoty moja duša túži, 

kde sa ako v more do dumy pohrúži, 

tam žiť sebe bude s ideálom svojím — 

prijmi ma, samota, duši hody strojím. 

í lej, ja strojím hody v tichunkej samote, 

budeže veselo v príšernej temnote: 

city budú lýrou, srdce bude spievať, 

(svet nás darmo bude potom už vysmievať). 

Akže zima bude, ako často býva, 

ešte hrúd všeličo pred zrakom zakrýva: 

popol lásky ešte tamdnu iskry chráni, 

iskry rozdúchame, ktože nám zabráni? 

Zohrejeme sa my na teplom popole, 

bude nám velebno, sťaby v tom kostole. 



SOS 



Rozdúchame iskry, vatra bude z toho, 
ej, vecT ešte máme paliva dosť mnoho; 
hriať sa my budeme, spomínať pri vatre, 
ako sme Fúbili kdesi tam pri Fatre, 
ako sme lúbili, ako ryba vodu, 
ako sme blúznili sebe len na škodu, 
lebo voda r>'bku sotva milovala, 
kedze pre skok malý milosti nemala. 
Vyskočila rybka z lásky len nad vodu, 
ztratiac rovnováhu — ztratila svobodu: 
padla na breh rieky, voda len uteká — 
máme tá r>'bôčka na suchu narieka . . . 
V samote bude sa dobre nám vodievať: 
city budú lýrou, srdce bude spievať; 
myšlienky veselo, ako tí motýli, 
poletovať budú okolo mohyly, 
okolo mohyly, v ktorej šťastie leží, 
— už je rad tých hrobov, ale jeden svieži... 
Na tom sviežom hrobe rastú pekné kvietky, 
samy sa nasialy, neviem prečo, všetky, 
samy sa nasialy, slzy ich kropily, 
veru hrob ten svieži pekne vyzdobily! 
Myšlienky-motýli na kvety si sadnú, 
prídu mi rozprávať, ako ony Vädnú, 
prídu mi rozprávať, čo tam naslýchaly, 
vdýchnu v struny lýry, čo tam nadýchaly. 
Viem, že sa tie struny zatrasú veselo, 
ak sa kvety dajú celovať na čelo, 
ale sa zachvejú, srdce tiež zažiali, 
jestli tie kvietočky fujaky zavialy . . . 
Do tichej samoty moja duša túži, 
kde sa ako v more do dumy pohrúži, 
kde si myse! s citom podá bratské ruky, 
kde niet šialeností, kde niet divej múky. 
Prijmi ma, samota, chcem sa ztratiť svetu, 
srdce chce dospievať pieseň nedoznetú, 
tam si chce dospievať — sotva stačiť bude, 
lebo pieseň lásky dozneje len v hrude. 

Somolický. 
•W- 

Z jarných popevkov. 
I. 

O, prijde ona, prijde ona, 
len mnoho kýchsi príprav koná 
(veci k svadbe predsa — nevesta), 



80A 

ba prijde ona v svojom čase, 
zavíta v svetle, v teple, v kráse 
do viesky našej, do mesta. 

Hej, ona prijde v naše svety, 

i porozsýva nivou kvety, 

zeleňou milou skrášli les, 

tmu zmení v svetlo, v teplo chlady, 

v mŕtvotu vleje život mladý 

a smútky naše zmení v ples. 

Prijd! Dones svetla, tepla, krásy, 
bo nevhodné tu máme časy — 
ach, temno, chladno, nepekne . . . 
Prijd! Ženích tvoj ťa čaká s túžbou, 
ba zmiera vrelej túžby súžbou 
a nikdá sa fa nezriekne! 

Na túžby-súžby plamenisté 

ty vzhliadneš, prijdeš iste, iste 

do viesky našej, do mesta — 

O, neotalaj, prečudesná, 

pod, slávna, krásna, bájna Vesna, 

ty, rodu môjho nevesta! 



n. 

Kolká zmena! Toť len: chladno, 
temno, pusto, nuda, metel, 

a dnes: všade milo, snadno — 
tuším anjel s neba slctel. 

Tuším anjel sletel s vyše 

s kúzlom, vôňou, spevom, kvietím; 
vesmír novým žitím dýše, 

ja sa k novým spevom nietím. 

Vesna v dušu sa mi lúdi, 
vyliáňa z nej mrak i metel; 

teba, drahá, viniem k hrudi — 
tušim anjel s neba slctel. 

Nová túžba srdcom vlní 

a nová mi nádej svieti; 
dá lioh dobrý, že sa splní — 

tušim anjel s neba letí. 

Ó, by slietol, ó, by slietol! 

Pravda, i ty želáš, drahá? 
Ó by slietol, v žitie vplietol 

prelesť spokojnóstky, blaha! 



806 

ra. 

Šuhaj stretol dievčinu, 

k nej sa prihovára: 
»Vieš ty, moja, čo to ten 

škovrán v brázde tára? 

»Nevieš — tedy poviem ti: 

muzikálne skladby, 
on sa učí pieseňky 

k sviatku čejsi svadby. « 

Srozumela dievčina 

a sa pýri, pýri. 
Šuhaj zvýsknul, — jasotom 

les sa ozval šíry. 

dfartin Sládkovičov. 

Slovenský jazyk. 



Svadobné obyéaje z okolia jabrícko-tajoTského. 

(Zvolenská stolica.) 

Keď mladíci opustili už i opakovaciu nedelnú školu, ktorá končí 
sa 8 pätnástym rokom, začínajú sa sem i ta táraC večerom po de- 
dine, ale medzi dospelejšiu mládež nemajú ešte prístupu, ani do 
hier, ani do tanca. Ak chce niektorý chasník, aby mal práva i so 
staršími mládenci obcovať, musí im dat takzvaný „krst''. To sa 
stane tak, keď im platí za pitie v niektorú nedeľu popoludní. Po- 
tom môže 8 nimi chodit na takzvaný „fraj" a oni ho po prvý raz 
k niektorej dievke v dedine na šop zavedú. Teraz otvorená mu je 
cesta a môže ísC dľa ľúbosti ku hocktorej. 

Obznáuienie mládenca s dievkou stáva sa obyčajne na tanci, 
na kosbe, alebo pri iných príležitosiach spoločných. Mládenec po- 
maly chodí tu i tu do domu k niektorej dievke, a ked vidí, že 
ona a jej rodičia nie sú ľahostajní oproti nemu, Dávšteva býva ča- 
stejšia, z toho sUiva sa v/dy bližší a bližší pomer medzi nimi, tak 
že sa už takrečeno za svojich považujú. Ked vidia ostatní mládenci 
dedinskí, ze z toho môže niečo povstaC, nerobia si prekážky medzi 
sebou. Ba i sama dievka zostáva ľahostajná oproti iným mládencom 
a nechce viacej pusti( k sebe žiadneho do komory, alebo na šop. 

Pod oblokom pískajú, 

na Aničku volajú: 

Podže, Anka, podže von, 

máš frajerov plný dvor. 



Ona im odpovedá: 



Čo ma po tých vo dvore, 
mám krajšieho v komore. 

20 



Uítálenie svadby dejo sa nasledovne: 

Biulúci mladý pár ushovoľí sa nipdzi sebou o vere a svadbd. 
Lebo bez veiy nebýva žiadnej svadby na dedine, Uodiéia dievkiiiy 
ustólia ŕas, jestli im nič v ceste nestojí, aby dcéra mala všetko 
v poriadku. 

V den very napečú koláčov, nahrejú pálenky, a jestli myslia, 
že príde i nejaký vážnejší host, prichystajú vlna alebo piva a mäsa. 

V sobotu večer, keď sa už zotmi, príde starejši s budúcim 
n)ladoženíchom a jeho rodičmi a príbuznými do domu k budúco] 
neveste, a keif myslia, že už nikto viacej nepríde, a véetci sú spolu, 
starejší ide pre budúcu mladuchu do komory, kde táto čaká v peknona 
odeve s voŕiačkou (pernm) pre budúceho manžela. Starejžl dovedie 
ju medzi hostí do izby, kde prítomní sú i rodičia s oboch strán, 
a začne svoju biblickú reč, pospomínajúc všetkých patriarchov Sta- 
rého zákona. Chlapi a ženy zasuduú si za stôl a rodičia mladoj 
nevesty nosia jest a pi(, čo nachystali pre hostí. Vonku za ten čas 
shromaždia sa víietečué dievky z dediny a kukajú oblokmi na prí- 
tomných. Ked mladucha zbadá, že sú to jej kamarátky, vynesie im 
koláče i vypiC niečo. Zato dievčatá jej potom : i. 

Hostia bavia sa obyčajne do rána; vtedy r»>/ ú sa domov. 

Mladý za( ide tiež domov preoldiocC sa do krajších hábov; tak 
príde pre svoju budúcu. Túto dá mu peknú vonačku z rozmarínu, 
cyprusu a iných kvetov za klobúk. Takto slušne vystrojení obi- 
dvaja idú k organistovi, ktorý napíše ohlášky ; a ohUíškami idú ' 
k duchovnému otcovi. Tento im dá krátke naučenie pre budúci 
stav manželský a určí čas, kedy majú prísC na krestan&kó vynaučo- 
vanie. 

Na prvó ohlásky chodia mladožeuíci do B. Bystrice do kostola, 
kde potom v niektorej krčme i s rodičmi sa pohostia. Pod večer 
toho díia prídu oba slušne domov. Teraz nastávajú rozličné prí- 
pravy ku svadbe ua oboch stranádi. I)ievky a rozličné totky z do- 
diuy (v tomto okolí je obyčaj, že mladšie pokolenie volá každého 
ľ ieho totka a ujček, skutočného ujčcka u tetku volá: strýc a 
-i}ii:i) chodia večer po večeri ši( pre mladuchu, kde ich obyčajne 
Díečim pohostia. V posledný týždeíi pred svadbou je najviac pr&ce, 
a to na oboch stranách. Mažú, bielia, zvárajú a konečne pečú: 
tvarožníkf, podkovy, široké a cipovy. 

Mladý zat dá spraviC pre mladuchu nové čižmy, ona na vzájom 
dá mu novú košelu a hodvábnu éatku na hrdlo. Vo štvrtok prod 
svadbou sostavia s oboch slrájj spoločne uienoslov hostí, ktorí uiajú 
byť pozvaní. So starejším chodí i jeden mládenec, menovite brat 
bud mladého zaťa, alebo ndadej nevestin, a keď títo nemajú ta- 
kého, najbližší z rodiny. Starejší a prvý družba dostanú od mlade) 
nevesty pekné a oba rovnaké šatky na kabáty, k tomu voňačku 80 , 
Btužkou, alebo, ako tu volajú — päntl(»u. a síct? starejší nad šatku 
ua prse, družba za klobúk. Takto vystrojení idú volat. Kde myslia, 
že „zváči" prídu skoro, prichystajú im hriatej pálenky, alebo vína. 
Ked zváči odrecitovali svoju formulu, ponúkne ich domáci nápojom. 
Žatým idú dalej. 

V sobotu večer pred svadbou chystá mladucha i s dievčatml^j 



«07 



ÍĎté mftjú prísť na svadbu, rozmaríouvé vence, prepletané úzkymi 
i. pre družbice, & vonačky pre mládencov a wužiakov, so 

V uedelu ráno pred svadbou sídu sa mládenci na svadbu po- 
LTolaní do domu mlad»iho zaťa, aby išli hostí svolúvať, lebo Ináč 

nád nikto by neprišiel. Títo chodia z dom do domu a volajú 
hostí: 

Dali 83 vám naši mladoženfsi pozdravIC 

aby sa vám páčilo za hodinku, za dve zalmviC, 

a dokiaľ vám bude vola. 

Hostia sa sohádzajii do oboch domov hncd z rána, kde ich už 
ťnkajú prikryté stoly s kohUini, s hriatou pálenkou, alebo i vínom. 

V tom čase prídu i muzikanti do domu mladého zata a začnú 
inU Ked hostia m už sídení, starejší zavolá do izby rodičov mla- 
dého zata, ktorý si pred rodičov kľakne a prosí ich, aby mu od- 
pustili, t^o ich kedy slovom alebo skutkom obro/il, a dakuje za 

_Íoterajšie vychová vanie. Teraz idú všetci spolu i s muzikantmi do 
'domu mladej nevesty. Pred domom začnú ženy spievať: 

Ideme, ideme, cestičku nevieme, 
dobrí íudia vedia, aždaj nám povedia. 

Kodičia a známi mladej nevesty vítajú hostí; starejší povie: 2o 

lil *' ' "i cesty a poblúdili, či by ich neprijali do hospody? 

U u: že veru ncpobtúdili, že idú dobre, ale že ich prijmú 

(íeíuii vdacue. Tu sú teraz už všetci hostia pohromade. Mladý za( 

ppytuje sa, že kde je tá, pre ktorú prišli? Vtedy dovedú mu ne- 

Ukú obstiimú ženu, zababušenú, že jej ani tvár nevidno, tá sa mu 

Jilg iiiljftVi, že je to ona a ponúka sa mu. On jej však povie, že či 

HŤSeĎ laku zaslúžil ved túto nemá už ani zubov ! že ^u radšej 

vypTíf ■ j.reô mu s očí. Dá jej nickofko krajciarov, a 

Baba L Teraz dovedie mu starejší do izby tú oprav- 

lovú, ktorá dosiaí v komore čakala, a opýta sa ho: že či je to tá, 

tôni hľadá V Áno, odpovie ndadý zaC. 

Ked starejai doviedol mladuchu medzi prítomných hostí, vy- 
pýta ju od jej rodičov, a začne znovu deklamovánky zo Starého 
zAkona : jako ľún Boh stvoril svet za sest dní, a naposleily človeka 
\l ■ .svojmu u vdýchol doň dušu nesmrteľnú. Ale [iravil ľán 

U' Jiiť dobre človeku samotnúmu byt, a preto dopustil na 

ňho človeka Adama tuhý sen, vytiahol mu rebro u učinil mu 
uocuicu Kvu. A boli <lvaja v jednom tele. Tak i tento poctivý 
ÍDládtfoec prosil ľána Hoha, aby mu dal k boku pomocnicu, ktoiíl 
by oiu v prácach na pomoci bola. 

ľotom ro/pniva príbehy o potope sveta, o Noemovi, jako,vy- 
Btil II, ked vody už upndúvaly; holubica mu doniesla zeUmú 

Itoi'-.: . 1 táto poťtivA panna (N. N.) priuáj>a ti zelenú rat<jlos( 
zimk pokoja niedzí vami. (Teraz mu oddá votuičku a budvabnú 
Btktt, aby si vraj mal čím pot pri prácach svojich s čela stierat.) 
Ud toto vôetko starej.ší rozpráva, hostia po stojačky počúvajú, len 

Vr 



kecf ku koncu reči muzika zahučí, znovu si okolo stolov zasadnú. 
Hostia bavia sa v dome níladuchinom, <iokiaI je nio čas <k) kostola. 
Ale mladý páľ ich vopred zanechal, čaká ho totiž esto iná povin- 
nosť, spoveci, ktorú rnuí^ia si vybavit prod sobášom. Ked je už po 
druhom zvonení* tak asi medzi ľ— 10. hodinou predpoludním, st 
rejší, v.Htanú<ľ, hovorí vážne hosfom, že je už čas ist do cbrái 
Božieho, aby neskoro nepriáli Svadobníci do kostola nejdú po dvaja, 
ale jako prijde. Ženy naberú so sebou koláčov a rozdávajú po ceste 
stojacim. 

Dievčatá oblečené sú v bielych „kytlách" s kvietkami, majúc 
na hlavách rozmarínovó vence, poprepletiiné úzkymi stužkami. Mladá 
uevesta uiá kytlu čiernu, s kvietkami, bud bielymi, alebo inej farby. 
V kostole mladý zaf sedí v jednej lavici so starejším, nihidá ne-, 
vesta stojí medzi družbiciami v lodi chrámovej. 

Po službách Božích v nedelu predpoludním býva sobáš. Swmý 
prvší ide starej^í, za níu) mladý zaC a ostatní svadobníci okolo 
oltára na olTeru — pred sobášom. 

Po otíere mladoženísi sfanú si pred oltár, ostatní hostia stoja 
po bokoch, dokiaí konajú sa cirkevné obrady. 

Po sobáši mladožoníchov čakajú už von muzikauti. Hostia za 
ten Čas, dokiaľ sa stoly do poriadku donesú, bud von tancujú, alebo 
niekde v krčme. Mladý pár ide domov k rodičom na raňajky. Mladá 
nevesta, idíc do domu muža, pozre do komína, aby vraj v novom 
dome skorej privykla. 

Ďalšie hostenie svadobníkov deje sa výlučne v dome mladÄho 
zaCa, k čomu na „čepčenô^ donesú niečo jest a piC ua druhý deň 
i rodičia mladuchini. 

Jestli sa dievka vyiláva do cudzieho domu, tak jej ešte pred 
sobášom odnesú politírovanú truhlu a periny, alebo ináč „rn ' 
ženy a chlai>i so spevcun a ujúkaním do donm mlail^ho zafa, 
sa im tento musí pcŕiažito odmeniť. Pri prená.šani perín dievky 
usilujú sa čím prvšie k perinám prijsí a chytia ich za rožky, aby 
sa vraj i ony čím skorej za uou vyilaly. 

Dokial ostjitní hostia von sa bavia, mládenci snáš.ijú stoly, a 
starejší chystá, čo je k tomu potrebu*?. Ked jo už všetko v po- 
riadku, idii družhovia, alebo i sám starejší, pre hostí, volať ich 
ku stolom, ('elá svadobná družina so spevom a výskaním blíži sa 
k domu mladóho zaťa, pofažne k domu jeho rodičov. Hostia po- 
sadajú si okolo stolov, pár s párom, družbice sedia okolo ndadoj 
nevesty, ale len samé, bez mládencov, lebo títo musia ostatným 
hosťom pri stoloch posluhovať. 

Stolovanie slari-jvší započína modlitbou Pána, pridajúc po mo- 
dlitbe, aby jedlá hostom chutily. 

Na srôl, ako prvé jedlo, donesú hovädziu polievku s rezanci, 
zalvm druhú polievku s ryžou, a tretia je bud kyslá s pfucami, 
alebo kutle h kasou. Žatým alarejAl donesie podelené mäso na km^jFj 
každému podajú jeho porciu; k tomu prídu bud sluvky uvare« 
červená kapusta, alolio červená cvikla, n)iesto šalátu. Potom donc 
koláče a cipovy, kjiždému svoju jmrciu. 



AM 



Keď hostia trochu už najedli 6& a o&pili, začnú spievat vor 
sJedovne: 

Sadla muška na koudiik, 
otrú sila kvet, 
moja milá, čože si mi 
zaviazala 8vet? 

Ja som ti ho neviazala, 
viazal si si sám, 
nech ti bucie na pomoci 
milý Piín Boh sám. 

/atvm Rtarejší vyberá pre mládencov i pre seba peniaze, tu i tu 
pre svadobných rodičov niečo na pomoc. Ani muzikanti nezabudnú 
jjia šoba, chodia oti jednoho k druhému, a každý si musí niečo 
Dzkázut zahrať, začo im musí niečo do basy hodit. 

Ked hostia už najedli sa a napili, vstanú od stolov, jedni idú 

DtnoT, ak netnaju dnleko, pieobiiect sii, iní zustanii. Stoly ne- 

^atrebné ndadenci povyiiašiijú, leu tulko nechajú, čo je pre nich 

otrebné. hebo mhidenci a muzikanti len teraz dostami jest. Ked 

su i títo v poriadku, začína sa Uiuec, ktorý trvá až do rána. Avšak 

i^hostia cez noc nedostanú už nič viac jest, najviac ak im chcú daC 

ivadobní roiiičia niečo vypiť; ináč i za pitie musia si zaplatiC. 

v (\eň do jedno 8 — 9. bodiny všetko je ticho v dome 
mlaU' .. lebo jedni doma spia, iní majú domácu robotu. Za 

úu» v kuchyni hrejú pálenku s maslom atebu slaninou, pre žuny 
ii kávu. 
Ženy v komore čepčia mladú nevestu do čipkovóho čepca, či 
lipky, obyčajne na ma/iari, alebo prázdn«.'j kupo; pripevnia jej 
kápku o kotúčku na hlave, uviažu širokú stužku na malinu na kápke, 
i k 1 až po piis siaha, Unes niá i mladá nevesta na ea- 

kvietkami kyilu oblečenú, hodvábny alebo kvietkastý 
lajblik. 

Keii je ui vwitko v poriadku a svadobní hostia znovu sa po- 
8chad/jili, dávajú „čepčenô,, ; žatým nasleduje tanec v tom poriadku, 
prvší do tanca start'jší vyvedie mladú nevestu, potom od<iá ju 
nlad^MiiM /HrMvi ; ona trochu s každým potancuje. Mladý zííí ju 
Iružbovi, a tak ide dalej, dokiaľ nevytancuje so 

^ . itli. 

é'opotudni toho dňa, kecf sa už dost natancovali, pomyôlajú 
Wapi na fí«le. Niekoíkí najobratnejsl tiKliari vyberú aa po dedine 
io tých domov, čo sú na svadbe, a „ukradnú'' kde čo môžu a 
ýú do donnj ' ť'ho. Ked je už všetko na ' ' !t^n 

_ iIK>v pred »1 .bnuje na šarii, že nastáva ■ ia. 

Majitelia musia si uvoje veci vymeuiC, za co majú chlupi Zitse pif, 
\^\n\íÁ Čiastka chlapov, majúc oejídcé staré kováčske zástery, 
slarVcb podkovičiek na čižmy a kladivká, pooblieka aa za 
k n íl v, tak' chodia od ženy k /.oue na svadbe prítomnej, čižmy 
pt)dkiivať; piiklopkajíi kladivkum každej na patu čižmy, za čo im 
kaifi pár krajfiarnv. Avšak i ženy nezostanú 

.iu ba ^^X^.o*iyv">'^h_^£t)ip.^ imuúiiicU 



310 



80 sebou mydlovú vodu v čriepku a drevká miesto britvy a chodia 
holit chlapov: títo podobue musia obdarovať ženy pár krajciarmi. 
Ženy, co si vyrobia holením, v nedeľu po svadbe sídu sa p* ' 'í 
znovu do domu nevesty a robia >*] z toho hostinu. Doiu i /. 
priložia im k tomu niečo. 

Na svadbe takto bavia sa pri Unci a speve až do ulorVa Hna. 
V utorok ráno rozchádzajú sa hostia i muzikanti. 

Mnoho ráz stáva sa, že v dome svadby porúčajú i roli) / pťie 
a iné nepríjemnosti zapríčinia. 

Ešte asi pred étvrfstoročím započíualy sa svadby v sobotu 
večer a trvalý mnoho ráz i do štvrtku poludnia, čo ovscm vefké 
výdavky zupríčiuilo svadobným rodičom na oboch stranách. Vtedy 
bolo ešte v obyčají, že v utorok popoludní chodievali kohúta za- 



Literatúra. 

CTithara Sanctomm. Písné duchovní, staré i nové, kterýchž 
cirkev kresťanská pH vyročních slavnostecli a pan jatkách, jakož 
i ve véelikých potrebách svych obecných i obzvláštuích a mnohým 
prospéchem užíva: k obecnému církve Boží vzdelaní, uékdy shro- 
máždOné a vydané o«l kneze Jiŕíka Tranov$kého, služebm'ka Pánô 
pH cirkvi Svato-Mikulášské v Liptove. Vydaní nové s pMdavkera 
H>4<) písní obsaliující. V Ružomberku, llskem a nákladom knib-, 
tiskámy Karia Sfilnj 18í)5. 

Tranovského kancionál, obyčajne Tran«>sciusom zvaný, je naj- 
vzácnejšou knihou tej časti slovenského íudu, ktorý je viery ov. 
augs. vyznania. Biblia nie je rozšírená tak, ako tento kancionál. 
„Choif z donm do domu — hovorí Ľudovít Haan ') — obzvláštaj 
na Dolnej zemi, kde sa táto ctibodná kniha až po8avá(f udržaUj 
pri verejných službách Bozícb, a pri Biblii Pána nájdeš iste véaddJ 
i tri, étyri Tranosciusy. Čeľadný otec, keiľ jeho dietky do stavil] 
manželského vstupujú, nezanieŔká im, ako svadobné veno, kúj' 
Tranoscius. Pracuje-li na poli, ráno nezapočína prácu, večer nejde' 
na lóže, kým jednu, dve piesne z Tranosciusa nezaspieval. Tlačí-U 
ho úzkosC a bieda, má-li v dome nemocného, berie do rúk Trauos- 
cius a v íioui híadá i nachodí útechu v kríži... Videl som matky 
kolísa( nemluvniaíka svoje a pritom u.spávať ich tou piesímu pri 
kolísaní dietok uteácnou: „Ty mé déíátko pi-emilé..." A koľkých 
takých mohol by som menovaC z pospolitého fudu, ktorí zoajú 
nápev každej piesne, ba temer celý Tranoscius nazpamáC, a kerf 
im prichodí niečo dôvody potvrdzovať, odvolávajú sa na Tranoscius 
práve tak, ako na Písmo sv., hovoriac, že však i tíito alebo on \ 

tak vraví. Preto iste velmi trafne pomenoval niekto náš Ti ■ 
bibliou ludu. Na Čabe jest ich v niektorom dome do dvanast 



S) Cithara Sanctorum. ji^i história, joj í p6vodcc a t4)boto spolu- 
pracovníci. Peáf, 1H73. 



aii 



(exemplárov), vôbec v celej cirkvi do 15 tisíc. Len v samom veí- 
kom chráme vidíá ich do 8 tisíc, a to pevue, v koži viazaných. 
meďou obitých." Až do konca predožlóho stoletia v mnohých ob- 
ciach i krajoch slovenských viac ráz menila sa viera ; kde menenie 
viery pod tlakom ijolitickej moci a s touto totožného zemského 
panstva v XVIII. stôl. stalo sa tak, že evanjelici prešli nazad do kato- 
lickej cirkvť, v takých obciach ešte dosial majú zachované Tru 
nosciusy a držia si ich vo vážnosti, ako zvláštnu pamiatku po svu 
jich predkoch. Na gemerskom HorchronC Šumiac, Telgárt a Vernár 
sú dnes obct? r 'ne, vlastne uniatské; ale Ctiboh Zoch, kcí 

na poci.Mtkti v, .,}j ľokov vozil do Veľkej Uevikej na slo- 

?eQSk' iiiiu óvujich mladších synov, Pavla, terajšieho • 

dansk^ aora, a Stanislava, učiteľa na hontianskom C%^i 

saftiol vo Vernáre i v Telgárte po domoch kancionál Tranovského, 
S pletou opatrovaný, ako pamiatku po luteránskych predkoch. *) 
Aiebo Ako fažko šlo (od 1842 roku) uvádzanie Zpévnika namiesto 
Tinnoscíusa ! V mnohých a mnohých cirkvácb všetky pokusy boly 
inárno Uvediem príklad zo Štrby {z Liptova). Farár Droppa so 
Bv iíy už mal porobené všetky poriadky, v nedeľu už malo 

sa ^ zo /pévuíka — teda nie viac z Tranosciusa. I začaly 

sa sluxby Božie; ale ako učireľ za or^xanom zacat pieseň podta 
Zpévnfka. tu vTskoéí stará Muntáčka so svojho miesta, vysoko zo- 
dvihne svoj Tranoscius, tak tuho viazaný, ako tie čabianske, i medou 
lak obitý, a zvoUl mocným hlasom: «>íeny! a toto že je čo? 1 Podme 
domov i*^ Temer všetko rozislo s^a z kostola, viac nikto neopovážil 
sa íorsirovnt zíiuechauie Tranosciusa, a zadovážené Zpúvníky ostaly 
farárovi. — Trauovského kancionál, od roku 1031) viac než ítr'hm- 
desiai ráz vydaný, povolaný je konať nám dobrú službu i pri m 
éenl ev. cirkve a v prenasledovaní nááho slovenského jazyka. Voimc 
až do konca predošlého stoletia nevieme o druhom takom sloven- 
skom skutku, ako bolo roku {^\:U\ vydanie Tranovského kancionál*, 
Snlvíívh'í vydania pouíšinili í^me si preto, že pod obšírnou, !?.'» 
st icou predmluvou podpísaný je j«» Mocko, ktorý po- 

1*^ ,..., „.iamenite obzuámil sa s naáou starou, česko-slovenskou 

"irou a neúnavným kuUinim a étudiumom stal sa najmä vý- 
lecnym bymnolotíom. / predmluvy, ktorá je liistoriou Tranovského 
bucíooála^ 7vjt>me i t/>, že i sám kancionál v tomto vy dani re- 
VÍdovaJ a i pán Mocko. A to je vefmi vážna vec. 

Vydanie \y. n no vzácnym. 

Thmóscius bol mocným činitelom v nniohých búrach, ktoré xa 
Ml treCa sta rokov provalovaly sa po slovenských krajoch. Bol 
») Tif"^ ■ ' /e obyvatelia Siitni ' ártiiki a vernárski niesu 

Basi, lei I i, tiko ka!ol(<n , Pohorelpjt Uelpc, Po- 

lomke a Závaílkf. (ľr(MÍ stoliinviii shruiuoziiťinm 15. apríla IG8Í 
ftave gcmcr»ky ev. seoiorát /uloval sa pro odobraté cbrároy : éivt i 
j«llavský, chyžniansky, rookrolúcky, vcľko-rcvácky. nuiráňsko-dlholúck: 
fNiloniský 80 Závadkou a ilelpoa, pohorfUký. iumiackif s Tclgárlom a 
Ktffiuirom.) V Uhorsku sotva jcu ruiskrj obce, ktorá by bola bývaU pri 
IsitniiiiDa. 



SH 



l>evnou kotvou čistej vieiy i v dobe mcionalismu. Ale už tiež bolo 
iiiii poKiiai vek. Vek nie ten, ktorý vzácnou robí knihu v bibliotéka 
ult-ižpnú, ale vek knihy upotrebovanej, nanovo a novo vydávanej. 
Kaiiľifíuál TranovBktHio zo 4Kí piesní prvého vydania vzrástol na 
l(HH> a nickolko piesní, medzi jeho VA^davatofmi za lV»C) rokov bolo 
i došt nepovolaných: tak ro/licné vady a chyiiy prochodiiy z Jednnho 
vydania do druhého a vydobyly si už temer histvrické i 
V peštianskom vydaní Trattuera a Karolyiho z roku 18*10 čiu.u^, 
že „tlačilo 8e pod laskawau zpráwau a dohlédáním Jeho D. M. P. 
Kazatele Slowenského církwe Kw. ľešíansko-Budínské *j, 8 pomoci 
a Korreetiirau i&í P. Uôitele Školy téze cirkwe'''), kteŕí celé dflo 
nejen od omylň pilne píecistiti, ale dle možnosti i texty chybué, 
a eelé werše wynechané, ponaprawiti se usllowali/ Znalca nemalo 
však ani toto vydanie. Chybne udáva i rok prvého vydania Tra- 
uosciusa. (1635.) Pokrok javí v Senici 1890 od Jána Bežu vydaný 
Tranoscius, na ktorom nitriansky senior JAu Leška mal ruky. Nô 
vtedy už pracoval i Mocko. V Cirkevných Listoch 181K) už vy- 
chodila jeho štúdia ľrííijn'vok k dejinám htucmnUn Trauovského 
a v 3(X>-rocnu pamiatku narodenia skladateľa Cithary (IBíil) vydal 
knižkou Život Jura Tľanovského, 

Nakolko pri terajších prostriedkoch bolo možnOf v tomto vy- 
daní kancioniila Mocko dôkladne odstránil mnohé z oných spomlna- 
Dvch valí, zároveň však nmohé i také, o ktorých temer nikto nemal 
ani tu.^enia. Tak vyšetril pôvodcov jednotlivých piesní a, čo je 
hlavná vec, na základe tradície Tranovskému mylne pripisované 
piesne staročeského pôvodu neoznačil jeho menom, na to miesto 
však pridelil mu piesne dosial iným pripisované, ale v pravde jemu 
prislúchajúce, ním složené. V kaucionáli svojom Tranovský totiž 
nepodpísal svoje piesne, len v predmluve podotkol, že jest ich 
vyše 150; a po vydaní knihy umrel skoro (v máji 1G37). Až yo 
vydaní roku 1717 Daniel Krman na základe tradície popridával 
k picšíiam tneno Trauovského. 

Niektoré z piesní, od času Krmuna pripisovaných Tranovskóniu. 
boly myšlienkou i formou chatrné. Vznikla tedy hádanka, ako mohol 
klassický Tranovský skljulať i také piesne? Hádanka tvíjaz prestala. 
Morko konštatoval, že sú to piesne, ktoré Tranovský prevzal do 
svojej Cithary z českých kancion;ilov. Reputácia Trauovského však 
získala, lebo miesto týcht(» Mocko v tomto vydaní kancionula pri* 
písal mu krásne piesne, ktoré na základe tradície mylne boly iuym 
privlastnované alebo menom Trauovského neozuacované. Meď/Í tý- 
mito piesňami sú i takéto: Uospodine, v/dycky mocný (číslo 234), 
Kyrií' ch»y8on, ô Bože. k nám se skloň (295i, Známe tx>, Pane 
Bože náš í2í»0). Sláva Bf>hu na vysusti (301), Má duš*/ la 

toho nevesta (4iíH) a V den sou/enl, když oduikud nenl . ií 

(4r»0). V doteraj.šíťh vydaniach Cithary táto pieseň ( V den soazeuí J 
pripisovaná bola Jánovi Blahoslavovi, staršiemu Jednoty bratrskej. 
<Vidz Cirkevné Ltuty 18110, str. (59—72, 82—84, kde Mc»cko vy- 
kbidá svoje dôkazy a dôvody. Tamže, str. 70. 7 1 , Ján Leška ostro- 

^) Jána Kollára. ') Jána Kadavúho. 



818 

umne charakterisuje tvorenie Tranovského.) Prináleží k najkrajším 
piesňam Tranovského ; v Zpévníku je okyptená, a nemožno pochopiť, 
prečo. Po verši: 

Čest, dúm, statek 

pŕijde-li na zmatek, ^ 

tu počátek 

bude cti i bytu tvého, 

i statku v nebi pravého: 

sám Pán ráčil slibovati, 

cokoli kdo zde pron ztratí, 

že stokráte víc navráti — 
vynechané sú tieto: 

A tak na to 

nalož dúm i zlato, 

jako blato: 

všaks na svet pŕišel bez statku, 

a Búh mocný od počátku 

vším dobrým požehnal tobé; 

i nezoufejž dále sobé, 

nezahyneš v své chudobe. 

A vézení, 

aneb usmrcení, 

proé té mení? 

Však jednou musíš umh'ti 

a bolesti okusiti: 

pročbys pro jméno Ježíše, 

pŕíkladem všech Svätých ríše, 

nechvátal za ním tím spíše? 

Rovne rázny je i tretí, v Zpévníku tiež vynechaný verš. Pieseň, 
najmä v tomto úplnom znení, veru môže sa spievavaC i roku 189G, 
v čas velkého prepychu v tejto krajine. Končí sa: 

K jiuémuC zŕení nemáme, 
v tebe samého doufáme 
a pomoci tvé čekáme. 

PHjdeš spíše 



vrahove naši pádnou znak : 
Búh pomúže k brehu lodi, 
Búh sám lid svúj vysvobodí, 
a k večné sláve sprovodí. 

Ako rečeno, všetky tu uvedené piesne a ešte mnohé iné do- 
siaľ neboly označované Tranovského menom. Stalo sa to po prvý 
raz v tomto vydaní. Tým niekdajší mikulášsky kňaz ešte narástol, 
a postave jeho pribudlo svetla, ožiarenia. 

Prácou nášho hymnologa stály sa zmeny aj s inými spevcami. 
Vystopoval piesne na pr. Daniela Stranského, Joacliima Kalinku, 
Sinapia-Horčičku a podpísal ich menami vlastných skladateľov. Pri- 



314 



tom všetky piesne v kanciomili porovnal s pôvodným textom, tak 
ie od vydania, obstaraného roku 1743 od Samuela Hruítkovica, 
Tranosciusu nebolo venovauo toFko pozornosti a vAžnej práce, ak 
teraz. Zmeny v zovnajšom usporiadaní kaneiomila Mocko ucchcc 
ľobit, no v predtnluve dáva rady, odôvodnené a založené na vš€ 
strannoni rozumeuí veci, aké zmeny boly by potrebné. Vôbec a|1 
dobre nám padne videt sobduu prácu, aícii pán Mocko produkoval 
v tomto vydaní tejto dôležitej knihy slovenskej. 

Dôležitá je s nejednej stránky. Že cirkevný spev, v jadi 
svojom, vyvinul sa z národného, svetského spevu, o tom nemôi 
byt pochybnosti. Ako známo, v starých naáich kancionáloch pH 
piesňach duchovných ukazuje sa, ktorú podía akej svetskej nôty 
treba spievaf. V samom Siivánovom kancionjili zo XVI. stoletia od- 
kazuje sa takto na melódie trinástich svetských piesní. (Stojí lipkaj 
v šírom poli, O Muránskom zámku, O kráľa Ludvika porážke, atd.)^ 
V Tranosciusí však možno najsC stopy i toho, že text cirkevného' 
spevu vyvíjal sa tiež z národnej piesne. Z hlavnejších poetov cir- 
kevných, zastúpených v Tranovského kancionáli, je najstarší Klia 
Lani. A v piesňach tohto výtečného Turéana velmi éasto zvučí eMc 
tón národnej piosue slovenskej. V pohrabnej piesni má takéto verso: 

Ó, nešfastná liodiua! 
zarmauceuá novina, 
zannautilas phitoly, 
i pŕerailé sausedy. 

O, nešťastný zármutku! 
proč jsi prikročil k smútku? 
Hle, pfatelstvo mé plače, 
zármutkem srdce skáče. 

Alebo, spievajúc o spustoáení Uhorskej krajiuy: 

Opustená, spustošená 
a pŕebidnô potlačená: 
politujž sám toho, Bože, 
neb nám jmý ncspomôže. 

Ked ho nadchnutie unesie, reč I/iniho je samý olu'az, a | 
bcnstvá jeíio ako by si ich dnes bnil nie z knižného jazyka m 
ale z i; i''lio, najzachovanejšioh) prameňa slovenčiny. 1 

nebol \ . I ; Láui je poet. Okrem Tranovského — ako /i • . 

dosiaľ kancionál — ani jeden skladateľ piesní nemôže sa merat 
s Kliasom Lánim; neraz- prevyšuje i Tranovského. Horčička je 
luajstjom v preklade (Kdo jen na lioha so spoléhá), v pôvodných 
svojich piesňach klesá k stredným ; Kalinka temperamentom bol 
ako Láui, mal zvláštny vzlet, ale zanedbával formu; Krnian nemá 
poetickej ždy. Chválený Ilruškovic je už synom inej doby. (Za 
časov, ked bez porovnania s cudzou znamcnitostou nebolo chvály, 
Hruškovica zvali slovenským Gellcrtom.) V dobe tej cit mohol sa 
prejavovat v poesii lou vo vymeraných medziach, daC mu vybíknut 



818 



bolo iie^" ' ' " Individualita nesmela 8a ukazovať. Krv, tempern- 
ment t ch za doby HruAkovicovej bol by býval vadou. M 

do ivonca X VI II. stoíetia Uúo móda bola tak mocná, zp 

uuir nebolo mažiio; roz<;íľila sa v.^ade, kdekoľvek duchovú*^ 

8a žilo; vedia svetskoj poesie jej moc zasiahla i poesiu cirkevnú. 
I tu museli sa poddat i takí zviástricJMl duchovia, ako Hľuäkovic. 
žiadala sa len ubliiiienost. No v tejto uáš skladateľ a prokladutet 
bol majstrom. Vsintuime sí len jeho prekladu: „Jak pekné gvitl 
deonU*<»*. Bjisnik, opravdovy básnik, nie tuctový, i dnes mohol by 
8i iŕ, keby myšlienky cudzie a z cudzieho jazyka podarilo 

aa i v tnké rúcho. Vysoké povedomie, piiíjavované v dnešnej 

iej literatúre pre takzvami vybrúsenosC poetickej raluvy, ukáž© 
— poviem úprimne, ako myslím — neod<^vodueným^ kaiieuáhlc 
pováiíme len jednu takúto pieseň, preloženú esto v prvej polovici 
XVUI. stoletia. I fraseologii a skladbe, bez čoho predsa niet 
jazyka, dnep píšucim treba učit sa z takejto piesne Hm 
nai v X VI L století. 

I doká/.al sa ako povolaný a veími seriósny pracov- 
uík. ľemz už len ďalej. Ťarchu, ktorú nabral si na plecia, už aby 
oeaíozil tak skoro. Už uk široko vidí, že pýta sa mu dávat vý- 
vody v interessantných literárno- historických a kultúruo-histoii- 
ckýcb otázkach. Xa príklad, v kancionáli Trauovského za.stúi>en( 
mužovia boli asi v perióde dvestoročnej zvltlštnymi činiteľmi du- 
chovného života na Slovensku: ako je to, že pre národné upove- 
domenie .slovenské tak málo vykonali? Keby nebolo tejto jedinej 
knihy, nelmlo by znamenat žiadnu nit, vedúcu od jedooho k dru- 
hému. Také nočné ohníky po horách, roztratené, zanikajúce; ani 
pri jednom nezohrial sa nikto tak. že by bol mohol potom pri- 
pahrabku po nom pozosUlú. A predsa slovenskí spiso- 
( století neboli nejakí pokútni ľudia. I ti, čf) ^nie ich 
hore vyššie menovali, boli temer samí superintendenti </,-. 

I Z vesiiy 'života. Dásne Ľudmily Podjavorinsktj. Kužom- 

I berrtk. Tlačou a núklmbim Karia Salvu. 'lfta'». 8*\ 147. Cena 70 kr., 
vi.i v stisku 1 zl. 

.... svoje Ľudmila Podjavoriuská zovie .dúbravy lesnej 
I kvietkom drobmílistyni*'. Ak by si chcel vediet, kde ich berie, ako 
joj matu, 

chod, vyspýtaj sa speváčika v hore, 
a belasého zvonka na úhore — 

od prvého doznei sa, kde berie spev, od druhého, kde svoje vnady, 
a íým vyzradia ti i tajomstvo piesne. 

Zkíad berie duša piesní hravé tony? 
Čo srdcu milo, čo ho bolí, raní, 
v rým posberá si myseľ nehladaný — 
B už to v duši pieseňkami zvoní! 

Ý^ kde som našla kŕdlik svojich piosní? 
Kde last/fvička svoje §veholenia! 
V úsvite ony zrodily sa vcsny: 



916 



ZO slasti jedna — iná z iluše tiesni 
a nftjboíavšía z rodu utrpenia. 
A tie, im;^ slzy života m zdrojom 
— tio najkrajšie — som našla... v zraku tvojom. 

(Jak piesne rastň, str. 147.) 

(Rozumie sa, nie v zraku čitatela, ale niekoho inóbo.) U2 
spíisob vyjadrenia je taký, že nemožno neveriť povedunéran. K to- 
muto ani pridať, ani z neho odňať — taká je poesia Ľudmily Pod- 
javoiinskej. Lyrika čistá, aká je veľkou vzácnosťou. 

Preto neobstojí: „Z veršov (Z vesny života) poznáva ' "lú 

devo, práve takú, ako aj iné eáte nevinné dievčatá na u oí 

širšieho rozhladu... Jej rozhľad siaha až po hranice jej dediny.* 
(Literárne Listy, č. 3.) Čože je „širší rozblad" v lyrike V Čo je oa 
v poesii vôbec? 

Trochu odbočím od knižky Ľudmily Podjavorinskej. Pred troma 
rokami napísala ona v prose poves( Protivy (Slovenské Pohľady 
1893, strana 05—88); v nej zobrazila chudobného šuhaja dedin- 
ského, do ktorého náruživé zaľúbila sa mladá židovka, dcéra krč- 
márova, i chcela ho dostať za muža. Ale náš Adam — tak ho 
volali — ač najprv dal sa pomýliť niiruživou židovkou, vžal si 
predsa sebe rovnú za ženu. Ilozľutená židovka vydala sa za krivého 
Šmuľa, o ktorom prv nechcela ani počuť. A horela pomstou proti 
Adamovi, žijúcemu v šťastnom manželstve. Židovka mala krčmu — 
hotové nebezpečenstvo. Do klepca dostal sa najprv Adamov tosC, 
potom i sám Adam. Najmä test dal sa strašne ošudiť. Potom už 
iba od židovky záviselo, kedy chce zničiť Adama. A nna neod- 
kladala dlho. Adam prišiel o všetko. Práve posledný raz bol prod 
sudom; vyhlásili mu strašný výrok. 

Vyáiel zo siene na chodba, pohladal bí klobúk a vydnl sa na xptť 
ločun cestu k domovu. V meste bol jarmok; na rynka tmolil sa nástup 
kuprov a predavačov, Adam zamieral sa medzi nich, vyhľadával najvôčií 
stisk, a temer dobre mu padlo, kecf ho v tej tlačenici socali, strkali a 

i). Po dlhom napnutí, s ktorým očakávttl výrok, xvládla nad nim 
aUiibi príjemná orhnblost — príjemná za lo, žo zastrela pred ním v&ctko 
to, (-o sa s ním stulo u čo ho očakáva. Za iiou nastúpila zvcdavost: 
80 zvláitnou pozornosťou VHÍnial si všetkého, čo bolo vôkol neho. Bavilo 
ho všetko: i ten krík predavačov, i jednanie sa kupujúcich, n^n^it 
bycb si vypil?" rozmýéľal, zastaviac sa pri dverách jednej z krčiem. 
Jioia plná ŕndo; píli, rozprávali, smiali sa. búchali na stoly. 0»ikUrý 
zApiw'h liehovín a výparov vystupoval &1 na ulicu. Adam už dávno nebol 
v Urŕme, teraz zarazil ho ten zá)>ucli a pripomenul mu, že práve laky 
lo/Mjovalo dychnuie tesfovo, ked kedy navrátil sa oú Smuľa. Vtom ok»» 
nntiii pocítil neopisuternú ošklivosť, a odvrátiac zrak od nepekného obraxa, 
v}ila) sa na restu k dedine. 

líolo to pred Vianocmí, sňah v hnihej vrstve ležal po poli. Chôdza 
bola fažká, nohy boríly sa mu do sŕiahn, tak že potácal sa ako opílý. 
V celom tolo cítil akúsi ustalosť, ktorú VKak bola mu veľmi pr^eimiá. 
^' ' "ludní, slniečko jasne svietilo na biela sAabovú nivu. ktorá 

íii oči urážalo. ^Ba čo sa to tak Ukocc?** roímýsľal v divnom 
ruxpuloxfni mysle, kladúc si ruku na oči; „ako by na zemi bola samá 



at7 



I 



I 



Iskm, a to len voda, zmrzDotá voda!'' Ponad nebo preletel kŕdeT vrán 
a sadol netfalcko na cestii; nebály sa ho, cele bezstarostne sbíeraly po 
ceste. Adaoia to bavilo. Zastavil sa, pozorne sledujúc každý ich pohyb. 
Dve vrany poíal} pirnikavc krúkaf, baítcrif, sa, jedna dnihii oderila 
krvHb>?n- „Ešte sa im chce bií!" rozmýéíal, akoby nič iné na svete ho 
D' „No čo by sa nebily? vc<f nemajú riadnej starosti. Keď 

cli- . 4 — ketl nie, odletia. Ba ío to len kváka — keby ja rox- 

tn&el! Vrany vedia o kaMom zakopanonj poklade, ale tá nepovie — 
iebo nemôže..." PoSiel iíalej a ke(f vrany nió nenletely, zalúčil klobúk 
medzi ne. Nastráchané rozleiely sa. žalostne krákajúc. Rozosmial sa. 

Bolo mo teplo a jasno, a v ušiach znelo mu akési cenganie, ktoré 
opordnalo na teplč, jasné, letné noci, kecf s inými pásal po lúkách, 
lir v sftahn, dumá o svätojánskych nociach, v nichž toľko tajom- 

Bc. ,. - -1, prelesti, že to nemožno vyriecf, poftaí, iba precíUL Lcží§ 
DA sDňkkom, polozvádlom sene, jehož vôňa omamuje ía, pozbavuje schop- 
nosti myslenia. Stádo pasie sa na pohrabanoin. poóaf iba hryzenie n 
kedjr-tedy štrkot retiazky, no nevidíš nií. lebo dovôkola pololerauo noci 
vlaiacý, vonnej. Hnecí za tebou žhlnkotá potôcMk, nad nim, viacej tušíš 
tko tIiUí, stihlé pne a husté koruny jelší, na nedalekej oráéine s druhej 
strany potôčika hudú svrékovia. Nad tebou šírošíra plachta nebies a na 
nej hviexda pri hviezde. Zahľadíš sa hore do toho jasotu a mihotania, 
a zdá sa ti, že nehudú to svrí'kovia, ale že rozirvuéaly, rozspíevaly sa 
to Ú9 Jtlttté body tamhore, ž<' nežblnkotá to potôéik, ale v hrudi tvojej 
pretiera sa niet^o rýchle, mohutne, znhruííujúc dýchanie, a dvíha fa to, 
ttSiUa hor*!, hore do výse, až to neho a tie hvi<'zdy zdajú sa blizko, 

ičko» len ruku vystreť. . . A tu zavznie to cenganie; zprvu len kdesi 
;e, nejasno, potom zre^jmejšie a zrejmejáie, až počuješ bo pri 

•m Qcfau: to ZtraĹ-ena, tá so zvoncom na krku, zunovala ]fai;u a priala 

oJoiiC 83. 

Ka ceste skntoc^ne zavznelo ' po ceste smerom k dedine 

QÍhá&aly sane. a na nich tri nkrú; ivy. 

Adam sa obzrel, no tiochcelo &u mu vyhnúc 8 úzkej cest\ 
Sjuie piiletely bližšie, pohonič už i volal na neho, ale ou leu ob 
zrel » trochu. Až ked už bolo pozde, vtedy chcel udskoéif, ale 
pô * ' ^ ■ 'iti, pohonič švihol ho bičom po tvári a zo saní ozval 
6Ji H b triuuilujútiej, dôkladne vykonanou pomstou uspo- 

k lovky. 

_ .% l>roKÍui, pozorne. Či najdeto lahko v literattirach po- 
doiMij obraz — i u veíkých spisovateľovi ľo vyhlásení výroku 
V präiratom processe Adam vidí, že ostane so ženou a s diefatoin 
ako na holej dlaní; ale zato uetriiá 8i vlasy, neplače, oespoinina 
te ' fa: čo sa rohí v jfho duši, cititel vidí z toho, ako díva 

»:i na VHci, ktor«'» ho obkíuŕujú. A U predstava letnej noci, 

kt ikarh — ako ožije v duši .\<lami>v(»j! 

1/- , 'in sene, omamuje (a jeho vôíia, „státio 

fMftio 8a ua pohrabanum. |K)cu( iba hryzenie a kedy-tcdy ^trkot 
..,.»;..,!., „,. rw..;,ij^ jjí^.^ 1^1,^, dovôkola polotemno nocí vlažnej, 

ktoré Adamovi oživilo v pamäti predstavu takej 
pukuti^ ima ua lukach, ui je jiisnejáíe, počuje ho pri samom uchu 



viUMa J 
ínUjaMéki 

^HÄalk 



S!8 



nTo Ztračena, tá so zvoncom na krku, zunovala pašu a priala uložUl 
sa." (A to cenjL^aly žitiovkine sanr!) 

DostojevHkv, dvadsať a niekoíkoročný, napísal 8voju prvii jk)- 
vesť, Biedtitfch ľudí. Rukopis dostal sa do rúk kritika HíelinHkého, 
ktorého slová vtedy, v štyridsiatych rokoch nášho stoletia, mladí 
25ačíuajúci i starší už uznaní spisovatelia ruskí poslúchali ako zja- 
veuie. ľrecltauá pov- la sa Bieliuískéuiu tak, že dal si za- 

volať mladého Dostoj- i poveilal mu plameuuo, s horiacimi 

ocami: „A vietf, poHÍmaíŕ vy nami, čo str to íu uapisaliY! (Nie- 
koľkými slovami povedal mu, v ktorej to scéne.) Vy len hespro- 
stredným áutím, ako umelec, mohli ste to napísať. . . Nemožno, že 
by ste vy, vo vašich rokoch, to už chápali... Vy dostali ste sa 
k samému jadru veci, najhlavnejšie razom ste ukázali. My publi- 
cisti a kritici len uvažujeme, my slovami usilujeme sa to urobiť 
jasnom, vy však, umelec, jednou citou, razom, f' obraze vystavíte 
samú podstatu, aby bolo možno omakať rukou, aby i najmenej my- 
sliacemu čitateíovi bolo hneď všetko pochopitelDé." (Dnevnik pisateía 
1877, január.) 

Tak mohol by sa pýtať i našej spisovateľky, či vie, čo tu ot»í- 
sala? Trebárs je ^dedinským dievčaťom", ja pochybujem, že by 
ona bola videla, zkúsila, zažila to, čo tvorí podstatné črty na obraz© 
iiuu tu immaíovanom. Možuo, nepočula ani to, ako v nočnej tichosti 
na paši hryzio statok a v to kedy-tedy ako štrkne retiazka. ToÍ 
všetko (fakuje svojmu umeleckému čutiu. 

Že jako rastú piesne moje sporé, 

dúbravy lesnej kvietok drobnolistý? 

Chod, vyspýtaj sa speváčika v hore 

a belasého "zvonka na úhore : 

nech povie ti, nech vyjaví a zistí, 

kde berie spev, kde pestré svoje vnady — : 

tým piesní mojich tajomstvo ti zradí! 

No kritik, o ktorom verím, že v úprimnosti svojej duše 
kloní sa Ľudmile ľodjavorinskej najmenej tak, ako ja, odpustí mi, 
že ešte neprestávam nesúhlasiť s uím. t'eíkom správne a chvály- 
hodné brojí proti uabubrenosti, proti bombastu vôbec a u spiso- 
vateľky naáej i proti zbytočnému užívaniu cudzích slov. Predstavuje 
však vec, ako by u nej bola to akási schválnosť, náličnica urenosli, 
a výsledok je vraj opačný, lebo z užívania tých cudzích slov vy- 
chodia u nej i nesmysly. To už sotva. S primiešaníin cudzích slov 
í>na vyslovuje sa na pr. takto: „... dvojích sŕdc v plam spiatti 
h'iymouir" (sir. lí?7); ,.či nie sú iba mrlcotmi tie hviezdne moje 
tdťiilrY liues ešte žitia />rry/<fA-<fra sa trblietavou skveje dúhou..." 
(131); rft jedllc äum znel vázue a tak tise, sťa tiahly aU^r^ clttioj 
firrntfmie^ Ako príklad nesmyslu, pošlého z upotrcbenia cudzieho 
^l"\il, kritik cituje sloku: 

Nesteii, ro<l môj, a ke«í by si klesnúť 

maJ pod (archou krutých lósu rán, 

neboj! potom slávne Vzniknúť musí 

na Slovensku Nový Orle:in! 



síd 



ie jŕneanysel ani to. My^lknkA básne je a^i táto : Rod náš upi 
[Mýfttft ale má verné dcéry, kt<M*é hotové by boly povstať na jeho 
"wu. „Slávne TzniknňC musí na Slovensku nový Orleán!" tým 
ryslovila vieru, že nasly by sa panny, ktoré, ako orleánska Jeanno 
^r ■ vily by sa za svobodu svojho národa. Možno, nio jo 

slovono^ ale nesmysd je nie. Pochopenie obta/uje tá 
. Äiiťíatocná litera v slove nový. To však nezavinila poetka, 
hriech inátn ja na svedomí a v druhom rade niá ho nové, 
žné vydanie. Bjiseh bola poslaná Slovenským ľohíadom r. 1892; 
áve vtedy bol vykonaný krvavý obranný čin (v čom záležal? teraz 
-úž oopamátám) so strany potlačovaných — v Novom Orleanse (Now 
Orleans). Pod dojmom toho ja zabudol som na '" ' -us, 

bi»l s<»m presvedčený, ie v básni treba rozumef -' to, 

dal som vy»adiC z dobrého nikopisu zle: Nový miesto nový. 
byba prešla pottim i do knižného vydania. >) 

Ja až mal som v rukách hodne rukopisov Ľudmily Podjavorin- 
ale nesmysly nemisiel som v nich. I citát z básne Na sú- 
itraht mňže bvt tlačová chyba. Ináče výčitkami Literárnych liistov 
[>tvrdzuJL» sa len to, čo bolo povedano v .*]. čísle SI. Pohladov : že 
Dtiz do knižky nemalý byt prijaté niektoré kusy, uajmá formálne 
"ibé a vadné. Spisovatclka vie. ktoré to boly rozumeué v poznámke 
Pohfadov; teraz už vie i to, že kritik Lit Listov temer pre tie 
kjr robil jej výčitky. Knižka mohla byt o dobrú tretinu menšia, 
prvý ra/ vystupuje sa len s výberom. Sobrať všetko, čo vyšlo 
z pera pôvodcovho, môže sa len vte*ly, keď reputácia jeho je 
Bž ntvrdená tak, že ukázanie toho, ako pá^fal sa kedysi na krýdia, 
Qenu jeho už nebude slúžit k ujme. 

Ale prišiel som o miesto, kedf som o jadre knižky ešte vlastne 
málo povedal. (To je už jej malheurl) Aký zvláštny je lyrický ta- 
lent Ľudmily Podjavorinskej, vidno najmä z toho, že jej každá 
íisíl.' : ľvek i z tých začiatočníckych, snáď v 14—15. roka 

\[hr voj tón, — tón, bez ktorého niet ničoho vyniká- 

ji'iceho v /.iadumn odvetví umenia. Tento ti'm, ktorý záleží nie v rytme, 
^T iiudbi* jazyka, zazvučí vám už v prvej sloke básne a potom vy- 
íý je až do' konca, kde vyzneje zväčša zvláštnou pointou. (V pii- 
BVfltJich, prósou písaných — kedže tu už i o tých bola zmienka — 
'fif&8u u viazla akosi v sentimentalisme. No považujeme to m 
Ie?*' ■ :,,,. ojiji to jntMuôže.) 

hvhy, vytýlcatjó v Pohľadoch knižke Z vesmjf tivota^ 
ťabovat sa a vydavatefí>m nemám ani chiiLi, ani miesta. (Vidz jeho od- 
Dved: Dom a l^kola lbU<), str. [2\í>.) Poviem leu to naJDcvyhDUtucg&íc. 
Ja som Ba už toľko naboril s tlačovými tiiybami, týmito zákerniťkymi 
iM*|iriatermi spisov, že ťitim oproti nim aké&i oslabnutic svojej energie, 
é T koibárh, o ktorých prirb<-»ďí mi referovať, ak l^n mt*»/rm. rudšuj za- 
In&rifn nad w > troíui rytýkaf II < tne 

i|iétovateľky, \. ; , i prvou knižkou. M: . 'idi 

vzali do ruky jŕj knt/ka, možno boli by ju — nairutiac pravé na kus 

J*) „Neboj!* hovorí sa na mnohých stranách Slovenska a má smyscl 
^tltoslovco (intcrjectio). 



830 



tlačovými chybami skomolený — odložili s úsadkom nedobrým pre auktorkn. 
Naproti toron, apoxornení, že v knižke sú zU tlaCovó chyby, prizrú sa 
textu lo[)éic, budú hľadať pravý smysel ; jedným slovom spisovatotka ne- 
bode toňco trpcŕ. Na pr. báseň Nested, rod môj (str. 64) začína ta: 

Nestei), rod mftjl zati^ b61o svoje, 
ke(f tí krulA rana zadanA, 
Ivoj hlas Túbj — holubiíAfa Ikanie! — 
nehne tvrdým srdcom tyrana. 

„Holubička Ikanie"? Niet čitateľa, že by si to mohol uo|>rav!(, a 
tým zkazená je sloka, íkazený dojem celej básne. To sú nedobré, veľmi 
nedobré =: zlé, veľmi zlt* tlačoví' chyby. Malo stáí: holubiíeí IK 
V básni na str. 9ä miesto „zhasly hviezdy — očká tvoje Ämavó," 
tmavé; miesto: že tie zvonky stíchly, zhasly hviezdy (Lak vyžaduje tro- 
cbeický rozmer, tak bola báseň tlačená v Pohľadoch) vyšiel zlomený 
riadok: „že stíchly tie zvonky, íhasly hviezdy"; miesto na útlučkom — 
na útločkom; miesto: „Anjelský chór" stojí „A anjelský chór", čitn j« 
veré zase zkazený. Viac ráz opakujúce sa slová: ^-ehasly hviezdy" rax 
prichodia takto, raz „shasly". A to všetko na jednej strane^ v básni 
z 15 riadkov pozostávajúcej. Alebo: „Zjasaly snhajkoťe oči" (zkazený roz- 
mer verSa!) miesto: šahaj/:a (ako bolo pôvodne v Pohľadoch), str. 122; 
miesto: „mocnou páskou so srdienkom spiaty" stojí: modrou páskou 
(128), z čoho vyjde veľký nesmysel No proíilm každého, aby nežiadal 
odo mňa daliie dokazovanie. Pán Salva môže vedieť, akon slabou 
stránkon je toto pri jeho vydaniach vôbec. V predmluve Mockovcj 
v Tranovského kancionáli, majúcej litrráruo-historickú dôležitosí, sá 
xkazenč i mená. Ale že by hrubé, smysel rušiace chyby tlačové boly po- 
xnačeué na konci, to neviem ani pri jednom vydaní Salvovom. A to nie je 
hanba; to je potreba, povinnosť. Povinnosť oproti tým, ktorí po nás prlila 

V onej odpovedi, mne na zahanlienie, boly vypísané zo Slov. 
hladov takéto tlačové chyby : „V oblokoÄ sú postavené" ; ,Keíf ti eq éiráčkl 
stoSky hrdo vialy"; vy&la^' miesto vyšla s' (=r vyšla si); „aby (rodiny) 
nemuseli voňaí", potom „i toto prestali (no subjektom iíoslednúho 
vlastne nie rodiny, alo Koričanci.) Zo slova farára pri prenáiaui i j<-< 
fiadka do druhého urobilo ¥u /a-farára. Iste tiež mrzuá vec, no tuUťio 
chyby ešte nič nepokazia. í>alej : srhsko-horvatská frasa, v ktorej slovko 
jt chybne sa opakovalo; no pri druhej takej srbsko^horv. výpovedi (»Je, 
ôinko") cen«ior už potkol sa: žiadal v slove sin y. Pod titulom tlačovýdi 
ťhýb vytrhnuto z Pohľadov: „Čo mu faí.ťlo na srdci**; no po/orný čitatel 
vie, že pani (leorgiadesová kde- tu zamiera slovo i vetu zo svojho ná* 
rečía, a to nrobila i to. Z kontextu mo^.no rozumcť í vete: „2 ioho, 
moja drahá, musi vystať* A russismus „proti Koríčancom išly miery sa 
mierami'*, nie je taká hrúza, že by ho redaktor nmscl nevyhnutne vy- 
koreniť. Príklady tí»)«o, čo nesmie redaktor prepustiť, sú v článku pána 
censorovom (v tom i I" D. a Ŕk.). tieto: „KeJ ten fond ííym- 

nasialny nebol len p. .... ked ten fond skutočne je"; — nPo^^r 

lúky, hory spustnú, obniua sa v Karst^ ; alebo o pár riadkov vy&Šie 
to porovnanie s gladiátormi.] x. 



lok 1696. 



Softit 6. 



Slovenské Polila dy. 



-rp^ 



Povesti a rozprávočky z Bošáckej doliny. 

z úst ludu prepiaal Jot. Z. Boluby, 

xxvm. 

Nezdarené nánilitvy, 

. raz jeden gazda bezzubý a gazdina krivohubá. Tí mali 
Mtj^ ktoré by boli veíiui radi vydíili, ale čože? keď jedna 
lla na lavo velice uakrívenú biibu, dnibá zase na pravo^ a tej 
tretej trŕaly zuby von z huby, dlhoké a široké, jako lopaty. 

Matku riekla dcéram: „Keď prijdú nahovárači, aby ste mi všetky 
tri pckue ču^aly a auí slovíčka ueprehovorily ! Dcér)' sľúbily, že 
lak zachovajú, a myslely si : že, veď keby len tí nahovárači čím 
kôr pneli, lebo by sn všetky tri boly rady vydá valy. 

Nezadlho prišli inlúdeuci na vohľady, z'čoho malý dcór}' i matka 
ilikú radost. Matka hnod zaliralmla vajcia do horticeho popola, 
\ŕg ich tam upiekla a nimi mládencov počastovala. .lako si tak 
Dládepci sedia, a že dievky ani til<ivíčka Dehovorily, len sa usmie- 
yaly, zaviedli hí sami rozprávku. Jeden povedal, že by rád aspoň 
tloTťi ' <1 tej nnjiiilíulsej. Vtom puklo v popoli vajce, a uaj- 

jnlaid jitalii: ^Mauita, už to vajco putlo!" Ilneif druhá, vi- 

euíOÍĺu zamračeuu, riekla: ^Ja som nist nehovorila, len som 
^ycky u pycky (pysky) zalozenť* mala ľ* A tá tretia vykríkla: ^Hab 
iko ten, hab!" Matku to tak velice zamrzelo. Že všetky tri dcéry 
prehovoriiy, že chcela zadusiť svetlo, aby ich tí mládenci nevideli ; 
ale že mala krivú hubu. fukla v/dy mimo svetla. K tomu priskočil 
fqizd • ; ale že nemal ani jednoho 

2ttbu. A a zudu»if ho namohol. Na 

lo 8tt dui i ii«> svetla pluvat, a ke(f aj to neosožilo, schytila 

reiUo do ,. .1 hodila hu o zem u Uim po ťiom poskákala. Állá- 
D€i sa sobrali a riekli, že by to neboly nevesty pre nich, lebo 
by lO *)oy ^<>ly ^ nešikovné, jako stará, a odišli domov. 

XXIX. 
Sprostý Jtiro. 

Hprastý Juro iiai poľom a zazrel v kríčku spiaceh ► ,; i i N i-l 
^m uradci?atiý xastal a p'ičal mudrovať: „Tohoto / i i,i /iiip m, 



predám a kilpím si hus. Hus bude mat húseoce, a kerl vymstú, 

aj tie predám a ktjpim si teľa. Z teľaťa mi narastie krava, a U 
liude maf zas tela a to tela zas tela : tie predám a kúpim si kone, 
ožetiím sa a na tých koníčkoch si do veziem nevestu. Budežo to za 
svadba, jakej ešte nikdy v našej obci nebolo. Ichuchú!" Na toto 
Mvyskoutie sa zajac prebudil, zdupotal a ušiel: a bolo po Jurovej 
buši, i po t<;Iati, i po koiioob, i po svadbe I 



XXX. 
Baba a éert. 

Baba Ŕila pH okne, ked k nej priletel éert a tiekol: ^Babko, 
stavme sa: kto z nás dvocb prv ušije košeľu, ja éi ty?" — ^A čo 
je stávka?" pýtala sa baba. — „,lak ja prv košeľu ušijem, dáš mí 
svoju dušu ; jak ty budeš so šitím prv hotová, dám ti sto dukátov,* 
riekol čert. — „Dobre," povedá baba, „začnime!" a podala čertovi 
plátno na košeľu, klbko cverieu a ibiu. Čert si zasadol k druhému 
oknu otvoreuéum, a navliekol si do ihly tak dlhú cvernu, Že za 
každým stehom vyskočil von oknom a cvernu omotal okolo stodoly 
a zase odmotal, skočil do izby a zase pichol do plátna: atak ust4i- 
vične s cvernou lietal okolo stodoly a nazpät ku stolíku; baba sa 
ale ani na čerta neohliadala, navliekala si len krátke cverny do 
ihly a šila, šila tak chytro, že sa jej ruka s ihlou len tak mihala, 
a keď bola košeľa došitá, ukázala ju čertovi a riekla: „Ukáž, koľ- 
kýs ušil; ja som už hotová s košeľou!" Čert, čo sa jak pachtil 
s vyskakovaním s cvernou von a dnu, ani polovic košele neujal 
ušitej. Ked videl, že baba vyhrala stávku, vysypal jej na stôl sto 
dukátov, a od hanby a jedu rozlial sa na kolomaz. 

XXXI 
o chudobuoiu, ktor^*' äiel iia Boha 8 palicou. 

(Variant l)ob8ÍUBkt:*bo Povesti Buá. 3., sir. 67.) 

Bol jeden vefrai chudobný človek, ktorý mal ženu a kŕdel detí, 
ale ich nemal čím živiť. Že sám chodil otrhaný a hlad trpel, to 
ho tak netrápilo, jako ked videl ženu a deti od hladu nariekat. 
Uozžialený nad toľkou biedou, vybral sa z domu s palicou na Boha. 

Jako tak z mesta do mesta chodí, prišiel na veľkú lúku, kde 
Diu po chodníku v ústrety kráčal veľmi sUirý, šedivý človek, a 
zďaleka mu prstom hrozil. Chudobný človek sa toho starého človeka 
naľakal; ale jak prišiel až k nemu a starček sa ho spýtal: „Kam 
ideš?'* vvžaloval mu celú svoju biedu a povedal mu úprimne: iň 
sa vybral na Boha s palicou. 

Starec um len prstom pohrozil a riekol : „S palicou ty u Boha 
nič nevykonáš, ale len sebe samému uškodiš i svojim detom. x\le 
tu máš tút<.) sliepku, vezmi si ju a idz domov. Kedykoľvek tej 
sliepke rozkážeš, vždy ti nanesie zlatých vajec." 



32d 



Bedár sa starcori pekne poďakoval, vzal sliepku a šiel domov. 
Ka ceste prišiel do krčmy ua noc, a tam hned rozkázal sliepke^ 
aby mu slaté vajcia zniesla: a oaa mu zoiesla dve zlaté vajcia. 
Krčaiárka len oči vyvaľovala, čo je to za sliepka, ktorá zlaté vajcia 
nesio, uhostila človeka čím najlepšie a dala ú to tými zlatými vaj- 
eSami zaplatiť. V noci ule, keď človek zaspal, vzala mu jeho sliepka 
a podstrčila mu práve takej podoby a farby sliepku svoju. 

Ráno náÄ pocestný aj s podstrčenou sliepkou ponáhľal sa domov, 
a eite nebol ani vo dverách, už zďaleka volal na ženu: „Neboj sa 
ty, ženička, nič! Už je dobre s nami, a konec každej biede, lebo 
bademe tna( aj s detmi dosť živnosti. Pozri len, táto sliepka nám 
aanesM h vajec, kolko len budeme chcet" 

> u neočakávanou novinou sa žena aj s hladovými detmi 

velice pt»tesily; ale ked muž kázal sliepke zlaté vajce zniest: tá 
len chodila po izbe a hľadala omrvinky, ale zlaté vajce nezniesla. 
Ái to poznal muž, že je to sliepka podstrčená, a nie tá, ktorú mu 
teo starec dal. 

Chudobný človek sa hned zase vybral na Boha s palicou, a 
kedf došiel na tú istú lúku, zase videl, jako sa k nemu zďaleka 
ptiblížuje ten starý éedivec a mu prstom hrozí. Keď došiel starec 
al k nemu a spýtal sa ho: „Kam zase ideš?*' vyrozprával ma 
8 plačom, CO sa mu s tou sliepkou stalo. Starec mu riekol : „Nič 
8J z toho nerob. Tu máš tento obrus; kedykoľvek mu rozkážeš, 
aby sa prestrel, budeš mať na prestretom obruse jedenia a pitia 
T hojnosti Ale na Boha s palicou nechoď, lebo by to tebe najviac 
saákodilo, keby sa Boh nahneval." 

Chudobný človek sa pekne poďakoval, svinul obrus a ubieral 
sa domov. Na ceste zase prišiel do tej krčmy, jako prvý raz, na 
IIP- ~ "tva si k stolu zasadol, vytiahol obrus a riekol: „Obrúsku 
uj v.risa!" Ani to dobre nedopovedal, už bol obrus prestretý 

a ua úoui jedeuia a pitia toľko, že sa aj iným dostalo. 

Ked zaspal, krčmárka mu obrus vzala a podstrčila mu iný, 
ktoff^ práve tak vyzeral. Na príedodní sa chudobný človek zobudil, 
a Že bol ešte od večera sytý, ani ničoho nevzal do úst. Jen sa po- 
náhlal čím skôr domov. Doma medzi dvermí zavolal : „Ženo a deti, 
nebojte sa viac hladu!" a vytiahol obrus a riekol mu: .Obrus, 
pr«strí sal* Ale veru podhodeuý obrus sa neprestieral, a všetci 
musdi íst bez večeru spat. Chudobný človek až tu poznal, že to 
má podhodený obrus, a vybral sa hneď ráno po tretí raz s palicou 
oa Boha. Na tej istej lúke zase ho postreUd ten šedivý starec a 
prstom mu hrozil a riekol: „Už si z&se tu? Čo (a zas sem do- 
Tiedio?* Chudobný človek mu s plačom vyrozprával, jako aj s tým 
obros^ (ko mu doma žena a deti hlad tq)ia. Starec 

mo i ij .si! Na ty túto palicu. Keď jej povieš: 

I^ica, bi! bude bit uk dlho, zakiaľ nepovieš: Palica, dosí! Ale že 
aa mi viac neopovažuj na Boha s tvojou palicou diodit, lebo by 
to bola tvoja zkaza.* 

Chndobný človek sa pekne poďakoval, svoju palicu zahodil, 
podaiiú v^l a vrátil sa, zkadiaľ prišiel. Na noc po treti raz došiel 

21» 



324 



ílo tej istej krčmy, a krčmárka len čakala, čo zase nesie a jako ty 
mu tx> mohla vziať. Ale sotva vkročil do krčmy, rlikol: „Palica, 
bi."" a palica sa dala bit v krčme sediacich pijakov, len to tak 
fuudžalo v izbe, až vžetkých von z krémy vyhnala ; a ked už ani 
jeduohu v krčuie nebolo, dala sa do krčmárky, a tak ju lomila, 
hlava nehlava, že len lírmot palice a krik krčmárky bolo počuf. 
Chudobný človek ale riekol: „Daj mi, čos mi vzala, tak ta palica 
prestane bit I" Čo mala tedy iného robif, Jako Že mu vydala jeho 
sliepku a obrus, a keíf sa chudobný človek presvedčil, že sú to tie 
opravdové, ktoré od šedivca bol dostal, riekol: „Palica, dout!" a 
tíobrav sliepku, obrus a palicu, stúpal spokojne domov. 

Žena a deti sa nazdávaly, že sa aj po tretí raz sklamú, a prí- 
chodzieho ani velice nevítaiy. Ale ke<f ká/al sliepke zlate vajce 
zniesf, a ona ho zniesla, — obrusu však riekol: „Obrus, prestri na!* 
a hned mali na prestretom obruse jedenia a pitia aj pre desiatich : 
boli všetci naradovaní a hneíf sa dali do hostenia. Od tej doby 
nepoznali viac biedy, ale žili všetci v hojnosti, a kedf deti dakedy 
z prostopaše stváraly uezbedu, jako to všetky deti robievajú, otec 
len na palicu zavolal: „Palica, bi!** a hned boly aj deti ticho. Tak 
8a všetkým^ dobre vodilo, že im to až ľudia závideli, a mysleli, že 
tam majú Škriatka v dome. A jak tá sliepka e&te nezdochla, esta 
vždy im znáša zlato vajcia, a jak sa ten obrus ešte neroztrhal, 
eéto vždy sa prestiera na hody, a jak deti najmenšiu chu( ukazujú 
k nezbednosti: palica ich vždy učí móresu. 



XXXII. 
Beckovské bosorky. 

Jeden Bošácan slúžil za paholka v Beckove, a umíenil si, H 
si spraví stolec odo dŕia Lucie do Božieho narodenia, lebo sám 
chcel zkúsit. či je to pravda, že kto má taký stolec, na ktorom ud 
Lucie do Štodrŕ'ho večera každodenne robí, čo len za chvíľku, a 
ho na utíereíi do kostola s sebou vezme, tam sa nati posadí, vid( 
a pozná všetky bosorky v kostole. 

Ten stolec si aj spravil, len jeden deň chybil, lebo pre do- 
máce práce neprišiel k tomu, eo by len raz bol na ňom nožum za- 
strúhol; n»yslcl si ale, že ked je stolec len do Istedrého To6m 
hotový, aj tak sa s nim zaobijde, a nič sa mu nestane. 

Na utiereň sa chodilo najprv do faruého, potom do fraiii 
skeho kostola. Núá paholok, vzav stolček pod halenu, vybi>«i ^** 
cez polnoc na utiereíi do faruého kostohi^ tam ho pred oltár opatrne 
postavil a naíi si sadol : a hneir poztial medzi ženami, ktoré sd 
bosorkami, a načitiil ich dvanást, až mu vlasy dúbkom rstávaly* 

Ani nečakal, až sa budú ľudia z kostola poberaf, ale popredka 
chcel 9a vykradnúť, aby mu tie bosorky neublížily, lebo zbadal, ie 
naťiho ékarede zazerajú. 

Jakú stolček i)od halenu ukryl a z kostola vychádzal, pospiB* 
chaly za uím všetky bosorky. Jak vykročil z kostolu, už po hom 



BiB 



nky vysUeraly, aby ho chytily; ale ou, schyljv stolec, prehodil ho 
:»uiid múr do blízkej záhrady, a bosorky hued jedna za druhou 
tým stolcom poskdkaly a bo s sebou vzaly* V kUštornom k^t 
malý už bosorky ton stolček. 

Paholok, jak zahodil stolček, utekal domov, ale pazdovi ani 

slorn o tom nepovedal, co sa stíiU». Ked šiel na Božie narodenie 

ii\ !v nabraí pre lichvu potrebnej kŕtne, čakaly tam nahho 

U-- -_ i o bdsorky, ktoré v kostole bol poznal, a jedna po druhej 

utm taucovaly, z ruky do ruky si ho podávajúc, div že ho ua 

koe kusy nerozvMčily. Ked ho popustily, musel im tvrdo prísahat: 

' Bi jednu, zakial ktorá na žive bude, nevyzradí; lebo by s ním 

I© bolo. 

Aby mal od bosoriek pokoj, prí.sahal. Gazda sa nevedel na- 
ÍtíÍ, do sa i»aholok tak dlho v stodole baví. Až ked prišiel zo 
celý rozkniáíianv, strapatý, bladý a na smrť prestrašený, 
ho gazda: „čosa ti stAlô?" „Ach, zle je, gazdíčko!" po- 
* paholok; ^ale sa ma ani nepýtajte^ lebo vám to nesmiem 
pofedat*' 

Paholok myslel, f.e na tom jednom tanci, ktorý mal na I3ožic 
jiarodenie v stodole s bosorkami, bude dost. Ale ked na Štefana 
liel pre krmu do stodoly, zase tam naňho všetkých dvanásÉ bosoriek 
Jo: a jedna po druhej ho scbýUily do U\nai, že mal tam na 
ileste dušu vypustil; a ked ho napomenuly, aby na danú prísahu 
""pamätal, vytratí ly sa. Na tretí deň — na .lana — šiel pahol«ik do 
stodoly sečku rezat. Zase sa tu sisly všetky tie bosorky, a daly sa 
Dfm zase jedna po druhej do tak divého tanca, že mu až kosti 
rrpniéŕaly, ked medzitým jedna za druhou na kozlíku sečku rezaly 
a velikú hromadu jej narczaly. ľahohjk bol celý zmorený, a ne- 
vedel tii inej rady, jako ked ho bosorky popustily, íst do khUtora 
a tam si pýtat radu. V kláštore mu poradili, aby šiel k múdrej icne 
a si od nej vypjtal ' ' kúpeľ. 

Múdni }fm nm [ •: „Daj si dvora dievčencom nabraC 

ifji a ^'0 drtrn, ktoré h f má púhj : to nech ti varia vo 

z ii . ludní, lebo z deviati močidiel nahranej, a v tom 

cu 8a pod šírym nebom po deväC ráz vykúpaj. A potom chod 

vykonal, jako mu múdra žena kázala, a po deviatom 

líp- n do klášt(»ra. Tam mu ih" " '• krirdu 

9o lili mu, aby bíadel dostat . chUba 

peena r pea zoinulnutvho a hŕstku konopi na kotwpma sa^udnU" 
a to všetko aby pri sebe nosil, tak mti bosorky nikdy ne- 
budú môťt ublížif. Paholok tak urobil, a mal pokoj od bosoriek; 
í^^ - - - I ^|,j j^finij, zakiaľ žila, jako sa bnl zaprisahal; až 
i. potom povedal, že bola bosorkou, lebo aj tú žo 
HUiiél lu uLimui v kostole. 

J\>enámka, Aj túto poviestku mi rozprávala stará Anna Zamcc- 
Gefová, kiorá ju ta holú pravdu drží, lebo že vrnj lú toho paholka 
^dobri! znak. V ročníku 189f). trcn<V prírodov. spolku podal som Jav ih^- 
kom preklade. 



XXXIII. 
Gajdoš na Beckovskom zámku. 

ckovskí írÄDtiškáni mali ovčiaka, ktor^ nakveštovant?! baranc 
po zámku a jeho okolí pásaval, a pritom si pekne gajdovával. Jakí 
si tak raz na zámku gajduje, prišla k nemu biela lius a spýtala sa 
ho: „Gajíiuješ?** A on jej odpovedal: „Gajdujem!'' Hus na to: 
„Prosím la, zagajduj mi ešte.* Pasák sa nedal prosit, a gajdoval 
ďalej tak pekne, že ho bolo radosť počúvaf; aj hus ticho stála a 
počúvala; a keď prestal gajdovat, premenila sa tá hus na krásnu, 
bielu ženu, ktorá ovčiukovi povedala: „Ďakujem ti, žes' mi tak 3 
pekne zagajdoval! Ked si ty ale taký dobrý, urob mi ešte jedno] 
po vôli : putuj za mna do Jeruzalema, a vysvobodíš aj mňa, aj celj 
môj národ, ja ale sa ti za to bohato odplatím." „Ja sa na cest 
do Jeruzalema vydať nemôžem," povedal ovčiak, „lebo neznáti 
kade bych sa ta dostal, a mohol by som v cudzom svete zablúdtt' 
a zahynút.** 

„Neboj sa ty toho nič," riekla biela pani, „jedna kolaj (a 
dovedie, a u íudí sa dupýtaš." 

Ked sa ale ovčiak nechcel na to vziaf, aby putoval do Jeru- 
zalema, riekla mu biela pani: 

„Ked sa nž na púť do Jeruzalema chytiť nechceš, aspoň mi za 
pol roka každý mesiac pod túto bránu prijdi gajdovaf," a dala mti 
plnú hrsť zlatých peňazí a riekla: ,.Ale nemárni, netúlaj sa a ní_ 
tancuj !** Na to sa pasákovi s očí ztratila, ked jej bo! slúbil, že 
vykoná, do si žiadala. .\j chodil ta na zámok pod bránu gajdovať^ 
a za čas sa poriadne dr/al ; ale ked od bielej panej za každé gajdc 
▼aniu dostal za hrsť dukátov, zažiadalo sa aj jemu, že sa b inýi 
mládenci rozveselí, a počal chodiť po krčmách, tam hrať, výska 
popíjať a opíjať sa, tak že raz premeškal čas gajdovanía na zámku 

Ked zase prišiel pod bránu gajdovaf, privítala ho biela 
tými slovami : „Polovicu času si ešte leu dodržal, ale už z druhí 
polovice 8i prvý termín zmeškal; preto nebude z teba nič, lebo 
sa dal na márnotratný život. Už viac ko rane gajdovať nechoď, 
lebo ti viac peňazí nedám. Keby si ma bol poslúchol a bol do Jeru- 
zalema putoval, bol by si odklial aj mňa, aj celý môj národ, a t| 
by si bol tiež naveky šťastlivým zostal." To rieknuc, ztratila 
ale ovčiak-gajdoš poberal sa jako omráčený so zámku domov, me 
múrami poblúdil, spadol so skaly a zabil sa. 



XXXIV. 
Cigáňov sen. 

CigáĎ sa ubieral s napravenou motykou cez pole chodnlkon 
do susednej dediny, ked, idúc okolo role, zeuiíakamí zasadeDfl 
videl i>ána s tiintou, a jako vyskočil zajac a pán naňho namic 
otrčiJ (g cigáň na zajaca motyku, a keď páo vystrelil, skríkol cic 



837 



% celej imrr: nBum! už leží, už ho mám!* a skočil do role, aby 
8Í zostreleiit^bo zajaca vzal. 

,Hej, more!" zavolal pán, „necháš toho zajačal V«ak si ho 
hádam z motyky nezastrelil!" 

Cigáň nepri:žiel do rozpakov, ale povedal smelo: „Hja, pán 
m ' ' ka špusčí: a tá moja naozaj vypálila a 

i. môjl* 

i'uuiivi to robilo zait, preto riekol cigánovi: „Vieš ty čo? Ja 
zajaca vezmem, lebo si nedám so sebou pletky vystrájal ; ešte dnea 
ho dám upiecť: a komu z nás sa bude tejto noci peknejší sen 
sníva(, ten dostane ráno upečeného zajaca." 

„Hm, pán urod^^ený!*' rečie cigáň, „tahko je im pekne šnívaC, 
ked }' ' i. teplej, mäíčkej posteli; ale kdeže .^a môže 

mne [ i muším špa( v búde na holej, tvrdej zemi?" 

B No, uic to, more!" povedá pán, ,pojdeó so mnou, dostaneS 
ví^r..ni íl budeÄ mat u mim teplý a mäkký nocľah, aby sa ti čo 
II -í sen sníval." 

w?Ji UmJv spolu do pánovho domu. Tam pán oddal zajaca ku- 
chárke a kázal ho eite do večera upiect a na druhý deň prichystať. 
Cigáá sedel pri ohništi, na všeličo sa vypytoval, všeličo rozprával 
kuchárke a (líval sa, jako zajaca na pekáč dáva a pečie ; a ked sa 
Xl^ic dopekal, vdychoval cigáň voňavú paru, a až sliny mu išly 
s list, čo by si tak rád bol na pečienke pochutnal. Ked sa na- 
receral, ustlala mu kuchárka na rozkaz pánov na äirokú lavica 
v čefaduíku, aby, sa dobre vysirnl. Cigáň sotva doľahol do duchien, 
ni sa robil, jnko by spal, ale očima požmurkával a striehol, kam 
kuchárka > zajaca. Tá si myslela, že cigáň tuho spí, 

vzala na \r . i^ ., položila ho v čeľadniku do kachlovej trúby, 

trúbu privrela a išla do kuchyne spať. Cigáň okolo polnoci vstal, 
njaca z trúby potichúčky vytiahol a celého zjedol, leu čo kosti na 
porylizovaooui pekáči nechal, a zase si ľahol spať. Spal, jako za- 
rezaný, íit do rána. 

Včas ráno prišiel pán do čeľadnika, keď si práve cigáh oči 
pretieral, a jak pána zazrel, skočil na rovné nohy. 

_\.) lií/ún,'* hovorí pán, „povedz, čo sa ti pekného snívalo?" 
i urodzený," hovorí cigáii, ved sa hadaui mne, bied- 
ii ijoM nepatrí, abych ja prvé slovo hovoril a pána v reči 

1 1 '<: nech ráča najprv oni povedať, čo éa im snívalo, a po- 

tom a rad na mňa." 

re," povedá jmn ; „tedy najprv ti ja rozpoviem, čo 
m m* >. Snívalo sa mi, že sum sa pomedzi samé voňavé 

nUs : d a že som tam videl zlatý rebrík, až do neba opretý, 

a po iku som vyšiel do neba".,. 

.iua, liíu. pán urodzený,'* skočil mu cigáň do reči, ,a mne sa 
áolraJo, žo š^om ha na uicli zduleka díval, jako idú do neba, a že 
lom povedal: Už je ten \n\n tam v nebi, jakživ sa ten viac na žem 
BDivrilíl ! preto som aj žajača zjedol, lebo ho oni už v uubi jeáC 

mUf ebjtrá odpoveď sa pánovi tak zaľúbihi, ie mu roskázal 



.dat ešte iíze^siämn^ft domov ho prepustil, léoT^m riekof 
>AIe aby si sa lui viac noopovtlžil motykou strielat do zajncov, 
lebo ta vykorbilcujeui ! ' 

XXXV. 
čarodejník. 

Bol raz jeden chudobný otec, ktorý sa po biedL* živil uj so 
Bvojiui syuoui, ale čo jako od svitu do noci sa namáhali, Icu toľko 
si zarobili, čo sa borko-tažko životom prebili. Otec už ustával a 
9)11 prichádzal do svojich rokov, preto povedal otec: ^Synku, vidíš, 
že sa k nám dvermi a okuami bieda tlačí, bár oba miiriíihave pracu- 
jeme. Tu doma k ničomu neprijdeš; chod ty do sveta šťastie hla- 
dat, aby si sa na vlastné nohy mohol postavit." 

éubajovi bolo íúto opusti t starého otca, ale keď si to sám 
otec tak žiadal, povedal: „Poručená Pánu Bohu, pôjdem a budem 
8i 8lu/.bu liTadat; väak je svet veliký, a nájde sa aj pre múa da* 
jaké miesto." A vybral sa hned na druhý deti do sveta átastie 
hfadat. Cesta ho doviedla do hustej, tmavej hory, a že po nej 
mnohé chodníky a cesty sa križovaly, poblúdi! h nijako s ■ •] 

7. nej vymotať; až na tretí deň vyšitd z hory na velikú [ lu 

boly krížne cesty. Tam zasUil a rozmýšľal, po ktorej ceste by »a 
mul dalej pustiC, aby zase nepubludil, ked sa tu k nemu priblížil 
kostnatý, chudý, vysoký, od hlavy až po piity čieruo oblečený pán 
a sa ho spýtal: „Kam ideš?" 

„Ach, pán môj," hovorí šuhaj, „idem si službu hľadat, a M- 
blúdil som v tejto hore, že som sa len horkotažko až na tretí deň 
z nej vyfrjotal, a teraz neviem, po ktorej ceste sa mám pustiť, 
abych zas nezablúdil.** 

„Jak službu hľadáš," povedú pán, „nemusíš daleko cbodit a 
mô/es hned u mňa zostaC, lebo práve sluhu potrebujem ; a ked 
budeš dobre poslúchat, neobanuješ, lebo ti dobre zaplatím." 

Šuhaj sa tomu veľmi potešil, so sa nemusí ďalej svetom za- 
rá/af, a sľúbil hueií, že pristane k tomu pánovi do služby. 

„Nuž, tedy pod,* riekol pán, a zaviedol ho do svojho uedale- 
kóho domu na kraji hory. Tam mu povedal: „Nebudeš mat nit 
iného na starosti, len že každé ráno túto velikú knihu na stole 
budeš oprašovať a izby v poriadku držat, aby boly člstt'." SuKm 
BÍúbil, že to rád vykoná. Tak to aj robieval, deu po dni smela] 
a utieral s knihy prach a izby dr/al v poriadku, a pán ho dobre 
choval a pekne ÄJitil, a bol s ním spokojný. 

Ten pán bol ale čarodejníkom, a vždy vysedával nad tou vo» 
likou knihou. lU/ sa vystrájal na cestu a povedal mládencovi: ,Ja 
po svojej povinnosti na* čas odijdem z domu. ale ty doma rob, čo« 
dosiaľ robieval, len mi tú veíkú knihu neotváraj. Všetko, čo k j^ 
deniu potrebuješ, nájdeš v komore," a s ^tym odii^iel. 

Miádt'n^M- zostal v dome samotný. Že mal kľúče od komor^r, 
nestaral sa o j(*dlo. Prvé, čo po odchode pánovom urobil, bolo, 
ie 6A do tej velikej knihy podíval, a dal sa do čítania, že j**'í»Mt 



S29 



tínnu ZA druhou velíce pozorne čítal, a len <^ítal celý den, aj na 
j<»deoic zabudol ; lebo v tej knihe boly všetky čarodcjstva popísauč. 
Jakxiáhle ka>.dó ráno v izbách poupiiitijval a prach posmetal, dal 
sa vždy do čítania čarodejnej knihy, zakiaí ju celú neprečítal. 

Po štvrC roku vrátil sa čierny pán domov, a že našiel v' 
v poriadku a knihu na svojom mieste, len to sa pýtal uiláíl* 
,Číta!s' v tej knihe?** 

,J&ko bych v nej mohol čítať," odpovedal mládenec, „ked som 
nikdy do ákoly nechodil a ani čítaf som sa neučil.'' 

aNo, dobre,** riekol pán, ,len si híad svojho, a do Čoho (a 
nii, do toho sa nemiešaj.'* 

Po nedlhom čase odišiel čarodejník zase z domu, a prikazoval 
mládescovi, aby knihu každé ráno oprašoval a izby v poriadku 
držal. Mládenec ale dal sa zase do tak pilného čítania tej knihy, 
ie sa ju celú naučil, a bol múdrejší, než čarodejník sám; a keď 
nž všetky čary vedel a o samote tu bývaC ho nirzelo, zanechal dom 
|iasiý a ušiel k otcovi, ktorému len to povedal: „Tatíčko, nebojte 
n biedy ! Ja sn spraviiu koňom, vy ma zavediete na jarmok a tam 
ma dobre len musíte daC dobrý pozor, aby ste na koňovi 

ohtá?ky iľ -<li, ked ho predáte; lebo by som bol ztrateuý. 

Ale keď ohlávku s koha strhnete a domov donesiete, stanem sa 
zase človekom a vrátim sa domov.** 

Na druhý deň šiel otec so synom, v koňa premeneným, na 
ja. mesta, a prvý kupec, ktorý ho prišiel jediia(, bol len 

č.i . lebo vyčítal z tej knihy, čo aa to s jeho ušlým mlá- 

dencom porobilo. Čarodejník hned poznal, čo je to za koňa, a jako 
pn'^nitt' /.upýtal zaňho sto zlatých, ani sa kupec uejedual, ale mu 
h\ I hned na dlaň vyčítal. Z toho mal otec mládencov lakii 

raO'^^i, ^v zabudol s koňa ohlávku strhnúC a s sebou vzíaC, ale 

ŕerofiw bexAl domov. 
C "1 na koňa a riekol: „Ej, alo ŕa už mám, 

vUlčku itičím po kostole hvízdat!'' a uháňal na ňom 

bi kováčovi, iam Im priviazal na sramky, vkročil do vyhne a rieko' 
l^r.s i,' fnKnf.i inn. if)] ua všctky Štyri nohy podkuj, vezmi hodne 
ir . šiestima klincami pevne pribi!** 

injvdiov io\ariN imed .1 ' ' " ti do ohňa a potom vy- 

Aiel jo koňovi probovat a [ ale až k tovarisovmu 

nebu sklonil hlavu a mu povedal: „ľio.sim (a, strhni mi ohlávku; 
»tebe sa nič nestane a mňa vysvobodiš.'* Tovariš sa od strachu 
Btrbol, ked počul koňa ludským hlasom liovorit. lebo hned vodel, 



mI.v 



•ny kôň, ohlávku mu chytro sosňal, a kôň sa zava? 
ka a uletel. Ale čarodi^jnlk 10 hned zbadal, pr< 
i a letel, ' ' ia za ák' ' n, a málo cbý- 

dolapil, .ľánok vi otvorené okno 

. /ámkii, kde piioí^ezna práve pi i okne wšívata. 

Škôvn'iDok sa premenil v zlatý prsteň, a jako princezná ruku s ihloti 
h lila, sosmykol sa jej ua prst. Jastrab ale cez okno U( 

itiMitw_t^ ^leteC za ním, a uletel preč. 

vMítko sa tak rýdilo jedno po druJmin stalo, že sa pňiĽ 



Ie to nent 

|iremt*nil \ 

menil 

ImJo, 

do knUovskťbo 




880 



cezua ani spamäUit uevoaola, co sa to iook ĺ prsiena sa sprai 
švárny mládenec a riekol princezné: ^Mua sa neboj, lebo ti nô- 
QblíŽim; ale ten jastrab je čarodejník, ktorý raa chce zkawC Ja 
sa zase v prsteň premením, a ty ma nos na prste; ale zajtra prijde 
čarodejník v bohatého a krásneho princa premenený, a bude ta 
o ten prsteň prosit: ale mu ho nedávaj; až, ked len velice bude 
prosil, stiahni ho s prsta a púst ho schválne na zera. Neboj sa, 
tebe sa nič nestane a mňa vysvobodíá." 

Na druhy deň prišiel nádherne oblečený, pekný prloc k pria^ 
cezue a počal ju o ten prsteň prosit, aby m n ho dala, alebo aspo 
do ruky ho vziat dovolila. Princezná dlho nechcela dat pr 
ale na mnohé prosby prsteň stiahla s prsta a schválne ho púst 
na zem. Jak prsteň na zem dopadol, premenil sa v mnoho hraché 
vých, po dlážke rozkotúľaných zŕn. Jak to princ videl, — a nebol 
to iný, jako ten Č4irodejník v princa premenený, — promeuil sa 
v tom okamžení v kohúta, a jedno hrachové zrnko za druhým veími 
chytro sdzobával; len jedno zrnko bolo zakoUilané až pri samej 
myáacej diere. Čarodejník sa premenil z kohúta na myš, aby to 
zrnko zožral, ale mládenec z hrachového zrnka sa premenil oa 
kocúra, myš chytil do pazúrov a zožral, a tak svojho nepriatefa- 
čarodejníka na veky neškodným urobil. Princezná sa od zadivonía 
až kamsi podievala, lebo niečo takého jakživ nevídala. Ale ked sa 
kocúr premenil zase v švárneho mládenca, ktorý princezné všetko 
vyrozprával^ čo sa s ním porobilo a prečo ho čarodejník zkazit 
chcel: velmi sa jej zalúbil i pre krásu, i pre múdrost, a že sa už 
čarodejníka nemali čo báC: vydala sa princezná za toho švárueho 
mládenca, povolali aj jeho otca, a žili váetcí spolu velmi dlho a 
šCasUive. 

^*¥' — 



Pozde. 

Poviedka, Od Ľudmily PoJJavurinaktj. 

MiloS bez rozmýšianía zamieril do poIa, s horiacou hlavou, 
znepokojený, ale predsa jaksi milé vzruáený, ako bývame, ked ko- 
nečne dôjdeme k poznaniu vlastných citov, ktoré chovali sme síco 
od dávna, ale nejasne, neurčite. „To nesmie dalej tak byt. Musí 
sa rozhodnút!'* podumal rázne, spechajúc za myšlienkou/ ktorá po 
da« vypravovauia liclinskej dozrela v jeho mysli. N t I, ne- 

rozväzoval, spechajúc za vrelým citom, ktorý zrazu zím^ ■ jeho 

srdce. liozbodol sa urobit konec trápnej neistote. Až teraz bolo mu 
jasné, čo vábilo ho do toho malého domku, k tej bľadej žene s diev 
čenským výzorom, ale s dušou, ktorá prežila útrap, dostačuj úci<|' 
na celý život. Kým nemal možnosť pomýsíat na bud ' ne 

jakai potrebu zumyslet sa nad svojimi citami, ani a. r ic 

00 sotva ukázala sa U\ možnotjC, ani sám neznal ako, Jela ukázala 
sa v jeho duái v inej podobe. Jej meno bolo prvé, čo napadlo mu 



S81 



apoleckóho chrámu, keď bodrí roíníci so snatviui 

aiikmi pozdravovali ho ako svojho budúceho pána rechtora. A 

to vedomie, že ona prvá napadla mu, v>'volalo u neho radostnú 
náladu, ktorá vs^ak bola mu nepredvídane pokazená. . . Ale teraz 
niô oerozuiyálal nad divným chovaním sa Jely — teraz myslel iba 
Da jedno : vyrvaf ju z tohto kraja, kde zažila toľko ťažkých chvlí, 
a oa rukách zauiest ju ďaleko, daleko, ta pod nízku striešku topo- 
leckej školy — ak totiž myslela by tam šfastnou byí tak, ako on 
mysli, že šfastný by bol pri jej boku. 

Ac neopýtal sa, kam Jela vyšla, tušil, že nájde ju na cintoríne, 
a zamieril rovno k nemu. Cintorín ležal v bok dedinky, na polu- 
iitoiu vŕšku, ohradený jeläami; kde-tu vysadená lipka a niekoľko 
sevydokých jedlíc dodávalo mu vzhľadu nepestovanej záhnidy. Pri 
vchode stály dva mohutné, velikánske topole, akoby stnižiace vchod 
dí^ '' II krokom prešiel cestou do cintorína, 

jťli , ijprv pochovávalo, bola už rovná, trávou 

xarasúá, ako by tu am hrobov nebolo bývalo. Nevšímavé kráčal 
dalej, majúc len jednu myšlienku: preríect s Jelou, a nenapadlo 
mu ani. jak málo shoduje sa toto miesto so slovami, ktoré chcel 
k ttej prehovorit. A skutočne našiel mladú ženu: v počerných sa- 
tidi, 8 výrazom Lichého duševného pokoja v tvári stála opretá 
o lipku a 'snive dívala sa do diaľky. Miloš zastal ; pocit úcty, razom 
0Tl4da%'äí jeho myseľ, vzpieral sa vyrušit ju. V tom ona obrátila sa, 
zbadajúc ho, strhla sa, ale odhodlane posla mu v ústrety. Šla 
rýchle, ale jaksi veliteľský vzpriamená. On nemo strhol klobúk. 

.Dobrý deň."* zadakovala na nevyslovený pozdrav. Na jej bielej 
tvári objali sa tichý úsmev, a Miloša zmiatlo to jaksi. Idúc sem, 
zimQičDe rozochvený, pre<lstavoval si ju tak, ako mu ju matkine 
reči privolaly do mysle: bľadú, s vyplakanýma očima, a slová, nimiž 
cbcef vyznat jej to, čo pre ňu cítil, len íak hemžily sa jeho mysľou. 
Teraz stál oproti nej, nenachádzajúc slova a prekvapený díval sa 
na nu: či robil to dojem miesta, na ktorom sa nachádzali, a či 
skutočne sa zmenila — ale teraz jnvila sa mu zv^ižnelá, jaksi viacej 
t IMIQ dospelá. Nebol to ten jarý, svieži zjav, ktorý obdivoval len 

pred nedávnom a ktorý tak výmluv]»e tisol jeho ruku No 

divno! táto premena, ktorú u nej shľadával, len ešte viacej utvniila 
bo v íí'íin predsavzatí: týmto zvláštnym čímsi, čo zieralo z iej tváre, 
iii celý iej zjav, objavil v nej v tom okamihu kúzlo, vzbo- 

dzujuLc u uoho istý druh vyššej úcty, ktorá, jako pozdejšie do- 
in&TAi, bola by dopliiovala cenu jej lásky. 

,Ako vidím, ciel naôej prechádzky je jeden a ten istý," za- 
liOFonla, ked on nechápal sa slova, a usmejúc sa, doložila: .Kde 
fte sa tu vzali?* 

.Hľadal som vás." 

Jela sklonila hlavu, ale hncd na to vztýčila sa zase. Miloi 

\iiA ňu a zachytil pohľad jej oči... Zbadal, že začervenala 

_^u, no huotf zase jej tvár prijala onen pokojný a láskavý 

r, s akým bližimc sa k malým detom. Bez slova po^la ku predku 

medu radami sviežich i dávnejších hrobov a dala sa chodiiičkotu 



8S2 



ku víchodu cintorína. MiloS nasledoval ju rolčky; bolo luu zrazu 
jaksi' trápne. . . Videl, že dopustil sa nejapnosti, vyhľadať ju v ší- 
rom poli, v samote, a ešte na tomto mieste... Pnjdúo na cestu* 
oua stíšila krok a počkala bo. 

„Prečo ste sa sem ustávali?" preriekla, ked už kráŕal pri jej 
boku, ale ešte vždy nechápal sa slova; „ja práve chystala som sa 
domov: mohli ste pockaf u mamy..." 

.Hneváte sa, že som vás vyhľadal?" spýtal sa Aliloä pr 
ným tónom. Jela usmiala sa. 

„Nehnevám, ale — načo to? Na cintoríne som najradšej sau 
hovorila rýchle, ako by chcela upraviť rozhovor iným smerom. „Je 
tam tak ticho, tak milo, že ueznátn krajšieho miesta pre svoje pre- 
chádzky. Dlejúc tam, zabúdam na všetko, ba zdá sa mi, ako by 
som už bola pretrhla styk s celým svetom,' 

„To by bolo ešte trochu skoro — vo vasuín Vfku ! Musíte eSte 
najprv žif a až potom pomýslat na také veci." 

„Bože! ako by som už nebola žila a prežila dost takého, éo 
i v mojom veku môže vnukuúC také myšlienky I. . . Ostatne, ne- 
ponosujem sa ľ* doložila s úsmevom, „aby ste sa zase neustávali 
8 potešujúcimi slovami...'' 

^Vy sa nikdy neponosujele, a často mohli by ste sa, a tnali 
by ste príčinu," hovoril Milož, preslysiac jej posledné, hodue iro- 
nicky Tjznevsie slová. BTajiiý žiul, ktorý ponechávame len šatni 
pre seba, je dvojnásobným žialom . . . ľrečo nesveríte sa, 60 vAs 
trápi?" 

Jela prekvapene vzhliadla na neho, no stretnúc sa s jeho pria- 
mym pohľadom, v íiomž v tej chvíľke zračilo sa toľko úprimnej 
sústrasti a nežného citu, odvrátila sa. 

„Mňa nič netrápi," riekla ticho, ale jaksi neistým hla«otn. 

„Netrápi! A prečo blúdite tu, zabývajúc sa myšlienkami, pó 
nichž potom bývate tiiká smutná? Ba viacej ešte..." zaudčal M] 
na chvíľu — „prečo ste plakali nedávno tak usedaveV* 

Jela znovu udiveuc pozrela na neho. „Kto vám to povedal?* 
spýtala sa prísne. „Ach, o/.aj, to vám iste mama nahovorila níd&o. 
Ona totiž namýšľa si, že som plakala — a to nie pravda. Ostatne — ■ 
opravila Ha rýchle, ako b) ju vyrieknutá lož bola rozpálila — „ostatiMI, 
keby som hí aj bola poplakala, ncnie to taká zvláštnosti aby t9 
malo niekomu byť nápadné." 

„Tak mi neujdete!" zvolal Miloís, poduecovany jej n'hýbavou 
odvetou a pevne odhodlaný zvedie( úplnú pravdu, „ľovedzto., prečo 
ste plakali? Prosím vás o to! Či snád nemáte ku mne toľko dô- 
very? Nesmiem to vediet?" 

„Prečo by ste nesmeli I Ale... ved ja vlastne ani sama ne- 
:m!;iiii..." priznala sa, pomýlená jeho prosebným tónom. „Suád 
l>ri-lo mi niečo na um — — možno niečo z minulo.sti — soadj 
práve nojaká maličkosť..." 

„ľre maličkost neplače žena vašej povahy. Vy muHeli ata maff 
veľkú príčinu!" 



8dS 



.Vari 



niečo zvl:ístn»^íi( 



/<^ t.> tjik príjjvukiyete?* po 
v nii»jicii očiach jediná svojho 



som J 
ItijMla sa QsmiaC Je)a. 

,Ado; vy sto xvlástua u — 
drohu.' 

,Len žiadne pukliny, prosím vás," pretrhla \\o 8 nevolou, 
srýcbli^iic krok, aby urobila kouoc prechádzke v sprievode Milo- 
sovom. Iíoli iiž v dedine, ale nikde nebolo videt ani cloviecka. 
liloš zatlťhol; on, ten obratný šuhaj v spôsoboch i v reči. nena- 
slova, aby konečne riekol, čo vlastne chce. Veď Jela tiež 
ssela tušif, že nevyhladal ju bez príčiny, ale jakoby schválne vy 
hjhh a tym len zväčšuje jeho rozpaky,.. 

A skutočne, Jela striehla rozhovor, aby neprišiel do toho voI- 
Débo lóou, v íiomž jej už nebolo moino hovorit s Milošom . . , 
Terax až vedela, cele isto vedela, že odvážna hra dospela tu, kam 
nhiv »ííj ^a, ie dospeje. Za tých pár dní, čo vyhýbala stretnutiu 
i, 8ozDala to cele uréite. Stojac pri hrobe svojho muža, 
K utiekala sa, jako by pohľad nau mal jej byt ochranou 

pi lenkam, ktoré niučily a zastrasovaly ju, — stojac tam bez 

0iH>tii> /Kilneho ľo i, do nohož upadala na tomto mieste až 

do nedávna, cele j ala, že tie tenunké citovií a myšlieukové 

nitôčky, nimiž viazaná bola k tomuto miestu, rozišly sa jaksi... 
y vt^■^Iy vždy zamyslela sa o tom druhom, a stojac tam v zamyslení, 
m zhrozením poznávala, že v jej zdanlivé svetu odumrelom 
^ucí znovu rozprudily sa city vrelé, blažiace i trýzniace z.4roven . . . 
A toto soznrinie vyvolalo u nej istý úžas. . . Kým vídala Miloša 
kAždodenue, kým specliávala mu v ústrety b jasnou n^yslou, kým 
|>rijím.»l:i dmbué dôkazy jeho pozornosti s onou „priateľskou'*, nič 
nesna u a predsa dostačujúcou nežnosťou, ani raz nenapadlo 

Jej zaiinsioc s.a, či on myslí to ozaj tak srdečne, ako sa uka/ujo? 
Ved boío to všetko tik prirodzené, jako by to ani ináče nemohlo 
l'^ * ' ie. než ho ona očakávala, skoro 

1 1 "1 jej mladším bratom, stojacím 

j:. jej nadvládou... Á zrazu toto i>ovedomie vlastnej pre- 

Vi i é bolo jej hradbou, ztratilo sa, zaniklo — a práve vtedy, 

k sa jej javií v iuom svetle, kerf prestávala videt v úom 

miiiaicKii, 8 ktorým dobre dá sa [íobesedovať jednu-dve hodinky... 
YSetlry o hom prechovávané jej mienky ako by razom zvrtly sa, 
fýui zara/eníiii /badala, že stojí oproti mladému mužovi, 
lol by iiiiiov;if a iiKthol by byt milovaný... 
A týmto soznaním, kíoľVJn on počal sa joj javif v svetle zcela 
»oi, zanikol cit blažiací>j dôvernosti, s akou chovala sa k nemu 
^Irrax. Mit*íito nej vznikol istý druh úcty, aký nezbytne potrebný 



za základ 
čijníi fábost, 
končiacej sa 

A pr iVf í 

MoiiJ, bez toho, aby znala jeho pravý zdroj, kúzlilo úsmev I niže 



^»\), majúcej daleko hlbšie korene než oby- 
ia zo sympatie často pochybnej a otiyčajno 

m. 
ktorou on v jej očiach nadobudol ceny prcd- 

I že Jela, priznajúc sa k svojej láske, ztralila 
tak dakovala Bohu v svojom deuuíčku a 



3S4 



na jej líca. Teraz zase cítila sa tak biednou, tak osamelou, ako 
v prvé dftsy svojho vdovstva. Spomínajúc si mnohé Cažk' 'y 

a sklamania, ona nťirocky zavrhovala možnost nového ži;'. i- 

8ilne vynucujúc si istý pessimistický vzhlad na život. V jednej ta- 
kejto clivííke postavila sa pred zrkadlo a nemilosrdne skúmajúc svoju 
tvár, odkryla na nej prvé vrásky. Pravda, boly ony ešte tak Jemné, 
že nedaly sa takmer spozorovať; ale majúc na mysli rýchly postup 
miznutia mladistvej sviežosti, už vopred v duchu videla sa zo- 
Btárlou — teda pri mladom mužovi kontrast, ničoho dobrého ne- 
sľubujúci... 

Ä CO inú bolo by rozhorčilo, roztrpčilo na celý svet, to jej 
práve poskytlo, ako sa domnievala, uspokojenia. . . uspokojeuia, 
ktoré dodávalo jej sily utlumií neblahé city pozdnej, ale jamou 
vrelosťou vzplanuvšej lásky. 

Zastali pri záhradke, a Jela vydýchla si. Vzdor svojej odhodla- 
nosti za celý čas, kráčajúc po jeho boku, nemohla sa ubránit rozo- 
chveniu. Teraz však už uspokojila sa. 

.Nech sa vám páči dnu — " preriekla, kráčajúc vopred; ale 
sotva nazrela do izby, hneď obrátila sa: „Ach, mama je iste v zá- 
hrade! Nuž počkáme ju na dvore," a sadla na malú lavičku predo 
dvermi. Miloš zostal stáť oproti nej ; nastala malá pomlčka. .Mame 
bolo iste smutno,** pokúsila sa usmiat. „Ked ja odijdem z domu, 
zostane tu tak sama; nik neprijde pohovorit si s ňou. . . Vy tiež 
ste u nás dávno neboli." 

nDávnu?" zadivil sa Miloš. „Snád neviete, že hľadal som vás 
už po tri razy?" Jeho zrak skúmavé spočinul na jej tvári, že ona 
sklopila oči pod vlivora jeho pohľadu. Miloš pristúpil k uej a 
uchopil ju za obe ruky. 

„Načo táto pretvárka, Jeluška?" zahovoril nežne i prosebné. 
„Medzi nami je akési nedorozumenie; vy nie ste viacej tíl, do boli 
ste len pred nedávnom... Povedzte: hneváte sa na mna? Veďpnr 
nebolo vám nepríjemne — aspoň tak sa mi zdalo — ked som vás 
vyhľadal, a teraz vyhýbate mi a náročky odoberáte mi prllelitoet 
preriect s vami dôvernejšie." 

.To si vy len namýšľate," spešne riekla Jela, vyvinujúc svoje 
ruky z jeho rúk, .Prečo by som vám vyhýbala? Neumm k tomu 
príčiny." 

„A predsa hneváte sa na mĎa... Čo som vám urobil?" Hlai 
mladého muža znel tak žiafne, že preniklo ju to — ale ona ne- 
smela poddat sa sústrasti. 

„Nehnevám... Ved vravím: nemám k tomu ani uajmenáej 
príčiny... Ani nezmenila som sa oproti vám; ale " v roz- 
pakoch siahla si k čelu — „necítim sa dobre od istého času, nuž 
snáď prelo zdá sa vára ..." 

„Nie, nie! To nemôže byt príčinou," prerušil ju Miloš; ,prí 
tým tiež koľko ráz boli ste smutná, ale netajili ste to predo mne 
Vyhovorili ste sa dôverne; ja pýsil som sa vašim priateľstvom, m 
teraz... kde vaša dôvera?" 

9 Aká dôvera — medzi nami?!" trpko usmiala sa ona. ,Naše 



8S6 



sd tAk rôzne ! tak rôzne I Vy odijdete — ja zostanem . . . 

A je to cele prirodzeuá vec; nado 



'te. 



,A naše })nateÍstvo r" jaksi úzkostlivé spýtal sa Miloš. Jeho 
trát bola vúiuii, ale výraz detskej ustrašeiiosti mihol sa rau v zraku. 

,Našo priateístvo? Aké priatelstvo mohlo by byt medzi vami 
a ieoou môjho veku? Vaše snahy, vaše túžby sú takó, že ja ne- 
neviem im porozumeť — vy zase nemôžete porozumet mne. Ostatne — " 
mlMlá žena začervenala sa pri posledných slovách a zmiatla sa, 

I.oeUtnc... škoda vám vysvetlovaC veci, ktoré sú vám práve tak 
jasoá «ko mne. Viem dobre," doložila s úsmevom, „vy sami ste 
iii dos( dospelí, aby ste neverili na bájku priateľstva medzi mužom 
a ienoQ." 
I ': i priatelstvo r láske!" Uchým hlasom preriekol Miloá. 

I i*'!** odvetila pritlumene a jaksi vzruôene. 

■ ,A v v V Prečo by ste nemohli?" 
m Jela zasmiala sa nútene. „Už dávno odrástla som detským 
&nékáin...'' 

Miloš prekvapene vzhliadol na hovoriacu. Sedela pred ním so 
vzlýčeuou hlavou, s úsmevom ironickým v tvári, ktorý bol tak nepri- 
radxený a lak protirečil tomu vzrušeniu, zrejmému ? celom jej zjave. 
Jeho dojalo to žialne. 

.N lak, prosím vás," zaprosil tichým hlasom. „Mna 

I bolí tCi hlasu, lebo viem, že náročky nútite sa do neho — 
a Bedári sa vám. A ešte vravíte, že ste sa nezmenili ! Rozpomeňte 
sa, leo pred nedávnom ako tešili ste sa zo života, a dnes vysmie- 
vate sa je citov, ktoré mne sú sväté, a detskými hračkami menujete 
to» čo 1 by som ako najvyššie blaženstvo . . . " 

Jl hol, nepodnímajiic zraku. Jela prekvapene vzhliadla 

na neho: ton jeho hlasu bol tak žialuy, tak zvláštny! Vidno, ura- 
^ ]dla ho, a teraz prialo jej lúto... Ved on vlastne neuie vineu 
H r ničOBi... 

W ,Nuž odpustite mi teda ten .falošný" tón I" preriekla, vzdych- 

núc. .Verte, nechcela som vás urážaC v tom, čo vám je drahé, 

ale sama na seba hnev^tm sa, že od istého času všetko javť 

H sa iiii T čiernej ťarbe,'' pokračovala, ked zrak MiloŔov vdačue a 
H oddane spočinul na jej tvári. V tom okamihu zaujala ju mocná 
" túžba postesknút si trochu. „Dosf bránim sa pred takýmito ne- 
|M)koymi myšlienkami, ale napádajú ma znovu a znovu a cítim sa 
Iďilom tak, že chcela by som utiecC sama pred sebou...* Jela 
III jtamy9Í*»n*» f íahla si k čelu a potom usmiala sa smutne : „Je to snád 
■ %\ x stJiroby. . . " 

" . , <. mysel jcdua leu zamestnávala myšlienka: čim 

ikorcj urobí t kouec tejto trápnej neistote, trápno bolo zahibit sa 
do n>zhovoru, ktorý len delil ho od želaného okamihu. On myslel 
iba ua ifastio, aké bolo by mu zacítiť, keby túžeué slovcu počul 
x jej ust... Jej, možno ŽAríovná, poznámka o starol Mvala 

na neho, ako keby ho bol fadovou vodou polial. Naj <i, že 

kokema. . . 



„Zrieknite sa tobo ošklivého slova!* zvolaí s uUjenou mrza* 
tosfou v hlase, aká proti jeho vôli vkĺzla do jeho sviatočnej ná- 
latly. „Je to tak sniutníí, {mčiii vás vravef o starobe, ke(í eáUí iU) 
v plne] iióliatosti citov a myšlienok. Vravíte tak, ako v prvé tnsy 

viisin. viluvsLva a veru teraz nemáte k tonm žiadnej príčiny I 

C&a zhojil ranu — vaše srdce zacelelo, a — ja to viem, ja to 
cítim — znovuzrodilo sa k schopnosti nových túžob, nových že- 
laní... A vy, miesto aby ste sa oddali tomuto šCastiu — a máta 
z neho ešte celú budúcnost pred sebou! — DÄsilne vynucujete si 
taJkéto myšlienky a sužujete seba i — niŕia. Nemôže vám byt taj- 
ným, že trpím — keď tak viažete sa k minulosti. . Kým ja úfam. . . 
vy náročky namýšľate si, akoby to dávno bolo zabralo celý váá 
život." 

Miloš vravel rýchle, presvedčivé, pritlumeným hlasom, v Ďomž 
triaslo sa mocné citové rozčúlenie. Jeho nezvyčajný ión dJTfie 
podejstvoval na Jelu. Kým vravel, v krátkom okamihu, pod vplyvom 
jeho slov v jej du§i preletel celý jej život, obra/ za obrazom N^- 
prv jej láska, tak čistá, uzaj panenská, ideálna, a pos' ' t>. 

lastné vytiiezvovanie. IVišly jej na um veci, ktoré dávn*- i ila, 
ale za ktoré v tejto chvíli nemohla neobviúovat svojho muža. V tom 
okamihu bola si len jednoho istá: že nmoho pretrpela jeho vinoa, 
a že tým skončilo sa pre ňu všetko, všetko I Ä nikdy tak uecítiU 
ztratu toho, ako teraz... 

„Vy nemôžete vedieť, ako (ažko spamätať sa z takého údero,* 
preriekla, zakrývajúc si tvár rukama. ^\y to nemôžete vedieC Cns 
zhojil síce ranu — ale to, čo vzal, pošliapal, to už nikdy ueoiiie. 
Nikdy! Moje illúsic — moja viera v ludí a v štastie — to všetko 
zkvitá v živote iba raz a hynie s mladosťou.. , Moja mladoat jsft- 
nikla, ztratila sa navždy... Co mi ju vráti?!" 

„Láska!" 

Mladá žena zachvela sa pod dojmom toho slova, ale už v na- 
sledujúcom okamihu vztýčila sa zase. Všetka trpkosť ztratenej • 
v tej clivílke zťifalý hnev nad beznádej nosfou novej lásky vzbúrilj 
sa v jej duši, a ona sa hystericky rozosmiala. 

^ Láska! Láska — vravíte? Ako keby ste nevedeli, že privo 
to stalo sa mi kliatbou celého života. Ako by ste nevedeli... Ale 
nie! vy nemôžete vedieť, čo všetko bolo mi pretrpeť, ked to, io 
níue bolo svätým, poškvrnené bolo pamiatkou na jeho... Ale to jo 
it/asné! To je hrozné!... A vy myslíte, že ja znovu mohla by 8001 
vciiC láske a od nej čakať svoje šťastie — kedfže jo to iba utrpenie 
a potkáva sa iba s vypočítavosťou, so lžou...!" 

Hlava mladej ženy klesla do dlaní a hlboký vzdyrh vyrínul 8a 
z jej nepokojne sa dmúcej hrudi. Miloš zarazený a sám nanajvýš 
ro/nrhvely naslúchal bolastuý výkrik duše, vyznevší z jej náruživých 
tilov, Ač povždy blížila sa k nemu s dôverou sestry, predsa nikdy 
nevravela týmto tónom o svojom mužovi. Nikdy neprerickia ani 
slova, / nehož holo hy sa dalo súdiť na sklamanie v maiiželuvi. 
Ale Miloš tušil, že nebola šťastná pri ňom. A predsa teraz je;j slová, 
potvrdzujúce jeho domnienku, účinkovaly na neho až ohromujiico, 



8S7 



slova... Ako mohol teraz, po tomto, pľod.sitiiňt 
I ! Úmyslom, ako mohol úfat, že po tomro nepri- 

chíui/.ii — po/tie > 

Jela složila ruky a sopiatt? položila ich na lono. Jej hniJ e^t* 
íy vlnila sa pnidkvm dychom, ale kol iíst, nániživou rozčule- 
BfOD zafarht»nýíli do temná a dievčenský sviežich, uŽ pohrával 
BOmtiiy úsmev. 

^Odpustite; sú to nemie.stne výlevy, ale vy priviedli ste ma 
do tohto tónu... Vy neviete, nemôžete tušit, ako velmi, veľmi 
som nešťastná!'' 

Vyriekla tieto slová ako na omluvu. Miloš sklonil sa a po- 
hliadul jej do tváre. Ona nútila sa k úsmevu, ale jej oéi. tie pekn*', 
velké, modré oči, pod vplyvom jeho pohľadu polEryly sa dlhy n 
riasami a už v nasledujúcom okamihu vyronily sa z uich slzv, 
pradko, a jako veliké, jasno perly stekaly dolu jej tvárou, rýchle 
jedna m druhou. 

Mik).^ ííalej nemohol sa premôct Sklonil sa k nej, schválil 
obo jej hiele, slzami zmáčané ruky a počal ich tisuiU k horúcim 
ústam* k očiam. Hlava mladej ženy klesla o poznanie nazad; boln 
ako ohromená týmto výjavom... ,Moja Jela, moja úbohá...!" iJeptol 
mie xiáy nepre«távajúc celovaf jej ruky. Neschopná pohybu ani 
8l07a, 8ÚC ako v mdlobe, v (ažkej a predsa sladkej mdlobe, za- 
ímúrila oči... počula tažké, prerý.'ané dýchanie Milosovo — jeho 
lilava xlahka dotkla sa jej hlavy. .' Mladú žena zahorela — prudko, 
s úžasom odstrčila bo od seba. 

('•o ma mučíte?'* znšt^ptala sl.ni'Mtí, cijvejiicim sa hlasom. 
vzpriamil sa, zbíadly, ztiiatnív . . . Jeho pery zľahka sa 
HakFÍTiljr, celý jeho zjav zmenil sa, spadol jaksi. Nepočul, nevidel 
niéolio — cítil len kŕčovité chvenie jej rúk v svojich rukách u lon 
jedDnho 8i bol istý: že odstrčila ho od seba. 

Vrátka od záíirady vrzly, v nich zastala vysoká, chudá postava 
malkiot. 

Miloá vztýäl sa. ^Odpustite — " riekol vzrušene, B^oy^íol som, 
le my mohli by smo byt šfastní. . . " 

Jela užasla. . . ("i je inožná, aby to bola pravda, na čo ona 
ani vo sne nr-i i? Oi je možná, že by ju miloval? „To nenl 

EiioŽDá!'* zasepi...... ...iteľne, ako odvetu svojim myšlienkam, ľredsa 

Tlak jej tvár poliala sa rumencom; radostný úžas zvládol celou 
Jíj dniou, celým snlcom. MiloŔ viacej po[)udom než uáročky po- 
tnA na ňu — a až pozdejšie rozpomínal sa, že jej oči upreté boly 
M Jeho tvári s výrazom údivu, radostného úžasu a vrúceho citu. . 

,Tak ste sa predsíi našli V** zavznel hlas matkin, ktoii n. ..h i 
^m hoIa pri.^la až k nim. Jela začervenala sa: tie slová ] a 

jej akn by manrn vedela, čo odohralo sa pred chvíľou... i^tmiioiic 
Yvdrfjif prltomnoaf tretfj osoby medzí sebou a nim, bez slova, Ihíz 
|n lo izby. Ale bn«"d zase, ruky tisnúc na 

Sľ<i .Ved sa zabavt'i — nochoífte efiteí" 



398 



počula hlas matkin. „Nemožno; pľijdcm zase — prijilem jtajtni,'' 
odvetil 011. J(»la vyhohla, alo Miloš m pmvo v\ ' lo dv€ 

Chctíla zavoluí uu ueUo — ale neuacluidiiula poii.- i ,. 



IV. 

^On ma miluje!" znplesala so vzrasUjúcini ľmiostnyiii u/íusoín" 
v duši. „On uia miluje!** opätovala si znovu a znovu, stojac na 
prostred chy/e, v ktorej už bol<> poznat nastupovanie večera. Ako 
obyčajne v lete o tomto čase (ak bolo jasno j, lúc zapadajúceho 
slnka zažiaril cez oblok, osvietil protejšiu stenu a zahral vôkol 
obrazu, predstavujúceho Spasitefa. Jela spozorovala to: prichodilo 
jej akoby slávnostné osvetlenie ku tomuto krásnemu, pre ňu tak 
povznesenému okamihu. Klesla pred obrazom na kolená a oprúc 
sa o peľasť postele, ixdožila hlavu na sopiate ruky. Chcela sa mo- 
dlit — ale ústa zostávaly nemé: nenachádzala slov k vysloveniu 
toho, čo cítila. Po fažkom boji, aký v posledný čas viedla sama 
80 sebou, po rozčúlení, aké pocítila v prítomnosti Milošovej, hlavne 
však po uAhlom, nečakanom obrate prebudeuia sa ku šťastiu, jej 
duševné sily klesly : milá, sladká, príjemná umdleuost zvládla ňou. 
Bolo jej Uk, ako asi je plavcovi, ktorý po dlhej búrke, po mnohom 
nebezpečí zrazu, nečakane, vtedy, keď už zriekol sa nádeje a zma- 
látnele opustil rukv do lona, vpluje do prístavu, kde už je bez}- 
Kachránený. Chcel by dakovat Hospodinu, ale pre radost sciiojiU^ 
je iba jednej myšlienky : že žije, že žif bude znovu, a v tom oli 
mihu poznáva cenu života tak, ako nikdy predtým. 

Jela tiež nebola schopná jasnej myšlienky pri povedomí^ 
véetko, čo bolo jej zacítiť, pretrpef, luebojovat, je už skonče 
pretrpené, prebolené. Vyznanie Milošovo, vyblknutie jeho citov dq 
stačovalo, aby začala žiC s novou vierou v nové 6(astie... V6et)^ 
trápne upomienky z miuulosti, poňmúrnost prítomnosti a nejasné 
tušenie budúcnosti zmizly z jej duŔe. Radosf, jedine radost a mocné 
povedomie vlastného šťastia zaplavily celú jej bytnosC. P" 
Šila sa, srdce bilo pravidelnejšie, schopuost myslenia ; 
vracat — ale jej radost a vzrastajúci pocit omladenosti, znova 
zrodenia neumenšoval sa, ba práve stal sa povedomejším, jasnejáíí 
Zrazu zasmiala sa a oči napluily sa jej slzami pri tom smiechu.., 

„On ma miluje!" bola prvá jej myšlienka, kerí sa ráno pre- 
budila. Bolo ešte šero; malé. nástenné hodiny s bielym ciferníkom 
a 8 kytkou neumele naltabraných ruží neprirodzenej farby ukazovaly 
štvrtú kodinu. Dookola paiiovalo ticho, rušené len tupým likanítn 
hodín a rovnomerným dýchaním matkiným. No vzdor tomu, 
spala velmi pozde. Jela cítila sa svie/a, telesne i duševne s\.v..;, 
Jedným pohybom odhodila perinu s ramien a, posadiac sa, nahlu 
sa smerom íc matke. Tá spala ticho, jej tvár vo sne nadobuilla 
pokojného i vážneho výrazu. Piely. úzunkou čipkou obrúbený 
cepec sklzol sa jej d»» tyla, h* vidno bolo jej zredlé, cele šedivé 
vlasy, ktoré však jej zíahka sčerveneltíj tvári dodávaly pekooty 
Staroby. Jela nahla sa nad uu; napadlo jej, že takto na úzadí po- 



S89 



aká pekná je mama 8 iýim bielunkýmí vltistiii. „Uabiékat** 
podtuiiala, usmievajúc sa a zachcelo sa jej pocelovat tie biele vlasy, 
ale (Äk, aby mamu uczba»lala. No neodvážila sa k tomu, aby ja 
liepľebudila. „Ba ozaj, keby mama zuala, čo sa včera porobilo. 
K' iola! Ale nie, to neizii povedat nikomu — uikomu. To 
i > pochopit iieiiifV.e — ani vlastná matka uie. . . Skutočne: 

to, čo Cítim, čo ii lyva sa pre miia v jeho láske, 

to nikto, nikto im^ ^ ja sama — a jedine ja sama 

viem ho oceniť, aky je milý, jaký umný... Ach, blázonko!" po- 
•ešila sama seba v svojich myšlienkach. „Aká „žabka**, priam ako 
uílovaná „žabka", pripomínajúca si svojho študentíka, ktorý 
"ÔtUtue aui netuší o jej láske. Ba ozaj, čo je to, ze som taká 
detiiiská, taká pošetilá? .V u/ včera bola som taká: sotva uchvátil 
moje ruky a celoval ich. . ." Pripomenula si jeho slová, vrúci, ľozo« 
chTelý tón jeho hlasu, ked vyslovil jej meno, ked nazval ju svojou 
Jelou., svojou úbohou Jelou.. . „Nie, nie I Ja nie som úbohá — ja 
som áíastná! Jeho .jitastuá Jela"!" podumala radostne a jej oči 
xtM napluily sa »lzami. ako včera. 

Malá chyzka stala sa jasnejšou, svetlo denné vzrastalo. Jela 
bodila na seba sukničku a skĺzla s postieľky. Dlhý, mocný vrkoč 
preAinul sa jej cez obnažené pliecko a padol dolu hrudou. Jej na- 
padla ešte vždy bohatá hojnosf vlasov, ktorá v posledné roky ne- 
jestvovala pre ňu. „To i Milošovi páči sa,* podumala — no pri 
spomienke na ueho zapálila sa a rýchle počala sa obliekal, 

O chvílku opatrne vykĺzla z izby a vykukla na dvor. Ružový 
»s' i na súse<lnej stene, ktorá tvorila ohradu dvora. 

h' ky matkine, už prehrabávaly sa pod stenou v hľbo 

tam nasíiaďzovanych ústrižkov, hladajúc niečo na pokrm; zazrúc ju, 
piibebly k nej, uo darmo na^ahovaly sa, či im niečo nepodá. Jela 
otvorila vrátia a vykukla von. Dedinka bola tichá, nikde nebolo 
vidno ani človiečka. Kdesi na dolnom konci počut bolo raučanie 
na pastvu vyháňaného stíi<la a tu i tu zaplesknutie biča. Na ceste 
k mcsitu kráčaly dve-tri ženičky-mliekárky s putuami na chrbtoch. 
Nad mestom vznášala sa svctlastí hmla, zahalujúca najvyššie strechy ; 
hrad nebolo vidno. No závoj teu dvíhal sa očividome, tak ako slnko 
postupovalo z objatia zôr, a už o chvíľu zostal z neho iba f*^^'' 
obUček, až v steplievajúcom povetrí zmizol do cela. Bol to »* 
ktorý Jela ala takmer každodenne (vždy vstávala včasuej, 

ak) does ii ;;i v fiom čosi zvláštneho, slávnostného — práve 

tak ako i jej nálada bola zvláštna, slávnostná, nikdy ešte nepre- 
cítBiuL Ač už pred rokami bola v podobných okolnostach, teraz |k>- 
aoávala. že liiska vyvolala u uej cele iné duševné rozpoloženia 
V tomto okamihu, pozorujúc prebúdzajúci sa život dookola, na- 
•lócb^ilc tiahlemu šumu rieky a jakoby uUumenému hlasu zvona 
s meata s<' i >, prud jej duševným zrakom vynoril 

sa obrázok » prvý raz spoznala, že miluje a že je 

milovaná. Teraz už nupomyšľala na šíastie toho druhu, ako kedysi, 
na ifaatie, akt^ vtedy mienila najsí vo svä/Jvu s predmetom svujej 
láaky. Vtedy, ako teraz soznávala, ona pamätala jedine na seba 



S40 



alobo aspoíi v prvom rade na seba; teraz myslela jaksi viacej na 
nehfi. Život naučil jn, že žena nenid liľailaC svoje pohodlifí, svoje 
ôtastie, ale obetovat sa šťastiu svojho mu/a a svojej nxlioy, ak 
chce zaplnit vznešený ukul ženy a matky. 

InáČH 8 podivením badala, že v cite lásky zostala práve tak 
ndadou, že všetky illusie, ktoré kedysi prechovávala o kráse života, 
znovu ožily v jej dušt. Danno niunýslala si, ako by tym, čo bola 
jej zakúsit, skončila sa bola jej schopuosC lásky; videla, že oná 
beznáročnosť bola len zdanlivá. 

Stojac pri záhradke a kochajúc sa v krásach rána, podumala: 
„Dnes, ešte dnes vyjasní sa všetko!" a predstavovala si, jako to 
bude, &z on príjde — už nie tak, ako chodieval doteraz — a zof 
tuje to, čo včera zjavil svojím chovaním, zopätuje slovom, vriicir 
srdečným tónom... \ zase napadol jej vi^erajší výjav, j' ' * «1 
ktoré zavznely k nej ako vo sue a na kton^ nebola v s 
vetiť, aby bol zvedel, že to, čo on cíti, ona už dávno, dávno chová 
v srdci svojom... No jeho vyznanie účinkovalo na ňu tí»k, /íi 
v prvom okamihu nemohla preriect ani slovíčka.- . lia či on 
to Isté vzrušenie, ako ona? Iste áno — vecf tiež nebol schui.in 
slovom pretlumočit to, čo zradil jeho zrak, tón hlasu, pocel ruky. . . 
„Nuž nech človek verí básnikom a spisovateľom, ke<f opi 
city a takéto chvíľky! Ako by to, čo v takýto okamih cii 
sa vyriecf, pretlumočit, opísaí. To sú väetko frasy, frasy! t)j)ravdový 
hlboký cii nedá sa vy raži f slovami — práve tak, ako nedá sa za- 
chytil štetcom veľkého, ako vľa\1a, iskľu božskosti v sebe majúceho 
umelra-maliara. To všetko je len bľadý nástiu, tušenie; to opravdo^ 
skutočné neízä podat ani p<»ňaÉ zo slov — to možno iba preží 
precitli « 

V ten deň matka Jeliua prvý raz po dlhom čase podivila sa, 
juko Jele pouialv ide práca od ruky. Tu zlomila sa ihla áevky, ttt 
zase cverny boíy nanič a zase ona bodla sa do prsta, až krv j«|j 
vystriekla. Jela" sama odpovedala na jej otázky len tak „na pol 
slova" a raz zmiatla sa tak, ie potom sama smiala sa svojej ne- 
pozornosti. Prudká, piiamo detinská veselosť, aká zaujala ju včera 
i ráno, ustúpila tichén)u, ale šťastnejšiemu uspokojeniu, a predsa 
jej oči žiarily neobyčajným, štveradvým leskom. Pozorujúc dcérina 
bielu, zľahka zrumenelú tvár, jej veľké, výrazné, modré oči 
jej postavu, ktorá obopiata tesnou, letnou satou, javila pru^ 
ndadosti, matke nn padlo, že vyzerá cele mladou a naskrze neuf 
mína na ženu, ktorej bolo mnoho pretrpef. Ha, povÄiim 
lepšie, materinský zrak nachádzal pri nej isté pôvaby. , 
myslela si, cvendžiac ihličiami a ponad okuliare úkosom a 

na dcéru, „zachovala sa priam takou, ako bola za dievčeii , "h 
sám vie, prečo nedoprial jej íuého žfastia, ale z mladi tak zkťtAa 
ju, uebožiatko ! . . . Ešte dobre, ze má takú povahu; že vžetko pre- 
náiia s jasnou mysľou a dôverou v Hoha, Iná bola by utrápila seba 
i niíia, a táto eÄte vyzerá pritom tí...* 

Popoludní matka vyi)rala ^; loma. 

I tešila »a tomu a zase očakávajúc Miíosa, s triaškou rozmýšľala. 



$41 



le po včerajška má bo prijaC o samote... A dím viac bh'žUa aa 
doba, v nejž Miloš prichád zával, tým stávala sa rozčulencjšou, tak 
že nebola v stave pracovať... 

No <hi8 ubiehal, večer sa blížil viac a viac, a on neprichádzal 
Sto rá/ parila ku otvorenému obloku, rozčúlená očakávaním i túžbou, 
pevne veriac, že musí prijsť, aby vyjasnilo sa všetko, — všetko! 
•*"^ Ti hodina-dve; matka našla ja pri obloku, pozerajúcu na cestu, 
nú i zamJklu. V izbe pomaly zvlíidlo šero, lamvuu slnko 
jiaMilo na hrebt'ú hory, klesalo utž a níž, jakoby mdlé usuiievajúc 
ti ft žíariac vrchnou polou svojej pnie. Vysoké vrchy na lavej 
Slnme dolinky zmodrely, len vrchom ako zlatoni pretiahnutý pás 
jastl sa ävft slnka. Pomaly zmizol i ten, dolinka notemnela, nad 
mMlom ako hmla zavisnul dym z komínov vystupujúci, až všetko 
Splynalo s " ' ti šúiuraku Len obrysy hradu ako nakreslené 
Äeiy na / u nebi. so svojimi štyrmi vežami, ako na 8(ni/,i... 

V izbt^ bolo už cele tma a ticho. Len tupé tĺkanie hodín bolo 

Jt A za jedno s nimi nriasoN^to riiÄeniin hiii^ilo srdce mt.idej 



MitoS nepriéiel. 



V. 






JeluÄka, nebol tu uíiteľ?" 
Nie, mama/ odvetila Jela tichým hlasom. 
No bía, (^0 sa tomu porobilo? ľrv chodil takmer kaiidy deU| 
a teraz už dva týždne i^o neprijde. Snád 8a hnevá, Jela?" 
V viem, mama/' 

<% liože! Tak je to na tomto svete I Kým ti je dobre, 
II -'ľov, bidia vinú sa k tebe; ale akonáhle Ca šfastie opustí, 

i iio si ujysle! maC najúprimnejšieho, odvráti sa od teba. 

1 iito ako sa tváril, a teraz uinrct by sme mohly, neobicre sa 
o lias.* 

Matka bola zarmútená. Už dva týždne bola chorá (jako lekár 
vravel, na akési zapálenie) a dnes po prvý raz mohla vyjst z po- 
tíeU^ Nedbalosť >íilo8ova dojala ju tým holastnojsie, že za celý 
tMl ba mimo !(»kára nik neobzrel sa o m*. 

,1 on zhrdol jaksi proti nám," pokračovala rozhorčene, ^oá- 
Icedy jsačal M»af v>' hlady do Topoloviec, ako by to aiti on nebol. 
M'*"'^ '^me mu prin»álo. . ." dolo/ila s posmeáno-žialnym úsmevom, 
& na tvárach fudl, ktorí kedysi zažili lepšie ča.sy. „Nuž 

necu ii ľobí ako chce; mňa len to bolí, že už aby človek nikomu 
aoveríl: I v tom sa sklame, za koho by dušu položil... Počula 
aoni. ' odťhodi po tieto dm: binú s\ ani odobrať neprijde?" 

^ - . . mama," prisvedčila Jela bezzvučne. 
Matka pozrela na nu. Sedela sklonená nad prácou, so zim- 
ifT*"'- - -1 1 ' , prikladajúc steh ku stehu. Jej tvár bola bíadá, 
la mala belasé pruhy a úsU jaksi bola^tne stisouté. 
dcéra moja," preriekla starostlivé, „iM>znaí 
na t/' bdela a súžila sa „Chod, odpočiň .si trochu.* 

,Nie, veď mi je nič/ pokúsila sa usmiat, ale vypadlo t;il 



843 



tníchle, že zbadala to i Rama a rýchle <)<! vrátila sa. „Ulava bc 
ma tnichu,* doložila, ako na doklad sialiujiic si k čtdu, vla 
však aby sotrela slzy, ktoré proti jej vôli závislý jej na nasachľ 

„Ako by neboleía — po toľkom nanulbaní a nepokoji! Vari je 
to žait, iK'Spat celé uoci a eále vo dne pracovat! Ghoíf, íahoi si. 
diefa, alebo vyjdi si trochu na svieži vzduch.'' 

jela bez slova zdvihla sa a vyjdúc von, oprela sa o latková 
ohradu záhradky. Už nepreiiiáhala sa: tažko zdržiavané slzy tiekly 
voľným priiilom dohi lícami. Len dva týždne uplynulý od toho 
éasu, čo stála f u v šťastnom zadumení — a jaké premeny! Čo pre- 
xila za tých j»ur dní, co všetko bolo jej pretrpet! Nemoc matkina 
ako chmura zaľahla na ich dom, a práve vtedy, ked úfala, že už 
všetko zlé skončilo sa oným blahým, duševným prevratom, aký udal 
8A 8 ňou presvedčením sa o láske Milošovej. A hľa! jej ružová 
vôľa, jej znovuzrodená viera v šťastie zanikla, ztratila sa v trápnej 
neistote a tušení, ktoré už pri púhej myšlienke sviera jej srdce 
bôľom. Bdejúc sama pri chorej, s hrôzou pomýšľajúc • v 

obrat nemoci u chorého v tom veku vždy povážlivej, my- i 

nebo, na Miloša, bola jej posilou, jeho domnelá láska dodávala jej 
sily preniest zmužile i to najhoršie. Úzkostlivé naslúchajúc nerov- 
nému dýchaniu matkinmu, sotva majúc sily udržaí sa na noluirh 
vysilením, každou chvíľou očakávala, že otvoria sa dvere a prijde 
ten, na nehož teraz myslela jako na svojho utešiteľa, ocliríincu. 
Čakala ho úzkostlivé i túžobne, a ukonauá bdením i 
keby bol príšiel, ona nebola by váhala skloniC hlavu na jll i afl 
a plačom uľavit stiesnenému srdcu. Ale on neprichádzal... Deá 
míňal sa za dňom, štrnásť uplynulo ich od toho času, ako po&l<MÍi 
bol tu a vyvolal výstup, ktorý dnes javí sa joj v podivnom, pod 
zrívom svetle. Kým súžila sa nad matkou, zatiaľ ešte vždy úfal^ 
a či že strach o život tejto jedinej, drahej l>ytnosti všetko iné 
tlačil do úzaília, jíochybnost neníorila ju tak veľmi. No sotva itastal 
obrat k lepšiemu, ona viacej počala myslot sama na seba: sto ráz 
ÄOpátovala si otiizku: prečo ueprijde, co sa stíilo, že po tomto eéte 
necháva ju v takejto mučivej neistote? Ako ľutovala, že hned vtedy 
nevysvetlilo sa všetko meilzi nimi. Oi snád zle rozumel jej cho- 
vanie? Alebo I " — chce zkúšat jej lásku, a či... 
Nemohla pomv ,ta na úžasnú možnosť, na to naj- 
horšie, hrozné, nemožné: ze by ju nemiloval! 

„To nenie moži»á! To nenie možná!" opätuje si, tisnúc scbl 
uuté ruky k srdcu, kde pri tejto myšlienke pocíti prudký, taktní 
fysický ból. Vod prečo bol by sa tak choval ku nt^, prečo jeh_ 
pohľady, jeho slová? Či snád klamalo ju to všetko? Snád bola Ut* 
len sústrasť, možno iba žart, snád on práve len zahral si s ňou... 
Ale potom čomu by e&tt> verila, keby i v tomto sa sklamala, načo 
by potom bol život, načo viera, načo srdce a srdcu dar lásky, akže 
v&odo, všade potkávali by sme sa s klamom, ak i takéto sváté city 
vyvolané by buly — lžou? „Nie, to nenie možná!" opätovala si 
znovu a znovu, aic s boľastnym chvením srdca. 

/ tľudných myšlienok vyrušil ju hrkot voza. Bol to povoi 



íioKiofÄ TvHímB^ vracajúceho sa od niektorého pScvSnfe TľMTQC 
Jčlu, ká/al za8tiivi(, u odhodiac noviny, co práve bol tUal, zručne 
Dskocil. Bol to ešte mladý, vecne veselý a zdvorilý blondín, jetnuž 
Dpri dobrej praxi dosC času zbyvalo šatit sa dla nujnov^j luúdv 
ä pri príležitosti dvorit pol tuctu „knisavíc" odra/u. 

p Ako sa máme V" preriekol veselé, bez pozdravu podávajúc 
Jele ruku. Jeho otázka vlastne týkala sa jej matky. 

,V«faka Bohu, mame je lú rozhodne lepšie," odvetila, pokojne 
trpiac pohíad doktorov, v úonjž i bez váetkej príčiny vždy žiarilo 
coei Ŕelmovského. ^Dnes už vstala, ale cíti sa ešte slabou.* 

.Dobre, dobre; leu treba sa šetriC! A vy ako, duáičkÄV Keby 
sto vy chceli ochoret — to by som ja mal potešenie." 

»Akí ste zlí, pán doktor!'* nútila sa Jela k úsmevu, aô zrejme 
protivný jej bol íahký tón doktorov. 

,ľreéo zlý V Predpísal by som vám niečo hodne príjemného, 
ttdučkého . . , ** hovoril veselé, ale hnetf na to skúmavé zuhíadel sa 
na Jelu. „Ale vy ozaj necitile sa dobre. Čo vám je?" 

,Nič, pán doktor, cítim sa cele dobre," zalhala Jela, uepi 
jomuc dojatii, že už aj iní po/.orujú zmenu v jej výzore, 

„Mňa neoklamete! Ste bladá a vyzeráte ako skutočne chorú. 
Ukážte rúčkti..." Ou uchopil ju za ruku, chtiac ohmatat tepnu. 
Jeta muselu sa usmiaf. 

,Uzaj, mýlite sa, pán doktor, lebo cítim sa cele dobre. lb:\ 
hlava ma bolí — ale to uenie nič neobyčajného." 

»Dobrý deii!** zavznelo s cesty hodne hlasité. Doktor pounilv 
pttSiU jej ruku a oba sa obzreli. Srda> mladej ženy prudko /.a- 
bikbalo: cestou kráčal Miloá. 

;,Hej, priatelu!"* zavolal doktor, „vráUe sa na slovíčko!" 
,NemAtn času," odvetil ten, a obzrúc sa leu tak napcdo, rozo- 
smial sa tak, že Jele krv vbehla do tváre. 

«Škoda ho," riekol doktor, nevšimnúc si nezdvorilého chovania 
Vi' ovho; Je to hodný šuhaj, ač snáíf trochu prepiaty ,ná- 
- idealista. luu, dost divno ^ ale patrí to jaksi k rechtor- 
cmu stavu... ■ A vytiahnuc skvostné hodinky a dvakrát po- 
iaduuc na ne, doložil: ^Dnes odchodí; pred J.ijlelesom stoja vozy 
Topulčanov, preto tak náhli: „ide napájat." 

Posledné slová vravel už na ceste, jednou nohou stojac na 

pátku. „Ecce!" obrátil sa k Jele, ktorá stála ešte vždy na rom 

tom mieste, nevnímave dívajúc sa za odchádzajúcim, ^z liekov 

chorej dávat tak, ako doteraz." A nedbalé vrhnúc sa na 

idobúk a pohrúžil !sa do čítania. 

i.ťnáV" s užasnutím spytovala sa sama seba, ne- 

[I viacej na doktora a ani neponíniajúc sniysel j«ho slov. 

'1.. .jrwiiiicnke na Miloéov smiech, akým odvetil na volanie dokto- 



rovo, znovu vbehla jej krv do tváre. 
Okaiiiíh... K i, dosial Uijf 

dltfti, ktorá \ : lihu búrtla / 



Jej hrdosC vzbúrila sa na 
počala V) ^ítupovat v jej 
ai proti celéuni svetu. . . 



Zahtadela sa uIh-ou , dolu, pred krčmou, zazrela vozy, o niclú dí»ktor 
na zmienil. \Yi u'wh nebolo nikoli(»: koiu>. uvia/an/' iba na ojá, 



844 



pokojne pocliutuávuly si na ohrokii, |»'nÍanom im vo vi 
kach. Jeden z nich ua chomúte zastoknutý mal bió, na n i- 

litívueno bolo kúsok slamy. Tato výstražná tyčka knísala sa usta- 
vične, dfa pohybov koňa. 

„Odijde — odijde bez toho, aby prišiel, aby preriekol aspoň 
len slovíčko. Odijde, a bude konec všeticť^niu — všetkému !** Mocnú 
vnútorná triaška počala lomcovat celým jej telom; u/ nespytovala 
8a, prečo neprijde: jeho smiech hol jej zrejmou odvetou, že kla- 
mala sa v hom. Zdalo sa jej, ako by musela padnúc k zemi, ztratiC 
sa zo životii — — ale mUiej, iii húževnatá a predsa klamlivá nádej 
vzpľužila sa v jej srdci novou silou. „To nenie možná," zvolala 
takmer hlasne, „nenie možná, aby takto odišiel — a naveky, na- 
veky! On musí prijsí, čo len na chvíľku, čo len na jedno slovo I* 

Ale viera v jeho lásku už vytratila sa z jej duše, vytratila sa 
sama sebou a bez toho, aby to badala. Všetko to, čo jeho pro 
zradeuíni sa bolo vyrástlo v jej srdci, všetky tie pekné nádeje 
sny nového š(astia ako by ani neboly jestvovaly : z nej ra/om stali 
sa tá ist4Í, ako ked spomínala si na neho s láskou beznádejnou. 
liol to okamžitý obrat duševného rozpoloženia, nemožný u ludí ži- 
júcich v blahobyte, vídajúcicli splnenie svojich žiadostí, ktorý však 
u íudí, jiuíž prestáf bolo mnohé sklamaniu a za každým krokom 
potkávajúrich sa s nez<larom, je takmer prirodzený. Len pred chvíľoti 
verila, že všetko ešte môže dobre byt: teraz podobná žiadost bola 
by sa jej zdala nemiestnou, neskromnou. Už uič nežiadala sl^ len 
raz eátc móc( byt s ním prv než by odišiel, len raz ešte videt ho 
a počuC jeho hlas . . . 

A zase [írežila chvilky, l>a hodir>y trápneho očakávania a niuciace 
neistoty. Uplynulo poludnie; veilola, že ak teraz nepľij«le, tak iti 
neprijde vôbec... Hodiny nkazovaly pol jednej — jednu hodinu. 
.lej mysef mocným rozčúlením napiala skleslá a tým stala na jaksi 
odhodlane pokojnejšou. „Kšte štvrt hodinky!" Uporne zadívala sa 
na hodiny. Malá, zahrdzavetá rúčka týchže pohybovala sa pomaly, 
a zase, ako sa jej zdalo, príliš rýchle. Minúta ubieliala za minútou — 
cäte chvílka a vymeraný čas prešiel 

Jela siahla si rukou k čelu, jej tvár stiahla sa na bofastný^ 
úsmev... V tora vrzly vrátka. Vstala a jednou rukou opierajúc 
o obločnú dosku, zahľadela sa ku dverám. . . Tie sa otvorily, vošla,'' 
zCažka vydychujúc, ubstarná matrona v staromódnom klobúku, s kapsi- 
čkou na ramene. 

„No hla, ja som sa klamala !** s podivným chladom podumala 
Jela o chvífu, usmievajúc sa na hosta a usádzajúc hu na i)ohovku. 



--*«- 



345 

Duma. 

(T. G. ŠevČenko.) 

Uchodia dni i hviezdnaté noci, 
prešlo už leto, žltne strom; 

padajú listy, hasnú už oči, 
objaté dumy, srdce snom. 

Odišlo všetko do pokoja — 

žiješ-li ešte, duša moja? 

Chladným okom hladím v svet, 

nemám sĺz, ni smiechu niet. 

Kdeže môj údel? Osud mi, zdá sa, 
ničoho nechcel v údel dať; 

jestli však blaha nebol som hoden, 
prečo aj zlého nemám mať? 

Stydnutia srdca sa ja bojím, 

zastieň ma. Bože, krýdlom svojím; 

hnilou kladou nechcem byť, 

dovol. Bože, srdcom žiť! 

Života daj mi. Stvoríte! sveta. 

Tvoje chcem diela velebiť, 
blížneho svojho milovať vrelé — 
dopraj mi srdcom, srdcom žiť! 
Strašné je rabstvo — väčšia múka, 
spíš-li, ked votná tvoja ruka . . . 
Bez stopy sa vytratiť: 
jedno vtedy — mrieť či žiť. 



Frel. Somolický. 



-*M- 



Posledná borba. 

(A. V. Koľcov.) 

Nado mňa sa mraky sniesly, 

búra nebom zavyla, 
slabý um sa sudby Takal, 

duša sa mi topila. 

Nepadol som od trpenia, 
hrdo stojím v stremeni, 

zachránil som silu v tele, 
srdce žije v plameni. 

Záhubu a moju spásu 

dávno Pán Boh v rukách má, 
čo sa stane — Jeho vôIa, 

o tom duša nedumá. 



ut 



Niet v tej viere pochybnosti, 

istá každá hodina, 
túžby sú v nej nekonečne, 

v nej je pokoj, tisina... 

Nehroz sa mi, smJba, biedou, 

ncvyzývaj do boja: 
hotový som s tebou biť sa, 

však ty vzdáš sa zástoja! 

Duša moja pbiá sily, 

v srdci lo-ve dostač mám: 

hrob pod križom — a na kríii 
svoju lásku vídavam! 



IVcU ífonutli 



-*«• — 



Brat. 

Rozi)rávkÄ K. Ä'. Barancetiča. 

r éter Tlutonovič prisadol ku stolu a vystrel ruku k celej lií 
próve donesených listov. — Ach! — povedal, — híu, kolkol 

UozhAdznl packu elepautných obálok s anagrammami, w nadpismi 
uonieckými i anglickými, s pestrými cudzozemskými známkami, A j 
zo spodku vyňal list v prostej obálke zo éedého papieru, nemotorne j 
zapečatený voskom a opatrený udressou, písanou velkýini, tiež ne-| 
motoniýnu lilerauii. 

Obľvi ľetra riatonoviôa sa stiahiy, urobil snlitý pohyb plo- 1 
ciarai a trasúcimi sa zíahka prstami rozpečatil list. 

Napol hárku papieru, tiež takými písmenami bolo vyobruefi<l| 
nasledovné : 

„Miloslivému pánu a dobrodincovi, Petrovi Platonovičovi, 
v prvých liadkoch posielam najnižšiu poklonu i pnijeín sfastia, po- 
zdravujem Vás s nastávajúcim sviatkom Božieho Narodenia, A 60 ' 
sa brata Vášho týka, mám cesC uvedomiÉ Vás, že oni sa neshodli 
na závode a s veľkými nepríjemjiostanii oproti vrchnostiam a ná- 
čelníl<om tamten tyždeíj radili odcestovať do Petrohradu. . .*' Pettór 
Platonovič dalej nečítal; odhínlil list, jako by mu bolo popálilo ruky, 
a, rozvaliac sa do kresla, zádumčivé začal si krútiť velmi úhludné 
rusé fúzy. — Hm! Treba bolo očakávať! — šeptal Peter Platouovi6,| 
— zas len do starej koFaje! Nojioseda... 

Opovržlivý úsmev mu skrivil tisUi. 

— „Káčili odcestovať i" Kedyže tomu už bude konoc? VeďtoU, 
je čert vie čol 

Peter Platonovič sa hueval. S hvizdom sa odtislo kreslo ofí 
stola, Peter Platonovič vstal a začal chodiť po kabinete, trhjýiic] 
ueftťttstný list na umlč kúsky i pokrývajúc nimi kráHuy, mákky 
koberec s blado- ružový mi kvetmi. 



847 



— A komu je to treba? Ľudu? Hal Ľudu je pof r 'rr, t ni^cíBi 
80 slobou ro/ntyšral, zastaviac sa u ^iľokt'ho veín lo okna, 
odkUT cez večerné zimné šero vídať bulo ^Tiippu stru-cli na závode, 

iPokiytych sŔahom, s vysokými, cylindrovými komíumi. — krčma 
la paíica! Bláznivý idioti Idiot, ktorý môže aj škodit! Nie, do čeila, 
^ treba sa postaraf... Môže byt, je už aj tu... Môže by(... 

Lahkó klopanie na dvere pretrhlo rozmýslanie ťetra Piatonoviča. 

— Vojdite! — povedal Peter Platonovíé. 
Dvere sa otvorily a v kabiuet vtvšiel mladý človek eleganíného 

oviu^ékiif v ukuliaľocli, s portfoľom pod pazuchou. 

— A! Sorgej Vladiniiiovič! — nedbalé precedíl cez zuby do- 
p4n; — sadnite si! Co je nového? 

— Zvl/létneho nič! — odpovedal mladý človek, úctivé tisknúc 
'mkn domového pána, — práca je zastAverjá, — večer bude vý- 

piaU. — Mladý človek poprehadzoval v portieli a sačal vyberaC 
odtiaf papitrr za papierom. — To hía je súčet sviatočných, a tu je 
[súčet robotných dní, súčet preleiiošených, pokutovaných... 

— Dobre! Položte sem, — potom prezrem, a vy dajte si 2á- 
prehliadnite korrc^pondenciu od našich ageutov, 

Peter Platonovič otvoril iiiekolko oK^lok, adressovaných v cu- 
cUich jazvkoch, a podal ich mladému človeku. 

— Hía, tu ešte! V strojom oddiele stalo sa malinké uesfastie, — 
»pokojn« začal rozprávač správca, — natierač, pri sňatí vretena, 

ipopAdol rukou do kolesa. 

— No, a čo? — tiež tak spokojne spýtal sa Peter Platonovíé. 

— Pri^jniavilo. 

— Už je, pravdepodobne, v nemocnici? 

— Áno, Ilobutuíci rozdúvajú tento prípad, ale dla mienky 
« * 

.Uobotníci rozdúvajú I* - S podráždením zvolal Peter Plato- 
[novic, — to je krásne! A kto jo vinovatý? Pravdepodobne vstrdil 
ruku, kíxf estc bol stroj pracoval? 
J — Áno, stroj ciite sa hýbal. 

■ — No, tak je to ! Koíko ráz bolo hovorcuo 1 Vyvesené sú tóblice, 
Horobílo sa všetko možné, čo kázala opatrnosť. Prečo nebol zasta- 
vený stroj? 
^ — Neviem! — spokojne odpovedal správca. 

I VyAetrite tento prípad ! Pozajtre ja sám prídem. Vinulk 

^kina byt prísne potrestaný! 

H'- — A vyjde na ja vo, že vinníkom je sám trpitel. Vždy Jo to 
^tak! čo budete robif s íudom? Nech sa pjiči pozreC: len čo skončili 
jL robotu, a skoro všetci sú napití ! — hovoril správca. 
H Peter Platonovič napnuto pozrel na neho. Ten sedel bárs aj 

f ilcti" ■ • •■ |)ritom celkom svobodne, držal sa ako človek povedomý 
»v« loty a viac sa ponááal na hoslJi. 

i ento nie je z takých! — pomyslel si Peter Platonovič, 
I — • týmto môže byt človek spokojný, on sa dohodne. 

— Dobrôt — povedal Peter Platonovič; — ja prehliadnem 
'iíi*i%, Teray. sú stvri, zájdite tak o dve hodiny.... 



348 



Správca vstil, urobil poklonu a sa vzdialil. Peter lUalonovic 
prešiel po kabinete a znova sa zastavil pri okne. Súmrak bol až 
värší. Ktle-tn v domoch už svietili. Po uliciach nahlo kmítaly 
tcamé fig»iry ludí. 

Akýsi neurčitý cit nespokojnosti so sebou zakradol sa do duáe 
vždy bodrého Petra Platouovica. Myšlienka o bratovi ho prenasledo- , 
vala. Odišiel od okna, urobil e^te niekolko krokov po kabinete, | 
potom vyšiel do hostovskej a odtiaf, po úzkych schodoch 8 opera- 
dlann z červeného dreva, si šiel do zimnélio sadu. 

To bol jeho najmilší kútik, kde oddychoval rád po namáhavý i 
práci. Sad, trebárs neveľký, bol dobre sriadeny a výborne udržia* 
vaný. Peter Platonovič si sadol do krcsla-kolísky, potiahol ku sebe 
stolík na kiireuic a zapAlil si regaliu. 

Vôkol bolo ticho Zachvtjivé orchidey liezty po stenách tufo- 
vých, tu i tam uka/ujúc svoje žlté. voúavé kvietky, i käníofelix no 
svojím rervenkavym pňom. obsyp-.iným čiernymi ihličiami, velko- 
lepe sa vyvyšoval nad samou hlavou Petra Platonoviča. Malinký 
vodometík ticho — leda bolo počut — hrčal, ako by učičíkavaJ 
svojimi jednotvárnymi zvukmi... Ale myšlienky Petra Platonuvida 
boly mračné a nepokojné. List na šedom papieri nedával mu po- 
koja. Rozpomítial sa on na mestečku, kde býval jeho brat robot- 
níkom na závode, rozpomfnal sa ua vysokú postavu v kožuchu a 
vcími dlhých či/mách... 

Peter Platonovič s mrzutosťou odhodil cigaru. A rozpomienky 
zas plávajú svojim poriadkom, a myšlienky Petra Platonoviča pi*e- 
niesly sa ku tomu času, ked obidvaja oni s bratom skončili učonie 
v jednej technickej škole. Ako veľmi sa rozisly ich cesty! On áú* 
stihol ciel života, on je bohatý, je prijatý v lep.šoj spoločnosti, ^eou 
má aristokratku. A brat! Kdeže je teraz?... Súmrak u/ /akrývil 
sail, v ktorom palmy rozprestieraly svoje ratolesti, podobné yelikáa- 
skym mochnatým rukám. Tieto ruky so všetkých strán lijihly sa 
k Petrovi Platonovičovi, ako by chcely odobrat mu celé jeho ^(astic, 
ktoré mu tak zaľahlo na svedoniie a ktoré stálo ho mnohé roky 
borby a vytrvalej pilnosti. 

— My žijeme v čase roztržiek! — rozpomínal sa na fWw 
jednoho rečníka na akomsi parádnouj obede. 

— Roztržka? — šeptal Peter Platonovič, — naposled, jv uj 
pravda! Pomery sa kazia... časy nž sú nie tie! Ale čo roblC? 
Hľa, f o je otázka I. . . 

Hlbšie vhniezdil sa v kresle, a pomaly zatočil oči vôkol, akoby 
hľadal odpovede. Už bolo celkom Utmuo, a v temnote málo sa roxo* i 
znávaly predmety. <)<! okien Aiel ešte íiedastý pruh Bvr" -'- aj 
len pomaly liustnul *o mrak. Nedvižnými, čiernymi velil ly 

p tímy, ako by sa hotovíly v každom okamihu rozmliaždit tuho, kto 
sa nachodil pod nimi. 

Peter Platonovič zas len rozpomínal sa na brata. 

— í>rža( B ľudom, ako to on robil Aky nesmysel: — rozhgaol 
Peter Platonovič, robiac pokúsi ro7.osmiat sa. No smiech sa uoudal. 



:t4í> 



lio hlavy rozpomienky piešlych rokov; tvilre, ke- 
uc, kuiittUy pred oŕami. 
A môže byť, on má pravdu! — postavil si oUzku ÍVter 
* ,..v luvič, ^ treba sa viacej starat o uich, zajsí k iiim uiekedy, 
ketf neoč-ikávajú, povypytoval 8U, tlumočit... 

A otlrazu v ňom zkľKlo podivní^ želanio íst teraz do závodu 
Pravda, to treba Uk urobí(, aby bo nikto nepoznal... 

ľeter ľlatonovič v okamžení premysli vojej cesty. Ticho 

prešiel do spalne, obliekol poíovnícky \. :. ..-:'':■., vysoko čižmy a 
B6po):orovaný vyšiel na ulicu. 

V slabom svetle olojovýcb lámp kraitaly sa temuó figúry robot- 
níkov... 

Niektorí íľ " i a išli kláttac sa so strany na stranu. Zvuky 

littrmoniky, zeti i sedliacke niUavky ohlasuvaly sa vzducliom 

IVter Platouovič siel smerom k svojmu závmlu. Červené svetlo 
lamiNlša, pripevneného k stene závodského stavania, ukazovalo mu 
oosta. 

Peter Platonovié ide širokým dvorom, okrúžleným so štyrocb 
striD Tvsokym tehlovým múrom. Ako zvučne ozývajú sa jeho krokv! 
AJo načo on ide sem, ŕo mu je potrebno? PetiM* Platonovic 
preíTcddoval, že on ide k robotníkovi, ktorému rozgniavilo n. 

rflrazu pocítil smradľavé výpary robotníckej chalupy. Na rukách 
iplDAVťj stareny pišŕalo mulé decko. To bolo niečo stredné med/i 
i opicou. Malá chudá tvárička, celá zmraštená, ohronui;i, 
^ ita. skoro priezračná hlava, rozduté brucho, a celktnu 

'Tysuéei^, < mky i nohy. 

Peter i ič pozrel na stiuenu a poznal ju. Bola to tA 

samá, u ktorej brat býval; tvár mala ^Itú ako pertíament, otočenú 
cblpmi šedivých vlasov, a suché, dlhé ruky. Ale ako sa dostala sem? 
Peter Platouovič chce čosi povedaf, no starenti ho vábi za sebou. 
•* ide za ňou: vie, že bo ona privedie v tú temuú ko- 
ná lavici, v hŕbe handier, leží akýsi dlhý predmet. 

— Auo, bez pochyby, to je človek I ílla, ved sa aj hýbe... 
Peter Platonovic sa priblížil, pozrel, zrazu videl trčiaci von kus 

roctrbaiiého miiSÄ, pokrytého spečenou krvou, formou ui>omínajúceho 
na niko. .\le ako ju rozdulo! Ako rozmia^dilo lieto silné, robot- 
iiídte ara'y! /pomedzi potrhaných, suchých žil trčia bielo, ostré, 
roiulrol í i. 

H h! 
Peter l'iiitonovič hodil sa k hrhe han<lier, začal icfi 

Ijoílnii /u ilnihou a rozhadzoval po dlážke. Chce videC tvar u 

néi ivU, čo by ho čo stálo, — on ho chce vidoCI 

' ku jeho hlave, obidvoma rukami ju chytil a B na- 
uiii .i k soIk* tvarou . . , 

— liťat:.. 



Peter IMatonovič sa zobudil. 

Ci,}.'. vrinj,v ^vrih vtrhly do zimného sadu 



360 



korán dvere stolovej, kde blýskaly sa v striebre kryštále krásneho 
stolov inia. 

bronzové hodiny melodične odbily sedem. Majestátny 
lokuj zastal si na prahu v |jovťdonil svojej dôstojnosti. 

— Vaša osvietenosf. obed je hotový! 
Peter Platouovič nasilu ísa pohol. Chladu}' pot vystúpil mu na 

čelo, srdce jeho rVchle klopalo, prsty, držiace cigaru, sa triaslv. 

— Sergeja Vladimiroviéa — do kabinetu! — prikázal lokftjovi, ' 
Lokaj odišiel, ľetev Platonovié vstal, prešiel sa málo, a po 

tých istých schodoch vyšiel do kabinetu. Správca ho očakávaj. 

— *Boli ste tára... u toho robotníka? Prez vedeli ste sa? Ako 
samá? Mnoho pretrpel? — zasypal ho otázkami Peter Platonovié. 

~ Nie velmi to pocítil... Vlastnou vinou! — spokojno ro»- 
prával spróvca. 

— Ano, áno! No treba to predsa usporiadaj aby tam 
dnych. . . rozumiete? Chodte hned a odvezte ho k žene. Je že 

— Aj deti má. 
— Aha! Tak zaneste im odo míia... no, na stromček, či itA 

CO, sto rublov, — Peter Platonovič si pomyslel, — nie, nlo sto^ 
pol druha sta! Počujete? 

Správca s podivení m pozrel na pána. 

— Povážte ... — začal on. 

— Prosím vás vyplnit môj príkaz! — dôrazne povedal Peter 
Platouovič, vychodiac z kabinetu. 

Správca zápiit pokrčil pleciami. 

— Potratil rozum, či ako? — mrmlal v predsieni, oblii^kajuc 
subu, — bía, všetci sú takí, hlúpi ! Bodaj ta, ani ma na ot>ed ne- 
pozval! Toto je už celkom zle. 

Preložil J. Maro. 



-«»«•- 



Pani Ceorgiadesová na cestách. 

8 jej vlimiiytn ílovulením uverejňiijť T. F. 



IV. 

(Adamov a jeho okolie. — Moravský národovec. — Česká Tre- 
bová. — Kolín. — Český lirod. — Praha! — Prvý večer,) 

Medzi poslednými, ktorí dostali sa do vlaku, bol pán dr. Mi^ko. 
Sadol si buod pri dverách na lavičku, rozpačité obzeral si topánky 
a robii tvár kyslo sladkú. 

„Čože vám je?" opytuje sa ho Korymová so sústrasťou. 

„Mal som .smfllu" — stupil som do masla." 

nAle!- _ 

^lia hej. Z vidieku doňló ženičky [Kiskla«laly si kušíky na zem, 
a ja, ťhtiac vyskočiC do voziia, skočil som do jťduoho ko&a — 
rovno do maala," 



a&i 



,A inajiteíkft koša že čo na to?" vyšetruje Korymovít 

/fá zalomila rukami ji zvt)lala: ,.,]é, sírýcku, co pak to délátc?!" 

,To stu sucho obišli, ľaiilo by to na moju ľilianku, boli by 
iáe poéuJi cely lexikón zaniinavých nádaviek a na „rátliíš" prekliala 
liy vils až do štvrtóbo pokolenia.'* 

,Už xase éomroš na ten lud!** zvolal Korym b výtMtkou. 

,Ty vieš, Xo je to pravda, znáš dobre náš lad/ bránila sa ona. 

,Nás íud je dobrý taký. aký je," pokračoval Korym. „Mv 
musíme takému slii/if,' taký milovať a tiiký vyučovať. Ostatts ; 
iiic našuu vecou, výsledok je v rukách Božích. Lud náš je dr.suv, 
•ko tá bruda, ktorti o{)rába, no v ňom je sila, život Í budiicnosf 
naša, On má svoje chyby a nedostatky^ ale tie nezavinil sám, lež 
iné faktory.* 

.Vera Bože. it 'n, Janíčko," prisvedčil Klanica, medzi 

nanii rečeuo tiež ta; hU kaža. I>ruhí však začali Korjina na- 

beraC Jeden, že je nenapravitefný idealista; druhý, že je tilantrop 
a óo ja viera, čo ešte. Drahotín zase dodieval, ako po inó m/y, 
tok \ iar&z^ že po čom je na P. múka a železo? Ale Korym usmial 
sa jemne a opýtal sa: 

•A — otľuby (a nezanínmjú?" 

Na to zase zač^il dr. Maciaško: «Môj starý, tamhore, naberú 
ho tak., že mu nadá do ohromných idealistov, akých uádobuo do 
dela nabíf a rovno do neba vystrelil 

flTicio kniíó slová náležité cbarakterisujú toho, kto ich po* 
veilal," podotkla Korymová chladne, 

aliej, ve<f mu my takéto ináč dobre mienené slová rovnýaii 
vmcianie. — však, Janko?- hovoril Klanica. 

,Ačil ,Ten starý uepŕítel\je najmenej, čo mu povieme úprimne 
a otvorene, ako ji; jebo obyčaj." 

^Jedným slovom,'' dovŕšila som hádku ja, „pán Koi^m je u 
ostane taký mäkký posuch (ko)áč). Ou si dá za svoj lud aj do 
kuleua zavŕtať.'' 

, Vidno, že prichodí^ priamo zo Špilbergu," ozval sa môj Jo- 
natau rovnodušne Doišiar žuval na svojej cii^arc a usmieval sa, a 
t^raz z nonazdania urobil takýto výpad. Na tento čas som mu ostala 
bodne o«trú repliku dlžná ; len/e, žiaí, ja na moje dlžoby často za- 
pomÍRam. . . Obrátila som sa ku Kôry mo vej Táto mala veími vý- 
BodDé miesto. 8 jeilnej !<trany oblok, s druhej Mimná Anička'.i 
sanio selwxi rozumie sa, že Milan tiež nebol daloko. Drahotínovu 
tiež pr Mla si pri mU a povedala: 

,Ai . y n tvoj muž dnes milý; či je vždy taký?* 

wYíďy," odvetila tázaná a hladela von oknom. Kraj, ktorvm 
ideine, je veľmi pútavý. Už prebehli sme dlhým viaduktom. Naáa 
dliba vedia nás ua sever. Od malej, obŕanskoj stanice úži sa do- 
lina, VI ' ■ ' Mjú sa. tíik ž** bradiacemu ^ 
by soL, I MÍo viaf niet a že jfí tu 
fikami zabitý. Ako uu <l robí), otvorí sa prtMí nami vri h — 

čo aj nie sklenený — a i hrmotne vrazí do neho. Za krátko 

oaidedaje druhý jask, a za nim otvára sa krajinka nová, rovne pó- 



tit 



vabná. Tu je stanica Iíilovice, Nezdržujeme sa dlho a ponáhlaiui 
sa íľ * ' T t<^ niekolko tunnelov a pred nami je krásno mlestučkol 
pre I M-h a okolitých výletníkov: sUnica a osadu Adamov. j 

Na tuto osudu upozornili nás naši spolucestovatclía. Početní hrncnskll 
páni a bohatí súkromníci nasUivali si tu vkusné, villy. A 8kutočue;| 
oni nemohli nájsť krajší kus zeme. IMuý prírodných krás a velko-J 
lepých útvarov skalných zasluhuje pov'áimnutia a obdivu. Tuqjert 
od Brna tiahne sa retaz hór, bohatých na j nsky ne a rokliny. Men(H! 
vite podivuhodná má byť jaskyňa Evina. Hla, myslim ai, kde jej 
Adam, tam musí byt aj Eva. 

Ďalej, ako počujeme od tých, co to lepšie vedia, mnoho onr 
všt<?vovaná jaskyňa je takzvaná „Býčí skala", potom kamenný sál 
a „Vejpustek". Tento posledný má byt taký podzemný labyrint, 
ale len z tých menších. Predsa hovoria U, kloľí tam boli, že jej 
„Vejpustek" najdlhšia jaskyňa v Rakúsku. Mnoho kostí z pred-] 
])otopných zvierat a skameneliny našli tam dosiaľ a tým stal sa 
„Vejpustek" ešte dôležitejším. Krém týchto a iných prírodných 
(iivov má Adamov veľké železolejárne, po našský maše, zámok 
kniežat Liechtensteiuov, malý ale vkusný kostolík v gotickom 
slohu, a na stanici veliký a nádherný hostinec. My ho však Ua- 
vštívit nemôžeme, ale jachajúc dalej prebelineme zase jf^n ' leí, 
a teraz vidíme rumy, že vraj „Nového hradu". No, to . >do 

včera, keď ten hol „Nový". Zápät za ním stoja zbytky „Oeiilhoj 
hrádku". Prejdúc asi .štyri tunnely, uachodíme sa v Blansku. Aj 
Y okolí Blanska sú mnohé veľkolepé jaskyne, a priepasC Macoch* \ 
má vraj svetový chýr. Je veľmi hll)oká, značne dlhá a viac než iiO 
metrov široká. Na dne Macochy tečie bystrý potok l\mkva, kturf 
vyteká z podzemných dier na svetlo denné. Ncífaleko od Macochy 
budí úžas „Čertov most" ; sú to dva veľké skalné balvany k sobo i 
naklonené, nad veľkou priepasťou visiace, a konečne jaskyňa „ČQť j 
tova krčma**. Z tohoto vidno, že kde je tak krásne a kdejeAdain 
a Eva, musí byť aj niečo, čo páchne za čertovinou. V Ilajci mi 
byt veľký pivovar. „To je vraj už potom raj," povedal jedeu z páuoY. | 
Kiem toho zámok Salm-IJeitíerscheidta prechováva mnoho draho- 1 
ľiMinych umeleckých vecí. My odtiaľto nevidíme nič iného, len zo- 
viKijNok, ujtozdaleka; v nasledujúcom okamihu zameuí druhý zjav 
ten predošlý práve Uik, ako v uejakom ohromnom kaleidoskojM*. 

Naši začali spievaC Medzí nami sedel už aj starý pau U. 
v Hvojej čiapočke a tešil aa z nás, a my teáili sme sa, že ho máme 
medzi sťbou. Ked Drahotín spustil, napfminela ho jeho starostlivá 
polovička: „Ouša, nero/drapuj sa, zachrlpneš." Na to on blysknul 
na ňu. ona teu pohľad odvetila, a boli by si vari do náničia padli, 
keby neboli bývali pnlis daleko. A medzi naším spevom olvonly 
sa dvere a v uicli objavila sa postava mladého ktiaza. V ľuko mal 
pierko z rozmarínu a niekoľko iných kvietkov. S úsmevom dívaJ 
sa na nás, jeho oko žiarilo, ked počul nás spievat „Hej Slováci*, 
iStojac spieval ju s nami do konca, I^jtom pristúpil bľi/Äie a opýUl ' 
sa: ,\'y jste Slováci ?** Páni obklopili ho. on prcdsUivil .sa im ako 
kaplán noJalokej cirkve rím.-katoUckej. Uozprával, že ide eo svtdby, i 



S63 



í 



kde dostal, dTa tamejáieho zvyku, píorko. My pýtaly sme si to 

fiierko, ale on bo uedal. Sadol si k Bobdanovi, a títo dvaja mladŕ 
iidkona skoro ZAiým boli v živom rozbovore. Dozvedal sa o nAs, 
o Daáicb pomerorb, n útiskoch, pod akynií upime; lebo, ako väčšina 
Qft&ich bratov, znal on o nás veľQ)i málo. Srdečoá sympatia k nam 
zračila sa z jebo peknej tvári. Potom prosil, aby sme ešte spievali, 
čomu sme my prirodzene s radosťou vyboveli, ačkoívek i tu Jonatan 
dodioval do miia a môj blas nemilosrdne kritisoval. No radosf 
mia Dad touto zmitiKíSfou netrvala dlho, lebo uá* mor«\ ' ■ ii 
Dttwl rrstúpit. Odobral sa srdečne od nás. Žial, my n<'^ 
8i jeho meno. Na ktorej z tých menších staníc to bolo, neviem 
aJe bolo blízko Letovíc, tedy ešte ua Morave. Y Letoviciach jestvuji 
iahríka na titlanglé, a zámok, na tento čas Kalnokyho. A už blí- 
iiroe sa Čechám. Prichodiac do Trebovej, vidíme ešte Lanskrouu, 
pre nás tým pamätný, že tatu má Ludvik Miiller svoju továrnu na 
lanový i bavlnený tovar, a do nedávna on bol naším dvorným do- 
dávateľom. Ý.e je kresťan, to vieme, ale ohľadom jebo národnwho 
8iBýáZaDÍa nie sme na čistom. 

Na nádraží čakali nás, t. j. náš vlak, naši milí bratia a sestry. 
Vidiac mnohé známe tváre, milých svojich, zase bodrejšie cítili 
sne sa i my, i žiadali, aby mohli sme byt všetci spolu. Ale to je 
tieá fy?ická nemožnosť. Im pripnúť museli nový vozeň k nášmu 
vláka, ba, čo hovorím, bol to vozeii dosť starý — najstarší, čo 
mail v Thebovej. Ako co by sme boli len dakde v Uhorsku. Aj na 
nasledajúcich staniciach nebolo nám možno sblížiť sa, nedovolili to 
páni konduktori. Hromžili a zlostili sa, akonáhle jedno z nás uká- 
talo aa mimo vlaku. Nuž shováraj sa s ním, ked je Nemec. A tuk 
minuH sme aj Českú TíTbovu, toto staré, české mesto, o ktoľ-iľ 
vyznijúc pMvdu, do nedávna nevedela som, či vôbec jestvuje, i i^ 
oepoxn: lavzájom a preto sme si tak dalekí ešte. Kam diaí, 

lýn viii - i...' sa, že suie vždy bližšie nášmu cielu. Všade p:u'il 
aa nám kraj, ktorým niesol nás náš vlak, tak aj stanica, vl:i 

^^fa „iVtl nad Orlici". A tu niekde to bolo, kde vnllí 
iečka. V nej zrkadlilo sa zapadajúce slnce. Stíny stioiuov 
od nich ako by vial chUdok a občerstvenie... A v či- 
iíľo-jasných vln.kh kúpaly a laškovaly sa deti, — i od- 
roatli cvičili sa v plávaní. Tie detí vzbudily nadšenie u Drabotí- 
nnvej: ,Vidz, vidz, tie gan^olcc! Naraz by som ich schmariia a 
vybozkávala!" Korvmová, majúc ruky siožené, riekla: /ry krásna 
wmé Česká! Teba' iste Pán lioh stvoril vtedy, ked usuíieval sa. 
Pravda, ^o boly doby, kde úsmev ten zastroly mračná, nivami tý- 
init I sa konský dupot; ale dá Boh, že ty v tom Božom 

uisti i( sa budeš naveky.* — Meno stinice Braudýs vzbudilo 

domnienku, že je to snád to mesto, odkiaľ pochodil Jískra. Ale to 
Mi n* sever od Prahy. Toto je tiež zauímnvé, lebo tu za čas 
zdržovali sa českí brutŕi. Vedľa Pardubíc čncje do výšky starý hrad 
Kunt'tice. Vidííur h** »i/ len akoby z hmly. Ďalej prirhodime na 
•(tauiťu Pŕeloiiŕ. M.'sio Pŕelouč má vraj' pre Čechy ten vyznám, 
klorj má u nás Radková a Skalica. Ra<li by sme boli zvedieť, co 



okri'- 

tru! 
bol 

Btv 



S64 



asi roxpľáva si ľud humoristického o tomto meste, ale tak ita tdá, 
íq v každom kraji a národe jesto také mestá, o ktorých nabájil ftl 
íud nmoUo smiešneho. 

Klndruby 1 O tomto meste dozvedeli sme sa, že ta odchováva 
sa cis. a kľál. dvorné koíistvo. Odtialto berú tie chyreŕné paripy 
do Viedne, ktoré tam m<^novite pri dvorných shívnosfuch prjahairó 
do štvorky, šestorky. ba i po osem, sú od obecenstva olMlivovanô. 
Menovite od tých. čo rozumejú sa koňom a venujú iiu schopao&ti, 
cas i peniaze svoje. 

Už chýlilo sa k večeru, ked sme si pekne rúče sedolv r - íô^^i 
a v očakávaní tých vecí. ktoré prísť nmly, všeličo pretn: íl 

zrazu prijde medzi nás dr. M. celkom — vániy. Len pred clivilua 
sedel hla, tu vedia nás a dricmkajúc pokyvkával hlavou. My šltíH- 
dlily sme ho a ani sme nevedely, kedy a kam zmizol, až cidnusa 
zastal medzi nami. Mimochodom pozrel na Aničku a riekol: „Lá&kt, 
Hoze, láska/ ale hlavná návstuva patrila mne. Spýtal sa totiž, éi 
ešte mám z toho horkého? „Mám, a načo vám je? ved vy ste 
cáte ráno robili posmech z neho. — „Ved ho ja ani norhr^m. ale 
jedna pani ochorela — hen tam v trefom vozni (tÄUi holi :); 

antipyrin už vzala, no ešte nezdá sa byt lepšie/^ To bola s - íä 

pre miia, ale ešte viac pre moje horké. Ochotne vstala som a vy- 
balila z kufríka skleničku i kalistek, podala s úprimným želanfoi« 
aby liečivosf tejto tekutiny dokázala sa i na tejto pacientke, N^ 
doktor, UiViiZ len lekárom, vzal a odišiel. Ked po chvíli vrátil sa, 
ro/právul, že nemocná strašne zmrastila sa, ale že jej je už lepšie. 
„Vidtto, vy Tomá.s!" zvolala som uradostnená. .\le on vyhováral 
sa, že to mohol aj antipyrin spôsobií, a to len preto, aby zastal 
svoju vedu. Ked odišiel — a ked práve nebolo tamvon čo vide(| 
nadišla ma túžba pozref tú našu nemocnú. Ved, kade šiel doktori 
tade pójdeni i ja. presvedčím sa o účinku, :i ked by chcela tii paai» 
ja jej ešte aj recept diim od toho prev ■> lieku. Takto ve- 

dená nezištnou tuhou, i š hi som na toto 1 pacientov... Idoni 

naším vozíiom, tu vk>tko zdravé, ružové a dobrej vôle; na konci 
vozíia nie bez strachu prekročila som spájajúci mostík a šín^^ív*. 
dostala som sa do druhého vozúa. Obzerám sa, či novidím 
tvár. .\le tu je všetko neznáme, tváre so všedným, íahostujnym 
výrazom, nikde odblesk toho sviatočného naladenia, toho oduftev- 
UL-nia, ktoré hyba našimi dušiami. Toto sú nie Slováci, myslím si» 
toto musia tu byt všetci Nemci a Židia, a preto ja nikomu n«- 
prihúvoríla som sa, ale išla dalej. Cestou stretla som konduktofa. 
Prijdúc ku dverám, tu najden) ich zatvorené. I^ráve zamknul ich 
ten človek! Čo teraz? Cakat? Ale dokedy? S týmito tu začaf roz- 
hovor, da( sa do známosti, to sa mi nechcelo, majúc ešte v živej 
pamálí tých dvoch madaronskych cafrangošov od včera. A preto 
rozhodla som sa, /e sa vrátiiii. liej, to dobre povedaC, ale ako vy- 
konať! \Á*hn doraziac ku druhým dverám vozím, našla som i ďo 
zatvorené. Tak, teraz ma tu štastlive za vrzli. A práve pre i«, že 
nevoľno mi von ís(. túžim tam byt medzí svojitrii tak silno vzmáhali 
sa, že som všelijako skrúcajúc klučky, násilne chcela otvorlt dverer 



366 



Konečne vybríata a zoet>okojená musela som odstúpiť od úmyslu 
a iM>čka(, až príde kouduktor a milostivé Mi otvorif dvere sám. 
A ta stalo sa až ua misledujiícej stíinici. Ako v)SVúbodciié vtáča 
▼ybmkla som z tejto klietky — ua perrou. V tom specbu však 
stratila som smer: uevedela, kde je predok, pardou, počiatok a 
konec vláka. . . začala som s naozajstným strachom hfadaC môj vozeíi. 

Nefiem, či stáva sa to aj iným, ale tuíím že áno, že vo veími 
kntáoych, ba často smútočných chvíľach, napadne nám niečo roz- 
hodilo tilétío, alebo práve nejaká hlúpa pieseň. 
Mne It*! nn tÁ známu anekdota o cestovateíovi, ktorý, 
pocliytáiic čosi z takzvanej mnemotechniky, obzrel si číslo svojho 
TDs6a, ked iáiel ua pohár piva. Číslo to boÍo náhodou 1492. To 
je ZYláštné, pomyslel si cestujúci, je to letopočet vyuajdeuia Ameriky. 
sa týmto vynálezom, pil pokojne svoje pivo, až kým ne- 
zvonec. On letí ku vlaku, v tom zabudol, kedy Kolumbus 

le! štvitý diel sveta! A preto spytuje sa: „Kedy vynašiel 
!olQmbns Ameriku?" Spytuje sa šéfa, — ten hladí a neodpovedá 
(možnOt že v rýchlosti sám nevedel), spytuje sa slubov — tí ani 
tak^ búái sa do jeduoho cestovateľa s tou nanajvýš pálčivou otázkou, 
00 vÄaile potkáva sa s lahostajnosfou, ba upodozrievaním, až ko- 
nečne ako, ako nie dostal sa po okľukách do svojho vozĎa. 

1 ja tak vyzerala som môj vozeu, bojac sa, že ostanem tu — 
tt potom čo? Na malej stanici sedet a čakat, až príde druhý vlak, 
a mí'dyítvin Jonatan bude sa zlostiC a naši vysmievaC. Ach! Tamto, 
oa>i 11 sa niečo ružoveje! Skutočne, sú to ruže z Drahotínovej 

ktobuKa. Milé ruže, drahé ruže! Vy ste na tento čas moja spása. 
Nevedela som, že ste tak pekné, a medzitým, už bola som vo dve- 
rieh nááho vozíia, práve vtedy, ked ich mal zachlopif konduktor. 
ZÉxrel na múa, ako moliol naj škaredej ši e, ale ja som bola už pod 
o«]inuiou naiich a nebála sa viac žiadneho pohľadu. Zadychčaná 
rozprávam svoje príhody. Korymová sa smeje, ona rada zasmeje sa 
na hotovom, bác — keby ti tu prípoviedky, ale od Drahotínovej 
dostalo sa mi spŕšky: „Dobre ti tak," rečie, „čo chodíš po takých 
kotŕčkaehV Co neseilíš pri nás, ako sa patrí? Há?l Tak sa vodí 
vdetecným ľudom, menovite ked idú za chválou." A to všetko preto, 
dr. M. nepýtal z jej horkého alebo z jej borovičky! 

Ledva že som sa troáku zotavila, už uám ktosi povedal, že 
hodíme ku Kolínu. Kolín! Niečo marí sa mi, žu je Kolín pa- 
matné mesto. Aoo, áno, už viem. Ved. hľa, tu niekde v blízkosti 
sviedol kráí pruský Fridrich Veľký bitku s vojskom rakúskynu 
í^ry^bíl z !*rahy vj'p.\d naň, nazdajiic sa, že mu Š(astena i dalej 
ale tá vraj nedá sa tak dalece podplatil, ako si niektorí 
iiivslia. DosC na tom, i pán kráľ dostali príučku, a 
m\y '*nou nazpäC do ľrahy a v Prahe rozkázali pakovat — 

a ouij.iim M-ntj. Týmto níce uebola ešte u konca se<lemročuá vojna, 
I ttlť ľraha zbavila sa nemilého a nozvanéh(» hosCa. 

Na 11 vtiahli 

bolo b' tva! z úsi 



A ohlasom naú 
h dám a statných 



pánor kolínskych, ktorí vyšli, aby čakali a pn vítali svojich slovan* 



866 



Kkých bratov. Ze nebolo nám svobodno vystúpiť z vlaku, hádimli 
Uí'un ružtí u iué kvety do oblokov, komu do rúk, kouiu do fvAre 
a komu do náručo. Nám rwh'l Veď douia uám stoKi ti ' Mo- 
žínu I Pichajú nás brnUiiikiiii a pestujú žibTavu potupy n -iia 

pre nás a uái j Oilrost Tým milšie, vzácuojéie sú nám tieto kviHy^ 
lebo icli tľhaly ruky lásky a podávajú nám ich 8 úprimným, brat- 
Hkým ciiom rodného skU'ä! Dostalo sa nám všetkým kvietkov 
i vítania, ba i nepovolaným — ako to uŽ býva — padla nojedtia ' 
ruža neočakávane do náručia. Tak mne pred nosom uĽhiuatla jedn* 
židovka kytku ruží, a keťf som ju chcela vziat, ona povedala: 
„tiilte". Ňu, ke(f bitttí, tak maj si. A nechala som ju tak. Mw 
Iírahotíuová mi ua to: „Ty blázon! Ved si ona to U' i !" 

Veď nie, ale i Pán Boh dáva slniečku svietiť na dul,,,,.. » níí, 
zlých. „Ale my nemali by sme dávaf cudzím, čo je pre nás; ttt 
znaujená: hodiť perly pred — ošípané ľ* Už viac oehleala soni^ 
vidím, že co začnem, to samé — fiasko.** 

So spevom „Hej Slováci!" pohli sme sa ďalej. Za to milé, 
bratské prijatie, lahodiace uboleným srdciam našim, blahodarlU 
sijiG a vzdávame i teraz vdaku. Kolín, kýmkoľvek rozponionicmc 8ft 
na pražskú cestu, ostane nám vo vdačnej pamäti. 

Aj ináče má byt Kolín mesto významné. Je jedno z vačéfcb \ 
miest v ríši, má niekoľko kostolov, menovite pekný decbautský, 
klážtor kapucínskych mníchov, gymnásium, vyššiu dievčenskú školu 
a mnohé fabriky. Vedľa Kolína tečie rieka Labe. Kodykoívck vi- 
deli sme ju vedľa trati, alebo zdaleka, pozdravili sme ju ako ftll>>| 
vanskú rieku. 

Za Kolínom nasledovalo niekoľko menších staníc. Nemožno M*- 1 
chovat si všetky mená. A kto tadeto pôj<ie, ten ich počuje vyvolávať 
i vidí zdaleka ich mená na domoch staničných ; kto však nepôjdu, 
toho by aj tak nezanlmaly. 

Zdah> sa nám, že čím diaľ, tým väcŔia je rýchlosť, ktorou 
uháíiame ku Prahe. Uz zvykla som na myélienku, že je moja lichá 
tú^ba už vyplnená... no ešte vždy pochytí ma radostná trioi^ki , 
nad ponjysleniní, že ja, ja, .lolianna < ieorgiadesová, mám dnes byt | 
v Prahe' A to nie ako obyčaj! icr, bez výzuíimu, bez cieli, 

ale ako čiastka družstva slov< i Schytila som Korymovú xal 

plecia: «Ci si ty tiež tiiká, aká som ja?" — Aká že si ty? I* — I 
„Ja sa ti už do koži nepraceml*' — „Ja sa bojún, Johanka inoJSkj 
že z teba bude na desať krokov vyzerať dedinská húska P* — UÍ| 
ZJUio! Že mi Drahotlnová pretiahne všeličo popod nos, tomu som 
už zvyklá, ale od Korvmovej by som to nebola čakala. Ont\. yhWnr, 
že ma ura/.ila, začala chlácholiť. „Neboj sa, Johanka, > 
povedia na nás, /e sme landpomaranče, než malý by sih 
»eované. A zachovaj si to: „Wur nie zuwoileu zu ťief and zu víoll 
empfmdet. der empfindet fípwiss zu weníjj:!'' Ona mi to musela ▼iicl 
ráz poveilať, Uik naučila som sa, lebo paniitť, chvalabohu, máia] 
výbornú. Podotkla iršte. že to povedal nemecký biisnik s franĽiiz-] 
skym íuenom, Jeau Paul. A čo básnici povedia, to iste masí byt,! 



867 



I alebo mnh by byť pravda. (A kdťže je licentia poetica, — há? 

iPWEn. ^■ 'ky.) 

V ^.... .u íírode uvítali nás nie menej odoSevtJono. Svojím 
Bp«vom ozoámilí sme im, kde sme; i oa dvere príšli »iDe kde«tu 
a uspeli si vydobyt aspoň toľko, aby sme videli. Kto mohol, po- 
dáTul ruky bratom, a oni ich í?tískali srdečne, po bratsky. Kory- 
noTá dostala sa tiež ku ílverám a vtedy zodvihol jeden jián malé 
dievčatko na ruky a povedal : „Uonem, Hla/enko, pf>dej svoji kytici.* 
Dievčatko podalo kvety, — alt' hued konduktor zachlopil dvere a 
hp^mI ^'Mťc radostnému výjavu... Oni volali nám na zdar, my 

Is ' u v srdciach odubrali sa od nich a jachali zase cfalej. 



Aj L osky Brod ms\ 
2$A ku stredu královstva 
' miesta, kde odohralo s 
dntoia. Ach, história Ho 
bratovraždy až p») onen 



íorickii minulosť. Čím viac blížime 
. íym vystupujú bod za bodou) tie 
Lruiié významné, preávsto krvavé 
J jt» krvou a sl/ami napísaná. Od 
okamih, kde vymre ľudské pokolenie na 
t^In zemi, budú panovať vášne, rozplamení sa záš( a neprestane 
boj na život a na smrť, — Pri Českom Brode bili sa husiti < M.'>4) 
ťi ' '!Í a s vlastnými bratmi svojinii, ktorí, znajúc už spôsob 
sitov, pomohli cisárskym k víťazstvu. A tívk bola toto 
(^atiun bitka pre rozpadnutýcli už táborirov. Aj Prokop Hoiy ostal 
na bojisti. TyHn zakonc^ila sa valka husitská, avšak boje a roi&tržky 
nepre.sfa1y v zemi českej... 

Z martinského vozíia prišiel k nám šuhaj ako p.anenka. t-- -f 
fMintikajúr nám modré odznaky. Po päť kr.ajciarov i 

*i. Výnos bol urOený pre Maticu školskú. P>ol nudu uniui 
aj ! n tf'n, pravdepodobne držiac sa príslovia: „keď prídeš 

tn* kvákať ako ony**, kúpil a pripäl si tiež taký 

in< ..« .... .^abílt. Čo 8 nim urobil, ked došiel do Prahy, či 

ho a ťi doniesol ho svojej Rebečke domov? Možno, že ona 

ttk<' 1 ľuhU'ka osoba pribila ho malénm batoliatku na čepček... 
Blížime sa ko Prnh*'. v v/<M:unc oknami : vvzerjíme a tmou ndhotajú 
aa nám m* už od «» na vyletení, strieh- 

iiecue 'I, vlak. K "'k myslime, ze už je 

čaa, aby obstali sme dvere, hovoria naái, že sú to eáte len pred- 
ta a tam 2e nedosadneme. 

Konečne! Vlak zastane, dvere sa nám olvorily. Nádražie je 

\ ' iko, istotne i p- ale na perrone niet nikoho. 

ipadlo, kam u\\ . či „strýčko" (p. Ŕt. D.) ob- 

starai uám byty? A kde sídeute sa s ním? Jonátan volá: ^'Ávna, 

é\ máá v*etkóv Nenechala si si zase niečo vo vozni?" .Ja čítam si 

véetky .ferkule", ale na tento čas je váetko pohromade. Čo boh 

' blíi&ic a sveta zkúsenej^í, k tomu ľudia na slovo vzatí, tí áli vo- 

ipcvd, my, ako Korym hovorí, ndnores ^entium, tiahncme skromne 

"T'^dzi uá> 'len vysoký p;iu s ol^- 

.idou, .SI í»íU tvárou. .Sa desa. 

'abadla, ze je to ua^nec A vyzerá a hľa^U. K^^^^B|ue sa: 

,Kde je velebný pán Andrej Kmet?*' My obMÉ^^^^^^BUme, 

qihIzí oanii bo niet líčený pán znúsoltejliLli^^^^^^^K tu- 



368 



žobne Ľukauy , strýčko" a Klanicov sused. Bol v gule, — my leu 
nepoznali sttie ho. Dal uáni karotky od bytov a viedol nás k trý- 
cbodu. 

Už skorej začulo nebo moje akýsi šum a blaliol. Kde je to a 
čo sa robí? A ono je to hromové „sláva !*♦, „na zdar! volanie^ 
prúdiace sa zo stá hrdiel. V ohromnej miestnosti stAli v radodh 
naši slovanskí bratia a sestry. I napadlo mi: „Slovan v^ade bratov 
má**... Naši ponáhlali sa. Korymová vodie svoju mládež, Drahotí- 
nová nespustí s oka svojho „štrbáňa", ja medzi ostatnými a tiahnemo 
tým radom vítajúcich nás Pražanov. Nuž a čo kto povie na to, ja 
nemohla som odolaC prekypujúcemu citu, chopila som jednu dámu 
za ruku oproti nám vystretú, stiskla a potriasla ju tak po u&äsky* 
Oua prekvapene dívala sa na mňa, prišla do rozpakov, a rozpaky 
tieto zase presly na mňa. BadíUn, že opät vykázala som hlúpost. 
A k tomu ztratila som s očú svojich krajanov. Ani neviem, ako 
daly sme si s Bohom a „na shledanou", ešte kým sme sa ani ne- 
predstavily; lebo ja v strachu, že ostanem tu, pozerám, kde sa 
sídem s mojím Jouatanom. Idem dvermi, tie našla som ľahko, lebo 
sú vefké, ako u nás vráta, — a tu octla som sa na ulici. LudstTt 
i tu hrúza premáva sa, jedno ide, druhé príde. Ľudí totko aul 
u nás na jarmok niet toho množstva. No, myslím si, ved som 
obišla! Čo teraz? Kde nájdem mojich, kde sa ja podiem? Zrazn 
obytne ma ktosi za rameno; bodaj ťa, tak stisnút vie len muj Jo- 
natan, „Kde si?" opytuje sa; „co nedržíš sa s nami?" — „A kde 
ste vy všetci?" — „Mládež odviezla sa, Korymovú vzal pán Rovíiap 
nek." — „A Drahotínová?" — „Tá tiež vezie sa s nimi." — ,Nal 
a ja?** — „Hía, mohla si tu byt; teraz bez pochyby pôjdeš per 
pedes, lebo fiakrov už nief — „Ná, — nuž či som ja to mohla 
ve<lieť? A páni?" — „Korym hľadá tiakra, a tamto stojí Drahotín.'* 
A skutočne vidím rozháňajúceho sa Koryma blížit sa k nám. Hncd 
badala som, že nebol dobrej vôle; aj Drahotín akosi okúíiajúc sa 
prišiel k nám. Zunuj úc čakanie, pobrali sme sa peší do mesta — 
vlastne sme už v ňom, a pozerajúc na karotku „strýčkom" do- 
ručenú, dali sme sa hľadaC Václavské n.imestie. Po nn io- 
pytovaní konečne dorazili sme do nášho bytu. Naši nii> ili 
tam. Kcd došli sme do tretieho poschodia, už nevládali sme ani 
dýchal Ktoré kde vrhlo sa na stoličku a „vody!" vzdychaly sme 
my, ;,pival" zase páni. Izby podelili sme si tak, že jedna pre nás 
pauie a jednu slečinku, druhé dve pre pánov. A Imed zatym prišiel 
nás neúnavný strýčko a povolal nás so sebou do Meštianskej be- 
sedy, t;im že sú všetci naši, KecT Í8(, tak isf, hovorím ja, a u2 
zabudla som na únavu. Dámy, že snád treba toilettu robiť; ale 
páni pozdvihli hned protest, že ak my teraz ešte ideme preobliekat 
sa, oni nás tu nechajú a potom môžeme o hlade a smäde sedeť 
samé a „morfondírovat". Aspoň trošku pričesaly sme sa a baido 
íiišc Hchodami dolu. Kade nás viedol, kade nie, no šťastlivo a box 
úrazu doviedol nás do Meštianskej besedy. Záhradná mipstnost bola 
už plná, ale loy ešte predsa dostali sme miesto. Ja ku Korymorej : 
„Tv inusíô mi ttkázat všetkých, ktorých neznám." — „A Í^»><T írJi 



369 



nepoznám iioi ja?" — ;,Tak sa opýtaj." 
posmešne, ale kvvla hJavou, že dobre. 



Oua obzrela ma trošku 
Hneťf nťífaleko uás sedel 



^ 



jedea mlady párik; elegantDý zovíiajšok a^ uhladené pohyby do- 
svedčovaly, ie sii to ľudia nie z dediny. Štuchnúc laktoni moju 
8Ú9edu, Šepcera jej do ucha: „Kto sú títo?" Ona s úsmevom po- 
tedala, že či npviem, vecf že doviezla sa s nimi. A potom, zba- 
ditjúc sa, že ja : m tam, predstavila nás. Bol to pán Uovňanek 

A jeho krásna í i i pani. Od týchto časov mak pani Uoviian- 

ková o jednu ctitelkn viac. Ak jej vtedy z očú neprialo, tak ne 
yi«m, kedy sa to Btaue. Jej rec — hovorí česky^ je tak milá — 
prvý raz počujem anierikánsku Ce.šku po česky hovorit. On hovorí 
po éesky nárečím trenčianskym ; ja by týchto dvoch ľudí počúvala, 
nerieiii dokedy. 

Aj mnídio iných poznala som tu, prirodzene, že len z videnia. 
Alo som bola rada, len že ich vidím, že ich počujem. Skoro ani 
necítila som hlad a smäd, ačkolvek mi telací „Mzok" veľmi dobre 
diutnal a Jouatan svedomité postaral sa aj o pivo. 

Tu bolo aj niekolko Čechov. Menovite páu ŕeditol Národnť^ho 
divad! I ^ liovoril sa panej a slečne D., lebo vecT si 

jala v í'»j pri osliiveni Šafárikovej pamiatky. Ai n 

pi uusim len všetko radom, ako sa parri, vyrozpravaí. 

, ut aj našu nemocuú, ukázal mi ju pán doktor. Teraz 

oi sedela tu ani ruža, už nebol jej ani „duk''. Na nás ani neob- 
zrela sa, ačkoívek dobre vedela, že o nej hovoríme. 

Tuším, že nie len my, ale všetci naši boli unavení, a preto 
roxchodili sa, každý svojou stranou. My, sprevádzaní strýčkom, 
tiahneme pustými teraz uticiami do nášho sUnku. 

Kéte sme temer ani nepospali, zobudil nás ka.^eí a pritlumený 
ston. Drabotínová zodvihla hhavu. „Oože je, kto kaáleV" — „Ja, 
tetuška," ozvala sii Anička; „ach, bolí ma hrdlo.* — „To je nie 
dobre," povedala cma; „len by si nedostala difteritis." — .,Len to 
nám treba!" skríknem ja. „Čože si tu potom počneme? Dajú nás 
do típitála, budú nás mníšky opatrovnC — a véetko iné je potom 
íiid." — „No, no, ved to nemusí byl hned difteritis," ozve sa 
qmmUo Korymová a vstáva, „Vieš čo, dajme jej zimný obkladok.* — 
,To je pravda!** zvolala som ja. Korymová omočila ruku do umý- 
vača. ^Ale, ved je toto vnda teplá, Uí neosoží." — „Počkaj, idem 
Vr f" vody," povie podujímava Drahotínová; „beztak už 

ú' i'm oťl iímiidu: mne vám pivo nezahasí sinäíl." — 

-Ani lane,'' prízvukujem ja. lYosto oproti našim dverám bol vodovod. 
On.1 /^;i<><fná, ide, nacodl vody, a žo nechala dvere otvorené, po- 
éí ako hovorí: „Ale čože je toto, ludia boží? Ved je toto 

niirin Mju. Tfí, tfí, nuž či my toto ideme pi(, ved ja pri žriedlo 
diMtancm plpet. No len vidzte," s tými slovami nesie plný krŕah 
fody, «či je to vo ' i a tým \k'ŕ — „A už aka je, 

dujine Aničke ten n/ — ^i , jt sa tomu rozumiem," 

liovorf Drabotínová dalej — mimochodom rečeno akoby stvorená 
0|iAtrovnicu nemocných — a ako krúti, tak krúti ten uU^rák. Ko- 
neéDe bol obkladok s náležitou akuratessou a s veľkou jemnosťou 



s«o 



priložený, Anička poukrúcauá, poprikrývaná, a tak i my oddaly sfl 
sa ďalej odpočinku. 

Ešte ani nesvitalo, už vyburcoval nás zo sna hurt, ani čo by 
sa Hradová váľala na tisovský hámor, „Bodaj (a vychytilo, éoŽe 
si zase!" vzdychla jedna z nás. Otvárame obloky a hladíme dola» 
A ono tam vo dvore na kamennej dlažbe železné tácky strkajú 
sem-tam a tie hurtujii takým nehoráznym hlukom. „No, spiže pri 
takom pekelnom rachotení/ 

A preto sme radšej povstávaly. Aničke bolo lepšie, voda, čo 
aj teplá, predsa spomohUi. 

„Hudeže Kurym rád, ked mu povieme, že vodoliečba zase do- 
káisala sa," hovorí Drahotínová. 

„Povie, že to jediné mohlo pomôcť," dotusila Korymová, 

„To ako to, ale naše kufre I" 

„Akože ich dostaneme!" 

„Nebojte sa, tetušky, Bohdan nám to obstará," ohlásila sa 
Anička. A skutonie prišiel Bohdan, klopal na dvere, a že sme ni 
všetky boly poobliekaná, zavolaly sme mu: voľno. On, že kde máme 
lístky. My, že ich nemáme, ale že sú u mužov, aby ta šiel. 

„Aleje ešte včas, oni spia — neburfme ich," narádza jedna. — 
„Ale my musíme kufre maf; kedyže sa oblečieme?" zase druhá. — 
„Kto ich pôjde zobudit?" Na ostatok, že ide Drahotínová. Uerská 
oaoba, putuj šCastne! Korymová si stala do obloka a neviem, to 
jej napadlo, usmievala sa. 

O nedlho príde Drahotínová a hodí lístky na stôl 

„Na druhý raz nech vám ide kto chce, či viete? Prišla som 
tichučko, že zobudím najprv môjho stibúla; ale tí tiež už nedriís 
malí. A osopili sa na mňa. že prečo im nedám pokoj? A Korym, 
že beztak nespal celú noc, lebo že môj muž ustavične dosky pllil, 
a (leorgiádes mu prízvukoval, že ani on nespal. Nuž tíik hľa U 
vaši mužovia: jeden jo od Homrov a druhý od Dudrov. A korí oni 
tak, nuž ja tiež tak: ja si s mojím mužom najmem sama izbu, a 
vy hľadte, ako sa podelíte.'* 

„Ná, už nám je vojna vypovedaná," hovorím ja a pozerám tia 
Korymovií. Ale tá nič. Ju vari tie tilčky tamdolu tak zanímaly, io 
sa ua nás ani neobzrela. 

Náš Bohdan vzal lístky a síel pre kufre. 



Porovnanie. 



1 en zívot iiiuiom nazvali, 
a lo(f — to človek pláva, 

v5c letí s víchrom divoko, 
vše v ceste zaostáva. 



361 



Ba neraz lod vraj vyletí 

a do priepastí padá, 
vše v plyticom mori uviazne 

a mnoho, mnoho stráda. 

Ba niekedy vraj stáva sa, 

že prebodne ju skala, 
a potom locf sa potopí, 

by stopa nezostala. . . . 

Mne porovnanie nezdá sa, 

bo do daleka letí, 
mne skorej zdá sa život byf 

len školou drobných detí. 

V tej škole osud — preceptor, 

dnes tichý, zajtra divý, 
no zväčša býva divokým 

a — chrbát sa ti kriví. 

Keď podáš sa mu na milosť, 

jed jeho rozmáha sa, 
ak vzdoruješ, vecf okúsiš 

zlosť pekelného cíasa! 

A ty si dieťa bezvládne 

a myslíš: tak mi treba, 
ba často dáš sa otíkať 

za mrvu toho chleba... 

Nie, milý pane preceptor, 
vy nie ste veru múdri; 
však ticho — jemu za chrbtom 
môj priafcľ šepce : udri ! 

SomoHck;/. 
•M* 



Na hrobe samuraisov. *) 

z čŕt o Japonsku, od Pierra Lotiho. 

nlu bola umytá hlava: nemáčajte si tu ani nohy, ani ruky." 
Toto napísané je štetcom na doštíčke z bieleho dreva, na kraji 
chladného a krásneho prameňa, v tieni vysokých stromov, v polo- 
vici vŕška, s ktorého možno videt zďaleka záliv Jeddo. 

Nikdy ešte zlovestnejší nápis nepadal Inďom do oČú v okuzlu- 
júcej&om kútiku. Táto voda, v ktorej „netreba močiť si ani nohy, 
ani ruky," je priezračná, ako kryštál, v bassine zo starých kameňov, 

') Samuraisi sú privilegOTanou tríedoii. 



86t 



na lóži vodných mechov, sviežich, hodvábnych a jemuo-zoleuych. 
Pri zakázanom prameni rastú stromy-nižiaky s jemným lístím, takej 
jemnej smaragdovej farby, ako mochy, a medzi nimi honosí sa vy- 
soká divá kamelia, rozložené vetve ktorej obsypané 8<i prostým 
kvietím, podobným polnej ruži. Tento tichý pristav samoty je da* 
leký od každého svetského šumu. Celý višek pokrytý je starými 
kryptami a pagodami, skrývajúcimi sa pod hustou strechou stromo?. 
S vôňou rastlín spojuje sa tu posvätný zápach kadidelnice; ôou 
ustavične nabraté je svobodné povetrie, ako v chráme. 

Nápis pri prameni nevysvctíuje, čia to statt'i hlava bola umytá 
v priezračnej vode, — hovorí len: „hlava". No každý, kto tade 
ide, veľmi dobre vie, čo je vo veci. V tomto kraji, kde lud tuk 
sviite drží sa kultu legeud a mŕtvycU» zbytočné je slrit reči o tom, 
čo prihodilo sa tu kedysi. 

Ostatne ani ja, cudzinec, nepotreboval som vysvetlenia, Eéte 
za detinstva prišlo my vyčítafc zo zvláštoeho mkopisu povesí o 
„štyridsiatichsiedmich verných samuraisoch". Rytierska šfachetnost 
týchto hrdinov vzbudila môj entusiasm. Čítal som vôbi-c velmi 
málo, a pravdivá povesf urobila na mňa silný dojem; hned dal som 
si slovo celkom iste navštívi t mohylu samých seba zaprevéích hidí, 
jestli prižio by mi niekedy íst do Japonska. 

A ako schválne stalo sa, že čítal som tú pamätnú históriu 
práve v také divné, tiché novembrové dni, ako dnešný. Táto po- 
dobnosť počasia a čiastky roka podivne účinkovala na illusiu. Živo 
I)reniesla ma k <lávno minulým vekom, celkom jasne vzkriesila 
moje vtedajšie detské myšlienky, aby sliala ich v celok s dojmami 
terajšieho okamihu. Podivuhodno, ako pravdivé predstavil som ai 
vtedy toto miesto, ktoré zdalo sa uíi takýui (falekým — dak^kým, 
skoro nejestvujúcim; predvidel som ešte i tie drobné kríky a tUt 
divé kvetúce kamelie dookola. 

^Tu bola umytíi hlava" — hlava zlého princa Kotsuke, sUtd 
ctnostnými samuľjusami, s najvlúdnej!>lmi manierami, po všemoc- 
ných predbežných onduvách, a potom opláknutá vo vode tohoto 
prameňa a úctivé prinesená ua hrob Akao, princa-mučeníka. 

Ostatne nmsím rozpovedat v niekoľkých slovách tú povent, — 
ináče mi neporozumiete. 

Ok<do roku 16.H() dvorný hodnostár Kotsuke, uraziac princa 
Akao a neospravedlniac sa, vymohol Istivými cesUími ud cisára ne- 
spravedlivý výrok proti svojmu nepriateľovi, ktorý odsúdený bol 
na smrt a všetky statky jeho konfiškované. 

Vtedy étyridsiatisiedmi šľachtici, verní poddaní a prlaHiu pn- 
\r >, sprisahali su pomstit zhanobenú Oesf svojho i ru 

VI života. Zanechajúc ženy, deti a všetko, co bťdi úié 

na Hvelfi, oddali sa cele uskutočneniu svojho ťažkého plánu s ne- 
ústupnosCou opravdove veľkých duši, striehnuc vhodný okamih v naj'^ 
väčšej tajnosti — skoro za dvadsat rokov! — kým konečno nz 
v zime nocou nepodarilo sa im chytit a pozlmviC životíi pi - 'f* 

sukc v juho vlastnom paláci; prozroteluosC mstiteľov za ti iS 



ses 



HBpaia nedôveru viBuíka, ktorý mával okolo seba nx len uevefkú 
fitráž. 

Dosiahnuvši svojho ciela a položivSí hlavu Istivébo dvorného 
hodnostára na hrob Akao, samuraisovia oddali sa samí do rúk 
|iravo9Údía. Fiisúdili ira strašný trest: rozpárat si životy vlastnými 
rukami. Verkodušní vasalli očakávali to a, vyobjímajúc sa rad-radom, 
bes strachu rykouali nad sebou popravu všetci spolu, na schodoch 
pagodrt v blí/kosti hrobu svojho zbožňovaného pána. 

lito pH'píoda stojí poduťs na niekoľko krokov od prekrásneho 
i; stará malinká pagoda farby tmavo- červenej xo zhnittMjo 
eeárofého dreva. K nej vedie melancholická alleja, zarastená tnivou. 
Na schodíkoch, zmývaných dážcfami skoro tristo rokov, niet viac 
maku po preliatej v takej hojnosti krvi; (ažko predstavit si to 
hrodmc- í>»nie, ktoré dialo sa tu, a predsmrtné chripenie 

sstyrid^ Iraich íudí, s pretatou na poly šijou, s rozpáraným 

ži'. vv hucanýnii vniitoruosfami, keď nešfastní krčili sa v ohrom- 

ícj krve . . . 

No po smrti verní poddaní boli odmenení, lebo uasledujúcl 
dsár vyhlásil ich m svätých a mučeníkov; ro/kázal položit na ich 
hrob známo zlaté liatie, emblém najvyššej úcty. Celé Japonsko ctí 
si - ' iinuraisov do dnešného dim, klania sa im s nechlad- 

nu K'uím; ich mená pozná každý: deti uéia sa ich od 

maiirka, a ospevovaní sú vo velkých poémach 

Pekný zelený chodník, ktorý vedie ku prameňu, tiaha sa i ďalej, 
tnichn na vŕšek, po nachýlenom svahu. 

Idúc po ňom, najprv prídeš ku domčeku bonzu, ktorý ptwinuý 
je staraf sa o krypty hrdinov a opatrovat kvety na svätom hrobifove. 

K' ' dvere, a starec vychodí oproti mne. Čudnú postavu 

má Ifi <a hrobov: chudú, tenkú, asketickú a spulu Istivú; 

Je vysoký a chudý, éo je veíká zriedkavosť v Japonsku. Čierna 
čUpka, sopnutá pod bradou — podobná tej, akú nosil za dávnych 
iíaa iKán Metistofel — pokrýva hlavu, vhisy, náii, nechávajúc na 
■~tiv jedine ohradenú touto okrasou tvár; na obidvoch stranách 

ua čiapke vidno čosi na spôsob dvoch podozrivých vypuklostí, 
by boly naporúdzi futrále na rohy... 
predáva knižočky, kde je história štyridsiatichsiedmich 
tnuraisov rozpovedaná so všetkými svojimi naivnými a vzneAe- 
ú podrobnosťami, s mnohými obrázkami pre objasnenie. Domec 
do poly zavalený je aväzkami paličiek valeriána; bonza tiež pre- 
^Útnik'om, a týmto vaterianom kadia tu bezmála tri sto- 

K' n zaviedol ma starček, / u 

éosi iJ -- :annej esplanady, odkiaľ ot na 

ilrok) zarasteiiý stromovím, spokojný a tichý, s panorámou 

mora v .11,11 h^. Ksplanada ohradená je skromným dreveným plotom 
M. radom vysokých ryprusov, rovných a jednej výšky, ktoré dvjhajn 
ta podobne 8tÍ|K)m chrámovým. 

Po stranách tohto štvorhrann idú rady hrobov, asi dvanásC 
▼ kaldom, a všetky obrátené bú k prostriedku, malinkej rovinke, 



864 



sarasteoej nízkou trávou, ktorá zasypaná jo belavým popolom z 
leriajia. Sty ridsaf sedem kameňov, postavených stojačky, liplue rovna- 
kých a nevyhladených ; na každom z nich je meno samnraísa, od- 
počívajiicoho v hrobe, a na všetkých je špeciálny znak: chirakiri^ 
čo toľko znamená, že títo ludia poddali sa strašnému spôsobu smrti, 
roz])árajúc si život vlastným nožom; toto, ako známo, jt» privilégium 
vyššej triedy a drží sa za cestnú popravu. 

Vo dvoch kútoch zlovestnej esplanady stoja značne vyššie ka- 
mene na hroboch princa Akao a princezny, jeho ženy. Pri princod, 
v malinkom hrobčeku, pochované je jeho diéta, jeho mt^l-o-san, 
akn hovorí starec, strážca hrobitova, v čiernej čiapke. A tento výraz 
musko snn núti ma k úsmevu, hoc stojíme na mieste, ku ktorómu 
prechovávam úctu. Slovo musko znamená drobný rhlapec, čo zneje 
»micšno v spojení s neskloniteľným san, ktoré bonza doložil na 
znak úcty. To je tAk, ako by sme povedali s vážnou a ubezpečenou 
tvárou: „Tu blízko princa odpočíva jeho pán chlapec". No všetko^ 
čo patrí k tejto histórii, je tiíké sväté a úctyhodné Japoncovi, že 
nemôže najst dostatočne úctivých foriem, keď mu [>ľlde o tom 
hovoriť. 

Na každom hrobe sú krásne kytky, svieže kvety, ndtrhntrti*, 
ako vidno, len ráno, a malinké sivé hŕbky, pozostatky z p;i' 
valeriána, ktorého voňavý popol roznáša vietor dookola po 8nii.vvi,j 
tráve. A tak to ide, bez prestania, od 17Ô2. roku, a, ováeni, pôjdÄ 
ešte dlho, lebo terajší prevrat v Japonsku, ničiaci toľko staroby loHti, 
tak sa zdá, nedotkne sa národného kultu mŕtvych. 

Dcéra jednoho samuraisa, bývalá žricíi, vymohla si, aby i ja 
tu pochovali, pri otcovi, tak že z jednoho radu vyčnieva jeden 
hrob. Táto musmc má svoje kvety, a pri nej tiež kadia valeriauom ; 
má svoju ČJisf nesmrteínosti a úcty. 

Značné množstvo malinkých pásikov papiera, bieleho a červe- 
ného, 8 napísanými nahom menami, popriliepano je na n ' ' h 
kameňoch i rozhádzané v tráve: to sú mená pútnikov, - ;• 

chodia každodenne so všetkých strán na poklonu prachu vernsch pod- 
daných. Medzi nimi m»j<lú sa opravdové navštívenky dla najnov.šieho 
vzoru, tlačené europejskými literami na bristolskom papieri, hlad- 
kom a liskavom. Obyčaj nechávat kartu pri dverách mŕtvych bol 
by smiešny , keby v tom nevázelo tolko dojímavej srdečnosti... 

Starý bonza, suchý a tenký, oprel sa chrbtom o ri 

ohrade, zodvihol hlavu a rozprával mi obšírne históriu s v 

takou rečou, ktorej väčšine slov, bohužiaľ, som neporozutnol. No 
počúval som ho bez nudy, tu pozorujúc tohoto čudného človeka a msônc 
divii chu( sobraC mu čiapku a zvediet, či neskrývajú sn pod čiernou 
látkou tajné rožky Melistofela, tu zase blúdiac zrakom po ' ' pj 
krajine tamdolu, alebo po svahoch vŕšku, posiatych mali .\- 

^odami, hrttbami, kríkami kauielie, — po vš' u, 

ktoré bez pochyby málo zmenily sa od dávn , 

Obkliosnené stromy, ktoré lemovaly ohradu, rovné, vysadcoé 
v prísnej línii, ako rady obrovských sviec, kývajú vysokými vrchol- 
canii v jarnom vetre, ktorý býva tuhší na vysokom mieste. Šidla 



S66 



veselo |>oletiijrj si v každom kúte, obhriate ešte teplým novembrovým 
sÍDÍečkom. 

Skutočne, v tomto kútku panuje zvláštna, vznešená melanchólia, 
a pove^t o samuraisoch má toíko prelesti pre toho, kto pozná ju 
dopodrobna; puta hnlinstvom, prepiatym, výnimočným pochopoití 
o cti a nadfiidskou oddanosťou! 

Je nevysvetlitelná, ako starodávna hádanka, ked poznáš t^^ruj- 

Japonrov — vrtkavých a vyrodtMiých ; vyz3'va predstavu o veľkej 
minulosti, šlachetnej a rytierskej, ktorá v tomto okamžení v mojich 
očiach hád/e jasuý odblesk na terajšie Japonsko, vysmiate odo mňa 
Uik uemílosrdne. 

N kvety hrdinom, spiacim tu. Naopak, 

vaJ s J <'hri8aiit«Mnu /, kytky na hrobe ich vodcu, 

aby priviezol som ten kviet/)k s sebou do Frnncúzska, čo, ostatne, 
je znakom nie menšej úcty, kUirú i ja prišiel som oddaC slávnej 
pamiatke tn spočívajúcich. 

Prelož. J, M, 



-M^ 



Koreň a výhonky. 

N^ovcDa 0(1 íivctouxra Hurbana Vojan»kého. 

Druhá ôase* 

V. 
Hpovo<L 

Lipovský precliádzal sa ráno svojou už okopanou, ale ešte 
hriadkami nerozdelenou zábradoii, cele tichý duchom, spokojný, 
oedojatý tou surmiou, ktorá v dome jeho šumela do tretej hodiny. 
Stalo sa tak, že ked vážnejšie osohy ušlý, a farári so svojimi ženami 
A dcérami radom vyvirzli sa nízkou bránou na bričkách i prostých 
vozoch, zostali pri dobrom víne niektorí zo spomínaných už, uc- 
volaoych hosti, vždy prítomných, kde pečú koláče. 

lápovský chodil medzi nimi, usmieval sa, štrnjyial, vôľu nekazil, 
ba časom prispel k nej anekdotou alebo rozpomienkou zo svojej 
ttiladosti. I tihI tretou zmizol do svojej spalne... 

Keď už poslední hostia zbadali jeho neprítomnosť počali sa 
odlieraC. A nemali od ktdio. Odberali sa jeden od dľuhťílio. Pravda, 
boli to všetko už ti lacno-koláčuici. Strkajúc jeden dľuhéh«> i^li 
lljtkym ambitom. 

.' ;>e vás už strela vzala!** riekla Hotíi Orovuiisl^a, 

majá< > nad kuchyňou; „či to kto vídal vo farskom i)rí- 

bytku zostavat do rána! Hladoši! O treti»j ešte čiernu kávu vurit! 
Doma oomá suchóho chleba! Veif ich poznám!* 

« Veď počujú," krotila starenka Tomášova Kvka, a pritom čítala 
nkf i požičaný riad, už umytý jej zručnými rukami; „ved počujú!* 



S6« 



„A nech počuje tá hladuá čeliadka! Kto ich 8cm folal! BA 
vari rodina? Či 60?" 

Hladná čeliadka dobre počula vrieskavý, neprQemný hlas 
ale neohlásila sa, iioh ju uchovaj! Boli by si také mená počc 
o jakých sa im ani vo sne nezdalo. 

Lipovský prešiel už po tretí raz širokým chodníkom, paralkdne 
íjočnej steny chrámu. Vysoko nad ním počínaly sa pst>udo-^H)tiťk6 
obloky, stena bola biela, tak že už slabí? marcové slnko, oprúc sa 
o biele plochy stenové, nepríjemným reflexom dražilo zrak. On 
sadol si do drevenej búdky, hladel na sviežo pokopanú zem a duma] 
o svojej nezávidnej sudbe. Vedel, že Boh mu uštedril nov^«dnA 
dary, a vedel i to, že ich zabnibul tu v tejto novo rozčiči^ ' ' f^ 

tam v tom bielom chráme. „Kážem, sobášiu), krstím, sj» . a 

pochovávam! Verne — ale čo je to? I Daniel Rybka to robí. Ale 
v ostatnom som nehodný služobník. Viem sa obetovať? Neviem. 
Krčím sa, jako sa druhí krčia. A život tečie... Hrob blízky... 
Že mňa ctia blízki? Včerajší sviatok? Kde korisC, tam slietnu sa 
orlice. Krkavcov dobre vyprevadila Betka!" Lipovský vzdor svojim 
smutným dumám musel zasmiaC sa, ked si spomenul, jako do jebo 
spalne prenikaly slová škrekľavej Betky. 

Lipovský zazrel Mirka Kladného u dvier. „Sem, sem!" ssa- 
volal, „tíiradnu je ešte jako v krčme, studeným dyujora páchne — 
bolo vela hostí." 

Mirko síial svoj bezúhonný cylinder, ktorému sa deti na ná* 
mestí smialy, a sadol k farárovi. Lipovský položil mu rameno Qft 
plecia a dlho díval sa mu do tváre. Mirko va tvár bola jasná, pri* 
bľadlá, odusevuelá. On bol milo dojatý farárovou prítulnostou. 

„Čo tak zavčasu?" opýtal sa Lipovský. Mirko dobre vedel, ie 
farárovi neuie tajné, prečo tak za rána ho vyhladal. 

„Máte niečo na srdci," pokračoval Lipovsky, ešte vždy hladiac 
na jeho tvár. „Ju vás osvobodím od každej B[)OVftdi. Mirko, po- 
čúvajte. Boli ste zaľúbení do šumnej Márie Drevanskej. ľrekráí?nít 
devuška. .loj šedé, veľké oči mohly i pevnejšieho hrdinu p- 
Škoda, že jej smýsľanie nehodí sa k vášmu životu. Oua ji .,.!. 
nejsia vás — odpustite, ona myslela, uvažovala, kdežto vy sle len 
cítili. Avšak som ja čudák, že miešam sa do takých vecí? Nie?* 

.ľrosím vás, pokračujte!" Mirkovi bolu úzko okolo srdca. On 
citil, jako jasné, veľké oči staríka vrývajú sa do jeho očí, cítil, ie 
im uič neujde. 

,Vy žijete vo veľkom svete, sám malý, v tom veľkom svete 
nič neznamennjúci. Vás tisnú, kdežto vy nikoho tisnúc nomô/ete. 
Vás radi prijímajú jako človeka vzdelaného, umelecky naludcnéhe, 
a tak fílávato s príjemným prúdom — v cudzine." 

„Ale svoje nezadávam ľ* riekol Mirko, cele pf)hntitý. 

„Xadávat, nezadávat — to sú veľmi jemné I nenadá- 

vate i — konečne zadávate. Sami seba, celého '" 

„Moje povolanie volá ma do sveta! Vedf nemôžem na Lipové} 
stavat renaissančný palác!" 

^ľredubre! To som thcol! Už sme doma. Na Lipovej nemôžte 



867 



Htavnt židovi Šinulesovi renaissanéný palác, vo Viedni banSnovi To- 
fli^kovi áuo. I to je žid. Ale o tom pokoj. Sú fudia áŕaíitní a dobrí) 
bcj! toho že by stavali viedenským kapitalistom paláce. Opustite 
Todcsku a poďte k nárii sUivat skromné byty, kostoly, fary...** 

^A moja kaniéra, tak skvelo (►Oítatá?'* 

,1 to je dobre! To som cbcel, yi>. zase sme doma! Ale vtedy 
oepomTAfajte ua to. brat si za ženu Annu ftuľka Drevanského.* 

Mirko oprel sa chrbtom na laty, ktoré cakaly na divý chmeí, 
taajúei ich ukrášlit zeleňou behom jari a leta; jeho priamo udrelu 
jako hromom to, čo hovoril Lipovský. A starcove odi tak > ' 
flCViuDe blíidely naňho, jako by bol hovoril o veci cele j 

,Vetf o sem prišli,*' pokraroval Lipovský; „vy si- 

blbokej li !i. že nedobré dielo konáte, chceli ste odo miiit 

rady. Ja viem, že moju radu iirijmete v pokoruosti — ale i to viem, 
ie j» nepočujete. . . Hovoria to vaše oei, hovorí to váš každý dych. 
A Jtle bude. Viem, že poctivo smyšlate, viera, že vyššie túxby, než 
80 čisto íúbostné, primalý vás k tomu. Ale verte, starý člnv ' 
£iO by í bol otupený pre síožitý a vždy meniaci sa tok žitia, v i 
aákládiiých. nemeniacich sa otázkach života vidí jasnejšie než svi. /. 
TydbfMié umy. V človeku, konečne, všetko starne a slabne : smy&i\, 
pozorovanie, jemnocit, spôsobnost pôžitku, ostrý pud pre novoty, 
pre beb vecí — ale nestarne a nesiahne: zkiísenost. Ona naopak 
kaidýin rokom rastie, zveličuje sa... Len že pri oslabených ostat- 
nfeh vlastnosCach n '^a dosf dobré a presné formy, aby sa 

ryJAiIrila. . . Túto j , to jest mnoholetú zkúsenost, mi ne- 

smiete odopreí. A na základe tej zkúsenosti, prosím vás, nemyslite 
na ftftatok s Aničkou!" 

, Poddávam sa. .** riekol konečne Mirko; „viem, že vy znát^ 
?dti... Neviem síce, zkadial máte chýr... No to je všetko 

■Q a 

,Nie J5 udavačstva!" s úsmevom riekol Lipovský, „nemýíte sa." 
^AJe vec je u mťia, v duši a svedumí, už riešená, volebný 
|NUkeI* 

Iktirko rozpovedal všetko, čo mal ua duši í svedomí, široko, 
ven>e a hot najmenších pomlčiek... On vyjavil starému priatelovi 
I celú svoju dušu, svoj ohnivý, vyššími myslumi posvätený cit, s 
{pevné namerenie obnovir vo vyšších sfiiiach spojenie s nám*; 
H fadnm ! On i* na. že taký ásteticky, plný a dokonalý /jav, 

jak»> i" \iina I 'j í, bu(ie divy tvorit, bude príkladom, z.i 

kt< liu i iní. ktorí odtrhujú sa od ludu a hynú. On poukázal 

na R^'iu laijskeho Jána... Jaká priepasť... jaká bezvýchodná sme- 
8ica hrozných zablú<leuíl A kto môže vediet, či tá alebo oná jahoda 
elli ■ '"' kruhu bude iná než Lenora? 

V: val ho ticho; hľadel prosto u jasno na Mirkovu roz- 

. a dlho nič nehovoril. Z kostola ozval sa hlboký pedál 
ctr^-aua, pot^wn celý zahral, prísnou, tiahlou, jakoGy kára- 
ŕU. pva tenké, detské a krik bi vé .soprány mendíkov bolo 
I. K {ojtom siahy spev niekoľkých l>áb. 
lipovský vstal, podal Mirkovi ruku a riekol ticho; 



ses 



,Kto by chcel odvádzaC. . . miešať sa do tak delikátuych vecí I 
No svoje slová neodvolávam. Som to dlžen vám — i rodine Dv^ 
vanskych. Vy urobte jako viete... Potom, keď mňa už nebude — 
liía, pod týmto pieskovcom budem ležať," — on ukíizal na velkúf 
] ■ nvii plotini, <»(iľetú o biely múr chrámu, ktoni si farár pri- 
i a ležiaci náhrobník, — „rozpoincúte sa na moje jozeíovskó 

slovu!** 

On šiel dn fary, prehodil talár a ticho kráčal do kostola. Mirko 
šiel za ním. Pri modlitbe, jemným hlasom prednášanej 8 vysokej 
kančie, Mirko cítil nepriazeň k sUircovi. Jeho hlas zdal sa mu byt 
falošným, slová modlitby schválne vyhladanými: tvár jeho, krátko 
strižené šediny, jeho ruky. opreté na kancef, jeho pohyb hlavou, 
konečno jeho odcbádzunie, pri ktorom zadržal si dlhý talár na spôsob 
žien, majúcich dlhí^ šaty. to všetko bulo mu tak odporné, že 
rozladený, rozhorčený vybehol z chrámu, ketf zase počal dunet pedál 
a doňho miesaly sa tóny klaviatúry. 

„Že vraj národovci! že vraj Indovi ludial Aristokrati! Nadutí 
privilegisti ! Oni kážu rovnosť, a sami ohradzujú sa jakýmsi plotom, 
jakousi hrádzou! Daj ti mi Bože noblessy! Zato, že farár rka 

nosí smiešne napodobnený klobúk poslednej viedeíiskej r 
zato, že vie švandrkať a nevie žať — zato je mi ona bi i Ír- 

skemu synkovi? Čo iného môže mať proti môjmu tak í.^^í-u.* aiu 
plánu, proti môjmu čistému sväzku s devou, ktorej tisíc fanfršoviek 
nenie hodno vlásky pohladiť! Že má tvrdú rúčku... že n I. né 

jarným slnkom milé, štíhle hrdielce?? Lipovský, Lipov^ v by 

to iný... Ale on!" 

Mirko šiel prosto, nevediac kam ho vedie cesfa medzi vyso- 
kými, nápadne úzkymi domami. Skoro octnul sa u Lipovky, pre- 
šiel lávkou a stúpal príkrym chodníkom hore Zámkom. Neobzerajúc 
sa, vyšiel na terrassu, na ktorej bolo staré, dávno zapustnuté kolo, 
okrúžené drnovými laviciami. Bučinou, ktorá mala eét*- ibô 

púčky, vyšiel až na samý vrch. Vrcholec zámku bol plo 'lá, 

suchá tráva pokrývala zem, ale pod ňou už hlásila sa zclen k ži- 
votu. Kroky Mirkove dunely, jako by kráčal po aejakej ohromnej 
dutine. 

Až teraz obzrel sa na dol. . . Pod ním rozprestierala sa lipov- 
ská dolina, zúžená na pravo, kam išla hradská, na ľavo čnela hrdá 
Hradová s drevenou pyramídou a zdala sa zelenšou než bol Zámok. 
Mrstí'čko ležalo u päty Zámku vo svojom starom, nedvižnom pokoji, 
jako by nikdy nebolo malo v lo